State o svetovej literatúre 2

^[267]

Dňa 2. júna (dľa nového kal. 14. júna) zomrel na svojom statku v Kostromskej gubernii Alexander Nikolajevič Ostrovskij, predný dramaturg súčasnej literatúry ruskej. Narodil sa v Moskve 12. apríla 1823.^[268] Jeho otec N. F. Ostrovskij slúžil pri súde,^[269] potom pravotáril s neúspechom. Majúc mnoho detí, žil v biede, až druhým manželstvom popravil si svoje hmotné položenie. Alexander N., najstarší syn,^[270] nemal temer žiadnej výchovy. Matku skoro utratil. No predsa dali ho na gymnázium, potom na juridickú fakultu, tú nedokončil a stal sa registrátorom pri obchodnom súde v Moskve. Bývajúc na Zamoskvorečí, pozoroval život kupcov a hlboko študoval ich život. Prvý raz vystúpil na verejnosť s nevelikou scénou z kupeckého sveta roku 1847.^[271] Potom nasledovala veselohra „Svoji ľudi sočťomsia“,^[272] ktorou razom vydobyl si literárne meno. Behom siedmich rokov napísal osem kusov: „Bednuju nevestu“,^[273] „Bednosť ne porok“^[274][275] („Chudoba nie je hriechom“), „Ne v svoji sani ne sadis“,^[276] „Ne tak živi kak chočetsia“,^[277] „V čužom piru pochmelie“,^[278] „Dochodnoje mesto“,^[279] „Vospitannica“^[280] a „Groza“^[281] („Búrka“). Od roku 1862 počal písať historické drámy:^[282] „Minin“, „Dmitrij Samozvanec a Vasilij Šujskij“, „Tušino“, „Vasilisa Melentieva“ a „Vojevoda“. Potom zase obrátil sa k bytovej dráme a napísal značnú sériu kusov. Každý vzdelaný Rus pozná všetky tieto kusy, oni prešli do života. Pravidelne každý rok dával po jednom kuse obecenstvu. Okrem toho preložil temer celého Shakespeara, mnoho z Calderona, italských i francúzskych drám i veselohier. Roku 1872 svätil dvadsaťpäťročné jubileum svojej dramaturgickej činnosti. Minulého roku bol menovaný za direktora moskovského divadla. Práve chystal sa do nových trudov, keď smrť prervala jeho ohromnú, neoceniteľnú činnosť.

S Ostrovským stratila ruská literatúra veliký talent, jedného z „gogoľovských ptáčkov“, ktoré sú oslavou a pýchou Rosie. On prináležal k tej gogoľovskej realistickej škole,^[283] ktorá vybila z obuvi svojej citľavý prach romantizmu a obrátila sa k životu a pravde. On bol veľkým samostatným talentom, ktorý nechal po sebe celý rad silných, pôvodných prác — on bol dušou novej ruskej dramaturgie. Hneď za dvoma uholnými kameňmi, za „Gore ot uma“ Gribojedova a „Revízorom“ Gogoľovým, ide „Svoji ľudi“ a hore citované bytové drámy.^[284] Gribojedov, Gogoľ a Ostrovskij, medzi tie mená nemožno umiestniť štvrté.

Ostrovskij priviedol na ruské prkná životnú pravdu, nelíčenosť ruského národného ducha, samobytnosť a pritom vysokú mravnosť a idealizmus, blahodarne pôsobiaci na národ. On stal sa velikým učiteľom; to, čím sú veľkí Tolstoj, Turgenev a Gogoľ v poetickej próze, tým stal sa Ostrovskij veľkým na doskách svet vyznamenávajúcich. On bol Rusom v každom svojom nerve, v každej myšlienke, jazyku i spôsobe pochopovania života i smrti, on bol jedným slovom doma a vždy doma. A tak stal sa velikým, čo nepodarí sa nikdy rabínskym švindlerom a japonským žonglérom. Pravda, že jeho pôvodný talent nenašiel rýchlo širokú, hladkú dráhu do takzvanej „svetovej literatúry“ (konečne tento výraz je veľmi pochybnej ceny; svetových autorov nieto, jestli len neuznávame za takých ľudí, ktorých pozná vzdelaný svet. Avšak oni stali sa poznanými nie a priori čo kozmopoliti, ale čo veľkí ľudia vo svojom národe, v jarkom svetle samobytnosti, lebo k originalite a samostatnosti jedného národa musia len pomaly privykať iné národy. Tak privykať sa museli Francúzi na ruských romansierov, a dlho trvalo, než si vydobyli uznanie. Prekladom nejakého židáčika nič sa nevydobyje — márne… groše. Za Tolstým, Turgenevom, Dostojevským pôjde ešte i Ostrovskij do širokého sveta.

Za veliké šťastie pokladám si, že videl som Ostrovského „Vasilisu Melentievu“ na prknách Alexandrínskeho divadla v Petrohrade. Dojem bol veľký, neobyčajný, v istom ohľade nový, až k hraniciam nedorozumenia. Ako možno s tak malými scénickými prostriedkami, takou prostotou dosiahnuť, že obecenstvo bez dychu ustrnie a zamrie, že srdce stiahne sa a do očí neodolateľne rútia sa slzy? Dej deje sa v časoch Ivana Hrozného. Vasilisa svojou krásou a intrigou vydobyje si srdce cárovo, svoje ale podrží pre miláčika. Zo sna, v prítomnosti Ivana, volá ho menom. Scéna, ako Ivan zobudí nevernú manželku, akou strašnou silou drtí svedomie krásnej hriešnice, nikdy nevymizne z duše a umu. Nenie to frázou, keď pomenujem scénu túto shakespearovskou.

Večná pamäť velikému dramaturgovi a spisovateľovi slavianskemu!