State o svetovej literatúre 2

^[493]

V Badenweilere v Badensku zomrel Anton Čechov.^[494] Išiel ta, zastihnutý suchotinami. Ani jedle slávneho Schwarzwaldu nepomohli chorým pľúcam svojím aromatickým dychom.

Narodil sa v Taganrogu na Azove, začal písať roku 1879. Jeho najväčšia sila zjavila sa v neveľkých rozprávkach, ktorých veľká časť je preložená do slovenčiny, zvlášte neúnavným prekladateľom J. Marom, takže naše obecenstvo stratilo v ňom dobrého známeho. Veselohru „Medveď“ hrali častejšie na našich divadelných doskách.

Z jeho 363 rozprávok, čŕt a spisov najväčší je opis Sachalina. No váha jeho je v malých veciach, kde vystupuje ako silný spisovateľ, s nevyčerpateľnou fantáziou, ostrou charakteristikou a vynaliezavosťou. Každá jeho črta je výborne prepracovaná, cizelovaná a vyhladená ako drahokam. On patrí k spisovateľom „obličiteľom“, ktorí vzali si na mušku všelijaké biedy a nedostatky života, ale iba v povesti „Mužiki“,^[495] vari zvedený dekadentným tónom, spustil sa do nížin oklebetenia svojho národa. Inde, keď i karhá humorom a satirou všakové životné neskladnosti, vždy vidno dobrú dušu a šľachetné srdce samého autora, ktorý hľadá a nachádza i v svojich figúrach ľudskú dušu, trebárs smútiacu a zatemnenú mrakom ľudského hriechu. Ale hriechu ľudského! On nepľuje prosto na ľud a ľudí, ako počali niektorí naši škrabáci, že vraj v záujme pravdy!! Oni pľujú na ľud a jeho nerozvitosť, sami nerozvití čo inteligenti niže trávy, niže vody.

Čechov maľuje veľmi často bôľne strany ľudského života, poklesky a morálne natrhliny, no zostáva vždy umelcom, vie mieru. V opisoch hriešnej lásky, manželskej nevernosti pero jeho zostáva cudné, nikde neblíži sa k pornografii, ako to robia dekadenti. Pri opise ruských „neudačnikov“ (nepodarencov) vychodí akési svetlé zakončenie. V tomto ohľade pozoruhodná je jeho povesť „Duel“,^[496] jedna z najdlhších, v ktorej prichodí predstaviteľ dnešných „neudačnikov“^[497] najnovšej fazóny, Ivan Andrejevič Lajevskij. Je on naozaj Bazarov najnovšej módy. Sama povesť je veľmi zaujímavá a pútavá. V slovenčine jej ešte nemáme.

Hľa, charakteristika našich nových nepodarencov. O Lajevskom píše:

„Pravda mu nebola potrebná, on ju ani nehľadal; jeho svedomie, okované porokom i lžou, spalo alebo mlčalo; on ako cudzí nezúčastnil sa všeobecného žitia ľudí, bol chladný k ich borbe, ideám, nepovedal ľuďom jediného dobrého slova, nenapísal ani jednej užitočnej, nezlostnej litery, nevyrobil ľuďom ani za groš, iba jedol ich chlieb, pil ich víno, žil iba v myšlienkach, a aby ospravedlnil svoj nízky, parazitický život pred nimi a pred samým sebou, dával si sám sebe taký výzor, akoby on bol vyše nich a mal právo ich kritizovať.“ Hľa, z punktu na punkt obraz peňazobežných chytrákov a plagizujúcich nadkritikov a „omravňovateľov“. Z punktu na punkt!!

Bôľny punkt v tejto kapitálnej, Čechova celého predstavujúcej práci je, že konečne ničoho nevychodí, autor nedohovoril, nevyslovil sa konečne a definitívne. Čo je s Naďou? Lajevskij sa pokajal, jeho duša zjasnela, ale či pokajala sa i Naďa? A aký jej bol koniec?

Veľmi koncentrované sú jeho drobnejšie práce. Jeho humor je srdečný, nezlobný, nevdojak priťahuje, ale nerozhorčuje.

Znamenitý spisovateľ, prekrásny dušou, bohatý talentom, umrel v cudzej zemi dňa 15. júla. Zomrel slabosťou srdca, jeho telo bude prevezené do Moskvy. V Badenweilere žil iba tri týždne a zdalo sa, že sa zotaví. Bol by ešte mohol žiť vzdor pľúcnemu neduhu, keby nebola sa zjavila slabosť srdca.