ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[458]

V malom polustanku riazansko-uralskej železnice, v nedeľu, dňa 20. novembra o šiestej hodine ráno dokonal svoj dlhý, v mnohom a veľkom požehnaný život Lev Nikolajevič Tolstoj, ktorému Ivan Sergejevič Turgenev dal najkrajší epiteton ornans: velikij pisateľ zemli russkoj.^[459]

Slávu veľkého mena spisovateľského neodoberie mu nijaká moc na svete tomto, nemôže mu znegovať nijaký ľudský dôvtip, nemôže zmenšiť ani on sám, hoci to i proboval práve s takým ohňom a s takou geniálnou silou, s akou pozitívne tvoril svoje kapitálne diela. Veľké plus jeho tvorenia zostáva nedotknuté mínusom, hoci i načrtaným jeho vlastnou rukou.

Ruskí spisovatelia vykonali jedno veľké dielo, mohli by sme povedať, jednu nemožnosť urobili možnou: povzniesli meno svojho národa k slncovej výške všesvetového uznania, prinútili duchovnou silou pokloniť sa géniovi ruského národa. Pomenovali sme to temer nemožnosťou, a nik nemôže nás haniť, že preuveličujeme, jestli si môže náležite predstaviť ohromný oceán, himalájsky hôrny masív, hlbočiznú, bezdnovú priepasť zášti, nenávisti, klebety, odporu, nevedomosti, zúrivej zlosti, krvného i žlčového nepriateľstva všetkých temer západných národov, nevynímajúc ani časť slavianskeho, blízkeho plemena. Spisovatelia ruskí, slávne septentrio na oblohe ruskej literatúry, prerazili si cestu do Európy, k vzdelaným, v kultúre vysoko stojacim národom, vplývali na nich s takou silou, že až budili žiarlivosť u tamojších spisovateľov, otvorili cestu i starším kolegom z konca XVIII. a celého XIX. storočia, takže i Kantemirovia, Krylovovia, Deržavinovia, Puškinovia stali sa známymi a slávnymi. Samosebou sa rozumie, že duchovný záujem, duchovné nasladenie, prelievanie nových ideí do starého rusla^[460] európskeho sveta, nemohlo nemierniť západoeurópske nenávidenie mena ruského.

V herkulesovskej práci tejto hlavný podiel má gróf Lev Nikolajevič Tolstoj. Jeho umenie je mužské, jestli možno porovnávať, teda michelangelovské, oproti umeniu Turgeneva, viac ženskému, raffaelovskému. Tolstoj stojí na vysokom lešení s vyhrnutými rukávmi, v ruke široký štetec a veľkým, smelým vzmachom maľuje al fresco. Málokedy chytá sa olejovej farby a plátna, ale i tam sú jeho črty silné, tiene hlboké, jasné miesta tuho osvetlené priamo padajúcimi lúčmi slnečnými. Tvrdý, nemilosrdný, prísny poeta viac by ničil a hrôzou srdce naplňoval, keby nebolo v ňom veľké umelecké čutie, jemný umelecký cit, ktorý i nad temnom rozprestiera temperujúce, zmäkčujúce svetlá. Niekdy pred východom slnka riedke, hmlisté, bezforemné oblaky lisnú sa na nebosklone ako zlatý prach. Také osvetlenie dáva Tolstoj občas svojim obrazom, hoci i chmúrnym a dušu hlboko zarmucujúcim.

Gróf Tolstoj dal národu svojmu dva veľké dary: ruskú „Iliadu“ v románe „Vojna i mir“, ruskú „Odyseu“ v románe „Anna Karenina“, a tak i v tomto ohľade pre ruskú literatúru má čosi homérovského, výchovného, zjednocujúceho, národne významného. Hérosom prvého eposu je sám národ v svojej celkovitosti a vyhranenej národnej osobnosti, hérosom druhého epického obrazu je spoločnosť dvoch sídelných miest, prvoprestolnej Moskvy a Petrohradu. Čo sa ujde vonkovu, je iba niečo epizodického, ako je iba epizódou prebývanie veľkomestskej spoločnosti po dačiach, vilách, na cestách a po kúpeľoch.

Ako tvorca typov a charakterov, osôb má Tolstoj celú galériu mužov, široko znázornených, živých, plastických. Hádam najvyhranenejší je Andrej Bolkonskij vo „Vojne i mire“ a Levin v „Anne Karenine“. No predsa najživšie farby, celú škálu citov, nálad, odtienkov a čŕt Tolstoj venoval ženským osobnostiam: Nataši Rostovovej v prvom a Dolly v druhom románe. Nataša je pravá okrasa generis humani,^[461] pravá perla z hlbín národa vylovená, blýskavá, pohyblivá, náruživá, no dušou krásna, citom planúca ako hviezda v bezlunnej noci, Dolly ako žena i mater je ideál duševnej hĺbky ženskej, ideál vernosti, starostlivosti a všetkého, čo ženu vyzdvihuje vysoko nad muža. Tolstoj obohatil svojimi typmi nielen román a literatúru ako umenie, ale obohatil sám život, zduchovnil, vyvýšil a urobil ho hodným lásky, obdivu, ako realitu, ako niečo na jave jestvujúce. Gróf Tolstoj týmito velikými skutkami stal sa dobrodincom svojho národa. Akýže mecenáš, hoci ako veľkodušný a umný, môže sa porovnať s darcom, ktorý obdarúva svoj národ a Slavianstvo celými svetmi, novými formami a novými obsahom!

Tolstoj ako slovesný umelec dosiahol najďalšie méty, vyšvihol sa na samé vysoké sokorce pohoria duchovného. Veľké plus stojí čisté pred našimi očami, keď bezdušné telo starca spočíva vystreté na malej polo-stanici Astapove, ktorá od včerajšieho dňa stala sa historickou a ktorej skromné meno nevymizne z pamäti ľudskej.

Vulkanicky búrna duša velikého muža rvala sa na priestor, do samoty, do ticha a k úľave horkých dní, ta von z potrasení, nezhôd, kontrastov nášho nezladeného, disharmonického života. Na muža, večne zaoberajúceho sa hroznou hádankou života a smrti, valilo sa riešenie, predtucha o ňom, možno, predtucha bôľna, ustrašujúca… až po minútku, ktorá iste prišla a poskytla mu pevný punkt vo vlnách, zúfale bušujúcich. Uspokojenie… tíšina!

Náš veniec na rakvu velikého pisateľa zemi ruskej, grófa Leva Nikolajeviča Tolstého, pozostáva z lipových listov opravdivej, ľudskej, plemennej, národnej lásky, ničím iným nekalenej a ničím nepodmienenej. My nehľadáme v ňom obrany nejakých chúťok, kolotaní a blúdenia, ospravedlňovania a vyhovárania sa. Veniec spiaty je zlatou niťou obdivu jeho kolosálneho umeleckého tvorenia, niťou vďaky, že vyvýšil, okrášlil a obohatil náš duchovný svet slaviansky, že silou fenomenálnej obrazotvornosti prinútil najvyšších duchov na svete tomto vzdať hlbokú poklonu géniovi Slavianstva. Čo ako Tolstoj mohutnými peruťami letel do univerzálneho a vysoko vyletiac, tratili sa pod ním ruiny a čierťaže, oddeľujúce národy, v prípise svojom na sofijský kongress expressis verbis^[462] priznal sa, že cíti sa predsa najbližším k plemenu slavianskemu.

Eruptívna jeho príroda niesla ho častejšie za hranice, uzákonené tisíceletnou ľudskou históriou, skúsenosťou, viac-menej upevnené a vyhranené premyšľovaním légií ľudí, zahĺbených do otázok ľudskej duše, ľudského srdca, ľudských obáv i nádejí. Podobá sa on tu svojej ohromnej, neobsiahlej otčine, o ktorej veľký poeta Ťutčev^[463] riekol, že ju lakťom nepremeriaš! Nie jeho hriechom je, že si poniektorí ľudia na ňom zakladajú v nesprávnom a mnohonásobne falošnom svojom ľúbostkárstve — veď dľa Goetheho je to, žiaľ, osudom všetkých znamenitých ľudí.

Poklona cudzieho sveta mŕtvemu poetovi, umelcovi a mudrcovi je hlboká, okázalá, na svet hovoriaca. Nejdeme skúmať, koľko je v nej sincernosti, opravdivého citu, my v nej vidíme zase len dôkaz sily, veľkosti a triumfu „veľkého pisateľa zeme ruskej“. Večná mu pamäť a sláva!