State o svetovej literatúre 2

^[349]

Minulú sobotu slávili v Petrohrade jubileum päťdesiatročnej literárnej činnosti básnika Majkova.^[350] Narodil sa v Moskve, meste ruských talentov, r. 1821 dňa 23. mája; otec jeho Nikolaj Apollonovič, bol známym maliarom a mal pod Moskvou majetok. Mladý Apollon odbavil gymnázium v Petrohrade a prešiel tamže na juridickú fakultu. Slávny ruský romansier Gončarov^[351] (autor „Oblomova“, „Obryvu“ a „Obyknovennej istorie“) primäl Majkova k literárnej činnosti, Belinskij posmelil ho svojou pochvalnou kritikou. V Rusku v tie časy autor pochválený Belinským mohol byť istý úspechu. Básniť počal roku 1840; roku 1842 cestoval do Itálie a pobudol tam celý rok, vrátil sa s korisťou dojmov a básnických naladení.

Hlavný jeho význam leží v lyrike, ačkoľvek písal i drámy. „On je najnadanejším zástupcom čistého umeleckého ideálu,“ píše o ňom Alexander Reinholdt vo svojej veľkej histórii ruskej literatúry, a bezsporne jeden z najväčších žijúcich básnikov ruských. On sa vhĺbi do filozofických pohľadov na antickú formu a sám vynikne virtuóznosťou formy, pravda, bez dosiahnutia tichej veľkosti a vnútornej harmónie antického ducha. Majkov blíži sa čiastočne Goetheho panteizmu (čitateľ, nezabudni, že to píše Nemec, ktorý nezdrží sa od porovnania s nejakým Nemcom, V.); pohľad na umenie a prírodu nebudí v ňom lyrické oduševnenie, ale tichú reflexiu. Ovocím jeho italskej cesty sú „Očerki Rima“,^[352] antologické básne a dve temer lyrické drámy „Tri smerti“^[353] a „Dva mira“.^[354] V týchto dvoch dramatizovaných básňach, prácou to temer jeho života, menovite v druhej, predstavuje boj grécko-rímskeho sveta s kresťanským a víťazstvo posledného. Hrá sa v epoche Neróna; traja predstavitelia hynúceho sveta: básnik Lucan, filozof Seneca a epikuerejec Lucius nesú dej. Ich odsúdil Nero na smrť preto, že sa zúčastnili na sprisahaní Pisona proti tyranskému cézarovi a vrahovi vlastnej matky. Ešte krajšia a formálne dokonalejšia je druhá báseň, ktorej hrdina patrícius Decius otrávi sa v tú minútu, keď v dome jeho orgia dosahuje vrcholu. Tam je predstavený i Juvenal, esteticky vonná Lida — stelesnená to kresťanská láska k ľuďom. Vo virtuozite formy je tu Majkov neprevýšený.

Majkov vyznamenal sa i v epických básňach „Savanarola“,^[355] „Ispoveď korolevy“,^[356] „Kňagiňa“,^[357] ako virtuóz formy — ale ona na nás veje chladom. V päťdesiatich rokoch venoval sa štúdiu histórie a Slavianstva, dopisoval si s Hankom.^[358] Krymská vojna zobudila v ňom vysoký patriotizmus v zmysle všeslavianskom. Mnoho prekladal: Mickiewicza a iných slavianskych poetov. V básni „Duročka Duňa“^[359] prekvapuje nás hlbokým citom.

Teraz žije Majkov v Petrohrade čo cenzor zahraničných diel, povýšený je na štátneho sovietnika.^[360] Jubileum našlo ho v plnom zdraví a tichom šťastí. On je z tých málo poetov, ktorým neprichodí platiť draho svoje básne. Harmonicky rozvitý muž môže spokojne hľadieť na to, čo vykonal a tešiť sa s tešiacimi. O priebehu krásneho jubilea nezabudneme priniesť podrobnú zprávu.

„Varšavskij dnevnik“ píše k tejto príležitosti: „Moskva dala Rusku hlavných predstaviteľov literatúry: Puškina, Lermontova, Krylova, Gribojedova, Ostrovského, Dostojevského, Tolstého, Aksakova, Katkova a mnoho iných, dnes svätíme jubileum tiež jedného Moskviča, A. Majkova.“ Vypíšuc jeho život, pokračuje: „Najjasnejšími črtami poézie Majkova javí sa hlboké ponímanie všetkého, čo príroda dáva krásneho; ale jeho opisy prírody majú voždy jedno centrum, a to je človek. Preto sú obrazy poetove tak živé a dojemné pre tohože človeka. V básni ,Niva‘ spieva:^[361]

Zvláštne šťastný bol po vyrazení odtiahnutých pochopov (Razdumič, Pustinnik).“

„Graždania“ píše: „Svätíme jubileum opravdivého umelca, opravdivého poetu. Majkov je silný svojím talentom, prácou, silný svojou skromnosťou, a sláva Bohu, dožil sa jubilea zdravý a bodrý, jubilea, ktorým oslávené bude nielen jeho meno, ale i čisté umenie a opravdivá poézia.“

„Novoje vremia“ pojednáva o jeho zásluhách, ktoré si vydobyl i mimo literárnej činnosti, za ktoré bol odmenený radom sv. Stanislava prvého stupňa. Pri korunácii ako člen korunného výboru, vyznamenaný bol samým cárom, ktorý mu daroval prsteň s briliantom. Ako bibliotekár Rumiancevovho múzea^[364] rozvil veľkú a plodnú činnosť. Nebohý cár Alexander II. veľmi naklonený bol Majkovovi — on umožnil mu veľkú cestu do Itálie a Archipelagu, ktorá zostala tak významnou vzhľadom na jeho básnické tvorenie. Netreba poznamenať, že Majkov miluje Slavianstvo — to je vlastnosťou každého talentovaného Rusa. On ospieval príchod západných Slavianov roku 1867, a ako pravý Slavian sympatizuje s každým pohybom naším. V albume, ktoré oddajú jubilantovi menom Slavianov západojužných, i Slováci budú zastúpení skromným veršom podpísaného.

Vajanský