ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[365]

Nikolaj Alexejevič Nekrasov pochádzal zo zemianskeho rodu Jaroslavskej gubernie, niekdy veľmi bohatého, no neskôr schudobnelého. Otec poetu, Alexej Sergejevič, slúžil v armáde. Temer po celý čas bol adjutantom a preto musel často sťahovať sa. Vo Varšave oboznámil sa s dcérou bohatého magnáta Andreja Zakrevského, Alexandrou Andrejevnou, ktorú si i vzal za manželku. Po dlhej službe usadil sa v svojom rodnom hniezde, v dedine Grešneve.

Nikolaj narodil sa ešte počas sťahovania otcovho dňa 10. decembra roku 1821,^[366] v Podolskej gubernii, vo Vinickom újezde.

Detinstvo jeho nebolo šťastné. Stopy toho badať v jeho básni „Rodina“, a ešte jasnejšie v poézii „Nešťastní“. Jeho veľmi stiesňali. Spod takej tiesne dostal sa do jaroslavského gymnázia, jedenásťročný šuhaj razom prešiel v bezhraničnú slobodu, do života temer celkom samostatného.

Učenie išlo zle. Staré jazyky mu ťažko išli, no behom šiestich rokov predsa dotiahol do piatej triedy. On by bol prešiel celé gymnázium, ale razom prišiel do potyku s predstavenstvom. Múza nedala mu pokoja a on napísal niekoľko tvrdých satír na spolužiakov i na gymnaziálne predstavenstvo. Satiry čítali s oduševnením, ale mladý Nikolaj bol nemožným na gymnáziu.

Otec poslal ho do Petrohradu k dvorianskemu pluku, aby tam doplnil svoju prípravu k vojenskému stavu, lebo jeho želaním bolo, aby syn šiel po steske otcovej.

Tak pätnásťročný šuhaj, sám, opustený, s málo rubľami vo vačku, vrhol sa do veľkého mesta.

Prv než by bol prijatý k regimentu, stretol sa so študentom Andrejom Glušickým, s tohože priateľmi Ilenkovom a Kossovom (neskôr učenými profesormi technologickými) a tí ho počali odhovárať od vojenčiny a živo mu kreslili prednosti univerzitného vzdelania, a tak ho oduševnili, že Nekrasov odhodlal sa za každú cenu postúpiť do univerzity. No musel sa najprv pripraviť ku skúške prijímacej, pričom mu bol nápomocný profesor duchovnej seminárie D. J. Uspenskij. Tu oznámil i domov, že chce na univerzitu. Otec sa nahneval a odpísal mu, že jestli nepôjde k pluku, aby nečakal od neho ani kopejočky.

Takým spôsobom štrnásťročný šuhaj ocitol sa bez všetkých prostriedkov so stopäťdesiatimi rubľami vo vačku na životnom mori.

Bývali traja na byte na Malej Ochte a musel sa každý uspokojiť s obedom za pätnásť kopejok. Nekrasov hovoril neskôr až do svojej smrti, že tento biedny život bol príčinou jeho choroby, ktorá ho dlho trápila a konečne hodila do hrobu.

Skúška z klasických jazykov vypadla dobre, no z fyziky padol. Nová táto ťažkosť neodpudila ho od štúdia a on stal sa mimoriadnym poslucháčom filozofickej fakulty od r. 1839 — 1841.

Hmotné postavenie Nekrasova po celý ten čas bolo veľmi biedne: musel si hľadať výživu grošovými hodinami a náhodnými novinárskymi článkami, ktoré neboli voždy pod rukou. „Práve tri roky,“ hovoril Nekrasov, „cítil som voždy, každý deň hlad. Prišlo jesť nielen zle, ale nie každý deň. Neraz stalo sa, že som šiel do reštaurácie na Morskej, kde dovolili študentom čítať noviny, trebárs by si nič nekázali. Vezmeš, stávalo sa, noviny len tak zdanlivo a pri tom ješ pomaly chlieb z tanierika.“ Sily ho opúšťali a on konečne ochorel. Lekári vyslovili sa, že umrie následkom častého hladovania. No silný organizmus preniesol chorobu, avšak nie bez toho, aby nebola zanechala zlé stopy po celý jeho život.

Nemocou jeho hmotné položenie zhoršilo sa ešte. Bol odkázaný na milosť kvartírnych hospodárov, nejakého poddôstojníka i jeho ženy. „Gazda, ešte nič,“ rozprával Nekrasov, „ale gazdiná bola silno znepokojená, že umriem a peniaze budú stratené. Počul som o tom rozhovory medzi manželmi. Konečne som im musel upísať moje veci — kufor a knihy. Boli oni tiež veľmi chudobní — nedivte sa. Potom mi bolo lepšie; vstal som a šiel na Vyborgskú storonu ku známemu. Tam som si posedel do večera. Vrátiac sa domov večerom, silno som preziabol, lebo som mal na sebe biedny kepienok a bola už jeseň. Prídem k dverám, zvoním raz, dva, nepúšťajú. Hovoria, že v mojej komnatke je už druhý najímateľ, že nie som nič dlžen, že spokojní sú s mojimi vecami, ktoré som im upísal. Bolo mi veľmi zle. Sám zostal som na ulici bez prístrešia, v biednych šatách — a noc išla, chladná, veterná. Šiel som, kam ma oči viedli, prišiel som mechanicky na Nevský prospekt a tam sadol som si na lavičku. Ziabol som a cítil úpadok síl. Konečne som zaspal. Zobudil ma starík, žobrák, ktorý idúc mimo, zľutoval sa nado mnou a zavolal ma s ním na nocľah. Šiel som. Prišli sme na Vasilievský ostrov, pätnástu líniu. Tam na samom konci ulice stál drevený, polorozrumený domček, do ktorého sme vošli. Tam bolo mnoho ľudu. Všetko to boli žobráci, ktorí tu nocovali. Jednému som napísal prosbu a dostal za to pätnásť kopejok — môj celý zárobok.“

Pozoruhodné je, že pri takýchto biednych okolnostiach Nekrasov vídal i obrazy sýtej rozkoše, ba časom sám bol účastníkom delikátnych hostín. V ten čas študovalo mnoho bohatých synkov na univerzite, ktorí tvorili krúžky, kde nie bohatstvo, ale osobné vlastnosti boli cennými. Chudobný mladý človek s rozpočtom niekoľkokopejkovým na deň, ľahko zblížil sa s junošmi bohatých rodičov, a nielen zblížil sa, ale vďaka svojim osobným talentom a spôsobnostiam mohol byť prvý medzi nimi; na študentských schôdzkach i hostinkách, ustrojených dľa vzoru nemeckých kneipov a komersov,^[367] nebol prvý ten, kto mal najviac peňazí, ale kto sa lepšie znal biť s rapírom, kto bol mužnejší a fyzicky zručnejší. V takýchto veselých, rozpustilých krúžkoch razom našiel sa provincionálny junoš vyrastlý v dedine, i oboznámil sa po prvé so životom i mravmi drahých spoločenských tried, ktoré by boli mu ostali neznáme. To neostalo bez vplyvu na jeho poéziu, tak ako ani jeho dedinský život v prvej mladosti. On poznal slabosti a hriechy vyšších tried vlastným bezprostredným náhľadom.

Pri takej ťažkej borbe za jestvovanie Nekrasov nemohol pomýšľať na pravidelný vývin svojho talentu. On musel pracovať od pätnástich rokov čiernu literárnu robotu žurnalistickú, ku ktorej je žiaľ dávať opravdivý talent. Pracoval takým spôsobom v časopisoch „Literaturnoje pribavlenije“ (k „Invalidovi“),^[368] v „Literaturnej gazete“ A. Krajevského, v „Synovi otečestva“ N. A. Polevého, v „Panteone“, v „Otečestvennych zapiskoch“; pritom písal „vaudeville“ pre alexandrovské divadlo. Takým spôsobom napísal do 300 tlačených hárkov! Najviac to robota nádennícka, ktorú by hockto vedel uhádnuť.

Najviac pomáhal mu vyjsť z krajnej biedy Grigorij Francevič Beneckij, profesor pri pážeskom pluku. To bol veľmi dobrý človek, Nekrasov spomínal ho voždy s úctou. On mal prípravovňu a oddal Nekrasovovi prednášať všetky ruské predmety. To zbavilo mladoňa od biednych nocľahov. Nekrasov je mu zaviazaný vydaním svojich prvotín „Mečty i zvuki“.^[369] Básnik šiel s rukopisom k Žukovskému. „Mňa prijal,“ hovorí Nekrasov, „šedivý, zhrbený starček, vzal rukopis a velel prísť za niekoľko dní. Keď som prišiel, pochválil jednu básničku, riekol, že mám talent, ale doložil:

,Vy potom obanujete, keď vydáte túto knižku.‘

Ja som vysvetlil starému básnikovi, že už je neskoro, že som už prijal predplatné.

,Tedy aspoň meno ta nedajte!‘ radil Žukovskij.“

Nekrasov poslúchol a kniha vyšla s literami N. N.

Roky 1841 — 1845 sú najtemnejšie v jeho biografii. Boli to roky jeho vývinu, on stal sa tým, čím bol až do konca života. Po ten čas obcoval v rozmanitých krúžkoch veľkosvetských, úradníckych, literárnych, divadelných i študentských. Vtedy oboznámil sa i s krúžkom Belinského, ktorý bol hlavným dvíhateľom vývinu Nekrasova, a dal mu celý smer. „Počiatkom štyridsiatych rokov,“ píše Panajev,^[370] „k číslu spolupracovníkov ,Otečestvenných zapiskov‘ pridal sa Nekrasov; niektoré jeho posúdenia obrátili naňho pozornosť Belinského, a on sa s ním oboznámil. Literárna činnosť Nekrasovova do tých dôb nebola zvláštna. Belinskij myslel, že Nekrasov navždy zastane užitočným novinárskym spolupracovníkom, ale keď mu prečítal báseň „V doroge“,^[371] Belinského oči zajasali sa, on objal Nekrasova a riekol so slzami v očiach:

„A či vy viete, že ste poetom, opravdivým poetom?“

Od toho okamženia postúpil Nekrasov v jeho očiach. Báseň „K rodine“^[372] oduševnila ho. Naučil sa ju naspamäť a poslal svojim priateľom do Moskvy. Belinskij mal epochy, kde dal sa oduševniť niektorým priateľom. Teraz hovoril iba o Nekrasovovi — a tak stal sa Nikolaj členom krúžku jeho.

Novinársku činnosť Nekrasovovu^[373] možno rozdeliť na tri periódy. Prvá perióda od 1847 — 1855, najťažšia; Belinskij zomrel roku 1848. Nekrasov padol do nemoci, o ktorej hovorili lekári, že sú to suchotiny hrdelné. Nekrasov čujúc smrť, písal smutné piesne. Napr.:

No nebolo pozde, bolo ešte skoro, lebo vážna jeho činnosť bola ešte v budúcnosti. On počal sa zotavovať a slniečko zasvietilo nad ním. Nemoc nebola tak nebezpečná, ako mysleli lekári. Bol i v Ríme liečiť sa, zo suchotín neostalo nič, iba trochu slabý hlas. Krymská vojna skončila sa, prišli reformy. „Sovremennik“ ožil, k nemu počali sa tisnúť nové mocné literárne sily a predplatitelia rástli každým rokom o tisíce. Tu počína sa druhá perióda novinárskej činnosti, od r. 1856 — 1865. To bola perióda najväčšieho vývinu síl Nekrasova. On ožil — predtým žaloval sa neurčite na rabstvo, hnet a pošlosť — teraz stal sa pevcom národného smútku v širokom i hlbokom, určitom zmysle. Najlepšie jeho veci povstali v túto periódu. „Razmyšlenija u paradnogo podjezda“,^[375] „Moroz, krasnyj nos“,^[376] „Korobejniki“,^[377] „Železnaja doroga“,^[378] „Kresťjanskije deti“^[379] a iné. Pritom staral sa o „Sovremennik“ a pridal mu humoristicko-satirický list „Svistok“,^[380] kde prispieval satirickými kupletmi. Hmotné pomery jeho zlepšili sa, najmä vydaním básní. „Sovremennik“ zanikol roku 1866, a tým končila sa druhá perióda jeho novinárskej činnosti. Dva roky bola pauza — až roku 1868 zjavil sa Nekrasov na čele „Otečestvennych zapiskov“. Táto tretia perióda trvala až do jeho smrti.

V posledných desať rokoch Nekrasov bol bodrý duchom, talent jeho stál na tej samej výške, diela jeho neustupujú v ničom predošlým, ako „Russkije ženščiny“,^[381] „Komu na Rusi žiť chorošo“^[382] atď. Ale fyzické sily počali ho opúšťať každým rokom, on starel, posledných päť rokov často chorel.

Život mal dosť jednoduchý: zimy prežil vo svojom mestskom byte na Litejnej v dome Krajevského, kde žil dvadsať rokov. V zime písal málo. Letom chodil k bratovi do Jaroslavskej gubernie, lebo do Čudova, kde mal poľovnícku daču.^[383] Tu obyčajne na dedine zobúdzalo sa v ňom básnické tvorenie a každú jeseň priviezol do Pitera^[384] niečo nového, čítal priateľom a pripravil do tlače. Jeho poľovnícka pasia pomáhala mu v tvorení. On poľoval voždy sám, nabral iba kopu mužíkov, ktorí večer pri vatre museli rozprávať, čo sa im ľúbilo. Tak povstali jeho básne v bezprostrednom styku s ľudom, pod ruským nebom, vo vzduchu ruskej prírody. Do Španielska nešiel pre témy, ani rabín nebol mu ideálom ľudskej múdrosti. Z rozprávok, počutých od báb a mužíkov, zapísal si iba jedno slovko — a už nezabudol vec do smrti. Nie div, že Nekrasov stal sa najpopulárnejším poetom u ruského ľudu. Jeho básne vedia naspamäť.

Prvé príznaky smrteľnej nemoci zjavili sa už roku 1875, ale on na to nedával pozor a žil tým istým spôsobom ďalej. Všetko pripisoval hemoroidálnym nápadom. Roku 1876 nemoc počala ho seriózne trápiť. Počal sa liečiť v Gatčine, na jeseň šiel na Krym, kde ho liečil znamenitý Botkin. Navrátiac sa do Petrohradu, zaľahol a už málo vstával z postele. Nervové bolesti rástli a na jar 1877 stali sa hroznými. Dňa 12. apríla 1877 viedenský chirurg Billroth operoval ho a predĺžil mu život a obľahčil značné utrpenie. Billrothovi ďakoval za osem mesiacov života.

Bolo to predĺžené hasnutie. Viedol si denník svojich utrpení, ktorý je strašné čítať. Jedinou jeho potechou bola sympatia celého národa. Zo všetkých koncov Ruska, i z tých najdiaľnejších, stekali sa k nemu listy, básne, telegramy, vyrážajúce hlboký, iskrenný súcit k nemu ako k poetovi národného smútku. On rástol pred samým sebou. Rozčúlený takýmito manifestáciami, stal sa zhovorčivým, ochotne rozprával rozličné epizódy zo svojho života, pomery k znamenitým ľuďom. Začal i diktovať svoj životopis raz bratovi, raz sestre, a zredigoval zväzok básní: „Posledné piesne“.^[385]

Okolo 20. novembra prišli zimnice, on slabol očividome, až po dlhom a velikom trápení, nesenom v pokore a trpelivosti, zomrel dňa 8. jan. 1878^[386] okolo deviatej večer.

Pohreb odbýval sa 30. decembra v Novodievičom monastieri. Vzdor neobyčajne tuhému mrazu štyritisíc ľudí odprevadilo jeho telesné pozostatky. Rusko hlbokým smútkom žialilo nad skorou smrťou svojho básnika.

Poézia Nekrasovova je originálna, hlboká a pritom prístupná ľudu. On spieval ľudové bôle zvláštnou silou a dojemnosťou, znal ruskú prírodu a vnoril sa do tajín národného ducha. Čím viac dozrieval, tým viac tratila sa negatívna satira, púhy zapierajúci sarkazmus na zloby denné a slabosť ľudskú, na chyby spoločnosti a stroja spoločenského. On vyšiel sám zo seba a stotožnil sa s bôľom ľudu, zabudnúc svoj vlastný. A pri tom všetkom iskrenný patriotizmus bol osou jeho myšlienok, citov i snáh. On sám vyhovára ostrý svoj tón:

A bolo treba takéhoto vyhovorenia sa, lebo darmo, predmetom umenia nemôže byť len samý bôľ, samá temná stránka života. Veríme, že všetko precítil básnik hlboko, že „ľubil otčizny svojej“, lenže čiernym do čierna maľovať nemožno.

V jeho básňach je bohatý obsah, sila citu, ostré pozorovanie života, a pritom veľmi citeľné zanedbávanie formy, čo je chybou i našich slovenských poetov, s málo výnimkami. Ale forma patrí k veci, ona je s ňou nerozlučná, jedna bytnosť, zlúčená s jadrom nerozlučne ako svetlo slnečného blesku s teplom. V Nekrasovovi borili sa umelecké inštinkty s potrebami dňa, a posledné obyčajne víťazili. Možno, jestli by mu bolo dopriané ešte desať rokov života, on by bol stal sa objektívnejším a formálne dokonalejším.

Pri tom všetkom Nekrasov z literárnohistorického stanoviska je vysoko dôležitý zjav a má poistené meno v ruskej literatúre, že môže povedať: „Und nennt man die besten Namen, so wird auch der meine gennant.“^[388] No ruská literatúra má už raz tú sudbu, že najlepšie talenty utráca v kvetúcom mužskom veku, alebo velikí spisovatelia prejsť musia školou hrozného utrpenia. U Nekrasova vidíme obidve sudby. Ale ako on netratil nádej na budúcnosť svojho plemena, tak isté je, že spoza stovekých chmúr už len raz vyjde slniečko, kde nebude treba poézie svízelov, horkostí, bôľov a žaloby.