ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď pochvalný ja skladám rým cárovi — nie som pochlebníkom, cit smelo zjaviť mi je zvykom, jazykom srdca hovorím. Mám k nemu lásku úprimnú: On bodre, čestne vládne s nami, oživil ruskú krajinu robotou, vojnou, nádejami. Hoc kypí v ňom krv mladosti, duch štátny jeho nie je krutý, kto k zjavnému ho trestu núti, tomu dá milosť v tajnosti. Dni vo vyhnanstve tiekly mi, červ rozlúčky mi srdce hlodal, no on mi cársku ruku podal, a zas som medzi svojimi. Oduševnenie moje cení, dal voľnosť môjmu rozumu, ja v srdci svojom potešený nezaspieval by slávu mu? Pochlebník? Nie. Ja nie som ten, čo pre cára len starosť snuje, čo z jeho dŕžavných práv len na milosti sa obmedzuje. Ten povie: „Zhrda na národ, žeň prírody hlas nežný, snivý!“ Ten povie: „Osvety je plod — duch vzbury voľný, náruživý!“ Beda, kde ľstiaci s rabami sú iba blízki ku prestolu, a spevák nebom vybraný mlčí a klopí oči dolu. 1828