ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zahorel východ novou žiarou. Už od vŕškov a od dolín rachotia delá. Rudou chmárou sa ku nebesám vije dym naproti lúčom raňajším. Uzamkly pluky svoje rady. Rozsypali sa strelci v kroch. Gúľ piskot, hukot kanonády a chladné blesky v bodákoch. Švéd — šťastia syn sa napred ženie už cez zákopy zapálené. Konica letí zbesile a pechota sa za ňou ťahá, tvrdosťou ťažkou napomáha jej vlniace sa úsilie. Osudné boja pole striasa sa, duní, blčí tu i tam, je viditeľné: pridáva sa šťastena bojovania k nám. Paľbou družinám koniec hrozí, padajú pomiešané v prach, odchádza Rosen cez úvozy, vzdáva sa prudký Schlippenbach. Vtláčame do švédskych sa šíkov, sláva ich zástav černeje, Boh vojny našich bojovníkov žehná a bodrí nádeje. Tu shora zrazu zanietený sa ozval hlučný Petrov hlas: „Vpred do práce! Boh žehnaj nás!“ Opúšťa šiator okrúžený milcami Peter. Jeho zrak sa skveje. Výraz tvári strašný. Pohyby bystré. Je tak krásny. V ňom božej búrky jas a mrak. Ide. Mu privádzajú koňa. Bujný a mierny je kôň ten. Striel počúvajúc na oheň, sa trasie, fŕka, plný ohňa, a cvála v boja prach a dym, pýšiac sa jazdcom vznešeným. Poludnie blízko. Žiara clivá. Jak oráč bitka odpočíva. Kozáci kde-tu strieľajú. Pluky sa stroja, rovnajú. I hudba vojenská už mlčí. Na vŕškoch delá, skrotiac hnev, tak nechaly svoj hladný rev. Len rovinami čosi hučí. Čuť hurá! A krik veselý: to pluky Petra zazrely. Pred plukmi ako vietor pádi, mohutný, radostný sťa boj, skúmave na poľany hľadí. A za ním ide jazdcov roj, to vtáci z hniezda Petrového — v premenách losu pozemského, vo vojnách, v prácach dŕžavy synovia, druzi láskaví. Tu Šeremetiev ušľachtilý, Brius i Baure i Riepnin tam, bez rodu hoc, no šťastiu milý a skoro nad pol krajnou pán. Tam pred radmi zas belasými vojenskej svojej družiny, nesený ľuďmi oddanými, v nosidlách, bledý, nehybný, kráľ Karol, utrápený ranou, a za hrdinom sprievod pánov. Kráľ do myšlienok vhĺbený, s výrazom muky v mračnej tvári, je v duši znepokojený, pochybnosť boja sa mu marí… On rukou slabo zdvihnutou posiela pluky na Rusov. S nimi sa sišly na rovine družiny cárske v prachu, dyme — boj nastal, poltavský to boj! V plameni, krupobitím vrúcim, stien živých zdolať nemohúcim, pod padlým vojom nový voj s bodákmi. Ako ťažké mraky konice letia do ataky cez brázdy, cvendžiac, bez strachu, a šable rúbu z rozmachu. Hromada tiel je na hromade, železné gule bijú všade, dvíhajú vôkol zeme prach a sipia v krvi kalužiach. Švéd, Rus sa kole, reže, rúbe, škrípanie, bubny, kriky hrubé, hržanie, dupot, stony z rán, peklo a smrť so všetkých strán. — — — — — — — — — — — — — — — No víťazstva je blízka chvíľa! Už láme Švédov naša sila. Ó, slávny čas! Ó, slávny vzhľad!… Švéd začína už utekať. Konica zápät za ním naša, meče sú tupé od bitia, pláň mŕtvolami zatmela sa jak step sarančou pokrytá. — — — — — — — — — — — — — — Hoduje Peter. Hrdý, jasný, sláva mu v očiach, úsmev v rtoch a jeho cársky ples je krásny. Pri vojska svojho pokrikoch svojich i cudzích vo veselom hodovaní a zábave uhostí vodcov, k nepriateľom zajatým sa má láskave, a porazeným učiteľom pripíja džbánom na zdravie. — — — — — — — — — — — — — —