ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[399]

Dňa 10. mája zomrel v Petrohrade^[400] Michail Jevgrafovič Saltykov, literárnym menom Ščedrin, znamenitý ruský spisovateľ. Ťažká nemoc ho dávnejšie držala vo svojich surových rukách, no on pracoval až do konca života.

Michail Jevgrafovič Saltykov narodil sa 27. januára 1826^[401] v dedinke Spas-Ugol v Tverskej gubernii Kuliarinského újezdu. Do desiateho roku učil sa doma, potom postúpil do moskovského zemianskeho inštitútu do tretej triedy. Odtiaľ čo znamenitý žiak bol prijatý do cárskoselského lýcea, kde dokončil kurz v máji 1844. Slúžiť počal v kancelárii vojenného ministerstva, literatúrou zapodieval sa ešte v lýceu, dávajúc básne a článočky do Pletňova „Sovremennika“. Prvá jeho práca v „Sovremenniku“ je báseň „Naš vek“,^[402] ale už roku 1841 preložil Heineho „Fischerin“.^[403] Ale skoro videl, že verše nie sú jeho šťastím a oddal sa na prózu. V „Otečestvenných zapiskoch“ 1847 roku vyšla jeho povesť „Protivorečija“.^[404] Povesť je posvätená V. A. Miľutinovi^[405] a podpísaná pseudonymom M. Napanov. Druhá jeho povesť zjavila sa v marcovej knižke „Otečestvenných zapiskov“, nazýva sa „Zaputannoje delo“.^[406] Je to satira, ktorá urazila predstavených, za čo bol Saltykov poslaný na službu do Viatky, pod ruku tamojšieho gubernátora. Bolo to vyhnanstvo, ale také, že mohol slúžiť i avansovať v službe. Skoro stal sa činovníkom „po osobym poručenijam“^[407] a neskôr radcom gubernskej správy. Život vo Viatke dal mu tému k slávnemu dielu „Gubernskije očerki“.^[408] Viatka sa tam volá Krutogorskom. Vo Viatke žil Saltykov osem rokov a vrátil sa do Petrohradu iba roku 1855. Život v gubernii dal mu bohaté materiály ku spisovateľstvu.

Roku 1856 v „Russkom vestniku“, osnovanom Katkovom, zjavili sa „Očerki“ s podpisom N. Ščedrin. Ony obrátili na seba pozornosť obecenstva talentnosťou rozprávky, ostrým humorom a faktami zo života a osvetlením chýb a hriechov administrácie. „Očerki“ prichádzali pravidelne a pozdvihli „Russkij vestnik“, našli mnoho nasledovníkov, stvorili takzvanú „inkriminujúcu literatúru“. Ale z celej tejto literatúry ostali len „Očerki“, napodobnenia sú dávno zabudnuté. Saltykov slúžil ďalej, stal sa vicegubernátorom v Riazani i Tveri a potom riaditeľom daňových úradov v Penze, Tule i Riazani. Až roku 1868 išiel do penzie.

Koncom roku 1859 prešiel od „Vestnika“ k „Sovremenniku“ s prácou „Skrežet zubovnyj“ („Škrípanie zubov“), ktorá zadierala sa do súčasných dejov a mala fejtonistický tón. Táto forma stala sa mu obľúbenou, on ju opustil iba vo svojich beletristických prácach. Keď „Sovremennik“ prešiel do rúk Nekrasova, Saltykov prevzal v ňom redakciu beletristického oddielu. Roku 1875 onezdravel a šiel na celý rok do cudzozemska. Po smrti Nekrasova stal sa redaktorom „Sovremennika“. V posledné roky pracoval do „Vestnika Jevropy“ a do „Rusských vedomostí“. Saltykov-Ščedrin je u nás menej známy než väčšina prostredných ruských spisovateľov: to robí jeho prišpeciálny smer, jeho bezľútostné satirizovanie. Ťažko je ho prekladať — on vládne ruským jazykom po svojom, a keď neuhádneš tón jeho jazyka, vec tratí svoj význam. No pri všetkej satirickej ostrote vidno v ňom blahodarnú dušu a čestnú snahu. Jeho diela predpokladajú dosť podrobnú známosť ruského života. Západníckym prúdom dal sa časom unášať až do krajností: tak jeho satirizovanie ruského pohybu za balkánskych Slavianov robilo dosť trápny dojem. Konečne i v tom zostal majstrom, ale za majstrom ozvali sa škreky epigónov, ktorí mysleli byť samými Ščedrinmi.