ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[426]

Bezsporne najväčší súčasný slaviansky spisovateľ a básnik, Lev N. Tolstoj, dňa 28. augusta svätil sedemdesiate štvrté narodeniny a päťdesiatročnú literárnu činnosť. Roku 1828 narodil sa v Jasnej Poľane (Tulská gubernia, Krapivenský újezd). Rod jeho siaha po Petra Veľkého. Otec jeho, gróf Nikolaj Iľjič, prevzal otcovský majetok v biednom stave, no vzal si ohromne bohatú dedičku Máriu Nikolajevnu Volkonskú, mať Levovu. Lev Nikolajevič stratil mať roku 1831, otca roku 1837 a tak deväťročný bol úplnou sirotou. Detstvo strávil v Moskve a Jasnej Poľane, ako mladík prešiel do Kazane, kde mal tetku, aristokratku Juškovovú. Roku 1843 Lev postúpil na kazanskú univerzitu, kde učili sa i jeho bratia Sergej a Dimitrij a kam prešiel potom i starší brat Nikolaj, Levov miláčik. Traja bratia zakončili filozofické kurzy, Lev bol lenivý, nestály a prechádzal z fakulty na fakultu (na východnú, juridickú fakultu). Tolstoj žil v Kazani veľkosvetským životom, všade rád videný, hral karty, pil, dvoril ženským, jazdil atď. Prepadol roku 1845 na exámenoch, hodil na univerzitu rukou a roku 1847 tašiel na svoju Jasnú Poľanu, aby sa venoval hospodárstvu a svojim mužíkom, ktorých bolo mu žiaľ ponechávať hrubým starostom a kasnárom. „Načo hľadať v druhej sfére príležitosti byť užitočným, keď sa mi odokrýva blýskavá, najbližšia povinnosť?“

No prvý pokus „slúžiť ľudu“ nezdaril sa. Tolstoj beží do Petrohradu, zloží zopár skúšok a vráti sa nazad, kde potom tri roky žil bezvýchodno.

Ale roku 1854 prehral v kartách ohromnú sumu; hovoria, že do milióna rubľov robili všetky prehry. Vidiac, že ďalej nemožno tak žiť, zobral sa na Kaukaz^[427] k bratovi Nikoluškovi, ktorý tam slúžil ako oficier; čítal, poľoval, blúdil po kraji, troviac päť rubľov za mesiac, aby mohol zaplatiť kartárske dlžoby. Keď už nemal dlžoby, dal sa za vojaka, vstúpil ako junker (kadet) k 4. batérii 20. delostreleckej brigády. Batéria stála na rieke Tereku v stanici Starolidovskej. Tam slúžil štyri roky, až do počiatku Krymskej vojny.

Prvé jeho dielo, „Detstvo“, bolo vytlačené ešte roku 1852. Razom stal sa ním prvotriednym literátom. Nasledoval „Nábeh“, „Chlapectvo“ („Otročestvo“), „Zo zápisiek markera“, „Ráno pomeščika“ a „Kozáci“. Všetko toto uzrelo svetlo v „Sovremenniku“, až na „Kozákov“, ktorí vyšli v „Russkom vestniku“ Katkova.

Kaukazský pobyt jeho bol tedy plodný, on založil slávu mladého spisovateľa. Veliká príroda, poetický život v staniciach, svieži kozácky národ priamo stali sa modelmi pre tvorivého ducha.

Krymská vojna voviedla Tolstého do činnej armády, k štábu kňaza M. D. Gorčakova na Dunaji. Roku 1855 dostal komando nad horskou batériou, bojoval pri Černej (4. augusta) a zúčastnil sa útoku na Sevastopol (27. augusta). A pri bojovom živote neprestal pracovať literárne. On utvoril vtedy perly ohromnej, neobsiahlej ceny: „Sevastopol v decembri roku 1854“, „Sevastopol v máji roku 1855“ a „Sevastopol v auguste roku 1855“. Tolstoj potom utvoril grandióznejšie diela („Vojna a mier“, „Anna Kareninová“), ale vyššie nepomkol sa vzhľadom na poéziu a umelecké krásno než v „Sevastopole“, a to preto, že nemyslím, že by slovesné umenie v próze mohlo ísť vyššie.

Cárica Alexandra Feodorovna prelievala slzy pri čítaní prvej poviedky a cár Nikolaj Pavlovič, byvší protektor Puškina, vydal ihneď po prečítaní „Sevastopola“ rozkaz, aby Tolstého odvolali z predných vystavených šiancov a dali mu bezpečnejšie miesto. Veliteľ pomohol si tak, že poslal Tolstého ako kuriéra do Petrohradu. Možno cár Nikolaj, veliký človek,^[428] jedna z najšľachetnejších postáv celej novej histórie, zachránil Rusku velikého spisovateľa, lebo Tolstoj bol až prismelý a staval sa do najprudšieho ohňa. Pravda, Tolstoj na konci žitia nebárs bol vďačný potomkom jeho.

Tolstoj koncom roku 1855 prišiel do Petrohradu už ako slávny muž, jehož meno bolo na ústach u všetkých; mladý dvadsaťsedemročný muž obcoval s prvými hviezdami ruskej literatúry: s Gončarovom („Oblomov“), Turgenevom, Ostrovským (dramaturgom), Nekrasovom, Grigorovičom,^[429] Družininom,^[430] Sologubom,^[431] Panajevom,^[432] Fetom.^[433] Jeho obcovanie s velikánmi súčasnej literatúry nebolo intímne: v ňom sídlila hlboká nespokojnosť so sebou i s nimi a temné túženie po niečom lepšom, po tom „pravom“. Sám píše, že trápil sa nad tým, „čo je dobré a čo je špatné“ (čto chorošo, čto durno); neprišlo mu na um, že zjavené, pozitívne náboženstvo na tieto otázky už dávno dalo určitú odpoveď.

K banálnym frázistom o „pokroku“, „pokrokovosti“, „progrese“ (voždy boli prázdni a namyslení ľudia, hútajúci, že len oni „pokrokária“ preto, že všetko staré odsudzujú, na všetko bývalé špincú a nové slovcia vynachádzajú). Tolstoj nepripojil sa, bolo v ňom primnoho zdravého zrna, primnoho samostatného talentu. Celá „obličiteľná“^[434] (obviňujúca, vyšetrujúca alebo odhaľujúca) literatúra nosí pečať beztalentnosti, štréberstva. Naozajstný talent tvorí, a už potom čo z toho vyjdú za náuky, to nie je starosť tvorcova. Beztalentní „obličitelia“ žehrú, odsudzujú a hynú bez stopy vo vlnách žitia.

Tolstoj roku 1857 šiel do Európy. Paríž ho namrzel, on poznal, koľko hnilého a šumichrastového je na tom slávnom „progrese“. Preto bol ďaleký raboliepskemu^[435] poklonkovaniu sa Západu a cudzine, ako známo, ťažká to choroba ruskej najvyššej inteligencie. Jeho poblúdenie hodilo sa na inú stranu, ako nižšie poukážem, vzdor ohromnému rešpektu, vzdor opravdivej slavianskej láske, ktorú proti Tolstému cítim.

Svoju moróznu náladu, prinesenú zo Západu,^[436] vyjadril v poviedkach „Luzern“ a „Albert“. Starší brat jeho Nikolaj zomrel v tom roku na suchotiny a Lev počal tuho veriť, že je sám suchotinár, myslel na smrť, a tu ho zachvátil mocný pesimizmus, v ktorom objavili sa už zárodky jeho lžifilozofie a diletantského teologizovania. Už vtedy napísal paradoxon: „Umenie je lož a ja nemôžem milovať krásnu lož“, a to napísal vtedy, keď v duši jeho rodili sa veliké obrazy, figúry a deje jeho obrovských, na svet hovoriacich diel. Umelec od hlavy po päty vzpiera sa umeniu, ryba vzpiera sa vode, vták spieva sarkazmy na vozduch a horu.

Roku 1859 zase len išiel na cesty; z toho pochádzajú práce: „Meteľ“ (preložil Jozef Škultéty), „Dvaja husári“ a „Mladosť“, „Stretnutie sa s moskovským známym“, „Tri smrti“ a „Rodinné šťastie“ (toto dľa mňa je „Kareninová“ in ovo).

Do sveta šiel za pedagogickým účelom: chcel na základe skúseností za hranicou u seba v Jasnej Poľane a okolí zariadiť ľudové školy cele nového typu. Chodil po školách a inštitútoch, dobročinných spolkoch. V Berlíne navštevoval univerzitu, väzenia i múzeá, Schulze-Delitschovské pomocnice atď. Navštívil Weimar, Halle, Wartburg. V Drážďanoch poznal sa s Auerbachom. Precestoval Francúzsko, Belgicko, Itáliu a Švajčiarsko. Na týchto cestách osobne poznal Proudhona, Lelewela a Liszta.

V Jasnej Poľane založil tedy svoju školu, „cudziu každej rutiny, každého násilia a disciplíny“. Do jeho školy žiaci chodili, keď chceli, odchodili, kedy sa im zapáčilo, keď chceli, učili sa, keď nie, nuž nie; nebolo žiadnych regúl, ani príkazov, ani žiadneho prinútenia. Úloha učiteľa bola svojimi rečami tak pritiahnuť žiakov, že oni sami stali sa poriadnymi, sami do všetkého sa brali a sami nad sebou držali disciplínu a dozor. Jestli sa to nestáva: učiteľ je vinovatý, že nevedel nad deťmi podržať vládu. Voľnosť, doslovná, široká voľnosť bola hlavným princípom; toto pochopili jasnopolianske deti výtečne: „keď voľnosť, nuž voľnosť“ a neprišli do školy vôbec. Tolstoj pomaly zostal sám; počet prihlásivších tak sa scvrkol, že nebolo hodno a možno školu udržovať. No táto pedagogická epocha vydala plody: diela Tolstého „O metódach vyučovania“, „O ľudovej vzdelanosti“, „Návrh všeobecného plánu školského“, „Výchova a výučba“ atď. Samosebou rozumie sa, že pri všetkých podivnostiach spisy tieto obsahujú veľmi mnoho hlbokého, pravdivého a šľachetného. Zašlo i ostatných štrnásť škôl, utvorených na princípoch tolstojovských, ako ináč i byť nemohlo. Duch môže byť hotový, ale telo je mdlé! S týmto koeficientom trenia (Reibungskoefizient) nerátal Tolstoj, ako často potom pri svojich teóriách a učeniach. Deti konečne neboli tak nelogické, keď nevediac, „čto chorošo, čto durno“, najprv liezli učiteľom na chrbát a potom išli ta, kde bolo ešte voľnejšie, to jest poza školu.

Pedagogická činnosť Tolstého ukonala a priviedla do trápneho položenia duchovného. Sám vyznáva, že sa ho chytila duchovná choroba a on ušiel kamsi v step k Bakšircom „piť kumys^[437] a žiť zverským životom“.

Počas pedagogických pokusov počala sa v Tolstom vyvinovať „tolstojovčina“. Zblížil sa k ľudu, chcel mu pomôcť a nevedel ako. Počal zúfať a v zúfalstve prišiel na to, že ľudu nepomohlo ani oslobodenie, že mu nepomôže ani vzdelanie, ani škola.

Proces duchovného nadlomenia, ktorý sa už počínal, pretrhnutý bol nad pomyslenie šťastnou okolnosťou: Tolstoj zaľúbil sa a oženil sa s predmetom svojej horúcej lásky. Ženba ho prinavrátila svetu, ľuďom, prírode, k tomu „humanum“, čo žiadnemu človeku, čo by stál ako vysoko, nemá byť „alienum“.

Dňa 23. septembra r. 1862 vzal si za manželku Sofiu Andrejevnu Bersovú, osemnásťročnú dcéru moskovského doktora, krásnu, rozvitú a duchaplnú. Erat medicina, prope divina!^[438] Rodine Tolstého pribúdalo každoročne o jedného malého člena, on bol nežným manželom, milujúcim otcom a príkladným hospodárom. Letom gazdoval a zimy boli obetované literatúre. Toto boli blahé časy jeho „rodinného šťastia“, áno i časy jeho zdravej, geniálnej, plodohojnej velikej činnosti literárnej. Písaval často celé dni a noci, k veľkým prácam robil pilné štúdie, prípravy. A v slobodnom čase mnoho smial sa, hral sa s deťmi, vodil ich na prechádzky, robil gymnastiku, behal na korčuliach, jazdil, poľoval.

Chcel napísať veľký román z roku 1825 „Dekabristi“^[439] a robil k nemu obšírne predštúdie. Neskôr, štúdiami lákaný, opustil epochu roku 1825 a urobil centrum velikého románu svojho „Vojna i mir“ rok 1812. Iste na šťastie práce, autora i ruskej literatúry. Od „Dekabristov“ Tolstoj odstúpil, „lebo pohyb takzvaných dekabristov bol preštepený francúzskymi aristokratmi a emigrantmi a nevznikol na ruskej pôde, preto Tolstoj nemohol s ním sympatizovať“, svedčí jeho švagor Bers.

„Vojna i mir“, ruský, veliký epos, začal vychádzať v „Russkom vestniku“ roku 1865 a zakončený bol roku 1869. Sedem ráz ho prepracoval, sedem ráz ho odpísala jeho žena Sofia Andrejevna. O tomto homérickom veľčine napísať niečo nového je ťažko: má ono za sebou celú velikú literatúru, ba celé literatúry, nakoľko o ňom písalo sa v dvanástich jazykoch.

Román „Vojna i mir“ stal sa faktom v živote velikého národa, historickým faktom nie menej vážnym, ako nejaká štátna, pragmatická alebo vojenná šťastná akcia, a pritom i veľkým poetickým, umeleckým dielom. A roh hojnosti nebol vyprázdnený; Tolstoj, oddýchnuc si málo, počal novú epopeju, román „Annu Kareninu“, ktorú šťastlivo dokončil až roku 1876. Oba romány sú plody tichého, ustáleného šťastia, rovnováhy duchovnej a bezúhonne zjasneného ducha, trebárs už i v nich zvučia nôtky, ktoré neskôr zosilneli v temné výkriky; múza lahodnou rukou miernila tendenčnosť, umenie nedovoľovalo prerastať burine, poézia osladzovala horkosti sektárskeho „tolstojovania“. Pravda, v posledných kapitolách „Anny Kareninovej“ Tolstoj čo Levin počína horko metať sa, smútiť, zúfať nad ničomnosťou všetkého, i rodinného šťastia, no všetko vyznie harmonicky. Levin nájde východ a prieduch v tomto svojom morálnom samomučení: „dľa duši žiť“, „Boga pomniť“^[440] — na tom sa uspokojí. Zdalo by sa, Tolstoj našiel pevnú pôdu pod nohami. No nebolo tak. Ešte roku 1879 bolo badať, že blíži sa tomuto velikému človeku nová krisis duchovná, ktorá i skoro nastúpila a pohýbala nielen ním, ale veľkou ekléziou jeho ctiteľov a prívržencov.

„Vojna i mir“ s „Annou Kareninou“ sú vlastne blížence, prvý román je historicko-spoločenský, druhý čisto spoločenský; prvý hrá v rokoch 1805 — 1812 a 1813, druhý asi v súčasnej Tolstému vysokej spoločnosti Petrohradu a Moskvy. Nepevnotu spoločenskej osnovy, líčenú v „Kareninovej“, Tolstoj označil tragickým životom Anny. Poetická sila v oboch románoch je municiózne rovná, iba rozmery sú väčšie v prvom románe. Mnoho osôb v „Kareninovej“ má otcov, dedov a ujcov vo „Vojne i mire“. K dvom ruským ženským ideálom, k Puškinovej Taťjane a Turgenevovej Líze („Dvorianskoje gnezdo“), Tolstoj dal tretí: Natašu z „Vojny i miru“. Mnoho prekrásnych, živých velikých typov utvorila veliká literatúra ruská (pripomenúc si len Marfinku z Gončarovovho „Obryvu“, tohože a tamže Babušku, Tolstého Kitty atď.), ale k oným dvom pripojujem len Natašu. O nej prekrásne hovorí Jevgenij Markov: „Tuším je dostihnutý ideál ruskej ženštiny… nie ideál nejakých složných^[441] spoločenských pomerov, nejakých fajných zdokonalení urnového i fyzického života ľudského, ale ideál prekrásnej ľudskej duše, plnej horúcej lásky ku všetkým, plnej mladistvej radosti, mladistvého túženia za životom, plnej vnútornej i zovnútornej krásy“, to je Tolstého Nataša vo „Vojne i mire“.

Doba velikého slobodného tvorenia, zdalo sa, je už u konca, Tolstoj vhlbuje sa celým ohňom svojho temperamentu do záhad ľudského bytu, do záhad duše, svedomia, nesmrteľnosti a smrti, a konečne prichodí k rezultátu, ako myslí konečnému, keď na sebe objavil, že blúdil dosiaľ ako neveriaci — a teraz stal sa veriacim, stal sa kresťanom. Otvára evanjelium a zvlášte piatu, šiestu a siedmu kapitolu Matúša, kde nachádza sa božská, nadzemných mystérií plná Kristova kázeň na hore. A z tohoto vysokého zjavenia vytrhuje a nad všetku mieru, nad všetko pomyslenie prízvukuje, vynáša tridsiaty deviaty verš piatej kapitoly: „Aby ste neodpírali zlému“ — dľa kralického —, „aby ste sa neprotivili zlému“, dľa staroslovenského prekladu.

Na tomto základe a vôbec na základe samostatného i čiastočne samovoľného „tolkovania“ celého evanjelia, pričom Tolstoj nemilosrdne podťahuje len to, čo sa mu zdá súhlasiť s vlastnými teóriami, a takže nemilosrdne vynecháva, nechce vidieť to, čo sa mu direktne protiví, vystrojil složné stanovisko duchovného pesimizmu, oblial všetko otravou beznádejnosti a priamo i zúfalstva. Nasledovalo skoro potom veliké číslo spisov, brožúr a kníh, v ktorých silnou, priamo omamujúcou dialektikou Tolstoj zakladá svoj nový názor na svet, Boha a ľudí, takže pred nami rodí sa a rastie cele nový, cele iný Tolstoj, nemajúci s pravým, emanujúcim z jeho veľkých umeleckých tvorieb nič iného spoločného, ako mohutné šľapaje levovské. Vestigia leonis.

Mnoho sme písali v týchto skromných novinách o tomto novom obrate, aby sme varovali svojich. Tu len konštatujeme pravdu, že prvý náš Tolstoj je plný svetla, dobra, tepla, všetko uňho dýše vrelým, pulzujúcim životom, krásou, milosrdenstvom, láskou a milotou, zhovievavosťou k chybám, žhúcou horlivosťou po náprave — a tento druhý, nenáš Tolstoj, miláčik všelijakých „Neue fr. Presse“, všetkých vrahov a nenávistníkov nášho plemena, a zvlášte krvavých, nezmieriteľných nepriateľov jeho národa — povstáva pred našimi očami, pravda, v obrovskom rozmere, ako temný oblak, plný smrtiacich bleskov, ako nenávistník všetkého krásneho, jemného v živote, sudca bezapelacionálny, odsudzujúci, zatracujúci i skutočné zlo, i skutočnú ničomnosť spolu s velikými cnosťami, inštitúciami, činmi, obeťami, spolu s nevinnými, Bohom i náboženstvom rozriešenými, dovolenými, ľudstvo udržujúcimi ľudskými konaniami. Evanjelium používa na zmarenie evanjelickej pravdy o osobe a božstve Krista. Tie miesta, kde Kristus sám menuje sa Bohom, pravdou i cestou, kde hovorí, že on je jediným Spasiteľom, Tolstoj nevidí, nechce vidieť. Tu, ako stojíme pred Bohom, z plnej duše nemôžeme ináč vysloviť sa: alebo Kristus lhal, keď hovoril: ja a Otec jedno sme, alebo Tolstoj blúdi, a to tým horším bludom, že blud svoj chce priviazať na to samé evanjelium. A jestli hovoril Kristus v jednom nepravdu, prečo mu Tolstoj verí v inom, prečo zneužíva jeho vytrhaných, čudno „tolkovaných“, čudno rozumených slov? Zaplakal by človek, keď čistou dušou vhĺbi sa do hroznej priepasti tohoto kolosálneho, a ako ináč byť nemôže u Tolstého, iskrenného, úprimného poblúdenia, urputného, hrdého a tvrdého zapierania Krista, a ako tiež ináč byť nemôže, na základe hrdého a tvrdého antichristovstva, zapierania, ba práve hanobenia cirkvi, cirkvi vo všeobecnosti a pravoslávnej zvlášte. A raz odetý v temný oblak pesimizmu, popiera a depce všetko okolo seba: manželskú lásku, umenie a poéziu, históriu svojho národa, duševnú krásu samých seba za bratov obetovavších hérosov-mučeníkov, lesklú zbraň hrdinského a pritom skromného vojska, cit patriotizmu, lásku k národnosti, slávu prešlosti i nádej budúcnosti, duchovné činy monachov, kultúru prastarého náboženstva, toho náboženstva, ktorého silou zachránila sa samostatnosť národa, ktorého duchovným veľčinom skrslo písmo, skrsol jazyk, ktorého pomocou Tolstoj kresal veliké svoje poetické, umelecké tvorby, ktoré mu priniesli vehlas, slávu, nesmrteľnosť časnú!

Avšak púšťať sa do sledovania všetkých paradoxov a protirečí tolstojovčine nie je tu miestne a bola o nich častejšie reč.

Ale i tu nie všetko vyšlo disharmonicky: veliký umelecký dar vyrovnal nejeden výmoľ. Asketické oduševnenie Tolstého, ktoré ho urobilo absolútnym vegetariánom, prinieslo i krásne plody: poučné, vysoko mravné poviedky pre ľud, i u nás všeobecne známe: „Čem ľudi živy“,^[442] „Bog pravdu vidit, da neskoro skažet“,^[443] „Upustiš ogoň, ne potušiš“,^[444] „Svečka“,^[445] „Dva starika“,^[446] „Kde ľubov, tam i Bog“^[447] atď. atď.

Nevinné vegetariánstvo Tolstého bolo preuveličené a ďaleko cez hranice prehnané jeho žiakmi. Oni držali škrupinu za jadro, ako temer všetci epigóni. Čo jesť a čo nejesť, stalo sa u nich akousi rituálnou dôležitosťou. Jestli by sme my obyčajní nesvätí mäsožrúti toľko mysleli, toľko hovorili o jedle, tak sa s ním maznali, ako to robili tolstojovci, celý svet by o inom nehovoril ako o kuchyni a špajskarta bola by svätým písmom.

Vôbec, jestli by sme tolstojovčinu, učenie Tolstého z jeho posledných rokov chceli posúdiť po ovocí, po epigónoch, po skutkoch a žití jeho žiakov, urobili by sme krivdu jeho osobe, jeho etickej čistote, jeho vznešeným a iskrenným pohnútkam. Bol by to súd tvrdý a nespravodlivý dotyčne jeho samého, lebo veru čudných patrónov známe, prisahajúcich na tolstojovčinu! Horké ovocie odpadlo zo stromu jeho „tolkovania“!

Z polotmy špekulatívneho mudrovania časom vyrvala Tolstého múza svojou bielou rukou. Pravda, z jeho poetických diel už sňatý je peľ životnej jasnoty. Tak jeho smrť „Ivana Iľjiča“^[448] líči majestát smrti ako kontrast malichernosti a márnotratnosti ostatných ľudských diel a záujmov. Smrť je to dôležité, ba jedine dôležité, pravdivé, nevyhnutné a veľké — to asi vycítili sme z tohoto strašného, potriasajúceho románu. K životu prizerá sa opäť v utešenej rozprávke „Gazda i sluha“ („Chozjajin i rabotnik“), kde nevoľne zahovorilo Tolstého dobré, nežné srdce. Celkom tendenciou, paradoxami a schválnosťou ubité je to, čo v „Kreutzerovej sonáte“^[449] je umeleckého a poetického. Pravda, ani tu nechýbajú „vestigia leonis“, ale sama povesť, zvlášte jej doslov dochádza až do Herkulových stĺpov, ba ide až za ne, kde prestáva všetko ľudské a otvára sa nahá priepasť „ničoho“, studená tlama smrti a zahynutia. K čomu je to dobré? A muž, ktorý káže mier, „neprotivenie sa zlu“, absolútne slúženie blížnym, odpúšťanie, podávanie líca na druhé zaucho, ako ten samý muž súdi o blížnych, o celej kategórii, o celom velikom stave blížnych, o stave, ktorý tak mnoho bied obľahčuje, o doktoroch? Padúchmi ich zovie v návale ohromného hnevu, všetkých, všetkých. A ako javí sa tolstojovské odpúšťanie, milovanie, ustupovanie, slúženie, milosrdie, láska, pokora, keď príde reč na kňazov, na vojakov? Poslední sú mu do „bláznovských (šutovských) šiat poobliekaní vražedníci“ a z božej služby u oltára, z kňaza, stojaceho pred ním, robí tupý posmech a tvrdý, hrdý sarkazmus. (Vo „Voskresení“ a inde.) A to ten samý Tolstoj, ktorý napísal predtým tieto riadky: „Kroky duchovného vyrušili ma zo zádumčivosti. Ja som ho poprosil, aby ma požehnal a s veľkou radosťou (udovoľstvije) poceľoval som jeho žltkastú neveľkú ruku. Spovedal som sa. Keď skončila sa spoveď a ja som, utlačivši stud, jemu všetko povedal, čo mi bolo na duši, on položil mi na hlavu ruky a svojím zvučným, tichým hlasom riekol: ,Nech je nad tebou, syn môj, blahoslavenie Otca nebeského, nech zachráni v tebe navždy vieru, krotkosť a skromnosť (smirenije). Amiň.‘ Ja som bol celkom šťastlivý, slzy šťastia tisli sa mi k hrdlu, i poceloval som skladky jeho čierneho rúcha a zdvihol som hlavu. Tvár mnícha bola celkom pokojná. Bol som celý unesený blahým citom, a bojac sa niečím ho rozohnať, rýchlo odobral som sa od duchovného, nehľadel som po stranách, aby som sa nestal roztržitým, vyšiel som za ohradu.“

Konečne vnútorné city a presvedčenia môžu meniť sa behom rokov v búrke udalostí, v dlhom rade skúseností, pri večnom trení sa o svet a ľudí rozmanitých zmýšľaní. Prečo by taký veliký duch, večne vriaci, večne naplnený blahorodým nepokojom, iskrennou túžbou za poznaním pravdy, nemohol natknúť sa na pochybnosti, prečo by taká ostrá dialektika nemohla rýpať na veciach kresťanského zjavenia dobrodušne, bez schválnosti, samostatne? Hotové prijímať a nestarať sa ďalej je ľahšie, než samému predierať sa cez zátone pochýb, záhad a duchovných borieb. Ale kdeže berie sa u Tolstého — povedzme — tá neodôvodnená chladnosť k tomu, čo milé a drahé je nečítaným miliónom jeho národa, jeho plemena? A z chladnosti zrodené vehementné napádanie na samé jestvovanie národa, na základy jeho národného, štátneho žitia a bytia? Na jednej strane roku 1891 — 1892 ohnivou dušou, vlastnou rukou, vlastným grošom beží pomáhať hladujúcemu ľudu, s rodinou svojou vysluhuje mu, kŕmi tisícich, zaodieva skrahlých, píše blýskavé brožúry za nich, zbiera ohromné sumy, nakupuje im na zimu potravu. Ale čo znamená táto veľmi obmedzená pomoc ľudu proti jeho národnej existencii, jeho samostatnosti, jeho velikým duchovným pokladom, jeho jazyku, jeho histórii, jeho menu, jeho celej budúcnosti, ktorú Tolstoj na druhej strane podtína sekerou svojej kolosálnej skepsy, omračuje mrazom svojho pesimizmu, svojej priamo zúrivej kritiky? Kdeže niet zla, hriechov? Sám hovorí kdesi (pravda, ešte na počiatku svojej blýskavej literárnej činnosti), že i dobré víno má svoju usadlinu, svoje kvasnice na spodku vína, ale zato neslobodno všetko hýbať, všetko miešať, aby víno nestratilo lesk, chuť, zdravotu a tak všetky svoje dobré a užitočné vlastnosti. A Tolstoj nemilosrdnou rukou búri a mieša práve len tieto kvasnice, túto usadlinu, aby neostalo kvapky zdravého vína. V jeho poslednom románe „Voskresenie“ niet poctivej duše v celom súdobnom a administratívnom svete, čo by aspoň duše dušičky — to je tam samý zlosyn; naproti tomu celá ľudská hodnosť, nevina a vôbec ľudia, zaslúživší sympatie velikého poetu, sedia výlučne po temniciach, väzeniach, katorgách. Tak nám prichodí, ľudia zamenili si miesta, na zodpovedných miestach sudcov, oficierov, správcov mali by sedieť tí „katoržníci“ a oni všetci zasluhujú reťaze a temnice. A potom ku komu obrátila by sa sympatia veľkého spisovateľa, keby na čele Červeného kríža, v salónoch Petrohradu a Moskvy sedeli Katuše a iné vyslúžilkyne domov tolerancie??

Aký by mohutný, potriasajúci bol druhý Tolstoj, čo by i následky jeho „tolku“ uvrhli boli mnohých ľudí do zmätkov duchovných, prvý Tolstoj, náš Tolstoj je prisilný, priveliký, prislávny a mocný, než by mohol byť vyzdvihnutý, paralyzovaný tamtým druhým. Veď i vehlas toho druhého spočíva len na zásluhách a vehlase prvého: keby Tolstoj nemal v arzenáli svojej slávy: „Vojnu i mir“, „Annu Kareninu“, „Sevastopol“, „Detstvo, chlapectvo, mládenectvo“, „Kozákov“, veruže by jeho „tolky“, jeho „V čom moja viera“, jeho kuriózne vydanie „Evanjelia“, jeho doslov ku „Kreutzerovej sonáte“, veru by všetko jeho napádanie na vieru, Krista, na národ i národnosť, patriotizmus, vojsko, pravoslávie, cára, na vlasť a štát zmizlo bolo v temnote takzvanej „podpolnej“ (podzemnej) nihilistickej literatúry,^[450] ktorou emigranti, nespokojenci, idolopoklonníci západnej kultúry, revolucionári a anarchisti zaplňujú zahraničné knižné trhoviská. Kadejakí Čertkovovia a Biriukovovia a podobní oblažovatelia vlasti zo všelijakých Londýnov, Zürichov a Parížov nemohli by tyť z jeho sadla, boli by nemožní a jestli, tedy istotne smiešni.

Tolstoj rozlial talentom, géniom svojím toľko svetla a tepla na ruskú zem a celé Slovanstvo, že zaslúži úctu, vďaku, obdiv a oslavu, ktorú mu z plnej duše oddávame i my skromní pozorovatelia našich verejných a duchovných diel. „Jeho literárna činnosť — píše ,Novoje vremija‘ k jeho jubileu — bezosporno rozšírila pokladnicu vyvýšených myšlienok i citov, ktoré môžu slúžiť osnovou mravného života. Vysoká šľachetnosť jeho duše ukazuje sa v bezpodmienečnej pravdivosti, nepodkupnej úprimnosti a nezávislosti od osôb a mienok. Preto žiadny zo súvekých spisovateľov nemôže sa mu rovnať v sile vlívania na ľudské srdce. Nech by akokoľvek mysleli o jeho chybách a paradoxoch, ani antagonisti jeho nemôžu tajiť čistotu jeho úmyslov, nepodkupnosť svedomia a kázania lásky i dobra, v tom zmysle, ako to on pochopuje.“ Velikí ľudia, veliké cnosti i veliké chyby. Poklesky zmaže čas a prirodzený zdravý vývin národa, veľkosť, čistota, krása a sláva jeho skvieť sa budú až po ďaleké hranice žitia, ktoré dopraje Hospodin velikému plemenu slavianskemu.