Zlatý fond > Diela > State o svetovej literatúre 2


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
State o svetovej literatúre 2

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Zuzana Rybárová, Lucia Jedla, Stanislav Sojka, Marek Danko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 100 čitateľov

I. S. Turgenev: „V predvečer“

[301]

Ivan Sergejevič Turgenev nenie autorom veľkých románov ako gróf Lev Tolstoj, lebo Dostojevskij. Ba len niektoré z jeho prác možno pomenovať románom, ako „Otcy i deti“, a pred nami v slovenskom preklade ležiaci „Nakanune“.[302] Oba tieto romány patria k najlepším, umelecky najzaokrúhlenejším prácam velikého ruského básnika. Prv než bych prešiel na jeho krasoty, poznamenávam, že „V predvečer“ upúta i čitateľa, ktorý nekladúc veľké požiadavky na lektúru, chce sa len baviť. I pre takého poskytuje „V predvečer“ živý obraz, príťažlivý, dosť pohnutý dej a záujem o sudbu osôb, dejstvujúcich v rozprávke. Divokých mohykánskych dobrodružstiev, jókaiovských nemožností a absurdít nenájde tam, pravda, lebo Turgenev nebol tuctový spisovateľ, ktorý by bol chcel len dráždiť nervy a lahodiť neviazanej fantázii. Fantázia je veľmi drahocenné dobro pre spisovateľa, ona rovná sa v mnohom ohľade silnému vínu: umnému mužovi, znajúcemu umiernenosť, slúži k posile a vzletu, babráka alebo človeka nemierneho ochmelí a vženie do blúznenia a tárania. Dnes nepatria fantasti a romantickí blúznivci k aristokracii duchovnej; ľudia ducha a umenia ponechali nemožné bláznivosti grošovým pouličným pisálkom. Jestli kto nachádza vkus na Rinaldinich a podriečnych jaskoch, nech si má, no neokúsi nikdy z čistej hypokrény[303] pravej poézie.

Turgenev je umelec od hlavy do päty. V šťastnom položení vnešnom mal času i vôle i sily k minucióznemu spracovaniu svojej látky; v celku i v jednotlivostiach badať ruku pilnú a umelú, dlátko ostré a tenké, vchádzajúce do najjemnejších záhybov a zárezov diela. Ani len malé miestečko nezostalo bez politúry, každá žilôčka je patrná, každá barva vystupuje, nie škrekľavo, ale umierneno, lahodne. I tam, kde prídu veľké, mravné a osudové komplikácie, básnik zostáva čo umelec tichým! Tak húpeme sa v malom člnku na mori, silno potriasa sa čln, no more vo svojej kolosálnosti zostáva tiché a vážne. A čo jeho dielam dodáva ráz čistého umelectva, to je vozduch, element, ktorý ich obkľučuje zo všetkých strán. Turgenev neoslepuje, ale hreje vytrvalým teplom duchovným, on nemá ohromné množstvo zbožňovateľov, no má priateľov. Perla je len jedna, ale viac hodná než piesok. No nemýlime sa, že nenájde sa prostej duše, ktorá by ľahostajne odložila knižku jeho z ruky. Zamyslíš sa, a čo i vlúdil ťa básnik do pošmúrnej nálady, predsa božie dobrodenie umenia zanechá v duši tvojej svetlé stopy nadchnutia a čistého umeleckého pôžitku.

„V predvečer“ patrí k najobjemnejším a umelecky najdokonalejším výtvorom Turgeneva, a veľmi sa tešíme, že dielo toto stalo sa prístupným nášmu obecenstvu. Nemožno, žeby ono plodotvorne nevplývalo na mládež našu, neušľachtilo vkus obecenstva a nebudilo túžbu po solídnej, vyššej lektúre. I požívať učí sa človek. Tak ušľachtilé, umelecky predumané, všetkými atribútmi estetickej hodnoty vyzdobené dielo môže byť dobrým kvasom v tvorivom krúžku našich literátov. Jestli majú knihy osudy, teda my by sme taký osud želali mohutnému obrazu turgenevovskému.

Má román tento i mimoumelecký, pre nás naskrze nie ľahostajný význam. Jediné dielo Turgeneva, týkajúce sa národného znovuzrodenia, akoby pre nás a o nás písané, i z tejto príčiny zasluhuje velikého rozšírenia. Turgenev vyhýbal otázkam slavianskym, ba stál v rade tých ruských mysliteľov, ktorí neradi vidia, keď Rusi pri svojich vnútorných bôľoch a prácach starajú sa i o mimoruských Slavianov. On rozpadol sa preto s Katkovom, a často brojil proti takzvaným slavianofilom. No bol Rusom. A tam, kde jeho ruská príroda zahovorila silno a bez ohľadov, razom stal sa slavianofilom de facto. „V predvečer“ je toho veľmi vypuklým dôkazom. Román tento je akoby désaveu[304] všetkých autorových teórií a fantázií o „tichej ruskej dedine“, ktorá nepotrebuje slavianskych búrok.

Básnik predvádza nám na počiatku svojho románu dve zaujímavé, ačpráve nie hlavné osoby: Šubina a Berseneva. Ten prvý je trepotavým motýľom, plným fantázie, duchaplný a pod ľahkou maskou šialenosti a samovýsmechu ukrýva sa bôľ a cit hlboký, seriózny — druhý, Bersenev, je pravým, trochu ťažko kráčajúcim pozitívnym ruským Slavianom, s celou chujavou hmlistých, no ideálnych snáh a rojčení. Šubin je umelec, Bersenev obraz človeka s neistými perspektívami na život. Časom vidíme na Šubinovi príznaky barokové, no toto je len ľahká maska, cez ňu preráža sa zdravá barva životom sálajúcej tváre. „Podíval som sa na opravdivých, na starcov,“ hovorí on, „na antiku — a rozbil som svoje zlátaniny!“ Šubin rozbil svojho chlapca s kozlom, lebo antické sochárstvo vzbudilo v ňom túžbu za ideálom a osvietilo jeho vlastné bezsilie.[305] Je to ľahká črta, no ona charakterizuje umeleckú prírodu mladého sochára. Človek, ktorý tak seriózne poníma úlohu žitia svojho, dotúži konečne k vysokému stupňu. A skutočne, o Šubinovi, akoby mimochodom, podotkne autor na konci románu: „Šubin je v Ríme, celý oddal sa svojmu umeniu a pokladaný je za jedného z najpozoruhodnejších a mnohosľubných mladých sochárov.“ A trebárs puristi hovoria, že nevnikol dosť hlboko do antiky, že nemá dosť „štýlu“, on predsa je umelcom celým a svojím. My si predstavujeme medzi jeho tvorbami a tvorbami antiky asi taký rozdiel, ako medzi žánrom a históriou v maliarstve. Ajhľa, tak živo zobrazil nám poeta postavu svoju, že čitateľ nevdojak dumá o diele rúk veternej postavy románovej.

Poznenáhlo vystupujú dve hlavné osoby, Insarov a Jelena Strachovová. Jeleňa zostane na večné veky typom ženským v ruskej literatúre. Ruský spisovateľ Jevgenij Markov píše o tejto postave: „Ideály Jeleny v ,Nakanune‘ sú niečo určitejšie, než nejasné snahy Natálie (v románe ,Rudin‘ toho samého spisovateľa), ačpráve tiež nemajú pevnú postať. Slabosť zarmucovala ju, hlúposť hnevala, lož neodpúšťala ,na veky vekov‘, jej požiadavky pred ničím neustupovali, i do modlitby neraz zamiešala sa jej výčitka. Potreboval človek stratiť jej uváženie — a súd vynášala ona skoro, často príliš skoro — a on už prestal jestvovať pre ňu.“ (Str. 42.) No pri tom všetkom bol to charakter bez výchovy, nesmerujúci k tvrdému cieľu. Ona sama s mukami hľadá ten cieľ, chce ho utvoriť pre seba. „Jej duša rozhorčovala sa i hasla osamelo, ona bila sa ako vtáča v klietke a klietky nebolo, nikto nestiesňoval ju, nikto ju nezdržoval, a ona trhala sa a morila. Niekdy sama seba neponímala, áno bála sa samej seba. Všetko, čo okružovalo ju, zdalo sa jej raz bezzmyseľným, raz nepoňatým. ,Ako žiť bez lásky? a ľúbiť niet koho,‘ dumala, a bolo jej strašno od tých dúm, od tých pocitov.“ Láskou k Bulharovi Insarovovi postaví sa pred ňou oný dávno vyhľadávaný cieľ. Jeho ideál stane sa jej ideálom, jeho čin jej činom. Sama ona uprostred svojich ľudí, v svojom rodnom kruhu nemohla nájsť tento čin. No seriózne dielo ukazovalo sa jej, a jej pravdu hľadajúca duša upokojila sa konečne. Ani rodina, ani priatelia, ani rodné dielo nenie jej drahým. „Čo sa mne chce? od čoho mi tak ťažko na srdci, tak zmoreno?“ píše vo svojom denníku, „prečo ja so závisťou hľadím na vtáctvo. Zdá sa, poletela bych s ním — kam, neznám, len ďaleko, ďaleko odtiaľto. A nie je hriešne také želanie? Mám mať, otca, rodinu. Snáď neľúbim ich! Nie, ja neľúbim ich tak, ako chcelo by sa ľúbiť. Mne strašno vypovedať to, no pravda je. Prečo iní tak necítia?“ pýta sa sama seba, „koho že budem ľúbiť, keď som k svojim chladná?“

Insarov očaroval ju menovite svojimi pevnými cieľmi a mužnosťou, svojou odhodlanou oddanosťou svojmu dielu. Ešte i jeho hrubosť a tvrdosť zdá sa jej byť krásnou po svojom spôsobe. Len taký bojovník zaujme dušu ženskú podobnú duši Jeleninej. Zženštilí ľudia, tonúci v slastiach pri prvom stretnutí sa so ženskou, ktorých rozdlávi prvý hrubší nápor životného kolesa, nepriťahujú k sebe priame a seriózne ženské charaktery. Ženština, i najsilnejšia duchom, predsa zostáva len ženštinou a nepovedome hľadá v mužovi nie opätovanie svojich vlastných slabostí, ale inú, jej cudziu, jej nevyhnutnú silu muža, hľadá doplnenie seba, oporu i záštitu v borbe životnej. Ako srdce Fausta opanuje nežná krotkosť a prostodušnosť Gretchen, tak pre srdce Gretchen zdá sa byť čarovnou Faustova mužnosť a jeho mužný rozum. Pokoriť sa mu bez rozmyslenia, oddať sa v zabudnutí jeho mocným rukám, čerpať svoje myšlienky z jeho myšlienok, v jeho želaniach svoje želania, zliať sa s ním v jedného ducha i v jedno telo — tak sladko, tak ľahko, tak prirodzené ženštine. Turgenev k zadiveniu jemne postihol toto osnovné, organické svojstvo ženskej prírody; on i svoje energické ženy konečne kladie k nohám mužov. I tu Jelena klesla pod touto vládou mužského charakteru! Prekrásna scéna vyjavenia lásky je toho dôkazom (str. 127 — 134). No Jelena nie je iba ženština. Ona by nemohla bozkávať ruku, ktorá ju bičuje, ako Zinaida v „Prvej láske“ (viď Pauliny „Besiedky“), nemohla by, ako tá, v láske pokoriť sa krásnemu svetákovi tak pustému ako tisíce iných. Jelena mohla sa žertvovať len niečomu heroickému. Jej vysoká duša nenávidela pustotu i vo vlastnej rodine.

Keď Insarov umieral na jej rukách nad belasými vodami Adriatiky, tvárou v tvár pred svojou slavianskou vlasťou, ona modlila sa v slzách nie o seba, nie o svojom rozrušenom šťastí, no o hynúcom čine svojho muža. „Morir ei giovan! Ó temný prízrak, vzdiaľ sa! Nielen pre mňa potrebný je jeho život! Jestli je on vinný, jestli som ja vinná, tak daj jemu, ó Bože, daj nám obom umrieť čestnou, slávnou smrťou, tam na rodných jeho poliach, a nie tu v tejto hluchej komnate.“ Poeta kára toto ľahkomyseľné povstanie proti sudbe, toto samovoľné hľadanie šťastia!

V Insarovovi vidíme rodoľúbeho syna národa bulharského, vtedy ešte pod tureckým jarmom stenajúceho. Člen neveľkej emigrácie posvätil celý svoj život, celé svoje sily onomu národu, a nezanedbá hodiny, neupustí príležitosti, aby mohol byť užitočným svojmu národu. A práve táto mužná, istý cieľ pred sebou majúca odhodlanosť, táto hotovosť k obetiam zaujala čistú, rojčivú dušu. „On učil sa ruskú históriu, i právo, i politickú ekonómiu, prekladal bulharské piesne i letopisy, zbieral materiály o východnej otázke, zostavoval ruskú gramatiku pre Bulharov, bulharskú pre Rusov.“

Jelena pýta sa ho: „Vy veľmi ľúbite svoju domovinu?“

„To ešte nevedno,“ odpovedá on, „ajhľa, až niekto z nás umrie za ňu, až vtedy možno povedať, že ju miloval.“ U Insarova tieto slová nie sú frázou, on každú minútu hotový je podstúpiť smrť za svoj národ. A keď už stane sa nepredvídané, keď razom láska povstane medzi ním a Elenou, on beží preč, bez rozlúčky chce ujsť do Moskvy z Kuncova, aby erotické city neodtiahli ho od súrneho diela. No sudba ináč riešila. Zo starej časovne (kaplnky) udrel doňho znenadála hrom a vyrazil z cesty mladého, oduševnelého Bulhara. Vyjavenie lásky v časovni, oná rannou rosou a lúčmi sopkového ohňa písaná scéna patrí k najživším obrazom, ktoré vydumala a namaľovala múza Turgenevova.

Mäkké, spolutrpné srdce Jelenino prevládal Insarov tak, že mladá devuška razom vyhodená bola celými citmi svojimi z obvyklého kruhu. Ona stala sa jeho na večné veky.

Ona hotová bola i k osudnému kroku, k tajnému sňatku. Jej otec, ľahký sveták, no pritom pyšný na svoje zemianstvo, preklína dcéru, matka mrie žiaľom, jej priatelia Bersenev a Šubin smútia, že nenašiel sa pre ňu človek, ktorý by bol hoden jej hlbokej duše — no ona ide ta s mužom svojím v ústrety neistému osudu, s mužom nemocným od krajov rozbúrených vojnou a povstaniami.

Bersenev, vzdor svojej beznádejnej láske k Jelene, až k samožertve pomáha obom, i súperovi i jej. On stojí pri svojom na večnosť hynúcom šťastí, ako stojíme u svojho horiaceho domu, nemohúc nič zachrániť. V Insarovovi je oheň a energia, Bersenev je charakter a Šubin je geniálna hlava. Všetky tieto osoby dumajú, jednajú a cítia po svojom: vy by ste mohli pokračovať v románe, tak jasno sú vyrazené tie postavy; áno, zdá sa, vy viete, ako každá z nich myslí o tom alebo onom predmete. No i svetácky Nikolaj Artemievič na konci ukáže svoju bonhómiu. Veľmi citná je scéna pri lúčení, keď priskáče na saniach s butelkou[306] šampanského. Uňho pri všetkej mravnej pošlosti drieme iskra ľudského vrelého citu, trebárs na samom dne nehlbokého srdca. Virtuózne kreslená je i žena jeho a mať Eleny, Anna Vasilevna, nezdravistá, nervózna a slabá proti mužovi. Pobočné osoby Uvarov a Zoe tiež zadivia nás svojou reliéfnosťou.

Osud Jeleny zostáva nevyjasneným. Ona stratí sa v krútňavách východných bojov bez sledu; v nič rozplynie sa jej skvostná osobnosť. Insarov zomiera ďaleko od svojej rodnej zeme a ešte ďalej od svojich cieľov. On na lagúny benátske chodí so ženou, aby pocítil aspoň vietor, ktorý veje od skalnatých brehov dalmatínskych, a tak i z tej strany, kde leží jeho milované Bulharsko. Bože môj, či dnešní Karavelovia, dnešní bedárski charakterom inteligenti hodni sú tak vrelých Jánov predzvestovateľov?

V predvečer veľkého znovuzrodenia balkánskych Slovanov žil i mrel Insarov a strhol so sebou do bied a búrok krásnu severnú ružu, ktorá uvädla s ním v horúcom vánku adriatického sirocca. On nenie vinovatý dušou, len okamžitou slabosťou, pravda, pre citných ľudí pochopiteľnou. On skazil seba i Jelenu tým, že keď ju našiel v starej časovni, neutiekol, neskryl sa bez stopy v labyrinte moskovských predmestí a potom v Bulharsku. Tak rozhoduje okamženie nad celým životom.

No Jelena ťažko trpela za svoje odtrhnutie sa od posvätných osnov rodinných. Rodina je pre ženu vozduch, život i blaženstvo. Mimo nej ťažko dýchať, ťažko žiť, no šťastie je už celkom nemožné. Turgenev v románe tomto javí sa nám v sile svojej poézie, vysokej mravnosti a hĺbke.



[301] „Národnie noviny“ 1885, č. 122, č. 124, č. 125.

Pôvodný titul článku: Román od I. S. Turgeneva. Preložil Jozef Škultéty. Tretí zväzok „Románovej bibliotéky“. Redaktor Gustáv Izák. Turč. Sv. Martin. Nakladateľ F. Moškóci kníhkupectvo. 1885. Cena 1 zl. 10 kr. (franko). Odberateľom 5 exempl. 1 zdarma, 10 exempl. 2 zdarma, 20 exempl. 6 zdarma. Dostať možno u nakladateľa F. Moškóciho (Turč. Sv. Martin). Strán 240.

[302] „Nakanune“ — (rus.) „V predvečer“. Román vyšiel v „Ruskom vestníku“ roku 1860. Dobroľubov v článku „Kogda že priďot nastojaščij deň?“ („Kedy už príde ten pravý deň?“) napísal, že v novom románe Turgenev „sa pokúsil stať si na cestu, po ktorej sa uberalo progresívne hnutie súčasnej doby“.

[303] hypokréna — (z gr. hippokréné) názov prameňa zasväteného múzam na hore Helikóne

[304] désaveu — (fr.) neuznanie, popretie

[305] bezsilný — vysilený, bezmocný

[306] butelka — fľaška





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.