ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I ^[465]

Viem, že mnoho písalo sa o velikom diele Tolstého, že nielen ruskí a slavianski, ale aj inorodí znatelia, estetici, kritici a esejisti nakopili celú objemnú bibliotéku o ňom; a keď osmeľujem sa o ňom písať, teda len preto, že bych rád skutkom pritiahol pozornosť svojich užších rodákov na najväčšie umelecké dielo slavianskeho sveta. Rozmery jeho sú tak veľké, že nám dosť zostalo po všetkých znateľoch a estetikoch k hojným paberkom, a možno podarí sa mi i niečo nového odkryť slovenskými očami pre slovenský um. Ani nepíšem kritiku, ani estetiku eposu, najmenej kritiku a estetiku cechovú. Hľadím, pozorujem a usilujem sa zobraziť dojmy, vyviesť rezultáty — a možno i osvietiť niektoré prítmia a priehlbne.

S estetikmi mal bych tuším pračku hneď pri záhlaví svojej štúdie. Pomenoval som „Vojnu i mir“ eposom a autor sám dal nám k tomu právo tým, že on nedal dielu svojmu žiadne meno, on nevriadil ho do žiadnej obvyklej kategórie. Najviac „Vojnu i mir“ volajú románom. Mne zdá sa, že toto nazvanie nezodpovedá, a práve preto, že na „Vojnu i mir“ hľadeli ako na román, prišli v zablúdenie ohľadom jeho ceny, celkovitosti, hĺbky a pravdivosti. Román čo jak veľký a široký môže objať záujmy istej skupeniny ľudí, rodín, prúdov, rozviť istú ideu spoločenskú, filozofickú, politickú, podať históriu jednotlivca alebo rodín… A keď tak pozrieme na „Vojnu i mir“, my zbadáme, že údy obra trčia široko-ďaleko z postele, na ktorú sme ho uložili. Preto ho pomenoval úzkoprsý Nemec skupeninou viacej románov, nemohúc ho položiť na posteľ vcelku. Lebo v ňom je záujem, obraz, esencia, podstata celého národa a sčiastky aj národov okružujúcich ho, v ňom je celý život národa ruského, počnúc od všedných, často malicherných, špatných či krásnych, privátnych záležitostí a interesov až po svetohistorický interes národného, štátneho, kultúrneho, individuálneho života. V ňom je život sám, tečúci svojím tokom sedem-osem rokov, život sám, valiaci sa raz rýchlo, raz pomaly, ale vždy jeden a ten samý, nerozdielny; celkovitý i v jednotlivostiach a jednotný, blízky, rukou dosiahnuteľný vo svojom celku. A také dielo možno nazvať eposom, ako je eposom „Iliada“, v ktorej ako v celku zrkadlia sa ideály, pochopy, vlastnosti helénskeho národa, život Helénov. Ostatne románom menovať „Vojnu i mir“ prichádza mi nemiestne, už pre niektoré historické osoby, ktoré nie sú tvorbami poetu, nehrajú zástoj románový (Alexander, Napoleon, Kutuzov, Speranskij, Bagration atď.), nie sú ani úzadím alebo von z diela, no žijú a hýbu sa nie ako v historickom, nie ako v románovom diele, ale ako v epose helénskom tajné moci olympské. A už historickým románom pomenovať „Vojnu i mir“ bolo by nevkusom. V ňom hlavnou silou je práve to nehistorické v národnom živote. V ňom hlboká, silná a poetická duša Nataši je tak na prvom plátne, ako záhuba polmiliónovej armády na poliach ruských. Jestli nevymyslíme pre „Vojnu i mir“ novú kategóriu — teda môžeme dielo pomenovať len eposom, trebárs to pomenovanie prísne nevpadá pod všetky estetické podmienky a pravidlá, trebárs hovoria, že moderný život nenie súci byť predmetom pravého eposu.

Prvá časť eposu vpadá do času od júla 1805 po 2. december tohože roku, teda po veľkú bitku u Slavkova — čas malý, no pôvodca uspel nám ukázať oboje: i vojnu, i mier. My hneď prenesení sme v plný prúd valiacej sa rieky životnej; on nevynáša nás na nejakú ptačiu perspektívu, z ktorej by sme mohli hľadieť na rieku od prameňov až ponad plný prúd, ale rieka schytí nás sama so všetkým naším videním, cítením a pozorovaním. Ani zo vzdialenosti nehľadíme. A čo by bolo prirodzenejšie, než žeby nás postavil na istú dištanciu od „veľkého času“, ktorému dal pečať Napoleon, aby sme ho mohli obzrieť. Veď to boli časy veľkých pohybov, ohromných premien, sveto-historických dejov. Napoleon stál na výške svojej moci a slávy. Ešte jasala okolo hlavy jeho aureola nepremožiteľnosti. Žiadnu vojnu neprehral, v ktorej on bol na čele armády. On boril a tvoril tróny, delil a spájal zeme, on bol temer všadeprítomným géniom, od neho záviseli osudy starých dynastií, národov a štátov. Borba jeho či diplomatická, či vojenná bola niečo obrovského, nového, formou i obsahom. No pri tom všetkom Tolstoj nepostaví čitateľa ďalej, ale mocnou rukou strhne ho do blízkosti dejov. Z tej blízkosti k dejom, temer mikroskopickej, nevyjdeme až do konca. Osoby, ktoré slúžia nám k poznaniu času a dejov, stýkajú sa síce s vysokým i najvyšším svetom, ale vždy sú nám blízko ako ľudia, ktorých sme dobre poznali od počiatku.

V salóne dvornej dámy Anny Pavlovny Schererovej poznáme sa s niektorými osobami eposu. Ona sama — výtečný prídvorný typ, je vládkyňou politického salóna — tam hovorí sa o politike s tou zvláštnou dvornou intonáciou, zvrchovanosťou a istotou úsudku — a jediným cieľom, aby politika a politické deje nepomietli ich kruhy, ich výhľady a záujmy. Kňaz Vasilij Kuragin prišiel v dvornej rovnošate, človek pridvorný a vážne miesto zaujímajúci. Anna Schererová má dvoch zaujímavých ľudí — politické veličiny, Francúza emigranta vicomta Mortemarta a Italca abbata Morioa. Ona ide týmito delikatesami „uhostiť“ svojich hostí. Všetci, i syn Kuragina Hypolit, jej dcéra Helena, i žena Andreja Bolkonského, „malinká kňažná“, sú ľudia takzvaného „sveta“; oni sú ľudia tých vyšších kruhov, kam príroda a prirodzený cit môže dostať sa len zriedka oblokom. Dvere sú pred ním zamknuté. Do takého kruhu postavil Tolstoj dve osoby, majúce všetky vlastnosti ľudí celých, prirodzených — kňaza Andreja Bolkonského a Pierra, nezákonného syna grófa Bezuchova. Menovite kontrast medzi týmito dvoma a krúžkom dvornej dámy padá jasne do očú. Pierre prišiel z cudzozemska, nadchnutý duchom vtedajšej Európy — no priamy a bez úskokov; on náramne nepatrí ta: považujú ho za strašného republikána, jestli nie za hotového jakobína — a dvorná dáma musí všetky salónne kúsky použiť, aby z Pierra nevybúšilo niečo chúlostivého pre vozduch jej salónu. V Andrejovi Bolkonskom poznať kontrast v jeho uzavretosti, hrdosti a moróznosti. I v ňom, ako v Pierrovi, žije človek celý, hlási sa individualita, príroda, pravda, svojím spôsobom. Títo dvaja čudní a hlbokí ľudia sú najstarostlivejšie, kreslení, ačkoľvek nemožno povedať, že by oni boli, ako hovorí sa, hrdinami románu. Pierre prišiel do Petrohradu hľadať si zamestnanie — ktoré nenachádza, Andrej chystá sa na vojnu. Chce zaviesť tehotnú ženu k otcovi na Lysé Gory. S jej krásou, chladnou a veličestvenou, zápolí iba Elena Kuraginová, dcéra Vasilija, od ktorej veje tá mramorová, hrdá krása bez duše a srdca. Takéto ženské maľovať je veľmi ťažko; lebo poeta odkázaný je pri figúrach svojich na dušu — a tej u nej niet. A predsa Elena Kuraginová patrí k najplastickejším, najumeleckejšie znázorneným ženským typom, pravda, zlým. Tolstoj má na všetko barvy, na všetko. A ešte jedna osoba: kňažná Anna Michajlovna Drubecká, matka mladého synka, hotujúceho sa na vojnu. Ona prišla prosiť za neho o protekciu u kňaza Vasilija Kuragina. Táto kňažná podobá sa všetkým milujúcim matkám schudobnelým, chcejúcim predsa svojmu decku pripraviť príjemný život a kariéru. Ona tiež kontrastuje s kruhom „svetským“, jej materinská láska je prirodzená, jej neústupnosť upomína na srditosť kvočky s malými kuriatkami.

Salón Schererovej s emigrantom a abbatom chrlí zlosťou proti „antikristovi“ Napoleonovi — Pierre s detinským ohňom haní vojnu proti nemu, „velikému človeku“, pre pekné oči Anglie a Austrie. Andrej hľadí hrdo a posmešno na všetko salónne politizovanie. Spoločnosť rozíde sa.

V kabinete kňaza Bolkonského poznáme hlbšie oboch, i Pierra i kňaza Andreja. Posledný nie je spokojný s krásnou ženou svojou Lízou, vidno cez riadky, že syn boháča Nikolaja Bolkonského ženil sa nie z lásky. Akási rozdráždenosť panuje medzi nimi, i ona bojí sa rozlúčenia, nudy v Lysých Gorách. „Nežeň sa,“ hovorí k svojmu mladému priateľovi, tučnému neohrabanému Pierrovi, „nežeň sa do tých čias, zakiaľ si nepovieš, že si všetko vykonal, čo si mohol, pokiaľ neprestaneš ľúbiť tú ženštinu, ktorú si vyvolil, pokiaľ ju nevidíš jasno — ale ináč oklameš sa tvrdo a nenapraviteľne… Ináč všetko vyjde nazmar, čo je v tebe dobrého a vysokého. Všetko sa potratí na maličkosti. Nehľaď na mňa tak udiveno! Uvidíš, že bude pre teba všetko u konca — všetko zakryté okrem salónu, kde budeš stáť na jednej doske s prídvorným lokajom a idiotom! Moja žena je nedobrá, jedna z tých riedkych, u ktorých netreba sa báť za svoju česť… ale ja by mnoho dal, abych nebol ženatý. To hovorím tebe prvému, lebo ťa milujem!“ Andrej miluje Pierra preto, že je Pierre „jediný živý človek uprostred nášho sveta“ — len ho prosí, aby neviedol prostopašný život s Kuraginom (druhým synom Vasilija). Pierre mu sľúbi — ale nemajúc pevnej vôle, ešte v ten večer zájde k Anatolovi Kuraginovi, kde stretneme sa s novými osobami eposu.

II

Nocou u Anatola Kuragina nájdeme zase kus „sveta“, to jest predstaviteľov vysokej spoločnosti, ale už celkom iný jej typ. On nepodobá sa „svetu“ v salóne Anny Pavlovny zhromaždenému, ale je tiež krv z krvi, kosť z kosti jeho. Mládenecký byt Kuragina plný je predstaviteľmi „jeunesse d’orée“.^[466] Sám Anatol, syn Vasilija, dostáva od otca ročne 40.000 rubľov v hotovosti a na konci roku otec platí zaňho nových 40.000 rubľov dlhu — v tie časy sumy báječné; Anatol žije s poručíkom Dolochovom, synom chudobnej vdovy, ale pritom vediacim nielen žiť s boháčmi, ale aj imponovať im svojou tvrdosťou, umením skvele žiť, smelosťou a rozpustilosťou. Práve keď k nim dojde Pierre, spoločnosť rozjarená je stávkou Dolochova s Angličanom. Dolochov totiž podujme krkolomnú vec: vypiť fľašku rumu sediac na šikmom murovanom výstupe za oblokom, balancujúc, ničoho sa nedržiac v ohromnej výške… Kus tohoto rozpustilého, divokého života opísaný je živo a reliéfne… čo ďalej stalo sa, zvieme sa len z následkov: mladí rozpustilci mali zrážku s políciou (priviazali policajta na medveďa a hodili do rieky), začo bol Pierre vyslaný z mesta — Dolochov degradovaný na prostého vojaka — Kuragina vymotal akosi mocný jeho otec Vasilij. Tolstoj podáva obraz bujstva chladnokrvne, verne, bez vývodov — čitateľ sám nech si robí zakľúčenie. V tomto bujstve je mnoho tuposti u Anatola, no Dolochov nám akosi imponuje svojou železnou silou a prevahou nad svojimi súdruhmi. Dolochov je typ tej neurvalej, silnej, rytierskej mládeže, ktorá skutočne potrebovala vojnu, aby mohla stroviť prebytok telesných síl, i sily vôle.

Tolstoj vedie nás zo „sveta“ do Moskvy — a trebárs i tam do domu a rodu vysokého, do domu grófa Rostova, my razom cítime sa von z onoho kráža svetského; sme v rodine, menovite v rodine. Salón nie je rodina. Dom Rostovových, ačkoľvek vysoko znatný, oveje nás obyčajných smrteľníkov vozduchom známym, blízkym, takže nebyť titulu grófskeho, ani by sme nevedeli, že predsa sme u aristokrata. Ani starý Rostov nie je vlastne aristokrat v zmysle západníckom. Tento dobrý, slabý, starý pán — pravý „bárin“ moskovský, okrúžený deťmi, pohostinský, srdečný, nemá aristokratické alúry. Jeho žena, citná, mužovi dvanásť detí porodivšia, láskavá mať; jeho deti, menovite Nataša a Nikolaj, to sú všetko osoby, aké zvykneme i my vídať a ktoré sú nám po ľudsky blízke.

Mať i mladšia dcéra Nataša svätia meniny, celá Moskva prejde ich salónom s vizitami; Anna Michailovna Drubecká, ktorej podarilo sa protekciou Vasilija Kuragina syna svojho Borisa previesť do gardy, pomáha prijímať vizity. Deti sú vo sviatočnej nálade: Soňa, sesternica ich, s nimi. Medzi Soňou a Nikolajom, Natašou a Borisom je detská ľúbosť. Obidvaja mladí ľudia hotujú sa do vojny: akurátny Boris, i otvorený, nie veľmi obdarený, ale šľachetný Nikolaj Rostov. Nataša, milé, trinásťročné dievča, ihneď zaujme nás svojou živosťou a pravdivosťou, ona dodáva celej rodine ten bujný, veselý kolorit, ktorý dáva iba mladosť a neha. Z tohoto rozpustilo-veselého, bez príčiny smejúceho sa púčka rozvinie sa behom diela jeden z najkrajších ženských typov všetkých literatúr sveta. No keď pozrieme na ňu ako na decko, ona žije cele, každým nervom a záchvevom duše, ona skacká a smeje sa nám pred očami, a my jasno hľadíme do jej detskej, priamej, ale predsa neobyčajne záhadnej dušičky. V nej je ohromná dóza životnej sily, takej samorastlej, srdečnej, že ju nebolo možno zničiť ani módnou cudzinskou výchovou. Opak toho vidíme na jej, štyri roky staršej sestre Viere; u tej je viac rozpočtu, viac umu, ale menej srdca. I ona má záletníka Berga, drobného zemana z pobaltických provincií.

Pierre, vyslaný z Petrohradu, prišiel do Moskvy. Jeho otec, gróf Kirill Vladimirovič Bezuchov, ležiac na smrteľnej posteli, pozval ho. Starého grófa, veľmoža katarínskych čias, najbohatšieho magnáta celého Ruska, a ako hovorili ženské u Rostovových, niekdy najkrajšieho muža tohože Ruska a svojho času, nájdeme na posteli porazeného. My nepočujeme od neho živého slova, ba ani to, čo si myslí, ako trpí, a predsa obraz tohoto zomierajúceho leva patrí medzi tie najkrajšie a spolu najmohutnejšie zjavy básnikovej fantázie. Vasilij Kuragin tiež priletel k nemu: jeho žena, mať Jeleny, je blízka rodina grófa; jeho žena a dve nevydaté kňažné — sú jedinou rodinou grófa, zomierajúceho neženatým. Hovorí sa v meste i v svete, že Bezuchov cárskou milosťou usynovil testamentárne svojho nezákonného syna. O to zaujíma sa celé mesto i celý svet, len nie sám Pierre. Kňaz Vasilij ukáže sa nám tu v celej nahote svojho egoizmu — v jeho záujme je, aby nestalo sa usynovenie. Anna Michailovna berie Pierra pod ochranu. Ona ho štuchá, ona ho nasilu núti, aby staral sa o svoje dedičstvo. Pierre ukáže sa nám v celej svojej nevinnej prostote a podivnom duševnom ustrojení. Jeho ani neprekvapí veličestvenná figúra obra-otca — ktorého málo vídaval — jeho netrápi strach, že zákonní dedičia — Vasilij a sesternice-kňažné — môžu ho obrať o následníctvo. Jeho nemôže úprimne bolieť blízka strata. Filozofujúci, nezručný, tlstý a fantastický Pierre oddá sa pod velenie Anny Michailovny ako slon pod vodičstvo slabého chlapca. Grófa ospovedajú tým krásnym, sviatočným spôsobom, ktorý má pravoslávna cirkev. Všetko, čo robí sa v ohromnom dome umierajúceho, naplňuje nás tichým, neodolateľným úžasom: vidíme nad zomierajúcim celú hĺbku ľudskej márnosti a egoizmu. Testament s cárskym usynovením (vyhlásením nezákonného syna za zákonného) leží pod poduškou grófa v portefeuille — a portefeuille ocitne sa v rukách kňažnej, sesternice Pierra. Anna Michailovna počne s ňou bojovať o portefeuille — priepasť, priepasť otvára sa nám pred očami, Tolstoj nám ju otvoril nemilosrdnou rukou. Vasilij pomáha kňažnej — darmo, Anna Michailovna nepustí viac z rúk portefeuille; medzitým, čo trvá boj o milióny grófa, on sám dokonáva v ohromnej svojej spálni. Bezmenný, nezákonný syn Pierre v tú hroznú hodinu stal sa grófom Bezuchovom a majiteľom najväčšieho majetku v bohatom na latifundie Rusku.

III

Prejdeme na Lysé Gory, na majetok kňaza Nikolaja Andrejeviča Bolkonského, vrstovníka nebohého Bezuchova, taktiež muža doby katarínskej. Bolkonskij je synom svojej doby — tvrdý, hrdý, neústupný voltairián, bývalý plný generál — no dávno utiahnuvší sa do dediny následkom svojho nesklonného charakteru. On temer nevychádza z dediny, sústružníči, na svojom „stanku“ píše memoáre, haní všetko, čo robí sa dnes, a milujúc jedinú dcéru svoju Máriu nekonečne, trápi ju svojimi kmeťovskými vrtochmi, matematikou, krudelnou^[467] prísnosťou a akurátnosťou. Mária, nepekná, nezručná a otcovským tyranstvom zastrašená deva, oddáva sa celkom jeho výsluhe a poslušenstvu, Bohu, modlitbám a tajným schôdzkam s pútnikmi, takzvanými božími ľuďmi, putujúcimi od jednej svätyne k druhej. Jej spoločnica, francúzska mamzel Bouriennová, krásna a koketná, snívajúca o zdrapení nejakého ruského boháča — nezodpovedá hlbokej, osamotnelej prírode — no všeľúbiace srdce Márie i Francúzsku miluje. Krotko znáša Mária všetky otcove vrtochy a ani len mysľou neblysne jej, že by nebolo všetko v poriadku, čo jej zbožňovaný otec robí.

Do tejto rodiny syn Bolkonského Andrej privedie svoju ženu. Medzi Máriou a Andrejom odohrá sa citná scéna, keď zbožná Mária prosí skeptického brata o to, aby nosil na hrdle jej darček — malý obrázok Spasiteľa na zlatej retiazke, ako amulet. Andrej s úsmevom sľúbi sestre — no vidno, on uznáva pritom nie divotvornosť amuletu, ale hlbokú, zbožnú myseľ a nekonečnú lásku sesterskú. Starý kňaz je so synom tvrdý, posmieva sa všetkým terajším poriadkom, menovite vojenským, generálom, novej vede. On opovrhuje i Napoleona, no ešte viac ruských vodcov a politikov. Andrej uchádza. Otec mu dáva odporučenie na Kutuzova, a svoj bôľ rozlúčenia násilne skrýva. „No už choď!“ hovorí mu a dáva mu bozkať ruku. „Pomni jedno, kňaz Andrej, keď ťa zabijú, mne staríkovi bude bôľno…“ On nečakane zmĺkol a razom krikľavým hlasom pokračoval: „Ale keď dozviem sa, že si sa nechoval ako syn Nikolaja Bolkonského, budem sa hanbiť.“ Tak lúčil sa starý junák izmajlský od svojho jedináčika, idúceho bojovať proti „Buonapartovi“; opravdu, heroizmus upomínajúci na antickú veľkosť drievnych Rimanov počas rímskej virtus (cnosť). Nikolaj Bolkonskij videl veľké časy Suvorova, jemu zdalo sa všetko malicherné. „Bezuchov bol predposledný muž v Rossii,“ dumá starík, rozumejúc seba čo posledného zo starých, silných čias. On vzdor tomu, že nevychádza zo svojich Lysých Gor, sliedi za politickými i vojennými udalosťami orlím okom a polieva všetko kráľovskou vodou kritiky. Na Lysých Gorách lúčime sa s „mirom“ a počína sa druhá strana drahocennej medaily — „vojna“.

IV

Ruské vojská pod Kutuzovom vtiahli do Rakúska čo spojenci vojsk rakúskych proti Napoleonovi. Tolstoj hodí nás ihneď pred front pluku, v ktorom slúži Dolochov degradovaný na prostého vojaka. Kutuzov so suitou rakúskych oficierov muštruje práve z Ruska prišlý pluk, kňaz Andrej Bolkonskij je pri ňom adjutantom. My sme v čerstvom vojennom vozduchu, v tomto osobitnom svete. Figúry ruských oficierov Timochina, Žerkova, Nesvického zobrazujú nám oficiersky chór, no Tolstoj má práve tak bystré oko pre prostých vojakov vyspevujúcich: „Ach, vy sieni, moji sieni!“^[468] On uvedie nás i do kabinetu hlavnokomandujúceho, do večných intríg medzi spriatelenými, ale nie veľmi milujúcimi sa armádami. Všade vidno prebleskovať utajovanú obapoľnú nenávisť. Ruskí oficieri smejú sa nad „kriedovými“ rakúskymi, ale všetky tieto pomery vidno náhľadne, zo slov a posunkov a nie hádam z úvah. Andreja Bolkonského dráži tento pomer, on je s dušou pri diele a vidí v škodoradosti proti spojencom hriech proti spoločnému dielu. Jeho dráži, že ruskí oficieri smejú sa nad Mackom, ktorý prišiel ku Kutuzovovi so zvesťou, že pri Ulme poddala sa rakúska armáda.

Nikolaj Rostov slúži „junkerom“ v husárskom pavlogradskom pluku, ležiacom v Braunau. Tu poznáme jeho kapitána Vasilija Denisova, „ostrého husára“, kavaleristu s dušou a telom, priameho, veselého, chrabrého oficiera. Rostov je doňho zaľúbený, ako do celého vojenného života. V Nikolajovi len tak ihrá vojenská krv, a on netrpezlivo čaká „dielo“, to jest nejakú serióznu bitku. Roštov vžil sa skoro do života v pluku a temer by bol pobil hrnce svojou priamotou, keď prichytil kamaráta Teľatina pri nepočestnom skutku. Ukazuje sa náhľadne, že oficieri okrem svojej osobnej cti musia chrániť i česť pluku. To nevedel Rostov. Malá epizóda v pavlogradskom pluku odokrýva nám život frontových oficierov, tých, čo sú priviazaní k svojmu pluku a najužšie zviazaní s vojskom, jeho potrebami a želaniami a tak delia rad od štábnych (adjutantíkov, ako ich volajú v línii). A už Rostov, trebárs syn majetného a znatného človeka, dušou i vkusom je oficier frontový.

Tolstoj pri opise historických faktov nikdy nepodáva všeobecnú históriu, príčiny a následky tohože faktu, ale volí si médium, ktorým objasňuje a opisuje, čo stalo sa. Pri prvej serióznejšej bitke s Francúzmi u Schöngrabenu takým médiom je Nikolaj Rostov, prvý raz vstúpivší pod oheň francúzskych diel a pušiek.

V

Zlý vojenný maliar, alebo aspoň maliar, chcejúci účinkovať na obecenstvo svojím dielom silno, keď má predstaviť bitku, namaľuje hodne figúr s vypúlenými očami, ako jedna na druhú bije — ako jeden pichá do pŕs druhého, kone letia na kone — generál alebo vodca na ohnivom koni popredku, vysoko mávajúc šabľou, okolo neho vo vetre trepotá zástava, krv sa leje na vidne. Pre človeka skúseného a vediaceho, čo to znamená uchvátiť živo obraz dejov v tajnej „camera obscura“^[469] opravdivého umenia, sú také obrazy komédiou. Maliar nešiel za svojím cieľom, ale šiel uhádnuť tie vulgárne predstavy, ktoré sú u najširšieho obecenstva rozšírené. On skupil na jedno miesto masu náhod a výjavov, ktoré sú rozdelené na velikom priestranstve, alebo ktoré vôbec nikdy nebývajú a sú iba plodom jeho fantázie.

Keď Vereščagin^[470] chcel znázorniť a postihnúť úžas, interes i dojem vojny, bitky — namaľoval napr. vojakov, ležiacich pred svitom v zákope, čakajúcich povolenie ísť napred do tej línie, kde budú hvižďať gule. Oficieri stoja naľavo a upriameno hľadia do poľa, pokrytého ľahkou, miznúcou hmlou. Na ich tvárach vidno to zimničné rozčúlenie, a z mužstva len tak volá na nás tá nálada očakávania, strachu, napnutia všetkých nervov. A vy dostanete pravý pochop o jednom momente vojny, len o jednom síce, ale verne a skutočne.

Tolstoj tak opisuje vojnu, ako sme videli na obraze Vereščagina. Prechod ruských vojsk za rieku Emžu uvádza nás do tohoto sveta, do tých zvláštnych záujmov, citov, námah, ktoré sú pri vojennom diele, a menovite médiom mladého junkera Rostova. Rostov tiež predstavuje si vojnu tak, ako najširšie obecenstvo, a predstavuje si svoju činnosť pritom veselým a chrabrým nábehom na Francúzov a junáckym rúbaním do nich. A hľa, nebolo ani junáctva, ani rúbania. Pluky prechádzali mostom, tisnúc druh druha, oficieri behali koňmo, vozy, kriky všedné. Pavlogradskí husári nečinne stoja pod ohňom:

„To boli Francúzi. Všetci oficieri a ľudia eskadróny Denisova, trebárs i starali sa hovoriť o postranných veciach, i hľadieť nabok, neprestávali dumať, čo bolo tam na vrchu, kde bolo vidno fľaky nepriateľa. Medzi eskadrónou a nepriateľom už nebolo nikoho. Pusté priestranstvo na tristo siah ich delilo. Nepriateľ prestal strieľať, ale tým jasnejšie cítili tú prísnu, hroznú líniu, neprístupnú a nepochopiteľnú, ktorá delí dve nepriateľské vojská. Krok za tú líniu, deliacu živých od mŕtvych, a neznámosť utrpenia i smrť. A čo je tam, kto tam?“ Rostov chlapí sa — ale eskadróna prešla mostom. Padne karteča,^[471] odnášajú ranených. Čo tu robí gróf Rostov, ľúbený svojimi, kde strach, bôľ a smrť? „Hospodine, Bože na nebi, spas a zaštíť ma,“ šepce Rostov v hroznom strachu, že zbadajú jeho úzkosť. No tú nik nezbadal, lebo každému bol známy cit, ktorý pocítil junker prvý raz pod ohňom.

Ruská tridsaťpäťtisícová armáda ustupovala pred stotisícovou francúzskou. Kňaz Andrej bol pri Kutuzovovi, keď on prvý raz atakoval francúzsky odrad pod Mortierom a rozbil ho. To bol jediný úspech. Andreja poslal Kutuzov so zprávou do Brna k samému cisárovi. Najvyššie dvorné leženie brnenské ukáže sa nám zase len cez médium Andreja, sekretára pri ruskom posolstve Bilibina. Andrej si myslí, že zprávou o víťazstve nad Mortierom natešení rakúski ľudia privítajú ho ako anjela — medzitým vojenný minister ani sa nepýta na podrobnosti víťazstva. Bilibin vysvetľuje mu: prečo čudovať sa? Mal priniesť zprávu, že arciknieža Karol pobil aspoň hasičov Napoleona — to bude celkom iné. Ale takto — Kutuzov!

A vojenné diela idú zle a zle. Francúzi so známou geniálnou lesťou prejdú mostom dunajským, dvor v Brne pakuje. Bilibin prehovára Andreja, aby zostal pri posolstve. Andrej ide k armáde.

Kutuzovova armáda bola v nebezpečenstve — rozhodli sa na smelý kus: Bagration mal zadržať s malým odradom ohromné sily francúzske. Andrej prosil sa s ním.

Opis schöngrabenskej bitky, ktorou bol spasený hlavný voj Kutuzova, ukazuje nám už vyšší stupeň „vojny“, ktorá počala sa pre čitateľa pri prechode Emži. Pravda, na okamih zaujme nás i historická figúra Bagrationa, tohoto zmužilého, priameho človeka, jediného úprimného priateľa Kutuzova. A Kutuzov to vie:

„Nu, kňaz,“ hovorí mu, posielajúc ho akoby na stratenú vartu, s hŕstkou proti celej armáde, „zbohom! Kristus s tebou! Blahoslavím ťa na veľký čin,“ a jeho tvár zmäkčila sa i slzy ukázali sa na jeho očiach. No i ten okamih, kde Bagrationa vidíme, je tak prostý, blízko k nám posunutý, že vidíme viac chrabrého oficiera než generála. Vtedy, v ten hrozný okamih, keď treba bolo rútiť sa na francúzsku kolónu, Bagration ticho zlezie z koňa.

„,S božou pomocou!‘ riekol Bagration tvrdým, čujným hlasom, na okamih obrátil sa k frontu, ľahko máchajúc rukami, nezručným krokom kavaleristu, akoby s trudom pošiel napred po nerovnom poli. Kňaz Andrej cítil, že akási neodolateľná sila vlečie ho napred a zakúsil veliké šťastie. Už blízko boli Francúzi, už kňaz Andrej, idúci radom s Bagrationom, jasno videl šnúry, červené epolety, ba i tváre Francúzov. Kňaz Bagration nedával nového rozkazu a vždy len mlčiac išiel pred radmi vojska. Razom medzi Francúzmi treskol jeden výstrel — druhý, tretí… a po celých rozstrojivších sa nepriateľských radoch rozniesol sa dym a zaštekala paľba. Niekoľko našich ľudí padlo. No v tom okamžení, ako buchol prvý výstrel, Bagration ohliadol sa a zakričal: ,Urá!‘ ,Urá!‘ tiahlym krikom roznieslo sa po našej línii a predhoniac kňaza Bagrationa i druh druha, neporiadnou, no veselou, oživenou tlupou bežali naši pod horu za rozstrojenými Francúzmi.“

VI

Ostatný obraz schöngrabenskej bitky vidíme už len v nižších stupňoch vojenských, vo vrave samého boja, v masách, pohybujúcich sa v slnku sem i tam. A skutočne, hlavnou príčinou pomerne šťastného boja (lebo ním bol zachránený Kutuzov s armádou) nebolo múdre strategické počtovanie, ale práve chyba a prehliadnutie. Rozkaz bol daný utiahnuť sa — ale batéria Tušina nedostala rozkaz, lebo bola v takom ohni, že keď zbadali chybu a poslali k Tušinovi adjutantov, aby sa utiahol, adjutanti nedochodili až na batériu.

Tušin patrí k obľúbeným figúram Tolstého, na ktoré vrhá sa celou svojou tvorivou silou a celým srdcom. Tušin je z tých tichých, nikým nevidených, nevystatujúcich sa ľudí, ale plniacich povinnosť a vyše povinnosti s hračkou, bez sebazaprenia, s naivným hrdinstvom, silou, ktorá je mimo ich vôle. Tušina prvý raz vidíme v žiaľnom položení — on vyzul čižmy, aby sa usušil a keď ho nájde štábny oficier a vyhreší náležite, Tušin hanbí sa, pŕli ako deva — zdá sa ti, takého junáka s mokrou handrou zaženieš zo Schöngrabenu do Moskvy. Nad ním smejú sa vyfintení adjutantíci. A keď príde k dielu, Tušin strieľa zo svojej batérie bez najmenšieho pomyslu na seba a na svoje zachránenie. Je to sotva historická osoba, no je to typ tých ruských ľudí, pred nimiž nejestvuje nebezpečenstvo. On je z tých slabosilných, tichých mučeníkov povinnosti, ktorí sa častejšie ukazujú v dielach prvotriednych ruských autorov. Tušinova batéria už len sama páli do Francúzov; Francúzi nemohli mať podozrenie, že batéria táto je bez prikrytia a možno ju vziať každú chvíľu. Tušin páli na dedinu a zapáli ju; to ho náramne teší. „Vidíš — horí — vidíš dym! Krásne!“ A keď Francúzi, zbadajúc batériu, obsypávajú ju ohňom strašným, Tušin kúri fajočku za fajočkou, obskakuje okolo, hľadí na Francúzov. „Bite ich, bite, deti moje!“ a sám chytá kolesá diel a vykrucuje krutky. Tento malinký, slabý, nezručný a tichý človiečik je prvým junákom v tomto nerovnom boji. Až kňaz Andrej priskáče a odvolá Tušina.

Rostov, už ostrieľaný, ide v ataku s husármi. Ale ani tu nevypadla vec tak, ako si myslel: Galopujúc na koni medzi husármi, rozčúlený, veselý, pomyslí si: „Ej, ako ho zrúbem,“ a ruka jeho stíska čepeľ šable. Počuť „urá!“ Rostov dá koňovi ostrohy a predhoní iných. „Pred ním bolo už vidno nepriateľa. Razom akoby bolo širokou vejačkou šiblo po eskadróne. Rostov pozdvihol šabľu, hotoviac sa rúbať, no v ten čas pred ním jazdiaci vojak Nikitenko oddelil sa od neho, i Rostov pocítil ako vo sne, že nesie sa ďalej s neprirodzenou bystrotou — a súčasne že ostáva na mieste. Odzadku rútil sa husár Bandarčuk a hnevno naňho pozrel. „Čo je to? ja som padol, som zabitý?“ On bol sám uprostred poľa. Na jeho nohe ležal jeho kôň a ruka bola poranená. Francúzi už ho brali do zajatia — no ukázali sa z lesa ruskí strelci a on útekom oslobodil sa zo strašného položenia. Zmorený prijechal^[472] na Tušinovom dele do leženia. Tam pri ohňoch vidíme vojsko po prestátej, veľkej bitke. Vidíme to veliké dobrodušie prostých mužíkov, slabosti, heroizmus, chvastúnstvo, záujmy, utrpenie — a celý úžasno-veselý obraz skutočného bojového života tak, ako on tečie svojím búrnym tokom. Boj hádže na všetky figúry v epose svoje zvláštne svetlo. Poznáme ostrého, netrpelivého Denisova, ktorý nasilu chce vrhnúť sa bez rozkazu na nepriateľa, poznáme tichého Tušina, ktorý namiesto aby ho ovenčili, dostane tuhé hrešenie preto, že k nemu báli sa poskákať adjutanti. Všetky tie vnútorné pohnútky, ctibažnosť, strach, odhodlanosť, naivné oddanie sa sudbe, rozmýšľanie o tom, prečo vlastne deje sa všetko práve tak a nie ináč, elementárna sila, schvátiaca ľudí raz hnať sa dopredku, raz bežať nazad — všetko to, čo deje sa bezprostredne na poliach, vidíme vo voľných pretrhaných, no najvýš dokonalých, reálnych obrazoch. Nikde básnik nehľadá schválnych, napínavých zvratov alebo prekvapení. My cítime, že tak sa to deje; života mnoho a umelkárstva, stratégie, vedy málo. Niekoľko tisíc ľudí pod Bagrationom zadrží celú armádu velikého vojvodcu Napoleona — a celá veliká armáda pod Makom bez výstrelu položí zbraň k nohám výbojcovým!

Medzi týmito veľkými udalosťami záujmy malých alebo menších ľudí ozývajú sa hlasne. Práve zo sumy týchto záujmov pozostáva to, čo menuje sa historickým. Tolstoj vedel vychytiť tie záujmy malých alebo menších, dielo nevedúcich alebo vedených ľudí, a tak podať obraz živý. Menovite živý, teda nie diplomatický, nie strategický, ani nie historický. On nepodáva históriu, ale báseň, nie kroniku, nie denník, ale život viditeľným urobený v umeleckom diele. Osoby mieru úzko spojené sú s osobami vojny, ba prechádzajú z mieru do vojny a naopak, zostávajúc tými samými ľuďmi v tak rozličných okolnostiach. Všetky tie už spomenuté deje, bitky, pochody, záujmy osobné, chyby, prednosti a hriechy sú prípravou k veľkému rozviazaniu eposu roku dvanásteho. Tolstoj netvorí si zvláštneho nositeľa širokého deja: sám dej valí sa a v ňom, vidíme zapletených, bližšie, ďalej stojacich ľudí, no všetci sú ním dotknutí. Vzdor tomu, že ani Alexander ani Kutuzov, ani iní, vážne miesta zaujímajúci ľudia, nemajú v pláne robiť politiku všenárodnú, biť vojnu všenárodnú, zastávať záujmy rusko-nacionálne, jedným slovom, byť hérosmi národného eposu, nevdojak, silou okolností a potrebou ničím nepodmienenou, ale živou, stávajú sa takými hérosmi. Ospalý Kutuzov, starý, sotva jazdiť mohúci pre svoje tučné telo, kunktátor a človek zmyselný, stane sa pokoriteľom Napoleona, prostí Tušinovia a mužíci v mundúroch bijú maršalov jeho. Tak i dielo Tolstého, samým predmetom svojím, hádam bez jasného cieľa autorovho, postupne, ako rastúci strom, rozširuje sa v nacionálny epos, vzdor tomu, že v ňom najväčšiu rolu hrajú Tušinovia, Karatajevovia a Pierrovia. Tolstoj nenie ohnivým hlásateľom patriotizmu, nespieva hymny, ale z eposu zračí sa tam z jeho hlbokej hlbiny patriotizmus činu. Patriotizmus „Vojny i miru“ je súčasne zákonom samej prírody, je niečo objímajúce, ako vzduch.

VII

Pierre Bezuchov je vôľou decko a hlavou filozof, večne hľadajúci pravdu, pravda, svojím spôsobom. Pri slabej vôli v duši jeho rastú a miznú svety myšlienok, predstáv a fantázií, a všetko to odráža sa na úzadí nekonečnej dobrodušnosti, nekonečnej dobroty. Len časom, zriedkavo, zahorí v ňom zúrivý hnev, dedičstvo po otcovi. Z nezákonného syna, nad ktorým sa usmievali, ktorého nik nepotreboval, stal sa razom gróf Bezuchov, veľmož — a razom stal sa milým a potrebným celému svetu. Tolstoj so svojou hlbokou intuíciou vycítil, aký dojem premena mohla urobiť na človeka Pierra. Po svojej dobrote uveril v svoju dobrotu, čistotu, veľkodušnosť, v prekrásne srdce, ktoré vlastnosti v ňom razom objavili všetci okolo neho a ktoré predtým nebadali, ale tá viera neurobila ho vypínavým, naopak ešte láskavejším.

Kňaz Vasilij Kuragin, keď nepodarilo sa získať pre ženu bezuchovovské milióny bez Pierra, hľadá ich s dodatkom Pierra. V ňom skrsne blízko ležiaci plán: oženiť Pierra so svojou dcérou Elenou. A Vasilij už nevypúšťal z rúk dobrodušného Pierra. Pomáhala mu dvorná dáma Anna Pavlovna Schererová, tiež nachodiaca v niekdajšom „medveďovi“ utešené vlastnosti. Ako v Moskve Anna Michailovna Drubecká viedla „medveďa“ k zomierajúcemu otcovi a prinútila ho starať sa o dedičstvo aspoň svojou prítomnosťou, tak i tu dvorná dáma a Vasilij viedli ho k Elene, a akoby sugestívne nanútili mu náklonnosť k hrdej, anticky krásnej, veličestvennej Elene. Proces, ktorý prekoná duševne Pierre, patrí k zložitým, hlbokým, no Tolstoj nám ho dáva na dlani. Tak ako Pierre, žení sa mnohý, a zostáva nešťastným tak ako Pierre. Keď jej povie, pri predchádzajúcej asistencii Vasilija a Schererky, „ja vás milujem“ — „slová jeho zvučali tak biedne, že sa hanbil sám za seba“. I potom často bila mu krv do tváre za to slovo. V Pierrovi mnoho pravdy a mnoho lásky k pravde, ale — vidno — my nie vždy jednáme podľa pravdy. Okolnosti, cudzia vôľa sú silnejšie. Pierrovo manželstvo s Elenou, zakľúčené nie po vnútornej pravde, stane sa tragickým punktom jeho života.

Ale Kuragin dosiahnuc jedno, smelo ide za druhým. Uňho rodili sa plány veľmi rýchlo. Má syna, známeho nám Anatola, a toho by bolo dobre oženiť bohato. Voľba Kuragina padne na kňažnú Máriu Bolkonskú. Starý Špartán Nikolaj Bolkonskij nenávidí Vasilija — a to je prirodzené — no Mária bola priateľkou z Petrohradu Júliou Kuraginovou listovne pripravená, že príde k nej blýskavý ženích Anatol. V Márii, utlačovanej otcom, na čas vznikne túžba po živote. Príjazd Vasilija so synom Anatolom na Lysé Gory ešte vypuklejšie ukáže nám starého, srditého, ale veľkým umom obdareného Bolkonského. Nikolaj Bolkonskij ako cez sklo vidí duše otca i syna. Anatol, krásny, silný muž, pozdá sa Márii a ešte viac jej spoločnici Bouriennovej — ale starému kňazovi nie. V ňom vzkypí hnev len pri myšlienke, že by mu chceli dcéru vziať. Vasilij a Anatol odídu s košom: Mária pristihla Anatola, ako bozkáva mademoiselle Bouriennovú! A Mária? Ona objíma potom zahanbenú Francúzku a rozplýva sa v citoch, že našla milujúceho. Ach, on ťa ľúbi — aká som šťastná! Román na Lysých Gorách — krátky, ale dôležitý osobami v ňom hrajúcimi, osvieti blahodarnú dušu Márie a tvrdú, pánovitú hlavu starého kňaza.

VIII

Nasleduje malý, rodinný obrázok u Rostovových — ta priletel list Nikolajov o tom, ako bol ranený, povýšený na poručíka a vyznamenaný. Spôsob, akým zdelia list milujúcej matke, Natašina silná detská radosť, Sonina milujúca duša a celá tá intímne rodinná rozčúlenosť nad „hérosom“ Nikolinkom zdiela sa i služobníctvu, takže celý dom vyjasní sa vďaka listu. Všetci mu píšu do leženia a starý gróf pripojí 6000 rubľov na uniformu, koňa atď.

Olomouc očakával veľkú vojenskú parádu, na ktorej mali byť rakúsky cisár i rusky cár Alexander. Boris Drubeckoj a Berg prišli s gardou, obidvaja vo výhodnom postavení, čistí, neunavení — ich navštívi už ostrieľaný Nikolaj, aby si od Borisa odobral listy a peniaze. Priamota a srdečnosť Nikolaja kontrastuje s vypočítavosťou Berga a s životnou múdrosťou Borisa, ktorý vie priplichtiť sa k vyšším, aby mal z toho osoh. Preto oboznámil sa s Bolkonským v nádeji, že mu dopomôže nejako k štábu — čo bolo želaním Borisa. Charakteristické je, ako pravdomluvný, priamy Rostov, rozprávajúc aféru u Schöngrabenu, nevdojak pustí uzdu fantázii a počne hovoriť také veci, aké neboli. „Rozprávať pravdu je veľmi ťažko a mladí ľudia sú na to zriedkavo spôsobní.“ Až milo počúvajú sa reči Rostova — to je tá vojenská latinčina, pred ktorou nie je istý ani taký čestný a pravdu milujúci panenský šuhaj, ako Rostov. Hlboké sú to pohľady do duše ľudskej, ktoré sa nám tu otvárajú pri rečiach a veciach celkom obyčajných, prozaicky nudných. Kto by nečítal pozorne, ľahko by mu ušli tie jemné odtienky charakterov, rečí, zmýšľaní, kto ale pozrie sa celkom blízko a pozorne, všetky tie obyčajné, nudné a všedné reči a veci ukážu mu neobyčajnú, oblažujúcu a sviatočnú silu tvorenia a poézie. Príde medzi nich Andrej Bolkonskij — a Rostov, ostrieľaný junák s georgievským krížom, vidí v ňom „adjutantíka“ ľahko slúžiaceho, v blízkosti veľkých pánov, kdežto on, čo frontový oficier, niesť musí ťarchu dňa, zimu a nebezpečenstvo. Temer by bola nasledovala zrážka — no Andrej dôstojne zatočil rečou, ukázal svoju vyvýšenosť nad ohnivým mladíkom.

Na druhý deň bola paráda, a tu zase odokryjeme novú vlastnosť u Rostova: jeho lásku k svojmu hosudarovi. Alexander obchádza rady husárov, Rostov vidí jeho ideálnu krásnu figúru, anjelsky dobrú tvár a jeho opanuje neskrotiteľná túžba umrieť u jeho nôh. Tento cit za cára stelesnený je v Rostovovi a je spoločný temer všetkým oficierom armády. No v duši Rostova, blahorodnej, ohnivej a priamej láska k monarchovi prechádza obyčajné hranice, ktoré sú u duší viac prozaických. „Len mrieť, umrieť zaňho,“ dumá Rostov. Slová Alexandrove zdajú sa mi padať z neba. Tolstoj majstrovsky a historicky verne opisuje cára až do najmenšej podrobnosti. Rostov je tak oduševnený, že pri volaní „urá!“ kričí tak, akoby si chcel ublížiť tým krikom. Je to veľký, hlboký cit; v osobe Rostova je tým označená celá veľká trieda mladých oficierov.

IX

Pred chýrnou bitkou u Slavkova v spojených armádach, ruskej i rakúskej, o inom nemysleli, len o víťazstve. Ducha ruskej armády zase poznávame médiom malých ľudí, menovite Rostova. Jemu bolo popriané vidieť hosudara ešte dva razy a každý raz posilnila sa jeho až fantastická láska. Každé jeho slovo zvučalo mu ako hlas z neba a on horel netrpelivosťou zomrieť zaňho. No pavlogradci boli ešte len v rezerve. Alexander sám obchádzal vojská. I on i jeho najbližší ani za mak nebáli sa o zajtrajší deň. Kto bál sa jediný v tomto mori hláv, to bol hlavnokomandujúci ruskou armádou, Kutuzov.

Andrej Bolkonskij nemohol sa udržať a spýtal sa Kutuzova, čo on myslí o zajtrajšej bitke.

Kutuzov prísne pozrel na svojho adjutanta a pomlčiac odpovedal: „Ja myslím, že bitka bude prehraná; ja som to povedal grófovi Tolstému a prosil ho, aby to oznámil hosudarovi. Čo ty myslíš, že mi odpovedal? ,I ľúbezný generál, ja zamestnávam sa pečienkou a ryžou, vy zamestnávajte sa vojennými dielami.‘ Hľa, to mi odpovedali.“ Z tohoto vidno, že vlastne velenia jednotného nebolo. Boli pri armáde dvaja cisári a celý pluk členov takzvaného „hofkriegsratu“. O tomto poslednom, ako starý Bolkonskij v Lysých Gorách riekol, „hof-kriegs-schnaps-rathe“ podáva nám Tolstoj prekrásny obraz na vojennej porade u Kutuzova. Weyroter bol pôvodcom plánu bojového, človek teoretik, salónny generál. Na porade bol prítomný i Andrej.

Weyroter objasňuje svoj široko a ostroumne založený plán. Kutuzov, ako najstarší generál, predsedá. Weyroter číta vyše hodiny všetky podrobné dispozície, všetky geografické, strategické a vôbec na plán poťahujúce sa dáta, pády — a predseda Kutuzov — tíško spí a zobudí sa ako mlynár vtedy, keď prestane nemecké rapotanie Weyroterovho mlyna. Generáli počnú spor — Kutuzov vidiac, že ešte nie sú u konca — zase zadrieme. A muž tento jasne vedel, že zajtra bude bitka prehraná, a že prídvorných veľkých ľudí zaujíma viac pečienka s ryžou než to veľké, ním samým videné faktum, že zajtrajšia bitka bude iste prehraná. Keď prejdeme celý román, uvidíme, že tento ospalý človek je velikán, ďaleko väčší než Napoleon. Pravda, to uvidíme až potom. Ale už v tomto jeho čudnom chovaní sa vidíme tú nekonečnú tichosť ducha, tú opravdivú, na seba nehľadiacu veľkosť bez chvastúnstva. Kutuzov videl, že on tu nepomôže, keď sú v ležení oba cisári a hof-kriegs-schnaps-rath.

Bitka u Slavkova začala sa včasne ráno druhého decembra 1805. I tu Tolstoj vovedie čitateľa priamo v hurhaj boja, ale nie ako to opisujú historici, reportéri alebo stratégovia, ale ako môže opísať jedine veliký umelec, ktorý hľadí na vonkajšie deje tak, ako do duší ľudských. O bitke u Slavkova všetko je známe, o nej napísali ľudia celé bibliotéky z tej i onej strany. A tu príde Tolstoj a povie nám predsa niečo nového, verného a správneho, o čom sa ani nesnívalo historikom, stratégom a reportérom.

Rostov nevydržal v rezerve, on našiel príležitosť poprosiť Bagrationa, aby ho vzal s prvou eskadrónou. Bagration ho vezme k sebe za ordinanca. „Keď slnko vyšlo z hmly a oslepujúcim bleskom hodilo po poliach i po hmle, Napoleon sňal rukavičku z krásnej bielej ruky, dal ňou znak maršalom a oddal príkaz počať bitku. Maršali, sprevádzaní adjutantmi, poskákali v rozličné strany a cez niekoľko minút dvihli sa hlavné sily francúzskej armády k pracenským výšinám, skadiaľ spúšťali sa ruské vojská.“

Andrej stojí za Kutuzovom, pevne presvedčený, že prišiel preňho deň vyznačiť sa. Mračný Kutuzov hreší svojich generálov, na otázku rakúskeho generála ani neodpovedá. Cár je netrpezlivý, že Kutuzov vždy váha hodiť sa na nepriateľa.

„Prečo nepočínate?“ pýta sa ho cár.

„Preto nepočínam, hosudar, že nie som na Cáricinom luhu“ (miesto parád v Petrohrade), a doložil: „Ostatne, jestli rozkážete…“ a dal rozkaz k ataku.

A zase vrátime sa k vojsku, vidíme ako na dlani pohyby, napredovanie, bežanie. Vidíme hrozný útek ruských vojsk cez zamrznuté rybníky, kde sa nám blysne Dolochov, bežiaci po slabom ľade, vidíme kňaza Andreja Bolkonského so zástavou v ruke padať pred očami samého Kutuzova. Rostov po junácky plní rozkazy svojho veliteľa a vžil sa dokonale do ohňa, Berg chvastá sa, že je ranený v pravú ruku a v ľavej drží šabľu. Rostov nemôže vyplniť rozkaz, nájsť Kutuzova i cára. Vrhá sa cez lúku, na ktorú dažďom padajú gule. Bitka je prehraná — Napoleon-víťaz obchádza pole, radostne hľadí na masy ranených, nájde Andreja Bolkonského a velí ho ošetrovať vlastnému lekárovi. Kutuzov mal pravdu: dielo bolo prehrané a 21.000 Rusov mŕtvych a ranených pokrývalo pole u Slavkova.

I

S Rostovom a Denisovom vrátime sa zase z vojny do mieru v Moskve. Príchod mladého, vyznačeného poručíka, vítanie, domáci rodinný kruh oveje nás zase príjemným teplom ľudí dobrých. Tolstoj neskrýva ich slabosti, ale tvorí celú plejádu ľudí duševne dobrých, nie ako dnes v svojich horských, prepiatych „Sonátach“. Milá Nataša prechádza do panenčenia. Vôbec proces zrenia, rozviňovania sa tolstojovských ľudí je prekrásne prevedený. Denisov je hosťom u Rostovových a vžíva sa do rodinnej, zaľúbenej atmosféry. Starý gróf má plné ruky práce: on má v klube ustrojiť slávnostný obed na počesť Bagrationa — jediného generála, majúceho za sebou úspech v nešťastnej vojne minulej. Nikolaj Rostov vedie príjemný život spoločenský; mladý, vyznačený, bojový oficier nájde všade príjemné tváre. Soňu zanedbáva.

Na obede v klube zídeme sa s mnohými známymi, medzi nimi i s Bezuchovom. Manželstvo jeho s Elenou bolo skutočne nešťastné — veterno-chladná krásavica nenávidí muža a zavádza postranné známosti vo veľkom svete. Pierre pritúlil u seba Dolochova, a Dolochov — dľa všetkého, priviazal sa ku grófke — jazyky nemlčali. Na obede Pierre sedí proti Nikolajovi a Dolochovovi. Jemu je strašné hľadieť na smelé, vyzývavé oči Dolochova. Stane sa, čo očakávano, Pierre udrie na Dolochova, začo ho posledný vyzve na duel. Pokračovanie Dolochova bolo nepekné: to pokračovanie vtedajších duelistov a krikľúňov. Na druhý deň ráno strieľa sa Bezuchov s Dolochovom; Pierre, akoby vo sne mieriac, strelí na Dolochova a raní ho. Dolochov strieľa ležiačky do Pierra, ktorému ani na um nepríde chrániť sa. Dolochov netrafí. Ako balvan zaľahol duel na mäkkú, dobrú dušu Pierra. Samosebou rozumie sa, že duel vrhol špatné svetlo predovšetkým na jeho ženu. Rozpadnutie nedá sa zadržať. Pierre je nešťastný, cíti svoju vinu, ale ešte hlbšie túžbu stať sa lepším. On hrozne tvrdo pracuje sám nad sebou. Na druhý deň rozpadnutie so ženou stane sa skutkom. Pierre odoženie od seba ženu, dajúc jej plnomocenstvo nad polovicou svojho majetku. Pierre je slobodný, ale nešťastný. Robota nad samým sebou zosilňuje sa. My Pierra poznáme čo dobrodušného ateistu — a celý čas, čo s ním zapodieva sa epos, vyplnený je borbou za Boha. On nechtiac hľadá niečo, čo by ho mohlo uspokojiť, hádže sa duchovne na všetky strany. Je to veliký kus duchovnej práce nad samým sebou. Prejasnenie vnútorného človeka je úlohou básnika pri Andrejovi Bolkonskom a Pierrovi Bezuchovovi. Ťažko ide tá borba, my s veľkým rozčúlením sprevádzame ich boj. Nie ľahko príde človek k Bohu. Kto prichádza k nemu lacno, nepostihne ho hlboko a verne.

Na Lysých Gorách nič nevedeli o Andrejovi a starý kňaz ho oplakal svojím surovým spôsobom, ešte viac sužujúc Máriu. I kňaz, i Mária skrývali svoj bôľ, každý svojím spôsobom. Kutuzov síce písal, že videl Andreja raneného, so zástavou v ruke, ale otec neveril. Malinká kňažná Líza čaká každý deň svoju ťažkú chvíľu. Práve keď darovala synkovi život, zaplatiac dar svojím životom, dochodí Andrej. Môžeme si predstaviť, s akou nekonečnou jemnosťou pôvodca podáva nám tieto intímne, nešťastné obrazy. Andreja i vojna, i mier jednako udreli po duši. Tam videl ľudské slabosti, ctibažnosť, obete, strašnú porážku — tu smrť a sirotu-chlapca, milú sestru pod rukou milujúceho, ale súžiaceho ju otca. Temno leží nad hlavou Andreja, a to temno muselo odraziť sa i na jeho duši.

Rostova nepokutovali za účasť pri dueli (bol sekundantom) — Dolochov vyzdravel. Na ňom počas nemoci ukážu sa svetlejšie strany: on je dobrý syn i brat a túži stretnúť sa so ženskou bytosťou, ktorá by ho „obrodila, očistila a povýšila“.

U Rostovových Viera bola dvadsaťročná, Soňa (sesternica) šestnásťročná a Nataša polodecko, poloslečna, raz detsky smiešna, raz čarovne milá. Dolochov pri tamtých slovách myslel na Soňu — pravda, bez nádeje. On dostane od nej košík. Moskovský život ide svojím poriadkom; Denisov zaľúbi sa do Nataši a dostane zato od starej grófky — veď je Nataša ešte decko. Všetky tieto malicherné deje plynú hladko. Dolochov volá Rostova na lúčenie do hotela. Tu Rostov v kartách prehrá Dolochovovi ohromnú sumu 43.000 rubľov — pravda, na dlh. Opis tejto kartovej hry navádza na človeka husiu kožu. To je tiež jeden z tých živých, nevyrovnateľných obrazov, pri nich trasie sa človeku srdce. Rostov je nešťastný — treba oznámiť otcovi, aby mohol vyplatiť čestný dlh. To ho dusí, iba spev Nataši poteší trochu jeho dušu a zahanbené svedomie. Rostov vie, že otec jeho nie je dobrým gazdom a dlžoby množia sa. A ešte túto ranu! Ale zveriť sa musí. Nikolaj to chce urobiť po gavaliersky, akoby to bolo všednou vecou u nich.

„Celkom chladným hlasom počal: ,Otec, skoro som zabudol — potrebujem peniaze.‘

,Ale veď som ti povedal, že ich málo — a mnoho potrebuješ?‘

,Veľmi mnoho,‘ s hlúpym úsmevom, ktorý si potom dlho nemohol odpustiť, riekol Nikolaj. ,Ja som trochu prehral — ba mnoho som prehral — štyridsaťtritisíc.‘

,Čo? Komu? Žartuješ?‘ — skríkol gróf apoplekticky, červeniac sa na šiji i zátylku.

,A sľúbil som zaplatiť zajtra.‘

,Nu!‘ riekol starý gróf, rozovrúc ruky a posadiac sa bez sily na diván.

,Čo robiť? To sa môže každému pridať,‘ riekol syn smelým tónom, medzitým čo v duši považoval seba za nehodníka, podliaka, ktorý po celý život nemôže vykúpiť svoje prestúpenie. Jemu chcelo sa poceľovať ruku svojho otca, na kolenách prosiť o odpustenie, ale on chladným, ba hrubým tónom hovoril, že sa to každému pridá.

Gróf Iľja Andrejevič spustil oči a počal niečo rýchlo hľadať vo vačku.

,Áno, áno,‘ povedal, ,ťažko, ja sa bojím, ťažko dostať — hia, môže sa pridať, môže sa pridať.‘ I gróf pozrel rýchlo na tvár synovu a vychádzal von z komnaty. Nikolaj bol prichystaný na odpor — ale toto nijak neočakával.

,Otec, otec,‘ zakričal za ním plačúc, ,odpusťte!‘ I schytiac ruku otca, pritisol ju k ústam i rozplakal sa.“

Ajhľa, to sú scény, ktoré mohol vyľúdiť len veliký psychológ a umelec.

II

Pierre, cestujúc z Moskvy do Petrohradu, na poštovej stanici zíde sa s povestným slobodným murárom Osipom Aleksejevičom Bazdejevom, a táto náhodná známosť hodí Pierra do frankmasonských^[473] kruhov. V Petrohrade jestvovala lóža, na tú odporučil mladého zablúdenca Bazdejev. Ubolený Pierre chytí sa rukami-nohami za frankmasonskú kotvu. I tu vidíme čestnú dušu Pierrovu, on hľadí vymaniť sa z hriechu a strašných múk a myslí nájsť pokoj vo frankmasonstve (v slobodnom murárstve). Neskôr uvidíme, že ani tu nenájde hľadaného mieru a rovnováhy. Ale isté je, že Pierre chytil sa podávanej kotvy úprimne, čestne. Tolstoj vovádza nás do formalít i do učenia frankmasonského objektívne. On je referentom celého vtedajšieho života a ako taký ničomu nevyhýba. Bezuchov chce skutočne začať nový život pomocou lži. Jemu nejde o ciele ctibažné, alebo o pomoc zovnútornú. A tu nám básnik živo líči cestu, zmýšľanie, nesúdiac, nechváliac a nehaniac. V takýchto citoch a plánoch pohrúženého Pierra navštívi kňaz Vasilij, aby ho vyhrešil pre jeho moskovské kúsky. Na Pierra príde besný hnev, dedičstvo po otcovi, a on vyhodí Vasilija jednoducho von.

Celý „svet“ drží stranu Elene — proti Bezuchovovi. Elena, navrátiac sa do Petrohradu, nájde všade otvorené náručia — ju ľutujú. Anna Schererová prijme ju pod svoje staropanenské krídla. Boris Drubeckoj, uspevší upraviť si výhodné postavenie, stal sa tiež hosťom jej vybraného salóna, v ktorom ide život dľa starej nôty, len s inými osobami a riedkosťami. Tá samá reč o politike: ten samý falošný svet. Boris stane sa, vďaka Anne Schererovej, blízkym človekom v dome grófky Bezuchovovej.

III

Vojna rozhorela sa už blízko ruských hraníc. Verbovali „opolčenie“ (vlastibranu) a Nikolaj Bolkonskij bol vymenovaný za jedného z hlavnokomandujúcich. On chytil sa do toho so svojou tvrdosťou — Andrej ho miernil, tešil sa so synom a pritom hodil rukou na všetko, čo ho predtým ešte tešilo a volalo do života. Bilibin mu píše dlhý list o pomeroch — pravý kabinetný kus diplomatického humoru.

Pierre hneď po prijatí do bratstva masonov šiel na svoje statky v kijevskej gubernii s tvrdým úmyslom dobre robiť svojim poddaným. A skutočne on rozkázal obľahčiť danky, robotu, kázal stavať špitály, školy. Pravda, na skutočnosti málo popravil stav sedliakov: čo dobrého nasnoval, pokazili kasnári. Na spiatočnej ceste navštívil Andreja v Bogučareve, majetku patriacom k Lysým Gorám. Dvaja priatelia nevideli sa dva roky: Pierre nosil sa so sviežimi plánmi, veril na dobrú budúcnosť — Andrej, ochladnutý až do hlbokej duše, hľadí skepticky na seba i na priateľa. Sú to duševné, hlboké rozhovory; Pierre so svojím masonským humanizmom je taký čulý, svieži proti Andrejovi, ktorého život uspel oklamať. On už nechce ísť slúžiť — po Slavkove — ani potom, keby Napoleon stál u Smolenska. Andreja zachvátil akýsi konzervativizmus. Oba priatelia prejdú na Lysé Gory, kde nájdu Máriu s božími ľuďmi, a Pierre dobrodušno usmieva sa nad kňažnou a bráni jej chúťku proti nápadom Andrejovým.

Rostov vrátil sa ku svojmu pluku a žil zase tým osobitným armádnym vozduchom pod Denisovom. Denisov, priamy čestný vojak, stará sa o svojich pavlogradcov, ba aby mali čo jesť, silou vezme proviant, určený pre pechotu. Z toho povstane celá aféra pre Denisova smutná, lebo i tu našli sa neriady v intendatúre, tomto bôľnom punkte všetkých armád. My i tu nahliadneme trochu za kulisne bohatnuvších ľudí z hladu vojakov. V intendantúre nájde Denisov Teľatina, onoho oficiera, čo zadržal sa nečestne — a vynadá mu po husársky. Príde bitka a Denisov ľahko ranený odíde do špitála, aby mohol pohodlnejšie viesť svoju pravotu. Rostov navštívi vojenské špitály, a tu sa nám otvoria strašné obrazy vojenno-špitálske, celá tá nekonečná bieda veľkej vojny. Denisov oddá mu spis o svojej veci a Rostov ide do Tilsitu, aby oddal spis samému cárovi. V Tilsite sa už armády ruská a francúzska bratríčkovali na očiach oboch suverénov. Alexander i Napoleon boli spolu s Tilsite. Opisujú sa vojenné parády a menovite vidíme Napoleona v blesku jeho aktérskej^[474] slávy. Napoleon častuje ruskú gardu obedom a pripína vlastnoručne rád na kepeň „najudatnejšieho“ vojaka ruského. Pritom vidíme Napoleona omnoho živšie než na všetkých portrétoch. Rostov, v civilných šatách hľadiac na parádu, zase zapáli sa k cárovi tou oddanou láskou, jeho bolí, že Alexander I. s Napoleonom obcuje ako so seberovným. To bol počiatok priateľstva medzi Napolenom a Alexandrom. Neskôr roku 1808 Alexander mal novú schôdzku s Napoleonom v Erfurte, a už hovorilo sa o možnosti sňatku Napoleona s niektorou sestrou cára Alexandra… Pravda, to všetko rozbilo sa skoro.

IV

I kňaz Andrej je reformátorom na svojich statkoch; on bol medzi prvými v Rusku, ktorý prepustil nevoľníkov na slobodu, iným panštinu zamenil „obrokom“ (miernou peňažnou náhradou), pričom čítal mnoho a chystal promemoáre o reforme v armáde, stará sa o synov majetok. Na ceste na majetok syna svojho, za včasnej vesny, vedie básnik Andreja lesom na voze. Tu natkneme sa na krajinku, riedku v tomto diele. Epizóda o dube. Andrej vidí dub, ktorého list ešte ani nehne sa, čo okolo šatí sa všetko v žltkastú, sviežu zeleň. Dub nechce nič vedieť o vesne. V ňom vidí Andrej obraz svojho žitia. Čo ho do vesny, do lásky, do šťastia. To je všetko klam! Pravdu má dub. Takým prostriedkom vnikáme v dušu Andreja, ochladenú a rozhorčenú nezdarom.

Diela zaviedli ho i do Otradného, majetku Rostovových, kde žili Rostovovci letom 1809. Tu videl Natašu a jej živosť a radosť nad životom pripomenula mu vlastnú odlúčenosť od života a jeho radostí. On bol v samých starostiach a chlopotách — a tu videl bytosť v úplnom šťastí. Keď navracal sa za pol druha mesiaca domov, idúc okolo duba, videl premenu, dub už zašatil sa lístím a žil jedným žitím s ostatným stromovím. Devuška, dub — to všetko priviedlo ho k blahému zakľúčeniu, že tridsiatym prvým rokom ešte život nie je zakľúčený. „I Pierre, i tá dievčina, i všetci mali by znať, čo žije vo mne, žeby život môj nešiel len pre mňa samého, môj život mal by sa odrážať v ich žití.“ Andrej čerpá novú silu, on okrieva, ako onen starý dub.

I zoberie sa do Petrohradu s novou vôľou, s novými nádejami. Tam boli mocní dvaja mužovia, Speranskij a Arakčejev. Speranskij, syn dedinského farára, stal sa pravou rukou Alexandra I. Andrej ide k nemu s veľkými nádejami. Arakčejev prijme ho svojím strmým spôsobom, ale predsa zapíše ho do výboru pre vypracovanie nového vojenského riadu. Speranskij dopomôže mu k náčelníctvu v oddelení, pracujúcom na zostavení zákonov. Andrej hodí sa do práce, ktorá ho cele pohlcuje.

Pierre bol už rok v čele petrohradského masonstva. On dával peniaze hojne na potreby bratstva a videl s rozhorčením, že členom neišlo tak o dávanie, ako o celkom iné ciele. Masoni ustrojili „dom biednych“ a Pierre ho musel sám udržovať. On spozoroval medzi bratmi štyri kategórie: 1. Nič nerobiacich, ale trudiacich sa tajnosťami rádu, otázkami o troch osnovách veci, o syre, merkurovi a soli, alebo o význame kvadrátu a všetkých figúr v chráme Šalamúna. 2. Kolimbajúcich sa, ako on sám, nenachádzajúcich v masonstve priamej, zrozumiteľnej cesty, ale majúcich nádej nájsť ju. 3. Takých, ktorí videli v masonstve len zovnútorné formy, nestarajúc sa o ich význame. 4. Na takých (a tých bola ohromná väčšina), ktorí na nič neverili, nič neželali a boli masonmi len preto, aby zblížili sa s mladými, bohatými a silnými vplyvom a rodom. Pierre chcel reformovať, držal reči, jechal za hranicu o radu — a zo všetkého nič nevyšlo, naňho napadla zase predošlá melanchólia, tupá zúfalosť. On hádže sa ako ryba jedom otrávená — prijme ženu na milosť, ale nemá s ňou manželských zväzkov. Toto mučenie Pierra, jeho náruživé hľadanie opory, jeho zablúdenia, jeho nekonečná, po slepačky konaná cesta, je najväčšie tragikum eposu. Človeka duša bolí, a my priľneme k nemu s opravdivým súcitom. V bohatstve, s výhodami rodu, známostí, s umom neobyčajne hlbokým, zdravý a mocný telom, Pierre je opravdivým nešťastníkom. Ľudia myslia — mať pol milióna — a boli by šťastní, i dobrí, i spokojní. A náš Pierre má mnoho a mnoho miliónov, a pri tých výhody toľko hodné a tak cenné ako tie milióny, a my biedni a chudobní máme s ním iskrennú útrpnosť. Analýza jeho vnútorného života dosahuje tu svoju apogeju, básnik nie slovami, ale dušou hovorí k nám, on prevracia nám človeka naruby a rozčlánkuje nielen jeho duchovné, ale i senzuálne a morálne vlastnosti. A človek zostáva pritom ten samý, ani kroka neurobí, ktorý by úplne nesúhlasil s jeho štýlom, jestli tak slobodno povedať.

V

Starý Rostov darmo hľadal na dedine vyliečenie svojich financií — v Otradnom tak nevedel žiť skromne ako v Moskve. On už ináč nevedel. Dlhy len rástli, a uzavrel prejsť do Petrohradu a hľadať službu. Tam išlo sa po starom obyčaji. Berg dvoril Viere a pýtal o jej ruku, ale akurátny Nemec žiadal hotových 30.000 a na zmenku 80.000. On si to tak vyrátal. Za Natašou chodil do domu Boris Drubeckoj — tiež akurátny, ale po svojom — no on bol chudobný, bol bratanec, a jemu mať riekla vážne slovo. Drubeckoj prestal chodiť.

Na veľkom bále u veľmoža, na ktorom bol i cár s diplomatickým korpusom, kňaz Andrej zblížil sa nečakane tesno s Natašou. Jemu, čo svetskému človeku, ľúbilo sa na nej to neobyčajné v podobných kruhoch, originálnosť, plná osobnosť bez nárokov, len s nárokom žiť, ako žije voľný vták. Dub počal šatiť sa lístím. „Áno,“ premýšľal po bále, „Rostovová je veľmi milá; je v nej niečo sviežeho, zvláštneho, nepetrohradského.“ A počal chodiť k Rostovom; Nataša mu spevom svojím už celkom pomiatla hlavu; vývod z toho bol: „Eh, nech mŕtvi pochovávajú mŕtvych, ale pokiaľ si živý, treba žiť a byť šťastným.“ Na prvej zábave, ktorú dávali mladí manželia Bergovovci, Andrejova myseľ uzrela. Ale treba bol súhlas otca Bolkonského. Andrej odcestoval na Lysé Gory, mal s otcom tuhú šarvátku. Starý kňaz nechcel, aby sa syn ženil, menovite nie s chudobnou Rostovovou. No Andrej už nevládal poslúchnuť. Len jedno si vyžiadal starý Bolkonskij: aby rok počkal — v nádeji, že za rok môže sa všeličo prihodiť. Andrej sľúbil, vrátil sa do Petrohradu a požiadal o ruku Nataši. Nataša, ako všetko, i toto prijala divným, zvláštnym spôsobom. Ona myslela pevne, že Andreja miluje, ale sa ho i bála. Vôbec počas sľubov v Nataši borí sa cit s citom, ona navidomoči zreje. A keby nebol Andrej sľúbil otcovi rok čakať, máme istotu, že Nataša bola by stala sa veľkolepou, zriedkavou ženou a Andrej bol by vyliečený zo svojej hrdej melanchólie. Ale pri šestnásťročnej Nataši bol zrok nebezpečný. Starého Bolkonského synovo zaľúbenie rozdráždilo do nemožných hraníc — a pod tým trpela zase len Mária. „Ženiť chce sa synček, chce macochu dať svojmu synovi Nikolajovi! Žeň sa, žeň! Rod prekrásny, ľudia umní! I bohatstvo? Nie? Peknú macochu dostane Nikolaj. Napíš mu, nech sa žení trebárs zajtra. Ona bude Nikolinkovi macochou, a ja ožením sa s Bouriennkou — hahaha! Aby ani on nebol bez macochy! I ty k nemu prejdeš?“ Mária hrozne trpela pod nekonečnou sekatúrou slabnúceho starca, takže už zberala sa (ba i hotovila) obliecť žobrácke šaty a putovať s božími ľuďmi k svätým miestam, aby unikla muke. Ale láska k otcovi premohla všetko. Ona zostala. Otec vždy viac a viac ju odháňal a mamsel Bouriennová dostávala do rúk vládu v dome.

VI

Nikolaj Rostov, matkou zavolaný, zanecháva svoj pluk a vráti sa do Otradného pomáhať dobrákovi-otcovi usporiadať zamotané pomery peňažné. Mnoho nepomôže, zato tým ohnivejšie poľuje na veľkom otcovskom statku. Opis velikej poľovky koňmo, vidno, zaujíma Tolstého. Zas odokrýva nám tajné vanie prírody i ľudských duší. Nataša jachá s ním koňmo, večerom zajdú k „ďaduškovi“, ďalšiemu pokrvnému, ktorý bol s nimi na poľovke. Ďaduška hrá na gitare a spieva ruské piesne. Všetci cítia sa tak doma, vo svojom rodnom vozduchu. Nataša tančí ruský ľudový tanec a všetci sú udivení: „Kde, ako vsala do seba z toho ruského vozduchu, ktorým ona dýchala, táto grófka, vychovaná francúzskou emigrantkou, skadiaľ má tie pohyby, ktoré predsa ,pas de châule‘ (umelé francúzske tanečné kroky) dávno mali vytisnúť? No duch i pohyby boli tie samé, nenapodobiteľné, nenaučiteľné, ruské.“ Nikolaj sa už celkom zaľúbi do svojej sestry.

Roztrasené majetkové pomery dali by sa boli napraviť jedine bohatou ženbou Nikolaja, ale ten nechcel o tom počuť — jeho viazala tichá, úslužlivá Soňa, s ktorou sa ešte viac zblížil v dedinskom živote v Otradnom. Andrej Bolkonskij, na cestách v zahraničí, písal neveste svojej listy — Nataša čakala ho s istou divnou netrpelivosťou. Čas išiel s dedinskými výjezdami na trojkách, pri ktorých poznáme ruský život zimný na vonkove a pri ktorých Rostov už celkom tesno zblížil sa so Soňou a rodičom objavil, že si ju vezme za ženu, čo vyvolalo nepríjemné scény. Nikolaj uchádza k svojmu pluku s tým, že usporiada svoje veci, vráti sa a ožení so Soňou. Starý Rostov, zanechajúc chorľavú ženu v Otradnom, prešiel s Natašou i so Soňou do Moskvy, kde očakávali starého kňaza Bolkonského, a kam vrátiť sa mal i Andrej z ciest.

Starý Bolkonskij mohol prísť do Moskvy, lebo zavial všade antifrancúzsky vietor a obdivovaný samým Alexandrom Napoleon zase bol „Buonapartom“, „antichristom“ v celej spoločnosti: zdalo sa, že staré katarínske časy navrátili sa a on mohol ukázať sa svetu. On v Moskve, vo svojom starom dome, zostáva tým samým hrdým, tvrdým veľmožom starých čias, práve tak tyranizuje dcéru, slávneho francúzskeho doktora, ktorého mu odporučili, vyženie von s krikom „francúzsky špión, von!“ Bolkonskému prichádzajú na vizitu veľkí a mocní tohoto sveta, medzi nimi i Rastopčin.

Rostovovci, ktorí ubytovali sa v Moskve u príbuznej, Márii Dmitrijevny Achrosimovej (ich dom bol nevykúrený), urobili vizitu u Bolkonských — ale prijala ich iba Mária — starý sa ani neukázal, čo hrozne rozsmútilo Natašu. Nad celým zasnúbením devušky zobierajú sa oblaky — a búrka nemala vystať.

V opere priplichtil sa k Rostovovým Anatol Kuragin. On žil zase s Dolochovom, ktorý vrátil sa bol z Perzie, prestál mnoho dobrodružstiev a naplňoval Moskvu svojimi kúskami. Zase otvorí sa nám kus toho „sveta“ s Elenou, Drubeckým (zasnúbeným s Júliou Kuraginovovou) a celou vyššou spoločnosťou. Hrom, ktorý udrel do pomeru medzi Natašou a Andrejom, bol Anatol Kuragin. On svojím vycibreným, smelým vystúpením, všetkými rafinovanými kúskami veľkomestského koketstva vedel pohýbať srdcom nevinnej, zápalčivej devušky. Proces, ktorý pozorujeme v duši Nataši, je veľmi komplikovaný a bazíruje sa na celom jej charaktere. Nie hlúpe dvorenie, nie drzosť švihákova — ju zachváti vlastná príroda, nevysvetliteľný záchvat. Nič zvláštneho neprihodí sa medzi ňou a Anatolom počas predstavenia, ale keď príde domov a spomenie si na Andreja, zavolá sama sebe: „Bože môj! Ja som zahynula.“ Na večeri u Eleny Anatol už priamo objaví Nataši lásku. Nataša je ako v horúčke — vymieňa s ním listy. Anatol, ktorý je tajne ženatý s Poľkou, ale peniazmi zaviazal ženu, aby ho opustila — uzavrie uniesť Natašu nocou, pomocou Dolochova — a Nataša zvolí. Únos prekazí iba Soňa, jej strážny anjel. Ohromný pád. Pred nezdareným útekom z domu Nataša napísala Andrejovi Bolkonskému výpoveď. Nataša nechce upustiť od Anatola. Až Pierre jej dotvrdí, že Anatol už raz uniesol Poľku a je s ňou ženatý, a že s ňou chce sa tajne zosobášiť vzdor tomu, že bol už ženatý — Nataša vidí klam a priepasť, nad ktorou už-už stála, a upadne do ťažkej nemoci.

Román chybného kroku Nataši, vlastne len hriešneho úmyslu, písaný je s dramatickou prospešnosťou, zriedkavou u Tolstého. Tu založil už husto a pastózne všetky barvy svojej palety. On svojmu Andrejovi Bolkonskému, aby sa vylúpil v celej plastike, nanáša ešte i tento surový úder. On ho už chystá k veľkým dejom a heroizmu, ktorým onedlho zaskveje sa celá ruská zem. Bol rok 1811, v predvečer veľkých udalostí. Na nebi ukázala sa ohromná kométa, strašiaca úzkostlivých ľudí. Pierre nebojí sa hviezdy, on radostne, zaslzenými očami hľadí na ňu. Jemu zdá sa, že ona celkom verne zodpovedá jeho citu a volá ho k novému žitiu. S tým končí sa druhá časť velikého eposu.

I

„Dvadsiateho deviateho mája Napoleon vyjechal z Drážďan, kde bavil sa tri týždne, okrúžený dvorom, zostaveným z princov, hercogov, kráľov, ba i jedného cisára. Napoleon pred odjezdom oblaskal princov, kráľov i cisára, ktorí to zasluhovali, vyhrešil kráľov i princov, s ktorými bol nespokojný, obdaroval svojimi vlastnými, to jest vzatými od druhých kráľov, perlami i briliantmi cisárovnú rakúsku, i nežno obejmúc cisárovnu Máriu Lujzu, ako hovorí jeho historik, zanechal ju rozsmútenú nad rozlúčkou, ktorú ona, táto Mária Lujza, považovaná za jeho ženu, trebárs v Paríži zanechal druhú ženu, sotva vládala preniesť. Odhliadnuc od toho, že diplomati verili na možnosť mieru, že cisár sám napísal list cárovi Alexandrovi, nazývajúc ho ,Veličenstvo, brat môj‘ a úprimne tvrdiac, že neželá si vojny, že bude ho večne ľúbiť a vážiť si — Napoleon šiel k armáde a kázal jej ponáhľať sa od západu na východ. On jechal v koči, zapriahnutom šestorkou, okrúženom pážatmi, adjutantmi a sprievodom na Poznaň, Toruň, Gdansko a Kráľovec. V každom meste tisíce ľudí vítali ho s bázňou i oduševnením.“

Takouto veľkolepou intrádou,^[475] plnou kolosálneho sarkazmu na stav Európy a falošné postavenie bonapartistického „cisárstva“, počína sa tretia rapsódia modernej „Iliady“. To boli časy, kde Napoleon prestal byť veľkým človekom a na neho padol iba tieň minulých zdarov a činov a veľkým zdal sa ešte silou inercie (zotrvačnosti) a menovite preto, že okolo neho a za ním boli ľudia malí, malodušní a malicherní. On upadol v pevné presvedčenie, „že prítomnosť jeho na všetkých koncoch sveta, od Afriky po stepy Moskovie, jednako poráža a uvrhuje ľudí do nerozumného samozabudnutia“, ako hovorí Tolstoj.

Bez vypovedania vojny káže vojskám prekročiť Nemen, vtedajšiu ruskú hranicu.

Alexander bavil sa vo Vilne, kde už celkom na vojnu ani nemysleli. Zprávu o prechode hranice priniesol generál Balašev na bál za cárom. Cár poslal k Napoleonovi Balaševa s vlastnoručným listom a odkazom ústnym, historickým a večne pamätným, „že on nezmieri sa do tých čias, pokiaľ bude čo i len jeden ozbrojený nepriateľ na ruskej zemi“.

Balaševa vo francúzskej armáde traktujú ako zajatého. Komediantsky odený Murat (vyzeral ako v operete, blýskal sa zlatom a čačkami) drží ho. Až vo Vilne, Rusmi rýchlo opustenej, udelí mu Napoleon milostive audienciu a rozreční sa pred ním výrečnosťou, ktorá mu dľa nemeckých historikov (Weber), viac poškodila než stratená bitka. Tolstoj udáva celý rozhovor — neviem, či historicky akurátno, ale iste pravdivo epicky. Tu vidíme zase Napoleona z blízkosti a v reliéfnosti; on stojí pred nami, hýbe sa a dýcha, manévruje so všetkými svojimi obyčajmi a zvláštnosťami. On prichádza do ohňa, kritizuje cára pred jeho poddaným nemilosrdnou, negavalierskou kritikou. Dľa našej mienky Balašev dobre odpovedal. Na obede napríklad pýta sa ho Napoleon, koľko chrámov je v Moskve?

„Viac, než dvesto.“

„Načo toľko?“

„Rusi sú veľmi nábožní.“

„Ostatne,“ odvrkol Napoleon, „množstvo chrámov a kláštorov je voždy znakom zaostalosti národa.“

Balašev opováži sa protirečiť.

„Veď toho nikde niet v Európe,“ riekol Napoleon.

„Prosím za odpustenie — v Španielsku.“

Ako známo, tam boli Napoleonove vojská práve nedávno hodne bité.

„Akými mestami treba ísť do Moskvy?“ pýtal sa Napoleon. — Balašev odpovedal:

„Ako do Ríma, tak i do Moskvy vedú všetky cesty — medzi nimi jedna na — Poltavu.“

II

Kňaz Andrej šiel do Petrohradu, kam skryl sa Kuragin, Pierrom vyhnaný z Moskvy, aby vyzval na súboj zhubcu svojho šťastia. Tam už Kuragina nebolo, jeho poslali do Multan k vojsku, no našiel Kutuzova, ktorý vyberal sa tiež do Multan a volal so sebou Andreja, čo bolo milé Andrejovi, v nádeji, že tam nájde Anatola. Ale príduc ta, dozvedel sa, že Kuragin už uskočil nazad do Petrohradu. Keď došla zvesť o vojne — Andrej prosil sa k armáde, ležiacej vtedy v opevnenom Drisskom ležení. Odoberúc sa od otca, a síce zle, lebo sa s ním priamo povadil pre kňažnú Máriu, ktorej muky už prekračovali hranicu možnosti, prišiel do leženia ku Barclay-de Tollymu. Vo vojsku bol cár, okrúžený Nemcami. Plán obrany Drisského leženia zostavil teoretik Pfuhl, ktorého Tolstoj líči s veľkou záľubou čo skostnatelého punktičkára a otroka takzvanej vojenskej vedy. (Ostatne v ležení bolo asi osem strán, ktoré cára sem-tam ťahali. Bol to štáb cudzincov: Pfuhl, Armfeld, Wolzogen, Wintzingerode, Michau, Toll, gróf Stein, že sa človek zadiví.)

„Pfuhl bol z tých do seba zažraných ľudí, akými môžu byť iba Nemci, lebo len Nemci bývajú zažraní a samovoľní na základe abstraktnej idey. Francúz býva samovoľný preto, že drží sa za milého umom i telom, Angličan preto, že je občan zriadeného štátu a že čo Angličan robí, musí byť dobré, Ital je samovoľný preto, že je rozčúlený a zabýva ľahko na seba i druhých, Rus preto, že nič nezná, nič znať nechce, pretože neverí, že by bolo možno niečo úplne znať, Nemec je samovoľný najhorším spôsobom, lebo si myslí, že zná pravdu, vedu, ktorú sám vymyslel a ktorá je preňho absolútnou pravdou. Taký Nemec bol Pfuhl.“

A na armádu, takto vedenú, išla armáda Napoleonova, najskvelejšia, aká dala sa myslieť. Ešte nikdy, čo svet svetom stojí, nebolo zhromaždené v armáde toľko talentov vojenných, blýskavých mien, majúcich za sebou divy heroizmu, toľko umu, toľko vojenskej skúsenosti, a také ohromné masy starého, storáz ostrieľaného vojska, nevediaceho, čo znamená biť sa a nevíťaziť. A všetku túto brannú sumu, túto vojenskú esenciu, z celej Európy vytiahnutú, viedol génij, stratég, výbojca a šťastlivec, akého nebolo od čias Alexandra Macedónskeho, viedol Napoleon, ktorý dosiaľ neprehral žiadnej vážnej bitky, v ktorej on viedol dielom. Vo vojsku boli Poliaci, ktorí horeli zášťou proti Rusku a patriotickou túžbou pod krídlami francúzskeho orla obnovili Rzeczpospolitu od mora do mora, boli dobrodruhovia zo všetkých krajín zeme tejto, ktorým vojna bola remeslom a vítanou príležitosťou nájsť česť i majetok. A táto armáda išla proti „barbarom“, ktorých pobiť platilo za zásluhu o humanizmus a kultúru európsku. Žiaden ľudský um nemohol prísť na inú konzekvenciu, ako že porážka Ruska vystať nemôže a ponižujúci mier je iba otázkou času, a to veľmi krátkeho. Veď Rusi už prestali i veriť na vojnu a mali vojnu v Turecku, boli nepripravení, a ako sme videli v ležení Drisskom, nerozhodní a vedení ľuďmi nesúcimi.

Andrej zľakol sa stavu, v akom našiel hlavný stan. Sám cár pýtal sa ho, kde chce slúžiť, a on mohol ostať pri štábe u samého cára. No Andrej prosil sa v armádu. Jemu oddali pluk.

III

Rostov chcel vrátiť sa a vziať Soňu — no vojna vypukla, on považoval za dielo cti nejsť z vojska, keď zahrmela vojna. A tak zostal v odstupujúcej pred Napoleonom ruskej armáde. Drisské leženie bolo tiež zanechané. V pluku Rostova (on už komandoval eskadrónu) počal sa ten čerstvý, zaujímavý život, ktorý panuje vo vojsku pred vojnou prv, než prišli pravé námahy. My vidíme Rostova s mladým, šestnásťročným Iljinom preháňať sa na donských koňoch; on bez rozkazu vrhol sa na francúzskych dragúnov a vlastnoručne zajal dragúnskeho oficiera. Ale divno, on necítil pri tom nejakej zvláštnej radosti. I tu analyzuje Tolstoj duševný stav chrabrého oficiera: človeka vidíme pod uniformou. Gróf Osterman-Tolstoj sám volá k sebe Rostova a ďakuje mu za junácky kúsok a sľubuje georgievský kríž. To by malo Rostova tešiť — ale on cíti nejasný, nepríjemný pocit. „Čože ma mučí?“ pýtal sa sám seba, odchádzajúc od generála. „Iljin? Nie, on je zdravý. Či som sa niečím pošpinil? Nie.“ Niečo iného mučilo ho. „Áno, áno,“ razom mu napadlo, „tamten dragúnsky oficier. Ja pamätám, ako ruka moja klesla, keď som ho chcel udrieť šabľou.“ Rostov akoby sa bol hanbil za svoje víťazstvo. Je to iste veľká pravda, že hlbšie založenej duši ľudskej nemôže byť skutočne príjemným rozpomenúť sa: ty si človeka dohonil, schvátil za väzy, strhol z koňa a zdvihol naňho smrteľnú oceľ. To je moment opravdu tolstojovský: tu vidíme in ovo jeho pozdejšiu teóriu o neprotivení sa zlému, o odsúdení vojny, ktorá dnes uňho narástla až do hraníc, kde prestáva byť rozumnou.

IV

Nemoc Nataši bola veľmi seriózna a nebezpečenstvo, ktoré hrozilo jej životu, nedalo okružujúcim ju pomýšľať na jej chybu a uvažovať, nakoľko bola vinná a nakoľko iba unesená okamžitým záchvatom. Keď sa vystrábila z nemoce telesnej, upadla do hlbokej duševnej apatie, ktorá líčená je s takou milotou, že radi odpúšťame devuške jej strašný krok. „Jej bolo potechou myslieť, že je nie lepšia, ako predtým myslievala, ale že je horšia od všetkých ľudí, čo ich je koľko na svete. Ona to vedela a pýtala sa, čo bude ďalej — ale ďalej nebolo ničoho. Nebolo žiadnej radosti v živote — a život tiekol. Ona odďaľovala sa a iba s mladým bračekom (pätnásťročným) jej bolo ľahšie. Z hostí tešila sa iba Pierrovi, pre jeho nežné chovanie sa k nej.“ Nataša chodí do chrámu a tam jej hlboká duša nachádza úľavu.

Vojna mení sa vždy viac a viac na hrôzu — na niečo celkom iného, než boli všetky slavkovské a eilauské vojny. Odvtedy, čo ruské vojská opustili bez boja Drisské leženia a Pfuhlove hlbokomyseľné plány, rady Wolzogenovcov a Paulucciovcov padli do vody, vojna stala sa z ruskej strany veľkým, dovoleným, Bohom prikázaným dielom. V Moskve strašné chýry rástli, ako huby po daždi — i prišiel konečne chýr, že cár príde do Moskvy, slovo prehovoriť k národu v posvätných teremoch Kremľa. S tým bolo toľko isté, že nastane vojna všenárodná. Moskva počala sa modliť.

V chráme Razumovských bola celá zať na obedni;^[476] Nataša počúva slová modlitby, ktorú vtedy modlili sa vo všetkých chrámoch Ruska. Tu niektoré sady z nej:

„Hospodine, Bože síl, Bože spasenia nášho! Prizri teraz v milosti a štedrote svojej na pokorný ľud svoj a v láske k človeku uslyš, ušanuj a pomiluj nás! Vrah prišiel mútiť zem tvoju a povstal proti nej; ľudia bezzákonní zobrali sa, aby pohubili majetok tvoj, rozrumili celý Jeruzalem tvoj, milované príbytky tvoje, oni zašpinili chrámy tvoje, rozkálali oltáre a smejú sa nad svätyňou tvojou. Vladyko, Hospodine! Uslyš nás modliacich sa k tebe, posilni silou svojou pobožného, samodŕžavného velikého hosudara nášho Alexandra Pavloviča. Blahoslav jeho rady, počínania, i diela, i utvrď všemohúcou pravicou svojou cárstvo jeho, daj mu víťazstvo nad vrahom ako Mojžišovi nad Amallkom. Chráň vojenstvo jeho. Vezmi zbraň a štít a povstaň na pomoc nám, aby zahanbili sa tí, čo nám zle myslia, nech sú oni pred tvárou verného ti vojenstva ako prach pred tvárou vetra. Bože, otče našich! Rozpomeň sa na štedrotu tvoju i milosť, neodvrhni nás od tváre svojej, odpusť nám hriechy a previnenia naše. Zjav nám, pane, milosť tvoju a spasenie tvoje daj nám; rozveseľ srdce služobníkov tvojich; poraz vrahov našich a hoď ich k nohám tvojich verných naskrze. Lebo ty si záštita, pomoc i víťazstvo spoliehajúcich na teba! My voláme ti slávu Otcu i Synu i Svätému Duchu i nynie i vždycky i na veky vekov. Amiň.“

Pierrovi zazdá sa, že meno jeho kabalisticky spojené je s menom Napoleona a on je pevne presvedčený, že bude hrať úlohu proti nemu. On nosí do Rostovových proklamácie, manifesty a chýry a Nataša robí naňho mocný dojem v svojom velikom, tichom, akoby usínajúcom bôli.

Cár príde do Moskvy, v teremoch Kremľa prijíma zemianstvo i meštianstvo Moskvy. To boli tie pamätné dni, kde národ zobral sa k žertvám a kde všetci do nohy hotoví boli obetovať všetko. Také dobrovoľné obete ešte nikdy žiaden národ nepriniesol svojej obrane. Oduševnenie Tolstoj znázorňuje v malom Peťovi, najmladšom decku Rostova, v jeho zaľúbenosti do cára, v jeho náruživom behaní v množstve, aby len videl cára. Pierra tiež zmocní sa všeobecné oduševnenie, ačkoľvek v ňom neustala hlodavá duševná robota. On bojí sa chodiť k Rostovovcom. Nataša začiahla mu prihlboko do duše. On uzavrie nechodiť viac. Na zhromaždení i Pierre v ohni a oduševnení sľúbi vypraviť celý konný pluk na svoje vlastné útraty.

„I žizň, i imuščestvo uzmi, Vaše Veličestvo,“^[477] to bolo motto všetkých. Starý Rostov, nemohúc oddať väčšej sumy, oddáva národu najmladšie dieťa, syna Peťu, ktorého zapisuje do pluku Bezuchova.

Kňaz Nikolaj Bolkonskij na Lysých Gorách slabne čím diaľ, tým viac a so slabnutím zosilňuje sa jeho nezdravistá láska k dcére, ktorú on mušením Márie dáva najavo. On posiela svojho gazdu Alpatyča do Smolenska. Keď Alpatyč príde do Smolenska (Lysé Gory boli iba šesťdesiat verst vzdialené od Smolenska), už Francúzi pokročili pod samé mesto. Kňaz Andrej stretne Alpatyča a napíše otcovi, aby zanechal Lysé Gory, lebo ony môžu padnúť do krážov vojny a nebudú isté pred nepriateľom. Francúzi bombardujú Smolensk, a my vidíme účinky ich bômb v samom meste, vidíme, ako počínajú obyvatelia utekať z mesta a zapaľovať vlastné svoje domy, vzdor tomu, že to vojenské komandá prísne zakazujú. V ľude bolo viac prorockého ducha, ako v komandách. Krčmár Ferapontov hovorí:

„Rešilas Rossija, Alpatyč, rešilas! Sám zapaliu. Rešilas“ a zapálil svoj dom. Toto „rešilas Rossija“ krčmára smolenského stalo sa mottom celého národa. Rusko riešilo — to jest teraz už mier domáci, majetok a život prestali mať cenu ako mali, ony ustupujú niečomu velikému, vysokému. Darmo zakazujú štábni náčelníci — pred ich očami zapaľujú ľudia domy, stodoly i senné kopy. „Rossija rešilas“ — a raz rozvlnená hladina národa nedala sa už utíšiť. Ľud dobre vedel, že teraz je už koniec. Smolensko, z nehož neostalo celého múru, bolo opustené vojskami a obe armády valili sa na východ, neúprosne, nezastaviteľne.

V

Vojská odstupujú od Smolenska vo veľkých horúčostiach, prach kundolí sa a oblakom pokrýva kolóny. Kňaz Andrej stará sa o svoj pluk, ľudia ho majú radi a nazývajú krátko „náš kňaz“. Na ceste zaskočil v Lysé Gory, opustené otcom, on prešiel do Bogučareva. Už mu bolo jasné, že rodná jeho dedina vtiahnutá bude do dusného vozdušia veľkej vojny. On dohonil svoj pluk. V armáde i ďalej panovala strašná smuta.^[478] Bagration píše Arakčejevovi list, ktorým Wolzogena a Barklaya priamo obviňuje. Otázka vymenovania hlavnokomandujúceho stala sa pálčivou. A divno, vymenovaný bol muž nesympatický samému cárovi, proti ktorému zášťou a jedom sršali Nemci pri dvore i v armáde — Kutuzov. Ale čokoľvek hovorili po salónoch Anny Schererovej a Bezuchovovej, isté je, že vymenovaním Kutuzova radosťou zabúchalo srdce práve tých, ktorí niesli prsia svoje proti víťazným bajonetom velikej Napoleonovej armády a hlavy svoje pod skazonosné bomby jeho tisícich kanónov.

Kňaz Nikolaj Bolkonskij dožíva svoj horký život. Jeho vyhasínanie, predsmrtný nepokoj, jeho muka nad tým, že pod návalom cudzincov láme sa Rusko, jeho strašný bôľ nad tým, že ubližoval dcére, že jej robil zle — to všetko Tolstoj opísal s celou silou svojho génia. Dojemné, srdce rozrývajúce je lúčenie sa jeho s dcérou a varenie sa odporujúcich si citov v Márii, hlboko zasmútenej nad otcovou smrťou, ale nemohúcej nepocítiť, že dostala sa jej tým sloboda a právo na život. Tu spúšťa sa Tolstoj do priehlbín a kontrastov v duši ľudskej.

Skoro po smrti starého kňaza nastala v Bogučareve zaujímavá epizóda so sedliakmi, pobúrenými proklamáciami Napoleona a dobrodružnými chýrmi, ktoré lietali vtedy krajom ako vlnisté zemetrasenie. Napoleon dal medzi ľud rozhadzovať rubľové asignácie, schválne k tomu cieľu falzifikované v cisárskych bankách v Paríži. Sedliaci v Bogučareve vzoprú sa, nechcú dať kňažnej Márii povozy, aby mohla sa odpratať do Moskvy. Rostov, furažirujúc, ocitol sa v Bogučareve so svojím Iljinom práve v hodinu, keď katastrofa mala vypuknúť a svojím mužským „pomeščickým“ vystúpením zachránil kňažnú a uspokojil sedľač. To bolo po prvý raz, čo sa s ňou zišiel, a síce vo výhodnom svetle obrancu a rytiera. Nepotrebujeme poznamenať, že objektívne veci pri tejto epizóde (charakteristika mužíkov, ich zovňajší byt, ich pohyby atď.) sú nakreslené do podrobnosti obdivuhodnej.

Kutuzov prevzal teda hlavné komando a zavolal k sebe Andreja. V ležení v Carevom Zajmišči zíde sa Andrej s Denisovom, ktorý prišiel ku Kutuzovovi s vypracovaným plánom vojny partizánskej (guerilla), ktorá potom stala sa tak strašnou pre francúzsku armádu. Kutuzov vypočul Denisova — všetky žaloby na vojsko, že rúbajú horu a kosia zbožie káže hodiť do ohňa! „Ja to nekážem,“ hovorí Kutuzov, „ale nech rúbu a kosia! Kde drevo rúbu, tam triesky odletujú! Ó akurátnosť nemecká,“ doložil, krútiac hlavou. To všetko znamená jedno, a síce vojna akademická je u konca, čert vzal teóriu a plány, a my ideme sa už biť na život, na smrť. To znamená, že teraz nebije sa Napoleon s cárom, ale ruský národ s národmi, vtrhnuvšími do jeho pokojných hraníc. „Naučím ich žrať konské mäso!“ riekol Kutuzov k Andrejovi, udrúc sa v prsia. A to bolo jediným jeho cieľom, ktorému obetoval Moskvu i svoje meno.

„Ale predsa musíme prijať hlavnú bitku?“ poznamenal Andrej.

„Musíme, jestli všetci budú chcieť — čo robiť. Ale ver, holúbok, niet silnejších vojakov, ako čas a trpelivosť: tí všetko spravia, ale radcovia nepočujú na to ucho, a to je zle. Jedni chcú, druhí nechcú. Čo robiť? Čo myslíš?“ opýtal sa a oči jeho blyšťali sa hlbokým, umným výrazom. „Ja ti poviem, čo treba robiť a čo ja robím: v pochybnostiach, môj milý, buď zdržanlivým.“ Andrej, nevediac prečo, po rozhovore uspokojený a potešený navrátil sa k svojmu pluku. On videl, že je niečo mocnejšieho než ľudská vôľa — a to je neodvrátiteľný chod udalostí — a Kutuzov vidí tie udalosti, pochopuje ich význam. A hlavné, on je Rus — to je to, čo Kutuzova postavilo na čelo armády, proti vôli dvora a „radcov“.

Moskva medzitým chystala sa nepovedome a proti príkazom Rastopčina ku katastrofe. Rastopčin dal lepiť plagáty, hrdé ruské dámy opúšťali Moskvu, „my nie sme služobnice Bonaparta“, teda v istom predpokladaní, že Napoleon môže prísť i do samej Moskvy.

Ruská armáda zastala u Borodina — Pierre v podivnej nálade, nevediac, čím slúžiť národu, v civilných šatách príde k Borodinu dňom pred onou veľkou bitkou, ktorá podrezala žily francúzskej armáde. Očami jeho, teda nevojennými, vidíme pole budúcej bitky a rozpoloženie vojsk.

„On videl z kurhana^[479] (ktorý stal sa potom historickým kurhanom Rajevského) amfiteáter; vľavo vila sa smolenská hradská, idúca cez dedinu, ležiacu päťsto krokov od kurhana (to bolo Borodino). Cesta prechádzala pod dedinou cez most a hore-dolu sa vijúc, ťahala sa k dedine Valujevo (tam stál Napoleon). Za Valujevom cesta skryla sa v požltlom lese na horizonte. V lese blýskal sa kríž kolockého monastiera. Po celej tejto belasej diaľke vpravo i vľavo lesa i cesty vidno bolo dymiace sa vatry vojsk našich i nepriateľských. Napravo, po toku riek Koloči i Moskvy, bola miestnosť pahrbkovatá. Medzi pahrbkami vidieť bolo dediny Bezzubovo i Zacharino. Naľavo miestnosť bola rovnejšia, boli obilné polia a dymilo sa z dediny Semenovskej, požiarom zničenej.“ A to má byť pole bitky, myslel Pierre, ktorý ako laik nemal o tom pochopu. Veď on ani nevedel rozoznať ruských vojsk od nepriateľských a všetko bolo tak obyčajné.

Po ležení ruskom nosili smolenskú ikonu Božej Matere, a sám Kutuzov so štábom konal pred ňou pobožnosť.

VI

Opis borodinskej bitky, ako ho podáva Tolstoj, uznaný je špecialistami za verný. Tolstoj znal nielen históriu a stratégiu prepamätnej zrážky (o tom síce ani nechyrovať v epose, lebo i tu Tolstoj hľadí na dielo zblízka, očami svojich epických figúr), ale z rozprávok a udaní osôb prítomných pri boji, dozvedel sa všetky potrebné podrobnosti; preto vychádza obraz jeho taký živý, skutočný a spolu i historicky verný.

Dolochov dotrel sa k samému Kutuzovovi a ponúka svoje služby, Drubeckoj dľa svojej prírody tiež, a oznamuje mu citnú odhodlanosť ruských opolčencov:^[480] opolčenci hotovia sa všetci k smrti, a aby zomreli slušne, poobliekali si biele košele. „Čudný, bezpríkladný ľud!“ vzdychne Kutuzov. Všeobecná nálada javí sa v scénke:

„Dolochov pristúpi k Pierrovi. ,Rád som, že vás vidím,‘ riekol, ,v predvečer dňa, ktorý, Boh zná, kto z nás prežije, rád som náhode, môcť vám povedať, že ľutujem všetky nedorozumenia, ktoré boli medzi nami, a želal by som, aby ste nemali nič proti mne. Prosím vás, odpustite mi.‘ Pierre, usmievajúc sa, hľadel na Dolochova, nevediac, čo mu povedať. Dolochov so slzami v očiach, ktoré mu vstúpili do očí, objal a poceloval Pierra.“

Pierre v sprievode Beningsena obchádza líniu, Andrej leží so svojím plukom v Kňažkove a jemu prichodia v hlavu všetky jeho strašné sklamania. „Láska! Tá dievčička zdala sa mi byť preplnená tajnými silami. Ako som ju ľúbil a robil poetické plány o láske, o šťastí s ňou! Jakže, ja veril som v akúsi ideálnu lásku, ktorá mala mi zachrániť jej vernosť za rok! Ako nežná holubica v bájke, mala vädnúť rozlúčením odo mňa. A všetko to je omnoho prostejšie. Všetko to je úžasné, prosté — hnusné!“ Tu ho navštívi Pierre. On cíti k nemu nepriateľstvo. Je chladný, čo Pierre dobre pozoruje. Idú reči o vojne, o Moskve, odsudzujúc Barklaya. „On Nemec, lokaj! Zakiaľ Rusko bolo zdravé, mohol mu slúžiť cudzinec, ale ako ono onezdravelo, potrebuje svojho človeka. Nie je on zradcom — ale je čestným, akurátnym Nemcom.“ „Nemci! oni oddali^[481] Napoleonovi celú Európu, ich honil ako zajacov, a teraz prišli nás učiť! Pekní učitelia!“

„Bude vyhraná zajtrajšia zrážka?“

„Áno, bude,“ riekol Andrej, „ja bych, kebych mal moc, nebral zajatých. Čože sú zajatí? To je rytierstvo! Francúzi rozborili môj dom a idú rozbúriť Moskvu, urazili a urážajú mňa každú sekundu. Oni sú moji vrahovia, oni sú zlodeji dľa mojich pochopov. Tak myslí celá armáda. Treba ich odpraviť. Nebrať zajatých — to by zmenilo vojnu a ona bola by menej ukrutná. Ale my sme dosiaľ hrali sa na vojnu. Šetriť nepriateľa — aká hlúposť. Oni rabujú môj dom, vydávajú falošné ruble, zabíjajú moje deti, môjho otca a hovoria o právach vojny, o veľkodušnosti k nepriateľom. Nebrať zajatých, ale zabíjať a sám ísť na smrť. Cieľ vojny je zabíjanie.“ Tieto reči Bolkonského vyrážali city celej armády, a nie div, že svet videl najväčšiu bitku na brehoch Moskvy a Koloči.

VII

U Valujeva, v predvečer bitky borodinskej, stretneme sa zase s Napoleonom, ktorému prinášajú divnú zvesť, že včera nebolo žiadnych zajatých. To znamenalo, že ruskí vojaci bránia sa do posledných síl a poddávajú sa iba mŕtvi.

„Niet zajatých!“ opätoval Napoleon slová adjutanta, „teda oni dávajú sa kynožiť! Tým horšie pre ruskú armádu!“

Napoleon nepoznal znak času, a tým zrejme dokázal, že nemá pravé posvätenie génia. Lebo v čom javí sa genij? Práve v tom, že nielen pozná čas svoj, ale zahľadí sa do budúcnosti. Napoleon mal pred nosom skazu a myslel si, že je víťazom. On bol porazený už v predvečer borodinského boja; prestal byť tým, čím bol v Itálii a pod pyramídami v dobrom zmysle, a bol tým, čím bol v Itálii a pod pyramídami v zlom zmysle. Nebolo potreba byť géniom, aby úžas zachvátil človeka pri slovách „niet zajatých, oni radšej dajú sa zabiť, než upadnúť do zajatia“, nebolo treba prenikateľného ducha, aby videl jasno, že všetky predošlé praktiky vojenské a cisárske sú dnes bliktrou^[482] a hračkou voči zúfalému a pritom odhodlanému národu. Nebolo treba žiadnej strategickej velemúdrosti a skúsenosti vidieť, že armáda Kutuzovova nie je armádou Macka, ktorá dala sa chytiť ako kŕdeľ jarabíc, nie je rakúskou armádou Auersperga von Mautern, ktorému traja ľudia proti pätnástim tisícom odobrali viedenský most. Ale geniálny Napoleon to všetko nevidel, radoval sa nad podobizňou svojho syna, ktorú mu priniesli rovno z Paríža, a žaloval sa horko, že má dnes nádchu, hrešiac na celú medicínsku vedu, že nevie vyliečiť ani len nádchu. Celá jeho napuchnutá holota zračí sa z proklamácie na vojsko pred borodinskou bitkou:

„Vojaci! Tu máte bitku, ktorú ste si tak veľmi želali! Ona je nevyhnutná pre nás, ona nám dá všetko, čo potrebujeme: pohodlné byty a skorý návrat do vlasti. Dejstvujte tak, ako ste dejstvovali pod Slavkovom, Fridlandom, Vitebskom a Smolenskom. Nech i to najposlednejšie potomstvo s hrdosťou rozpomínať sa bude na činy vaše tohoto dňa. Nech povedia o každom z vás: on bol vo veľkej bitke pod Moskvou.“

A tu nemožno zdržať sa neprepísať riadky, hovoriace o posledných hodinách noci pred Borodinom.

„,Zajtra budeme mať prácu s Kutuzovom,‘ riekol Napoleon. ,Uvidíme! Pamätáte, v Braunau on komandoval armádu, a za tri týždne ani raz nesadol na koňa, aby si prezrel opevnenia. Uvidíme!‘

On pozrel na hodinky. Bolo okolo štvrtej. Spať nechcelo sa, punč bol dopitý a práce žiadnej nebolo. On vstal, prešiel sa sem i tam, obliekol teplý kabát, postavil si klobúk a vyšiel zo stanu. Noc bola temná; sotva citeľná vlaha padala zhora. Vatry horeli nejasno na blízku vo francúzskej garde a ďaleko cez dym blýskali sa ruské vatry. Všade bolo ticho a jasno bolo počuť šum a dupot počatého už pohybu francúzskych vojsk, zaujímajúcich svoje pozície.

Napoleon prešiel sa pred stanom, pozrel na ohne, počúval dupot a prechádzajúc vedľa vysokého gardistu v baranej, vysokej čiapke, stojaceho na stráži u jeho stanu, vytiahnúceho sa ako čierny stĺp pri zjave cisára, zastal proti nemu.

,Od ktorého roku slúžiš?‘ spýtal sa s tou navyknutou afektáciou hrubej i láskavej vojenskosti, s ktorou voždy obcoval s vojakmi. Vojak mu odvetil.

,Ach — teda z veteránov? Dostali ste v pluk ryžu?‘

,Dostali, Vaše Veličestvo!‘

Napoleon kývol hlavou a odišiel od neho. O pol šiestej Napoleon koňmo jechal k dedine Ševardinu. Začalo svitať, nebo sa očistilo, iba jeden oblak ležal na východe. Sprava zreval hustý, osamotnelý výstrel, niesol sa a zamrel uprostred všeobecnej tíšiny. Prešlo niekoľko minút. Zreval druhý, tretí výstrel, zakolimbal sa vozduch; štvrtý, piaty výstrel rúkol blízko a triumfálne kdesi napravo.

Ešte neodzvučali prvé výstrely, keď zahučali druhé, ešte, ešte, zlievajúc sa a prebíjajúc jeden druhý. Napoleon jechal so suitou k ševardinskej redute a zliezol z koňa. Hra počala sa.“

Nasleduje opis bitky borodinskej, pravda, zase oným, celkom novým spôsobom tolstojovským, o ktorý nie je strach, že ho niekto nápodobní. K takým opisom prostým, veličestvenným, dušu potriasajúcim vyžaduje sa viac než talent, vedomosti, štúdium, — vyžaduje sa intuícia z výše, dar boží a jeho premilostivé požehnanie.

VIII

Zvláštny nápad: pôvodca má, ako vieme, poruke dosť a dosť figúr vojenských, s ktorými by mohol spojiť svoj opis toho, čo dialo sa na brehoch Moskvy dňa 25. augusta (prav.). Má kňaza Andreja, Drubeckého, samého Kutuzova — tým by asi veľmi dobre pristalo, aby nás voviedli do hurhaja najväčšej bitky celého stoletia. Ale, ako to obyčajne býva s geniálnymi ľuďmi, oni všetko ináč robia, ako očakáva sväté filistérium — on vedie nás s civilistom, do vojny nič nemajúcim Pierrom Bezuchovom, ktorý prišiel na pole, ťahaný akousi nepovedomou, démonickou silou pod výstrely napoleonovských diel.

Bezuchov ide na kurhan, z ktorého včera obzeral borodinské pole. Obraz je iný: všetko je obživené, neočakávane veličestvenné — ale celkom ináč, než si predstavoval — on stojí v samom centre bitky, na hroznej redute Rajevského (Francúzi ju potom prezvali grande redoute) a nevidí vojny, nevidí bitevného poľa — on nevie, že je v samom fókuse ohromnej svetodejnej drámy.

Pierre na redute, medzi vojakmi, kanoniermi, oficiermi so svojím širokým klobúkom a civilnými šatami je zvláštny zjav; Pierre pevne myslí, že kurhan je miesto celkom bezvýznamné, padajúce celkom von z línie skutočného boja, a medzitým to bolo miesto, ktoré napádané a bránené bolo tisícami a pre ktoré mrelo každú hodinu tisíce ľudí.

V redute medzi Pierrom a vojakmi utvorí sa čudný pomer: najprv hľadeli naňho zlostne — potom, keď videli, že je neškodný, že človek v bielom klobúku nerobí nič zlého, ale sedí ticho na násype, úctivo vystupuje vojakom z cesty, prechádza sa po batérii pod výstrelmi tak pokojne ako po promenáde, teda pomaly ich zlosť prechádzala do láskavého, žartovného účastia. Vojaci hneď prijali Pierra do svojej rodiny a ihneď dali mu meno „náš barin“, a láskavo smiali sa medzi sebou nad ním.

„Delová guľa zryla zem v dvoch krokoch od Pierra. On, čistiac si rukáv od prsknutej hliny, s úsmevom ohliadol sa okolo seba.

,Ach, ako sa vy to nebojíte, barin, opravdu!‘ obrátil sa k Pierrovi červenotvári, široký vojak, ukazujúc silné, biele zuby.

,A ty sa vari bojíš?‘ spýtal sa Pierre.

,A ako žeby nie!‘ odpovedal vojak. ,Veď ona nezmiluje sa. Keď ona šibne, teda vnútornosti von. Nemožno nebáť sa,‘ riekol, smejúc sa. Niekoľko vojakov s veselými, láskavými tvárami postálo u Pierra.

,Naše dielo je vojenské. Ale vy, taký pán — to je divné.‘

,Na miesta!‘ skríkol mladučký oficier na vojakov, ktorý plnil službu akurátno, ako bolo vidno — hádam prvý raz.“

A to boli tí nesmrteľní hrdinovia, ktorí stáli v centre najväčšej bitky stoletia. Ako je to prosté. Vojak bojí sa bomby, lebo ona nežartuje — ale koná povinnosť svoju, akoby to bola hračka.

IX

Okolo desiatej hodiny z reduty Rajevského, na ktorej bol podivný volontér Bezuchov, uniesli už dvadsať ľudí mŕtvych a ranených a vždy častejšie padali rozličné projektily medzi „rodinku“, na batérii zhromaždenú. Ale ľudia na batérii akoby to ani nepozorovali. Bolo počuť bystrý hovor a žarty.

„Dušička!“ kričal vojak na približujúci sa, s piskotom letiaci granát; „nie sem — ta ku pešiakom,“ doložil druhý.

Iní, prenášajúc delo, kričali:

„Razom, družno, po burlacky!“

Pierre pozoroval, že za každou guľou, za každou stratou vždy viac rozháralo sa všeobecné rozčúlenie.

Prišlo ešte horúcejšie: už neodnášali ranených a mŕtvych z batérií a vojaci živo pracovali okolo diel — už nik nepozoroval Pierra. Starší oficier s temnou tvárou chodil od dela k delu, mladý oficierik, zarumený, ešte pilnejšie velil vojakom. Vojaci podávali náboje, obracali sa, nabíjali a robili svoju robotu s napruženým chválkárstvom. Oni poskakovali pri chode ako na pružinách.

„Niet len osem nábojov,“ oznamoval mladý oficier staršiemu.

„Kartáče!“ skríkol starší, hľadiac cez násyp.

Tu stalo sa niečo; mladý oficier zaachkal, a skrútiac sa, sadol na zem, ako v letku podstrelený vták.

Gule bili do prsných opevnení (Brustwehr), do vojakov, do diel. Po bokoch reduty behali vojaci nazad, napred.

„Kartáče!“ volal starší oficier.

Oznámili, že niet nábojov.

„Zbojníci!“ zareval oficier, „bežte k rezervám, prineste náboje.“

„Ja pôjdem!“ riekol Pierre. Oficier mu neodpovedal a veľkými krokmi pošiel na druhú stranu.

„Nestrieľať! počkať!“ kričal.

Vojak, ktorému rozkázané bolo ísť pre náboje, buchol sa s Pierrom.

„Eh, barin, tu niet tebe miesta!“ a pobežal nadol. Pierre bežal za ním. Už boli pri voze s muníciou, keď doňho udrela bomba a rozbila na triesky. Pierre našiel sa na zemi, neranený, len ohlušený.

X

Básnik prenesie nás z miniatúrnych podrobností na široké pole, kde idú vysoké vlny bezpríkladného zápasu dvoch protivníkov: jedného omnoho slabšieho, nič alebo zle opevneného, brániaceho sa, druhého veľmi silného napádajúceho. Materiálnu silu na francúzskej, ktorá by dľa zákonov fyzických musela rozhromiť protivníka, sputnalo niečo, čo nedá sa vážiť hmotnými vážkami. To bolo inponderabile a menovite pevná vôľa: biť sa a umrieť, neustúpiť. Vôľa radšej umrieť než ustúpiť spomína sa často, ale nikdy ona nebola pravdou tak hroznou, ako u Borodina. Lebo aký východ mávajú i tie najurputnejšie bitky, v ktorých premoc napadá neústupnú a odhodlanú slabšiu stranu? Konečný východ je ten, že slabšia strana zákonom fyzickým podrobená, stratiac časť sily zabitými a ranenými, ustúpi a víťazstvo na strane silnejšieho je jasné, neodškriepiteľné. A už čokoľvek hovoria o borodinskej bitke, čo ako rozhlasujú ju za víťazstvo francúzske, faktum je: ruská armáda v ten deň stratila polovicu vojska — strata, ktorá i pri určitej porážke je nevídaná a neslýchaná, a tá armáda, stenčená na polovicu, po bitke stála na tom samom mieste ako pred bitkou a bola tak hrozná Francúzom po bitke, ako ukázala sa v bitke. Ona zadala francúzskej armáde takú ranu (i samej sebe), že pokračovanie boja na druhý deň bolo nemožné pre Francúzov i Rusov. Rezultátu nebolo takého, aký učí teória a stratégia, bolo vzájomné zabíjanie bez rezultátu vidného a patrného, ale bol rezultát skrytý: francúzska armáda bola pred Borodinom smrteľne ranená, podstrelená a Napoleonova nepremožiteľnosť utrpela prvú, osudnú štrbinu.

Náhľadne líči Tolstoj bezpomocnosť Napoleona, márnosť všetkých jeho rozkazov, z ktorých nebolo, nemohlo byť vyplnené ani jedno jediné prikázanie po celý deň. Jeho maršali pýtajú posily (garda bola v rezerve, nedotknutá), no Napoleon im odvetí, že majú pod rukou polovicu armády, a on ešte nevidí jasne šachovú dosku bitky!! Ale v jeho duši boli už predstíny udalostí, veľmi smutných. Bitka bola taká, akej ani sám Napoleon nevídal, to jest, mala celkom iný charakter a nič nevchádzalo pod všeobecné pravidlá a doterajšie vojenné skúsenosti jeho. Napoleon, pozdravovaný víťazstvom — neveril naň.

Ináč Kutuzov.

K nemu príde Nemec Wolzogen od Barklaya poslaný.

„Všetky punkty našej pozície v rukách nepriateľa, a odbyť ho nemáme čím, pretože niet vojsk.“

Kutuzov prestal žuvať pečienku, zadivene, akoby nerozumejúc to, čo mu hovorili, hľadel priamo na Wolzogena. Wolzogen spozoroval rozčúlenie „starého pána“, ako ho volali Nemci v armáde, a riekol s úsmevom:

„Ja som nemal práva skrývať pred Vašou Svetlosťou toho, čo som videl. Vojská sú v úplnom rozstrojení.“

„Vy ste videli? Vy ste videli?“ nachmúriac sa, zakričal Kutuzov, bystro vstávajúc a pristupujúc na Wolzogena: „Ako vy, ako vy smiete!“ robiac hrozivé posunky rukami a zadúšajúc sa, zakričal: „Ako vy smiete, milostivý pane, hovoriť to mne! Vy nič neznáte! Povedzte mojím menom, generálovi Barklayovi, že jeho zprávy sú nepravé, a že pravý chod bitky známy je mne, hlavnokomandujúcemu, lepšie než jemu.“

Wolzogen chcel čosi odvetiť, no Kutuzov ho pretrhol.

„Nepriateľ odbytý je na ľavom a porazený na pravom krídle. Jestli ste vy zle videli, nedovoľte si hovoriť, čo neznáte. Ráčte jechať ku generálovi Barklayovi a oddať mu môj zajtrajší rozkaz, iste napadnúť nepriateľa,“ prísne riekol Kutuzov. Všetci mlčali a bolo čuť len ťažké dýchanie zadychčaného starého generála: „Odbytí sú všade, za čo ďakujem Bohu a chrabrému vojsku. Nepriateľ je porazený a zajtra zaženieme ho zo svätej zeme ruskej,“ riekol Kutuzov, križujúc sa; a naraz zaštkol a slzy sa mu zjavili na očiach. Wolzogen stisol plecami, skrivil ústa, mlčkom odišiel na stranu.

„Ah! Tu je môj héros!“ riekol Kutuzov ku krásnemu černovlasému generálovi, ktorý práve v tom okamihu vchodil na kurhan. To bol Rajevský, celý deň preživší na hlavnom punkte Borodinského poľa.

Rajevský oznamoval, že vojská tvrdo stoja na svojich miestach, a že Francúzi nevládzu ich viac atakovať.^[483]

Kutuzov dal rozkaz, na zajtra atakovať Francúzov. Tento rozkaz obodril armádu, on bol diktovaný tým hlavným nervom vojny, ktorý volá sa duchom armády. Chýr rozniesol sa mlunou a vojská akoby boli znovuzrodené. Nik nehýbal sa z miesta, línie redli, ale zostávali líniami. To bolo vojsko hrdinov smrtných, hrdinov ticho a tvrdo odhodlaných ľahnúť na poli.

XI

Ako to už býva vo vojnách, Andrej Bolkonskij, silno želajúc brať dielnu účasť vo veľkej hre — zostal so svojím plukom v rezerve. Ale táto rezerva, nečinná, ničím brániť sa nemohúca, stála počas bitky v silnom ohni, lebo nepriateľské delá o druhej popoludní zabili z nej dvesto mužov. Tu v tej nečinnosti, bezbrannosti — s povinnosťou len stáť ticho a čakať — ukazuje sa zase tá vysoká, tichá, strachu neznajúca zmužilosť ruského vojska, jedine ruskému vojsku vlastná. Zmužilosť ukazujú aj iné národy, tu pohybom a silnými zvratmi, oduševnením opojenú, udržovanú. Ale zmužilosť pluku Andrejovho stojí pred nami ako oceľová statua, mŕtva matériou, ale živá svojimi formami, svojou nepokornou dušou. Opis tohoto státia pod guľami sto diel, vrhajúcich na pluk svoje gule, patrí k najväčším literárnym pamätníkom ruskej vojennej slávy. Pred ním blednú i diela Suvorova v Alpách. Jestli Rusko bude mať takých Andrejov a také pluky, tedy varujem každého pred veľkou vojnou s Ruskom.

Udrie projektil do strojno stojacich radov. Andrejovi pobehol nevoľný chlad po chrbte. On pozrel na rady. Pravdepodobne vyrvalo mnohých, veľká tlupa zhromaždila sa okolo dvoch bataillonov.

„Pane adjutant,“ zakričal Andrej, „rozkážte, aby sa nezhromažďovali.“ Adjutant vyplnil príkaz, prichádzal k Andrejovi. Z druhej strany prijechal koňmo veliteľ bataillona.

„Pozor!“ bolo počuť krik vojaka, a ako ptáčik, čvirikajúci v bystrom lete, v dvoch krokoch od Andreja, podľa koňa veliteľa bataillona, nehlasno udrel o zem granát. Kôň majorov, neopytujúc sa, či pekne, či nepekne bolo ukazovať strach, fŕkol a odskočil na bok.

„Ľahnite!“ bolo počuť hlas adjutanta, priľahnúceho k zemi. Kňaz Andrej stál v nerozhodnosti. Granát, ako vlk, dymiac sa, vrtel sa medzi ním a ležiacim adjutantom.

„Vari je to smrť,“ pomyslel kňaz Andrej, s novým závistným pohľadom hľadiac na trávu i dym granátu, vrtiaceho sa ako detský vlk. „Ja nemôžem, nechcem zomrieť, milujem život, milujem tú trávu, zem, vozduch.“ On to myslel, a spolu s tým vedel, že sa naňho dívajú.

„Hanba, pane oficier,“ riekol adjutantovi, „aký —“ on nedohovoril. V tom okamihu bolo počuť výstrel, piskot črepov ako rozbitého skla, dusivý zápach prachu, a kňaz Andrej odhodený bol nabok, i podňav^[484] nahor ruky, padol na hruď. Andreja smrteľne raneného prenesú na preväzný punkt. A tu stane sa nečakané stretnutie. Andrej pozná pod nožom operujúcich lekárov svojho najväčšieho vraha — Anatola Kuragina, zhubiteľa šťastia, zvodcu, ktorého pomstou horiac, hľadal po celom Rusku. V nešťastnom, vzdychajúcom, bezsilnom človeku, ktorému práve odrezali nohu, poznal Anatola Kuragina. Anatola držali na rukách a podávali mu vodu v pohári, ktorého kraje nemohol zachvátiť zapuchlými pernami. Andrej rozpomenul sa na Natašu a v duši jeho obživla nežnosť k nej. Kňaz Andrej pozrel na biedneho Kuragina, zviazaného s ním silou osudu, i počal ho ľutovať, ba milovať. „Kňaz Andrej nemohol zdržať sa, i zaplakal nežnými, zaľúbenými slzami nad ľuďmi, nad sebou, nad ich i nad svojimi zablúdeniami. Útrpnosť, láska k bratom, láska k tým, čo nás nenávidia, láska k vrahom, ktorú kázal nám Boh na zemi, ktorej mňa učila kňažná Mária a ktorú som nepochopoval; hľa, preto mi bolo ľúto života, hľa, to mi ešte zostávalo, keby bol živý. Ale už je neskoro, ja to znám.“

Tak ruský junák, smrteľne ranený, premýšľa, héros poľa Borodinského, ale ako premýšľa Napoleon, zdravý a pozdravovaný čo víťaz?

„Strašný pohľad poľa, pokrytého mŕtvolami i ranenými, spojený s ťažkosťou hlavy a so zprávami o smrti dvadsiatich generálov, povedomie svojej slabosti — to všetko urobilo nečakaný dojem na Napoleona, ktorý ľúbil pozerať zabitých a ranených, skusujúc pri tom (ako on myslel) svoju duchovnú silu. V ten deň úžasný pohľad poľa premohol tú duševnú silu, v ktorej on videl svoju zásluhu a veľkosť. On spešno ujechal z poľa a vrátil sa k Šaverdinskému kurhanu. Žltý, opuchlý, ťažký, s mútnymi očami sedel na skladacej stoličke, počúvajúc paľbu. — Napoleon rozkáže strieľať na ruské vojská s dvesto sviežimi delami.

Adjutant prichádza a zvestuje cisárovi podivný chýr, že dvesto sviežich diel páli na ruské vojsko v Kňazkove, ale že tie len stoja.

„Náš oheň radami ich vyrýva — ale oni stoja,“ riekol adjutant.

„Im ešte chce sa,“ riekol Napoleon so zachrípnutým hlasom.

„Veličenstvo,“ riekol, nedopočujúc, adjutant.

„Ešte chce sa im — nu strieľajte ešte tuhšie.“

A tak zúril boj až do vyčerpania síl. Rusi stáli na tom samom mieste pri konci bitky, ako pri počiatku, ale tí samí Rusi stratili polovicu armády a neboli vstave zničiť francúzsku armádu. Ale francúzska armáda bola predsa vnútorne zničená, to cítil Napoleon a jeho generáli. Všetci cítili úžas pred nepriateľom, ktorý stratiac polovicu vojska, stál tak hrozne na konci, ako pri počiatku bitky. Pod Borodinom Rusi zvíťazili tým, že vnútili o sebe mienku — vy ste silnejší — vy bijete sa seriózne a máte železnú vôľu pohubiť nás. Táto mienka hlboko vryla sa v dušu každého francúzskeho vojaka — nech akékoľvek bulletiny hlásal Napoleon o veľkom víťazstve na brehoch Moskvy. Každý vojak vedel, že bulletin nehovorí pravdu.

XII

Ruská armáda stála pri Filách, dedinke neďaleko Moskvy. V týchto Filách, v dome sedliaka Andreja Savostionova, bola historická vojenná rada, ktorou bola Moskva vydaná nepriateľovi. Beningsen chcel, aby Rusi dali pod Moskvou veľkú bitku Napoleonovi. Starý Kutuzov vedel predobre, že je Moskva stratená a jemu jednalo sa o to, aby armáda nebola stratená, z ktorej ešte mohla kynúť spása. Barklay, Beningsen, Jermolov, Dochturov i Rajevský boli za bitku. No Kutuzov riešil:

„Páni, ja som počul vaše mienky. Niektorí nebudú so mnou súhlasiť. No ja mocou, danou mne mojím cárom a mojou otčinou, rozkazujem odstúpenie bez bitky.“

Kutuzov dobre vedel, že s tým valí na seba veľkú zodpovednosť a nepopulárnosť. On vedel, že národ i cár tak ľahko neodpustia mu záhubu Moskvy. Ale on ešte raz riekol:

„Hej net! Budú oni konské mäso žrať, ako Turci,“ uderiac mäkkou päsťou, „budú oni… aby len…“.

XIII

Elena mala ťažkú voľbu: koho brať, či cudzozemského princa — mladého, či ruského veľmoža, starého a vysokého úradom. Jej sa len o to jednalo, ako voliť — že bola zákonnou ženou grófa Bezuchova — to ju najmenej nekormútilo — ona urobila známosť s abbatom, a myslí, prestúpením na katolícku vieru zostať úplne slobodnou. Ona poslala za mužom list do Moskvy, v ktorom ho upovedomuje, že chce vydať sa za N. N., že prijala jedine pravú vieru, a že ho prosí, aby vyplnil všetky potrebné formality k rozsobášu. Tento list bol oddaný do domu Pierra v tom okamihu, keď Pierre bol pod Borodinom na junáckej batérii Rajevského.

Pierre večerá v čistom poli s vojakmi a počína rozmýšľať o prostom ľude.

„Sláva Bohu,“ dumá, „že som už von z toho; ó jak úžasný je strach a ako hanebne oddal som sa strachu. Ale oni (t. j. vojaci) po celý čas do konca boli tvrdí a spokojní.“ On počínal chápať, že na prsiach týchto prostých, tvrdých a pokojných ľudí odbil sa nápor vrahov.

Tridsiateho augusta vrátil sa Bezuchov do Moskvy, ktorá už počala prestávať byť mestom a chystala strašnú toaletu. Majetní ľudia sťahovali sa preč, trebárs Rastopčin dával príkazy neuchodiť, že bude pod Moskvou veľká bitka atď. Cit národa bol vernejší než výpočty Rastopčina — národ nechcel vidieť Moskvu pod vládou francúzskou, on nechcel poslúchať Napoleona. A to bol veliký rozdiel medzi mestami, ktoré vydobyl Napoleon (Berlín, Viedeň atď.) a Moskvou. Napoleon sedel v Schönbrunne, Francúzi prechádzali sa po Štefanskom námestí a život viedenský išiel svojím poriadkom ako predtým, úrady, polícia, súdy — to všetko fungírovalo. Ináč Moskva. Akonáhle bolo isté, že vojsko nedá bitku a Moskva padne do rúk vrahom, ona prestala byť mestom, všetka organizácia prestala jestvovať a Moskva obrátila sa na spustu domov bez pánov, na masy ľudu bez zväzkov, čím skôr utekajúce z mesta, ktoré prestalo byť mestom, ktoré prestalo mať zmysel.

XIV

Tolstoj dosť prísno súdi o Rastopčinovi, menovite že dovolil rozbúrenej luze zavraždiť nejakého Vereščagina, na ktorého padlo podozrenie, že rozširoval francúzske proklamácie. Sám Pierre opováži sa robiť poznámku voči Rastopčinovi, ale ten ho surovou prísnosťou odbije a poradí mu, aby ušiel z Moskvy. Rastopčin mu nedôveruje menovite pre masonstvo, ktoré dľa jeho slov „pod vidom vystavenia chrámu Šalamúnovho usiluje sa zboriť chrám svojej otčiny“.

Pierre vyjde z domu svojho a po celý čas katastrofy jeho ľudia neznajú, kam unikol.

Rostovovci zostali v Moskve do prvého septembra — teda už do predvečera nepriateľskej okupácie, mať čakala najmladšieho syna Peťu — no všetko už hrnulo sa von z Moskvy, i starý gróf dodal mnoho povozov zo svojho majetku, aby mohol zachrániť svoje veci. V dome všetko pakovali do kisní — a tu zase ukáže sa nám Nataša vo svojej prostote a prenikateľnej praktickosti. Ona v ohromnom chaose ľudí i vecí jediná zostáva tichá, veselá a činná. A tu dovolili by sme si poznámku: akokoľvek umná, prenikateľná a už predtuchou všetko pochopujúca je Nataša, jej predsa chýba zmysel pre veci veľké, všeobecné, nedotýkajúce sa jej osoby alebo osôb jej blízkych. Ale to patrí k plnosti jej osoby, to ju robí Natašou zvláštnou a prísne individualizovanou medzi všetkými Natašami. I vojna, i bieda Moskvy týka sa jej nie čo patriotky (jej chýba cit všeobecného patriotizmu), ale čo sestry, dcéry a čo vysoko rozvitej ženskej bytosti. Keď modlia sa v chráme za víťazstvo nad hrozným vrahom, ona modlí sa skrúšene, ale na vojnu a vraha myslí len v spojení s Nikolajom, Andrejom a s tými blízkymi pomerami, ktoré ju bezprostredne otáčajú. Cez Moskvu prechádza celá ruská armáda, ustupujúca z Fíl a spod Borodina a rozumie sa, množstvo ranených, ktorých túžbou je ujsť z Moskvy a nedočkať Francúzov. I k domu Rostovových prichodí mnoho ranených, medzi nimi i kňaz Andrej — o čom Nataša nevie. Jeho uložia v izbe guvernantky. Ale ranených je mnoho, medzi inými takých, ktorí prosebne hľadia na grófove povozy, na ktoré nakladajú kisne a kufry s majetkom domu Rostovových. Je to asi posledný poklad ich rodiny. Pochopiteľné, že stará grófka bráni sa zložiť kisne a naložiť ranených — 100.000 rubľov nechať Francúzom. Gróf bol by hotový — lebo už dal zložiť z niekoľkých vozov kufry — no grófka dala nazad nosiť svoje poklady.

Berg sedí vedľa grófky a potešuje ju. Gróf s fajočkou chodí sem a tam, keď Nataša vletí do komnaty ako búra, s tvárou hnevom pošpatenou, a bystrými krokmi pošla k matke.

„To je hnusoba, to je podlosť!“ zakričala, „to nemôže byť, žeby ste to vy prikázali!“

Berg i grófka zostrašene hľadeli na Natašu.

„Mamuška, to nemožno, pozrite, čo robia na dvore,“ zakričala, „oni pozostanú nazad!“

„Čo je s tebou? Kto ostane? Čo chceš!“

„Ranení! Hľa, tí ranení! To nemožno, mamuška, to sa ničomu nepodobá! Nie, mamuška, holubička — odpustite, prosím vás! Čo je to, čo chceme zobrať — pozrite len, čo sa robí na dvore! Mamuška! To nemôže byť!“

To bol protest Nataši: ona previedla svoju vec; biedni Rostovovci zanechali celý svoj pohnuteľný majetok v dome, na korisť Francúzom a na vlastných vozoch viezli ranených z ohrozeného mesta. To je Natašin patriotizmus.

XV

Rostovovská rodina, vozy s ranenými a Andrej na vlastnej kalese pohli sa z Moskvy — Nataša neznala, koho vezú v kalese. U Sucharevskej veži Nataša pozrela oblokom koča a videla medzi ľudom vysokého, tlstého človeka, oblečeného v šat kočišský; ona poznala Bezuchova. Pierre totiž utečúc z domu, ušiel do bytu zosnulého masona Bezdejeva.

„Zostanete v Moskve?“ spýtala sa Nataša Pierra, pristanúceho ku koču.

„Áno, v Moskve — zbohom!“ Ale Pierre nezostáva v Moskve bez cieľa. Jemu zase zdá sa, že jeho meno spojené je kabalisticky s menom Napoleona i uzavrie Napoleona zavraždiť. Preto sa preobliekol, kúpil dýku a pištoľ, a tak očakával Napoleona vo svojom otcovskom meste.

Ruské vojská boli už za Moskvou a Francúzi pred ňou. Ráno dňa 2. septembra Napoleon stál medzi svojimi vojskami na Poklonnej hore. Z tejto hory za krásneho jesenného počasia uzrel prvý raz Moskvu.

„Toto je to aziatské mesto s nespočetnými chrámami, Moskva, ich svätá Moskva. Konečne je tu to slávne mesto. Tu čas!“ Napoleon zliezol z koňa a rozkázal rozložiť pred sebou plán Moskvy.

„Mesto, zaujaté nepriateľom, podobá sa devuške, utratiacej svoju nevinnosť,“ riekol a tak hľadel na nevídanú krásavicu, „a či mohlo byť iné? Ona leží u mojich nôh, očakávajúc svoj osud. Kde Alexander, a čo myslí? Divné, veľké mesto a divná, veľká je táto minúta! Jeden pokyn — a zahynula by stará rezidencia ruských cárov! Ale moje milosrdenstvo je hotové zostúpiť k premoženým. Ja musím byť velikodušný, pravdivo veliký. Z výšiny Kremľa dám im zákony spravodlivosti a dokážem im význam pravej civilizácie. Bojari — poviem im, ja nechcem vojny, ale mier a šťastie mojich poddaných. Doveďte bojarov!“ Obrátil sa ku sprievodu. Generál s blýskavým sprievodom pošiel za bojarmi.

Prešli dve hodiny. Napoleon pojedol a zase zastal na Poklonnej hore, očakávajúc bojarov. Už mal hotovú reč k nim. On už v duchu rozdával milosti tým bojarom.

A medzitým v sprievode jeho šlo rozjarené besedovanie; nik nevedel, ako zdeliť všemohúcemu divnú zvesť, že generál vrátil sa sám a že je Moskva pustá, že všetko z nej ušlo. Oni nechceli urobiť Napoleona, bojarov očakávajúceho, smiešnym (ridicule — čoho sa každý Francúz bojí ako ohňa).

Ale predsa bolo treba mu niečo povedať. Položenie bolo tým ťažšie, že cisár, mysliac na svoje veľkodušné plány, veselo a hrdo usmieval sa.

Ale Napoleon, cítiac, že veľkolepá minúta, ktorá trvá hodiny, je predsa smiešna — podal rukou znak. Delo vypálilo — a vojská išli na Moskvu. U Dorogomilovskej línie zase zastal Napoleon, zoskočil z koňa a chodiac po násype, zase očakával deputáciu s kľúčmi a ikonami. Ale nebolo deputácie, bojarov a najmenej kľúčov. Stalo sa to, na čo ani myslieť nemohol jeho um, trebárs jak veľký.

XVI

Nasleduje veľkolepé porovnanie Moskvy s úľom, ktorý stratil matku.

Tak pustá bola Moskva, keď Napoleon ustatý, nepokojný a nachmúrený chodil po násype, očakávajúc deputáciu. Keď mu už s náležitou ostražitosťou objavili, že je Moskva pustá, on srdito pozrel na zvestovateľa a mlčiac chodil zase po násype.

„Dajte ekvipážu,“ riekol, „Moskva pustá — aká pravdenepodobná udalosť!“ Napoleon v ten deň nevjechal do mesta, ale nocoval v predmestskom hostinci.

Ostatné zaujatie Moskvy a Kremľa opisuje Tolstoj s tou blízkou minucióznosťou, ktorá robí jeho dielo nie históriou, ale eposom. A čo je divné: Napoleonovo vojsko, bolo len zatiaľ vojskom, kým vchádzalo do pustých ulíc. Akonáhle usalašilo sa po domoch, palácoch a domkoch, prestalo byť vojskom bez toho, žeby bolo stalo sa obyvateľstvom. To bola masa marodérov a rabunkošov. Moskva vsala do seba armádu a pretvorila ju na nepoznanie. Oficieri zaujali skvostné byty, pivnice s dobrými vínami, šatne a vyhladovaní počali si robiť bene po toľkých útrapách, nebezpečenstvách. Vojaci za nimi svojím spôsobom.

Ku Pierrovi v dom masona dodral sa francúzsky kapitán Rambal a Pierre hostí nevolaného hosťa a rozhovorí sa s ním. Rambal je opravdivým Francúzom strednej sorty, predtým royalista, teraz práve taký horlivý bonapartista, nafúknutý duchom napoleonovského režimu. Epizóda s fidelným Parížanom nosí na sebe pečať pravdy a toho umenia, s akým Tolstoj podáva nám i neruské typy.

Od tých čias, čo francúzska armáda vliala sa do Moskvy, počali sa požiare, hromadne menované požiarom Moskvy. Ale to nebol jeden požiar, ale množstvo požiarov, raz tu, raz tam povstalých, z príčin dosiaľ neznámych a dosiaľ celkom nevysvetlených. Horelo vo dne, horelo v noci, celé domy, celé kvartále. Francúzi upodozrievali Rusov a prenasledovali zaostalých.

Na úteku z Moskvy v Mitištiach Rostovovci držali oddych a tu stane sa, že Nataša dozvie sa, kto je ranený oficier v kalese. Utekajúci vidia požiar Moskvy zďaleka — Soňa ho ukazuje Nataši. Ale čo bolo Nataši do požiaru Moskvy. Ju náramne rozčúlila prítomnosť Andreja. On ležal v tom samom hostinci, v susednej izbe a vzdychal bôľno pod ranou svojou.

Večer. Rostovovské dámy idú na odpočinok. „Hneď si ľahnem,“ riekla Nataša, pospešno zhadzujúc jubky. Sadnúc na postieľku, na zemi postlatú, rozpletá si vlasy. Ticho spustí sa na plachtu, prestretú na sene, hneď pri dverách.

„Nataša, ľahni si do prostriedku,“ riekla Soňa.

„Ja tu budem. Ale spite!“ riekla mrzuto a zaryla tvár v podušky.

Grófka, madame Schossová (spoločnica) i Soňa pospešno vyzliekli sa a ľahli. Malá lampadka horela v komnate. Ale zvonku bolo jasno od požiaru Malých Mitíšt. Dlho počúvala Nataša a nehýbala sa. Ona počula modlitbu a vzdychy matere, prasknutie postele, tiché dýchanie Soni. Grófka zavolala na Natašu — tá jej neodvetila.

„Zdá sa, že spí,“ ticho odpovedala Soňa.

Skoro počula Nataša rovné dýchanie materi. Nataša nepohla sa, trebárs jej malá, bosá noha ziabla na podlahe. Nataša zdvihla sa.

„Soňa, spíš? Mama?“ zašeptala. Nik neodpovedal. Nataša pomaly a ostražite vstala, prekrižovala sa i stúpala úzkou, hybkou, bosou nohou po chladnej, nečistej podlahe. Dosky zaškripeli. Ona ako mačka pribehla k dverám a chytila chladnú kľučku.

Jej zdalo sa, že niečo ťažké, rovnomerne bijúc, búši na všetky steny izby: to bilo jej srdce, zamierajúce od strachu, úžasu a lásky.

Ona otvorila dvere, prekročila prah a stúpila na mokrastú, chladnú zem siene. Nohou omakala na zemi spiaceho sluhu, prekročila ho a otvorila dvere izby, kde ležal kňaz Andrej. V tej izbe bolo šero. V zadnom kúte, u postele, na ktorej čosi ležalo, svietila lojová sviečka.

Nataša ešte ráno, keď jej povedali o rane Andreja, riešila, že ho ona musí vidieť. Ona neznala, prečo to musí byť, no ona znala, že to bude trápne a tým viac bola presvedčená, že to byť musí. Keď zhliadla nejasnú masu v kúte a jeho podňaté kolená držala za plecia, ona si predstavila akési úžasné telo a postála. Ale nepremožiteľná sila tiahla ju napred. Ona urobila krok a stála v zapratanej izbe. Na lavici ležal druhý človek — to bol Timochin. V druhom kúte ležal doktor a komorník kňaza.

Komorník zdvihol sa, zašeptal niečo. Timochin, trpiac od rany na nohe, nespal a veľkými očami hľadel na divný zjav devušky v nočnej jubke a nočnom čepčeku. Nataša prikročila k posteli a jasne videla ležiaceho so slobodnými rukami kňaza Andreja, takého, ako ho vždy vídavala.

On bol taký ako vždy, no zapálená barva jeho tváre, blýskavé oči, priamo na ňu hľadiace, nežná šija dávali jemu zvláštny výzor. Ona podišla k nemu i bystrým, hybkým, mladým pohybom kľakla na kolená.

On sa usmial a podal jej ruku…

„To vy? Aké šťastie!“ riekol. Ona mu bozkáva ruku.

„Odpusťte!“ riekla šepotom, „odpusťte mi!“

„Ja vás milujem!“ riekol Andrej.

„Odpusťte!“

„Čo odpustiť?“

„Odpusťte mi, čo som vám vykonala,“ i celovala jeho ruku.

„Ja ťa ľúbim viac, lepšie než predtým,“ riekol kňaz, rukou dvíhajúc jej tvár tak, aby videl jej oči.

Od tých minút Rostovovci vzali Andreja pod opateru a Nataša neodchodila od jeho strašnej postele až po jeho smrť.

XVII

Myšlienka zavraždiť Napoleona v Pierrovi pomaly dozrievala. On už berie pištoľ pod kaftan a ide na ulicu. Ulice boli pusté, obloky pozakrývané, brány zamknuté; vo vozduchu páchlo dymom a pohoreniskom. Stretal iba Francúzov, neodpovedal na ich otázky. V Povarskej horeli domy — na hŕbe vynesených perín sedela ženská a lamentovala Pierrovi, že v horiacom dome zanechali malé dievča a nik sa neopovažuje ho zachrániť. Pierre vo svojej dobrote ide do horiaceho domu, kde vidí francúzskych vojakov rabovať, nájde dieťa, vezme na ruky a ide ho zaniesť matke. Ale keď sa vráti — matky už nebolo. Príde komando, Pierra zlapajú čo paliča a odvedú do väzenia. Podozrenie, pravda, zostrilo sa už i tým, že našli uňho pištoľ a dýku. Napoleon z Kremľa vydal prísne nariadenie proti paličstvu, bez milosrdenstva strieľať paličov. Napoleon už badal, že zničená Moskva môže byť jeho záhubou. On sedel v cárskom kabinete v Kremli a vydával rozkazy proti marodérstvu a rabovaniu, ale jeho rozkazy nemali žiadneho účinku. Požiare šírili sa, akoby ich neviditeľná ruka podpaľovala. Francúzi lapali Rusov a nemilosrdne strieľali. A tak položenie Pierra bolo veľmi nebezpečné. On ani sám nevedel, jak je blízko smrti. S tým končí sa tretí spev, akoby schválnou disonanciou.

I

V Petrohrade išla borba stránok: Rumianceva, Francúzov, Márie Fiodorovny, cáreviča a iných — ale život tiekol po starej koľaji. U Anny Pavlovny Schererovej v deň borodinskej bitky bol večer — novina toho večera bola nemoc grófky Bezuchovovej. Na druhý deň prišli dobré zprávy z armády od Kutuzova o šťastnej bitke u Tutarinova, čo veľmi rozčúlilo spoločnosť. Ešte, hádam, viac ju rozčúlila náhla smrť Eleny. Na tretí deň prišla zvesť o zanechaní Moskvy — a na Kutuzova znovu sypali sa hany. Sám cár písal Kutuzovovi list veľmi nespokojný a poslal kňaza Volkonského k armáde, aby dozvedel sa o pravom stave armády. Kutuzov poslal ku cárovi Francúza Michauda, ktorý bol oduševnený za Rusko. Michaud zvestuje cárovi, že zanechal armádu v strachu — a síce v strachu, aby cár nezakľúčil mier. No cár riekol Michaudovi: „Plukovník, nezabudnite, čo som vám povedal: Napoleon alebo ja — my obidvaja nemôžeme naraz cárstvovať. Ja som ho teraz poznal, on mňa už viac neoklame.“

II

Nikolaja Rostova prikvačila vojna na službe a on slúžil a bil sa s tou bezstarostnosťou, ktorá mu bola vlastnou. Ešte pred borodinskou bitkou poslali ho za remontom na juh, do Voroneži. On kupuje kone, navštevuje gubernátora a dozvie sa, že Mária Bolkonská nachádza sa vo Voroneži u tetky Maľvincovej. Roštov sa vidí s ňou a dojem, ktorý mala naňho pod Smolenskom, ešte viac zosilí sa — jemu iba sľub Soni daný cestu zahradzuje. Vtom príde list od Soni, ktorá ho oslobodzuje od sľubu a píše, že nikdy jeho byť nemôže: „Posledné nešťastné prípady,“ písala Soňa, „strata celého majetku v horiacej Moskve a iné okolnosti robia nemožným jej spojenie.“ Zblíženie medzi Máriou a Nikolajom bolo už veľmi tesné, menovite keď dopočul, že Nataša opatruje Andreja. Zdalo sa mu, že už tým samým prišli si do rodiny. Andrejova rana bola skutočne smrteľná. Všetka opatera Natašina bola márna. On chradol neustále.

Pierra zatvorili na hlavnej stráži s mnohými Rusmi, ktorí boli v podozrení paličstva. To boli všetko ľudia najnižšej vrstvy. Jeho počali inkvírovať — a boli by ho už preto zastrelili, že nechcel udať svoje meno. O niekoľko dní s trinástimi zaviedli ho na Krymský Brod, kde mali očakávať maršala. Dňa 8. septembra vošiel k nim vážny oficier, prečítal mená až na Pierra, ktorý nechcel udať svoje meno. On prikázal stráži poobliekať chytených. Prišla rota vojakov, všetkých odviedli na Devičie pole. Deň bol jasný, po daždi, dym nestlal sa nízko, ale stĺpmi vil sa dohora. Ohňa požiarov nebolo vidno, ale zo všetkých strán rástli stĺpy dymu a celá Moskva, nakoľko mohol vidieť Pierre, bola jedným požiarišťom, takže Pierre nepoznával jednotlivé kvartále mesta. Tu i tu bol chrám ešte nespálený a Kremeľ belel sa celý v slnku. Bola nedeľa, ale nik nešiel do chrámov.

Biednych chytených viedli pred maršala Davousta.

„Kto ste?“ pýtal sa maršal Pierra.

Pierre mlčal, ačkoľvek vedel, že jeho život visí na nitke.

„Ja znám toho človeka,“ miernym, chladným hlasom riekol. Chlad prebehol telom Bezuchova.

„Vy mňa nemôžte znať, generál, ja som vás nikdy nevidel.“

„To je ruský špión.“

„Nie, vaše vysočestvo,“ zakričal Pierre, „vy mňa nemôžte znať, ja som oficier milície a nebol som von z Moskvy.“

„Vaše meno?“ pýtal sa Davoust.

„Bezuchov.“

„Čo mi dokážete, že nelžete?“

„Vaše Vysočestvo!“ skríkol Pierre. Davoust pozrel na Pierra a ich oči stretli sa. Týmto pohľadom zachránil si Pierre život.

Zajatých odviedli ku stĺpom, postavili do istého poriadku. Pierre bol šiesty. Bubny ozvali sa z oboch strán a vojaci, vystúpiac, strieľali do obetí. Pierre bol pardonovaný. Opis tohoto vraždenia Rusov na ruskej pôde je otriasajúci.

III

Pierra oddajú do veľkej pajty k zajatým a pochytaným Rusom. Tu pozná Pierre sedliaka Karatajeva, jedného z tých tolstojovských typov z ľudu. Tolstoj potom utvoril viac podobných typov, menovite vo „Vlasti tmy“, starého Akima, ale tak milý nie je ako Karatajev. V ňom je tá múdrosť žiť a múdrosť mrieť, ktorú možno nájsť len u ľudí z prostého národa. Platon Karatajev zostal v duši Pierrovej naveky. V ňom je dobrota a láskavosť nekonečná, a menovite hlboký kresťanský cit, priam evanjelické oddávanie sa do vôle božej. Hovorí v prísloviach, vtipne a pritom jednoducho, pomáha iným, obšíva, perie. On bol pre všetkých iba obyčajným vojakom, ale pre Pierra obrazom človeka celého, krotkého a pritom silného, a menovite pravdivého. Platon Karatajev príkladom poučuje všetkých, ako znášať horké dni väzenia. Chytení zajatí trpia už v Moskve veľkú biedu. On ju znáša bez reptania.

IV

Rostovovci s chorým Andrejom Bolkonským boli v Jaroslave; ta vybrala sa i Mária z Voroneže. Na ňu musí dobre účinkovať starostlivosť Rostovových o jej brata — jediného pokrvného a milovaného nad pomyslenie. Nataša neodchodí od jeho postele a referuje Márii o priebehu nemoce s takou dôkladnosťou, ako skúsený doktor. Mária priviezla mu i syna Nikolušku, ktorý bol už odrastlý chlapec. Smutné bolo videnie sa brata so sestrou, a keď čítame o nemoci Andreja beznádejnej, keď vidíme tie jemnučké nitôčky, ktoré ho viažu na Máriu a Natašu, keď precítime zvláštny vozduch okolo nemocného, tú náladu okolo umierajúceho, podivíme sa, ako vie Tolstoj opísať i veci neopísateľné, nemajúce viditeľných vlastností. My vidíme a dozvieme sa podrobne a hlboko to, čo myslí Andrej, čo cíti; keď mu predstala pred oči istota smrti, my vidíme a dozvieme sa i to, čo každý z okrúžených ho vidí a cíti a aké sú jeho pomery k zomierajúcemu. Smrť Andreja opísaná je reliéfne, ako len Tolstoj zná opisovať posledný zápas človeka.

V

Francúzska armáda, ranená u Borodina, ležala v dymiacej sa Moskve — na posteli veľmi zlej a nebezpečnej. Všetko strieľanie Rusov podozrelých nepomáhalo, Moskva horela ako lúč. Napoleonovi bolo už strašno: on poslal Loristona do leženia ruského ku Kutuzovovi s prosbou o mier.

„Kňaz Kutuzov,“ písal Napoleon, „posielam k vám jedného z mojich generálov-adjutantov, aby s vami pohovoril o mnohých vážnych predmetoch. Prosím Vašu svetlosť veriť všetkému, čo vám povie, menovite keď vám počne vyslovovať moje city váženia a ctenia vašej osoby. Prosím Boha, aby vás ochraňoval svojou svätou záštitou. Moskva 30. okt. 1812. Napoleon.“

Kutuzov mu odpovedal: „Ja by som bol prekliaty, keby na mňa hľadeli, ako na prvého počínateľa nejakých vyjednávaní: taká je vôľa nášho národa,“ a vynakladal všetko úsilie udržať svojich generálov a vojsko od nápadov na Francúzov. Ruské vojská ležali pod Tutarinom v pokoji a mali všetkého dosť, jedla i furáže: južné gubernie starali sa o to.

No Kutuzovovi nebolo možno udržať svojich generálov. Voľky-nevoľky dal zvolenie k ataku pod Tutarinom. I tu ukázalo sa, že Kutuzov mal pravdu: rezultát boja bol, že Rusi i Francúzi stratili niekoľko sto ľudí — celkom nadarmo. Ale už i tu badáme, že Rusi majú viac sebadôvery než Francúzi. Už sa sypú i odmeny: za tutarínske dielo Kutuzov dostal diamantový znak, Beningsen tiež diamanty a stotisíc rubľov, iní taktiež odmeny. Elementárna búra, zavislá nad Ruskom, počína meniť sa na pravidelnú, tak rieknuc remeselnú vojnu s tým rozdielom, že Rusi majú zdravú, riadnu, disciplinovanú a oduševnelú armádu, Francúzi majú 400.000 marodérov. A čím viac blížila sa zima, tým viac rástla bieda u Francúzov. Vojaci, ktorí opovážili sa do dedín za potravou, boli zabíjaní obyvateľstvom, a potravy nebolo predsa preto, že ju obyvatelia odniesli alebo zničili. Zver mal obe labky v železnej pasci. Kutuzov už len čakal na okamih, kedy sa násilne vyrve z pasce, pravda, s labkami bôľno odretými.

VI

Už prešli štyri týždne, čo Pierre väzil so zajatými v drevenom balagane (pajte) a zakúsil všetky strádania a nedostatky, ktoré len preniesť môže človek, vďaka svojmu silnému telu a pevnému zdraviu, s ľahkosťou. A stalo sa niečo podivného: jeho rozháraná, pravdu hľadajúca duša ešte nikdy nebola tak spokojná, ako po tento strašný čas, vzdor hladu, všiam, špine a neslobode. On prestal sa už i starať o vlasť svoju a tešil sa slovami Karatajeva, že „Rusko a leto nepotrebujú pomocníka“, t. j. ony pomôžu si sami. On nevedel nič o tom, čo robí sa mimo balagana. Francúzi boli s nimi najprv dosť úctiví. Ale to sa všetko razom premenilo.

V noci zo 6. na 7. október počal sa historický exódus (východ) Francúzov z Moskvy. Zajatým objavili, že pôjdu s armádou — a Francúzi počali ihneď surovo zaobchádzať so zajatými: každý staral sa o seba. Pierre s tovarišmi svojimi, hnaný vojakmi, šiel po uliciach a videl všetko, čo dialo sa, videl vozy naložené drahými predmetmi, vojakov nesúcich tiež drahé látky, ruských sedliakov, ktorých prinútili niesť a viezť korisť. Bolo vidno i strašné scény: mŕtvolu priviazanú u chrámu a iné znaky surového marodérstva. Pierre mašíroval so zajatcami a vždy jasnejšie cítil prísnosť Francúzov proti zajatým. Ale to ho nezronilo.

„Haha!“ zasmial sa v podivnej nálade a riekol sám k sebe: „Nepustil ma vojak. Zajali ma, zapreli ma, držia ma v plenu. Koho? Mňa? Moju nesmrteľnú dušu? Haha!“

Toto je malý ťah, ale veľmi jasno označujúci sklad duše tohoto veľkolepo-podivného človeka. Mne zdá sa, to, čo je v Nataši, pravda, s ženským a to čisto ženským charakterom a ženskou bytosťou, to samé je v Pierrovi s mužským a čisto mužským charakterom a mužskou bytosťou. Keď ich vnútro oslobodíme od pohlavných zvláštností, vynorí sa nám tá samá duša, originálna, široká a my vnoríme sa do hĺbky, o ktorej sa nám nesnívalo. Nataša je zdravo zmyselná, nežná a pohybujúca sa samostatne v každom ohľade, ona všetky jednotlivosti zhŕňa pod svoj vlastný poriadok mysle. Ona uzrela nezhodami a veľkými premenami zovnútornými na dokonalú ženu. Pierre nešťastím, a menovite posledným, vyrval sa z celej milej kabalistiky a masonstva a našiel svoju — nesmrteľnú dušu, on našiel oporu, bez ktorej bol jeho život blúdením v tmách a tichou tlmenou mukou. Tieto dve duše zišli sa a poznali od detinstva, a keď pozorne čítame epos náš, uznáme, že boli od prvopočiatku spojené sympatiami, o ktorých samé neznali.

VII

Na počiatku októbra ku Kutuzovovi prišiel ešte jeden parlamentár s listom od Napoleona, s falošným dátumom z Moskvy, medzitým čo Napoleon už vtedy bol ďaleko pred Kutuzovom na veľkej Kalužskej ceste. Cisár prosil o mier — Kutuzov mu odpovedal, že o mieri ani reči byť nemôže. Vojna sa ešte len počala. A menovite počala sa vojna partizánska, guerillová.

Kutuzov ešte nešiel s veľkým nápadom na nepriateľa. On posiela „malého“ Dochturova atakovať chór Brousiera. Tohoto Dochturova ujíma sa Tolstoj: jeho vidno všade od Slavkova až po rok 1813 tam, kde treba vyviesť ťažkú, veľkú vec, ale o ňom málo hovorí sa, pred neho stavajú sa, zacloňujú parádnejšie generálske figúry. No Kutuzov vedel, čo má na ňom, a poslal ho s malým odradom na Fominsko proti Brousierovi. Ale čo sa stalo! Dochturov našiel vo Fominsku miesto Brousiera celú francúzsku armádu s Napoleonom. Teda facit: celá armáda nejde na Petrohrad, nejde na juh — ale Napoleon z troch zlých vybral to najhoršie: starú kalužskú cestu, ktorou prešiel, kraj vyjedený a vypálený cudzími i svojimi. Dochturov pošle za rozkazom oficiera Bolchovitinova ku Kutuzovovi. Tá scéna, ako Bolchovitinov oznamuje zvesť, je charakteristická a s ňou rozlúčime sa s Kutuzovom.

Bolchovitinov na sviežich koňoch dojechá do dediny Lietaševky, kde bol hlavný štáb.

„Dežúrneho^[485] generála chcem,“ riekol, skočiac z koňa u sedliackej chyže.

„On je chorý,“ riekol niekto vo tme.

„Od generála Dochturova.“

Sluha zobudil niekoho. Po hlase poznal Bolchovitinov, že to nebol Konovnicyn (ten dežúrny).

„Od Dochturova,“ opätoval posol. „Napoleon je vo Fominskom.“

Zobudený zíval.

„Nechce sa mi ho (Konovnicyna) budiť, nemocný je. Možno to sú len chýry.“

„Postojte, oheň spravím.“

A tu videl posol ešte jedného spať, to bol Konovnicyn. „Darmo, musíme ho zobudiť.“ On mu zavolal do ucha „hlavný štáb“, vediac, že tieto slová ho ihneď zobudia. A skutočne, ihneď zdvihol hlavu. Na krásnej, tvrdej tvári Konovnicyna bol tichý výraz.

„Nuž čože je? Od koho?“ Počujúc odvetu, rozpečatil list. Ako prečítal, hneď spustil nohy z postele a počal sa obúvať. Pričesal sa a postavil čiapku na hlavu.

„Poďme k jeho Svetlosti.“

Konovnicyn hneď pochopil, že je to dôležitá zpráva — dobrá či zlá, nevedel. On hľadel na vojnu nie rozumom, ale niečím iným. On mal hlboké presvedčenie, že všetko bude dobre a treba robiť svoju povinnosť. A tú povinnosť konal všetkými svojimi silami.

Kutuzov, ako starí ľudia, málo spával po nociach. Dňom často nečakano driemaval, ale nocou, ležiac na svojej posteli, nespal a rozmýšľal. Tak i teraz ležal, položiac svoju veľkú, ťažkú, ranou (pod Izmailom) zohyzdenú hlavu na mäkkú ruku, a premýšľal, bluskajúc svojím jediným okom do temnoty.

„Oni musia pochopiť, že môžeme len prehrať napádajúc. Trpelivosť a čas — to sú moji vojenní bohatieri!“ On vedel, že netreba trhať jablko, pokiaľ je zelené. Jemu len tá myšlienka chodila hlavou, či je nepriateľ smrteľne ranený. On predstavoval si všetky možné pády, kade pôjde Napoleon. Či pôjde na Petrohrad, či na neho, či na Medyn a Juchnov. Len jedno mu nemohlo napadnúť, a to stalo sa: metanie sa armády na všetky strany. Všetky zprávy partizánov, kozákov ukazovali, že Napoleon hotuje sa bežať — ale tomu mohli veriť len mladí generáli, nie Kutuzov. On vo svojej šesťdesiatročnej skúsenosti dobre znal, akú váhu mávajú zvesti. Čím viac si želal Kutuzov, aby armáda bežala, tým menej dovolil si veriť. A pritom on jediný predvidel úplnú záhubu Francúzov.

V noci o 11. hodine ležal na posteli a dumal o tom.

V susednej komnate niečo zaševelilo a bolo počuť kroky Tola, Konovnicyna a Bolchovitinova.

„Ej, kto tam? Vojdite, vojdi? Čo nového?“ zakričal na nich poľný maršal.

Zakiaľ lokaj zažínal sviečku, Tol rozpovedal obsah zvesti.

„Kto ich priviezol?“ otázal sa Kutuzov s tvárou, prekvapivšou Tola svojou chladnou prísnosťou.

„Nemôže byť pochybnosti, vaša Svetlosť!“

„Zavolaj ho, zavolaj ho sem.“

Kutuzov sedel, spustiac jednu nohu z postele a navaliac sa veľkým bruchom svojím na druhú, zohnutú nohu. On prižmúril jedno oko, ktorým videl, aby mohol lepšie pozorovať posla, akoby chcel z jeho tváre vyčítať to, čo ho zaujímalo.

„Povedz, povedz, priateľko,“ riekol Bolchovitinovi svojím tichým, stareckým hlasom, zakrývajúc košeľou obnaživšiu sa hruď. „Poď, poď bližšie. Aké si mi to zprávičky priniesol? Tak? Napoleon ušiel z Moskvy? V pravde tak? Ha?“

Bolchovitinov podrobne rozpovedal všetko od počiatku, čo mu bolo prikázané.

„Hovor, hovor rýchlejšie, netráp dušu,“ pretrhol ho Kutuzov.

Bolchovitinov rozpovedal všetko a zamĺkol, očakávajúc rozkaz. Tol začal čosi hovoriť, no Kutuzov ho pretrhol. On chcel čosi povedať, no zrazu sa jeho tvár zamračila; on máchnul rukou na Tola, obrátil sa na protivnú stranu, k uhlu izby, kde černali sa sväté obrazy.

„Hospodine, Stvoriteľu môj! Uslyšal si ty modlitbu našu,“ riekol trasúcim sa hlasom, zložiac ruky. „Spasená je Rosia. Ďakujem Ti, Bože, Hospodine!“ I on zaplakal.

S tým, ako povedané, lúčime sa s Kutuzovom. Len toľko, že on i potom nechcel za hranice, za bežiacimi restami francúzskej armády — a teraz každý vie, že mal i v tom pravdu. Rusko svoju úsluhu Európe zaplatilo státisícami životov a miliardami. Ale načo hovoriť o nezmeniteľnom?

VIII

Takzvanú partizánsku vojnu, ktorá počala sa hneď po páde Smolenska, priviedol do pravého kvetu historicky slávny Denis Davydov, ktorý ju zorganizoval a uzákonil. 24. augusta bol utvorený prvý pravidelný odrad, pri konci vojny bolo na stá takých odradov, mnohé mali i delá i konnicu.^[486]

Náš dobre známy Denisov, predstavený Nikolaja Rostova, potom prenasledovaný intendantmi, Dolochov, ktorého sme videli na Borodinskom poli s Pierrom, boli náčelníci menších odradov partizánskych. Títo dvaja oficieri, ktorým nešli hladko diela v riadnej armáde, lebo ich neukrotiteľný duch nevedel znášať putá disciplíny, stali sa prvými typmi guerillistov, predstaviteľmi voľnej, ľudovej, nemilosrdnej borby proti vrahovi, ktorý sebevoľne vtrhol do ich vlasti. Oni viedli vojnu tak, ako ju chcel viesť Andrej Bolkonskij, ako vyslovil sa večer pred Borodinom. Úplnú charakteristiku tejto vojny podáva nám výprava Denisova a Dolochova na veľký francúzsky odrad, ktorý vliekol so sebou mnoho ruských zajatých. Mladý Peťa Rostov (šestnásťročný) nasilu pridružil sa k týmto udatným mužom, ktorých chrabrosť nemala hraníc. Dolochov sám s Peťom, oblečení vo francúzske oficierske kepene, odváži sa do leženia Francúzov, vyzvedá sa u ospalých oficierov o sile oddelenia a počte ruských zajatých. Táto scéna dráždi nervy a upomína na čin Diomeda a Odysea v „Iliade“. Celý nápad ruských dobrovoľníkov na francúzske oddelenie opísaný je podrobne a živo, o čom krátky obsah nemôže dať ani pojem. My obmedzíme sa na fakty: nábeh Denisova a Dolochova podaril sa úplne, Francúzov prekvapili, pobili, chytených postrieľali a ruských zajatých, do smrti umučených, oslobodili. Medzi nimi i Pierra Bezuchova. Peťa padol pri bitke, guľa prebila mu čelo. Peťa Rostov predstavuje typ mladých, nedorastlých ľudí, ktorí vrhali sa dobrovoľne na vraha a ktorých bolo v tie časy na tisíce. To znamená biť národnú vojnu.

IX

Nasleduje opis utrpenia Pierra v posledné dni jeho zajatia, epizóda, akých málo dočíta sa človek za svojho života. Útrapy ruských zajatých sú veľké a autor neskrýva nám nič, ale pri tom všetkom márne by si hľadal niečo na efekt vypočítaného, trebárs sa to núka; nie, spisovateľ zostáva vždy miernym, a týka sa úžasu len natoľko, nakoľko je potrebné na osvetlenie duchovnej časti človeka.

Francúzi spočiatku oddelili oficierov od prostých vojakov — no čím ďalej išla kolóna, tým väčšmi miešali sa ľudia. Mnohí, nemohúc ďalej, líhali na cestu. Tých Francúzi jednoducho strieľali a zanechávali čo mŕtvoly na svojej „víťaznej“ ceste. Pierre, hrozne trpiac menovite tým, že mal zráňané nohy, biedne zaobuté, zase pridružil sa ku Karatajevovi, ktorý zimnicou trasený, stenajúc vliekol sa s kolónou. Večerom Karatajev u vatry rozpráva svojim kamarátom historky, ktoré všetky majú refrén: odpusť vrahovi svojmu. A mal komu odpúšťať biedny Karatajev. Hľa, jeho koniec:

„Karatajev hľadel na Pierra svojimi dobrými, okrúhlymi očami, teraz slzou zvlaženými, a patrne volal ho k sebe, chcejúc niečo povedať. (To bolo na marši.) Ale Pierrovi bolo strašne pre samého seba. On tak urobil, akoby nebol videl jeho pohľadu, a pospešno odišiel.“

„Keď sa zajatí zase pohli, Pierre obzrel sa. Karatajev sedel na boku cesty, u brezy; dvaja Francúzi hovorili čosi s ním. Pierre sa už viac neobzeral. On šiel, chromajúc,^[487] do kopca.“

„Za ním, z toho miesta, kde sedel Karatajev, bolo počuť výstrel. Pierre počul jasne výstrel, ale v ten okamih, ako ho počul, rozpomenul sa, že nedokončil počítať, koľko pochodov majú ešte po Smolensk, a počal znovu počítať. Dvaja Francúzi, z ktorých jeden držal v ruke dymiacu sa pušku, bežali okolo neho. Oni boli bledí.“

To znamená, že chorého Karatajeva, nevládajúceho ísť s kolónou, vojaci zastrelili. Ale tu ukazuje sa veliký majster. Predstavme si prostredný talent, ktorý by mal opísať podobnú scénu. Či by on neopisoval slabnúceho Karatajeva, jeho pohyby, jeho prosebný pohľad na svojich vrahov, ako Francúz zdvíha pušku, ako na tri kroky vpáli do zoslabnutého ranu z pušky. Nie, Tolstoj nám len udá, že Pierre počul výstrel — ale v takom čudnom spôsobe, že tým výstrelom zatrasie sa vo vás duša a celá hrôza vraždy vás obkľúči. Tak strieľali Francúzi chytených, tak sami biedni robili biedu a skutočne „žrali konské mäso“, ako im v duši sľúbil starý Kutuzov. Keď už Denisov a Dolochov prepadli Francúzov, udala sa nasledujúca scéna.

„Dolochov stál u vrát zbúraného domu, prepúšťajúc povedľa seba odzbrojených Francúzov. Francúzi, rozčúlení udalosťou, hlasno zhovárali sa medzi sebou; no keď prechádzali povedľa Dolochova, ktorý zľahka šibal si po čižmách nahajkou (bičíkom) a hľadel na nich svojím chladným, sklenným, nič dobrého nezvestujúcim pohľadom, hovor ich zamĺkol. Z druhej strany stál kozák Dolochova a čítal lapených, každých sto označujúc kriedou na vráta.

,Koľko?‘ spýtal sa Dolochov kozáka, čítajúceho chytených.

,Druhých sto,‘ odpovedal kozák.

,Prechádzaj, prechádzaj,‘ volal Dolochov na Francúzov, a merajúc očami prechádzajúcich; jeho pohľad svietil ukrutným bleskom.“

Dľa tohoto opisu už vieme, čo predpovedá „ukrutný blesk“ v očiach Dolochova úbohým Francúzom.

X

Grófka Rostovová pri zvesti o smrti najmladšieho decka svojho Peťa, mladého junáka, padnuvšieho pod Denisovom pri oslobodzovaní ruských zajatých, temer zomrela bôľom, a tu zase Nataša stojí u nej ako anjel ochranca; nič nemôže byť šľachetnejšieho, nežnejšieho, než spôsob Natašin, potešiť biednu mať. Bože môj, v čom je sila poézie! Nie vo vynachádzaní nových, nebývalých udalostí a pomerov, ale v tom, akým spôsobom podávajú celkom obyčajné a tisíc ráz opätujúce sa životné udalosti, ako hovorí poeta k srdcu a zaujme nás prostým podaním vecí obyčajných, blízkych, ľudských. Materiam zomierajú deti, a že ich staršie potešujú, je vecou praobyčajnou a prirodzenou. Napísať o tom prózou, bez umenia, znamenalo by toľko, ako písať niečo triviálneho, nepotrebného. No keď opis prýšti sa z kastálskeho prameňa umenia a poézie, veci prirodzené a obyčajné dostávajú nevšedný, hlboký význam, ony k nám pristupujú akoby v sviatočnom rúchu a hovoria nám niečo nového, nepočutého. Tak i žiaľ Natašin, jej hmlou zastretý život, prebíjanie sa životnej sily a prichádzanie do predošlého prúdu, tak pomer medzi Máriou a Natašou a konečne Bezuchovova láska k Nataši — to všetko dalo sa očakávať, neprekvapuje, lebo je všetko psychologicky odôvodnené a pripravené, ale to všetko tak pripravené a odôvodnené, neprekvapujúce a prirodzeno jednoduché zostavuje sa pred očami našimi v obraz plný sily, plastiky a vernosti barevnej.

Už nám málo zostáva; hlavné fakty podotkli sme a usilovali sme sa podať aspoň tieň toho veľkého eposu, z jednej strany preto, že už i sucho rozprávané fakty z neho majú všeobecný interes, z druhej strany, že snáď zobudíme interes i u tých, ktorí román čítali a radi rozpomínajú sa na pôžitok minulých hodín.

Zostáva nám zakľúčiť dej: Bezuchov pomaly vystrábil sa z následkov svojho väzenia a mašírovania pod bodákmi francúzskymi. V Moskve stratil do dvoch miliónov, poplatil petrohradské dlhy svojej cudzoložnej ženy a tak slobodný, ešte vždy obrovsky bohatý, zblíži sa už celkom intímne k Nataši, ktorá tiež zo svojej strany vnútornou silou svojej krásnej duše a sviežeho tela navrátila sa k životu. Nataša vydá sa za Bezuchova. Rostov po boku Márie stane sa riadnym dobrým hospodárom na Lysých Gorách. Starý Rostov zomrie pokojnou smrťou, pravda, s tou ranou na duši, že nezachránil majetok detí svojich. Román vyznieva opisom dvoch šťastných, ba šťastím prekypujúcich rodín: Bezuchovovskej a Rostovovskej. Z Nataši vyvinie sa prekrásna žena a mať. Menovite mať. Obraz Nataši, čo matky, darujúcej mužovi v štyroch rokoch tri deti, a pohrúženej cele v starosti o nich, patrí k najkrajším Tolstojovho umeleckého tvorenia. A tak búrny epos vyznie mierom dvoch rodín: vojna je za chrbtom, vrah bežal z ruskej zeme, vlastne nebežal, ale zostal tam, pokrývajúc kosťami ohromné prostranstvá európskeho Ruska. Moskva, spustošená do zeme, zdvíha sa z rozvalín ako fénix v novej, krásnej podobe, život ide zase pravidelným prúdom.

Búra utíšila sa, more je zase hladké. Odložíš knihu nie rozčúlený, nie rozháraný, ale uspokojený, nasýtený a spokojný. V duši nezostal ti žiaden nelad, všetko, čo musel básnik urobiť proti tebe, to jest, keď musel ťa rozčúliť a zlé veci predstaviť ti — zabúdaš a duch kolíše sa ti v divnej, uspávajúcej harmónii. Nemyslím, že by niektorý spisovateľ nového veku tak harmonicky vplýval na ľudskú dušu. Tebe zdá sa, že si sa románom tým stal lepším, čistejším. To sú tie tajné, veliké veci, ktoré nám podáva poézia. Ona svieti nám ako slnko na dobrých i zlých, na činy heroické i podlosti ľudské, na lásku i hnev, krv i olivu! Ale ona všetko osvecuje a zduchovňuje, robí éterickým, priehľadným a vyvýšeným. Ona svieti ako slnko a hreje, i zúrodňuje. Od počiatku až do konca veľký epos blaží a pozdvihuje a silí v nás vieru na budúcnosť, oprávnenosť, životaschopnosť čestných, poriadnych národov, a na skazu budov umelecky, špekulatívne vystavených. Ale čo najvyššie: epos v nás upevňuje svätú vieru na zdokonaľovanie a zjasňovanie ľudskej duše.