ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^{[412] [413]}

V Petrohrade zomrel dňa 5. februára Nikolaj Nikolajevič Strachov v šesťdesiatom ôsmom roku života, senior ruských filozofických, estetických a kritických spisovateľov, jasný mysliteľ a veľký borca proti západníckej pseudokultúre, ako ona zjavovala sa občas v ruskom duchovnom živote. On bol borcom za duchovnú slobodu a samobytnosť ruskú i slaviansku proti záplave západníckych teórií a hesiel, ktoré, nemajúc pôdy v národe a v sklade jeho myšlienok, mohli byť iba opičením sa za cudzími nestroviteľnými vzormi.

Nikolaj, syn protojereja^[414] N. P. Strachova narodil sa v Belgorode, v Kurskej gubernii. V semináriách končil kurz filozofického oddielu, prešiel na univerzitu petrohradskú, dokončil školy r. 1851, o rok bol učiteľom prírodných vied. Neskoršie oddal sa na literárne pole, ktoré preňho dlhé roky ostalo neúrodnou planinou. On nebol z tých razom vzniklých zjavov. Prvé jeho knihy boli ležiaky. Až nedávno novými vydaniami zobudil pozornosť, pravda, už mohutne a progresívne šíriacu sa. Sympatie tieto pomohli i starým, zabudnutým knihám, ich skoro museli znovu vydávať.

Slávne sú jeho knihy „Borba so Západom v našej literatúre“. Tam najjasnejšie označil jedine správne stanovisko ruského človeka voči západnej kultúre. Jemný znateľ literatúry, filozof a estetik osvetľuje jasným svetlom chyby a slabosti zbožňovaného Západu a stavia ruského človeka na vlastné ruské nohy. Vynikal i čo ceniteľ a kritik Puškina a Leva Tolstého. O Tolstom nik nepísal hlbšie, jemnejšie a pravdivejšie. Strachov neklonil sa pred žiadnymi módnymi heslami, ktorými prázdni ľudia zaokrývajú svoju nahotu, on vnikal hlboko v jadro veci, spúšťal sa do hlbín autorovej duše a osvetľoval tajné záhyby. Šťastný autor, ktorý nájde tak umného kritika! Taká strachovovská kritika je opravdu doplňovaním umeleckého tvorenia, je rovnosilný negatívny pól jedného a toho samého magnetu, udržujúci v oceli tajnú silu. Rozumieť treba veci, mať dar slova a nadovšetko šľachetnú dušu! Bez duše nič nevykoná sa ani v umení, ani v kritike.

Hlavné jeho diela sú: „Mir kak celoje“,^[415] „Borba s zapadom“^[416] (tri knihy), „Zametki o Puškine“,^[417] „Kritičeskije staťji“,^[418] „Filosofskije očerki“,^[419] „O večnych istinach“,^[420] „Skudnosť v našej literature“^[421] atď. On vydal Danilevského kardinálne dielo „Rossija i Jevropa“, a tým činom stal si už cele na vernú pôdu rusko-národného i slaviansko-národného činiteľa. My vrátime sa k tejto milej postave: práve i nám bude k duhu vniknúť do jeho krásnych a pravdivých myšlienok.