ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[105]

V povedomí, že nič nového nepodávam, celkom zovnútornou, náhodnou udalosťou povzbudený, chcem obnoviť rozpomienku na život a smrť prvého poetického génia slavianskeho, Alexandra Sergejeviča Puškina. Práve po tieto dni zomrel v Paríži vrah Puškinov, niekto de d’Anthes, poručík kráľovskej francúzskej gardy, a ako sa on chvastal, spoluobranca parížskeho Louvru v revolúcii roku 1830.

V Paríži, svetom zabudnutý, Slavianstvom a myslím, i duchovnou aristokraciou celej zemegule prekliaty dobrodruh, avanturista pľuhavej sorty, dosiahnuc temer stoletý vek, iba svojou smrťou mohol pripútať k sebe na okamih pozornosť vzdelanstva. Áno, smrť tohoto mizerného človiečika dotkla sa bôľneho nervu celého človečenstva, lebo jeho ruka zarudla krvou jedného z najvyšších, najvznešenejších ľudí pod slnkom.

O vrahovi Puškina netreba nám vyhľadávať ruské pramene, ktoré by mohli stáť v podozrení strannosti. No veľkí vrahovia Ruska a jeho duchovného života popísali veľmi chúlostivé veci o barónovi Heeckerenovi. No nie jeho viní opravdivý znalec tehdajších pomerov. Viniť nutno celý systém, celú módu, celú neslovanskú, neruskú komédiu vysokých petrohradských kruhov. Puškina zavraždili pomery neruské, Slaviana zabili cudzinci ruskí i neruskí.

Poručík d’Anthes prišiel do Ruska bez groša, bez odporučenia, bez rodinných zväzkov, no priniesol so sebou veľkú dávku impertinencie a samoľúbosti, zemiansky titul v druhej línii (jeho otca nobilizoval Napoleon I.) a francúzsku hladkosť v obcovaní. Známo bolo, že príduc do Petrohradu hladný po dobrodružstvách, obrátil sa na nizozemského poslanca baróna Heeckerena — iste nie bez príčiny. Tento Heeckeren bol diskreditovaný starý lump, ktorý dávno vyšiel z módy. V Rusku kvitol vtedy francúzsky kvet. D’Anthesa odporučil — Boh zná po akých stezkách — starý Heeckeren na znamenitého staviteľa Izakievského sobora Montferranda^[106] (viď. „Slovenské pohľady“, roč. II, zošit 1. Izakievsky sobor). V dielni tohoto staviteľa — ako sa píše — videl cár d’Anthesa a poneváč d’Anthes bojoval proti revolúcii, nabídnul mu poručnícku šaržu v niektorom gardijskom pluku. Cár pozrel na cudzinca — jeho kariéra bola hotová. On stal sa levom vysokého petrohradského sveta a požíval od toho dňa mesačnú podporu z pokladnice cárovej.

Dáta tieto čerpám z prameňov, ktorým celkom dôverovať nemôžem, no i ruské pramene, ktoré mám pod rukou, tomu neodporujú. Veď ináč nedá sa ani vysvetliť, ako by človek bez mena, majetku a konexií mohol tak rýchlo vydobyť si ináč hrdé, ba exkluzívne kruhy petrohradskej vysokej aristokracie a stať sa temer dvoranínom petrohradského zimného dvorca. Nuž on bol Francúzom a dával si náter legitimistického mučeníka.

Starý lump Heeckeren, vidiac pokroky svojho klienta — a pravdepodobne i z druhých príčin — adoptoval d’Anthesa za svojho syna. Touto adopciou stal sa zabudnutý barón zas módnym a dobrodruh barónom. Petrohradský fashionable^[107] svet otvoril mu dvere dokorán.

Pod krátkym časom stál barón Heeckeren-d’Anthes na výške módy, bol klientom samého cára, prótegé francúzskeho poslanstva, priateľom vicomta d’Archiaca, obľúbeného člena francúzskeho poslanstva, miláčikom celo- i polosvetových dám, ktorého Puškin nemohol vykázať zo svojho salónu, jestli chcel i ďalej viesť svetský, široký aristokratický dom…

Puškin v tie časy viedol vysoký svetský život, obcoval s najvyšším petrohradským svetom, čo bolo uňho istou duševnou potrebou. Jeho žena, Natália rodená Gončarovová,^[108] dáma vysokého sveta, bezúhonnej čistoty, stala sa razom predmetom d’Anthesových malých pozorností. Priamo rieknuc, lev petrohradských salónov počal jej dvoriť. Puškin bol presvedčený o bezúhonnosti svojej ženy, no v meste vznikla hrozná klebeta o častých návštevách švihákových, čo veľmi dráždilo citeľného poetu; najmä nervózno bolo mu, keď anonymné pamflety po tuctoch dochádzali do jeho pracovne. Paškvil za paškvilom hrnul sa naňho — diela jeho nepriateľov, ktorých bol neraz britko poštípal svojou satirou.

Žiaľ, že nutno hovoriť o takých profánnych veciach, keď rozpomíname sa na smrť velikého človeka. No podotknúť sme museli túto neblahú a nízko špinavú históriu, v ktorej sú len dvaja ľudia čistí — Puškin a jeho vysoká a blahorodná žena. O týchto dielach poučí nás list Puškinov na Alexandra Christoforoviča Benkendorfa, písaný dňa 21. novembra 1836. Puškin píše: „Myslím, že mám právo i povinnosť uvedomiť Vaše Sijateľstvo^[109] o tom, čo stalo sa v mojej rodine. Ráno dňa 4. novembra dostal som tri exempláre anonymného listu, urážajúceho česť moju i mojej ženy. Myslím, že to listy cudzinca, vyššieho kruhu, diplomata. Dozvedám sa, že osem osôb dostalo v ten samý deň po výtisku tohože listu. Väčšina osôb, dostavších také listy, podozrievali hlúposť a poslali mi ich. Všeobecne zatracovali také podlé a nezaslúžené obrazenie; no opakujúc, že chovanie sa ženy mojej je bezúhonné, predsa že príčinou toho je blíženie sa k nej pána d’Anthesa. Nemohol som dopustiť, aby pri danom páde meno ženy mojej spojované bolo s menom bárskoho na svete. Poručil som, dať to na známosť p. d’Anthesovi. Barón Heeckeren prijechal ku mne a prijal vyzvanie v mene svojho syna d’Anthesa, len prosil pätnásťdňový zrok. Stalo sa tak, že pod týmto časom zaľúbil sa d’Anthes v moju švagrinú, slečnu Gončarovovú,^[110] a požiadal o jej ruku. Dozvediac sa o tom, odkázal som p. d’Archiacovi (sekundantovi d’Anthesovmu), aby považoval moje vyzvanie, akoby sa nebolo stalo. Medzitým dozvedel som sa, že anonymný list pochádzal od p. Heeckerena, čo musím oznámiť vláde i obecenstvu. Poneváč som jediným strážcom svojej i ženinej cti a preto nepotrebujúc ani súdu, ani pomsty, nechcem a nepotrebujem nikomu dávať dôkazy toho, čo tvrdím.“

Tento list poučuje nás, že Puškin odstúpil od svojho výzovu, no i o tom, že starý holandský zlodej mal svoje nečisté prsty v tejto divnej hre. Veď o ňom svedčí živý svedok, že prenasledoval Puškina s večnými zprávami o láske d’Anthesovej. „Rendez-moi mon fils, Madame, pour amour de Dieu,“^[111] šeptal jej do ucha pri každej príležitosti.

D’Anthes oženil sa skutočne so švagrinou Puškinovou, Katerinou Gončarovovou — no Puškin nechcel mať nič s ním a nešiel na jeho svadbu. Toto Puškinovo chovanie sa dalo podnet k novému nepriateľstvu medzi ním a švagrom. D’Anthes počal hrať úlohu naozajstného šufta^[112] — ukazoval sa i ďalej zaľúbeným do Natálie, hľadiac pritom znázorniť Puškina čo smiešneho žiarlivca. Mal dobrú pomoc na tehdajšej vysokej spoločnosti. Puškinov duševný mier bol podkopaný. On raz vyslovil sa, že mu je život ťarchou! Život ťarchou tvorivému, práve v dobe najvyššej pružnosti stojacemu duchu! Tak môžu myši do smrti utrápiť leva!

Nakoľko bol starý Heeckeren vinným, možno poznať z listu Puškinovho naňho písaného: „Vy dovoľte povedať vám,“ píše básnik, „že váš zástoj pri tomto diele (príležitosťou prvého vyzvania) nebol slušný. Vy, predstaviteľ korunovanej hlavy, boli ste zvodníkom svojho bastarda (ubľudok). Všetko jeho nezručné chovanie sa bolo vami riadené.“ Nasledujú ešte hrozné, najvýš pre otca i syna urážlivé slová rozhorleného básnika. Tak to vychádza, keď sa geniálny človek pustí do reči s hovädským filistrom. Len krok na špinavú pôdu a celý svet zazdá sa byť smradľavou barinou.

Na tento list, svedčiaci ako o mužnom charaktere Puškinovom, tak o jeho prenáhlenom ohni voči chladným, vypočítavým vrahom, prišlo vyzvanie na duel od starého Heeckerena menom mladého. Vec tak ďaleko prišla, že Puškin nemohol nazad, a predsa celý svet vedel, že mladý bastard holandského baróna, d’Anthes, je najlepším strelcom z pištole v gardijských regimentoch ruského cára.

Dňa 7. februára 1837 písal vicomte d’Archiac, sekundant d’Anthesov, takto Puškinovi: „Podpísaný uvedomujem pána Puškina, že bude u seba očakávať do 11. hodiny večera a potom na bále u grófky Razumovskej osobu, ktorej bude zverené dielo, ktoré sa musí zajtra zakončiť.“ No ako zdá sa, tento list zostal bez odpovede, lebo Puškin dostal druhý podobný list, datovaný dňa 8. februára o 9. hodine rannej. Toho samého dňa datovaný je tretí list vicomta d’Archiaca a znie: „Milostivý pane! Obraziac česť pána Georga de Heeckerena, musíte mu dať zadosťučinenie. Vy musíte sami si voliť svojho sekundanta. My Vám ho nemôžeme hľadať, o tom nemôže byť ani reči. (Puškin odpovedal, že aby si poslali trebárs lokaja.) Barón Heeckeren, hotový zjaviť sa na mieste súboja, prosí Vás všetko priviesť do poriadku. Každé meškanie považuje za odkaz. Schôdzka sekundantov je potrebná pred duelom.“ Puškin prijal duel skrze školského priateľa, kapitána gardy Danzasa.

Dňa 1. (15.) februára svitol osudný deň, v ktorom popri zimnom dvorci cez ľad Nevy letelo dvoje saní s nepriateľmi. Na jedných saniach do nervóznosti voštvaný poeta, na druhých vypočítavý zlodej, majster v streľbe pištoľou.

Vicomte d’Archiac píše nasledovne o tejto udalosti kňazu P. A. Viazemskému: „Kňaz! Vy želali ste znať podrobnosti smutného deja, ktorého svedkom bol som ja a pán Danzas. Ja vám to zdeľujem a prosím odovzdať list pánu Danzasovi, aby ho prečítal a uhodnovernil podpisom. Bolo po piatej, keď sme dorazili na označené miesto. Silný vietor, dujúci v tom čase, prinútil nás hľadať útulok v neveľkej jedľovej húštine. Poneváč hlboký sneh mohol prekážať protivníkom, museli sme očistiť miesto na dvadsať krokov dĺžky. Bariéra bola označená dvoma kepeňmi: každý z protivníkov mal pištoľ. Plukovník Danzas dal signál, zdvihnúc klobúk. Puškin v túže minútu bol už u bariéry; barón Heeckeren urobil k nemu štyri, lebo päť krokov. Oba protivníci počali cieliť. Za niekoľko sekúnd ozval sa výstrel. Puškin bol ranený. Rieknuc o tom, padol na kepeň, označujúci bariéru, tvárou k zemi a zostal nepohnutý. Sekundanti zblížili sa; on sa pozdvihol a riekol: ,Postojte!‘ Pištoľ, ktorú držal v ruke, bola celá v snehu; on pýtal druhú. Ja som sa tomu chcel sprotiviť, no barón Georg Heeckeren zastavil mňa zrakom. Puškin, opierajúc sa ľavou rukou na zem, počal cieliť; ruka jeho netriasla sa. Výstrel sa ozval. Barón Heeckeren, stojaci, nehýbuc sa po svojom výstrele, padol ranený. Rana Puškina bola prinebezpečná k pokračovaniu diela — i ono bolo zakončené. Vystreliac, Puškin dva razy zamdlel, potom prišiel k sebe a nestratil viac povedomia. Položený v hrkľavé sane, on silno trpel cez pol versty zlej cesty, no nežaloval sa. Barón Heeckeren, mnou podopieraný, prišiel k svojim saniam, kde čakal, pokiaľ sa nepohli sane jeho protivníka a ja som ho doprevadil do Petrohradu. Behom celého diela obe strany boli pokojné, chladnokrvné a plné dostojinstva“ atď. Jak chladno píše tento francúzsky rué^[113] o smrti tak veľkého človeka! Veru draho zaplatili Rusi svoje francúzske sympatie a to pohostinstvo, ktoré dávali francúzskym kelnerom, bedárom, boulevardierom a avanturistom!

Tento list francúzskeho vetroplacha (Bože môj, na aké hnusné ruky zveril svoj život básnik!) opravuje Puškinov sekundant na tak chúlostivý spôsob, že by sme mali vôľu pochybovať o gavalierskej cti pána d’Archiaca. Aspoň nenie pochybnosti, že veterný, hlúpo-márny Francúz zohol, ba lhal v záujme svojho klienta. K dôkazu citujeme doslovne list K. K. Danzasa, Puškinovho sekundanta, písaný kňazovi P. A. Viazemskému: „Milostivý pane! List, na vás písaný pánom d’Archiacom o nešťastnej príhode, ktorej som bol svedkom, prečítal som. Pán d’Archiac prosil Vás, aby som potvrdil to, čo on o tom predmete píše. Pravda, požaduje, aby som neopomenul mlčaním niektoré nesprávnosti v liste pána d’Archiaca. Pán d’Archiac objasniv, že prvý výstrel bol zo strany p. Heeckerena (d’Anthesa) a že A. S. Puškin upadol ranený, pokračuje: ,les témoins s’approcherent, il se releva sur son séant et dit: „Attendez!“ L’arme qu’il tenait a la main se trouvant couverte de neige, il prit une autre. J’aurais pu établir une reclamation, un signe du barón Georges de Heeckeren m’en empécha.‘ (Po slovensky: ,sekundanti zblížili sa, on pozdvihol sa, a sediac riekol: „Postojte!“ Zbraň, ktorú on držal v ruke, bola celá zasnežená; on pýtal druhú. Ja som sa tomu chcel sprotiviť, no barón Heeckeren pristavil ma zrakom.‘) Slová A. S. Puškina, keď sa pozdvihol, oprúc sa ľavou rukou, boli nasledujúce: ,Attendez, je me sens assez de force pour tirer mon coup.‘ (,Postojte, ja cítim dosť sily ku streleniu.‘) Vtedy skutočne ja podal som mu pištoľ zámenou tej, ktorú mal v rukách, a rúra ktorej nabila sa snehom, keď ranený padol. Nemôžem nechať bez poznámky tvrdenie pána d’Archiaca, akoby on mal právo protiviť sa premene pištolí, a bol v tom hatený zrakom Heeckerena (d’Anthesa). Zámena pištolí nemohla nijako byť predmetom sporu. Dľa podmienok súboja každý protivník mal právo vystreliť; pištole boli s pistonami, a tak zolhať nemohli; sneh nabitý do rúry bol by posilnil ranu, zadržať ju nemohol. Žiadneho znaku nebolo ani zo strany d’Archiaca, ani zo strany Heeckerena (d’Anthesa).

Čo sa týka mňa, považujem za urážku pamiatky Puškina, keď niekto tvrdí, že by bol strieľal na protivníka s privilégiom, na ktoré nemal práva. Ešte raz opätujem, že žiadnej pochybnosti o premene pištolí nebolo pozdvihnuto; keby bola mohla povstať, teda pán d’Archiac bol povinný protestovať a nedať sa mýliť žiadnym znakom d’Anthesovým. K tomu tento posledný mohol len tak dozvedieť sa o namerení^[114] pána d’Archiaca, keby ono bolo vyrazené slovami; no on nič nehovoril. Trebárs nutno uznať bodrosť ducha pri dueli u pána d’Anthesa, no slávnostne tajím, že by sa on bol dával do nebezpečenstva, ktoré by bol mohol odstrániť. Od neho nezáviselo ukloniť sa od rany svojho protivníka potom, keď už vystrelil. Pre úplnú pravdu dokladám k slovám: ,D’Anthes, nehýbajúc sa do tých čias, padol.‘: Protivníci išli jeden proti druhému prsami. Keď Puškin padol, tedy pán Heeckeren urobil pohyb, akoby chcel ísť k nemu; po slovách Puškinových, že chce strieľať, vrátil sa na svoje miesto, stal si bokom a zakryl si prsia svojou pravou rukou. Vo všetkých iných veciach je svedectvo pána d’Archiaca verné. K. Danzas.“

Z listov týchto vidno, že Puškin bol tak veľkým a širokým duchom pri smrti, akým bol vo svojich geniálnych tvorbách. No tá duša, mohutná a smelá, ktorá ľahko zniesla nemilosť, vyhnanstvo, bôle a strádania, nevedela povýšiť sa nad ordinárnu, nízku klebetu skazených báb v jupkách i v kabátoch. I tu dokázalo sa, že práve tí najvznešenejší duchovia, ľudia tvoriaci či v literatúre či v spoločnosti epochu, najviac vystavení sú onej mrzkosti titerne malých, ale zlostne dôvtipných, závistlivých ľudí. Všednosť a filisterská blbosť všetko znesie, len nie talent a vyššieho ducha. Za poletom génia nemôže, lebo má krídla olovené a hlavu zabednenú, nuž tedy vyhľadáva na ňom pilne nejaké fliačky; život všedný poskytne dosť príležitosti ku lžiam, podozreniam, ktoré je ľahko nafúknuť na nízku, oplzlú klebetu. Sú duchovia, géniovia, ktorí ináč zavrtia týmito piadimužíckymi škorpiónmi, ako veliký Shakespeare, ktorý svojich klebetníkov vystavil na pranier svojho humoru, ako veliký Goethe, ktorý nesmrteľnými epigramami porazil^[115] túto háveď. Puškin bol nervózny a priohnivý; slaviansky básnik chcel razom preťať nečistý uzol — a padol. Ach, bár by v jeho artériách kolovala čo len malá častica shakespearovskej krvi! Boh poprial mu silu, výšavu, hrdosť i šľachetnosť, no nevnukol mu do duše ten vysoký mier, tú svätú tichosť génia, ktorá by ho bola obránila pred guľou ľahtikárskeho renegáta a dobrodruha.

Že slová naše nie sú prehnané, dokazuje anonymný nemecký spisovateľ, ktorý píše: „Eine Clique vornehmer Tagediebe, denen der stolze witzige Dichter stets ein Gegenstand des Neides und der Missgunst, der unbarmherzige Kritiker ihrer dilettantischen Poetastereien ein Stein des Anstosses gewessen war, machten sich’s förmlich zum Geschäft Puškin in der Leute Mund zu bringen…“^[116]

Avšak dosť o týchto hnusných ľuďoch, ktorých podliacky rod nevymrie, zakiaľ Boh národom dáva talenty a ľudí geniálnych, a ktorí i za našich dní majú za sebou sympatie nízkych nátur. Prv než opíšeme posledné hodiny velikého poetu slavianskeho, podáme tu v próze slová Lermontovove na smrť Puškinovu.^[117] On spieva:

Lermontov končí nasledovne:

Avšak, čo stará sa jemná luza o svätú krv poetovu? Ona chce mať telo a krv posvätenca a rada prepúšťa Barabášov.

O posledných okamihoch Puškinových podáva nám zprávu V. A. Žukovskij v liste na básnikovho otca, Sergeja Ľvoviča Puškina. On píše:

„Ja nemal som ducha dosť, písať ti, môj biedny Sergej Ľvovič! Čo som ti mohol povedať, uhnetený naším všeobecným nešťastím, ktoré napadlo na nás ako hora a všetkých dlávi. Nášho Puškina niet! To je na nešťastie skutočnosť, a predsa zdá sa nemožnosťou. Myšlienka, že ho niet, nemôže vpraviť sa do duše; ešte dľa obyčaje hľadáme ho; ešte je tak prirodzeným stretnúť ho v obyčajné hodiny; ešte v našich rozhovoroch akoby ozýval sa jeho hlas, jeho živý detinsko-veselý smiech, a tam, kde býval každodenne, nič nepremenilo sa, niet stopy strašnej straty, všetko ide svojím poriadkom, všetko je na svojom mieste — ale on stratil sa večne, nenavrátiteľne! Za jednu minútu uhasol silný, svieži život, plný génia, jasný nádejami. Nehovorím o tebe, biedny, starý otče, nehovorím o nás, smútiacich jeho priateľoch. Rusko stratilo svojho milovaného, národného básnika. On zahynul preň v tú minútu, keď jeho zrelosť bola úplná; zahynul, dostihnuv toho rozhrania, na ktorom duša naša, lúčiac sa s kypiacou, niekdy bezporiadkovou^[119] silou mladosti, hnanou géniom, oddáva sa pokojnejšej, tvorivej sile zrelého mužstva, tak sviežej, ako bola prvá, snáď nie tak hrmotnej, no tvorivejšej. V ktorom Rusovi jeho smrťou neodorvalo sa niečo rodné od srdca? A medzi všetkými Rusmi žalostnú stratu utrpel sám cár.^[120] On si ho osvojil hneď pri počiatku svojho cárstvovania; on mu rozviazal ruky v ten čas, keď bol rozdrážený nešťastím; on sliedil za ním do poslednej hodiny; bývali minúty, v ktorých Puškin ako bujné dieťa zobúdzal nespokojnosť svojho ochrancu; vo všetkých výrazoch cárovej nespokojnosti zvučalo niečo nežné, otcovské. Po každom podobnom páde zosilňoval sa medzi nimi zväzok; v jednom citom sladkým odpustenia, v druhom citom vďaky. Vďaka prenikala čím diaľ tým viac dušu Puškina, a zliala v nej s poéziou. Cár stratil v ňom svoju tvorbu, svojho básnika, ktorý bol slávou jeho cárstvovania, ako Deržavin cárstvovania Jekateriny a Karamzin Alexandra. A cár do poslednej minúty zostal verným svojmu blahotvoreniu. On hlásil sa umierajúcemu na posledný jeho tuzemský krik; a ako ohlásil sa! Aké ruské srdce nezatrepotalo by na tento cársky hlas? V tomto hlase vyrazilo sa nielen osobné, pohnutlivé cítenie, no spolu i láska k národnej sláve, i vysoký príhovor cársky, dôstojný cára, predstaviteľa i slávy i carstvennosti^[121] národnej.

Prvé minúty úžasného bôľu tvojho prešli; teraz ty môžeš mňa vyočuť a plakať. Ja ti opíšem všetko, čo bolo v posledné minúty tvojho syna, čo som ja sám videl, čo mi iní riekli. V stredu 27. januára o 10. večer prijechal som ku kňazovi Viazemskému. Mne hovoria, že i on i kňažná sú u Puškinov, ale Valujev, ku ktorému som zašiel, stretol ma so slovami: ,Dostali ste lístok od kňažnej? Za vami dávno poslali; jechajte k Puškinovi: on umiera.‘ Ohlušený touto zprávou bežal som dolu schodami. Prichodím k Puškinovi. V jeho prednej izbe, pred dverami jeho kabinetu, našiel som doktorov Arendta a Spasského, kňaza Viazemského a kňaza Meščerského. Na otázku ,ako je mu?‘ — Arendt odpovedal: ,Veľmi zle, umrie istotne.‘ Ajhľa, čo mi oznámil o prípade: O šiestej po obede Puškin privezený bol v tomto zúfalom položení domov plukovníkom Danzasom, jeho priateľom z lýcea. Komorník prevzal ho z voza na rukách a priniesol na schody. ,Smutno ti je mňa niesť?‘ pýtal sa ho Puškin. Vniesli ho do kabinetu; on sám velil, aby mu podali čistú bielizeň, vyzliekol sa a ľahol na diván. V ten čas, ako ho ukladali, žena, o ničom nevediac, chcela vnísť; no on silným hlasom zakričal: ,N’entrez pas; il y a du monde chez moi.‘ (,Nevstúpiť; sú u mňa cudzí ľudia.‘) On bál sa ju ustrašiť. Žena vnišla až potom, keď už ležal celkom vyzlečený. Poslali za doktormi. Arendta nenašli; prijechal Šolc i Zadler. Puškin velil všetkým vyjsť (vtedy boli uňho Danzas i Pletňov). ,So mnou je zle,‘ riekol, podávajúc ruku Šolcovi. Obozreli ho a Zadler odišiel pre potrebné nástroje. Zostanúc so Šolcom, Puškin spýtal sa: ,Čo vy myslíte o mojom položení? Rieknite otvorene.‘ ,Nemôžem vám zatajiť, vy ste v nebezpečenstve.‘ ,Rieknite radšej, že umieram!‘ ,Som povinný i to netajiť; no počujem mienku Arendta i Salomona, pre ktorých sme poslali.‘ ,Je vous remercie, vous avez agi en honnete homme envers moi‘ (,Ďakujem vám, vy ste čestne jednali vzhľadom na mňa‘), riekol Puškin, zatíchol a rukou potrel si čelo, potom doložil: ,Il faut que j’arrange ma maison‘ (,Nutno zriadiť môj dom‘). ,Neželáte si vidieť niekoho zo svojich blízkych?‘ spýtal sa Šolc. ,Zbohom, priatelia,‘ riekol Puškin, obrátiac oči na svoju bibliotéku. Komu to platilo, či živým, či mŕtvym, neznám. Za chvíľku opýtal sa: ,Snáď myslíte, že ani hodinu neprežijem?‘ ,Ó nie, no ja myslel som, že vám bude príjemne vidieť niekoľko zo svojich. Pán Pletňov je tu.‘ ,Áno; no ja by želal i Žukovského. Dajte mi vody; mne je zle.‘ Šolc, dotknúc sa tepny zbadal, že ruka bola studená, tepna slabá a rýchla; on vyšiel pre vodu i poslal za mnou. Nebol som vtedy doma; i neznám, ako sa to stalo, ku mne neprišiel nikto. Medzitým prijechal Zadler a Salomon. Šolc zanechal nemocného, ktorý mi dobrodušno stisol ruku, no nič neriekol. Skoro potom zjavil sa Arendt. On hneď presvedčil sa, že nebolo žiadnej nádeje. Začali prikladať ľadové obkladky na život a podávať ochladzujúci nápoj; chorý uspokojil sa. Pred odjazdom Arendta riekol mu: ,Poproste cára, aby mi odpustil.‘ Arendt ujechal, zveriac ho Spasskému, domácemu lekárovi, prikážuc neodchodiť od neho cez celú noc. ,Zle mi je,‘ riekol Puškin, keď k nemu pristúpil Spasský. Spasský staral sa ho upokojiť, no Puškin máchnul rukou zapierateľne. Od tej minúty prestal starať sa o seba a myšlienky jeho boli u ženy. ,Nedávajte žene darobné nádeje, neskrývajte pred ňou, ako sa má vec; ona sa nepretvaruje, vy ju znáte dobre; ostatne, robte so mnou, čo chcete, ja so všetkým súhlasím, ku všetkému som hotový.‘

V ten čas zhromaždili sa: kňaz Viazemskij, kňažná, Turgenev, gróf Belgorskij a ja. Kňažná bola s paňou Puškinovou, ktorej stav bol neopísateľný; ako tieň zjavovala sa časom do izby, kde ležal jej umierajúci muž; on nemohol ju vidieť (on ležal na diváne, tvárou odo dvier); no každý raz, keď ona vchodila, alebo len zastala si u dvier, on cítil jej prítomnosť. ,Žena tu?‘ hovoril on. ,Odveďte ju.‘ On bál sa ju k sebe pripustiť, lebo nechcel, aby ona mohla spozorovať jeho strádanie, ktoré on s obdivuhodnou mužnosťou prevládal. ,Čo robí žena moja?‘ spýtal sa raz Spasského. ,Ona, biedna, nevinne trpí! V svete ju budú mučiť.‘ Vôbec, od počiatku do konca svojich strádaní (okrem dvoch lebo troch hodín prvej noci, v ktorých bolesti jeho prevyšovali mieru ľudskej trpelivosti), bol on podivne tvrdý. ,Ja bol som v tridsiatich bitkách,‘ hovoril doktor Arendt, ,a videl som mnoho umierajúcich, no málo podobného skúsil som.‘ A zvláštne pozoruhodné je to, že v tieto posledné hodiny života on akoby stal sa iným človekom: búra, ktorá za niekoľko hodín vlnila jeho dušu neodolateľnou strasťou, zmizla, nenechajúc na nej ani sledy; ani slova nepreriekol o tom, čo stalo sa. No tu črta, neobyčajne dojemná: v predvečer dostal pozvanie na pohreb syna Grečeva. On sa na to rozpomenul uprostred svojich bôľov. ,Jestli vidíte Grečeva,‘ riekol ku Spasskému, ,pokloňte sa mu a povedzte, že ja duševne súcitím s ním v jeho strate.‘ Spýtali sa ho, či želá si vyspovedať sa. On ochotne privolil a ustanovilo sa ráno zavolať kňaza. O polnoci vrátil sa Arendt. Zanechajúc Puškina, on viezol sa do dvora (paláca), no nenašiel cára doma; bol v divadle. Poručil komorníkovi uvedomiť cára o tom, čo sa stalo. Okolo polnoci pribehne k Arendtovi od cára posol s rozkazom, aby Arendt ihneď šiel k Puškinovi a prečítal mu list, vlastnoručne písaný cárom — a potom cára o všetkom uvedomiť. ,Ja si neľahnem, ja budem čakať,‘ prikázal cár Arendtovi. List sa mal navrátiť. A čo stálo v tom liste? ,Jestli Boh nevelí nám viac uvidieť sa, posielam ti moje odpustenie a spolu i moju radu: vyplniť povinnosť kresťanskú. O ženu a deti netráp sa: ja ich beriem na svoju starosť.‘ (Tu nech stoja v origináli tieto krásne cárske slová: ,Jesli Bog ne velit nam boleje uvideťsia, posylaju tebe mojo proščenije i vmeste moj sovet: ispolniť dolg christianskij. O žene i deťach ne bezpokojsia: ja ich beru na svojo popečenije.‘ Tak písal ruský cár poetovi!!) Akoby želal vyraziť slovami to, čo hýbe mi dušou pri prečítaní týchto nemnohých slov. Aký dojemný koniec zemského zväzku medzi cárom a tým, ktorého k sebe pritiahol a do smrti neopustil. Jak mnoho prekrásneho, ľudského v tom poryve, v tej túžbe zachytiť Puškinovu dušu pri odlete, očistiť ju pre budúci život a obodriť poslednou zemnou útechou! ,Ja neľahnem, ja budem čakať!‘ O čom dumal on v túto hodinu očakávania? Kde on bol svojou mysľou? Ó, pred posteľou umierajúceho; bol on jeho dobrým zemským géniom, jeho duchovným otcom, jeho zmiercom s nebom i so sebou. Umierajúci ihneď vyplnil želanie hosudarovo. Poslali pre duchovného. Keď Arendt prečítal mu list cárov, on namiesto odpovedi poceloval ho a dlho nevypúšťal z rúk; no Arendt nemohol mu ho nechať. Niekoľko ráz Puškin opätoval: ,Oddajte mi ten list, ja chcem s ním umrieť. List, kde je list?‘ Arendt upokojil ho sľubom, že vymôže na to dovolenie u cára.

Do piatej hodiny rannej nestala sa s ním žiadna premena. No okolo piatej bôľ v živote stával sa nevýnosným a jeho sila premáhala silu duševnú; on počal stonať; poslali zase za Arendtom. Po jeho príchode museli myť ranu — no to nepomohlo. Do siedmej hodiny rannej trvali pekelné bôle. Čo by bolo s biednou ženou, jestliby ona cez tieto dve večnosť znamenajúce hodiny musela počúvať jeho stony? Ja som presvedčený, že by nebola zniesla tieto duševné muky. Ale čo sa stalo: ona v úplnom znemožení ležala v hostinnej u samých dvier, ktoré ju delili od postele mužovej. Pri prvom strašnom kriku jeho kňažná Viazemská, ktorá bola v izbe chorého, vrhla sa k nej v strachu, aby sa s ňou niečo nestalo. No ona ležala nepohnute (trebárs ešte len pred minútou hovorila); ťažký, letargický sen ňou zavládal, a tento sen, akoby naschvál poslaný z neba, uletel v tú minútu, keď rozľahlo sa posledné stonanie za dverami. No v tieto minúty najukrutnejšieho bôľu, dľa slov Spasského i Arendta, v celej sile ukázala sa tvrdosť duše umierajúceho: hotový zakričať, on iba stonal, bojac sa, ako on sám hovoril, aby ho žena nepočula, aby ju nenaľakal. V sedem hodín bol utíšil sa. Treba poznamenať, že po celý čas, až do samého konca, myšlienky jeho boli jasné a pamäť svieža. Ešte pred počiatkom silnej bolesti zavolal k sebe Spasského, velil podať akýsi papier, popísaný jeho rukou a kázal ho spáliť. Potom prizval Danzasa a diktoval mu zápisku o niektorých svojich dlhoch. Avšak to ho veľmi zmorilo, takže už ďalej nevládal iné poriadky porobiť. Keď k ránu končili sa jeho predsmrtné bôle, riekol k Spasskému: ,Ženu! zavolajte ženu!‘ Túto minútu odobierky nejdem ti opisovať. Potom žiadal vidieť deti, oni spali; ich priniesli a priviedli polorozospané. On sa na každé pozrel mlčiac, položil každému na hlavu ruku, prekrižoval každé a potom poslal preč kývnutím ruky. ,Kto je tu?‘ spýtal sa Spasského a Danzasa. Pomenovali mňa a Viazemského. ,Zavolajte ich,‘ riekol slabým hlasom. Pristúpil som k nemu a vzal jeho ochladnutú, ku mne podávanú ruku, bozkal som ju; povedať som mu nemohol nič; on máchnul rukou a ja som odstúpil, no za minútu vrátil som sa k posteli a opýtal som sa ho: ,Môže byť, ja budem s cárom, čo mu odkážeš?‘ ,Riekni mu,‘ odvetil, ,že mi je žiaľ umierať; bol bych cele jeho!‘ Tieto slová hovoril slabo, otryvisto,^[122] ale jasno. Potom odobral sa od Viazemského. V tú minútu prijechal gróf Vielgorskij a vošiel k nemu a on posledný podal mu živému ruku. Bolo zrejmé, že on ide urobiť svoj posledný zemský účet a akoby načúval kroky blížiacej sa smrti. Chytiac sa za tepnu, riekol Spasskému: ,Smerť iďoť‘ (,Smrť prichádza‘). Keď prišiel k nemu Turgenev, pozrel naňho dvakrát úporne, potriasol mu ruku; chcel niečo povedať, no iba rukou máchnul a prehovoril: ,Karamzinu!‘ Karamzinovej nebolo, poslali pre ňu, ona prišla. Videli sa za minútu; no keď Katerina Andrejevna odišla od postele, on na ňu zavolal: ,Perekrestite meňa!‘ (,Prekrižujte mňa!‘); potom poceloval^[123] jej ruku. V ten čas prišiel doktor Arendt. ,Čakám cárskeho slova, abych umrel spokojne,‘ riekol Puškin. To bolo pre mňa pokynutím, ja som sa odhodlal v tú minútu jechať k hosudarovi, abych jeho Veličestvu rozpovedal, čo som videl a počul. Schodiac zo schodov, stretol som sa s cárskym poslom, poslaným za mnou od samého cára. ,Odpusti,‘ riekol mi cár, ,že som ťa znepokojil.‘ ,Hosudar, ja sám som bol už na ceste k Vášmu Veličenstvu, keď ma stretol Váš posol.‘ Rozpovediac o tom, čo hovoril Puškin, dodal som: ,Považoval som za povinnosť oznámiť Vám jeho slová.‘ ,Riekni mu, že ho pozdravujem za to, že vyplnil kresťanskú povinnosť. O ženu a deti nech sa nestará, oni sú moji. Tebe rozkazujem, jestli on umrie, zapečatiť jeho papiere; ty ich potom prezrieš.‘ Vrátil som sa k Puškinovi s potešiteľnou odpoveďou cára. Vypočujúc mňa, on pozdvihol ruky k nebu akýmsi zimničným pohybom. ,Ajhľa, ako som potešený. Povedz cárovi, že ja želám jemu dlhého, dlhého cárstvovania, že mu želám šťastia v jeho synovi, že mu želám šťastia v jeho Rossii.‘

Medzitým dali mu ópium, čo ho uspokojilo; počal prijímať lieky, ktoré prv odvrhoval v nádeji, že skôr umrie a muky skôr prestanú. Stal sa poslušným ako dieťa; sám si dával kompresy^[124] na život a pomáhal obsluhe. Slovom, jemu bolo omnoho lepšie. Tak našiel ho doktor Daľ: ,Zle mi je, brat,‘ riekol Puškin s úsmevom. No Daľ, majúci viac nádeje, než iní, odpovedal mu: ,My všetci nádejeme sa — ty tiež nezúfaj!‘ ,Niet,‘ odpovedal on, ,pre mňa nieto tu žitia; ja umriem, vidno, tak musí byť.‘ V ten čas pulz jeho bol plnší a živší; počalo sa ukazovať všeobecné rozpálenie. Dali mu pijavice. ,Ja som sa chytil za slamku,‘ riekol Daľ, ,mal som nádeju a klamal som seba i druhých.‘ Puškin badal, že je Daľ smelší, chytil ho za ruku a pýtal sa: ,Nikoho tu niet?‘ ,Nikoho.‘ ,Daľ, riekni mi pravdu, skoro-li ja zomriem?‘ ,My máme nádeju, Puškin.‘ ,No, ďakujem,‘ riekol nemocný. To bola jedna minúta, v ktorej veril na život. Ani predtým, ani potom nie.

Skoro celú noc (29.) držal Daľa za ruku, často bral po lyžici vodu, lebo kúsok ľadu a všetko robil sám, bral pohár, trel si sluchy ľadom, sám dával na život obkladky. Jeho mučil menej bôľ než úzkostlivosť. ,Ach, aká úzkosť (toska), srdce nyje.‘ Vtedy prosil, aby ho pozdvihli, lebo na bok položili, lebo popravili podušku; keď to robili, pretrhol ich slovami: ,Nu, tak, tak — dobre; tak prekrásno, dobre‘; alebo: ,Postoj! netreba, len ma za ruku chyť; tak je dobre a prekrásne!‘ Vôbec, hovoril Daľ, že bol poslušný a robil, čo sa mu rieklo. Raz pýtal sa Daľa: ,Kto je u mojej ženy?‘ Daľ odvetil: ,Mnoho dobrých ľudí prináša ti sympatiu: sála i predsieň je plná od rána do noci.‘ ,Nu, vďaka! predsa iď a riekni žene, že sláva Bohu, je mi ľahko; lebo jej všeličo nahovoria.‘

Daľ ho neklamal. Akonáhle rozniesla sa povesť, že Puškin umiera, jeho predná izba bola plná hosťami. Veľmi citlivý to bol pohyb národného žiaľu. Počet príchodzích bol tak veliký, že dvere sa vždy otvárali a zatvárali. To nepokojilo chorého; my sme zapreli tie dvere a otvorili iné, úzke, vedúce zo schodov priamo do bufetu. Bufet bol neprestajne nabitý ľuďmi; do stolovej púšťali iba známych. Na tvárach bolo vyrazené prostodušné účastie; veľmi mnohí plakali. Cár dostával zprávy od Arendta, ktorý chodil šesť ráz do dňa a viac ráz v noci. Také účastie je pohnutlivé, no i prirodzené v cárovi, ktorému je milou národná sláva v akomkoľvek vide; prirodzené i v národe, ktorý je jedno s cárom. Cár pýši sa svojím národom. Jedným slovom, účastie našich dobrých Rusov mňa hlboko pohlo, no nezadivilo. Účastie cudzích som neočakával. My sme tratili svoje, aký div, že sme žialili. A ich čo tak pohlo? Čo dumal onen Barant, stojac dlho v predsieni, kde okolo neho šepotali o tom, čo deje sa za dverami? Neťažko uhádnuť. Génius je všeobecným dobrom. Puškin dľa svojho génia bol vlastnosťou nielen Ruska, ale celej Európy. Preto prišiel posol francúzsky a žialil, preto saský posol Lützerode zakázal tancovať.

Keď Puškin poslal Daľa uspokojiť ženu, sám nemal žiadnej nádeje. Raz pýtal sa: ,Koľko hodín?‘ a na odpoveď Daľa riekol: ,… dlho mám sa ešte tak mučiť?… Prosím… skôr…‘ Často opätoval: ,Skoro-li koniec?‘ a voždy doložil: ,Prosím, skorej‘. No vôbec po mukách prvej noci, ktoré trvali dve hodiny, bol podivne trpezlivý, iba rukami máchal a chrčal. ,Trpieť treba,‘ riekol mu Daľ, ,no nestyď sa za svoju bolesť, stonaj, bude ti ľahšie.‘ ,Net,‘ odpovedal on, ,net, ne nado… stonať… žena… uslyšit; smiešno že… čtož etot… vzdor… meňa peresilit… ne choču.‘^[125] Ja som ho zanechal o piatej hodine ráno a vrátil som sa za dve hodiny. Arendt mi riekol, že už neprežije deň. Skutočne tepna ochladla a tíšil sa, ruky počali stydnúť.

On ležal so zažmúrenými očami, iba rukou si časom trel čelo. Uderila druhá hodina popoludní a Puškinovi ostalo života iba na trištvrte hodiny. On otvoril oči u prosil o morošky^[126] (rubus chamaemorus). ,Zavolajte ženu, nech ma nakŕmi.‘ Ona prišla, spustila sa na kolená u hlavy, podniesla mu lyžičku, potom pritisla tvár svoju o jeho tvár; Puškin pohladil ju po hlave a riekol: ,Nu, nu, ničego; sláva Bogu, vsio chorošo; choď.‘^[127] Spokojný výraz tváre a tvrdosť hlasu oklamali biednu ženu; ona vyšla celá blažená. ,Vidíte,‘ riekla Spasskému, ,on bude živý, on neumrie!‘ A v tú minútu počal sa posledný proces života. Ja stál som spolu s grófom Viazemským u postele pri hlave, zboku stál Turgenev. Daľ šepol mi: ,Odchádza.‘ No jeho myšlienky boli jasné. Iba polodriemota ich zatemňovala; raz podal ruku Daľovi: ,Nu, pozdvihni ma, pôjdeme; vyššej, vyššej!‘ Zobudiac sa, riekol: ,Mne zazdalo sa, že ja s tebou leziem hore po týchto knihách po šteláži, vysoko, a hlava sa mi zatočila.‘ Potom, zavrúc oči, hľadal Daľovu ruku a riekol: ,Nu, poďme, prosím, ale spolu.‘ Daľ vzal ho pod pazuchy a pozvednul ho; razom, akoby prebudiac sa zo sna, on bystro otvoril oči, tvár jeho vyjasnila sa a on riekol: ,Končena žizň‘ (,Zakončil sa život‘). Daľ to nedočul a riekol: ,Áno, zakončili sme, už si obrátený.‘ ,Žizň končena,‘ opätoval on jasno a iste. ,Ťaželo dyšať, daviť‘ (,Ťažko dýchať, dusí ma‘), boli jeho posledné slová. Ja som nespustil oka z neho a zbadal som, že pohyb hrudi, dosiaľ tichý, stal sa pretŕhaným. On skoro prestal. Ja hľadel som pozorne; čakal som posledné vzdychnutie, no ja som ho nespozoroval. Tíšina, ktorá ho objala, zdala sa mi uspokojením — no jeho viacej nevstávalo. Všetci nad ním mlčali. Za dve minúty spýtal som sa: ,Čo je s ním?‘ ,Skončilo sa,‘ riekol Daľ (o trištvrte na tri popoludní v piatok dňa 29. januára 1837). Tak ticho, tak spokojno odletela jeho duša. My sme dlho stáli nad ním, mlčiac, nehnúc sa, nesmejúc narušiť tajnosť smrti, ktorá zavŕšila sa pred nami v celej svojej svätyne. Keď všetci ušli, sadol som k nemu a dlho hľadel som do jeho tváre. Nikdy som nevídal na tejto niečo podobného, ako v prvú hodinu po smrti. Hlava jeho naklonila sa trochu; ruky, ktoré sa predtým kŕčovite pohybovali, boli ticho natiahnuté, akoby k oddychu klesli boli po ťažkej práci. Čo bolo na jeho tvári, slovami vyraziť neviem. Bolo to pre mňa niečo nového a súčasne i známeho. Nebol to ani sen, ani pokoj, nebol to výraz umu, tak svojský tejto tvári, nebol to výraz poetický; akási vážna, podivná myšlienka bola na nej; niečo podobného plnému, uspokojujúcemu poznaniu. Hľadiac naňho, chcel som sa ho spýtať: čo vidíš, druh môj? I čoby on odpovedal mne, keby na minútu vzkriesil sa? Ajhľa, minúty nášho žitia, ktoré sú dôstojné názvu velikých. V tú minútu videl som tvár samej smrti, božsko-tajnú; tvár smrti bez závoja. Akú pečať položila ona na neho! Ja uisťujem ťa, že som nikdy nevidel na jeho tvári výrazu tak hlbokej, veličestvennej, triumfujúcej myšlienky. Ona, konečne, bola v ňom i prv, lebo bola svojstvom jeho vysokej prírody; no v takej čistote objavila sa iba vtedy, keď všetko zemské oddelilo sa od neho dotknutím sa smrti. Taký bol koniec nášho Puškina.

Na šťastie napadlo mi sňať z neho masku; stalo sa to hneď, ťahy sa nezmenili. Konečne, ten prvý výraz, ktorý mu dala smrť, v nich nebol. No máme odtisk, ktorý vyráža nie smrť, ale tichý sen. Po troch štvrtiach hodiny (nechcelo sa mi od mŕtveho, ja chcel som pozrieť na jeho krásne telo) vyniesli ho do izby, ja som zapečatil kabinet dľa cárovej vôle svojou pečaťou. Nejdem písať, čo bolo s jeho biednou ženou. Gróf Stroganov staral sa o pohreb. Šiel som k Vielgorskému na obed; u neho boli všetci svedkovia Puškinovej smrti; i on bol ta povolaný — na moje meniny. Večer šiel som k cárovi, rozpovedať, ako umrel Puškin; on mňa vyočul osamote v svojom kabinete; tú prekrásnu hodinu nezabudnem po celý život. Na druhý deň, my, priatelia Puškina, položili sme telo jeho svojimi rukami do rakvy; nasledujúceho dňa k večeru preniesli ho do Koňuševného chrámu. I v tie dni chyža, kde ležal, bola voždy preplnená ľuďmi. Vyše desaťtisíc ľudí prišlo, aby ho videli; mnohí plakali, iní dlho hľadeli na jeho tvár; bolo to niečo porážajúceho v jeho nedvižnosti uprostred toho večného pohybu a niečo tajinstvenného v modlitbe, ktorú si počul v tom šume. Všetkým bolo známe, ako potešil cár umierajúceho. Každý modliac sa za Puškina, modlil sa i za cára.

Pohreb bol 1. februára. Mnohí z našich znatných pánov, mnohí z cudzích ministrov boli v chráme. My na rukách odniesli rakvu do sklepu, kde mala ostať až do odpravenia z mesta. 3. februára zišli sme sa posledný raz u jeho rakvy; vyslúžili panychídu, kisňu s rakvou položili na sane; o polnoci sane pohli sa; pri lunnom svetle sprevádzal som ich očami; skoro zahli za uhol domu — a všetko, čo bolo na zemi Puškinom, stratilo sa z očí mojich na večnosť. V. Žukovskij.“^[128]

Za telom šiel Turgenev. Puškin neraz hovoril svojej žene, že želá si byť pochovaný v Sviatogorskom Uspenskom monastyre, kde nedávno pochovali jeho mať. Tento monastyr nachádza sa v Pskovskej gubernii v Opočkovskom újezde, štyri versty od dedinky Michajlovskoje, kde Puškin prežil niekoľko rokov svojho poetického života. Telo položili na Svätej Hore v Uspenskom chráme a odslúžili panychídu. Celú noc kopali hrob vedľa hrobu jeho matky. Na druhý deň (6. febr.) po liturgii spustili rakvu do hrobu pri prítomnosti Turgeneva a sedliakov Puškinových, ktorí prišli z dediny Michajlovskoje oddať poslednú česť dobrému svojmu pomesčikovi (zemskému pánovi). Divno bolo prítomným okolo srdca, keď počuli výrok biblie pri hádzaní zeme na rakvu: „Prach si!“

Ešte máme pred sebou list kňaza P. A. Viazemského, na A. J. J. Bulgakova, ktorý v celku potvrdzuje to, čo sme podali v liste Žukovského. Nového obsahuje vzhľadom na ženu Puškinovu a jeho náboženský cit.

„Prišiel sviaščennik“ (kňaz), píše Viazemskij, „vyspovedal i rozhrešil ho. On hovoril potom so slzami v očiach o básnikovom kresťanskom cite. Puškin nikdy nebol ,esprit fort‘,^[129] aspoň v posledné časy nie; on mal silný náboženský cit, čítal evanjeliá, bol preniknutý krásou mnohých modlitieb, znal ich naspamäť a často modlil sa.

Ženu často volal, no nedovolil, aby bola vždy uňho. Keď mu bôľ vynútil zúfalý výkrik z úst, vždy doložil: ,Biedna žena! Biedna žena!‘ a posielal doktorov, aby ju uspokojili. On hovoril mnoho o nej a o cárovi. Ani jednej žaloby, ani jednej výčitky, ani jedného chladného slova nepočuli sme od neho. Jestli želal si skorej umrieť, to preto, že bol presvedčený o smrti a trpel tie najlútejšie muky. Arendt, ktorý videl mnoho smrtí na poli bitky i na posteliach, odchádzal so slzami v očiach od jeho lôžka, i hovoril, že on nikdy nič podobného nevidel, takú trpezlivosť pri takom utrpení. Arendt povedal a často opätoval pozoruhodné prekrásne slovo:

,Pre Puškina žiaľ, že nebol zabitý na mieste, lebo muky jeho sú neopísateľné; no pre česť jeho ženy — je to šťastie, že ostal živý. Nikto z nás, vidiac jeho, nemôže pochybovať o jej nevinnosti, i o láske, ktorú mal k nej Puškin.‘

Tieto slová v ústach Arendta, ktorý nemal žiadne osobné zväzky s Puškinom, sú veľmi závažné. Treba poznať Arendta, jeho roztržitosť, jeho zvyklosť na podobné scény, aby sme pochopili celú silu jeho dojmov.

,Odpustí-li cár môjmu Danzasovi?‘ pýtal sa Puškin Arendta. So ženou lúčil sa niekoľko ráz a vždy hovoril k nej s nežnosťou a láskou. S nami lúčil sa uprostred úžasných múk a kŕčovitých otrasov, no s duchom bodrým a s nežnosťou. Danzas, želajúc vyzvedieť sa, v akých citoch k Heeckerenovi umiera, spýtal sa ho, neporučí-li on niečo v páde smrti ohľadom Heeckerena? (Danzas zaumienil si zastreliť darebáka v dueli.)

,Žiadam,‘ odvetil poeta, ,aby si ty nemstil sa za moju smrť; odpúšťam mu, i chcem zomrieť kresťanom.‘

Svedomím ručím, že nepíšem ani jedno darebné slovo, nič nezväčšujem — ba naprotiv — mnoho vynechávam. Zbierame teraz, čo každý z nás videl a počul; Puškin nepatrí len svojim blízkym a priateľom, ale celej vlasti a histórii. Treba, aby pamiatka jeho zachránila sa v istote a celosti pravdy… O tom, čo bolo príčinou tohto krvavého a strašného riešenia, netreba mnoho hovoriť. Mnohé zostalo v tomto diele temným a tajným pre nás samých. Dosť, keď máme tvrdé presvedčenie, že žena Puškinova je čistá, a že jej muž žil i umrel s takým v nej presvedčením; že láska a nežnosť k nej neuhasla v ňom ani na minútu.

Puškina do hrobu položili, a zničili jeho ženu mestské intrigy, ľudská zloba, prázdnota a klebeta petrohradských salónov, anonymné listy. Ohnivá, náruživá jeho duša, afrikánska krv nemohla preniesť rozdráženie, vyvolané pochybnosťami a podozrením spoločnosti. Riekni priateľom, že všetci poriadni ľudia, počnúc od cára a jeho cárskej rodiny, súcitia s Natáliou Nikolajevnou, presvedčení o jej nevinnosti, i uznávajú celú túto smutnú históriu akýmsi fatalitetom, ktorý nemožno objasniť a nebolo možno zahatiť. Anonymné listy sú príčinou všetkého; ony obliali horúcim jedom rozdrážiteľné srdce Puškina; jemu stalo od toho okamihu nutným krvavé riešenie.“

Zdá sa, že Slavianstvo ešte nebolo hodné takého velikého daru od Boha. I spevec, jehož srdce takým vysokým tónom zapelo nad smrťou Puškinovou, Lermontov, stal sa obeťou duelu. Geniálneho Gribojedova zavraždila teheránska luza, o nič horšia než luza klebetárov v severnej Palmyre. Gogoľ, Dostojevskij, Štúr, Mácha, oni všetci klesli predčasne do hrobov. No pohyb ľudstva podobá sa vlneniu morskému. Ono nestúpa voždy do výše, ako to tvrdia frázisti. Raz vyšinie sa do výše, a to i len v istej čiastke — potom opäť klesá do hlbiny. Z výšin klasického veku kleslo do barbarizmu telesného a zase zdvíhala sa stena vlny až po výšavu renesancie italskej. Potom nastúpil zvrat; nízko bolo ľudstvo pod panstvom barokového vkusu; nad ním mohol beztrestne bičom švihať teatrálny Napoleon. On zhodený bol z trónu Slavianstvom. Vlna ide v naše časy do výše. To nás naplňuje tajnou nádejou. A náš slaviansky svet schytený je týmto pohybom. Svedkami toho sú géniovia v umení a medzi nimi na prvom mieste Alexander Puškin.