ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[307]

Tešíme sa veľmi, že sme v mútnych a smutných dňoch našich mohli podať slovenskému obecenstvu a najmä mladým i budúcim spisovateľom dobrý preklad Turgenevovho románu, majúceho vysoký umelecko-estetický a vzdelanostno-historický význam. Ako všetky „diela ducha a srdca“, natknul sa na nedorozumenia, krivé kritiky a jeho autor na klebety a ohovárania. Je vždy dobrým znakom, keď na umelcovo dielo za čerstva sadajú psie muchy, osy, ovady a iné žúžaly… Len škoda, že Turgenev neposlúchol cele učiteľa svojho Puškina („neosparivaj glupca“)^[308] a polemizoval s premúdrou kritikou. No pri polemii, ako boháč ducha, uštedril nám niektoré vzácne poučenia o beletrii vôbec.

„Naša kritika,“ píše roku 1879, „zvlášte v posledné časy nemôže pochváliť sa neomylnosťou, a spisovateľ, ktorý by len na ňu počúval, ide v ústrety nebezpečenstvu pokaziť svoj talent. Hlavný jej hriech je, že nenie slobodná. Nevážim si jej termínov: ,o povedomom a nepovedomom tvorení‘, o ,schválnych ideách a tendenciách‘, o ,užitočnosti objektívnosti, bezprostrednosti a naivnosti‘, nevážim si všetkých týchto biednych slov, ktoré i v autoritérnych ústach sú iba frázami, rétorickou mincou, chodiacou z ruky do ruky — len preto nepovažovanou za falošnú, že ju mnohí prijímajú za pravú. Každý spisovateľ, majúci talent (toto je, pravda, hlavná podmienka), stará sa predovšetkým verne a živo vyraziť dojmy, vynesené im z vlastného i cudzieho života; každý čitateľ má právo súdiť, nakoľko sa mu to podarilo a kde pomýlil sa, ale nik nemá práva mu rozkázať, aké dojmy hodia sa do literatúry, aké nie. Keď je pravdivý, tedy má pravdu; a keď niet u neho talentu — nijaká ,objektívnosť‘, nijaký ,realizmus‘ mu nepomôže. Rozmnožili sa spisovatelia, ktorí samých seba považujú za ,nepovedomých tvorcov‘ a vyberajú si ,životné‘ predmety — a medzitým sú skrz-naskrz preniknutí prekliatou ,tendenciou‘. Známe je: poeta myslí obrazmi: to sa nedá zapierať, to je večná pravda… V diele umenia je otázka ,ako?‘ vážnejšia, než otázka ,čo?‘ Keď sa niečo uloží obrazom v dušu spisovateľa, nik nemá práva upodozrievať jeho namerenia! Verte, naozajstný talent nikdy neslúži postranným cieľom a nachádza v sebe samom uspokojenia; okružujúci život dáva mu obsah — on javí sa jeho zosústredeným odbleskom.“

Na druhom mieste, vzhľadom na kritiky a kritikasterstvá, obracia sa Turgenev k mládeži s naučeniami:

„Schvátiť a uloviť život môže len talent, a talentu si dať nemôžeš, a ani sám talent nenie dostatočný. Treba ustavičného obcovania s ľuďmi, ktorých chceš kresliť, treba pravdivosti neúprosnej vzhľadom na vlastné pocity, treba slobody náhľadov i pochopov a konečne treba vzdelania, treba vedy. Nič tak neslobodí človeka, ako veda (znanie) a nikde sloboda nenie taká potrebná, ako pri umení. ,Cestou slobodnou choď ta, kam ťa vlečie slobodný um,‘ povedal Puškin. Drahí priatelia, nikdy sa nevyhovárajte, čo by na vás akúkoľvek klebetu naklebetili. Nechcite počuť ,posledné slovo‘. Robte svoje dielo — a ostatné sa všetko premelie… Strážte nad naším jazykom, to je poklad, to je majetok, oddaný nám predkami, medzi nimiž zase len blýska sa Puškin. Používajte úctivo toto mohutné oružie, v umelých rukách ono divy tvorí!“

Nuž jasný, konkrétny vzor máme tu na „Otcoch a deťoch“, ktorý by mal viac naučiť než všetky teórie a „smery“. Dnešná kazuistika mnoho rozpráva o „smeroch“, o „modernosti“, o čačkách a „vytríbenostiach“ a nevidí, že v umení platí len talent a nič iného. Máš-li čo povedať, vieš-li tomu dať formu, obraz — dobre. Ale nijaké, trebárs i najmodernejšie nohavice, neurobia z teba poetu.

V našom románe je obrazmi znázornená borba starých s mladými, vlastne náraz napočúvaných, načítaných ideí so starým, ustáleným strojom života. Ale ani toto celkom nezodpovedá. Veď Pavel Nikolajevič Kirsanov, angloman, tiež postavil sa žitím a obyčajmi proti zdedenému poriadku práve tak, ako „nihilista“ Bazarov a Nikolaj Petrovič so svojou „fermou“ a svojím dvorianskym liberalizmom usiluje sa patriť k novému veku, ba i otec Bazarova, Vasilij Ivanovič, penzionovaný lekár vojenský, krčí zo seba v istom ohľade liberála, pravda, v úhodu svojmu synovi. Odincovová iste nepatrí k typom zastaralého života. Reprezentantom skutočnej stariny je jedine Arina Vlasievna, mať Bazarova, medziiným najkrajší, najživší a najpravdivejší typ povesti.

O čo tedy ide? Nie o borbu mladej, silnej, mnohosľubnej reformy s deravou, práchnivou, do mohyly súcou fázou života, ale ide tu o nepovolané, nesvojské, zovnútornými, vražími silami nadiktované novotárstvo, o pusté negovanie len kvôli negovaniu, napuchnuté, fantastické, nereálne bludárenie, nanútený zverský materializmus… V tomto je zrno borby, skvelé víťazstvo svetla javí sa v slovách umierajúceho reprezentanta nihilizmu, Bazarova: „Poď, oprobuj negovať smrť! Ona ťa zneguje a basta!“, a potom jeho slová k Odincovovej: „I mať moju prilaskajte!^[309] Veď takých ľudí, čo oni (otec i mať Bazarova, tedy ,otcovia‘), v svojom veľkom svete nenájdete ani s lampášom vo dne… Ja že som potrebný Rusku? Nie, vidno, nie som.“

Áno, potrebné sú nové sily, nové idey, nové talenty, obnovenia zvetšalého, preobrazenie strnulého, oživenie zamretého, ale nepotrebné, škodné a hatiace sú bazarovovské excentrické surové negácie, škodné a perverzné je trhanie všetkého, čo „otcovia“ utvorili a postavili. Netrebný je surový chvast, mladá drzá nadutosť, mizerné papúškovanie zle pochopených cudzích výplodov mysle. Pokrokom a zveľatkom je len to, čo vyrástlo na vlastnej pôde; užitočným plodom len to, čo uzrelo vo vlastnej duši. Pokračovať možno, len keď už boli „kroky“, a síce kroky, urobené na vlastnej zemi. Vozdušné salto mortále, habkanie po cudzích vodách, temer vždy už smrdutých, zbarinených, nenie „pokrok“, ale komedianstvo. Reprezentanti takzvanej „pokrokovitosti“ obyčajne, dľa slov Turgeneva, nevedia rozlíšiť „kyslík od dusíka, ale sú preplnení negovaním a samochvastom“ a považujú sa za „pokrokových“ duchov v chémii a vo všetkom.

Darmo vyhovára sa Turgenev: nikdy nikto, ani len Dostojevskij a Gončarov (v „Obryve“), neznázornil poeticky, teda „obrazmi“, vnútorný bankrot slovutného nihilizmu a západníckeho liberalizmu v Rusku, ako on v geniálnom románe „Otcovia a deti“. Nie tendenciou, to mu veríme, ale pravdou umeleckou; a umelecká pravda je nad všetkými pravdami filozofickými, politickými a rétorickými. Všetky politické teórie a filosofemata blednú a tratia sa v nič pred pravdou umelca, lebo je to pravda života a reálnej bytnosti. Umelecká, poetická pravda je to naozajstné, týkajúce sa duše, súrodné, keď i nie rovnorodé s pravdou religióznou. Pravda umelecká, pravda poetická v Turgenevovi vďaka talentu prevládala všetky naučené a po svete nazbierané teórie, západnícke bludy a frázy, a zblížila ho s národom a Puškinom, a darmo je, i so slavianofilmi, ktorých cez celý, veľkou časťou v cudzine strávený život odtískal od seba a krčil zo seba žiaľnu figúru „európskeho západníka“. Nech sa tváril ako chcel, duša jeho zrodná bola s Chomiakovom, Aksakovom, Dostojevským, a cele nezrodná s pustými propogátormi západníctva na severovýchode slavianskeho veľplemena, nezrodná s ľuďmi, preplnenými „otricanijami i samouvaženijami“,^[310] nezrodná so Sitnikovom a Kukšinkou. Jasno vyrazil poeta celú vnútornú holotu moderných pokrokárov: „Chemici nevediaci rozoznať kyslík od dusíka, ale sú plní negácie a samolásky.“ Toto by malo byť okrídleným slovom a pečaťou na všetkých dnešných „oblažiteľov“, „konštitucionalistov“ a „slobodno-svedomiarov“, nevediacich rozdielu medzi subjektom a predikátom, ale plných kritikasterského negovania a nadutej samochlúby.

Sám román je zrelý plod ustáleného, umelecky zaokrúhleného básnika, o ktorom presne a pravdivo napísal Nekrasov v liste na Turgeneva: „Prečítal som nedávno čo-to z Tvojich povestí. Tón ich je obdivuhodný, plný akéhosi náruživého, hlbokého smútku. Ty si viac poeta, než všetci ruskí spisovatelia dohromady po Puškinovi. Ty sám z nových vládneš formou, iní dávajú čitateľom surový materiál, namiesto aby dávali poéziu. Prosím Ťa, vhĺb sa sám do seba, do svojej mladosti, do lásky, do neurčitých a prekrásnych poryvov mladosti… Ty sám nevieš, aké zvuky polejú sa, keď dotkneš sa týchto strún srdca, toľko preživšieho ako Tvoje láskou, utrpením a všetkou ideálnosťou. Mal by som napísať článok, ktorý by odkryl Teba samého! To je vážna vec pri kritike, ale kde je majster takejto kritiky?“

Mnoho duše, mnoho srdca, povzdychne si umný slucháč, prečítajúc nami podávaný román; mnoho intímneho umenia uzná znateľ a gurmand estetický. Kus úzkeho žitia, nevalný dej, málo dramatických výstupov, ale všetko chytá, dojíma a pravdou víťazí. Bazarov pri všetkom surovom, ba chvastlivom občas ukazuje priameho, čestného, slaviano-ruského muža — iba namyslené, teoretické, zvonku natisnuté hubí v ňom i charakter, i mrav, i mravnosť. Jeho nepekný nápad na krásnu, naivnú Feničku je plodom viac chvastu a pľuhavej teórie nihilistickej než vnútornej skazenosti. Tyranské zaobchádzanie s rodičmi protiví sa citu — no ako zotrie sa nahromadený odpor, keď prosí mater, aby ho učesala a bozká jej potom ruku: hľa, zmizli razom všetky teórie schválneho, namysleného, tvrdého oplanstva. Zdrvený „ad nihilum“ dovedený je jeho „nihilizmus“ láskou k Odincovovej. Nádherná, bohatá duchom i telom Odincovová zlomila tvrdého cynika nechtiac, ona je vlastne pravým víťazom nad všetkými „zásadami“, nad všetkým komedianstvom Bazarova: na hromadu zrútia sa všetky jeho hrdé, cynické, materialistické slovcia a vrtochy: umierajúc túži za jedným okamihom „romantizmu“, t. j. za citom a krásou nadhmotnou, unášajúcou človeka zo sfér púheho utilitarizmu!! Tak bazarovovský „nihilizmus“ všade utrpí krušenie: ním stal sa Bazarov nemožným a nevďačným v pohostinnom dome Kirsanovových špatným chovaním sa k mladej ženštine a materi, ním a náhlosťou odsotí si Odincovovú v onen krásny večer v Nikolskom, ním rozíde sa s vrelou dušou Arkadija… ním vrhá rodičov z jednoho bôľu do druhého… Rodičia Bazarova! Aký krásny, pravdivý, citný a hlboký obraz dvoch súrodných duší! Koľko dobroty, šľachetnosti, živého ľudského citu vlial básnik do figúry odstavného (penzionovaného) lekára Vasilija Ivanoviča a jeho manželky Ariny Vlasievny! Materská láska Vlasievny, povedali by sme, mariánska, trpiaca, skromná, pritom veliká, hory prenášajúca, hory ľudského bôľu, zdanlivo neznosného, smrtiaceho.

Iste v Pavlovi Petrovičovi básnik chcel načrtať menej príťažlivú, po istý stupeň komickú figúru „otcov“, smiešnosť, úzkoprsosť zaostalého „gentlemana“, „anglomana“ a „krepostnika“.^[311] Nuž áno, taká je asi škrupina Pavla Petroviča, ktorý postavil život na klamlivý žreb ženskej lásky a prehrajúc, skamenel. Ale či neprebudila sa v skamenelom Pavlovi celá krásna, opravdivo ruská duša, keď hovorí bratovi Nikolajovi (str. 273): „Vezmi si Feničku za ženu, ľúbi ťa, je matkou tvojho syna!“ Odpadla škrupina tiež namysleného západníckeho aristokratizmu, a Pavel skvie sa pred nami v svojej slavianskej, ruskej nahote, pravde, zaduševnosti, prostote a srdečnosti.

Nikolaj Petrovič arci má mnoho ruského nedbajstva, ruského „avos“^[312] — možno, Arkadij bude jeho pravým dedičom, no na takých ľuďoch spočíva mohutnosť Ruska v drieku, v podstate, v svojom základe. Rodinnosť — vernosť, láska k rodnej hrude… Iní, ohniví, činní, eruptívni mužovia možno pohnú ďalej veliký stroj samostatného, suverénneho, cárstvenného národa; no, aby sa pritom neprekotil, aby sa neotriasol a nerozrumil, poslúžia Nikolajovia Petrovičovia, Vasilijovia Ivanovičovia, Ariny Vlasievny… No ani pri ohnivom posunovaní velikého stroja štátneho, cirkevného, pravosúdneho, kultúrneho, všenárodného nemajú a mať nebudú činnej účasti Bazarovovia, Sitnikovovia a Kukšinky…

Sitnikov je verný, hoďas karikatúrny typ povrchného politikastra a haraburdáka. Kukšinka — fotografický snímok „moderných“, feministických, odporných zjavov na plytkom površí našich zmätených dní; zjavov, špatiacich obraz celého XIX. stoletia; zjavov, unižujúcich ženu ďaleko pod úroveň háremovej orientálky, prériovej Indiánky, a ďaleko pod úroveň gréckej hetéry v časoch perikleidického prepychu. — — — — — — — — — — Frázy o ženskej rovnosti možno metať, ale i frázisti sami odvracajú sa od pohľadu na neženské, z citu a hanby vyzlečené Kukšinky.

Postavte Kukšinku — nehovorím ani s Arinou Vlasievnou do jedného radu, lebo to by bolo nechutné absurdum a ťažká urážka milej, vysokej matróny a čestnej ženy i matky — ale trebárs s Odincovovou, žijúcou silno egoistickým, znežneným, povrchnejším — povedzme skazenejším životom — i otvorí sa nám celá priepasť… priepasť medzi ženskosťou a neženskosťou. Bazarova všetky zásady a princípy nihilizmu mali by vliecť ku Kukušinke a odtŕhať ho od veľkosvetskej, „samú seba znežňujúcej“ dámy; ale on, vypijúc Kukšinkino šampanské, ani sa len nepoďakuje, od nej sa neodoberie a odíde s opovržením od nej. A pred Odincovovou aký je malý, ako zradí sám seba, hryzie sa, bezvládnym hnevom srší… i túži! Hľa, faloš a efemérnosť nových zásad a závanov nezrelej mysle, k tomu ešte naviatych zvonku.

Ženská je Anna Sergejevna Odincovová, krásna ženská a výchovou Kataríny Sergejevny, sestry svojej, nadobýva pred nami mravnú čistotu, o ktorej bolo možno pochybovať z námetov a rečí sveta. Ona v sestre vypestovala voňavý, milý, nevinný a pritom prekrásny kvet pre statočného, zápalčivého, čestného Arkadija. Káťou narástla pred nami a ospravedlnila náš rešpekt rozumným sňatkom s „jedným z budúcich ruských dejateľov, človeka umného, s tvrdou vôľou a pozoruhodným darom slova“.

Ani nenie náhodou, že Bazarov, súc neskončený medik, dľa všetkého v štvrtom roku (tri roky som ho nevidela, nekŕmila, nepojila, hovorí Arina Vlasievna), smeje sa nad medicínskou vedou, nad lekárskym stavom, nad liekmi, tedy nad všetkým, k čomu sa pripravuje a čomu žije, zapierajúc všetko ostatné, zvlášte umenie, poéziu. Raffael mu nestojí deravého groša! Puškinovi kladie do úst nezmysly a blbé sady. Jeho slaboduchou zásadou „neuznávať nijakej autority“, pravda, stavia sa nad všetko, a myslí, keď zapiera, že sám je povýšený nad všetko, čo zapiera a vidieť nechce.

Ale to všetko u Turgeneva nenie schválnosť, nenie popredku vyrátaná tendencia, ale je „myslenie obrazmi“, je slúženie pravde. Sám on hovorí:

„Páni kritici neverno predstavujú si to, čo deje sa v duši autora, to, v čom sú jeho radosti a horkosti, jeho snahy, úspechy a neúspechy. Oni napríklad ani nešípia sladkosti, o ktorej hovorí Gogoľ, a ktorá pozostáva v mučení samého seba, v svojich nedostatkoch, prenesených na osoby vymyslené; oni si myslia, že autor iného nerobí, než že ,prevádza svoje idey‘. Nechcú veriť, že dôkladne i silno predstaviť pravdu, reálnosť života je najväčšie šťastie pre literátora, i keď takáto pravda prieči sa jeho vlastným sympatiám. Ja, ako nenapraviteľný západník, s veľkou radosťou nakreslil som v osobe Panšina (,Dvorianske hniezdo‘)^[313] všetky komické a komisné stránky západníctva, a dal som slavianofilovi Lavreckému rozbiť ho na všetkých punktoch. Prečo som to urobil, hoďas považujem slavianofilstvo za bezplodné? Preto, že v danom páde takým spôsobom zložil sa život, a ja som predovšetkým chcel byť úprimným a pravdivým. Kresliac figúru Bazarova a vylúčiac z kruhu jeho sympatií všetko umenie, pridal som mu drzosť a neslušnosť tónu — nie z želania uraziť mladé pokolenie — ale následkom môjho pozorovania môjho známeho dr. D. a podobných jemu osôb. Moje osobné náklonnosti tu ničoho neznamenajú a možno zadivia sa moji priatelia, že temer vo všetkom sám súhlasím s jeho presvedčeniami.“

Román ide ticho a plavno: my ocitneme sa uprostred rieky už hotovej, majestátne tečúcej. Osoby jeho, Kirsanovovci, už majú za sebou svoju históriu, Nikolaj pozdnú hriešnu lásku s Feničkou, Pavel svoj „Reitt ins romantische Land“^[314] takým blenom naplnivší jeho život, Odincovová, uspevšia blysnúť vo veľkom svete, vydať sa i ovdovieť a v neistých túžbach ešte mladého života sedieť u mora a čakať pohody. Prežili i svoj vek starí Bazarovovci a zostala im jediná krása žitia, jediná nádej a útecha, syn jedináčik. Do tohoto hotového koryta životnej rieky vlejú sa dva svieže prúdy: Eugen Bazarov a Arkadij Kirsanov. Rieka rozšumela sa. Povstávajú nové prúdy a šumy… Otcovia nerozumeli deťom, deti nechcú rozumieť otcom… V mnohom majú obe strany pravdu, no borba pre pravdu nezúri, ale ide o spôsob, o nábeh zle upotrebených novôt — a tu otcovia, i kde by hádam mýlili sa, víťazia silou prírody, silou konzekvencie, kontinuity a životných podmienok národa a spoločnosti. A práve v tom je sila: svieža Káťa s Arkadijom založia novú rodinu, pomer Nikolaja s Feničkou príde do čestnej koľaje… V románe, pri jeho úzkostlivej objektívnosti, borba svetla s tmou nenie jasno vyrazená, ale predsa je ona jeho hlavným, mravným podkladom. Koľko svetla na strane starých Bazarovovcov — milujúcich, srdcom žijúcich a koľko tmy v synovej negácii srdca, relígie i umenia?

Ktorýsi francúzsky spisovateľ povedal, že noví spisovatelia sú pre čitateľov, antickí pre spisovateľov. Román „Otcovia a deti“ v tomto ohľade môže slúžiť surogátom antiky. Akoby naozaj bol písaný pre spisovateľov, obrazec, norma, prameň poučenia, príklad a vzor. Rozdelené, premyslené je tam všetko a vzdor tomu dej vyrastá prirodzene, vlastnou silou, na vlastnej pôde, osoby a typy žijú voľne, nenútene… Charakteristika osôb je úsečná, plastická, zameniť osoby nemožno… Poézia rozliata je ako olivová vôňa po ľuďoch, po prírode… Niet zbytočných opisov, rušiacich epizód. Historiká podané sú stručne, zaokrúhlene, zaujímavo: pozrite len na históriu lásky Pavla Petroviča Kirsanova ku veternej, záhadnej sfinge kňažnej R. U. a snadno pochopíte všetko to, čo deje sa už na prknách povesti. Pozrite na idylu Nikolaja Petroviča s Feničkou, na delikatesu, s ktorou líči chúlostivý pomer, tak nenútene, prirodzene vozvýšený na stupeň zákonného, vysoko mravného, požehnaného zväzku.

Ale, ako hovorím, málo historikov, málo epizód, len to najnutnejšie… Ostatok odohráva sa pred našimi očami, v jednom čase a skoro na jednom mieste, ako v antickej tragédii. Typmi, figúrami, „obrazmi“ vyjadruje básnik svoje idey, a poneváč sú jeho obrazy krásne, pravdivé, srdcové, veje na nás z celého diela krása a pravda… Krása! Prvá požiadavka beletrie, kategorický imperatív každého umeleckého diela. Bez krásy nemá čo hľadať na bielom svete ani báseň, ani román, ani obraz, ani socha, ani muzika. Nehovorím, že by krása pozostávala v niečom uhladenom, peknuškom, všeobecne prijatom, konvencionálom, prudériou páchnucom, bez ostrých čŕt, bez prilnutia k tme a zlému, k špatnému, k rozoprám žitia a disharmóniám jestvovania; naopak, krása musí byť tesno snúbená s pravdou, a pravda má i svoje hrany, trnie a zlomeniny — no predsa krása všetko drží, posväcuje, oprávňuje a podmieňuje… Nevieš do románu, drámy, obrazu vdýchnuť ferment krásy, načo píšeš, načo maľuješ? Chceš-li poučovať, čiň to prózou — no spisovateľ, v ktorého duši nejestvuje zárod krásy, ani nepoučí, ani nevzdelá, ale mýli, škodí, nudí, alebo aspoň rozmnožuje makulatúrny papier. Na obrazcoch školy nizozemskej (flamlandskej), vidíme často surové, nevzračné figúry hulajúcich surových sedliakov, surové, každodenné interiéry sedliackych chyžín, chaotické scény pri dedinských požiaroch. Breughel ide i do pekla a maľuje hroznú čertovinu v dyme a plameňoch večného ohňa: no z týchto realisticko-surových obrazov hľadí na nás krása mohutnej expresie, krása trasľavých, často zlatým záchvevom zduchovnelých farieb, hľadí pohyb opravdivého života, charakteristika a mocná, verná kompozícia. Pri tom všetkom severné školy nizozemské nepatria na výšavu umenia a jej maliari, ktorí dosiahli veliké umenie, boli v škole italskej, ako Rubens, Van Dyck a iní.

Beletria musí túžiť po kráse, ňou dýchať, ňou žiť. Pre nás, ktorým je ona potrebná ako kus chleba, napodobnenie nových zvrhlostí dekadentských bolo by smiešne, záhubné a neplodné. V istej literatúre, ktorá odbočila (iste len na čas) od ideálu krásneho a hľadala východ vo vycibrených perverzitách pohlavných, odkukaných u Francúzov a Nemcov, obecenstvo prestalo čítať nové plody a vrhlo sa hladno a smädno na plody staré, v mnohom naivné, prostoreké, odkvitlé, no aspoň dávajúce akú-takú potravu fantázii, srdcu a ukonanej mysli. Ach, prepotrebná nám je beletria v našom terajšom politickom i spoločenskom unížení! Iste u nás neplatí „umenie pre umenie“, iste záhubné by bolo odťahovanie sa zo stredu samého národa! Naše umenie má slúžiť národu, ale môže slúžiť len tak, keď bude naozajstným umením: „… vážnym prejavom ľudskej osobnosti, zákonom prírody… Umenie je takou zákonnou sférou ľudskej činnosti, ako veda, spoločnosť, štát“ (Belinskij).

Len keď s posvätným citom, s vedomím serióznej, veľkej úlohy pristupujeme k oltáru umenia, môže nám ono pomôcť prežiť desnú tmu dnešných pomerov, hluchotu a netrebnosť nášho žitia. V hlbokej religióznosti, v oddanom priľnutí k velikým pravdám Kristovým, zjaveným, nie vyfilozofovaným, a po druhé v čistom, národnom, svojskom umení slovesnom predbežne vidím dve mohutné opory nášho života. Že nenachádzajú vždy silných vyraziteľov a stelesniteľov, je smutné, ale nie zúfalé — Boh uštedrí, Boh pomiluje. Ale vôľu máme mať čistú, snahu vrúcnu, jasné pochopy, svetlé povedomie, čestné, seriózne ciele. Haraburdácke, bez piety, pilnosti, bez povinného rešpektu proti krásnemu rodnému jazyku nahádzané fejtonistické písačky nás unížia, zvrhnú z úrovne, na ktorú povýšili naši drahí predchodcovia slovenskú krásnu literatúru. Čo utvoríme dobrého, krásneho, živého, zostane národu; nevezme mu majetok tento ani víchor časov búrnych, ani tma utlačenia, ani zlosť národovražednej intrigy.

Veľmi sa radujeme, že sme mohli poslúžiť prítomnou knižkou nielen čitateľom, ale i spisovateľom, vážiacim si svoje krásne, ale ťažké povolanie. Nech vhĺbia sa do poetických krás románu, preštudujú jeho báječnú techniku, privyknú ostro pozorovať ľudí i prírodu, prerobiť všetko vnútorne, a potom už jasným, čistým, pravidelným jazykom, prosto a beznáročne položiť na papier, čo uzrelo a skryštalizovalo sa v duši…

Netreba dlhých opisov, ony sú nudné a nedosahujú cieľa. Aby znázornil poeta náladu dňa, jari, leta, netreba všetko pospomínať, čo kvitne z jari a čo zreje letom. V jednotlivých, ale charakteristických črtách väzí obajanie poézie. Príklad: V dvadsiatej ôsmej hlave na počiatku Turgenev opisuje tuhú ruskú zimu. Zopár slov, a medzi nimi: „stála biela zima… s kotúčom pary z dvier náhle otvorených“ („klubami para iz mgnovenno razkrytych dverej“). Hľa, z teplej izby, zakúrenej pri veľkej zime, vybúši naozaj para… Z takéhoto jedného ostrého pozorovania priamo cítite dych a náladu zimy… Koľko slov tratia nepovolaní pisálkovia, keď chcú znázorniť napríklad mesačnú noc. Pravý básnik podá obraz, často nepatrný, no charakteristický — a dojem je tu.

Druhý príklad: Bazarov včasne ráno ide na miesto duela s Pavlom Petrovičom. Opis rána: „Ráno bolo slávne, svieže; malunké, svieže obláčky stáli baránkami na bledojasnom lazúre; … drobná rosa striebrom lisla sa na pavučinkách; vlažná, temná zem, zdalo sa, ešte zachránila si rumennú stopu zory; z neba sypali sa piesne škovránkov… Cesta z Marijna zahýbala okolo lesíka; ľahký prach ležal na nej, ešte nedotknutý od včerajška ani kolesom, ani nohou.“ Vidíte, všetko to prvé je iste krásne, verné, ale posledná veta (kurzívou) razom vdýchne na kraj pocit včasného rána, letného, jasného. Netknutý prach na ceste — priamo pochopujeme, poeticky uveríme na toto krásno-včasné ráno. Jedna charakteristická črta, a ráno je pred nami, živo, nezmazateľne vrýva sa nám do pamäti i povedomia.

To samé vidíme u Turgeneva pri charakteristike osôb. Turgenev neopisuje krásu, zrelú krásu Odincovovej; o nej pár slov vyrieknu bočné osoby, medzi nimi Kukšinka. Pre poetu postačí šum drahých šiat, stačí, keď hovorí: „Ona oprela hlavu na operadlo kresla, skrížila na hrudi po lakte obnažené ramená: Zdala sa bledšou pri svetle jedinej lampy, zastienenej clonou z vyrezávaného papiera. Široké biele šaty pokrývali ju celú svojimi mäkkými záhybmi: ledva bolo vidieť končeky jej nôh, taktiež skrížených.“ Nesála na čujného slucháča majestátna krása mladej ženy? Nestojí tu niečo medzi riadkami, čo vás ovieva bájnou poéziou ženskosti, ženskej krásy?

Tak o Kukšinke mnoho nehovorí sa, mnoho neopisuje: už jej tabakom zožltlé palce (od ustavičného krútenia papirosiek), neriad v izbe, kopa nerozrezaných tlstých žurnálov podávajú nám jej obraz: už ju známe.

Krásna ruža románu, Katarína Sergejevna, devuška s umom i srdcom, málo stojí a sedí pred poetovým stafelajom…^[315] Krátka scéna pod jaseňom v parku v spoločnosti Arkadija a vrabcov — a už stojí pred nami s celou vôňou mladosti, vzdorovitosti mladého decka a „veľkými rukami“, ale utešenými malými nôžkami… „On bude u nich!“ podumala, hopkajúc tými samými drobnými nôžkami po rozpálených, kresaných kameňoch schodov, vedúcich na domovú terasu. Ako naivne milo „posledný raz“ dovolí Arkadijovi osamelé posedenie v antickom portiku starého Odincova. A „posledný raz“ stal sa zvratom v celom jej žití. Nezapomenuteľné, krásne sú slová básnika:

„On schvátil jej prekrásne ruky, a zadychčaný od nadšenia pritisol ich k svojmu srdcu. Ledva stál na nohách a stále opakoval: ,Káťa, Káťa!‘ a ona akosi nevinne zaplakala, sama ticho smejúc sa svojim slzám. Kto nevídal takých sĺz v očiach ľúbenej bytosti, ten nezakúsil ešte, do akého stupňa, zamierajúc od vďaky a studu, môže byť človek šťastný na zemi.“ Hľa, kde je krása, kde veliká, ľudská, vysoká pravda… Aká hĺbka ľudského šťastia, hrdého, vysokého, ktoré môže poskytnúť láska. I starému mužovi, ako trójskym kmeťom na skaických vrátach pri zjavení sa Heleny, musí sladko zabúchať srdce, jestli nezhovädilo sa a nestvrdlo zločinmi, ako onému „modernému“ filozofovi, ktorý nedávno drzo tvrdil, že láska je nič, namyslenosť a fantóm.

No nielen prírodné nálady a charakteristiky jednotlivých osôb podávané sú viac obrazmi než opismi, ale i pomery osôb, a v tom asi je najťažšia úloha básnikova. Tu treba naozaj písať viac medzi riadkami ako v riadkoch, no i čítať tak. Pomery však rozvíjajú sa tu samy od seba, zdá sa, to je ľahko, keď máš figúry, postaviť ich snadno na dosky. No nie. Veliký kus umenia väzí v tomto scénovaní, v tejto tajnej réžii celého kusu.

Z charakteru starých Bazarovovcov a z charakteru ich syna Jevgenija vychodí pomer rodičov k synovi, ale znázorniť ho je veľkým umením. Oni sú osvetlení ním a on nimi. Navzájom sa vyjavujú, len zo vzájomnosti vyteká duševná krása staríkov a celá horká, dusná, nešťastná príroda Jevgenija. Povadiť sa so staríkmi Kirsanovovými, neslušne chovať sa k úbohej Feničke, duelovať sa s Pavlom Petrovičom, vodiť za nosom dobrého, zápalistého, čestného Arkadija, ničiť surovým vtipom Sitnikova — to všetko by ešte nepodalo vypuklo celého Bazarova. No ako chová sa k útlej materi, k dobrému, predobrému otcovi, k jeho zásluhám na poliach vojenných, k láskavostiam Ariny Vlasievny — tu je už dokreslený portrét, dokončené dielo nového typu, novej, živej, nešťastnej individuality.

A radom: pomer Arkadija k Odincovovej… jeho namyslená zaľúbenosť (a bolo to vlastne iba oslepenie veľkosvetskou dámou), pomer ku Káti, k starej kňažnej; pomer Odincovovej k Bazarovovi (toto je už majstrovstvo nad majstrovstvá) dá sa viac šípiť a domýšľať naozaj medzi riadkami.

Na všetky jemnosti a krásy turgenevovského románu „Otcovia a deti“ upozorniť je vecou nesnadnou, mne nie po sile. Človek často, i čo dobre a hlboko cíti, nevládze obliecť v slová, nevie dať pravej formy. Môžem len odporúčať, zvlášte mládeži, nie povrchne čítať, ale študovať dielo „Otcovia a deti“. Pravda, talentu naučiť sa nemožno. Talent rodí sa s človekom, bystrí a rozvíja sa životom viac než knihami a obrazcami, čoby boli akékoľvek skvelé a poučné. Ale štúdium oslobodiť môže od bludov, od márneho túlania sa neschodnou stepou, od zvodlivých, perverzných novôt, môže dať náraz k tvorbe, vzbudiť, osvietiť, posmeliť talent, hádam skrytý alebo zahádzaný moderným smetím, teraz divoko grasujúcimi^[316] po literatúrach.

Borba svetla s tmou i v tomto románe vedie k víťazstvu svetla. Čo ako preplnené sú dialógy jeho ostroumnou analýzou materializmu, surového, len praktického hmotárstva, zapieraním všetkého neohmatateľného — vyznieva celok v prekrásnej sade o náhrobných kvetoch: „Či láska, svätá, oddaná láska nenie všesilná? Či modlitby a slzy sú bezplodné? Či kvety, rastúce na mohyle, svojimi nevinnými očami hovoria nám len o večnom pokoji ľahostajnej prírody? Nie, ony hovoria nám i o večnom prímerí, i o živote nekonečnom.“