ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[289]

Ivan Sergejevič Turgenev zomrel dňa 3. septembra na statku panej Viardotovej.^[290] Už niekoľko týždňov očakávali jeho ctitelia a priatelia katastrofu, i on sám túžil už po pokoji… želajúc si, aby ho pochovali vedľa Belinského, slávneho kritika a spisovateľa ruského. Posledné časy trpel náramné bolesti, ktoré temer zlomili jeho ducha.

Mátuška Rus zažiali nad telom svojho velikého syna — a odpustí mu všetky rany, ktoré jej zadal. On pozdvihol jej meno vysoko, česť ruského mena rozmnožená je vehlasom jeho, svetová literatúra prijala ho medzi najväčšie literárne mená — no otčina jeho nemôže ho vradiť celkom k menám Gogoľa, Gončarova, Dostojevského, lebo títo milovali vlasť svoju nadovšetko! Velikému spisovateľovi Turgenevovi bola Rus predmetom umeleckého tvorenia a srdcový pomer k nej mal druhostupňový ráz.

Svetovú slávu dosiahol Ivan Sergejevič svojím dielom „Zapiski ochotnika“; sú to i u nás dobre známe obrázky z ruského života, prírody a bytu. Literárny svet radostným úžasom vítal zjav nového génia. „Zápisky“ preložené do všetkých vzdelaných jazykov, konali triumfálnu púť po svete. Žiaden slaviansky spisovateľ nepodmanil si tak šmahom svoj i cudzí svet. Pravda, istá dosis^[291] Turgenevovského pesimizmu, škodoradosť neslovanského sveta nad bezohľadným odkrývaním rán a svízelov nenávideného Ruska dopomáhali valne bystrému šíreniu sa jeho slávy. Avšak časom zabije i u Turgeneva teplé ruské srdce — kresby ruských žien sú tak utešené a lákavé, že mu odpúšťame radi karikatúrnych mužov. Fenička v románe „Otcy i deti“, opravdu ruská deva v románe „Nakanune“ a mnohé iné ženské postavy rozširujú blahodarné svetlo v pošmúrnostiach jeho poézie. Už v „Rudinovi“^[292] pokúsil sa Turgenev riešiť ruské spoločenské problémy, v románe „Otcy i deti“ vyšinul sa na výšku tejto úlohy, aby v románe „Nov“ zostúpil o niekoľko stupňov! Darmo, po diele „Otcy i deti“ nebolo možno už napredovať. V románe „Nakanune“ ozýva sa akoby v diaľke poločujno slaviansky cit a preto toto dielo je nám najbližšie. Bulhar a jeho horúca láska ku zotročenej otčine — to sú snáď jediné zjavy v poézii Turgenevovej. „Otcy i deti“ sú patologické štúdium, tam vystupujú nezdravé úkazy ruskej spoločnosti. Po prvý raz zjaví sa tu slovo „nihilizmus“ v tomto diele, Bazarov je pravým typom nihilistu z doby predteroristickej. No dielo má mravný základ, lebo novotár Bazarov mrie v zúfalstve, jeho zásady stroskotali, on sám pred sebou dokázal sa slabochom voči svetskej dáme Odincovovej. Zato figúry zo starého sveta „Otcy“ (otcovia) vzbudzujú v nás sympatie, že nám ľúto prichodí za nimi. Tak rodičia Bazarova — otec i mať; len so slzami v očiach čítame o nich a nenávidíme ich cynického syna, tak tvrdo zachádzajúceho so „staríkom“ a „babou“. Nuž i Fenička patrí k „otcom“ — aká to krása proti novej nihilistike, pijúcej šampanské a kúriacej papirosy. Obaja bratia Kirsanovovci (jestli sa nemýlim v mene: sám román nie mi je poruke) stoja už na rozhraní, no v oboch žije ruská príroda, a najmä Pavel, spočiatku odporný svojím anglomanstvom, stane sa bohatierom a vysoko mravným človekom. „Nov“ pojednáva tú samú tému, ale nie šťastne. Bazarov je živá osoba — Neždanov je schéma — nepravda, fantázia. Zahynul samovraždou, pravý to koniec celej školy. Púha negácia je smrť. Načo živým zapodievať sa toľko so smrťou! Sväté písmo hovorí: nech mŕtvych pochovávajú mŕtvi! Posledná väčšia práca Ivana Sergejeviča, „Klára Miličová“ je už výplodom klesajúceho ducha; špiritizmus protiví sa jasnej slavianskej prírode. Ako on prišiel k Turgenevovi? Turgenev býval vyše tridsať rokov v cudzine — obor, odtrhnutý od rodnej pôdy — sily potratil.

Pred smrťou zablkotali pokonný raz plamene velikej duše básnikovej v dielku „Senilia. Stichotvorenia v prose“,^[293] ktoré vyšli toho roku v „Európskom vestníku“ a potom samostatne v Lipsku čo štyridsiaty šiesty zväzok Gerhardovej ruskej bibliotéky.

Žiaľ, že u nás tak málo učia sa po rusky — malou pilnosťou, takmer hravo možno sa Slovákovi naučiť velikému jazyku, tak ľahký mu je prístup k bohatstvám velikej, originálnej, samostatnej literatúry. Preklady Turgeneva v slovenčine s malými výnimkami sú také biedne, že mnohých odstrašili od tohoto autora. Sú to naozaj koberce naopak obrátené. Prekladatelia sotva znali originál. Pri serióznej vôli by sme konečne ani prekladov nepotrebovali. Tak jednoduchý, blízky, krásny je štýl Turgeneva. Rozbor a uváženie jeho diel nechávame si na lepšie časy: teraz pod dojmom jeho smrti blížime sa zbožnou mysľou k jeho mŕtvej hlave a kladieme na šediny jeho laur našej vďaky, nášho obdivu a našej lásky. Končíme riadky tieto posledným odstavcom jeho posledného diela! To zbožné vzdychnutie jeho zomierajúcej hrude! Ona vzplanula ohnivou ľúbosťou a takto odiala city svoje: „Ruský jazyk. V dni pochybovania, v dni ťažkých dúm o sudbách môjho rodiska — ty si mi jedinou oporou, ó veliký, mohutný, pravdivý i slobodný ruský jazyk! Keby teba nebolo, ako neupadnúť do zúfania pri vide, čo sa robí doma? No nemožno veriť, žeby taký jazyk nebol daný velikému národu!“