ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde žeravý je slnka plam, tam v skúpej, chudej púšti, v znoji, v okolí celom sám a sám Ančar jak hrozný strážnik stojí. Keď stepi smädly umdlené, nahnevajúc sa, porodila ho príroda a korene i zeleň jedom napojila. Cez kôru jeho kvapká jed, k poludniu ako pot sa spúšťa, k večeru z neho naposled je smola, priezračná a hustá. Neletí vták ta, jeho strom obíde tiger v svojej púti, vietor sa čierny potkne oň a smrteľný sa ďalej rúti. A keď mrak blúdiac ovlaží list jeho ticho driemajúci, už s vetví, plných nákazy, dážď steká piesok na horúci. No človek poslal človeka k Ančaru mocným zrakom pána, ten, poslúchnuc ho, uteká a s otravou sa vráti zrána. Priniesol smolu smrteľnú i s listami a vetvičkami, po bledom líci tečie mu pot studenými potôčkami. Priniesol, ľahol úbohý v salaši, kde sa páru lyká, a umrel, padnúc pod nohy víťaziaceho panovníka. Otravou ponapínal on poslušné, tiché svoje strely, by v kraje cudzie, k susedom vraždiacou zhubou poletely. Maliniki, 9. novembra 1828