ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[389]

Z kremeľskej veže Ivanovej ozvalo sa hrmenie a dunenie zvona car-kolokola. Ono stalo sa výrazom smútku všeruského i všeslavianskeho, smútku nad predčasnou smrťou velikého muža Slaviana, Ivana Sergejeviča Aksakova. Temer rovno s telegramom o tejto udalosti prišlo 30. číslo „Rusi“, v ňomž nachádza sa jeho dlhý článok, vítajúci černohorského kňaza Nikolaja. A tak pracoval Aksakov až do smrti… posledné slová článku posledného sú: „A groza bliziťsia…“ („Ale búrka blíži sa“).

Ivan Sergejevič Aksakov narodil sa roku 1823 v Nadežine v Orenburgskej gubernii. Jeho otec Sergej Timofejevič^[390] bol znamenitým spisovateľom. Jeho „Semejnaja chronika i vospominanija“ (viď „Národnie noviny“ r. XIII, 1882, číslo 2, Besednica)^[391] stala sa krištáľovým, verným zrkadlom dôb starých. Z nej naučíš sa viac o Rusku než zo všetkých anglických a nemeckých cestopisov a štúdií. Naučiť sa možno nie na šír, ale do hĺbky to, čím Rus žila a žiť má. Kronika rodinná bez namerenia spisovateľovho a ďaleká schválnosti stala sa jedným zo základných kameňov národnej ruskej budovy a pripravila umy a srdcia k cíteniu a pochopovaniu širších úloh ruského národa. No a vtedy o Slavianstve na Rusi nebolo chyrovať. Jeho synovia až mohli v živote cítiť vplyv svojho geniálneho otca. Konstantin Sergejevič^[392] zdedil viac umelecké náklonnosti otcove, ačkoľvek vynikal viac svojimi učenými prácami než drámami, ktoré napísal. Ivan, ležiaci dnes na postlaní, stal sa dejateľom, publicistom a rečníkom, nemajúcim páru na celej Rusi i v Slovanstve. Hlboký um, veľké štúdium, smelosť a mužnosť, dôvtip a rezkosť, to všetko dokazuje veliký talent, daný mu Bohom. Jeho jasná hlava myslela hlboko a základne, výrečnosť jeho bola ohnivá a zdrvujúca! No nadovšetko toto udelil mu Boh… srdce! V zlomenom srdci Ivana Sergejeviča stratilo Slavianstvo najdrahocennejší, skutočne nenahraditeľný poklad. Čo aj jeho rozumové talenty boli veliké a zriedkavé, predsa ich nahradenie je skôr možné než vysoké, vrelé, čisté srdce jeho!

Roku 1857 študoval Ivan Sergejevič juhoruský kraj a vydal o ňom dielo, ktoré razom vyzdvihlo spisovateľa, takže ho spravili redaktorom nového veľkého časopisu „Parus“. Po zaniknutí „Parusa“ („Vetrilo“) založil Aksakov „Deň“, ktorý prestal vychádzať r. 1866. Nato založil „Moskvu“ a potom „Moskviča“, tlsté mesačníky. Verným spolupracovníkom jeho bol brat Konstantin. Posledný ním založený časopis bol „Rus“, ktorý redigoval šesť rokov s polročnou prestávkou lanskoročnou, keď musel ísť liečiť sa na Krym. Z Krymu vrátil sa čerstvý a počal neúnavne dielo svoje. Na Krym poslali mu z metodejskej slávnosti z Petrohradu telegram: „Istinnomu Slavianinu“ („Pravému Slavianovi“), a vyslovili tými dvoma slovami sumu jeho života a mrenia. Áno, istinný Slavian leží na studenej doske, príklad a vzor každému z nás, čo sme neklesli do hmoty, alebo nepoškvrnili duše národnou zradou. Aksakov nebol hlavou nejakej strany^[393] ako píšu a dnes budú kričať všetky noviny Západu. To nenie pravda; len obmedzenosť a teutónsko-židovská neznalosť môže hovoriť o ňom ako o organizátorovi a vodcovi nejakej strany. V Rusku neuspeli hrať sa na partaje. Aksakov sám nikdá neusiloval sa zbíjať dohromady stranu. On bol hlasom a svedomím ruského národa celého, kus Aksakova väzí v každom Rusovi, nech on zmýšľa tak alebo tak o jednotlivých politických zlobách dňa! V tom jeho hlboký význam. Od rokov čítam každé jeho tlačené slovo, mal som šťastie osobne viac raz prísť do styku s Ivanom Sergejevičom, no čím ďalej som poznával tento fenomenálny zjav, tým viac mizol predo mnou straník a vyzdvihoval sa pred očami duchovný a charakterný gigant, čistý a priezračný, slobodný a mužný. Jestli by Aksakov bol straníkom, teda by jeho strana musela počitovať osemdesiat miliónov hláv. A to nebolo. V ňom bolo skryštalizované to, čo je v ruskom národe špeciálno, istinno ruského a tak i slavianskeho, on koncentroval v širokých prsiach svojich tie svetlé, pravdivé dumy národa svojho. To znamená viac než parteimann.

Politická činnosť Ivana Sergejeviča kulminovala v časoch černohorsko-srbskej vojny a povstania. Aksakov svojím iskrenným slovom stvoril milióny k podpore uhnetených, krvácajúcich Juhoslovanov, tisíce ľudí poslal na bojište. Velikého, všenárodného pohybu za južných Slovanov bol Aksakov dušou a hýbajúcou pružinou. „Lloyd“ v článku o ňom hovorí, že on bol vlastne pôvodcom rusko-tureckej vojny. „Lloyd“ chcel tým Aksakova unížiť svojou jevrejskou drzosťou.^[394] My nejdeme tak ďaleko, no jestli by i tak bolo, Aksakov takým faktom narástol by ohromne pred očami vďačných národov.

Strádanie a bôľ nevýnosný,^[395] to bola odmena udelená sudbou tomuto plamennému srdcu. On krvou a slzami písal svoje články, v ktorých narieka nad nenárodnou, neruskou a neslavianskou politikou petrohradských sfér. Jeho fenomenálna reč v moskovskom blahotvoriteľnom komitéte po zakľúčení berlínskeho traktátu bola výkrikom ohorčenej duše celého ruského národa. Sám génius Rusi vznášal sa nad katedrou! Už v privátnom rozhovore, keď rozjaril sa krásny starec, naviedol na človeka akýsi sviatostný úžas. Nervy v človeku vibrovali a zomierali. Jeho veľké, jasné oči blysli sa neuhasinným ohňom, vysoká postava akoby zachvievala sa vnútorným, vulkanickým potriasaním. On zdvihol ramená, ukážuc pritom celú mohutnú šírku pliec a z úst prúdila sa reč valom, s odstavcami, no silou, proti nejž mizol by každý odpor na svete. Ach, to robil nielen um, ale to srdce, to srdce zvlnené a bôľmi zmietané, nie bôľmi vlastnými, ale bôľmi celej širokej, velikej Rusi! A keď v privátnom rozhovore s človekom, skromným a nepatrným hosťom a ctiteľom svojím, Ivan Sergejevič dal pocítiť silu svojej obrovskej osobnosti, ako musel účinkovať onou fenomenálnou rečou komitétnou pred obličajom vysokej spoločnosti moskovskej? Nie div, že naľakali sa tej reči nemeckí i ruskí Nemci v kruhoch vysokých!

A odvtedy, vzdor všetkým úderom ťažkej sudby, Aksakov vždy novou silou a mladíckou sviežosťou dvíhal panier^[396] jedine spásonosnej idey; potomok jednej z najstarších znatných rodín Rosie (jeho predkovia vystupujú rodokmeňom až po Rurika) mal srdce otvorené pre biedy a bôle ďalekých i nízkych; jeho oku neušiel ani žiak, vyhodený pre národné zmýšľanie, ani sirota po rodičoch umorených rumélskym pašom.^[397] Nezištný, čistý ako hôrny krištáľ, mäkký v jednom, okrasa duchovného sveta slavianskeho, konzekventný a stály až po posledný dych, stojí pred našimi očami veliký človek, istinný Slavianín, nesmrteľný na zemi až po tie ďaleké hranice žitia, ktoré dopraje Hospodin velikému slavianskemu plemenu!

Sami zaťatí protivníci Slavianstva klonia sa pred čistotou a veľkosťou Ivana Sergejeviča Aksakova. Bez úradu a vysokého postavenia nepatril on medzi mocných sveta tohoto. No jeho pamiatka, jeho vplyv, jeho slovo pretrvá ich, a Rusko vstúpiť musí v celku do koľajníc, ktoré za pravé uznal jeho prenikateľný^[398] duch a jeho oduševnenie.

My kladieme na rakvu Aksakova skromný, no hlbokou vďačnosťou a velikou láskou posvätený veniec zo slovenských lipových listov! Večnaja pamiať!