ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rečníci národní, čo vy tak hulákate? Čo kliatbou na Rusko vše plné ústa máte? Čo vás tak vzbúrilo? Ze Litva hodlá vrieť? Prestaňte: to je spor slavianskych pokolení, domáci, starý spor, už sudbou uvážený, otázka, na ktorú vám chýba odpoveď. Už dávno s nenávisťou starou plemená tieto bije zášť, sklonila neraz pod jej károu sa raz ich a raz naša vlasť. Kto odolá skôr v tomto spore: Či hrdý Ľach, či verný Rus? Slavianske potoky či zhltne ruské more? Či nevyschne? Hľa, škriepka už. Nechajte nás: nečítali ste krvavé tieto dosky iste, nepochopíte, ďaleký je vám spor bratov odveký. Vám Kremľ i Praga nevraví dosť, a bez myšlienok láka vás zúfalej borby zatvrdilosť — hej, nenávidíte vy nás. A prečo? Povedzte. Či zato, že v Moskve horiacej sme nikdy neuznali toho, čo velel nestydato, pred nímž vy v prach ste padali? Zato, že v priepasť povalili sme modlu, ktorú svet už ledva mohol zniesť, a našou krvou vykúpili Európy voľnosť, pokoj, česť? Vy v slovách hrozní ste, nuž oprobujte v diele! Či starý bohatier, keď ľahol do postele, už vstave nebol by svoj bodák naraziť? Či cára ruského už bez sily sú slová? Či s Europou sa škriepiť znova? Či odvykol Rus víťaziť? Či málo nás je? Či od Permi do Tavridy, od finských chladných skál horúcej do Kolchidy, od Kremľa otrasených stien do múrov po nehybnú Čínu, v blýskavej oceli sa vinúc, či nepovstane ruská zem? Tých svojich synov nazlostených, rečníci, posielajte k nám, dosť miesta v poliach Ruska pre nich, pri necudzích im hroboch tam. Carskoje Selo, 1831