ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ja bez smyslov pozerám na čierny šál, a studenou dušou mi prechodí žiaľ. Raz, za mladi, srdce keď dôverčivé, som miloval Grékyňu náružive. To dievčatko prelestné laskalo mňa, no chytro som dočkal sa čierneho dňa. Raz veselých druhov som chcel pohostiť, tu zaklope na dvere odporný Žid. Ľa, hodujú (šeptal mi) kamaráti, a premilá tvoja je neverná ti. Ja zlata mu dal a preklial som ho a zavolal otroka oddaného. My vyšli sme, bystrý môj niesol ma kôň, a krotkej ja ľútosti necítil som. Len ako som uvidel Grékynin prah, som oslabol celý a oči mi v tmách… Do izbičky vzdialenej vošiel som sám… A nevernú Arménec objímal tam. Neprišiel som k sebe, už zacvendžal meč… Bozk neuspel prervať a ľúbostnú reč. Bezhlavca som šliapal a bledolíci len pozeral zamĺknuc k nevernici. Sa pamätám na prosby, krvi prúd, bes… Tak zhynula Grékyňa, láska tá tiež. Ten šál čierny s hlavy jej mŕtvej som sňal a krvavú oceľ ním poutieral. A potom môj otrok za večerných hmiel do Dunaja telá ich zahodiť šiel. Od tých čias ja nebozkám prelestný zrak, a od tých čias zábavy nechal som tak. Ja bez smyslov pozerám na čierny šál a studenou dušou mi prechodí žiaľ. 1820