ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[138]

Dňa 27. júla minulo päťdesiat rokov od smrti druhého ruského básnika Lermontova. On narodil sa práve tam, kde Puškin, v Moskve 15. októbra 1814,^[139] ako dieťa žil v dedine Tarchany u svojej babičky Arsenievovej. Roku 1827 prišiel do Moskvy, kde mal učiteľa Angličana Winsona, ktorý ho oboznámil s básňami lorda Byrona, s drámami Shakespeara a románmi Waltera Scotta, čo urobilo na neho veľký dojem. Ruskú literatúru poznal výtečne; on všetko prečítal od Lomonosova až po Puškina.

Roku 1828 prešiel na moskovský univerzitný penzionát a tu počal pokúšať sa písať, pravda, celkom v duchu Puškina a Byrona. Zakončiac kurz v penzionáte, Lermontov prešiel na univerzitu, no skoro ju opustil pre akési nepríjemnosti s profesorom; v Petrohrade vstúpil do školy gardistických podpráporčíkov, kde bol až do roku 1834. Bol zapísaný za korneta v gardejský husársky pluk. Čo oficier Michail Jurievič zblížil sa s literátmi Žukovským, kn. Odojevským, Muravjovom a Pletňovom. Meno jeho bolo prvý raz vytlačené roku 1835 v „Biblioteke dľa čtenija“, a síce pri básni „Chadži Abrek“. No meno literárne dostalo sa mu smrťou Puškina. On napísal znamenitú báseň „Na smrť Puškina“.^[140] Báseň rozšírila sa odpismi a Lermontovovi priniesla so slávou i pokutu: jeho presadili z Petrohradu na Kaukaz. Dlho tam nebol; jeho babička ho vyreklamovala a zase dala preložiť do gardy.

Roky 1838, 1839 a 1840 boli plodné; jeho básne robili neobyčajné furore, menovite medzi mládežou. Sám Belinskij menoval ho dôstojným nástupcom Puškina.

Vo februári 1840 bola s Lermontovom nová nepríjemnosť, ktorá opäť zaviedla ho na Kaukaz. Na bále u grófky Lavallovej on povadil sa s barónom Barantom, ktorý ho vyzval na duel. Dňa 18. februára zišli sa protivníci na Čiernej riečke i so sekundantmi. Vybranie zbraní bolo ponechané Barantovi ako obrazenému a on vyvolil rapíry. Hneď na počiatku odlomil sa Lermontovovi koniec rapíra a Barant ho poranil, no oni sa ďalej bili pištoľami; nik nebol ranený, ale predstavenstvo dozvedelo sa o tom; Lermontov bol postavený pred vojenský súd a odsúdený kruto; cár zmenil pokutu na vyslanie na Kaukaz k Tenginskému pešiemu pluku.

Lermontov odišiel na Kaukaz, vstúpil do ruskej gerily a počal sa biť s horalmi s takou smelosťou, že všade verili, že hľadá smrť.

Koncom roku 1840 bolo Lermontovovi dovolené prísť na krátky čas do Petrohradu. Navrátiac sa na Kaukaz, vzal si dovolenie a šiel do Piatigorska. Tam povadil sa s majorom Martynovom, ktorý ho v dueli zastrelil, prepáliac mu srdce. Príčina tohoto duelu ešte nenie objasnená, len toľko je jasné, že Lermontov sám nesie vinu. On prinútil Martynova zlými poznámkami k duelu.^[141]

Miesto duelu bolo úpätie hory Mašuk, neďaleko od hory Baštan. Sekundanti boli zo strany básnika kň. Vasiľčikov a zo strany Martynova kornet Glebov. Strieľali sa na pätnásť krokov s desaťkrokovou bariérou.

Pochovali ho v Piatigorsku, neskôr previezli do Tarchan. Lermontov zaslúži meno velikého poetu. Keď povážime, že zomrel v dvadsiatomsiedmom roku, tedy musíme diviť sa nad jeho tvorivosťou. On v každom verši poráža nás hlbinou myšlienky, poetickými kontrastmi a zručnosťou veršov. Jeho poézia je živá a patrí medzi najvyššie poklady ruskej slovesnosti. Jeho najlepším kritikom je Nemec Bodenstedt, ktorý ho osobne poznal, prekladal a ocenil, a čo je veľmi pekné, celkom obránil pred ruskými nápadmi. Lermontov bol príroda, ktorú bolo ľahko zneuznať, on mnoho trpel vnútorne, menovite následkom svojej prchkosti. Preto ľudia, čo neznali nič o jeho vnútorných bôľoch a žravých nepokojoch, nemohli ho spravodlivo posúdiť. Až teraz ruská literatúra počína mu odpúšťať mnohé extravagantné východky.

Čo týka sa peknej prózy, cením Lermontova vyše Puškina. Jeho „Geroj našego vremeni“^[142] je preplnený krásami poetickými a silou opravdivého génia. Neveľký tento román, vlastne iba štúdia k románu, potriasal celým Ruskom a figúry jeho jestvujú dodnes a budú jestvovať, zakiaľ trvať bude ruský jazyk a svetová literatúra vôbec. Trebárs už vyšli z módy Pečorinovia a pečorinstvo bolo iba nemocou istého času, génius poetu i nemoc túto zvečnil spolu so svojou figúrou.

Teraz chystajú lacné vydanie Lermontova (tuším na jeseň vyprší privilégium rodine); my upozorňujeme obecenstvo na to, za málo groší možno dostať celého Lermontova.

*

Vzdor všetkým krásam lermontovovskej poézie, pozorný čitateľ nemôže nezbadať istú nevyspelosť; vidno, apogeja jeho poézie nachádza sa vyššie, v tom čase, kde ho už nebolo, tak ako v určitom mieste nachádza sa uhol dvoch neparalelných línií. My z úklonku línií nielen tušíme, ale vieme, kde nachádzať sa bude uhol, ale línie neuspeli ešte zraziť sa. Odlomil ich neúprosný osud.

Ale práve z tohoto smutného osudu zdvíha sa postava poetova v ohromnú výšku, a čo hádam nevyspelosť uberá jeho umeleckej hodnote, to nahradzuje veľkosť a sila vrodeného talentu, celistvosť a bezprostrednosť jeho poézie. Ešte i tie neurčitosti a „Sturm und Drang“ — prechmaty sú nám milé. Napríklad verš:

robil na mňa poetický dojem, vzdor tomu, že vedel som, že levica nemá hrivu na chrbte. Človek, majúc pred sebou rozbesnenú horskú rieku rútiacu sa do bezodnej priepasti a jej porovnanie so silným zverom skáčucim z vrchu do doliny, rád zabudne naturalistickú chybku s hrivou! Pomyslíš si, to báječný zver, levicou pomenovaný, a porovnanie vypadne plasticky, náhľadne i vysoko poeticky. A konečne, veľkým možno mnoho odpustiť. Ruský kritik Strachov hovorí, že puškinský verš je prostejší, Lermontov ľúbi ešte blesk a prehnané epitetá ornantia. Ale vzdor tomu všetkému presnosť jeho dikcie je obdivuhodná. Jediné, čo nás bôľne mýli, je ten strašný, žravý tón smútku a často i beznádejnosti, zloby na svet, prehorkej satiry, ktorá ide od srdca. K úplnej harmónii v tvorení Lermontova chýbal spokojnejší život, duševná rovnováha, ktorá nedá sa nadobyť v tak krátkom čase. No čo ho robí veľkým i v tomto ohľade — je, že melanchólia a bôľ jeho nie je načítaný, ani afektovaný, ako u mnohých moderných pesimistov, ale že zodpovedá jeho osudom, jeho vychovaniu, jeho duševnému opravdivému nastrojeniu. A potom táto horkosť miernená je milotou, aká zračí sa napríklad z „Mcyri“, miernená utvorením takej postavy, ako Matim v „Geroji našego vremeni“. Básnik, čo také milé, dobré a dobrotou dýšúce obrazy a postavy stvorí, bol by iste premohol nezdravisté rozdráždenie a chorobu beznádejnej melanchólie. Ale tak zdá sa, toto predčasné zanikanie kolosálnych talentov v Slavianstve je akousi temnou požiadavkou nášho osudu. My sme ešte nedospeli, aby sme ich zniesli; ešte hádam neprišiel čas k tak vysokému vývinu na jednej strane, keď na druhej sme tak hlboko. Asnáď také blýskavé napredovanie Puškinov, Lermontovov, Skobelevov a iných, v mladosti zahynuvších hérosov, porušilo by harmóniu a rovnováhu nášho všeobecného vývinu. Možno nám tým privoláva Boh: dal som vám duchov, ale vy ste neboli ešte vstave vážiť si ich a použiť ich talent sebe k dobrému a človečenstvu ku sláve.