Z poézie
Autor: Alexander Sergejevič Puškin
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Martina Pinková, Tibor Várnagy
Keď pre smrteľníka už zmĺkol hlučný deň a na ulice mesta nemé si polopriezračná už ľahla noci tieň i spánok — dar za práce denné, kolo mna vláčia sa v tej dobe tíšiny hodiny hnetiaceho bdenia: V tme nočnej bez dejov vše živšie horí mi zmija, ňouž duša dohryzená, myšlienky vykypia, um smútkom zgniavený, dúm ťažkých tiesní búrny prítok, a rozpominanie, bez slova, skrútený svoj dlhý rozvinuje svitok. S odporom musím si svoj život prečítať, trasiem sa, kliatba lipne k perám, začnem sa žalovať a horké slzy liať, no smutné riadky nesotieram. Vidím v tých neistých a prázdnych hodinách slobodou hlúpou, zhubnou hnané, v otroctve, chudobe a po pustatinách tie moje roky premrhané. Počúvam priateľov zas zradné pozdravy Kypridy, Baccha pri ihraní, svet chladný nanáša mi úder boľavý, čo neodraziteľne raní. Niet pre mňa radosti — tichúčko pred zraky pár mladých tôní zrazu stane, pár milých anjelov, dva milé prízraky, v dni bývalé mi sudbou dané. Oba sú s krídlami a s mečom ohnivým a strážia ma — a mstia sa oba, a oba hovoria mi slovom neživým o tajoch večnosti a hroba…! 19. mája 1828
