ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[451]

Muž, z nehož vyprýštila sa jedna z najvyšších emanácií slavianskeho ducha, Lev Nikolajevič Tolstoj, dožil vek osemdesiatročný. Nerozpomenúť sa na deň jeho narodenia, bolo by nevďakou proti nemu a hriešnym neprízvukovaním velikej hrdosti, velikého daru božieho, udeleného velikému plemenu nášmu. Ešte i zaťatý nepriateľ všetkého, čo len zďaleka zavanie duchom slavianskym a silou slavianskou, „Pester Lloyd“, končí svoj článok o Tolstom: „Nie, Tolstoj je veľký. My kloníme sa v úcte pred básnikom ,Vojny a mieru‘, ,Anny Kareninovej‘ atď. V Rusku niet väčšieho, v západnej Európe nemožno k jeho boku postaviť rovnocenného. On bude večne žiť v panteóne hérosov človečenstva… Ale nie tak Tolstoj ako náboženský vyznavač… Keby všetko to, čo učí druhých konať, sám bol vykonal, museli by sme pred ním do prachu padnúť. Vtedy by ale nesedel v Jasnej Poľane…“

Ten samý úsudok povedali sme práve pred šestnástimi rokmi a neberieme z toho nazad ani jotu, ani punktíčka nad jotou. Cudzieho človeka primäl k takému úsudku studený rozum, nás primälo srdce, pokrvný cit a náruživá láska k nešťastnému, hrozným borbám vystavenému Slavianstvu v makro- i mikrokozmickom zmysle. Srdce a cit mali prioritu. Ony vždy skôr trafia do centra než dôvtip a rozum špekulatívny.

Nad Tolstým básnikom, umelcom, estetickým spisovateľom je súd zakončený i v najvyššom apelacionálnom fóre. Najvyššie superlatívy nevyzdvihnú jeho význam, jeho váhu v slavianskej i svetovej literatúre. Najostrejšie rozbory neposkytnú viac osvetlenia, než lektúra jeho diel. Lebo v čom je jeho nesmierna veľkosť? Nie v tendencii, ani v reflexii, ale v obrazoch a typoch, v utvorení osôb a duší osôb, v odhalení faktami toho, čím človek žije, cíti, teší sa i smúti, miluje a nenávidí, ľubuje sa a hrozí, vystupuje i klesá, tvorí činy altruizmu i egoizmu, hreší i koná dobré diela. A to samé platí i o prírode a vnešných zjavoch všehomíra, nakoľko sa ich dotýka jeho tvorivá fantázia. Pravý triumf svätí mať príroda v jeho „Kozákoch“. Tam je step i hora, rieka i vrch spoludejstvujúcou veličinou románu a či rozprávky, ako skromne nazval Tolstoj toto prvé veľké svoje dieťa. Tolstoj predvádza nám skutočne duchovný vesmír poézie: i drámu-tragédiu, i satiru skutkov, nie slov a aperçu,^[452] i lyriku citov i plavný tok epiky širokej ako Volga a hlbokej ako more Chválinské. Asnáď jedného niet v jeho životnom diele: humoru, ktorý tak okoreňuje a voňavou robí poéziu kongeniálneho a nie menšieho Alexandra Sergejeviča Puškina a velikého umelca Ivana Sergejeviča Turgeneva.

A nad oboch vyniká Tolstoj-poeta: velikým, činným patriotizmom v svojom prozaickom epose „Vojna a mier“. Jeho otčina a jeho epos sú v pravej proporcii. Básnik s menšou otčinou, majúcou obmedzenejšie úlohy na svete a v človečenstve nemohol by pri všetkom géniu svojom stvoriť takú kolosálnu epopeju svojho národa.

Veľkých slov darmo hľadáš v Tolstého veľkom epose, prostriedky jeho sú jednoduché ako u sochára. Nie udalosti a osobnosti svetové (ony akoby sa diali a konali za kulisňami a na prknách sú ľudia pomerne málo významní s výnimkou Napoleona a Kutuzova), ale udalosti rodinného a súkromného života nesú veľkú oblohu jeho diela. Napoleon a Kutuzov sú figúrami epizodickými. Divná, predivná vec: ide o epos národa v časoch gigantického vzrušenia, a taký kapitálny dejateľ ako Bonaparte, taký héros skutočný ako Kutuzov, maľovaní sú v ďalekej perspektíve, zmenšení oddialenosťou a grófi Rostovovci a Bezuchovovci vystupujú v životnej veľkosti na samom blízkom proscéniu — a veľkosť obrazu netrpí, vernosť poetického zrkadla ničím nie je zmazaná a nijakou hmlou zadýchnutá. Ale veď i Homér borbu celej Helady so svetom maloaziatským odzrkadlil v osobách a skutkoch malých gréckych hegemónov; Tolstoj sa blíži v svojom epose „Vojna a mier“ Homérovi — väčšej slávy, väčšieho uznania, vyššieho superlatívu, blýskavejšej oslavy mu dať nevládzeme, a čo je pri nej najlepšie, že ona nie je preuveličením, nie frázou, nie v zmysle „si parva licet componere magnis“,^[453] ale je naším plným, svätým, hlbokým presvedčením, je úprimnosťou otvorenou, čestnou a neodvolateľnou. To je náš vienok z čistých slovenských kvietkov, položený v predsieni jasnopoľanského kaštieľa; do vnútornej svätyne vnikať s oslavou a vencami zlatými ponechávame šťastnejším a mocnejším.

V srdečnom oduševnenom umilení, v hlbokej vďačnosti, v opravdivej zaľúbenosti do básnika-umelca, v otvorenom, velikom úžase obdivu tvorivého génia, ťažko je nám dotknúť sa strún, ktoré rušia sladkú harmóniu. Ale poneváč náš duchovný héros, náš gigant v dŕžave umeleckých obrazov a citov, stal sa nevoľne oružím vrahov, pomýlencov a hlupcov, nemôžeme nevysloviť krátkymi, tak sväto-úprimnými slovami, ako sú hore vyššie slová našej úcty a nášho bezpodmienečného obdivu, že Tolstoj stal sa i veľkým zapierateľom a rozrušiteľom všetkého, čím žil slaviansky svet, ktorý ho bol oduševnil a spravil z neho slavianskeho homerída. Tu platí doslovne, v potencírovanej sile a pravdivosti, Goetheho tvrdé, pravdivé, kárajúce, sarkastické slovo: „Es ist etwas Schreckliches um einen vorzüglichen Mann, an dem sich die Dummen was zu Gute thun.“^[454] No nielen hlúpi, ale i zlí, strojaci večné úklady, krvosmilnou, diabolskou nenávisťou nenávidiaci nielen ruský národ, ale i celé Slavianstvo.

O plemenných, rasových nedobroželateľoch^[455] nehovoríme. Medzi plemenami po božom dopustení panuje istá elektrická napnutosť, plus a mínus vážiacich sa síl, napnutosť, ktorá rada používa k svojmu prospechu chyby a poklesky súpera. Ale aby sme nemohli byť pomenovaní pustoslovnými, prinútení sme podať príklad, akí ľudia chvastajú sa Tolstým a píšu o ňom prázdne dityramby. V istom časopise (nomina sunt odiosa)^[456] k oslave Tolstého stojí: „,Vláda tmy‘ (,Vlasť tmy‘, Tolstého dedinská dráma), v tejto propagačnej dráme stavia Tolstoj proti mestskému zhýralému životu prostý život sedliacky.“ Vo „Vláde tmy“ je pekný „prostý“ život sedliacky!! Tam o nejakej antitéze života meštianskeho a vidieckeho niet ani chlpa, ale je práve zhýralý život sedliacky líčený uhľo-čiernymi farbami (až po prašťanie kôstočiek vraždeného nemanželského decka, až po smilstvo a všemožný rozvrat!). Kuriózny oslavovateľ Tolstého, ktorý knižky „Vlasť tmy“ ani nevidel! A to stojí v článku na oslavu Tolstého z príležitosti osemdesiatročných narodenín!! Ako si váži časopis svoje obecenstvo, keď trpí v redakcii takéto strečkujúce teľa!!

A to sú oni, títo strečkujúci oslavovatelia, ktorým ľúbi sa práve činnosť Tolstého rozrušiteľná, negujúca, ako ekrazit roztreskuje všetko veľké, sväté a životné ruského národa i súkromného ľudského živého človeka a občana. Ale horkýže ľúbi sa! Veď oni i v tomto ohľade toľko znajú o Tolstého duchovnom sektantstve, koľko onen citovaný autor o „Vláde tmy“. „Veľký človek i mýlieva sa veľmi,“ hovorieval môj otec. Tolstoj prešiel do oblasti, kde niet poézie, a ako Bohom posvätený poeta nemohol cesty pomýliť. Hmlu, hustú, hrubú hmlu napustil na duchovnú ríšu nášho slavianskeho myslenia a cítenia.

„Je konečne na nebi slnko,“ píše L. Tichomirov, „i nad takýmito hmlami! Ono môže ich rozohnať, môžu i samú tú hmlu zhustiť na blahotvorné kvapky rosy alebo i na požehnaný, živiteľný dážď. Ale toto už nebude dielom Tolstého, ale dielom niekoho druhého, spôsobného i veriť v oblasti viery, i vedieť mnoho v oblasti vedy, a preto niesť ľudstvu nie chaos, ale harmóniu života.“

Práve tak tešili sme sa i my pred šestnástimi rokmi, píšuc:^[457]

„My vidíme pred sebou čudný, kolosálny obraz človeka, ktorý v umení vzniesol sa na výšinu slavianskeho, ba vôbec svetového Parnasu, dokázal čistotu duše, dobrotu srdca i bohatstvo citu, človeka, ktorý i na diele stal sa bohatierom srdečnej dobroty, milosrdenstva i lásky k blížnemu, a v ten samý čas svojím mudrovaním ruší i blaho, i krásotu, i vieru, i česť národa, i religióznosť, i detinnú nádej, i každý ľudský cit. Je to muž, ku ktorému my všetci túžime s láskou i obdivom ako k umelcovi i človekovi, no ktorého ako mudrca chvália len tí, ktorí by radi zničiť i nás, i jeho, zotrieť z tvári zeme i zo sféry človečenskej civilizácie. Úprimná je naša láska k poetovi, ale podozrivá je pochvala vrahov.“

„No my veríme, že všetko svetlé, stvorené Tolstým, ostane naveky večné k obodreniu a vozvýšeniu velikého slavianskeho plemena. Veď i slnečné spektrum má nevysvetliteľné temné prúžky medzi svojimi farbami. Temné prúžky v duchovnom spektre Leva Nikolajeviča Tolstého stratia sa, keď všetky farby zlejú sa v biele, večné slnečné svetlo všenárodnej pamäti.“