ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[217]

Dňa 27. septembra t. r. o 11 hodine rannej zomrel v Petrohrade Ivan Alexandrovič Gončarov^[218] na zapálenie pľúc. Veľmi krásne píše „Novoje vremja“ na konci svojho nekrológu, narýchlo spracovaného: „Nie plač a vzdychy zanesieme na rakvu tohoto šedinami zbeleného robotníka na nive ruskej osvety, ruského umenia, ale hlbokú vďačnosť a presvedčenie, že preňho je uchystaná v ruských srdciach večná, vďačná pamiatka!“

I. A. Gončarov narodil sa 6. júna (pravoslávneho) roku 1812 v Simbirsku. Jeho otec, majetný kupec, zomrel, keď mal synček tri roky. Vychovávala ho matka a krstný otec, námorník^[219] na odpočinku, ktorého rozprávky o mori a cudzích krajoch vzbudili v ňom túžbu po cestách a po cestopisoch. Povolžie, voľné, dumné „široké razdolie“,^[220] ako hovorí ruská pieseň, zobudilo v ňom lásku po prírode, naučilo ho počúvať jemnú tepnu matky zeme, nečujnú pre mnohé uši. Učiť počal sa v penzionáte kňahyne Chomskej. Z bibliotéky penzionátu poznal diela Deržavinove, Fonvizinove, Ozerova,^[221] Cherkaského^[222] a iných.

V devätnástom roku vstúpil na filologickú fakultu moskovskej univerzity, kde čítali známi profesori Nadeždin,^[223] Ševiriov,^[224] Snegiriov a Kačenovskij.^[225] Jeho pobyt na univerzite padol v dobu najskvelejšej činnosti Puškina. Mladý, oduševnený muž bol zachvátený jeho duchom a počal ho nápodobniť.

Roku 1835, rokom po dokončení univerzitných štúdií, presídlil sa z Moskvy do Petrohradu^[226] a vstúpil na službu do finančného ministerstva. Známosť cudzích jazykov dopomohla mu k miestu prekladateľa. Celý deň zamestnaný v službe, slobodný čas večerný a nočný posvätil literatúre, menovite mnoho prekladal do ruštiny. Ešte čo študent preložil jeden román Suea.^[227]

Jeho literárne náklonnosti podporovala známosť s rodinou umelca Majkova, u ktorého sa vtedy zhromažďovali literáti a umelci. V ten čas počal písať román „Obyknovennaja istorija“.^[228] Autor oddal nedokončené dielo Belinskému, a tento kritik pochválil vrelo prácu a hnal Gončarova, aby ju dokončil. Roku 1847 „Obyknovennaja istorija“ zjavila sa v časopise „Sovremennik“ a položila pevnú osnovu spisovateľovho vehlasu. Rok potom napísal „Sen Oblomova“,^[229] ovum nového velikého románu „Oblomov“, s ktorým Gončarov vyšvihol sa na samý vrchol ruského Parnasu, stal sa súrodným druhom najväčších ruských umelcov-spisovateľov.

„Sen Oblomova“ dlho ležal. Gončarov totiž vybral sa na cestu okolo sveta ako sekretár admirála Puťatina,^[230] ktorý mal na rozkaz ministerstva národnej osvety Norova obzrieť ruské kolónie v Severnej Amerike a s Japonskom uzavrieť obchodné styky a zmluvy. Vrátiac sa roku 1855 z ďalekej cesty, Gončarov vstúpil znova do ministerstva financií, neskoro potom roku 1856 zaujal hodnosť cenzora.

Unavený úradnými prácami, letom 1857 vybral sa do Európy a dopísal svoj román „Oblomov“^[231] v Karlových Varoch. Uverejnil ho v časopise „Otečestvennyje zapiski“. Roku 1862 Gončarov stal sa hlavným redaktorom „Severnej počty“^[232] a po roku bol vymenovaný za člena výboru pri tlačových záležitostiach. Za desať rokov po vydaní „Oblomova“ objavil sa tretí román „Obryv“^[233] v časopise „Vestnik Jevropy“, osobitne bol vydaný roku 1870. Toto bolo jeho posledné umelecké dielo. Okrem toho napísal niekoľko kritických článkov, spomienok a cestovných náčrtkov.

Tri romány, z nichž prvý, „Obyčajná história“, je neveľký rozmerom, sú rezultátom dlhého spisovateľského života, ale ony viac podávajú, než celé bibliotéky románov, popáchané jednotlivými pisálkami. „Oblomov“ a „Obryv“ zostanú večnými, nezmazateľnými obrazmi, pomníkmi nepominuteľnými, vyzdvihnutými tichým, skromným členom puškinského obdobia ruskej literatúry. Nemajúc náhodou diela pri ruke, budem taký smelý podať skromný rozbor jedného alebo druhého; predbežne len toľko, že čo do umeleckého spracovania, harmónie a vysokej ceny kultúrnoumeleckej romány Gončarova patria k najlepším prácam nielen v literatúre ruskej, ale vôbec v celej svetovej republike literárnoumeleckej. Jeho veľkosť je v tichosti, vydržanosti, v poézii a pravde. On stvoril typy nesmrteľné. Spomeniem iba Oblomova, Babušku, Marfinku, Vieru, Marka Volchova a ešte mnohé iné. Veľký umelec dokončil púť svoju, zanechajúc národu i celému Slavianstvu diela nesmrteľné.