ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[317]

(Literárna črta)

Ačkoľvek neprisaháme na Lessingovho „Laokoona“, najmä vzhľadom na to, čo tam hovorí o hlavnom predmete slávnej knihy, o skulptúre, predsa považujeme za kánon, čo hovorí o hraniciach medzi jednotlivými odvetviami umenia. Nadto zdá sa nám, že neubráni žiadna estetika, aby jedno umenie neprechádzalo do druhého, nevysielalo jednotlivé blesky spoza hraníc, prísne oddelených. Otázka je len v tom, aby hlavné závažie diela, jeho jadro, jeho vnútorná pointa držala sa svojho; alebo jasnejšie rečeno, jedno odvetvie umenia má účinkovať svojou zvláštnou vlastnou silou a nemá hľadať prílišnú oporu u druhých odvetví, ktoré môžu pomáhať ako niečo postranného. Hovoríme napr.: tento obraz má poéziu. To znamená, že obraz budí v nás asi také pocity ako poézia, ale jestli obraz je fantastický, príliš alegorický, teda zabieha do poézie, vtedy nezodpovedá svojej úlohe, svojmu ideálu, ktorý možno dosiahnuť len formami a barvami. Hovoríme o básni, že je malebná, t. j. poeta predložil nám obrazy, účinkujúce na zmysly, temer ako barva a forma. Ale jestli básnik zabral sa do opisov a opisov, akoby chcel nahradiť štetec — nevyhovel, lebo on má účinkovať fantáziou, myšlienkou a dejom.

Opravdivý umelec vycíti jemným citom, ktorý nedá sa naučiť, ale zrodí sa s ním, koľko prímesku z iných oborov znesie jeho dielo.

Boli spisovatelia, ktorí v románe a novele obmedzili sa na čisto poetické: t. j. na svet vnútorný, na city, deje a pomery ľudí alebo skupenín — a zase iní podrobnými, na maliarstvo upomínajúcimi opismi chceli dosiahnuť poetické dojmy. Myslím, oboje je pochybené. Uhádnuť, pokiaľ opis zostáva poéziou a netratí na kráse a na tej vyššej poetickej nutnosti, nie je tak ľahko. Predovšetkým napadá nám tu krajinárstvo.

Krajinárstvo je iste predovšetkým predmetom maliarskeho umenia — o tom niet sporu. Slovami nevylíčiš ľahkú rannú hmlu, ani perspektívu diaľnej doliny. Ty len narkneš, označíš to, čo čitateľ asnáď videl, a pripomenieš mu už známu vec. Maliar ale ukáže ti temnú zeleň letnej trávy, lesk vody, ba i hĺbku jasného neba. Ale pri tom všetkom poetické deje neradno dať odohrávať bez krajinárskeho úzadia, akoby na púšti, alebo medzi zemou a nebom. Poeta, najmä výpravný, romansier, musí byť v istom stupni krajinárom a tak miešať sa do maliarovho remesla. I tu platí tá veľká zásada: nie tak čo, ale ako.

Opisy krajiny, na mnohých stranách vchodiace do podrobností, nevynechávajúce ani skalky, ani tŕňa — Boh s nimi — nám oni nechutia, čoby spisovateľ i talent ukázal. A potom opisovať krajinu je veľmi ľahko a veľmi ťažko. Veľmi ľahko — a pritom na zaplnenie hárkov veľmi prospešno je spomínať v dlhých sadách skaly, hory, vrchy a údolia, vtákom dať úlohy operených štatistov, nezábudkám dať belasé oči, ružiam ohne, lúkam smaragdy, potôčku striebra vyše práva, rieky premeniť na obligátne stužky alebo na hadov, paprskom slnečným darovať zlata a zorám masu rubínov. Toto všetko ešte nie je krajinou, ani opisom — to je len nota bez textu. Veľmi ťažko je udržať pri poetickom krajinárstve mieru, jadrno podať obraz, celok, náladu a vozduch opisovanému miestu. To je dielo veľkých talentov a tvorí podstatnú okrasu opravdu pekných rozpravných diel poetických.

Turgenev v tomto ohľade zdá sa mi byť pravým vzorom, sotva kým dostihnutý v novej literatúre.

Ako jeho povesti plynú plavným, tichým tokom, len málokde rozvíri ich náruživosť, vychodiacu z obyčajných životných pomerov, tak i krajinky jeho nie sú „romantické“, ako hovorí sa vulgárne o zvláštne malebných, divších partiách; on pohybuje sa po rovných poliach, priehľadných brezových lesíkoch, po parkoch bohatých pomeščikov, v tieňoch starých líp, po hustých boroch, pustých pastviskách. No krajinky jeho dýšu životom, pravdou, cítiš a vidíš v nich vozduch a celú náladu počasia a jeho premien.

V „Nakanune“ ide Jelena na dostaveníčko. „Ona išla, nepozorujúc, že slnko dávno skrylo sa, zaclonené ťažkými mrákavami, že vietor trhano šumel v stromoch a nadúval jej šat, že prach zrazu zdvihol sa a niesol sa stĺpom po ceste. Hrubý dážď zakvapkal — ona ho nepozorovala; no on hustol a zosilňoval sa, zablyslo sa, hrom uderil. Ona skryla sa do kaplnky. Dážď lial sa: nebo zôkol-vôkol obložilo sa… potom dáždik sial sa čím diaľ tým drobnejšie, slnko zaihralo na okamih.“ Toto je asi celá krajinka, tvoriaca úzadie k citnej scéne medzi Jelenou a Insarovom. Niekoľko riadkov, niekoľko slov — a vy uznáte, že bez toho úzadia sucho by vyzerali figúry básnikove. A ako naznačuje poeta úsečnými slovami celý ten dojem pred lejakom, ako vlažne dýše tá celá krajina. Vy počujete „trhaný“ šum vetra v stromoch, vidíte ako prašnou cestou, krútiac sa, beží stĺp zvíreného prachu, ako to býva pred silným dažďom. Búrka a zvlnenie prírody harmonizujú výtečne s vnútorným bojom osôb — Insarova a Jeleny. Je to celok — item umelecké dielo.

Vezmite krajinku v „Otcy i deti“ ráno pred duelom Bazarova s Pavlom Petrovičom Kirsanovom.

„Ráno bolo krásne, svieže; malinké pestré obláčky stáli ako baránky na bledo jasnom azúre; drobná rosa vysypaná na listoch a trávach, blýskala sa striebrom na pavučinách; vlažná, temná zem, zdalo sa, ešte chránila rumenný šľak zory; z neba sypali sa piesne škovránkov… cesta išla okolo lesíka; ľahký prach ležal na nej, ešte nedotknutý kolesom, ani nohou od večera.“ I tu zavanie na nás svieže ráno a tvorí príjemné úzadie k pohnutej scéne podivného súboja. — Pravda, podobnými ukážkami nedosiahneme cieľa, znázorniť to, čo je krajinárskeho v prácach Turgeneva. Vytrhnutý opis tratí na hĺbke, aby sme sa vžili do jemných bariev poetu, treba prečítať celú kapitolu, celé dielo. Chceli by sme len upozorniť našich čitateľov, a najmä tých, ktorí sami produkujú, na tieto skvelé strany turgenevovskej poézie. Celú veľkú obrazáreň nájdu v jeho „Zapiskoch ochotnika“, tam je krajinka u krajinky, každá opísaná reliéfne; i to vycítiš, čo vôbec vymyká sa opisu. Banálneho nenájdeš v desiatich zväzkoch jeho diel. On vycíti i vypočúva jemným citom a ostrým sluchom každý záchvev prírody a vie ho znázorniť, vie ho zdeliť bezprostredným, jasným, blízkym spôsobom. Čítajte len „Bežin lug“ (v „Zapiskoch ochotnika“); vy vnoríte sa v tajiny nočné na pustom pastvisku, i tajný hlas ďalekej tmy ozve sa v duši vašej. Zase jasné ráno: obláčky nenesú sa ponad zemou, ale letia v hlbinu neba. Tam zas park so svojím šerom, s premenami a hrami svetiel, sirénová búdka, breh rieky — to všetko žije akýmsi personifikovaným žitím a lne harmonicky k osobám a dejom. Skutočne, Turgenevove postavy nevznášajú sa medzi nebom a zemou, ony sú obložené pravdivou prírodou, oviate vozduchom, obostlané barvami.

Ale všetky tieto opisy ani najmenej nevpadajú do krajinárskeho maliarstva, nekonkurujú so štetcom maliarovým. Ony nie sú podstatnou čiastkou scény, ale patria tak k nej, ako patrí vozduch, voda, zeleň, hora i les k pochopu nášmu o žití, o svete, o predmetoch. Ony sú verné, sňaté z prírody, videné, precítené, a predsa idealizované a pretkané poéziou zvláštnou a individuálnou. Upozorňujeme na túto skvelú stránku Turgenevových prác; i bez ostatných predností, ktoré sú Turgenevovou vlastnosťou, už svojou bájnou krajinomaľbou, patril by medzi najslávnejších spisovateľov slavianskych.