ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Raz Oleg sa slávny chcel Chazárom mstiť a v kraje ich chystal sa vzdialiť, za divý vpád zasa mečom ich zbiť, ich nivy a dediny spáliť. A s družinou v brnení carihradskom už po poli nesie ho verný mu kôň. Tu z tmavého lesíka k Olegovi sa priblížil čarodej prostý, čo poslušný býva len Perúnovi a vidí aj do budúcnosti, čo modlil sa, veštieval po celý čas. U múdreho starca sa zastavil kňaz. — „Či múdrosť, čo máš, by mi nevedela riecť azda, čo so mnou sa stane, či čoskoro k radosti nepriateľa ja v hrobovej spočiniem jame? Tak neboj sa, povedz mi, pravdu rád mám, za odmenu ľúbeho koňa ti dám.“ „Sa zaklínač nebojí panovníkov, mu netreba kráľovské dary, lhať jazyk ich slávený neprivykol, on s nebeskou vôľou sa pári, v hmle ďalekej tají sa budúci čas, no osud tvoj na čele písaný máš. Čo teraz ti poviem, to nezabudni: Má bojovník radosť zo slávy, ty víťazstvom naplníš budúce dni, v Carihrade štít tvoj sa zjaví, a pokorní budú ti more i zem, zazávidí nepriateľ osud ti ten. Keď vzbúri sa more, ho zatieni mrak, pri príbojov klamlivom bytí, ni falošný kinžal, ni strela, ni prak nezasiahnu po tvojom žití… Nepocítiš rany ty v obrnení, má tajného strážnika oslávený. Nebezpečenstva nezná verný tvoj kôň, je poslušný pánovej vôli i pod streľbou pokojne zastane on, i zacvála v bojovnom poli, mu ničím je chlad a ničím mu boj, a predsa ťa usmrtí verný kôň tvoj.“ Len usmial sa Oleg na túto reč mdlo, lež v zraku mu zármutku tôňa a, zamĺknuc, opre sa o sedadlo, a ponurý schádza on s koňa, a verného priateľa za rozlúčky len potľapká, pohladká potichúčky. „Môj priateľ a sluha, čas rozlúčenia nám nastal už, vôľa to bohov, si odpočiň, zlatého do strmeňa ja tvojho viac nestúpim nohou. Buď zdravý, sa poteš, mňa nezabúdaj, hej, družina, iného koňa mi daj! Vy mäkučkým pokrovcom prikryte ho a veďte, kde lúka je moja, a dajte mu zo zrna najlepšieho, napájajte vodou zo zdroja.“ A sluhovia s koníkom odchádzajú a kniežaťu iného predvádzajú. Pri zvonení pohárov veselý smiech — to Oleg sa s družinou baví, ich vlasy sú biele jak raňajší sneh, čo padol na kurhanov hlavy… Spomínajú na čas si na bývalý, na bitky, kde spoločne bojovali. A knieža im vraví: „Kde druh môj je? Nech sa dozviem, kde kôň môj je? Zdravý je ešte? Či ľahučký zostal mu beh? Je ešte tak búrlivý, hravý?“ I počúva odpoveď, verný mu kôň že na svahu spočíva večitým snom. Tu naklonil hlavu ten mohutný pán a myslí: „Hľa, predpovedanie! Ty čarodej lživý, ťa pohŕdať mám za klamlivé prorokovanie? Môj kôň by ma ešte dnes nosieval snáď.“ Hoc kosti mu uvidieť Oleg by rád. I pustí sa so dvora na koni v beh, s ním Igor a ľudia, čo hostí, a na kopci vidia, kde Dniepra je breh. jak ležia tie šľachetné kosti, prach sype sa na ne a myje ich dážď a vetrisko kolembe nad nimi chrasť. Kňaz, na lebku pristúpiac, povráva si: „Nuž, spi tu sám, priateľ môj, tíško! Hľa, prežil ťa gazda tvoj šedovlasý. A na tryzne, ktorá je blízko, pod sekerou nie ty už zafarbíš svah, nie horúca tvoja krv zvlaží môj prach!… Tak tuná sa tajil môj koniec a pád! Mne smrťou byť maly tie kosti!…“ A medzitým z lebky tej hrobový had sa kĺže a zasipí v zlosti. Jak čierna by stužka sa obvije vraz koľ nohy, a štipnutý vykríkol kňaz… Zas kolujú džbány, v nich penivý šum na Olega smútočnom kare, kňaz Igor i s Oľgou si sadli na chlum, níž hodujú družiny staré, a na čas si spomenú na bývalý, na bitky, kde spoločne bojovali. 1. marca 1822