ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Plášť tmavý zakryl kraje i driemajúce nebesá, v zamĺklej tíšine sú údolia a háje, hmla šedá vkĺzla do lesa, ledva čuť potôčik, čo tečie cez dúbravy, len-len čo dýcha van, čo zaspal na listí, a mesiac tichučký sa ako labuť plaví cez oblak riedky, striebristý. Plaví sa — v bledom ligotaní je s predmetmi tu celý kruh, aleje starých líp sa blyštia pred očami, je viditeľný vrch i luh. Vidím, jak s topoľom sa splietla mladá vŕba, jak odrážajú sa v skle kolísavých vôd, cáricou na poli sa ľalia skvie hrdá, rozkošná kvitne o závod. S kamenných vrchov vodopády stekajú riekou šumivou, a tiché jazero tam plieska o najády so svojou vlnou lenivou. Tam zas v tú tíšinu ohromný balvan hrozí, oprúc sa o svahy, nesie sa ku chmáram. Či nie tu pokojné dni trávievali bozi? Či ruskej Minervy to chrám? Nie severa to raj tu nočný — prekrásny cárskoselský sad, kde niekdy, poraziac ľva Ruska, orol mocný šiel s potešením spočívať? Bože! Jak utiekly tie časy drahocenné, keď za panovania Veľkej Ženštiny to Rusko šťastlivé a slávou ovenčené kvitlo pod krovom tíšiny. Tu každý krok mi v duši rodí spomienky zaniknutých liet, tu vzdychne každý Rus, keď okom vôkol hodí: „Je všetko preč, už Veľkej niet.“ V myšlienky vhĺbený nad brehmi trávnatými sedí a mlčiaci vo vetre zbystrí sluch, a roky predošlé sa zamihnú a s nimi je v uchvátení tichom duch. On vidí: Vodou okrúžený, nad skalou tvrdou, machnatou, sa vzniesol pomník, rozkrídlený naň mladý orol prisadol, a ťažké reťaze a bleskov krivé strely stĺp hrozný na trikrát dovôkol objaly, na jeho podnoží valy, čo zašumely, sa v lesklú penu ulialy. V ponurých sosien hustej tieni vyzdvihli prostý pamätník, ó, breh ty kagulský, čo mrzkých pohanení, čo slávy malo v tebe vznik! Naveky žijúce vy Rusky-Veličiny, učené na bojoch uprostred nepohod! Ó, pomocníci vy a druzi Kataríny, reč pôjde o vás s rodu v rod. Ó, doba hlučná zbranných sporov nám ruskú slávu stlmočí, zrela, jak Suvorov, Rumiancev, ako Orlov, Slavianov hrozní potomci, bleskami Peruna sa do víťazsťví hnali! O smelých nábehoch ich svetom išiel chýr, Petrov i Deržavin im hymny spievavali na strunách hromozvučných lýr. Čas preč je na pamiatky hojný. Dni storočia sú nového. Zas nové urážky a nový úžas vojny, — strádať je údel živého. Zas ľstivý, drzý je cár korunovaný, zas krvavý meč stíska dlaň, bič sveta zasvišťal a v ľútom bojovaní zas vzbĺkol hroznej žiary plam. Bystrými potokmi sem beží nepriateľ a zas — povodeň. Step chmúrna pred nimi jak v hlbokom sne leží, zadymila sa krvou zem, pokojné dediny a mestá zas v hmle vzplály, v žeravom odeve zažiaril neba kruh, a opäť po lesoch sa ľudia poskrývali, hrdzavie márne v poli pluh. Bez prekážok sa vrah k nám rúti, ruší a ničí všetko v prach, čmudenie Bellony a tône zahynutých pospájaly sa, v hromadách do tmavej mohyly sa za plukom pluk valí a lesy hlcú ich už nocou stienené… No, počuť volanie. Už idú v hmlistej diali!… Čuť zvoniť meč a brnenie. Bojte sa, nepriateľské rady: Rusi sa dali do práce a mladý so starým na polia vojny pádi, ich srdcia pomstou horiace. Ty tyran, ty sa tras! Ty prestaneš tu vládnuť, vidíš, jak bojovník sa v reka utvára chtiac lebo víťaziť, alebo v bitke padnúť za vieru, za cára. Sápu sa rozbujnené kone, údolie vojskom posiate, za pomstou, za slávou sa vlnia rady zvonne, nadšením prsia zohriate. Letia na hostinu, chce korisť mať meč smelý, a boj sa rozhorel, vrch začal hromom biť, v povetrí zhustenom už svištia meč i strely, a strekla krv na štít. Už srazili sa. Rusi zvíťazili, Gal pyšný beží, by sa skryl, a neba držiteľ v tej predvečernej chvíli herosa lúčom ovenčil. No vraha nesrazil tu vojvodca náš šedý, i keď krv v borodinské polia lial, ach, nie sú pláne ich už koncom pýchy, biedy: na baštách Kremľa stojí Gal! Vy, miesta Moskvy preradostné, kde za chlapčenských mojich liet som trávil zlatý čas tak ľahko, bezstarostne, kde nepoznal som smútku, bied, vy hľadely ste tiež na nepriateľa kraja, vás oheň zožieral a krv vás zaliala, ó, že som nemohol sa pomstiť, umrieť aj ja, len duša hnevom sálala. Kde stohlavej je Moskvy krása, ty prelesť rodnej krajiny, kde predtým veleba bášt hrdých vzpínala sa, tam teraz iba sutiny. Moskva! Vo výzore ti strašný smútok leží! Niet panských, cárskych palácov, tie ľahly popolom, sú tmavé vence veží, a padly domy boháčov. I tam, kde radosť miesto mala, v tônistých lesoch, záhradách, kde kvety voňaly a lipa šepotala, tam uhlie teraz, popol, prach. V hodiny zamĺklej a letnej noci krásnej búrlivá veselosť už nezaletí ta, breh ohňom blýska sa a lesík pri ňom jasnie, mlčanie — bez žitia… No potešením nechže ti je, mať drahá všetkých ruských miest: Záhuba cudzincov! Už na ich spupné šije udrela, mstiac sa, božia päsť. Pozri: Krv tečie ich jak potok v stepiach snehu, kým bez obzerania mi v bázni bežia preč, kým hlad, smrť vítajú ich v zúfalom tom behu a naháňa ich ruský meč. Vy ste sa báli vždy ich zloby, Europy silné plemená, ó, Gali lupičskí, i vy ste padli v hroby, je koniec hrôzy, strašenia! Kde si ty, šťastia syn, kde víťaz od Bellony, čo vieru, pravdy hlas a zákon brával v plen, čo hrdo myslel si, že mečom zrúti tróny? Zmizol jak ráno strašný sen. Rus v Paríži! Kde fakľa mstenia? Galia! Hlavu svoju skloň!… Lež heros s úsmevom si žiada pomerenia, olivu zlatú nesie on. V diaľave hrmotný vresk vojny ešte húka, a Moskva smutná je sťa step v hmlách pod večer, on nepriateľovi nie skazu — spásu núka a zemi dobročinný mier. On — dôstojný vnuk Kataríny! Ó, prečo nemôžem svoj cit, jak poet, patriaci slavianskej do družiny, mocou Aoníd, vyjadriť! Keby tak Apollo mi básnický dar vnukol a nalial do hrudi, ja tebou nadšený do lýry nebeskou by harmoniou tĺkol a zasvietil do časov tmy. Skald ruský, čo si s vytržením ospieval niekdy vojmi, boj! Nech v krúžku priateľov so srdcom vzplameneným zahrmí zasa nápev tvoj! Nech znova herosa hlas ladný k pocte zneje, na strunách trasľavých ty v duše ohňa vtras, nech mladý bojovník zas vzkypí a sa chveje, keď čuje bojovný tvoj hlas! Čítané na examene 8. januára 1815.