ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[234]

I

Meno Tolstých zanechalo hlboké stopy vo vývine slavianskeho plemena, ťažkom, hatenom zdanlivo neprestupnými prekážkami. V histórii ľudského pokolenia najvyšší veniec utrpenia pripadá plemenu slavianskemu. Hluchý, tlmený bôľ ťahá sa celým žitím, a nie div, že slavianska pieseň zvučí hlbokou melanchóliou. Príčiny tohoto mnohostradalstva^[235] sú vnútorné i vnešné — a skoro by sme povedali, tých vnútorných je viac než tých zovnútorných, ačkoľvek i tie posledné presahujú všetko, čo vidíme u iných národov. Ani jedna neresť všeľudská neobišla nás, a okrem toho celý mrak svojich vlastných, iným neznámych bied zavalil sa na náš veľnárod a leží na ňom podnes — len hustoty mu ubylo. Mongol, Avar, Tatár, Osman — štyri najmocnejšie barbarské plemená sedeli nám na šiji; Nemec, Francúz, Angličan i Ital, štyri najrozvitejšie kultúrne národy, pili krv našu a dusili náš hmotný i duchovný vývin.

O vnútorných príčinách rozpisovať sa bolo by dlhou a horkou úlohou. Vhĺbiť sa do psychológie celého národa, rozobrať, povedal bych, jeho patológiu a preskúmať tie skryté korene všenárodných bôľov, sotva udalo by sa i samému Dostojevskému, tomuto najväčšiemu diagnostikovi ľudského utrpenia. Jasné postavy a chvíle v žití našom pripomínať si je útechou a potrebou.

Tolstojovci odvodzujú rod svoj od nejakého Indorsa z r. 1353; v rode svojom majú niekoľko generálov, ministrov, vysokých úradníkov, celú plejádu umelcov a spisovateľov. Z umelcov významný je skulptor Fedor Andrejevič, zo spisovateľov skvejú sa na oblohe ruskej literatúry dve hviezdy prvej veľkosti: Lev Nikolajevič a Alexej Konstantinovič.

Lev má väčší význam v literatúre ruskej a od niekoľko rokov prešiel do literatúry všesvetovej. O ňom raz dôkladne prehovoriť volá ma srdce, ale cit nedostatočnosti zdržuje ma. On účinkuje ešte, obraz ducha jeho nie je zakončený. Nadto je u nás známejší z českých prekladov, i Škultéty preložil jeho „Meteľ“ v „Románovej bibliotéke“, v „Slovenských pohľadoch“ geniálnu poviedku „Albert“. O Alexejovi, dľa môjho znania, posiaľ nič nepreniklo k nám. Veď ako zdá sa, i ruská literatúra až po smrti jeho počala obracať na umelca-poetu zaslúženú pozornosť. Alexej je sympatický, čisto umelecký zjav; Ivan S. Aksakov vytýkal mu umelecký aristokratizmus.^[236] No darmo, on ďaleký bol od trmy-vrmy svetskej a politickej, čo mu Ivan nevedel odpustiť; pri tom všetkom ruský a slaviansky duch vanie i z jeho čisto artistických diel. Veď nie v slovách je dielo, ale v duchu a pravde.

Alexej Konstantinovič narodil sa v Petrohrade roku 1817 dňa 24. augusta, no čo šesťtýždňové dieťa mať i ujec jeho Alexej A. Perovskij, známy v literatúre pod menom Antona Pogorelského, zaviezli ho do Malorosie. Perovskij, pozdejšie inšpektor charkovskej univerzity, bol jeho vychovateľom, a básnik vo svojej autobiografii, z nejž dáta vynímame, hovorí, že na majetku Perovského tieklo jeho detstvo neobyčajne šťastlivo a celý čas tam prežitý zanechal v duši jeho samé jasné spomienky. Veru máloktorý zo slavianskych spisovateľov môže tak hovoriť. Služba duchovná počína sa a často i končí útrapami. Nech nik nemyslí, že by muka bola nezbytne potrebným plameňom pre genialitu a tvorenie: ona je voždy hamujúcim balastom, a len sila ju premáha, tratiac sa pri tomto boji. Lož je, že bez hladu niet umenia. Len žialiť nutno, že práve tie najjasnejšie umy, tie najširšie duše boriť sa musia mlákou denných nezhôd, aby došli k svojmu ideálu. Tá životná horkosť zanecháva temné fľaky v tvorbách géniov a často zachmári ich nezdravým ovzduším. Veď i bez denných nezhôd a chlebových starostí duchu tvorivému a ohnivému dostáva sa dosť a dosť bôľov! Samé svedomité pracovanie je mukou, je bojom vnútorným, je zžierajúcim ohňom! A k tomu ešte netrebné, duchamorné, zahanbujúce a unižujúce starosti, hlad svojich, nedostatok v najpotrebnejšom! Ale tak plynie mútna rieka života!! To ten večný boj hmoty s duchom; hmota a intriga tučí sa, duch prikovaný na kaukazskú skalu upie, ale musí, musí tvoriť!

Alexej bol jedináčikom, bez tovarišov pri hrách, a tak obdarený ohnivou fantáziou skoro privykol k zádumčivosti a obľúbil si poéziu. A to často býva: z chlapcov vychovaných v divokom hurhaji kamarátov, v revnivom pretekaní sa, vyrastajú dejatelia, vojaci; z tichých dedín snílkovia, a sú-li talentózni, myslitelia a poeti. Zriedka spojuje sa oboje: v Goetheho „Torquatovi Tassovi“ je ten rozdiel načrtaný reliéfne: Tasso-poeta, Antonio-dejateľ.

Chlapca obkľučovala maloruská bujná príroda a podporovala jeho náklonnosť k poézii. Spieva on o rodnom kraji:

On píše: „Vozduch a pohľad na naše veliké lesy, mnou náruživo milované, zanechali vo mne hlboký dojem, majúci vplyv na môj charakter i život, a dosiaľ nevyhaslý z pŕs mojich.“

Keď mal deväť rokov, rodina zaviezla chlapca do Petrohradu, a dľa vysokého rodu, Tolstojovci boli grófi, smela ho predstaviť cézarovičovi, neskôr cárovi Alexandrovi II., ktorému sa zaľúbil tak, že si ho vyvolil za kamaráta chlapčenských hier. Ako vidno, Tolstému razom otvoril sa svet dľa ľudského ponímania a očakávania bez tieňov, s výhľadom na slávu, na kariéru. No Tolstoj nestúpil na klzkú cestu moci a slávy. Alexander síce nikdy neopustil súdruha svojej prvej mladosti, ale ani nenaložil na šiju jeho zlatú reťaz prísnych povinností. Najvyššie vyznamenanie jeho bolo, že ho cár menoval svojím dvorným poľovníckym majstrom, vidno, úrad pre poetu ľahký, čestný, neodťahujúci grófa od jeho milenky múzy.

V desiatom roku vybral sa s matkou i ujcom do Nemecka. Vo Weimare ujec Perovskij vzal mladého, neobyčajne vyvinutého šuhaja ku Goethemu. Šuhaj počul mnoho rozprávať o tomto velikánovi, sám učil sa nemčine z jeho balád. Návšteva dojala šuhaja dojmom nevyhladiteľným. „Od tejto návštevy,“ píše Tolstoj florentínskemu profesorovi de Gubernatisovi, ktorý ho bol požiadal o autobiografiu, vyšlú potom v časopise „Rivista Europea“, „zachovali sa v mojej pamäti veličestvenné črty Goetheho tváre, ako i to, že som mu sedel na kolenách.“ Tak divnými cestami stýkajú sa na chvíľku duchovia rozličných národov. Jak ľahko predpokladať, že pohľad na nemeckého básnika utvrdil v ňom túžbu po básnickom vehlase.

Od tých čias Tolstoj mnoho cestoval po Rusku i za hranicou, pravda, len letom, alebo zdržoval sa na maloruskom majetku, kde prežil prvé detské roky. Tento kraj po každý raz rozčúlil ho sladkými rozpomienkami. A tie prvé rozpomienky, trebárs zakorenili sa v mladučkom ume, sú predsa najživšie, najbarevnejšie. Človek v detstve žije pomaly, obraz nasleduje radom za obrazom a každý vreže sa do sviežeho mozgu tuho a trvale. Čo všetko zabudli sme zrelým umom a zrelými očami poňaté! A čo sme i nezabudli, kdeže tá intímna, blízka spomienka? Poeta troví do smrti zo svojich mladých dojmov. Šťastný, jestli ich len hodne nazbieral.

Ako sedemnásťročný junoš vydržal odchodnú skúšku juridickú na moskovskej univerzite; o dva roky — ujec Perovskij bol medzitým zomrel a poručil mu celý svoj majetok — v roku 1836 po želaní matere vymenovaný bol za člena ruskej misie pri nemeckom sneme vo Frankfurte nad Mohanom; neskôr prešiel do II. oddelenia vlastnej cárovej kancelárie, v ktorom sa redigovali zákony.

Krymská vojna rozzúrila sa, Rusko napadnuté bolo celou Európou, s výnimkou Pruska. Alexej, ačkoľvek nikdy nezaoberal sa vojenstvom, zatúžil ísť do boja na ochranu vlasti. Cárska rodina vystrojila na svoje útraty strelecký pluk, aby bral účasť v ťažkých bojoch krymského ťaženia; gróf Alexej Konstantinovič vstúpil doňho ako dobrovoľník; pluk nemal príležitosti zúčastniť sa v ohni, došiel do Odesy, kde týfom utratil vyše tisíc mužov. I sám Alexej onezdravel týfom.

Vysoký protektor jeho Alexander II. príležitosťou korunovácie menoval ho svojím krídelným adjutantom, no Alexej prosil cára, aby smel po vojne zložiť vojenskú dôstojnosť, ku ktorej nemal prípravy a ktorej venoval sa iba počas vojny. Cár bol veľmi milostivý proti nemu, on odpustil mu takéto neobyčajné zrieknutie sa blýskavej dráhy a znakom, že nehnevá sa, vymenoval ho za dvorného poľovníckeho majstra, ktorú dvornú hodnosť mal až do smrti. Zomrel 11. októbra roku 1875.

Toto je nebúrny priebeh jeho zovnútorného života, ničím zvláštnym neoplývajúci. Avšak v ráme tomto suchom pri pozorovaní a ocenení jeho diel namaľuje sa nám obraz pôvabný, hlboký, presýtený barvami a ušľachtený líniami umeleckých foriem. Pokúsime sa o to.

II

Dľa vlastného zoznania Alexej Konstantinovič už v šiestom roku počal čarbať na papier a písať verše. Za mladi tŕň sa ostrí. Prvá veršová kniha, čo mu do mladých rúčok prišla, bol nejaký tlstý sborník, zle tlačený, zaviazaný v doskách špinavo-červených. Tam bolo niekoľko básní najlepších ruských poetov. Zovňajšok tejto knihy utkvel v jeho pamäti a dľa jeho slov, „i teraz (dvoma rokmi pred smrťou) zatrepotalo by jeho srdce, jestli by ho niekde videl“. Knižku vláčil so sebou neustále, skryl sa s ňou v záhrade lebo v lese, aby ležiac pod stromami, čítal v nej po celé hodiny. Skoro naučil sa ju naspamäť; on obdivoval muziku rozličných rytmov a osvojil si techniku verša i jeho prozódiu. Jeho prvé pokusy boli detinské a slabušké — no v metrickom ohľade bezúhonné. Hľa, to prednosť ruského jazyka a jeho rozvitej akcentológie. Každé ruské slovo má veľmi silný akcent, prízvuk, ktorý často pri sklonení^[238] prechádza z jednej slabiky na druhú. Dĺžky Rusi nemajú. Tento prízvuk je veľkou charakteristikou slova; pre nás je on ťažkosťou, no Rusom veľkou pomôckou pri básnení i čítaní básní. Ruská báseň má okrem rýmu dokonalú prozódiu, bez nej nedá sa ani myslieť verš. Poneváč prízvuk je rozmanitý, i ruský verš môže byť rozmanitejší než u druhých slavianskych národov. Ruské jamby sú zvučné, prirodzené, kdežto my bojujeme s predložkami jednoslabičných slov, alebo pomáhame si na počiatku riadku daktylmi. My musíme utvoriť si pravidlo o obojetných slabikách, ináč by sme nevyšli. V ruštine sama mluva dáva pravidlo. Básnikovi treba znať iba schému — a slová samé mu ukazujú, ako chcú stáť, aby vyšlo pravidelné prízvukové metrum. U nás je prízvuk voždy na prvej slabike — a keď je slovo trojslabičné, i na tretej, t. j. potrebuje-li to básnik. Ináč tretia slabika môže byť i obojetnou. A poneváč sú tieto pravidlá len prijaté, sám prízvuk nie tak silný ako ruský, i náš verš nemôže sa porovnať s ruským čo do plnosti zvuku a muziky. No vďaka Bohu, i u nás vyčistili sme z veľkej čiastky prozodický šlendrián. Hviezdoslav dokázal v „Hájnikovej žene“, jak ďaleko možno vycibriť slovenský jambický verš.

Tolstoj pilne pokračoval v cvičbe po mnoho rokov, až roku 1842, teda čo dvadsaťpäťročný muž, videl tlačené nie verše, ale prvé svoje prozaické práce. Roku 1855, uverejnil prvý cyklus veršov. Jeho poetické práce vychádzali v Katkovovom^[239] „Russkom vestniku“ a vo „Vestniku Jevropy“.

Prv než prejdeme k týmto menším jeho prácam, počujme básnika, čo hovorí o svojom vnútornom živote. V liste na Gubernatisa stojí: „Poneváč želali ste si mať charakteristiku môjho mravného života — ja vám poviem, že odhliadnuc od poézie, ja som od detstva pocítil neodolateľnú náklonnosť k umeniu vôbec, vo všetkých jeho prejaveniach. Ten lebo onen obraz, lebo socha, lebo dobrá muzika, robili na mňa taký dojem, že mi doslovne vlasy na hlave vstávali. Mal som trinásť rokov, keď som cestoval s rodinou do Itálie prvý raz. Vylíčiť vám celú silu mojich dojmov a celý prevrat, ktorý stal sa vo mne, keď odokryli sa poklady umenia duši mojej, bolo by nemožné. Ja som o tom dojme mal istý predcit prv, než som videl umelecké diela. My počali sme Veneziou, kde môj ujec nakúpil v starom palazzo Grimani mnoho umeleckých predmetov. Medzi nimi nachádzalo sa poprsie mladého Fauna, pripisovaného Michelangelovi, jedno z najveľkolepejších umeleckých diel, ktoré poznám: toto poprsie nachádza sa teraz v Petrohrade a patrí grófovi Pavlovi Sergejevičovi Stroganovovi. Keď poprsie preniesli do hotela, kde sme bývali, neodchádzal som od neho. Nocou vstával som podívať sa naň a pocítil som tam najkrutejší strach vo svojej fantázii: pýtal som sa seba samého, čo by som urobil k zachráneniu poprsia, keby razom požiar vzňal sa v hoteli a proboval som, či v takom páde vládzem uniesť sochu na svojich rukách.“

„Z Venezie išli sme do Milána, Florencie, Ríma i Neapola a v každom z týchto miest rástol vo mne entuziazmus i láska k umeniu, takže po návrate do Ruska pocítil som opravdivú túžbu po Itálii, ako po vlasti túži človek v cudzine; v zúfalstve nechcel som nič jesť, ani vo dne ani v noci; nocou plakal som zo sna, keď sny ma zaniesli do môjho strateného raja.“

„S touto náruživosťou k umeniu a Itálii skoro spojila sa iná a tvorila s ňou pravý kontrast, ktorý na prvý pohľad zdá sa byť nemožným: to bola náruživosť k poľovke. S dvadsiatym mojím rokom bola taká silná, že som sa jej oddával s ohňom, žertvoval som jej celý svoj čas, ktorý som len mohol si uloviť. V ten čas bol som u dvora cára Nikolaja a viedol život veľmi svetský, ktorý ma tiež veľmi priťahoval; no vzdor tomu ubehol som často hluku dvorskému a stratil som sa na celé týždne v horách, niekdy s priateľom, ale najviac sám. Medzi našimi majstrami v honbe skoro slul som výtečným poľovníkom na medvede a losy a celkom pohrúžil som sa do živlu, ktorý tak málo harmonizoval s mojimi artistickými inštinktmi a podmienkami môjho oficiálneho života; no on neostal bez vplyvu na barvu môjho poetického tvorenia. Mne zdá sa, že tomuto poľovníckemu životu ďakujem, že temer všetky moje básne písané sú v tóne majornom, medzitým čo temer všetci moji krajania spievali v minornom. Ja mám pevné namerenie, že v svojej starobe opíšem mnohé úchvatné epizódy z tohoto lesného života, ktorý som viedol v najlepších rokoch a od ktorého moja terajšia nemoc odtrhla ma iste navždy. Teraz poviem len toľko, že moja láska k našej divokej prírode vyrazená je v mojich poetických dielach práve tak silno, ako môj cit pre plastickú krasotu.“^[240]

Pravdivosť týchto posledných slov dokážeme veľmi ľahko zo samých básní Tolstého. Ale divíme sa, že lásku k slobodnej prírode a životu v nej a umeniu považuje za kontrast. Myslíme, že artisticky naladené prírody voždy hlboko ponímali prírodu a milovali voľný život v prírode. Kde to nenachádzame, je to výnimkou. Tak napr. Michelangelo nespomenul vo svojich početných spisoch, básňach, listoch ani raz krásy krajinárske, ba ani nemaľoval niečo podobného. Vasari myslí, že nemá zmysel pre prírodné krásy. No pravidlo je, že poeti a výtvarní umelci boli voždy velikými znalci a milovníkmi slobodnej prírody.

Vezmime báseň, v ktorej vyniká Tolstoj čo plastik. Je to „Grešnica“. Obsah: Národ kypí, veselie, smiech, lutny a cimbaly zvonia. Okolo zeleň i kvety. Medzi stĺpmi podňatý je ťažký zlatohlav, aby bolo vidno do teremu hodujúcich. Všade horí krištáľ i zlato, za stolom hostí šumný chór. Ich hovor zlieva sa s muzikou.

Nič netiesni besedu: slobodno hovoria o nenávistnom jarme Ríma, o tom ako panuje Pilát — o tom neobyčajnom mužovi, čo zjavil sa v Judstve. Ten horí láskou k ľudstvu, učí národ skromnosti, zákony Mojžiša kladie pod zákon lásky. Netrpí pomsty, ani hnevu, káže odpustenie, slepým dáva zrak, chromým zdravé údy. On nepotrebuje vyznanie, jemu je otvorené srdce i myseľ, jeho spytujúceho pohľadu ešte nikto nevydržal. Teraz ten muž spoza Jordánu sem prišiel v tento kraj.

Tak hovoria hostia za dlhým stolom. Medzi nimi hoduje pyšná hriešnica. Pri jej opise už vidíme velikého majstra plastiky. „Jej neskromné okrasy hovoria o hriešnom živote; no padlá deva je prekrásna. Ona pokoruje krásou mužov i starcov: oči posmešné i smelé, jak sneh Libána zuby biele, jak plameň horúci úsmev; okolo drieku, padajúc široko priehľadné tkanivá dráždia oko, z nahého pleca spustené. Jej záušnice i náramky zvonia a volajú k vilnému pôžitku a plamenným útechám; brilianty blýskajú sa, vlasy perlovou niťou popretkávané hádžu tieň na perny a lnú sa nadol.“

I počúva ona rozhovory. Hrdosť je v nej urazená. „Ja nebojím sa,“ riekne, „chcete stávku? Nech príde váš učiteľ, on nezmätie moje oči.“

Víno leje sa, šum a smiech, lutny a cimbaly zvonia — kadidlo vonia — tu k bujným hodovníkom blíži sa muž krásny. Jeho čudesné^[241] ťahy, tvár, postup i pohyby v blesku mladej krásy sú plné ohňa a oduševnenia; jeho veličestvenný pohľad dýše neodolateľnou mocou, k zemným útechám netúži, hľadí do budúcnosti. To muž, smrteľníkom nepodobný, pečať vyvolenca je na ňom, jasný ako boží archanjel, keď plamenným mečom démona hnal do priepasti.

Nevoľno hriešna žena zmiatla sa jeho veličím, nesmelo klopí oči — no rozpomenúc sa na svoj výzyv, vstane zo stolca, svoju hybkú postavu vzpriamiv, smelo vystúpi dopredku a podáva príchodziemu penivý pokál s drzým úsmevom:

„Ty si to, čo učíš odriekať sa? Neverím tvojmu učeniu, moje je vernejšie a lepšie! Mňa nepomýli tvoj štyridsaťdňový pôst v púšti! Mňa vábi len rozkoš, neznám pôstu, ani modlitby, ja verím iba na krásu, slúžim vínu a celovaniu, môj duch tebou nedotknutý, smejem sa tvojej čistote!“

Ešte zunela jej reč, ešte smiala sa, i ľahká pena vína bežala po prsteňoch jej ruky — keď vznikol všeobecný hovor:

„Ona mýli sa! V zablúdenie priviedla ju príchodzieho tvár! To nie učiteľ pred ňou, to Ján z Galiley, jeho miláčik-učeník.“

A za ním, spokojnou tvárou prichádza k teremu druhý. V jeho skromnom výraze niet ohňa, ani oduševnenia, no hlboká myšlienka leží na jeho divnokrásnom čele. To nie je orlí pohľad proroka, nie prelesť anjelskej krásy — delia sa na dve polovice jeho vlnisté vlasy — padajúc na chitón;^[242] vlnená ríza objíma strojný^[243] vzrast, v pohyboch je skromný a prostý. Okolo prekrásnych úst ľahko rozdvojená vinie sa mu brada. Takých očí blahých a jasných nikto nevidel nikdy.

I roznieslo sa národom šumenie tíšiny, srdcia hostí potriasli sa. Zamĺkol hovor. A on, v mlčaní hlbokom, obišiel sediacich tichým okom, nevchádzajúc v terem veselý, na drzú devu samochválnu pozrel bôľnym pohľadom.

A bol ten pohľad ako lúč dennice; všetko odkrylo sa jemu, i v srdci mračnom devy rozohnal nočnú tmu. A všetko, čo tam tajilo sa, čo bolo spáchané v hriechu, ožiarilo sa bleskom pred jej očami. Nepravda žitia stala sa jej jasnou, i lož zločinných diel. Prvý raz hnusilo sa jej zlo, no v blahom pohľade čítala trest i milosrdenstvo. A cítiac nový závan, ešte bojac sa zemských túh, stála v kolísaní…

Razom v tíšine ozval sa ceng: to z ruky jej vypadol pokál; počuť ston duše stiesnenej — bledne mladá hriešnica, trasú sa rozovreté ústa — i padla na tvár v horkom plači pred svätyňou Krista…

Predstavte si toto všetko, tu biedne podané mojím nehybkým prozaickým perom, v dokonalej forme veršovej, jazykom zvučným a priehľadným ako hôrny krištáľ, slovami prípadnými, obliatymi mäkkou lahodou ruského jazyka — a uznáte, že stojíte pred dielom veľkej umeleckej sily. Tie kontrasty — ach, a v nich spočíva tajnosť umenia — oslňujú dušu vašu. Uznáte, že potrebné, nezbytné bolo opísanie zvodných vilných krás Fryné hebrejskej — to nie vrchlickiáda pustá a bezduchá — lebo telesná prelesť devy vyzdvihuje duchovnú čistotu Spasiteľa. A medzi Jánom a Kristom zase kontrast — jak jemný a pritom pôsobivý, silný. Geniálny zvrat devinej mýlky — jak prekvapí nás, pritiahne a oduševní. Koľko tam pravdy — vy veríte, že tak muselo stať sa a nie ináč. Plastika postáv prechádza až po hranicu výtvarníctva. Nikdy slovami nebola tak opísaná Kristova zovnútorná svätosť — a vcelku aká prostota, každému mysliacemu umu i cítiacemu srdcu prístupná a blízka. Verše lejú sa ako med hymétsky, a v nich predsa hlboká etická i estetická pravda. Víťazstvo ducha nad prekrásnou hmotou, čistoty nad bujnou, blýskavou hriešnosťou. Ale to predsa nie didaktika, to poézia, to umenie. Oj sväté veliké dielo, dielo umenia! Blížime sa k Bohu, keď tvoríme i keď ponímame suverénnu silu formy.

III

Postava a doba Ivana Vasilieviča Hrozného mocne priťahovala ducha Alexeja Konstantinoviča: tam našla jeho majórna poézia dosť priestranstva. Okrem veľkých diel, poťahujúcich sa na ivanovské obdobie, o ktorých prehovoríme nižšie, zanechal viac drobných básní, v ktorých surovo-ukrutný, no pritom geniálny samoderžavec hrá zástoj.

Ivan založil a upevnil mohutnosť ruskej deržavy, zosústredil vládu, pokoril mocných bojarov, ktorí mali sto chutí rozložiť ruskú zem na údelné kňažstvá a z deržavy urobiť bojarskú oligarchiu. Túto zásluhu musí mu dať história ruského hosudarstva. Pravda, že prísnosť jeho konečne upadla do výstrednosti, že stal sa hrozným a krvavým. No bujnosť slavianskych veľmožov, v slavianskej prírode zakotvený separatizmus, voľnosť, prechádzajúca do sebevoľnosti, to všetko nedalo sa skrotiť v jemných rukavičkách, i tak neznámych tomu veku. So suchým zhorelo i mokré — a tie tragické momenty, ktoré plynuli z prechmatov Ivanových, veľmi zručne použil básnik k docieleniu poetických dojmov.

„Kňaz Michailo Repnin“ volá sa jedna z ivanovských romancí Tolstého:

„Bez oddychu hostí sa Ivan Vasilievič s udalou družinou pod mátuškou Moskvou.

Za stolmi sedia jeho opričníci (telesná stráž), lejú sa cárske vína na bohaté koberce, spievajú husliari piesne.

Spievajú o veľčinoch minulých cára, ako zbraňou vzal Astrachan i Kazaň.

Ale hlas minulej slávy neveselí cára, on velí, aby mu podali náličnicu.

Zdravstvujte tiuni (úradníci), opričníci moji, a vy hlasnejšie bite v struny — bajani-slávici.

Nech si vyberie každý náličnicu, ja prvý otváram chorovod!

A za mnou, moji tiuni, opričníci moji, a vy hlasnejšie bite v struny — bajani-slávici.

A všetci pozdvihli poháre, nepozdvihol iba jeden: jeden nezdvihol pohár, Michailo, kňaz Repnin.

Ó, cár, zabol si ty Boha, svoju hodnosť si zabol! Opričinou si sa okrúžil na biedu!

Rozožeň deržavným slovom psie deti; či ty máš, ó, panovníku, v maškaráde tancovať?

No cár, nachmúriac brvy: Tys oslabol na ume, alebo si sa opil! Mlč, drzý rab!

Nehovor slova a vezmi masku — lebo ináč, prisahám, prežil si svoj posledný deň!

Tu vstal a pozdvihol pohár Repnin, spravodlivý kňaz. Nech zhynie opričina! riekol a prekrižoval sa.

Nech zdravstvuje naveky náš pravoslávny cár, nech riadi nás ako indy.

Nech opovrhuje ako zradou, slovom nehanebného lichotenia: masky nedám si na tvár v moju poslednú hodinu.

On hovoril a náličnicu nohami rozdupal, z ruky mu vypadol pohár na zem.

Umriže, drzý! skríkol cár — a padol žezlom prebodnutý Repnin, spravodlivý kňaz.

A znovu pozdvihli poháre, opričníci znovu rozbúrili sa veselím.

Ale zvuk pohárov a džbánov cára neveselí.

Zabil, zabil som nadarmo verného sluhu, nemôžem sa ďalej radovať.

Darmo lejú sa vína na cárske koberce, darmo spievajú cárovi husliari.

Spievajú o veľčinoch minulých cára, ako zbraňou vzal Astrachan i Kazaň!“

Báseň je písaná v staroruskom slohu a upomína na tón ruských hrdinských „bylín“.

Formou moderná, ale obsahom čisto ruská báseň je „Vasilij Šibanov“.^[244] Nemýlim-li sa, Schillerove balady boli asi obrazcom k tejto tvorbe:

„Kňaz Kurbskij útekom spasil sa od cárskeho hnevu, s ním ušiel i Vaska Šibanov, jeho stremianný (sluha, čo strmeň držiava, sluha pri koňoch). Tučný bol kňaz, kôň pod ním klesol, čo robiť v hmlistej noci? Verný Šibanov oddal vojvodcovi svojho koňa: skáč, kňaz, do nepriateľského stanu, ja peši pôjdem. Kňaz doskákal, sedí v litovskom šiatri, okolo Litvini, obdivujúc kňaza a tešiac sa, že kňaz Kurbskij stal sa im priateľom.

No kňaza neteší nová česť, on je plný žlče a zloby, a chystá sa vyčítať cárovi listom všetko, čo mu dávno na duši bolo. I píše bojar celú noc, pero jeho pomstou sála, zlými slovami raniť chce cára. Zora našla hotový list. Ale bieda! Kto opováži sa oddať Ivanovi drzé slová, komu nie je milá hlava? Tu prichodí Šibanov v potu a prachu: ,Kňaz, nepotrebuješ moju službu? Hľa, naši mňa nedohonili.‘ Kňaz mu oddá list na Ivana.

Hromom zunia nad Moskvou zvony, sám cár v pustovníckom odeve zvoní: či volá nazad pokoj, či pochováva naveky svedomie? Často a mierne bije na zvon, na zvon počúva moskovský národ a modlí sa, plný strachu aby deň minul sa bez popravy.

V odvetu panovníkovi zvoní ľúty Viazemskij, Vaska Griaznoj, i Maľuta, i Bohom prekliaty Basmanov.

Cár skončil, na žezlo opierajúc sa ide — tu zďaleka jede posol, nad čiapkou list držiac. Skočiac z koňa, podíde k cárovi pešo a hovorí, neblednúc: ,Od Kurbského kňaza Andreja!‘

Oči cára zbĺknu plameňom: ,Na mňa od zlodeja?‘ Čítajte, diačkovia, nahlas list od slova do slova.‘ Ako Šibanov podáva list, Ivan vrazil do nohy poslovej ostrý koniec žezla, oprel sa oň a počúva.“ List zneje:

„Šibanov mlčal. Z prebodnutej nohy krv rudým vyteká tokom, i cár hľadel v pokojnú tvár sluhovu: ,Áno, tvoj pán má pravdu! Niet pre mňa útechy! Krv dobrých a silných vylial som, ja pes nedôstojný a smradľavý! Posol, ty nie si rab, ale priateľ jeho, a musí mať veľa verných, keď teba tak vydal za nič — stúpaj do mučiarne.‘

Katani mučia Šibanova: vydaj zradcov, odkry zradu!

Cár pýta sa: ,Nu, vydal druhov svojho pána?‘ Odpovedajú: ,Cár, jeho jediné slovo je: sláva môjmu pánovi!‘

Večer prišiel, mučenie obnovilo sa. ,Nuž čo, nazval posol zlodejov?‘

Cár, blízky je jeho koniec, ale on vraví vždy len to jedno: ,Ó, kňaz, ktorý si ma vydal za okamih sladkej pomsty, nech Boh ti odpustí pred otčinou! Uslyš ma, Bože, v predsmrtnú moju hodinu, jazyk môj onemieva, zrak môj hasne, no v srdci mám ľúbosť a odpustenie! Uslyš ma, Bože, v predsmrtnú moju hodinu, odpusti môjmu pánovi! Jazyk môj onemieva, zrak môj hasne, no slovo moje jediné je:

Pravda, v básni nenájdeš Schillerovej sentimentality, tyran neželá si byť „im Bunde der Dritte!“^[247] Sudba ide svojou neúprosnou logikou ďalej, no titanské samožertvovanie sa sluhu dojíma mocne a celá tragika ruského národa javí sa v tej hĺbke odriekania, vernosti a lásky k otčine. Za velikú Rus modlí sa umierajúci v mukách Šibanov, za hrozného cára, ktorý ho dal mučiť, za svojho pána, ktorý vydal ho Ivanovi za okamih sladkej listovej nadávky. V našich časoch sýteho egoizmu a hladného zúrenia proti sýtym, temer nepochopiteľný je idealizmus Šibanova. My, západom a jeho židovským fermentom presiaknutí ľudia, hrozíme sa nad mučeníctvom a temer neestetickou zdá sa nám tvrdosť a nezlomnosť v utrpení. Naši noví poeti rozvaľujú sa po hodvábnych posteliach, dajú sa viazať „dlouhými vlasemi“ a lížu prach u nôh vilných žien. Zoženštilá chasa takzvaných „moderných poetov“ káže pozemské „nebe“ — a nebadá, že len sila zaslúži i pôžitok.

Nadmieru milé sú Tolstého piesne v duchu národnom; pravda, on im dáva ostrú pointu. Tak spieva:

„Ej, keby Volga mátuška nazad tiekla! Keby možno bolo, bratci, počať žiť od počiatku! Oj, keby zimou kvety rozkvitali, keby sme ľúbili a nerozľúbili! Keby bolo možno na dno morské, keby bolo možno veriť krásnym devám! Oj, keby všetky baby boli molodcami,^[248] keby pohár voždy dochodil k ústam! Keby drábov pobral čert! Keby vrecká voždy zvonili peniazmi! Keby sme mali, bratci, všetci svoje kaftany! A keby hladný každý deň obedoval! A báťuška cár náš keby vedel vždy celú pravdu!“

To pieseň povolžskýoh chlapcov-junákov, no má ostrú pointu v tom, že nemožno cárovi vedieť vždy celú pravdu. Lebo len tak dajú sa vysvetliť biedy, že molodec nemá svojho kaftana a každý deň neobeduje.

Iný raz zase spieva o pravde na ruský lad: „Ach, ty si, pravda, mátuška, veliká a široko stojíš! Ty si sa zdvihla horou až do neba, ty si sa, hosudaryňa, rozvalila stepami, rozliala si sa sinými morami, okrášlila si sa mestami ľudnatými, rozrástla si sa lesmi hustými. Neobjechať teba za sto liet, pozrieť na teba, čiapka zvalí sa! Sedem bratov vyjechalo, dobrých molodcov, aby videli, aká je pravda, kde býva. Veď mnoho o nej hovorené, mnoho o nej napísané, mnoho o nej nalhané. Poskákali molodci, poodjechalí k pravde zo siedmich strán, uvideli pravdu zo siedmich koncov. Hľadeli dobrí molodci, pokrútili hlavami udatnými. A vrátili sa do svojho rodiska, a každý hovorí o pravde po svojom: jeden ju nazýva horou vysokou, iný mestom ľudnatým, ten zase morom, ten lesom a ten stepou. I povadili sa bratia medzi sebou, vyňali meče oceľové a rúbali druh druha do smrti, a rúbajúc sa, hanili sa, a brat brata nazýval klamárom. Konečne ľahli do jedného, sedmoro bratov udatných. Umierajúc, každý synovi kázal, rúbať sa do smrti a padať za pravdu. Takže i syn synovi kázal, a dosiaľ ich vnukovia rúbajú sa, všetci rúbajú sa za pravdu na velikú svoju biedu.“ Je toto veľmi uhneťujúce dokončenie. Veliký vyznieva z básne, a my čujeme z nej to večné Pilátovo „čo jest pravda?“

IV

Prejdime k veselšiemu. „Kolokolčiki“.^[249] Táto prekrásna báseň dokazuje, že v duši každého pravého ruského človeka, ako nerozlučiteľný doplnok jeho patriotizmu, idea všeslavianstva býva a panuje v najskrytejšom uhle duše. Alexej iste nepatril ku škole Ivana Sergejeviča Aksakova, ba jednou básňou viedol s ním duchaplnú polemiku. Alexej, človek dvorný, svetský, s vysoko umeleckým naladením, nespúšťal sa rád do denného ruchu strán a politických rozčúlení. Ale niet Rusa, z ktorého nevystrčilo by sa ako šidlo z mecha, veliké i široké slavianske zoznanie, jestli len ako Pypin naschvál rozumom neutlmuje v sebe prirodzený cit. Báseň počína sa:

Kôň nesie básnika, on tepe kopytom kvietky; básnik prosí, aby ho nekliali za to. On by rád ich netepať — ale:

Kôň nie je učeným jazdcom cvičený maznavo, on je s búrkami známy, vyrástol v čistom poli, neblýska sa na ňom ako oheň, šabraka vyšívaná; kôň môj, kôň je slaviansky, divý, nepokorný. No tento verš podávam v origináli:

V tomto obraze jazdca i koňa vidíme neistú ešte sudbu sveta slavianskeho, čo objasní sa ešte lepšie ďalej: „Máme priestoru dosť, kôň môj, hovorí jazdec, zabudnúc na tesný svet, letíme vetrom k neznámemu cieľu! Čím skončí sa náš beh? Radosťou? Priepasťou? To znať nemôže žiaden človek, jedine Boh. Či nás zbojník zastrelí, a či doletíme do svetlého mesta, kde ulice ozývajú sa hromom zvonov a šumom búrneho, očakávajúceho národa. Hľa, ta ide zo západu jasné posolstvo.

V kontuškách i halienkach idú k nám hostia na koňoch a máchajú bulavami.^[258] Podoprúc si bok jazdia, vietor rozdúva ich rukávy.

A hospodár vyšiel pred svoj dvorec, vyšiel veľkolepý; jeho jasná tvár blýska sa novou slávou; všetkých jeho postava naplnila láskou i strachom; na čele jeho blýska sa čiapka Monomacha.“^[259] I hovorí:

Hromovo zaznejú zvony, husle zahrajú, hostia sadli okolo stolov, med i braga^[262] sa leje:

A báseň končí zase nevinným:

Zakončíme prehľad jeho drobných prác básňou, kde rozvinuje náhľady svoje o umení. Báseň hovorí:

„Darmo myslíš, umelec, že si tvorcom tvojich tvorieb. Ony sa večne nosili nad zemou, okom neviditeľné. Nie, to nie Feidias vozdvihol olympického slávneho Zeusa! Či Feidias vydumal to čelo, tú leviu hrivu, láskavý, cárstvenný pohľad spod mraku obŕv hromonosných? Nie, to nie Goethe stvoril velikého Fausta, ktorý v staronemeckom odeve, ale v pravde hlbokej všesvetovej rovný je obrazu predvekovému od slova do slova! Alebo Beethoven vynašiel svoj pohrebný marš, či zo seba bral rad srdce trhajúcich akordov, plač nepotešiteľnej duše nad hynúcou velikou myšlienkou, rušenie svetlých svetov v beznádejnú priepasť chaosu? Nie, tieto zvuky blúdili voždy nesmiernym priestranstvom, on už hluchý pre zem, počul ich nezemský plač. Mnoho je v priestranstve neviditeľných foriem a neslyšateľných^[265] zvukov, mnoho je v ňom čudesných slov, i svetla, no vysloviť ich vie len ten, kto zná vidieť i čuť, kto uloviac črty kresby, len súhlas, len slovo, ťahá celú tvorbu v náš udivený svet. Ó, okrúž sa mrakom, poeta, okrúž sa mlčaním, buď samotný a slepý ako Homér a hluchý ako Beethoven, sluch duševný silnejšie napriahni, i duševné zrenie, a tak ako na tajnej listine ohňom vystupujú bezbarevné predtým riadky, tak naraz vystúpia pred tebou obrazy z mraku, vystúpia formy, ty ale ten okamih chytaj, hľaď, zatajac dýchanie! Tvoriac, pomni na mimoletné videnie!“

Básnik zrovnáva sa týmto s ideou velikého Michelangela. Ten hovoril, že statua je a väzí v surovom balvane mramorovom, treba len vedieť odstrániť netrebné kusy z balvanu…

Prvá z väčších prác Tolstého bol historický román „Kňaz Serebriannyj“.^[266] Román mal veľký úspech, tri vydania vyšli bystro jedno za druhým, preložili ho na jazyk francúzsky, nemecký (tri razy), anglický, italský a poľský. Maďarsko-nemeckým žargónom vyšiel v „Pester Lloyde“, a ani Lloydovo maušlovanie neoslabilo valne jeho dojem. Po italsky výborne preložil ho verénsky profesor Patuzzi, pomocou ruského spisovateľa Zadlera.

I tento román vzatý je z doby Ivana Hrozného, a opísaný je v ňom ťažký čas Ivanovho vladárenia. Serebriannyj je veľkodušný, prostosrdečný bojar. Päť rokov vyjednával s kráľom poľským Žigmundom, ač svojou priamou prírodou znemožnil vyjednávania. Navrátiac sa do Ruska, našiel zem stenajúcu pod jarmom Ivanových opričníkov. Toto bola istého druhu stráž telesná, no mala strašné práva a zneužívala ich do krajnosti. Serebriannyj postavil sa smelo proti opričníkom.

Slávne cárstvovanie Ivana zatemnilo sa pod piatimi rokmi, čo bol Serebriannyj na Litve. Cár preniknutý myšlienkou, že ho okružuje zrada, stvoril opričinu, na čele ktorej bol Maľuta Skuratov, človek diabolských inštinktov. Opričina rozniesla teror medzi ľud i magnátov.

Serebriannyj smelo hovorí pravdu Ivanovi, podporovaný Maximom Skuratovom (synom Maľutu) a lstivým Borisom Godunovom nebojí sa cárskeho hnevu. On je presvedčený, že pravda a priamy čin musí zvíťaziť i voči takému despotovi, ako bol Ivan, a nemýlil sa.

V prvej časti románu opisuje autor živými barvami cársku poľovku, byt a činy zbojníkov, vlastne nespokojencov utiahnuvších sa do hôr a vedúcich boj proti opričine, a uvádza na scénu známu historickú postavu Fiodora Basmanova. Hostinu Ivana v Slobode, kam sa utiahol z Moskvy, jeho strašný súd nad bojarom, do nemilosti upadlým (dal mu jedu do pohára), opísal Tolstoj horúcimi barvami. V poslednej čiastke opísané sú popravy Viazemského, Basmanovcov, Morozova a druhých, a tiež posolstvo Jermaka o pokorení Sibíri.

Pre náš vkus je román „Kňaz Serebriannyj“ miestami pridobrodružný a romantický. No v ňom už zárod najslávnejšieho diela Tolstého, jeho dramatickej trilógie.