State o svetovej literatúre 2

^[347]

Gustav Flaubert, spisovateľ známych vo svete francúzskych románov „Madame Bovary“ a „Salammbô“, bol veľkým ctiteľom Turgeneva.

Osobne Flaubert prvý raz poznal Turgeneva na jednom literárnom obede v Paríži, kde dostalo sa im spolu sedieť. Od tej chvíle stal sa jeho obdivovateľom. O päť rokov Flaubert potom písal George Sandovej: „Okrem Vás a Turgeneva ja neznám smrteľníka, s ktorým bolo by možno hovoriť o predmetoch blízkych môjmu srdcu.“

U Flauberta schádzavala sa spoločnosť v týždni, v nedeľu večer; Turgenev, keď žil v Paríži, býval tam riadne. Flaubert radieval sa ruského spisovateľa o svojich prácach. „Prečítal som mu,“ písal roku 1872, „včera 115 strán zo ,Svätého Antona‘. Aký poslucháč a aký kritik!… Dal mi dve a či tri znamenité rady o podrobnostiach.“ Keď u Flauberta prítomní sú i Zola, Daudet, Goncourtovci, Flaubert a Turgenev nehovorievali o svojich veciach. Hovorievalo sa o neprítomných spisovateľoch, o inostranných literatúrach. Turgenev bol tlmačom: prekladal z Goetheho, Swinburna,^[348] Puškina, a niekdy, ak dal sa nahovoriť, i zo svojich diel.

Turgenev bol s Flaubertom i v Nohante, u George Sandovej. „Veľký Rus,“ písala Sandová, „prišiel k nám… Aký milý a dôstojný človek! A aký skromný talent. Tu ho zbožňujú, a ja dávam v tom príklad.“

Goncourtovci a Daudet nemohli pochopiť, ako vzniklo intímne priateľstvo medzi Turgenevom a Flaubertom. Mali totiž nie celkom rovnaké literárne vkusy. Okrem toho nakoľko Turgenev bol jemný, delikátny, temer ženský, natoľko Flaubert bol hrubý, aspoň v rečiach. Maupassant, prenikavejší než Goncourtovci a Daudet, povedal, že Turgenev a Flaubert majú rovnaké ideály, preto vidiac jeden druhého, oni cítili ešte viac srdečnú radosť než rozumové uspokojenie. Turgenev narodil sa roku 1818, Flaubert 1821, prináležali teda k jednému pokoleniu, ktoré, hoci ukázalo sa realistickým, bolo vychované na romantizme. Mali oni, jeden s formami jemnejšími, druhý s hrubšími, jednaký kult poézie, jednakú nelásku k filistrom. Oba „žili zo dňa na deň, nemysliac o budúcnosti, majúc len jeden cieľ — literatúru“.