ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[294]

Veliký náš umelec slaviansky zomrel v cudzej zemi, v dobrovoľnom vyhnanstve. Smrť sa zaľúbila do vysokých slavianskych hláv! Máloktorý z géniov našich dosiahol aspoň toho veku, čo Turgenev. Pri smrti jeho obľahčuje bôľ náš zoznanie, že on čo umelec, básnik, spisovateľ vyplnil úlohu svoju, a nezostalo dúm nedodumaných, ruka, napísavšia „Otcy i deti“,^[295] zunovano klesla bola do lona. Nie tak Gogoľ, nie tak Dostojevskij, Puškin, Lermontov, Ťutčev, Gribojedov a mnohí, ktorým predčasne kynul nemý hrob.

Ivan Sergejevič patrí k najznámejším básnikom v širokých kruhoch európskych, ačpráve je Rusom v každom nerve. On stal sa básnikom svetovým čo Rus, kdežto susedná literatúra naša počíta nemálo poetov, ktorí tisnú sa do svetovej literatúry tým, že sa stávajú svetákmi, ako Slovák povie: „Skade ruka, skade noha.“ Umka svetovej literatúry, pravda, iba s úsmevom hľadí na toto napínanie sa a jej brány zostávajú zatvorené pre svetákov.

Ináč dostal sa na európsky Parnas náš Ivan Sergejevič. Jeho „Zapiski ochotnika“^[296] sú všetko kresby ruského, najviac mužíckeho života, ruskej stepnej a horskej prírody. Cestujúc cez Orlovskú guberniu, vlasť to Ivana Sergejeviča, zišiel som sa s mladým ruským pomeščikom,^[297] vysoko vzdelaným a prívetivým. V Orlovskej gubernii ležal jeho statok. Keď zbadal, že som nie cudzím na nivách ruskej literatúry, ukázal rukou z vozňa: „Ajhľa,“ hovorí, „vidíte tam tú dedinku? V nej žili modely Chora a Kalinyča.^[298] Môj otec ich dobre poznal, boli oni jeho poddaní.“ Tak Turgenev modelmi z malej orlovskej dediny vydobyl si prvý laur, a nepotreboval k tomu ani pyramídy, ani Kordiliery.

Možno, že k prvému úspechu dopomohol mu pesimizmus, s akým hľadel Turgenev na Rusko a jeho život. Európe milé bolo počúvať polozúfalé tóny o velikej slavianskej deržave, hľadieť na nezdravé typy, ba často na spotvorenosti spoločnosti. Rozhorčenosť básnikova nad pomerami svojej vlasti nebúrila samospokojnú pýchu sýtych Európejcov. Hľa, dumali oni, váš vlastný génius zatracuje vás. Pravda, oni sotva prezreli až na dno čistej duše poetovej. Tam iste boli by našli drahocennú perlu lásky k Rosii, trebárs obloženú temným aksamietom bolestnej melanchólie. Oni nespozorovali, že ruka velikého anatóma triasla sa bôľom, keď secíroval a skúmal nezdravé údy ruskej spoločnosti!

Nuž mnoho zapodieval sa Turgenev nemocami, ačpráve jeho diela nepostrádajú svetlých postáv, najmä postáv ženských. Jedno zdá sa nám: bol on väčším umelcom než patriotom. Dlhým bývaním v cudzozemsku stal sa v Rusku hosťom. Dojmy mladosti, tak svieže a blahodarné v prvých jeho dielach, zbledli naposledy, a jeho „Nov“^[299] nosí jasné stopy už len akademických znaní ruského života. Také postavy, ako tam prichodia, mohol poznať i v Nizze, Karlových Varoch alebo Paríži. Bezprostredné názory, živý odtisk ruskej prírody chýba tam. Nik beztrestne neodtrhol sa od otcovskej pôdy. Tam musí byť doma a hosťom iba v Paríži, a nie naopak. Či by ináč bola mohla povstať tá ohyzdná jeho báseň „Nov“ o Rusku? Tam ho predstavuje ako ožrana, ktorý oprúc sa hlavou o severnú točňu a nohami o Kaukaz, spí a chrápe v pijanom stave! Nie, Turgenev už nepoznal Rusko. Pravda, on kladie túto báseň do úst Neždanova, revolucionárovi a nihilistovi. No predsa ona vyšla z pera jeho. Žiaľ.

K velikej úlohe Ruska čo deržavy slavianskej málo sympatie nachádzame u Turgeneva. Pod sviežim dojmom velikých udalostí 1877 — 1878 rokov opisuje ruskú dedinu — pravda, barvami, ktoré len on mal v štetci. Na konci zvolá: „Načo nám kríž na kupoli svätej Sofie v Carihrade a všetko, za čím ženieme sa my, mestskí ľudia?“ To naivita, a čo jej nesvedčí, naivita schválna! Nuž či bez velikej úlohy, bez bojov, bez tvorenia ruskej svetovej moci mohla by dedina, tak pekne opísaná, jestvovať tak ladno a spokojno? Čože ju chráni pred cudzincom Nemcom, ktorý by veru skoro podkopal jej sladkú letnú lieň!! Čože zachránilo oné modely, ktoré sedeli velikému umelcovi pri jeho tvorbách, čo umožnilo, že sám stal sa svojím, samorastlým, originálnym? Či to nebol ruský štát, ruská zbraň, ruská sláva, ruský život? A aký štát bez úloh, bez velikých cieľov? A či veliké, svetové úlohy nepatria velikým národom, či ich majú plniť malé národy? Nebola by hanba pre osemdesiatmiliónový národ, aby živoril po krásnych dedinách, ako ópiom spitá Čína? Ako si vedel Turgenev predstaviť Rusko bez velikých, svetových úloh a cieľov?

V tom väzí slabosť Turgeneva, bez nej bol by iste prevýšil všetkých predchodcov. Umelec dušou i srdcom, veliký básnik — no ako taký mal pochopovať i veliké predurčenie svojho národa. Umelcom byť na vonných kvetoch tvorivej fantázie a filistrom, keď nastupujú okamihy slávy a sily vlasti, to sa veľmi nedobre vyníma. A či naozaj veril, že údelom Ruska je tá snežná púšť, o ktorej zhovára sa hoľa Jungfrau s Finsteraahornom?^[300] Ochladnutá zem, zničené rastlinstvo i mŕtva fauna! Či to predmet, hodný takého génia, takého umelca, akým bol zvečnelý Ivan Sergejevič?!

Turgenev je spisovateľ a básnik prvostupňový, nie posledný ani v rade tých najprvších svetových mien. Originál a tvorca — sám svoj. Podivné, k neuvereniu sú jeho opisy, on uvedie čitateľa do vzduchu, v ktorom hrať má jeho novela; vy rovno cítite chlad jesene, vidíte jasnotu letného dňa! To, čo je nedostupné ľudským slovám, čo nemožno nijako podať jazykom, trebárs jak bohatým, on vám to znázorní. Sviežosť rána, tiene nočné — vy nepotrebujete k jeho slovám ani ilustrátora — tak to stojí pred vašimi očami — celý čarodejník. Noc nemá úst — a šeptá vám tajnosti, letiaca hmla — on ju upevnil, vôňu nemožno vdýchnuť do knižky, a vás oveje predsa zápach, ktorým dýcha zem a rastlinstvo po búrnom letnom daždi. Nebo — vysoké, široké nebo, jak nepatrné sú jeho nuansy v našom podnebí — no on ich pozoruje, on vám ich zdelí. Veliký umelec!

A dušu ľudskú jak pozná, najmä v jej zablúdeniach! Plastika Turgeneva je bezúhonná, on nám vydlabáva postavy a obživuje ich údy. Ony radujú sa, trpia i žijú opravdivým žitím pred našimi očami.

Pri všetkej snahe uviesť do popredia stíny a chmáry života, Turgenev javí sa nám mravne čistým, a konečný dojem jeho diel tiež je mravný. I keď temná sudba víťazí nad svetlou, i keď povesť končí sa akoby vo hmle a rozpadá sa v nič — predsa to nenie víťazstvo zlého v princípe. V románe „Otcy i deti“, ktorý mu zadovážil náter poetu nihilizmu, vidíme predsa víťazstvo rozumného, slobodného a predsa konzervatívneho princípu. Arkadij, tento plamenný žiak novej náuky o „ničom“, obdivovateľ a nohsled Bazarova, vytrhnutý peknými očami devy z kruhov nihilistických, vracia sa do lona rodiny, a starý, rútiaci sa dom tých „otcov“, osviežený a obnovený mladým párom, zmladne a zotaví sa. A koniec tohoto epochálneho románu? Tam opisuje sa cintorín, v ktorom odpočíva Bazarov; to je figúra: tak všetky ničiace snahy bazarovovských radikálnych blúznin nájdu svoj skorý hrobitov, a iba víla národného žiaľu smútiť bude nad toľkými obeťami nerozumu a nepochopiteľnej prevrátenosti duchovnej.

Turgenev nedozrel k čistému slavianskemu presvedčeniu — no nihilizmus nebol jeho ideálom, ačpráve časom pracuje v pustých negáciách. Že bol nepriateľom rabstva — že horlil za oslobodenie sedliactva — nuž to i pred ním robili. Gogoľ vo svojich „Mŕtvych dušiach“ viedol tiež umelecký boj proti poddanstvu. Keď ale iniciatívou samého cára šmahom zrušené bolo nevoľníctvo — prečože nevrátil sa do zeme, ale i naďalej hral zástoj emigranta? Jeho emigrácia bola bezpredmetná. Keby každý umný muž chcel čakať, až v jeho vlasti povstane čistý raj a nebude v nej bojov a hriechov, teda by bolo práve toľko exulantov ako umných ľudí. Široká, veliká je vlasť jeho, dosť tam priestoru pre veliký um, dosť látky pre štúdium a čujné srdce! Záchvevy a bôle, radosti a túžby ruskej zeme nedochodia v žiadúcnej čistote ani do Baden-Badenu, ani do hrmotných ulíc parížskych. Stadiaľ ten tvrdošijný pesimizmus, stadiaľ ten zatemnený hľad na otčinu a jej osudy, ktorý mýli nás pri jeho posledných dielach.

Turgenev bol šťastný vydobyť si slávu a vehlas svojho národa i celej vzdelanej Európy a Ameriky, diela jeho preložené sú do všetkých literárnych jazykov. Pracoval hojne, no nebol prepiate plodným. On svedomito pracoval, a neposielal do sveta náhle plody svojej múzy. Posledné dielo jeho, paberky krátkych rozprávok a aforizmov len ťažkým srdcom posielal redakcii „Európ. vestnika“. Tak aj treba nakladať so svojím talentom. Opravdivý génius neštíti sa prísnej práce. Nafúkaná talmi-genialita, pravda, berie vec ľahšie, a už popredku žne.

Zato sú aj diela jeho nesmrteľné ako jeho jasné meno! Nuž, spočiň v rodnej ruskej zemi, veliký básniku, a nájdi tam mier, ktorý si nevedel nájsť za života! Večná pamäť!