Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Zuzana Rybárová, Lucia Jedla, Stanislav Sojka, Marek Danko. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 121 | čitateľov |
[349]
Minulú sobotu slávili v Petrohrade jubileum päťdesiatročnej literárnej činnosti básnika Majkova.[350] Narodil sa v Moskve, meste ruských talentov, r. 1821 dňa 23. mája; otec jeho Nikolaj Apollonovič, bol známym maliarom a mal pod Moskvou majetok. Mladý Apollon odbavil gymnázium v Petrohrade a prešiel tamže na juridickú fakultu. Slávny ruský romansier Gončarov[351] (autor „Oblomova“, „Obryvu“ a „Obyknovennej istorie“) primäl Majkova k literárnej činnosti, Belinskij posmelil ho svojou pochvalnou kritikou. V Rusku v tie časy autor pochválený Belinským mohol byť istý úspechu. Básniť počal roku 1840; roku 1842 cestoval do Itálie a pobudol tam celý rok, vrátil sa s korisťou dojmov a básnických naladení.
Hlavný jeho význam leží v lyrike, ačkoľvek písal i drámy. „On je najnadanejším zástupcom čistého umeleckého ideálu,“ píše o ňom Alexander Reinholdt vo svojej veľkej histórii ruskej literatúry, a bezsporne jeden z najväčších žijúcich básnikov ruských. On sa vhĺbi do filozofických pohľadov na antickú formu a sám vynikne virtuóznosťou formy, pravda, bez dosiahnutia tichej veľkosti a vnútornej harmónie antického ducha. Majkov blíži sa čiastočne Goetheho panteizmu (čitateľ, nezabudni, že to píše Nemec, ktorý nezdrží sa od porovnania s nejakým Nemcom, V.); pohľad na umenie a prírodu nebudí v ňom lyrické oduševnenie, ale tichú reflexiu. Ovocím jeho italskej cesty sú „Očerki Rima“,[352] antologické básne a dve temer lyrické drámy „Tri smerti“[353] a „Dva mira“.[354] V týchto dvoch dramatizovaných básňach, prácou to temer jeho života, menovite v druhej, predstavuje boj grécko-rímskeho sveta s kresťanským a víťazstvo posledného. Hrá sa v epoche Neróna; traja predstavitelia hynúceho sveta: básnik Lucan, filozof Seneca a epikuerejec Lucius nesú dej. Ich odsúdil Nero na smrť preto, že sa zúčastnili na sprisahaní Pisona proti tyranskému cézarovi a vrahovi vlastnej matky. Ešte krajšia a formálne dokonalejšia je druhá báseň, ktorej hrdina patrícius Decius otrávi sa v tú minútu, keď v dome jeho orgia dosahuje vrcholu. Tam je predstavený i Juvenal, esteticky vonná Lida — stelesnená to kresťanská láska k ľuďom. Vo virtuozite formy je tu Majkov neprevýšený.
Majkov vyznamenal sa i v epických básňach „Savanarola“,[355] „Ispoveď korolevy“,[356] „Kňagiňa“,[357] ako virtuóz formy — ale ona na nás veje chladom. V päťdesiatich rokoch venoval sa štúdiu histórie a Slavianstva, dopisoval si s Hankom.[358] Krymská vojna zobudila v ňom vysoký patriotizmus v zmysle všeslavianskom. Mnoho prekladal: Mickiewicza a iných slavianskych poetov. V básni „Duročka Duňa“[359] prekvapuje nás hlbokým citom.
Teraz žije Majkov v Petrohrade čo cenzor zahraničných diel, povýšený je na štátneho sovietnika.[360] Jubileum našlo ho v plnom zdraví a tichom šťastí. On je z tých málo poetov, ktorým neprichodí platiť draho svoje básne. Harmonicky rozvitý muž môže spokojne hľadieť na to, čo vykonal a tešiť sa s tešiacimi. O priebehu krásneho jubilea nezabudneme priniesť podrobnú zprávu.
„Varšavskij dnevnik“ píše k tejto príležitosti: „Moskva dala Rusku hlavných predstaviteľov literatúry: Puškina, Lermontova, Krylova, Gribojedova, Ostrovského, Dostojevského, Tolstého, Aksakova, Katkova a mnoho iných, dnes svätíme jubileum tiež jedného Moskviča, A. Majkova.“ Vypíšuc jeho život, pokračuje: „Najjasnejšími črtami poézie Majkova javí sa hlboké ponímanie všetkého, čo príroda dáva krásneho; ale jeho opisy prírody majú voždy jedno centrum, a to je človek. Preto sú obrazy poetove tak živé a dojemné pre tohože človeka. V básni ,Niva‘ spieva:[361]
O Bože, ty daješ dľa rodiny[362] mojej Teplo i urožaj, dary sviatyje neba, — No chlebom zoloťa prostor jeja polej Jej takže, Gospodi, duchovnogo daj chleba!
Zvláštne šťastný bol po vyrazení odtiahnutých pochopov (Razdumič, Pustinnik).“
„Graždania“ píše: „Svätíme jubileum opravdivého umelca, opravdivého poetu. Majkov je silný svojím talentom, prácou, silný svojou skromnosťou, a sláva Bohu, dožil sa jubilea zdravý a bodrý, jubilea, ktorým oslávené bude nielen jeho meno, ale i čisté umenie a opravdivá poézia.“
„Novoje vremia“ pojednáva o jeho zásluhách, ktoré si vydobyl i mimo literárnej činnosti, za ktoré bol odmenený radom sv. Stanislava prvého stupňa. Pri korunácii ako člen korunného výboru, vyznamenaný bol samým cárom, ktorý mu daroval prsteň s briliantom. Ako bibliotekár Rumiancevovho múzea[364] rozvil veľkú a plodnú činnosť. Nebohý cár Alexander II. veľmi naklonený bol Majkovovi — on umožnil mu veľkú cestu do Itálie a Archipelagu, ktorá zostala tak významnou vzhľadom na jeho básnické tvorenie. Netreba poznamenať, že Majkov miluje Slavianstvo — to je vlastnosťou každého talentovaného Rusa. On ospieval príchod západných Slavianov roku 1867, a ako pravý Slavian sympatizuje s každým pohybom naším. V albume, ktoré oddajú jubilantovi menom Slavianov západojužných, i Slováci budú zastúpení skromným veršom podpísaného.
Vajanský
[349] „Národnie noviny“ 1888, č. 57.
[350] Minulú sobotu slávili v Petrohrade jubileum päťdesiatročnej literárnej činnosti… Majkova — roku 1888 sa oslávilo päťdesiate jubileum jeho literárnej činnosti. Prvé básne napísal v rokoch 1836 — 1839.
[351] Gončarov — Gončarov, I. A. (1812 — 1891) dával bratom Valeriánovi a Apollonovi Majkovcom súkromné hodiny z literatúry. Patril k najbližším priateľom Majkovových. Roku 1840 v „Odeskom almanachu“ boli prvý raz uverejnené Majkovove verše „Son“ („Sen“) a „Kartina večera“ („Obraz večera“), podpísaná iniciálkou M. Belinskij v drobnej poznámke o „Odeskom almanachu“ pretlačil báseň „Son“ a pochvalne sa vyjadril o jej kvalitách a o nadaní neznámeho autora. Odvtedy sa Majkovove verše začínajú objavovať na stránkach „Otečestvennych zapiskov“ („Vlastenecké zápisky“) a „Biblioteki dľa čtenija“ („Bibliotéka čítania“).
[352] „Očerki Rima“ — (rus.) „Črty z Ríma“. Koncom roku 1842 Majkov odcestoval do Talianska. Táto krajina ho vábila i ako básnika, ktorý si obľúbil antiku, i ako výtvarníka-maliara, ktorý rojčil o talianskej prírode. V „Očerkoch Rima“ podal svoje dojmy z tejto cesty. Vyšli roku 1847.
[353] „Tri smerti“ — (rus.) „Tri smrti“. Dramatizovaná poéma, napísaná v rokoch 1851 — 1852. Majkov ju nazýval lyrickou drámou. Cenzúra ju do tlače nepripustila a mohla byť uverejnená iba roku 1857. Druhú časť — „Luciova smrť“ — napísal roku 1863.
[354] „Dva mira“ — (rus.) „Dva svety“. Roku 1872 Majkov sa vrátil k téme svojich lyrických drám a na ich podklade napísal tragédiu „Dva svety“.
[355] „Savonarola“ — lyrická poéma napísaná roku 1851. Cenzúrou neprešla a mohla byť uverejnená až roku 1857.
[356] „Ispoveď korolevy“ — (rus.) „Spoveď kráľovnej“, neveľká lyrická poéma
[357] „Kňagiňa“ — (rus.) správne „Kňažna“, „Kňažná“ z roku 1877. V nej Majkov vystúpil s obhajobou šľachtického patriarchálneho systému, odsúdil rozklad aristokracie, ktorý videl v jej zrieknutí sa národných tradícií.
[358] dopisoval si s Hankom — na spiatočnej ceste z prvej návštevy v Taliansku Majkov sa zastavil v Prahe, kde sa zoznámil s Václavom Hankom a Pavlom Jozefom Šafárikom, s ktorým aj neskôr udržiaval priateľské styky.
[359] „Duročka Duňa“ — (rus.) „Hlupučká Duňa“, pseudoľudová idyla z roku 1851. Hovorí sa v nej, že mravná krása človeka tkvie v pokore.sovietnik — (z rus.) radca
[360] sovietnik — (z rus.) radca
[361] V básni ,Niva‘ spieva — Dobroľubov o tejto básni napísal: „Či nie je škodlivé pre rozvoj estetického vkusu čítanie zle prevedenej didaktickej básne Majkova ,Niva‘? Pohľad na prácu dedinčanov na poli vzbudzuje v autorovi myšlienku, aby u nás dozrela žatva vzdelanosti… A to je — poézia!“ Alegorický didaktizmus Majkova parodoval Dobroľubov v básni „Leto“.
[362] rodina — vlasť
[363] O Bože, ty daješ dľa rodiny mojej… — (rus.) Doslovný preklad:
Ó Bože, ty dávaš mojej vlasti teplo i úrodu, dary neba sväté, — no obilím zlatým priestor jej zalej, jej taktiež, Pane, duchovného daj chleba.
[364] bibliotekár Rumiancevovho múzea — po návrate z Talianska roku 1844 Majkov sa stal pomocníkom hlavného knihovníka pri Rumiancevovom múzeu, ktoré v tom čase bolo v Petrohrade
— syn Jozefa Miloslava Hurbana, autor poézie a prózy, literárny kritik, publicista, ideológ a politik, výrazná postava slovenskej kultúry, národného a politického života druhej polovice 19. storočia, reprezentant nacionalistickej koncepcie slovenskej kultúry. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam