ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[71]

Zajtra dňa 16. júna odhalia Puškinov pomník v Moskve.^[72] Ruský národ dokáže tým svoju vďačnosť oproti svojmu najväčšiemu básnikovi a tvorcovi novej spisby. Alexander Sergejevič Puškin narodil sa v Moskve dňa 6. júna 1799.^[73] Lúčiace sa stoletie darovalo Rusku muža geniálneho, akým sa sotva pýšiť bude stoletie nasledujúce.

Jeho výchova bola skvelá a dôkladná na lýceu v Cárskom Sele, kde r. 1817 dokončil štúdiá a vstúpil do služby pri ministerstve zahraničných záležitostí. Pre jeho politický smer odstránili ho z Petrohradu a poslali do Jekaterinoslavu, stadiaľto do Odesy. Pocestoval Kaukaz, Krym, Besarábiu a južné ruské kraje. Cár Mikuláš odpustil mu pochybenia mladistvého ohňa, stal sa jeho cenzorom a vymenoval ho za svojho komorníka.^[74] Roku 1831 vzal si za ženu Natáliu Gončarovnu a žil v Petrohrade vo vysokých aristokratických kruhoch. Roku 1837 dňa 29. januára padol v súboji^[75] so svojím švagrom barónom d’Anthesom Heeckerenom. Udalosti tohto súboja nie sú dodnes na bielom dni, avšak podľa všetkého bol tento duel viac vražda než statočný boj. Tak stratilo Rusko svojho druhého veľkého syna: na úpätí Elbrusu vykrvácal podobným spôsobom Lermontov a divno, o obidvoch básnikoch hovoria, že strieľali naschvál do povetria. Celá ruská zem ozvala sa kviľbou nad mladým poetom; génius Slavianstva zahalil si tvár čiernou rúškou.

Puškin je básnik svetový. Niet vzdelanej reči, ktorá by nemala v preklade básne jeho. Zo slavianskych poetov možno k nemu prirovnať jediného Mickiewicza — a vo svetovej literatúre patrí on medzi najväčšie zjavy. Veľkosť svoju má čo ďakovať tomu, že sa stal básnikom opravdu ruským, že ponoril sa do hĺbky štúdia svojho ľudu, a tak súc obrazom a verným reprezentantom ruského ducha, vydobyl si palmu svetového básnika. Puškina uznáva celý svet, trebárs nenapísal andalúzske romány.^[76] Básnický talent počal ešte v lýceu hnať puky: starý Deržavin poznal už vtedy budúceho básnika v ňom a požehnal ho. Sám Puškin to nasledovne pripomína:

Prvýkrát ozvalo sa meno jeho pre jednu báseňku, „Odu na kinžal“,^[79] v ktorej vyslovuje svoje túžby za slobodu a voľnejším pohybom na politickom poli. Báseň nemá tak veľkej ceny, avšak vyslovujúc city tehdajšej mladej „liberálnej“ stránky, vydobyla si populárnosti značnej. Z menších básní Puškinových pripomíname len krásnu báseň „Klevetnikam Rossije“,^[80] v ktorej stretáme sa s hlbokým slavianskym citom.

Po palme básnika siahol mladý poeta silnou istou rukou básňou: „Ruslan a Ľudmila“, ktorú počal roku 1817 a dokončil 1820. Je to národná ruská povesť:

Vladimír Solnyško vydal svoju dcéru za Ruslana, trebárs sa o jej ruku uchádzal bojovný Rogdaj, kriklúň Falfar a chazarský chán Ratmír. Keď Ruslan objať chcel svoju mladú žienku v svadobnej komôrke, zahrmí, čarodejník Černomor priletí oblokom, vychytí mu žieňa a zmizne. Vladimír Solnyško hovorí všetkým štyrom záletníkom, že ten bude jeho zaťom, kto vynájde a vyslobodí Ľudmilu z driap Černomora. A teraz počne sa púť týchto štyroch dobrodruhov. Ruslan zvíťazí nad nimi, Černomora poviaže a oslobodenú žienku donesie do ramien starého Vladimíra. Báseň táto, ruská národná a originálna, vzbudila v Rusku veľký pohyb. „Tam russkij duch, tam Russju pachnet.“^[82] Básnik Žukovskij poslal Puškinovi podobizeň svoju s nápisom: „Žiakovi-premožiteľovi od premoženého učiteľa.“

Jeho pobyt na Kaukaze daroval národu a celému svetu báseň „Kavkazskij plennik“.^[83] Do všetkých rečí preložená budí všade obdiv. Čerkes zajme Rusa a zavlečie do kaukazských hôr. Rus poznal všetky poryvy srdca — miloval, ale nešťastne — a teraz je rabom. Rusko,

je ďaleko. Opis Kaukazu je veľkolepý práve tak ako opis života Čečencov. Do raba zaľúbi sa mladá Čerkeska, avšak počujúc od neho vyznanie lásky k inej deve, oslobodí ho, sama ale hynie vo vlnách rieky. Jednoduchý tento dej neprekáža tomu, aby báseň vradená bola medzi najskvelejšie plody ľudského ducha. Všetko v nej dýcha divou horskou prírodou a poetickou krásou.

„Bachčisarajskij fontan“^[85] povstal pod dojmami jeho krymskej cesty. Plamenná Kolchida rozdúchala v duši poetovej plameň, z ktorého vyšla potom táto báseň goetheovskej plastičnosti. Akoby ju bol z mramora vykresal, stojí pred nami táto tvorba plná krásy a súladu. A predsa nás ovanie pálčivý nádych južného podnebia a divá zmyselnosť mohamedánskeho sveta. Vezmime pieseň tatársku, ktorú spievajú v háreme Gireja:

Oproti Zareme, tejto náruživej mohamedánke, stojí ladná postava Márie, kresťanstvom zošľachtenej devy.

Z ruského života čerpaná báseň „Braťja razbojniki“^[87] je snáď najpopulárnejšia v Rusku. „Cygany“^[88] nosia na sebe najjasnejšie stopy byronovského vplyvu a niet iného diela, ktoré by tak verne rozlúštilo hádanku cigánskeho života. K ľahkému humoristickému žánru patrí „Graf Nulin“;^[89] tu je reč hladká a elegantná. Veľká a ruským srdciam blízka báseň „Poltava“^[90] patrí k jeho najprevedenejším tvorbám. Slávne poltavské dni sú úzadím: v proscéniu vystupuje starý Mazepa a mladá dcérka Kočubeja. Niet tu dosť miesta poukázať čo len na niektoré krásy. Avšak keď sa mi duša kochá na týchto dielach, ovládne i horkosť srdcom, že totiž u nás pre ľahko premožiteľné rečové ťažkosti tak málo sa číta Puškin v pôvodine.

Preskočiť nutno na celý rad menších diel a obrátiť sa k básni, do ktorej vložil Puškin svoju dušu, alebo hovoriac s Goetheho Faustom — svoje dve duše. Je to veľký román vo veršoch: „Jevgenij Onegin“.

Počal ho písať v Jekaterinoslave r. 1823, dokončil ho v Odese r. 1831.^[91] Jevgenij, zvláštny typ petrohradského bonvivána, ktorého dokonale omrzeli všetky sladkosti vospustného života, utiahne sa do zátišia, kde sa poznáva s Vladimírom Lenským, mladým, v Nemecku vzdelaným nadšencom a poetom. Dve oproti sebe postavené prírody zaujmú druh druha. Lenskij uvedie Onegina do domu svojej nevesty, ktorej staršia sestra Taťjana, fantastická, hlboká a mysticky nadchnutá duša, zahorí láskou k blazírovanému elegantovi a mučená láskou, odhodlá sa písať mu list. „Pismo Taťjany k Oneginu“ patrí k najskvelejším miestam celého Puškina. Toľko studu, nežnosti a náruživosti vložil poeta do listu, že sa pred očami našimi otvára tajina a hĺbka ženského citu ako nikde inde. Taťjana je opravdivá ruská deva. Onegin odmietne lásku devy, lebo: „on ne sozdan dľa blaženstva, jemu čužda duša moja“.^[92] Medzi priateľmi povstane nedorozumenie, Lenskij žiarli s Oneginom a vyzýva ho na súboj a padne. Onegin je týraný svedomím, lebo: „čtož, jesli vašim pistoletom sražen prijateľ molodoj… kogda nedvižim^[93] na zemle pered vami, s smerťju na čele on postepenno kostnejet“.^[94] Taťjana odíde s rodičmi do Moskvy, podá ruku generálovi a prenesie sa zrazu do najvyšších kruhov ruskej aristokracie — ba i dvor jej je otvorený. Tu sa vracia Onegin z ciest a zhliadne na bále Taťjanu. Náruživosť lásky rozplamení sa v jeho polouvädlom srdci. Až teraz vidí, akú perlu zahodil. Opis jeho mučenia je taký dojímavý, že človeku slza vyjde do očí nad mukou Onegina. Keď už nijak nevie potlačiť svoju lásku, píše Taťjane list, na ktorý ale nedostáva odpoveď. Konečne si ide sám pre odpoveď. Teraz prišiel rad na Taťjanu. „Ja vás ľúbim (načo sa pretvárať?), no ale ja druhému oddaná, ja budem jemu večne verná.“ Tak sa končí tento obraz z ruského života. Jednoduché jednanie nevadí, aby nás básnik neuviedol do opravdivého života ruského a neodhalil jeho temné i svetlé stránky. Postava Taťjany je taká typická a jasná, že neveríš, že by nebola skutočne jestvovala. Avšak aj pobočné figúry sú verné a opravdivé, tak ku pr. duelant Zareckij je majstrovská figúra, nie menej Bujanov a Francúz Trike alebo aj tučný Pusťakov. Pár čiar hodí umelá ruka básnikova a obrázok je hotový. Práve v tom poznávame pravého poetu. Onegin je báseň ruskej rodiny: niet rodiny vzdelanejšej, kde by nebola známa.

Puškin písal mnoho menších básní, niekoľko povestí v próze („Pikovaja dama“) a jednu väčšiu drámu „Boris Godunov“, ktorá je ale viac básňou než drámou a na prkná sa nehodí.

U Puškina je všetko pôvodné, samobytné a národné; on prvý vniesol zjavy ruského života do slovesnosti, a len krátkozrakí posudzovatelia zrobili krik, že vraj napodobňuje Byrona. Pravda je v tom, že taký veľduch ako Byron musel vtlačiť pečať svojho ducha na dušu takú ohnivú a vnímavú, ako je Puškin, avšak to nevadí Puškinovi byť cele Rusom, cele originálom. Veľkí duchovia sú bez ohľadu na priestor a národnosť spojení páskou istej pokrvnosti, a trebárs ide každý z nich svojou vlastnou cestou, predsa sa nachádzajú body, na ktorých sa cesty tieto križujú alebo blížia. Puškin je veštcom čisto ruských citov a myšlienok; bolesti jeho národa sú bolesti jeho a v radostiach svojho národa i on plesá. To, čo masa národa nejasno cíti, vyslovil jasno, čo len háda, to on rozlúšťuje. Smrť jeho bola väčšou stratou pre ruský národ ako pád Malachova! Za Malachov už zaplatili Rusi poniektorým vrahom svojim, ale skoro zhasnutú fakľu Puškinovho veľducha nemožno viac rozsvietiť.

Že Puškin mal živý cit za Slavianstvo, to dokázal svojimi „Pesňami zapadnych Slavian“^[95] a niektorými menšími básňami. Tak svetoznáma jeho báseň „Klevetnikam Rossije“ postavená je na tvrdú postať všeslavianskej myšlienky. „Vot vopros!“^[96] volá tam básnik: či slavianske rieky vlejú sa do ruského mora!

Slávnosť odhalenia Puškinovho pomníka je slávnosť veľkolepá, všenárodná. Ako vnikli jeho diela do národa tak, že Nikolaj Ščerbina, znateľ Puškina, píše, že nielen vzdelaní, ale i prostí ľudia znajú mnohé práce Puškinove naspamäť, tak svätí zbožne celý ruský národ drahú pamiatku svojho nesmrteľného spevca. Bár by sa rozšírila znalosť jeho diel medzi slavianskym národom západu a juhu, bár by sa zohrievala naša mlaď na veľkom posvätnom ohni šľahajúcom z duše jeho a brala si príklad a poučenie, že iba na zdravej postati svojstva možno vystaviť chrám poézie. Odhalenie Puškinovho pomníka v jeho rodisku, zlatostrechej Moskve, je veľká kultúrna slávnosť; ona aj nás nadchýňa oduševnením a my privolávame na zdar severným našim bratom slavianskym.