ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[488]

Po vydaní „Anny Kareninovej“ Lev Tolstoj, akoby ukonaný a premožený silnými barvami svojich veľkých dvoch románov, na istý čas zatíchol, alebo vernejšie povedané, počal myslieť na diela a veci, ďaleké od umeleckého tvorenia. On vhĺbil sa do náboženských a etických záhad, oddal sa rozmýšľaniu silnému, no sčiastky až podivínskemu o ľudskom byte, o spoločenských problémoch, o pravde a živote. A že je človekom iskrenným, že mu ide o vec, i svoj život zariadil dľa toho, čo písal, čo hovoril. Odtiaľ povstali chýry, na Západe s radosťou rozširované, že autor „Vojny i miru“ zachorel duševne. Nebola to choroba, ale obrat v duchovnom žití velikého človeka. Razom dokázal, že um jeho je zdravý a silný radom veľkolepých prác.

Posledný z týchto dôkazov duchovného zdravia poetu je práve vyšlá dráma „Vlasť tmy“. Za jeden deň len v Petrohrade minulo sa 18.000 výtiskov, čo je dôkazom, jak veliký je záujem obecenstva za diela Tolstého. Drámu predávali po uliciach, kde okolo predavačov tvorili sa veľké grupy. Ačkoľvek knižka stojí len 15 kopejok, mnohí platili priekupcom až do rubľa. Celé vzdelané Rusko zahovorilo o dráme ako o nejakej vážnej udalosti. A „Vlasť tmy“ nenie dielom písaným pre efekt, nenie ľahkou hračkou módy, ale hlbokým, ťažkým literárnym arcidielom, požadujúcim prísne myslenie a týkajúcim sa najdôležitejších strán ľudského žitia. Je dielom zo života ľudu, je veľkým odhalením hriechu, kárajúcim hlasom poetu, hĺbky shakespearovskej, prostoty nebývalej. Ohromné rozšírenie drámy za niekoľko hodín je dôkazom zrelosti ruského obecenstva. Ani len slovíčko reklamy nepadlo — len razom objavili sa po uliciach „gazetčiky“ (predavači novín) s volaním: „Dráma Leva Tolstého,“ a celý náklad rozsypal sa ako vetrom schytený po celom miliónovom meste.

Tolstoj s dvoma románmi nasýtil vzdelanú vrstvu a hodil sa potom na ľudovú spisbu. Mnoho písal pre ľud. No „Vlasť tmy“, ačkoľvek dej i figúry sú z dediny, umeleckým svojím obsahom i formou vymyká sa z pochopu „ľudovej spisby“ a je dielom všeliterárnym, jedným z najvážnejších zjavov ruskej literatúry.

Nepreuveličujem, no svedomite, po zrelom rozmýšľaní, hovorím, že po „Hamletovi“ a „Macbethovi“ je toto tretia dráma, ktorá uvaľuje na dušu ľudskú ohromnú tragiku hriechu a potom ju sníma pokáním a trestom, ktorá predstavuje nám život a ľudí v životnej veľkosti a pravde, v pravde bez závoja, v pravde tvrdej, neúprosnej! Dunenie ducha božieho! Pravda, ťažký je pocit čitateľa, duša zamiera, hrozí sa a tŕpne srdce! Ale život a smrť nie je žartom ani fantáziou, život a smrť sú seriózne záležitosti a život a smrť predvádza nám veľký romansier, stanúc sa razom i velikým dramaturgom. A dramaturgom tej najvyššej mravnosti, učiteľom a vysokým kňazom kresťanským, neštítiacim sa pomenovať hriech pravým menom. Tolstoj je moralistom životným a nie salónnym, nie oným cintľavým pseudomoralistom, ktorý myslí byť preto mravným, že vyhýba hriechu na slovách, že polieva všetko parfumom, aby neurazil mľandravé nosy. Ako môže básnik vystríhať od hriechu, keď ho nepodá, neznázorní, keď o ňom neprehovorí priamou rečou? Celkom niečo iného je, ako Sardou alebo Dumas fils líči hriech: v onej zvodlivej forme, v rukavičkách a nežných výhovorkách. Im je on prostriedkom ku vzbudeniu efektu, k príjemnému vzrušeniu nervov. Shakespeare a za ním Tolstoj hovoria jazykom opravdivých učiteľov, im ide o najvyššie ciele a najhlbšie hĺbky ľudského bytu. Tolstoj, žijúc iný vek, je realistom, majúcim pred očami tie najvyššie ideály: pozdvihnutie ľudí k dobru, mravu; on ide do jadra vecí, k samému vnútornému ich obsahu, k ich opravdivej esencii. A jeho prostriedky sú prosté, ležia na dlani, jeho tvorby podobajú sa prácam helénskych skulptorov, i čo do umeleckej naivity, i čo do bezpríkladnej reliéfnosti. Nie div, že posledné dielo jeho vzbudilo tak nebývalý, neslýchaný ruch. Šťastlivý národ, ktorému nevychádzajú geniálni mužovia v literatúre. Tolstého dnes nemajú ani Francúzi, ani Nemci, ani Angličania. Skutočne, zaujímavé je sprevádzať velikého spisovateľa ešte za jeho života, hľadieť na jeho činnosť. Také šťastie mali Nemci v rokoch dvadsiatych. Dnes ho nemajú.

„Vlasť tmy“ hrá vo veľkej dedine, v dome zámožného sedliaka Petra. On je ženatý v druhom manželstve s Anisou, tridsaťdvaročnou, strojnou ženou, sám je chorľavý — iste následkom námah, ktorými založil svoj dom. Hneď na počiatku cítiš, že ťa spisovateľ uviedol do pomerov nahnilých, do rodiny, ktorej hrozí nebezpečenstvo. Peter má robotníka Nikitu, šumného šuhaja, pustého charakterom, dedinského šviháka, a žaluje sa ihneď naňho. Nikita je lenivý, nezaháňa kone. Z prvého manželstva má Peter dve dcéry — Akulinu, nasprostú a trochu hluchú, a desaťročnú Aňutku. Keď pomenujeme Nikitovho otca Akima, „nedriečneho, bohabojného mužíka“, a Nikitovu matku Matrenu, pravú Mefistofelu drámy, oboznámili sme sa s hlavnými osobami, ktoré hneď v prvom dejstve hotové a jasné vystúpia pred naše oči. Majstrovská je stavba tohoto prvého dejstva: uzol je už-už uviazaný, charaktery poznáme.

Ľahká Anisa nenávidí muža a žije s Nikitom v prestupnom zväzku. To vidíme v ôsmej scéne, no otec Nikitu chce syna vziať z domu Petrovho a oženiť ho so sirotou Marinou, obeťou Nikitovho ľahtikárstva. Anisa mu robí trpké výčitky — strhne ho k odporu. Svedkom ich hriešneho pomerenia stane sa Matrena, matka Nikitu, ktorá má záujem na trvaní nedovoleného pomeru: „A čo som i videla,“ hovorí dedinský diabol v sarafane, „nevidela som, čo som i slyšala, neslyšala som. S babkou si sa poihral — a čo viac? I teliatko, i to zahráva sa. Prečo sa nepoihrať — dielo mladosti.“ Ajhľa, ako razom odokryje sa nám Matrena v celej svojej obmedzenej nemravnosti. No v rozhovore s Anisou Matrena už ukáže celú svoju hru. Anisa jej vyzná: „Ľúbim tvojho syna“ — a oddáva sa starene. „A či som to neznala?“ odvetí Matrena. „Tetka Matrena, hovorím ti, pod zem na ríf vidí! Všetko znám, jahôdka moja!“ A počne obľahčovať prestúpenie Anisy: „Muž tvoj starík — ako žiť — vidlami ho pichni — krvi nevyjde. Na jar ho pochováš.“ Vôbec úlisnosť baby zahlušili posledné slabé hlasy svedomia Anisinho. Ona prijme od Matreny prášky „vraj na sen“. Treba ho dať chorému v siedmich dávkach. Anisa sa zhrozí. No vezme prášky. V deviatom dejstve vystúpi Akim, jediná figúra, ktorá je čistá, zato ale svojím hlbokým etickým významom sama drží rovnováhu proti ohromnej nohe ľahkomyseľnosti a potriasajúcich priestupkov. — Akim je prostý mužík, ničím nevyznačujúci sa, ťažký jazykom, ba zdá sa duchovne obmedzený. On hovorí trhano, opätuje slovká nič neznačiace, ako napr. „tae“, až ku komizmu; ale v ňom predsa zmysel priamy a hlboký. On je človekom koncentrovaným v samom sebe, má tenušký cit za dobré, vnútorným orgánom predcíti zlé a zná, čo vedie k blahu i záhube. Je typ z ľudu, on jasno vnikol v pravú esenciu života a v trhaných, nepotrebnými slovkami prepletených jeho sadách zuní mohutný tón veľkej pravdy. Takej figúry, okrem Karatajeva vo „Vojne i mire“, neutvoril žiaden umelec. Akim prichádza k Petrovi a chce syna ženiť, sám chce odísť na robotu do mesta. No jeho úlisná žena Matrena pred Petrom dokazuje nemúdrosť toho kroku. Na Marinu („bezdomovú pobehajku“, ako vyslovuje sa) zle-nedobre hovorí. Akim nemôže premôcť výrečnosť Matreny, ale hovorí: „Ubližuješ dievke; dievka je dobrá, krivdu jej urobil náš syn; žiaľ mne dievky, žiaľ.“ „Žiaľ ti dievky,“ zvolá Matrena, „a syna nie ti je žiaľ. Hovoríš pusto!“ A Akim krotko odvetí: „Nie, nie pusto; ty všetko len k sebe obraciaš, pre seba, ako pre teba lepšie, ale Boh všetko na svoje obráti.“ V týchto zjavno nezručných slovách, aká veľká, čistá pravda! „Dievka robotná,“ pokračuje Akim, „my ruku potrebujeme biedni… i svadba bude nedrahá — ale nadovšetko, obrazenie stalo sa dievke, veď sirota… a obrazenie sa jej stalo…“ Anisa zamieša sa, aby Akim ženu slúchal; on odvetí: „Boh je Boh! Či dievka nenie človek; i Bohu je ona človekom!“ Peter dá volať Nikitu. Nikita vchodí, vyťahuje tabak. Peter ticho s výčitkou k nemu: „Čo ty, vari, poriadku neznáš. Teba otec spytovať sa bude a ty tabakom sa chceš tešiť? Poď bližšie, vstaň!“ Otec spytuje sa spurného syna, či mal pomer s Marinou. Nikita nechce rozumieť. On požartoval s kuchárkou — on berie vec ľahko. Akim naňho: „Nikita, ľuďom utajíš, Bohu nezatajíš. Ty, synu, nelži! Ona sirota, ju ľahko obraziť. Sirota! Ty, podumaj^[489] lepšie!“ Nikita úporne odchyľuje sa od pravej odpovede. Konečne tají… ale svedomie mu nedovoľuje hľadieť starcovi do tváre. Má hneď výhovorku poruke: „Teraz nemáme právo, aby ma nasilu oženili.“ Hľa, dedinský sveták, uchýliac sa od priamej pravdy, hľadá v práve útulok. Matka mu radostne prízvukuje, no Akim povie: „Hľaď, Nikita, slza obrazenia mimo neodkvapne, ale voždy na hlavu človeka.“ No Akim nezvíťazí so svojím srdcom a rozumom. Nikitu Peter podržiava zase na rok a volá Akima na oldomáš. Akim: „Nepijem — nie, nepijem vodky.“

Nastáva scéna medzi Marinou a Nikitom — Akulina počúva. Dávam ju celú, aby videla sa prostota a pri tom celistvennosť Tolstého dialógov: Marina (vojde): „Čo to ty so mnou robíš?“ Nikita: „Čo robím? Nič nerobím.“ Marina: „Odrieknuť sa chceš.“ Nikita (nahnevano): „Čomu sa to podobá, že si prišla.“ Marina: „Ach, Nikita!“ Nikita: „Divné ste vy! Načo si prišla?“ Marina: „Nikita!“ Nikita: „Nu čo, Nikita? Nikita je tu. Čo ti treba, Choď, hovorím.“ Marina: „Tak, vidím, odhodiť, zanechať ma chceš!“ Nikita: „Nepamätám sa. Stála si za uhlom. Aňutku si poslala za mnou, neprišiel som. To znamená, že si mi nepotrebná — to je veľmi prosté! Nu — choď!“ Marina: „Nepotrebná som ti! Teraz stala som sa ti nepotrebnou! Uverila som ti, že ma ľúbiť budeš. Ale ty si ma skazil a stala som sa ti nepotrebnou?“ Nikita: „Všetko čo hovoríš, všetko je nanič. Ty si i otcovi nahovorila. Ujdi — urob milosť.“ Marina: „Sám znáš, že som nikoho, okrem teba, neľúbila. Vzal by si ma, nevzal, ja by som sa necítila obrazenou. Nie som vinná ničím pred tebou, prečo si ma rozľúbil? Prečo?“ Nikita: „Netreba mne s tebou prelievať z prázdneho do prázdneho! Ujdi — to veď nemá žiadneho zmyslu!“ Marina: „Nie to mi bôľno, že si ma oklamal, že si mi sľúbil ženiť sa so mnou — ale to, že si ma rozľúbil. A nie to bôľno, že si ma rozľúbil, ale s inou zamenil, s kým, ja znám!“ Nikita (zlobne k nej): „Ech! s babami rozhovárať sa; žiadneho rezónu nepochopí; ujdi, hovorím, do hnevu ma privedieš.“ Marina: „Do hnevu? Čo, budeš ma biť? Bi ma! Čo si odvrátil tvár? Ej, Nikita!“ Nikita: „Prídu ľudia! A čo máme nadarmo hovoriť!“ Marina: „Tak koniec, čo bolo, to uplynulo. Velíš zabudnúť! Nu Nikita pomni. Strážila som svoju dievčenskú česť viac než oči. Pohubil si ty mňa nadarmo, oklamal. Nebolo ti ľúto siroty (plače), zriekol si sa ma. Ubil si ma — ale ja na teba zla neželám. Boh s tebou. Nájdeš lepšiu, pozabudneš; horšiu nájdeš, spomenieš si. Spomenieš si, Nikita! Zbohom, keď už tak! I ľúbila som ťa ja, ľúbila. Zbohom ostatný raz!“ (Chce ho objať, berie ho za hlavu.) Nikita (vyrve sa): „Ech! zhovárať sa s vami! Nechceš odísť, ja sám ujdem, zostaň si tu.“ Marina (skríkne): „Zver! (vo dverách) Nedá tebe Boh šťastia!“ (Uchodí plačúc.) Akulina vyjde a nadáva Nikitovi; i túto poloblbú pohla tvrdosť Nikitova. A tak končí sa prvé dejstvo. Všetko je nastrojené a prichystané k deju smutnému a osudnému. Citovaná scéna svojou pravdou až prekvapuje. To nie je neprirodzený, falošne sentimentálny rozhovor auerbachovských dedinárov, ale Marina je skutočnou dievkou, oklamanou, ktorá vzdor tomu dobre sa chce rozlúčiť so svojím zhubcom. „Nájdeš lepšiu, pozabudneš; nájdeš horšiu, rozpomenieš sa!“ Koľko ženskej nehy v tých dobrých slovách! Až surové odvrhnutie zo strany Nikitovej vyrve jej z úst výrik a hrozbu: „Nedá tebe Boh šťastia!“

Druhé dejstvo odohráva sa o šesť mesiacov. Peter je už veľmi chorý, posiela dcéru Akulinu po sestru. On sám nestraší sa smrti, ale duša jeho ťažko sa lúči s domom, ktorý postavil a vidí, že sa s jeho smrťou ide rúcať. „Žena bláznivá,“ dumá, „dcéra prihlúpa“ — a cudzí idú rukami do jeho blahobytu. Chce teda sestre oddať aspoň peniaze, ktoré u seba chráni. Anisa nedá Akuline odísť, pošle ju na potok šaty prať, však vraj sama zájde. Tu zjaví sa Matrena — ihneď sa pýta, či Peter neoddal niekomu peniaze. „Nie,“ hovorí Anisa, „ja ako jastrab sliedim.“ Matrena jej hovorí, že Peter peniaze oddá a ju vyženú z domu: „Trápila si sa, trápila. S nemilým si vek svoj prežila, a čo vdova pôjdeš s žobráckou palicou z domu.“ Anisa hrozí sa silných prostriedkov. Ona síce už dala mužovi prášok do čaju, a v bôľoch svedomia obráti sa k Matrene. „Bár by si mi prášku nebola dala, nebola na hriech naviedla!“ Matrena: „A čo to ty hovoríš, jahôdka? Kristus s tebou. Čo ty na mňa valíš? Ty nezvaľuj z boľavej hlavy na zdravú.“ A zase ju úlisne počne ľutovať: „Ó nešťastná! Muž hnilý, pastorkyňa blbá. To strašný život!“ Anisa zúfa, Matrena jej radí: „Peniaze pohľadať, muža čajom napojiť.“ Ale aby nehovorila o tom Nikitovi, lebo on má vraj mäkké srdce, ani kuru nezareže. Zjaví sa v dverách Peter, celý už zmorený, na prahu hrobu. Darmo kričal z izby, nik mu nešiel na pomoc. „Smrť moja prišla,“ vzdychá a želá si sestru Martu. Peter: „Oh, sila mi ušla. Spálené vnútornosti! Akoby nebožiecom vŕtali mi život. Čo ste ma tak odhodili, ako psa? Ani vody mi nemá kto podať.“ Táto scéna je veľmi charakteristická: Peter umiera a vidí, že všetko búra sa, čo nastaval — a okolo neho hotuje sa zločin. On všetko prezrel, vidí, čo jeho žena spáchala — no lúči sa s Nikitom a prosí ho za odpustenie. Nikita plače. V tom plači je vyrazená celá duševná pustota jeho — nad umierajúcim plače, a keď mu Anisa podá silnú dávku jedu, keď mu vyberá peniaze, on ich prijíma od Anisy a pritom sa smeje. Anisa plače a ochká, že ju zanechal muž; Matrena stavia čaj. Nad sviežou mŕtvolou Petra sluje sa zločinná intriga. Vdova si má vziať Nikitu, dcéru vydajú a Matrena so synom budú v teple. Všetko zdarilo sa.

Ostatné tri dejstvá sú znázornením, ako jeden hriech ťahá za sebou celú záplavu skazy. Deväť mesiacov prešlo. Anisa očakáva muža, on šiel do mesta, s ním i Akulina. Nikita sa premenil: zostal pánom a Anisu počal nenávidieť. „Predtým som mu bola dobrá,“ žaluje sa susedke, „teraz podchvíľou napadá ma, nohami by ma zdepčil. Nedávno ma za vlasy trhal. Ale dievka Akulina okolo neho ako zmija.“ Akulina sa strojí, neposlúcha macochu. Susedka ju teší: „I cez zlato slzy lejú sa.“ Anisa: „Oslabla som, milá, celkom oslabla. Zamotal on mňa. I sama nič neviem. Ó, hlavička moja biedna!“ Akim prichádza, chcel by od syna pomoc — kôň mu pošiel, treba kúpiť nového, chybí mu desať rubľov. Nikita vráti sa z mesta, a síce vypil cez mieru. Hneď napáda ženu a žiada, aby ho menovala po famílii. Akimovi klania sa, ale ten neodpovedá. „Hľa, čo robí víno,“ riekne, „to je špatno.“ Nikita mu dáva desať rubľov, Akim neberie. Strčí mu ich nasilu do ruky. Potom rozpradie sa špatná scéna medzi Akulinou a Anisou. Akulina kričí na macochu, že vie o nej niečo. „Ty s cudzím mužom žiješ!“ v zlobe zavolá Anisa. „A ty si svojho zavraždila!“ odvetí jej Akulina. Nikita berie stranu Akuline a vykazuje ženu von z izby. „Ženu som rozľúbil,“ hovorí Nikita, „a teba si zaľúbil, som pánom v dome, milujem koho chcem.“ Akim hrozí sa: naraz otvorila sa mu pred očami priepasť. Oblieka sa, peniaze kladie na stôl. „Tu peniaze. Tvoje sú.“ Nikita: „Kam ideš?“ Akim: „A pôjdem, pôjdem. Zostaňte zdraví!“ Nikita: „Zostaň, kam pôjdeš proti noci?“ Akim: „Nemôžem ja vo vašom dome byť. Nemôžem byť. Zbohom!“ Nikita: „Ale kam? Napi sa čaju.“ Akim (opáše sa): „Uchádzam preto, lebo nedobre u teba, nedobre. Zle ty žiješ, Nikitka. Zle. Ujdem.“ Nikita: „Načo také myšlienky! Sadni, čaj vypi.“ Anisa: „Čo to, otče, nerob nám pred ľuďmi hanbu. Čím sme ťa obrazili?“ Akim: „Nik ma neobrazil. Ale ja vidím, že syn môj ide do záhuby. Áno, on ide do záhuby.“ Nikita: „Aká záhuba, dokáž!“ Akim: „Záhuba, záhuba. Ty si celý v záhube. A čo som ti hovoril toho roku?“ Nikita: „Ach, ty si mnoho hovoril.“ Akim: „Hovoril som ti o sirote, že si obrazil sirotu Marinu.“ Nikita: „Eh, kto bude spomínať na staré veci. To už prešlo.“ Akim: „Prešlo? Nie, synku, neprešlo. Hriech sa chytá za iný hriech, ťahá ho za sebou, ty si zaviazol, Nikitka, zaviazol si do hriechu.“ Nikita: „Sadni si čaj piť.“ Akim: „Nemôžem ja tvoj čaj piť. Preto, že mi je hnusno od tvojej škvrny. Nemôžem ja s tebou čaj piť.“ Nikita: „Ale, čo robíš! Choď k stolu.“ Akim: „Ty si v bohatstve ako v sieťach. Eh, Nikitka, duša je potrebná.“ Nikita: „Aké ty máš právo v mojom dome mi robiť výčitky? Či som chlapec! Nechaj toho!“ Akim: „To je už tak, počul som, že teraz otcov za brady trasú na záhubu. Na záhubu.“ Nikita (s hnevom): „My žijeme a teba sa nepýtame. Tys prišiel k nám s prosbou.“ Akim: „Peniaze? Tam sú tvoje peniaze.“ Nikita: „Teda čo mumleš?“ (Udržuje ho za ruku.) Akim: „Pusť, neostanem. Radšej pod plotom prenocujem, nežli v hnusobe tvojej. Fuj!… Zbohom!“ (Uchádza.) Vojdú ženy. Akim (otvára dvere): „Spamätaj sa, Nikita, duša je potrebná“ (ujde). Nikita sa položí na lávku. Nechce ani on čaju. „Zahaste sviečky,“ hovorí, „mne je úzko, mne je smutno.“ A tak končí sa tretie dejstvo, dobrý duch išiel z domu, pod nimi sa zem potriasa. Akim zastupuje akoby miesto antického chóru. Nie krásnymi rečami, citátmi, pobožnými napomínaniami hľadí on viesť k dobrému. „Duša je potrebná,“ hovorí, a dľa toho jedná. On nechce ostať pod strechou zločinnou, pomôcť nemôže a tak radšej ta pod plot. A hriešne diela rozvinujú sa svojím nevyhnutným poriadkom. Nazad nemôže nik z vinných. Tak rastie hriech ako lavína a zasype vinných.

Štvrté dejstvo čo do dramatickej sily rovná sa prvému, no ďaleko necháva ho úsečnosťou, nahromadením deja a váhou. Je to veru „dejstvo“ v doslovnom zmysle ťažké, dušu rozrývajúce skutky stávajú sa pred našimi očami, a slová sú len akoby mottá na tých hrozných úkazoch života ľudského. Tolstoj je tu neúprosný ako sama sudba, on ničím neusiluje sa zmäkčiť tvrdosť zločinu, nezahaľuje nič, nešetrí ani seba, ani čitateľa, muku navádza na srdce, muku očisťujúcu, ale skutočnú muku a nielen príjemný mrázik, ako to býva pri stredných spisovateľoch.

Scéna predstavuje vnútro dvora — napravo izba kúrená, naľavo chladná s pivnicou, do ktorej vchádza sa ležiacimi dverami. Svat prišiel pýtať Akulinu do druhej dediny. V záujme Matreny, Nikitu i Anisy je, vydať Akulinu z domu. No o Akuline idú divné chýry. Susedky si pošeptávajú, že Nikitovo chalanstvo neprešlo bez stopy. Hriech derie sa na povrch, Matrena pred svatom vychvaľuje Akulinu do neba, že sa neukázala — inu niekto jej porobil zo závisti, z očú jej prišlo. I počína sa dej, v ktorom Matrena s Anisou obťahujú Nikitu sieťami. Nikita: „Čo budeme robiť?“ Anisa: „Čo ti poviem, to rob.“ Nikita: „Dať ho radšej do ústavu.“ Anisa: „Vezmeš a zanesieš! Na hriech si bol dosť silný, na dielo si slabý?“ Nikita: „A čo robiť?“ Anisa: „Hovorím, iď do pivnice, jamu vykop.“ Na Nikitu sa už valí hrôza. On vyhovára sa sám pred sebou, uvaľuje všetko na ,smelé baby‘, ale on neurobí to, neurobí. Matrena: „Ty sa protivíš?“ Nikita: „Veď aké dielo! I to je živá duša!“ Matrena: „Eh, čoby, duša len že drží sa. Zavez v ústav, i tam umrie a klebeta pôjde a dievka nám zostane sedieť.“ Nikita: „A jestli sa dozvedia?“ Matrena: „Tak urobíme, že ani nezapáchne. Len rob, čo ti velia. Ja ti posvietim. (Šepotom.) Jamku vykop. My vynesieme — ach, zase kričí!“ A tu nasleduje prehováranie. Nikita: „Ej, zamotali ste vy mňa! Robte, čo chcete. Ja ujdem.“ A teraz prichádza veľkolepá scéna medzi Nikitom a Anisou. Ako tigrica hodí sa naňho, počujúc, že Nikita nechce jamu kopať. Dieťa je už tu, ona ho haderkou prikryla. Anisa: „Nechce! A vo väzení vši kŕmiť budeš? Hneď idem a vyzradím všetko!“ Nikita: „Čo vyzradíš?“ Anisa: „Čo? Všetko poviem! Peniaze si ty vzal, jed ja som dala, ty si znal, znal! Ej, aký čistý! Čo si mi ty vykonal, tu máš rýľ! Choď!“ Nikita berie rýľ, ale sa piadi. Anisa: „Nepôjdeš? Holla, národ, sem sa!“ Matrena jej ústa zakrýva. Nikita: „Nuž nech je!“ Matrena: „Už také dielo, jahôdka, vedel si hrešiť, vedz aj zaokryť.“ Anisa (ešte v rozčúlení): „On sa vyvyšoval nado mnou v čistote svojej. Nech nezostanem sama. Nech i on bude dušehubcom.“ Nikita zlieza do pivnice. Anisa: „Zadusiť musí svoj hanebný plod. Zmučená som — nech i on zná, čo je to.“ Matrena: „Kope — iď — nes! Pozor! nezabudni pokrstiť!“ Matrena zostáva sama. Ona teší sa, že zakryjú hriech, „ostane synček žiť spokojno. Dom bude ako plná čaša“. Nikita vychádza z pivnice. „Čo vy tam! Doneste. Jestli už robiť — tak robiť.“ Anisa prichádza s deckom zavinutým v handry. Matrena pýta sa hneď: „Čo, pokrstila si?“ Anisa: „Áno. Nasilu som jej ho odňala!“ Nikita neberie. Anisa: „Ber! Hovorím ti!“ Nikita: „Živé! Matko rodná, veď sa hýbe.“ Anisa (hádže dieťa do sklepu): „Zadus skorej, nebude živé!“ A hrozný čin ide temer pred očami. Doskou ho prikryl — sadol. „Kostečky prašťali!“ s hrôzou hovorí polodivý Nikita. Stalo sa. Hriech zakopaný. No Nikita ešte si zapcháva uši a reve: „Piští — piští! Život som stratil! Čo sa so mnou urobilo. Kam ujsť!“ A opona padá.

Len tak silný básnik mohol sa odhodlať k takejto scéne. Tolstému je dráma jeho nie hračkou fantázie, ale velikým, serióznym dielom, priamo biblickým znázornením úpadku ľudského. Veď i kniha všetkých kníh nešetrí hriechu. Veliký muž ukazuje tu národu svojmu zrkadlo verné. V tom výšina mravná, súd i esencia.

Na počiatku piateho dejstva, zdá sa, všetko pôjde železným poriadkom; prišli námluvčí Akuliny, svadba sa hotuje. Nikita, ako otčim Akuliny, má držať veniec nad hlavou mladých. On vychádza zo svadobnej chyže a sadne na slamu. Tam ho nájde Marina, ktorá sa medzitým vydala. Nikita: „Ej, keby si vedela. Mne smutno, ťažko, Marina. Keby si ty vedela. Ušiel som, abych ani ľudí nevidel. Hnusno mi je, hnusno. A sám som, nemám sa komu požalovať. Sám sebe sa hnusím, ej nevedela si ma ty udržať. Skazila si ma.“ Marina (plačom): „Ja nežialim nad žitím. Spovedala som sa môjmu starému, on mi odpustil. Nič mi nevyhadzuje na oči. Ja ho rada, jeho deti obliekam, umývam. On mňa tiež ľutuje. Čo mám želieť — vidno, tak Boh nasúdil. A tvoj život — v bohatstve.“ Nikita: „Moje žitie? Len svadbu nechcem pokaziť, ináč by som vzal povraz. Také moje žitie.“ Marina: „Kristus s tebou!“ Nikita: „Myslíš, že žartujem? Myslíš, že som opitý? Ja som triezvy. Ale smútok, úzkosť ma žerie.“ Marina: „Máš ženu, Anisu.“ Nikita: „Eh! tá Anisa! To blen horký! Ona mi nohy zaplietla ako mrcha zelina. Ach, keby si ty všetko znala!“

Aňutka volá Nikitu, že ho všetci očakávajú. On nechce, leží na slame v bôľoch. „Ako ísť, ako ikonu do rúk vziať. Ako jej pozriem do očí (ľahne), ó, bár by bola diera do zeme, ušiel by som. Nepôjdem.“ Už chce sa vešať. Matrena ho volá. Nikita: „Oh, čo ste vy zo mňa spravili. Nečlovekom som sa stal.“ Matrena: „Poď, národ čaká.“ Nikita: „Ako ju mám požehnať!“ Matrena: „Veď o tom nik nevie. Ani mačka. Všetko zašité, prikryté.“ Nikita: „A v pivnici čo je?“ Matrena: „V pivnici kapusta, hríby, zemiaky. Načo staré spomínať.“ Nikita: „Rád by som nespomenúť. Ale nemôžem. Keď si pomyslím, hneď počujem… Ísť nemôžem.“ Darmo ho volá i žena. Konečne uzrie v ňom myšlienka, ide, ale s akým cieľom! V izbe plno národa, nevesta čaká s ženíchom na jeho požehnanie. Vorve sa medzi svadobný ľud. Nikita: „Ticho! mlčte. Tu si Marina?“ Svat: „A čo na ňu kričíš? Aký je divný!“ Nikita: „Otče, ste tu?“ (Padne pred Akimom na kolená.) Anisa: „Nikitka, čo je s tebou?“ Matrena: „Iste si vína mnoho zapil“ (chce ho zdvihnúť). Nikita: „Obec pravoslávna! Vinný som, chcem sa kajať.“ Matrena (chytí ho za plece): „Čo s tebou; blaznieš? Treba ho odviesť.“ Nikita (odstraňuje ju plecom): „Nechaj! A ty, otče, báťuška, počúvaj! Marina, sem hľaď (klania sa jej). Vinovatý som ja pred tebou, sľúbil som ti, že ťa vezmem! Ošudil som ťa. Odpusť mi, v mene Kristovom!“ (Klania sa po zem.) Anisa: „Čo to hovoríš, nik sa ťa nepýta; vstaň, čo hovoríš hlúposti!“ Matrena: „Uriekli ho! Z očú mu prišlo! Čo ty za hlúposti hovoríš.“ (Ťahá ho.) Nikita (hlavou kníše): „Nedotýkaj sa ma! Odpusť, Marina, odpusť v mene Kristovom!“ Anisa: „Vstaň, netáraj. Ó, hlavička moja!“ Nikita (odstrčí ženu): „Akulina, na tebe je rad! Počuj, ľud pravoslávny. Ja som zatratený! Akulina, vinovatý som pred tebou. Tvoj otec nie svojou smrťou umrel. Jedom ho otrávili!“ Anisa (vykríkne): „Hlavička moja! A čo to on hovorí!“ Matrena: „Nenie sám svoj. Odveďte ho!“ (Ľud ho chce odviesť.) Akim: „Postojte! Vy, deti, postojte!“ Nikita: „Akulina, ja som ho jedom otrávil. Odpusť mi v mene Kristovom.“ Akulina: „Nie pravda! Ja viem, kto ho otrávil.“ Akim: „Ó, bože môj! Hriech to, hriech.“ Úradník: „Berte ho! Pošlite po starostu. Treba akt (protokol) zostaviť.“ Akim (na úradníka): „A ty s gombíkmi, počkaj! Dovoľ, nech vypovie.“ Úradník: „Ty starík, nemiešaj sa, ja musím zostaviť akt.“ Akim: „Aký si ty! Počkaj — hovorím. Božie dielo ide, človek kajá sa — a ty chceš akt.“ Úradník: „Starosta!“ Akim: „Daj, aby božie dielo išlo, a ty potom rob.“ Nikita: „Ešte hriech pred tebou. Akulina! Zviedol som ťa! Odpusť, v mene Kristovom!“ Akulina: „Pustite ma, nevydám sa.“ Akim: „Hovor, dieťa moje, všetko povedz ľahšie bude. Kajaj sa Bohu, neboj sa ľudí. Boh to, Boh to!“ Nikita: „Otrávil som otca, pohubil som ja, pes, i dcéru! Mal som nad ňou moc! Pohubil som i jej dieťa!“ Akulina: „Pravda to, pravda.“ Nikita: „V pivnici jej dieťa doskou som zadusil… Sedel, dusil… a v ňom kostečky prašťali. (Plače.) I zakopal som ho v zem. Sám som to urobil. Sám ja.“ Akulina: „Nepravda! Ja som kázala.“ Nikita: „Nezastávaj ma! Nebojím sa nikoho. Odpusť mi ľud pravoslávny.“ (Mlčanie.) Úradník: „Viažte ho. Svadba sa rozišla.“ Nikita: „Počkaj — uspeješ. (Otcovi klania sa v nohy.) Báťuška rodný! Odpusť mi zatratenému. Hovoril si ty mne, pazúrikom zaviazol — celý ptáčik zahynie — neposlúchal som ťa. Vyšlo na tvoje. Odpusti!“ Akim (s oduševnením): „Boh odpustí, dieťatko rodné. (Objíma ho.) Nad sebou si sa nezmiloval, on sa nad tebou zmiluje! Boh to, Boh to! On!“ (Vchádza starosta.) Starosta: „Viažte ho!“ Akulina: „Ja poviem pravdu! I mňa berte!“ Nikita (zviazaný): „Netreba inkvizície! Všetko som sám spáchal. Môj úmysel, i moje dielo. Veďte ma, kam znáte. Viac nič nepoviem.“

A tak končí sa kus, bez vyhľadaného, mnohoslovného aplombu.^[490] Krátke slová Akima ako sám duch zmierenia, ako samo zmierenie vznáša sa nad všetkými úžasmi. „Sám nad sebou si sa nezmiloval,“ jediné, čo mohlo byť povedané k dobru Nikitu, povedal otec, plesajúci nad pokáním synovým. A človek, obľahčený, vzdychne so starým Akimom: Boh sa zmiluje. Tak učí Tolstoj, takým veľkým a pritom prostým obrazom potriasa hlbinami duše ľudskej. Nevieš, či je tu väčším učiteľom a prorokom, či väčším dramatickým umelcom. No isté je, nie literátorskému samoľúbiu, nie umeleckej sláve, nie hre slúži tu, ale velikým ľudským záujmom, kráľovstvu božiemu na zemi, velikej mravnej zásade. Tak pustovník z Jasnej Poľany, gróf Tolstoj, vlastnoručne pomáhajúci biednym, nešetril svoj monumentálny umelecký talent, a stvoril najväčšiu, najvážnejšiu ľudovú drámu v ruskej literatúre. Že nešetril nežné srdcia — to pravda. Ale nemožno k jadru duchovnému bez premoženia horkej škrupiny.

Pri všetkej hĺbke pádu, nie ľudia protivia sa človeku, ale hriech. I tomu najhoršiemu pridal Lev Tolstoj akoby nitôčky, za ktoré zavesí sa naša sympatia, a čo je hlavné, naša ľútosť. Diabla v sarafane, Matrenu, ukázal vo tme babskej hlúposti, a hlúposť mnoho vyhovára, a jestli ona je dosť zlá na spáchanie ohavnej vraždy nemluvniatka — predsa je v nej svetlý punktík — ona to robí, „aby synkovi žilo sa spokojno“. Cez tmu preráža svetielko materinskej lásky. Dedinský nihilista, Nikita, svojím veľkým pokáním uzmieri dušu; Anisa je hrou silných ženských náruživostí, bezdetná, premazlená dobrobytom. Ešte i prihlúpa Akulina má príťažlivé strany, jej bezmocnosť, jej výkrik na konci, že sama stavia sa pod súd, jej boj o dieťa s Anisou, to všetko vzbudzuje náš ľudský súcit. Nad scénou vznáša sa duch zmilovania, duch velikej pravdy. „Povedz im pravdu,“ hovorí Mitrič, starý sluha Nikitov, „a neboj sa ľudí.“ Ajhľa, aká pravda, aká veľká vec!

Strašnú scénu vraždenia nemluvniatka Tolstoj zamenil variantom, pri ktorom vražda deje sa viac za scénou. Pravdepodobne týmto zmierneným variantom idú hrať drámu v Alexandrinskom divadle v Petrohrade a celý Petrohrad, celé Rusko napnute očakáva túto veľkú udalosť v histórii ruskej dramaturgie.