ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^{[285] [286]}

Slavistika bola dosť ešte neobrobeným poľom, keď pred päťdesiatimi rokmi zaťal do neho prvý raz otku svoju Vladimír Ivanovič Lamanskij. Odvtedy narástla celá škola slavistov, možno povedať: škola Vladimíra Lamanského. Jeho žiaci, mnohí už temer starci, majú už zase svojich učeníkov a títo svojich. Lamanskij pozerá na tri-štyri generácie a sláva Bohu, je ešte svieži, činný a vlivný muž.

Jestli slavistika má v ňom otca a iniciátora, my Slováci máme byť za čo vďační veľkému mužovi, veľkému učencovi a predovšetkým veľkému Slavianovi. On stojí na jednej úrovni s Aksakovom, Dostojevským, Chomiakovom atď., prvými hviezdami takzvaného slavianofilstva.

Rozpisovať sa o Lamanského vedeckých dielach nejdem, stá a stá ich leží pred svetom vedeckým. Ale pri jeho päťdesiatročnom spisovateľskom jubileu rozpomíname sa na to, čím bol pre nás od čias prvého matičného zhromaždenia až do dnešného jubilejného dňa.

Roku 1862 — 1863 Lamanskij cestoval po slavianskych zemiach a veľkú časť svojho času venoval Slovensku. Chodil z miesta na miesto, vyhľadával roztratených mužov slovenských, o ktorých sa dočítal a dopočul. Nebolo mu priďaleko ani do najodľahlejšej dedinky, jestli ona skrývala nositeľa slovenskej myšlienky. Tak navštívil v Hlbokom Hurbana, na Vyšehrade Viktorina, v Lehote Samka Chalupku, v Radvani Sládkoviča, v Kríži Moysesa, Palárika, Radlinského v Kútoch atď. atď. Chodil medzi ľud, skúmal jazyk, kraje, obyčaje a vyniesol si od nás pravdivý obraz slovenského žitia-bytia. Navštívil i prvé matičné zhromaždenie, kde našiel mnohých svojich známych pohromade.

Od tých čias Lamanskij sliedil za každým duchovným i politickým pohybom slovenským a každý náš hlas nachádzal u neho jasnú, mocnú ozvenu; kedykoľvek prechádzal hranice, neopomenul staviť sa u nás. Na etnografickej výstavke moskovskej Lamanskij bol pokroviteľom^[287] našich slovenských hostí a všade im kliesnil cestu, aby stali sa vidnými a váženými. Čokoľvek o nás napísal (a on nikdy nás nevynechal), nosí na sebe pečať lásky a sympatie, a ačkoľvek Lamanskij je duch geniálno-samostatný a ako taký má svoje zvláštne náhľady, nikdy o nás z jeho pera nevyšla falošná črta, krivé posúdenie, nedorozumenie, ako sa nám to tak často stáva, keď o nás píšu i bližší a častejší navštevovatelia.

Ohromné sú známosti Lamanského celého slavianskeho sveta, široké, hlboké; on píše jasným, krásnym štýlom umeleckým, tvorivým spôsobom. Málokedy zažiješ toľko duchovných slastí, ako keď čítaš jeho pojednania, ako z mramora kresané znázornenie velikých, pravdivých ideí, jeho logické zakľúčenia, jeho správne, ničím mýliť sa nedajúce presvedčenia a konečné vývody. Lamanskij je nielen veliký učenec a mysliteľ, ale i pravý umelec „ihm gab Gott zu sagen, was er leidet“,^[288] Boh dal mu moc slova a krásu formy.

Aby sme mu ako-tak vyrazili svoju vďaku, odoslali sme k 1. januáru, dňu jeho jubilea päťdesiatročnej literárnej činnosti, nasledujúci telegram:

Vladimír Ivanovič Lamanskij, profesor, akademik, Sankt-Peterburg, Zvenigorodskaja 32. Polstoletá Tvoja činnosť, z ktorej i my čerpali sme nádej i vieru na život, je našou chlúbou a delíciou. Ako pravý génius sklonil si sa k slabým a utlačeným. Sláva Ti a vďaka, Ty hrdosť a radosť sveta slavianskeho. „Národnie noviny“.