ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[97]

Počali sa slávnosti stoletej rozpomienky narodenia Puškina. Užšia jeho domovina skvele platí dlh úcty a oslavy svojmu prorokovi. Sluch o ňom po tieto dni (od 7. júna do 11. júna) ide po celej Rusi velikej a nazýva ho každý v nej súci jazyk.^[98] No i za hranicami jej, všade, kde zvučí jazyk „hrdých vnukov Slavianov“, nemôžu nespomínať meno jeho, s ktorým je spojené toľko sladkých zvukov i modlitieb, toľko nesmrteľných obrazov, z jehož lýry rozlialo sa plemenom naším toľko citov dobrých, rozliehalo toľko oslavovania slobody a toľko prímluv pre padnutých a zhrešivších.

V ňom slávi mäkkosť, dobrota, harmónia, ľudskosť, kresťanskosť nášho plemena svoj najvyšší triumf. Kto ho pozná a kto ho precítil, žasne nad krátkozrakosťou niektorých západnejších vetiev, že dali sa tak dlho zvádzať cudzím ideálom a napodobniť germánsku alebo románsku múzu. Je to iba choroba a neduh, čiastočne i obmedzenosť duchovná. Na jednej strane, tu doma, máme nedotknutý, panenský materiál nových vlastností, nových ideí, citov, vzhľadom na svet vnútorný i vnešný, máme kastalský, čistý prameň novej, neobtretej, k životu budiacej sa národnosti, na druhej strane, v západnej Európe, pravda, hotové už obrazce, rozvitý ustálený modus vivendi v svete duchovnom. Ale keď ho napodobníme, keď dávame sa strhnúť k otrockému slúženiu: kazíme po prvé svoj jazyk (máme smutné úkazy), kazíme ho tak, že isté diela prvých spisovateľov, preložené do nemčiny, čítajú sa chutnejšie než v barbarizovanej slaviančine, po druhé na nás tí naši učitelia hľadia s opovržením, ani oni sami neprekladajú, nehľadajú naše plody (majúc lepšie v svojich origináloch), ale márnomyseľní spisovatelia musia si sami vyhľadať nejakého toho literárneho žídka, čo im preloží ich veci. To je naozaj smutné! Toto nepotrebujú samobytní Tolstojovia, Turgenevovia, Puškinovia! Ich hľadajú a prekladajú ozlomkrky práve preto, že nepoddali šiju pod kaudinské jarmo^[99] romano-germánskej kultúry, ale vniesli do literatúry niečo nového, samobytného. Nemec bol by vinovatý trápiť sa s bledým stínom nejakého slavianskeho Fausta alebo Werthera, keď má doma svojho in originali. Na pleciach Angličanov, Nemcov, Francúzov slovanský piadimužík myslí, že je obrom! A je iba čistiteľom cudzieho kanálu a pritom przniteľom vlastného národa, kaziteľom vlastného typu.

Ale práve najťažšie je čerpať z panenskej studnice, schvátiť nedotknuté poklady. Celina najťažšie sa orie, v pralese ťažko sa chodí. Preliať nové svetlo cez vlastnú prizmu, surový, trebárs nový materiál médiom duše, fantázie, oživotvoriť, poznať v mase, zdajúcej sa konglomerátom, štruktúry, zjasniť ju, preliať a upevniť do formy zodpovedajúcej materiálu — k tomu a len k tomu vyžaduje sa mocná, istá ruka, len k tomu je potrebné viac než talent, k tomu neomylne treba genij. Menovite na počiatku; urobiť prielom, to je hrdinstvo, za tým potom už hrnie sa chrabrá, veselá mlaď. Odkliať mŕtvotu, otvoriť veraje zahrdzavené, vedúce k pokladnici ducha národného, toto býva vždy a všade prácou národných géniov. Česť a sláva tým, ktorí vykonali predpráce cenné a veliké, všetkým Gellertom,^[100] Lomonosovom, Kantemirom, trebárs boli ešte vo vleku všelijakých pseudoizmov, ale pravý počiatok literatúry vo vysokom zmysle ide len s takým prielomcom a pod jeho velením.

Puškin bol takým prielomcom! On striasol zo seba všetku faloš výučby a výchovy francúzlujúcej a prelomil sa cez hrádze stavovských predsudkov, prebŕdol cez veľké rieky romano-germánskeho vplyvu, do jehož prúdov musel padnúť lektúrou a vzdelaním, šiel k národu, k ľudu (v tie časy!!), a Marfa Rodionovna,^[101] „nedogadlivá“ jeho pestúnka bola mu razom viac, než vulkanický romantizmus Byrona a sladkavosť Chéniera.^[102] Neviem, či sa mýlim, ale ja vidím už v „Ruslanovi a Ľudmile“^[103] Puškina už v životnej veľkosti, čo by čokoľvek hovorili o tejto básni stvorenej vo veku temer ešte chlapčenskom. Už tam „Russju pachnet“, ako hovorí sám poeta, a toto je to hlavné, možno vtedy i ním samým len ironicky povedané, to je to kardinálne a veliké! V tom „Russju pachnet“ ako v jadre kryje sa budúci veliký strom.

A on bol prvý. On je genij, lebo bol iniciátor, tvorca, odokryl tie poklady, vynašiel tie nové materiály a vedel ich hneď v takej dokonalosti spracovať, ako nikto pred ním a málokto po ňom. Strachov^[104] (najlepší ruský kritik novoveký) vykríkol: „Biedna je naša literatúra, no my máme Puškina!“ Je to veľké slovo a označuje veľkosť a geniálnosť Puškina lepšie, než mnohé dityramby.

A čo robí Puškina všetkým príjemným: niet na ňom prášku vnútornej zloby, žravej nenávisti, náruživej zjednej zlosti, ani len voči nepriateľom a zúriacim vrahom, nieto toho, čo nás ostatných Slovanov tak bôľno-nepríjemne poráža u velikého ináč básnika poľského. V jeho najagresívnejšej národno-politickej básni „Klevetnikam Rossije“ nenájdete ani nenávisť, ani žravú zlosť, najviac povedomie vlastnej sily a dobrodušné vystríhanie! Nesiahajte po našom, nezhrdzaveli ešte bodáky izmajlovské, ony štetinou pokryjú ruskú zem od chladných fínskych skál do plamennej Kolchidy, od čínskej steny do Kremľa. Tedy i toto nie je hrozba, len výstraha, a síce uvedená na tú najnižšiu mieru: len svoje ideme brániť, nejdeme vás napádať, trebárs nás nízkou klebetou oblievate za naše dobrodenia!

Veľký literárny sviatok svätia po tieto dni. On nemá nič s politikou dennou a rozbrojom národov! Ale má eminentný, svetový význam, omnoho väčší než ctenie iných velikánov. Je on spojený s neodškriepiteľným faktom prebudenia sa nového typu v človečenstve. Sme pred ohromnou svetovou otázkou: bude-li toto prebudenie duchovné, toto nové ideálne faktum spojené s činmi a zjavmi historicko-politickými, a ako skoro? A či vyschne a stratí sa v piesčine našej vlastnej nízkosti a nesúcosti! Je tu otázka faktov i časov. Ideálne pomknúť dielo je temer už ani nemožno. Ono stojí jasno pred každým jasným umom. Akým činom vrazí do skutočnosti? Tu stojí ešte pred nami sfinga a neotvára ešte nemé mramorové ústa.