State o svetovej literatúre 2

^[130]

V 6. čísle „Národných novín“ oznámili sme, že Kníhkupecko-nakladateľský spolok v Martine vydal v slovenskom preklade Puškinovu „Kapitánovu dcéru“. V krátkom oznámení podotkli sme i to, že teraz v máji bude sa svätiť storočná pamiatka narodenia Alexandra S. Puškina, najväčšieho ruského a slovanského básnika.

„Puškin,“ vykladal kritik Belinskij^[131] skoro po smrti básnikovej, „zjavil sa v tej dobe, keď práve bolo sa stalo možným v Rusku zjavenie poézie ako umenia. Rok 1812 bol veľkou epochou v živote Ruska. Podľa svojich následkov rok ten bol veľkou udalosťou v histórii Ruska po panovaní Petra Veľkého. Napnutá borba na smrť s Napoleonom prebudila driemavšie sily Ruska a prinútila ho uvidieť v sebe sily a prostriedky, ktorých ono dotiaľ v sebe netušilo. Pocit spoločného nebezpečenstva zblížil medzi sebou vrstvy národa, prebudil ducha spolupatričnosti… V tom čase Francia, následkom udalostí ňou samou vyzvaných, tak dlho borivšia sa s celou Európou a oboznámená v tej borbe so svojimi susedmi, už začala odriekať sa svojich literárnych predsudkov… Romantizmus vtrhol i do Francie, vytískajúc a vyháňajúc jej pseudoklasický kitaizmus, založený na pyšnej myšlienke, že len samým Francúzom dal Boh i um, i vkus a odoprel tieto dary všetkým ostatným národom… Pádom vojenského terorizmu Napoleonovho rozviazali sa Francii ruky nielen v politických veciach, lež i vo veciach náuky a literatúry: Napoleonom nenávidení a prenasledovaní ,ideológovia‘ slobodne a horlivo oddali sa svojmu dielu; literatúra a poézia ožili. To malo priamy a silný vliv na našu literatúru.“

V dobe tak pripravenej zjavil sa Puškin. Už roku 1832 veľkolepo ocenil značenie Puškinovo mladý Gogoľ, vtedy len dvadsaťtriročný. „Pri mene Puškina,“ písal pozdejší pôvodca „Mŕtvych duší“,^[132] „hneď zasvieti myšlienka o ruskom národnom básnikovi… V ňom, akoby v slovníku, zakľúčilo sa všetko bohatstvo, sila a hybkosť nášho jazyka. On… rozšíril mu hranice a ukázal celé jeho priestranstvo. Puškin je zjav neobyčajný a možno jediný zjav ruského ducha: to je ruský človek v svojom rozvití, v akom možno zjaví sa o nejakých dvesto rokov. V ňom ruská príroda, ruská duša, ruský jazyk, ruský charakter vyrazil sa v tej čistote, v takej očistenej kráse, v akej odráža sa obraz krajiny na vypuklom povrchu optického skla.“ Tu je i často spomínaný a často krivo rozumený výrok Gogoľa o národnosti a sarafane. „On (Puškin) hneď ako začínal, už bol národný, lebo opravdivá národnosť pozostáva nie v opísaní sarafanu, ale v samom duchu národa. Básnik môže byť ešte i vtedy národným, keď opisuje postranný svet, ale hľadí naň očami svojho národného elementu, očami celého národa, keď cíti i hovorí tak, že rodákom jeho zdá sa, akoby to cítili a hovorili oni sami.“ I pri čítaní „Kapitánovej dcéry“ prisviedčame Gogoľovi, ktorý obdivoval veľké umenie Puškina, že „niekoľkými črtami označí celý predmet. Jeho epiteton je tak trefné a smelé, že neraz samé nahradí celý opis… Tu niet rečníckosti, tu je len poézia: nijakého vonkajšieho blesku, všetko je prosté, všetko slušné, všetko plné vnútorného blesku, ktorý poznáva sa nie hneď; všetko je lakonizmus, akým vždy býva čistá poézia. Slov nie mnoho, ale sú také akurátne, že znamenajú všetko. V každom slove je nesmierne priestranstvo; každé slovo je nesmierne ako básnik.“

V decembri 1877 Dostojevskij v svojom „Dnevniku pisateľa“ spomínal Puškina: „Veľkosť Puškinova, ako vodiaceho génia, pozostávala menovite v tom, že tak skoro a okrúžený temer úplne nechápajúcimi jeho ľuďmi, našiel bezpečnú cestu, našiel veľký a žiadúcny východ pre nás Rusov a ukázal ho. Tento východ bol — národnosť, poklonenie pred pravdou národa ruského. Puškin bol ,nielen ruský človek, ale i prvým ruským človekom‘. Nechápať Rusovi Puškina znamená nemať práva nazývať sa Rusom. On pochopil ruský národ a vystihol jeho určenie v takej hlbine a v takej obšírnosti, ako nikdy a nikto. Nehovorím už o tom, že on, všeľudskosťou svojho génia a spôsobnosťou ozvať sa na všetky rozmanité duchovné stránky európskeho človečenstva a temer prevteliť sa v genij cudzích národov a národností, vydal svedectvo o všeľudskosti a nesmiernosti ruského ducha a tým akoby zvestoval i o budúcom určení ruského génia v celom človečenstve, ako princípu v ňom všetko zjednocujúceho, všetko zmierujúceho a všetko znovuzrodzujúceho. Nejdem hovoriť ani o tom, že Puškin prvý u nás, v bolestnej tuhe svojej a v prorockom predvídaní, zvolal:

Spomeniem len lásku Puškina k ľudu ruskému. Bola to láska, akú nikto nevyjadroval pred ním. ,Nemiluj ty mňa, ale miluj ty moje,‘ povie vám ľud vždycky, keď chce sa presvedčiť o úprimnosti vašej lásky k nemu. Milovať, t. j. ľutovať ľud pre jeho núdzu, biedu, utrpenia, môže i každý pán, najmä spomedzi humánnych a európsky osvietených. No ľudu treba, aby ho milovali nie pre samé utrpenie jeho, ale aby milovali jeho samého.“

Túto svoju mienku o Puškinovi Dostojevskij dôkladne vyložil r. 1880 v Moskve, keď tam bol odhaľovaný básnikovi pomník. Na slávnosť do Moskvy Dostojevskij prišiel ako vyslanec Slovanského spolku petrohradského; po jeho reči o Puškinovi mal prednášať I. S. Aksakov, ale na poslucháčov Dostojevskij urobil taký hlboký dojem, že po ňom hovoriť netrúfal si ani Aksakov. Vstal a povedal: „Ja nemôžem hovoriť po reči Fiodora Michajloviča (Dostojevského); všetko, čo som ja napísal, je len slabá variácia na niektoré témy tejto geniálnej reči“ — a nazval reč Dostojevského „udalosťou“.

„Kapitánova dcéra“ je obrazom pugačovského buntu. Donský prostý kozák Pugačov vydával sa za nebohého cára Petra III. a zbieral národ do zbrane, že ho povedie na Moskvu. Históriu buntu Puškin študoval ako štátny historiograf, ktorým bol po smrti Karamzina, a tak povstala „Kapitánova dcéra“. V opísaní umeleckom ale čitateľ vidí všetky strašné stránky buntu. Sám básnik zdesený povie, že ruský bunt je nezmyselný a nemilosrdný. Ale zato Puškin, pri všetkej svojej objektívnosti spisovateľskej, Puškin úradný historiograf je v „Kapitánovej dcére“ so svojimi sympatiami na strane Pugačova, predstaviteľa potlačeného ľudu.

Ešte na počiatku štyridsiatych rokov Belinskij bol napísal o našej povesti:

„,Kapitánova dcéra‘ je akoby ,Onegin‘ v próze.^[134] Básnik zobrazuje v nej mravy ruskej spoločnosti za panovania Kataríny II. Mnohé obrazy svojou vernosťou, pravdivosťou obsahu a majstrovstvom predstavenia sú ozajstný div dokonalosti. Také sú portréty otca i matky Griňova (hrdinu), jeho vychovateľa Francúza a najmä jeho pestúna, prvej psiara, Saveľjiča, tohoto ruského Kaleba — Zurina, Mironova a jeho ženy, ich kmotra Ivana Ignaťjeviča, konečne samého Pugačova s jeho ,pánmi jenerálmi‘; také sú mnohé scény, ktorých, pre ich množstvo, vypočítať nepokladám za potrebné. Chatrný, bezfarebný charakter hrdinu povesti a jeho milej, Márie Ivanovny, a melodramatický charakter Švabrina, hoci prináležia k nápadným nedostatkom povesti, pri tom všetkom neprekážajú jej byť jedným z pozoruhodných diel ruskej literatúry.“