SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Apollon Nikolajevič Majkov

[349]

Minulú sobotu slávili v Petrohrade jubileum päťdesiatročnej literárnej činnosti básnika Majkova.[350] Narodil sa v Moskve, meste ruských talentov, r. 1821 dňa 23. mája; otec jeho Nikolaj Apollonovič, bol známym maliarom a mal pod Moskvou majetok. Mladý Apollon odbavil gymnázium v Petrohrade a prešiel tamže na juridickú fakultu. Slávny ruský romansier Gončarov[351] (autor „Oblomova“, „Obryvu“ a „Obyknovennej istorie“) primäl Majkova k literárnej činnosti, Belinskij posmelil ho svojou pochvalnou kritikou. V Rusku v tie časy autor pochválený Belinským mohol byť istý úspechu. Básniť počal roku 1840; roku 1842 cestoval do Itálie a pobudol tam celý rok, vrátil sa s korisťou dojmov a básnických naladení.

Hlavný jeho význam leží v lyrike, ačkoľvek písal i drámy. „On je najnadanejším zástupcom čistého umeleckého ideálu,“ píše o ňom Alexander Reinholdt vo svojej veľkej histórii ruskej literatúry, a bezsporne jeden z najväčších žijúcich básnikov ruských. On sa vhĺbi do filozofických pohľadov na antickú formu a sám vynikne virtuóznosťou formy, pravda, bez dosiahnutia tichej veľkosti a vnútornej harmónie antického ducha. Majkov blíži sa čiastočne Goetheho panteizmu (čitateľ, nezabudni, že to píše Nemec, ktorý nezdrží sa od porovnania s nejakým Nemcom, V.); pohľad na umenie a prírodu nebudí v ňom lyrické oduševnenie, ale tichú reflexiu. Ovocím jeho italskej cesty sú „Očerki Rima“,[352] antologické básne a dve temer lyrické drámy „Tri smerti“[353] a „Dva mira“.[354] V týchto dvoch dramatizovaných básňach, prácou to temer jeho života, menovite v druhej, predstavuje boj grécko-rímskeho sveta s kresťanským a víťazstvo posledného. Hrá sa v epoche Neróna; traja predstavitelia hynúceho sveta: básnik Lucan, filozof Seneca a epikuerejec Lucius nesú dej. Ich odsúdil Nero na smrť preto, že sa zúčastnili na sprisahaní Pisona proti tyranskému cézarovi a vrahovi vlastnej matky. Ešte krajšia a formálne dokonalejšia je druhá báseň, ktorej hrdina patrícius Decius otrávi sa v tú minútu, keď v dome jeho orgia dosahuje vrcholu. Tam je predstavený i Juvenal, esteticky vonná Lida — stelesnená to kresťanská láska k ľuďom. Vo virtuozite formy je tu Majkov neprevýšený.

Majkov vyznamenal sa i v epických básňach „Savanarola“,[355] „Ispoveď korolevy“,[356] „Kňagiňa“,[357] ako virtuóz formy — ale ona na nás veje chladom. V päťdesiatich rokoch venoval sa štúdiu histórie a Slavianstva, dopisoval si s Hankom.[358] Krymská vojna zobudila v ňom vysoký patriotizmus v zmysle všeslavianskom. Mnoho prekladal: Mickiewicza a iných slavianskych poetov. V básni „Duročka Duňa“[359] prekvapuje nás hlbokým citom.

Teraz žije Majkov v Petrohrade čo cenzor zahraničných diel, povýšený je na štátneho sovietnika.[360] Jubileum našlo ho v plnom zdraví a tichom šťastí. On je z tých málo poetov, ktorým neprichodí platiť draho svoje básne. Harmonicky rozvitý muž môže spokojne hľadieť na to, čo vykonal a tešiť sa s tešiacimi. O priebehu krásneho jubilea nezabudneme priniesť podrobnú zprávu.

„Varšavskij dnevnik“ píše k tejto príležitosti: „Moskva dala Rusku hlavných predstaviteľov literatúry: Puškina, Lermontova, Krylova, Gribojedova, Ostrovského, Dostojevského, Tolstého, Aksakova, Katkova a mnoho iných, dnes svätíme jubileum tiež jedného Moskviča, A. Majkova.“ Vypíšuc jeho život, pokračuje: „Najjasnejšími črtami poézie Majkova javí sa hlboké ponímanie všetkého, čo príroda dáva krásneho; ale jeho opisy prírody majú voždy jedno centrum, a to je človek. Preto sú obrazy poetove tak živé a dojemné pre tohože človeka. V básni ,Niva‘ spieva:[361]

O Bože, ty daješ dľa rodiny[362] mojej Teplo i urožaj, dary sviatyje neba, — No chlebom zoloťa prostor jeja polej Jej takže, Gospodi, duchovnogo daj chleba!

[363]

Zvláštne šťastný bol po vyrazení odtiahnutých pochopov (Razdumič, Pustinnik).“

„Graždania“ píše: „Svätíme jubileum opravdivého umelca, opravdivého poetu. Majkov je silný svojím talentom, prácou, silný svojou skromnosťou, a sláva Bohu, dožil sa jubilea zdravý a bodrý, jubilea, ktorým oslávené bude nielen jeho meno, ale i čisté umenie a opravdivá poézia.“

„Novoje vremia“ pojednáva o jeho zásluhách, ktoré si vydobyl i mimo literárnej činnosti, za ktoré bol odmenený radom sv. Stanislava prvého stupňa. Pri korunácii ako člen korunného výboru, vyznamenaný bol samým cárom, ktorý mu daroval prsteň s briliantom. Ako bibliotekár Rumiancevovho múzea[364] rozvil veľkú a plodnú činnosť. Nebohý cár Alexander II. veľmi naklonený bol Majkovovi — on umožnil mu veľkú cestu do Itálie a Archipelagu, ktorá zostala tak významnou vzhľadom na jeho básnické tvorenie. Netreba poznamenať, že Majkov miluje Slavianstvo — to je vlastnosťou každého talentovaného Rusa. On ospieval príchod západných Slavianov roku 1867, a ako pravý Slavian sympatizuje s každým pohybom naším. V albume, ktoré oddajú jubilantovi menom Slavianov západojužných, i Slováci budú zastúpení skromným veršom podpísaného.

Vajanský



[349] „Národnie noviny“ 1888, č. 57.

[350] Minulú sobotu slávili v Petrohrade jubileum päťdesiatročnej literárnej činnosti… Majkova — roku 1888 sa oslávilo päťdesiate jubileum jeho literárnej činnosti. Prvé básne napísal v rokoch 1836 — 1839.

[351] Gončarov — Gončarov, I. A. (1812 — 1891) dával bratom Valeriánovi a Apollonovi Majkovcom súkromné hodiny z literatúry. Patril k najbližším priateľom Majkovových. Roku 1840 v „Odeskom almanachu“ boli prvý raz uverejnené Majkovove verše „Son“ („Sen“) a „Kartina večera“ („Obraz večera“), podpísaná iniciálkou M. Belinskij v drobnej poznámke o „Odeskom almanachu“ pretlačil báseň „Son“ a pochvalne sa vyjadril o jej kvalitách a o nadaní neznámeho autora. Odvtedy sa Majkovove verše začínajú objavovať na stránkach „Otečestvennych zapiskov“ („Vlastenecké zápisky“) a „Biblioteki dľa čtenija“ („Bibliotéka čítania“).

[352] „Očerki Rima“ — (rus.) „Črty z Ríma“. Koncom roku 1842 Majkov odcestoval do Talianska. Táto krajina ho vábila i ako básnika, ktorý si obľúbil antiku, i ako výtvarníka-maliara, ktorý rojčil o talianskej prírode. V „Očerkoch Rima“ podal svoje dojmy z tejto cesty. Vyšli roku 1847.

[353] „Tri smerti“ — (rus.) „Tri smrti“. Dramatizovaná poéma, napísaná v rokoch 1851 — 1852. Majkov ju nazýval lyrickou drámou. Cenzúra ju do tlače nepripustila a mohla byť uverejnená iba roku 1857. Druhú časť — „Luciova smrť“ — napísal roku 1863.

[354] „Dva mira“ — (rus.) „Dva svety“. Roku 1872 Majkov sa vrátil k téme svojich lyrických drám a na ich podklade napísal tragédiu „Dva svety“.

[355] „Savonarola“ — lyrická poéma napísaná roku 1851. Cenzúrou neprešla a mohla byť uverejnená až roku 1857.

[356] „Ispoveď korolevy“ — (rus.) „Spoveď kráľovnej“, neveľká lyrická poéma

[357] „Kňagiňa“ — (rus.) správne „Kňažna“, „Kňažná“ z roku 1877. V nej Majkov vystúpil s obhajobou šľachtického patriarchálneho systému, odsúdil rozklad aristokracie, ktorý videl v jej zrieknutí sa národných tradícií.

[358] dopisoval si s Hankom — na spiatočnej ceste z prvej návštevy v Taliansku Majkov sa zastavil v Prahe, kde sa zoznámil s Václavom Hankom a Pavlom Jozefom Šafárikom, s ktorým aj neskôr udržiaval priateľské styky.

[359] „Duročka Duňa“ — (rus.) „Hlupučká Duňa“, pseudoľudová idyla z roku 1851. Hovorí sa v nej, že mravná krása človeka tkvie v pokore.sovietnik — (z rus.) radca

[360] sovietnik — (z rus.) radca

[361] V básni ,Niva‘ spieva — Dobroľubov o tejto básni napísal: „Či nie je škodlivé pre rozvoj estetického vkusu čítanie zle prevedenej didaktickej básne Majkova ,Niva‘? Pohľad na prácu dedinčanov na poli vzbudzuje v autorovi myšlienku, aby u nás dozrela žatva vzdelanosti… A to je — poézia!“ Alegorický didaktizmus Majkova parodoval Dobroľubov v básni „Leto“.

[362] rodina — vlasť

[363] O Bože, ty daješ dľa rodiny mojej… — (rus.) Doslovný preklad:

Ó Bože, ty dávaš mojej vlasti teplo i úrodu, dary neba sväté, — no obilím zlatým priestor jej zalej, jej taktiež, Pane, duchovného daj chleba.

[364] bibliotekár Rumiancevovho múzea — po návrate z Talianska roku 1844 Majkov sa stal pomocníkom hlavného knihovníka pri Rumiancevovom múzeu, ktoré v tom čase bolo v Petrohrade