State o svetovej literatúre 2

^[184]

V Rusku svätili storočnú pamiatku narodenia veľkého spisovateľa Nikolaja V. Gogoľa. Ruská literatúra má už svetový význam: ozvena takéhoto jej sviatku nesie sa teda takrečeno po celom svete; v novinách rozličných národov možno čítať po tieto dni články a výklady o Gogoľovi.

Roku 1809 Nikolaj V. Gogoľ narodil sa 1. apríla,^[185] na juhu ruskom, v mestečku Soročinciach, na hranici Poltavského a Mirhorodského újezdu. Učil sa v školách nežinských. Roku 1828 zjavil sa už v Petrohrade a onedlho začali vychodiť jeho povesti z maloruského života. Gogoľ, zbožňovateľ Puškina, roku 1831 oboznámil sa s ním už osobne. O dva roky dostal katedru na petrohradskej univerzite, ale zanechal ju veľmi skoro. Roku 1836 vyšla jeho veselohra „Revízor“, v ktorej spisovateľova satira rozvila sa už ostro, nemilosrdne. Ukazoval smiešne stránky úradníctva a bičoval jeho hriechy, polícia teda nechcela dopustiť „Revízora“ na javište. Ale zamiešal sa do veci sám cár Nikolaj, rozhodol v prospech Gogoľa a i sám išiel na prvé predstavenie; v divadle cár smial sa neutajiteľným smiechom, so slzami v očiach, a po predstavení povedal: „Dostali sme všetci, a ja najviacej!“ Sláva Gogoľova rástla hlavne do roku 1842; vtedy vyšli „Mŕtve duše“, hlavné jeho dielo. Posledné roky svojho života, mučiac sa pre svoje spisovateľské povolanie, ktoré veľmi vážne bral, mnoho cestoval. Dlho býval najmä v Ríme. Roku 1848 z Itálie morom odišiel do Palestíny. Do Moskvy vrátil sa r. 1849 a umrel už v marci^[186] 1852.

Literatúra ruská začala rásť vlastne tiež od Petra Veľkého. O nej dobre bolo napísané po chorvátsky, že ako nieto XIX. stoletia bez XVIII., tak nebolo by skvelých mien ruskej literatúry XIX. stoletia bez ich ctihodných predchodcov v století XVIII. A Gogoľ, už za svojho veku, akých predchodcov mal! Puškina, Gribojedova.

S menom Gogoľa spojuje sa pochop realizmu v literatúre a on ako majster v realistickej slovesnej tvorbe pokladaný je za predka (rodonačaľnik,^[187] Stammvater) ruských spisovateľov, skrze ktorých na konci XIX. stoletia preslávila sa ruská literatúra v Európe. Ale zabúda sa, že už Puškin preniknutý bol zdravým realistickým duchom a v Rusku od prvopočiatku vyššie vrstvy a s nimi i literatúra stáli bližšie k ľudu nežli na Západe. Gogoľ — ako dobre hovorí K. Golovin v svojej knihe o ruskom románe — v ruskej literatúre prvý uviedol do umeleckého tvorenia verné zobrazovanie života drobných ľudí a pozdejšie celá škola spisovateľov videla v ňom svojho „rodonačaľnika“,^[188] ale z toho nenasleduje, že by on bol u Rusov zakladateľom nejakého nového spôsobu literárneho tvorenia. Jestli pod slovom realizmus v literatúre rozumieme pravdivé opísanie ľudského srdca a okolností života, tak Puškin a Gribojedov predbehli Gogoľa, a väčšej pravdy, ako je tá, ktorú vidíme v „Eugenovi Oneginovi“ a v „Gore ot uma“, v umení žiadať nemožno. Gogoľ vynikal tým, že mal — ako hovorí A. Pypin — takú zásobu teplého citu, takú hlbinu ľudskosti, že u neho i zdanlivo chatrná, žartovná história prechodila v drámu alebo v dojímavú povesť, ku ktorej čitateľ nemohol zostať ľahostajným. Preto hovorí sa o Gogoľovi, že on, keď ukazoval nedostatky a poklesky svojich osôb, sám mal plné oči sĺz. Preto je, že spod jeho pera, hoci bolo satirické, nevyšla ani jedna karikatúra. V dielach Gogoľových i osoby druhostupňové, ako Manilov, Sobakevič, alebo Nozdriov, sú typy, jednako známe všetkým ruským ľuďom. Pritom Gogoľ bol spisovateľ, zaujatý za prospech svojho národa, veľký Rus, veľký patriot ruský. A preto, hoci je on satirikom, nemilosrdne bičujúcim a i v svojom hlavnom diele (v „Mŕtvych dušiach“) predstavujúcim samé všednosti a smiešnosti, pred očami čitateľa, majúceho v rukách toto jeho dielo, vyrastá grandiózny obraz celého Ruska.

Roku 1847 Gogoľ vydal „Vybrané miesta zo svojich listov priateľom písaných“ a Belinskij, v tie časy predstaviteľ ruskej kritiky, príkro vystúpil proti nemu.^[189] Vytýkal mu, že odpadol od svojho presvedčenia, spreneveril sa svojmu umeniu a dal sa na cestu jemu cudziu. S Belinským súhlasila značná časť ruskej verejnosti. Nepáčilo sa, že Gogoľ prestal ostrie svojej satiry obracať proti ruskému životu a stal sa konzervatívnym. Pôvodca bránil sa, že on vždy pridŕžal sa jedných a tých istých náboženských a konzervatívnych zásad. Mienka Belinského i pozdejšie bola uznávaná, a predsa mal pravdu Gogoľ. Desať ťažkých rokov na konci jeho života podáva nám dôkaz, že mal pravdu. Gogoľ bol humorista a satirik: v zjavoch života a na ľuďoch on videl smiešnu stránku, teda tú zobrazoval. Nie zo zásady, nie z tendencie vyhľadával nepríťažlivé, negatívne stránky ruského života. Pre druhú časť „Mŕtvych duší“ trápil a mučil sa temer desať rokov. V nej chcel ukázať pozitívne typy, príťažlivú stránku svojej Rusi. Zbieral materiál, hľadal oduševnenia cestami po svete, pôstom, modlitbami hľadel očisťovať svoju dušu a pripraviť sa k veľkej úlohe. Tak i umrel; našli ho pred svätým obrazom na kolenách zmeraveného. Takzvaná „obličiteľna“ (usvedčujúca, viny odkrývajúca) literatúra ruská, ktorej nedobré následky viditeľné boli i v poslednej vojne a po vojne v revolúcii, nemôže mať Gogoľa za svojho zakladateľa.^[190] Povedali sme, že Gogoľ bol veľkým patriotom ruským: môžeme doložiť, že bol i umelcom takým veľkým, u ktorého taká tendenčnosť nebola možná.

Toľko je pravda, že Gogoľ vysoko postavil ideál pre ruského spisovateľa. Nasledujúce pokolenie zastalo si do jeho šľapají a ruská literatúra o nejakých tridsať-štyridsať rokov po smrti Gogoľa stala sa veľmi váženou vo svete. Západoeurópski spytatelia tajnosť jej úspechu hľadajú i v „slovanskej duši“, sami Rusi (napr. Pypin) nechcú v tom vidieť plemennej vlastnosti a hovoria o „človečenskej blízkosti“ spisovateľov k svojmu ľudu. Ďalším prehlbovaním otázky iste ukáže sa, čo je to, na ktorej strane je pravda. I v nemeckých rozboroch Gogoľovej tvorby, teraz uverejňovaných, čítame „o ruskom umení“ zobrazovať človeka vo forme novely a románu, pri ktorom temer všetky majstrovské diela najväčších západoeurópskych spisovateľov účinkujú ako bledé a neisté napodobňovanie popri prírode samej. A pravda je konečne i to, že jadro temer všetkého toho, čím pozdejšie takto vynikli doma i vo svete Turgenev, Dostojevskij, Grigorovič, Gončarov, Ostrovskij, Lev Tolstoj, prvky ich skvelých vlastností, nachodíme už u Gogoľa.

Ruský národ mal príčinu zasvätiť storočnú pamiatku narodenia takého svojho syna.