ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[145]

Chomiakova aspoň po mene a z niektorých básní u nás na Slovensku veľmi skoro poznali. Preberajúc sa v starých rukopisoch našej bibliotéky, našiel som časté odpisy jeho „Orla“ a „Hviezdy“^[146] od ľudí, o ktorých bych ani nebol myslel, že mali vôle a stihu zaoberať sa ruskou literatúrou. Chomiakov nám bol bližší než iný, než napr. Puškin. Požiť naozaj, doopravdy Puškina, k tomu treba už vybrúsený zmysel nielen pre jemnosti poetické vôbec, ale i pre ruský jazyk a ruský život zvlášte. Puškin je básnik „sladkých zvukov“,^[147] Chomiakov básnik myšlienok. Ľahšie je oduševniť sa myšlienkou, než nasladiť sa zvukom. Reflexia je prístupnejšia než čisto umelecký pôžitok, menovite podávaný jazykom menej známym.

No predsa o Chomiakovovi málo známe. Nebude hádam od veci, keď vyjmeme z článku V. Zavitneviča, uverejnenom v V. knižke Budilovičovho „Slavianskogo obozrenija“, niektoré charakteristiky i rozpomienky na tohoto velikého človeka.

A. S. Chomiakov patrí k počtu tých historických činiteľov, na ktorých, dľa Pogodina,^[148] milo spočinie vzor, o ktorých sladko je dumať, ktorí už i menom svojím skytajú útechu.

Chomiakov bol predovšetkým obdarený podivuhodnou pamäťou. Čo sa raz dotklo jeho povedomia, zostalo mu v pamäti ako stenografované. Košelev^[149] rozpráva, že Chomiakov v spore s Kirejevským^[150] citoval Kirilla Jerusalemského, ktorého bol čítal v Troickej Lavre pred pätnástimi rokmi, rukopis, ktorý len tam jestvoval. Kirejevský sa usmial a nechcel mu veriť na pravdivosť citátu, Chomiakov udal stranu, ba i miesto na nej, kde nachádza sa citát, a stál na tom, aby sa presvedčili. I tak bolo.

U ľudí majúcich silnú pamäť často býva slabo rozvitá spôsobnosť k jemnostiam aprioristického myslenia. U neho bolo naopak: hlbina analýzy, výsosť a širokosť letu aprioristickej myšlienky dali sa cítiť menovite v jeho ústnych prejavoch. „Sporiť, bolo elementom Chomiakova, vtedy rástol a tvoril.“ Gercen, sám majster v blýskavom dialektickom spore, povedal o Chomiakovovi. „Podivný dar logickej fascinácie, bystrota pochopov, pamäť neobyčajná, objem pochopovania široký, sebe verný, netratí ani na chvíľu arriere pensée, ku ktorej ide (zadná, posledná myšlienka) neobyčajná spôsobnosť!!“

Na druhom mieste tenže Gercen, zrovnávajúc Chomiakova s Iľjom Muromcom, poznamenáva: „Bojovník bez ustalosti a oddychu, on bil, klal, napádal, prenasledoval, zasypal vtipmi a citátmi, nastrašil a zaviedol do lesa, odkiaľ bez modlitby výjsť nemožno, slovom, koho chytil za presvedčenie — rozbil mu ho, koho za logiku — roztrepal mu ju.“ Menovite silný dojem urobil na poslucháčov, keď hovoril o predmete, blízkom jeho srdcu. „Keď hovoril,“ svedčí Košelev, „o Kristovi, vtedy bola v jeho slovách taká sila neobyčajná, že upomínala na činnosť apoštolskú.“

Blýskavé prírodné talenty pri silno rozvitej vedychtivosti umožnili Chomiakovovi „strašnú erudíciu“, ako sa vyslovil o ňom Gercen. Vážnym prostriedkom k tomu bola znalosť jazykov. On úplne vládal tromi živými jazykmi, pričom po anglicky hovoril i písal ako rodený Angličan; veľmi skoro vyučil sa klasickým jazykom, takže štrnásťročný preložil Tacitovu „Germániu“. Chomiakov bol znalcom sanskritu, čítal bez lexikonu „Rig Védu“,^[151] jednu z najťažších kníh starých Indusov. Na základe hebrejčiny privlastnil si ostatky fénického jazyka. Rezultátom lingvistických štúdií bolo dielo „Porovnanie ruských slov so sanskritskými“. Ale to je len malá časť materiálu, ktorý mal pohromade. Uňho bola lingvistika niečím živým vtedy, keď v Európe bola iba hračkou učenou. Pogodin píše: „Počúvajúc Chomiakova o pôvode slov, idúc s ním do sanskritu, do gotickej biblie Ulfilovej,^[152] k slavianskym pamätníkom Cyrila a Metoda, preberajúc s ním vývin gramatických foriem, prerodenie zvukov vo všetkých jazykoch indoeurópskych i semitických, nevieš čomu máš sa zadiviť viacej, či prenikateľnosti jeho rozumového pohľadu, či sile jeho slavianskeho dômyslu, či oduševnenému, poetickému cíteniu. On bol narodený, zdalo sa mi vtedy, pre filológiu, nie pre tú žobrácku, ktorú pestujú punktičkári a písmenožráči, ale pre tú vyššiu, ktorá týka sa na jednej strane filozofie a na druhej — histórie.“

Vďaka takej filologickej príprave mal Chomiakov prístup k plodom človečenskej myšlienky všetkých časov a národov, ale fenomenálna pamäť doplnila všetko. Jej ďakuje za univerzálnosť vedomostí. „Chomiakov,“ hovorí Košelev, „mal široké známosti vo všetkých odvetviach ľudskej vedy a nebolo predmetu, ktorý by mu bol celkom cudzí.“ Kossovič píše: „Vo všetkých odvetviach vedenia, počnúc od filozofie a končiac mechanikou, v histórii národov, v histórii náboženstiev, v estetike i politike, v jazykoch, v archeológii, jurisprudencii bol oboznámený s materiálom dosiaľ známym a mal na všetko to samostatný pohľad!“ Pogodin, poukážuc na obšírnosť vedenia jeho, doložil: „A v ten samý čas písal návrhy o oslobodení poddaných, robil plány zemských bánk, rozdeľoval hranice amerikánskych republík, hľadal cestu pre lode hľadajúce Franklina, analyzoval bitky Napoleona, vedel naspamäť celé strany Shakespeara, Goetheho, Byrona, vysvetľoval náuku ,Eddy‘ a budhistickú kozmogóniu. A v ten čas vynašiel stroj, na ktorý dostal na svetovej výstave v Londýne patent, vymyslel ďalekostrelnú pušku, navrhuje nové spôsoby pálenia špiritusu a cukrovarov, lieči homeopatiou, poľuje so psami na zajace, strieľa najlepšie do cieľa, večer žartoval a vtipkoval, takže sa všetko dusilo smiechom. On bol i maliarom, a to dosť dobrým. Znal staviteľské umenie výborne, takže istý chýrny architekt zhováral sa s ním dve hodiny a myslel, že hovorí s kolegom — a to veľmi skúseným.

Mnohí menovali ho pre túto všestrannosť diletantom. Ale už Gilferding^[153] obránil ho. Skutočne on nebol diletantom. Diletantmi vo vede nazývajú sa obyčajne ľudia, ktorí, nemajúc prístup ku prameňom, berú známosti z druhých rúk. Takého ničoho nemožno povedať o Chomiakovovi. Človek študujúci rukopisy, čítajúci ,Rig Védu‘ v pôvodine, rozoberajúci najjemnejšie záhyby Hegelovej logiky, taký človek nemohol byť diletantom. Diletantizmus bol protivný Chomiakovovi. Chomiakov v mene pravdy neušetril ani nepriateľa, ani priateľa. Jeho čistý ako diamant um, jeho čestná príroda nemohla sa zmieriť s lžou, v akejkoľvek forme by sa zjavila.

Pri všetkej mnohostrannosti Chomiakov má predsa svoju špecialitu, a tá bola veda filozoficko-teologická.

Plodom jeho historických zamestnaní bola ohromná práca všeobecnej histórie, majúcej 1500 strán; je to vlastne ukážka, ako má sa písať história. Je to viac filozofia všesvetovej histórie.“

Potom autor veľmi dôkladne rozoberá vplyv Chomiakova na filozofické myslenie v Rusku. „Po Kantovom učení o kategorickom imperatíve, ktorým akoby očistil filozofickú pôdu a pooral, prišiel Hegel, ktorý vzal celkom spod nôh skutočnosť a prenesúc sa do absolútneho, ukazovalo sa to absolútne nejestvujúcim reálne, ale iba logickým pochopom, ideou, z ktorej prechod k reálnemu svetu stal sa nemožnosťou. Chomiakov poukázal na túto mýľku nemeckého racionalizmu, a ukázal i cestu, ako ju treba napraviť. Okrem rozsudku má duch ľudský ešte i vôľu, neocenenú nemeckými racionalistami. Význam vôle, ako poznávateľnej spôsobnosti, pozostáva medziiným v nasledujúcom: obsah nášho povedomia delíme na dve kategórie: vzhľadom na jednu kategóriu my vieme, že ona povstala v našej duši a nepredstavuje nič iné ako rozdielny stav nášho ducha; vzhľadom na druhú vieme, že povedomie naše prijali sme zvonku a nenie nič iné, ako zrkadlenie sa sveta, zjavov, jestvujúcich vne nás (mimo nás). Vôľa je tá spôsobnosť ducha, ktorá ťahá hranicu medzi týmito zjavmi dvojakého rázu, nedovoľujúc im zliať sa v jeden obraz, v jedno fantazma, ako to býva u ľudí duševne chorých. Slovom, jednu časť nášho povedomia vôľa určuje ako ja i odo mňa, a druhú ako ja, ale nie odo mňa, čím dokazuje sa jestvovanie dvojakého prameňa, z ktorého vyteká obsah nášho ja, alebo, čo je to samé, dokazuje sa, že okrem subjektívneho sveta zjavov jest ešte i svet objektívny, vne nás nachádzajúci sa, ktorý má tak právo na výskum filozofickej mysle ako i prvý. Potom už Chomiakov, cestou analýzy subjektívneho i objektívneho sveta zjavov, pozdvihuje sa ku prvopríčine všetkého jestvujúceho, ktorá uňho nazýva sa chcejúci rozum (der wollende Verstand) alebo rozumná vôľa.

Tak Chomiakov neišiel ani po ceste Feuerbacha, ktorému jediným substrátom všetkého jestvujúceho je matéria, ani za Schopenhauerom, ktorý vyhlásil príčinou všetkého jestvujúceho vôľu. Zo slepej, nerozumnej vôle Schopenhauera nebude možno vyviesť svet zjavov, tak ako ani z logickej idey Hegela. Chomiakov stojí vysoko nad týmito najlepšími nemeckými mysliteľmi.“