ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zdravím ťa srdečne, ty opustený kút, prístrešie pokoja i práce, nadchýnania, kde neviditeľne sa vlečie žitia prúd na lone šťastia, zabúdania! Som tvoj: ja cárov dvor, kde sú len neresti, rozkošné hostiny a plesy, poblúdenie som zmenil na tíšku, kde háj mi šelestí, kde družka myšlienok — slobodné lenošenie. Som tvoj. Rád tento temný sad i tôňu jeho s kvetinami, luh vonný, plný so stohami, i svetlé potoky, jak šumia v húšti, rád. Tu i tam obrázky sa kníšu pohyblivé, uprostred jazier dvoch vôd hladiny sú sivé, plachietka rybára sa niekdy belie v nich, za nimi kopce sú a polia pruhované, v diaľave chaty rozsypané a stádo, brodiace pri svahoch zelených, krídlatá mlynica, sušiareň zadymená, a všade dostatku sú stopy, lopotenia. Od okov starostí tu môžem voľným byť, učím sa nachádzať len v pravde žitia krásu, chcem dušou slobodnou si každý zákon ctiť, nevšímať nahlúplu a reptajúcu masu, sa ozvať s účasťou, keď ticho prosí ľud, a nehnevať sa na osud, že zdvihol nado mňa zlodeja v šťastí slepom. Proroci stoletia, tu spytujem sa vás! V osamotení veľkolepom čuť lepšie radostný váš hlas, on ženie sen náš mračný, hnilý, žiar rodí k dielu i vo mne, tvoriace vaše dumy, sily v duševnej znejú hlbine. Lež strašná myšlienka mi moju dušu tieni: uprostred pestrých nív a hôr duch človečenstva tu hneď zbadá zarmútený, že tupá hlúposť je len šťastiu na úkor. Sĺz nevidiac a nepočujúc stona, k záhube človeka je sudbou vybraná divoká panština bez citu, bez zákona, čo metlou násilia v dvor vlastný naháňa majetok, robotu, čas celý hospodára, čo kloní na cudzí sa pluh a slúcha bič, vychudlé otroctvo tu po brázdach sa tára vlastníka, ktorého už neobmäkčí nič. Tu jarma ťažobu až po smrť vláči všade ľud ten bez nádeje, bez vôle, v zármutku, tu rozvily sa devy mladé na zlodejovu pochútku. Och, milá opora ty otcov starnúcich, mladučkí synkovia, druhovia v práci ich, ste v rodnej izbe, hľa, vy sami panský prísad ku tlupe dvorovej tých rabov zmučených. Ó, keby vedel hlas môj srdcia rozkolísať! Len prečo bezplodný mi hovorí v srdci žiar, len prečo rečníctva ja nemám hrozný dar? Či vidím niekedy ja voľný národ, bratia, na cára kývnutie či rabstvo pominie, či vyjde nakoniec slobody zora zlatá, zasvieti osvetou v tej mojej otčine? 1819