ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[154]

Z ruských slavianofilov máloktorý mal toľko literárneho, duchovného vplyvu na slovenskú inteligenciu ako Chomiakov. Ľudia, znajúci Puškina len dľa mena, odpisovali si „Zviozdy“ a „Orla“. Taký odpis našiel som v pozostalých rukopisoch peknoduchého Mikuláša Dohnányho. Pravda, poznali ho hlavne čo básnika a slaviansky zmýšľajúceho ruského mysliteľa.

O ňom má už ruský vzdelaný svet dosť obšírnu literatúru. Toho roku vyšla v Moskve veľmi zaujímavá kniha Valéria Nikolajeviča Ľaskovského, posvätená Chomiakovovi, základom ktorej chceme našich čitateľov oboznámiť s týmto vynikajúcim duchom.

Ľaskovskij podelil objemnú knihu svoju na dve časti; v prvej traktuje život, v druhej diela Chomiakova. Nevieme, či takáto metodika je práve veľmi šťastná. V novších časoch od nej odstúpili a prijali pragmatický, súčasný rozbor žitia i s ním nerozlučiteľných prác. No poznámky svoje povieme až na konci tohoto referátu.

Chomiakov pošiel zo starej dvorianskej rodiny. V polovici XVIII. stoletia žil pod Tulou zeman Kirill Ivanovič Chomiakov. Pochoval ženu i jedinú dcéru, zostal sám pánom dediny Boučarova, majetku v Riazanskej gubernii a veľkého domu v Petrohrade. Chcejúc urobiť poriadok, povolal svojich poddaných na „mir“, t. j. na schôdzku a riekol im: „Nechcem, aby vás dostal nejaký neporiadnik, choďte a vyberte si sami pána z môjho príbuzenstva, môjho mena.“ Rozišli sa „chodáci“ po šírom svete a našli Fiodora Stepanoviča Chomiakova, mladého seržanta v garde. Toho vyvolili, Kirill ho zavolal, oddal mu celý majetok a skoro zomrel, spokojný, že jeho sedliaci dostanú sa do dobrých, spravodlivých rúk.

Mladý človek Fiodor Stepanovič stal sa razom boháčom — a dobrodincom celého kraja. Keď Katarína II., idúc cez Tulu, radila dvorianstvu, aby si založili zemiansku banku, odvetili: „Nám netreba, mátuška, my máme Fiodora Stepanoviča, peňazí nám dá, hynúce majetky odoberie a zriadené nazad dáva majiteľom.“

Majetok Fiodora dostal sa jeho jedinému synovi Alexandrovi, ktorý tak vedel rozhadzovať, ako otec gazdovať. Majetok cele rozladený prišiel na syna Stepana. Stepan Alexandrovič dal majetku posledný úder: bol veľký dobrák a veľký hráč. V anglickom klube moskovskom prehral za krátky čas vyše milióna rubľov — sumu na tie časy ohromnú. No mal anjela-ženu Máriu, rodenú Kirejevskú. Táto chytila muža nakrátko, počala hospodáriť, poplatila mužove dlhy a keď bol majetok čistý, dala ho prepísať na svoje meno s dovolením Stepana. Táto Mária Alexejevna bola horúcou patriotkou: „Ona považovala každú verejnú vec ruskú za svoju osobnú,“ hovorí o nej syn.

Keď manželia bavili sa v Moskve, narodil sa im dňa 1. mája 1804 druhý syn Alexej. Fiodor bol o dva roky starší; mali i staršiu dcéru Annu. Detstvo Alexeja prešlo v Moskve, na rodičovských majetkoch v Boučarove a Lipiciach. Keď prišla roku 1812 francúzska záplava, Stepan Alexandrovič ušiel na Riazanský majetok do dediny Krugloje, kde ich rodina oboznámila sa s Praskovjou Mich. Tolstou, dcérou Kutuzova, ktorý naučil vrahov, vpadnuvších do Ruska, „konské mäso žrať“ a kúpať sa zimou vo vlnách ináč krásnej rieky Bereziny. Ta dostávali zprávy od generalissima a prežili strašné časy úzkosti za národ.

V také časy padlo prvé detstvo Chomiakova. Osemročného previezli do Dongova, vychovávali v ruskom staro-dvorianskom duchu. Boučarovský dom bol plný historických rozpomienok. Rodinné tradície išli nielen po Petra Veľkého, no prechodili i cez tú hlbokú záseku, vyrytú jeho mocnou rukou. Chlapček Alexej znal, že jeho pradedo Peter Semionovič Chomiakov bol podsokolníčim cára Alexeja Michajloviča, a v stolku otcovom opatrovali listy tohoto cára k Chomiakovovi. Okrem toho chlapec zblížil sa s prostým ľudom, s jeho nábožným životom, ktorý bol už dosť vytratil sa z vyšších vrstiev spoločnosti. V tomto ohľade bola výchova Chomiakova šťastná a pravidelná.

O rozumový vývin bolo tiež postarané. Zo širokých luhov Boučarova a Lipíc chlapec bol povolávaný k stolku a knihám. Učil sa jazykom francúzskemu, nemeckému, anglickému a latinskému. Gréčtinu a sanskrit osvojil si len neskôr.

Počiatkom r. 1815 prešli Chomiakovovci do Petrohradu. Po ceste chlapec videl všade po domoch a krčmách lacné podobizne Čierneho Ďura (Karaďorďa) a počul povesti o srbskom junákovi. Dohovorili sa s bratom, že pôjdu bojovať proti Napoleonovi. Keď počuli že Napoleon bol už odbavený pri Waterloo, pýtal sa ho brat Fiodor: „Nuž s kým pôjdeš bojovať?“ „Pôjdem pozdvihnúť Slavianov,“ riekol jedenásťročný chlapec. Za mladi sa tŕň ostrí!

V Petrohrade prežili dva roky, prešli do Moskvy. Tam už počali sa seriózne štúdiá. Chlapci študovali spolu s bratmi Venevitovskými filozofiu a matematiku. Alexej počal spisovať: on preložil Tacitovu „Germániu“. Neskôr prekladal z Vergilia a Horatia. Pekne preložil ódu „Parens deorum cultor et infrequens“.^[155]

V ten čas išla borba Grékov proti Turkom. Alexej počul o tom chýry. Kúpil nôž, päťdesiat rubľov strčil do vrecka a tašiel „oslobodiť Slavianov a Grékov“. Otec poslal za ním sluhov, ktorí šťastne dolapili ohnivého hrdinu za Serpuchovským mýtom. Následok toho bol, že ho určili pre vojenskú službu, keď sa mu tak chce biť sa. Dali ho do kyrasírskeho pluku,^[156] potom do konnej gardy. V tie časy mal na Chomiakova veľký vplyv mladý P. V. Kirejevskij,^[157] duša čistá, oddanec samobytnému vývinu ruského národa.

V Petrohrade zišiel sa mladý kornet Chomiakov s takzvanými dekabristami, ľuďmi, ktorí chceli revolúciou, menovite vojennou, premeniť to, čo držali za zlé v ústroji ruskej dŕžavy. Chomiakov, dvadsaťročný šuhaj, i tu voči Rylejevovi^[158] a Odojevskému^[159] ukázal samostatnosť a samobytnosť zmýšľania. Jemu protivilo sa: „Premeniť samodŕžavie na tyraniu menšiny.“ No on sám bol ešte silno vzbúrený a nejasný ako mladé víno! Mnoho mal ešte predumať, než mohlo sa v ňom skryštalizovať pevné presvedčenie. Plod jeho búrnej periódy, prvé samostatné dielo jeho, je báseň „Želanije pokoja“,^[160] napísaná v Petrohrade r. 1824. V nej už čuje sa kus budúceho Chomiakova, trebárs hovorí v básni „O nejasných snoch, sklamaní“, ako každý junoš v „Sturme a Drangu“, a želá si pokoja a temného živorenia.

Na prosbu jeho brata Fiodora, ktorý slúžil v Paríži pri ruskom posolstve, dovolili mu rodičia vziať na čas urlaub a ísť za bratom do Paríža, kde prežil od počiatku r. 1825 do konca r. 1826. No brata jeho skoro povolali do Petrohradu.

V Paríži Chomiakov cvičil sa v maľbe v akadémii a písal. Vtedy napísal tragédiu „Jermak“, o ktorej Puškin súdil: „,Jermak‘ — lyrický vývin ohnivého mládeneckého oduševnenia, to nie je dráma. V ňom je všetko cudzie pre naše mravy a ducha nášho, všetko, i očarovateľná prelesť poézie.“

Dokončiac „Jermaka“ a nahľadiac sa dosýta na tragika Talmu,^[161] Alexej šiel do Švajčiarska, odtiaľ do Severnej Itálie a krajinami západných Slavianov vrátil sa do Ruska. Na cestách zaujímala ho architektúra a naviedla ho na myšlienku, že kolíska architektúry je vlastne Východ: Egypt, India. Tak už od počiatku oči jeho obracali sa k starému Východu.

Pobudnúc v otcovských dedinách, prišiel do Petrohradu, kde ho zachvátil prvý veľký úder: jeho priateľ D. Venevitinov,^[162] nádej ruskej literatúry, náhle zomrel. Skoro na to zomrel i druhý jeho srdečný druh V. Kirejevskij. Lýra Chomiakovova počala zvučať smutným tónom a ukazovať zrelosť. V básni „Poeta“ ukázala sa prvý raz sila chomiakovovského verša (1827 — 1828).

Chomiakov v tie časy mnoho kreslil v Eremitáži, cárskom to múzeu petrohradskom, a chodil do súrodných krúžkov, v ktorých išla živá beseda a spor o všetkom možnom — o náboženstve, umení, filozofii.

Keď prišla turecká vojna, Fiodora brata poslali na Kaukaz k Paskevičovi, kde i roku 1828 umrel. Alexej taktiež šiel do služby k husárskemu pluku. Počiatkom mája bol už na Dunaji čo adjutant generála kňaza Madatova, a bol chrabrým vojakom, čo dokázal v mnohých bitkách. On bol v bitke 3. mája pod Šumlou, kde jeho divízia tak hrozne pobila Turkov. Konnica vzala reduty^[163] — neslýchaná vec… Z bojovných dní pochádzajú jeho básne „Son“,^[164] „Sonet“, „Proščanije s Adrianopolom“^[165] i „Klinok“.^[166]

Po vojne Chomiakov vystúpil z vojska a prešiel do Moskvy, na leto prešiel do Boučarova, všade pracujúc na svojom zdokonalení a vzdelaní. Ruská spoločnosť prežívala vtedy krízu duchovnú. Len nedávno boli pohyby dekabristov,^[167] následky ktorých bolo badať. Puškin stál na výške svojej slávy a Gogoľ ešte nezjavil sa. Nemecká filozofia zavládla umami učenej mládeže. Chomiakov dostal sa medzi schellingistov, hegeliánov a poklonníkov západnej civilizácie, a tu prehovoril nové slovo o nutnosti samobytného vývinu ruskej národnosti, o štúdiu ruskej stariny, o pravosláví ako osnove ruského národného charakteru, o význame slavianskeho plemena v histórii i o budúcom povolaní Ruska. To bolo naozaj nové slovo, do tých čias nepočuté. Divno zvučalo ono pre ohromnú väčšinu vzdelanej spoločnosti, ktorá nazývala ruského mužíka barbarom a ruskú myšlienku „kvasom“. Nemal, kto by s ním súhlasil, okrem Petra Kirejevského. U tohoto matky Avdoťji schádzali sa mladí učenci k nekonečným sporom a hádkam. Chomiakov počal zrieť a čím ďalej vhlboval sa do štúdia, tým čistejší Rus a Slavian vylupoval sa z neho. Prvá jeho báseň, v ktorej už vidno jasné kultúrnopolitické náhľady, volá sa „Oda“.^[168] „Potomstva plamennym prokľaťjam,“ hovorí v nej tridsaťročný poeta, „nech je oddaný ten, ktorého hlas dal Slavianom do rúk meč proti Slavianom… Nech sú prekliate bitky a svár jednoplemenníkov, prekliaty zločin nezmyselného nepriateľstva, prešlý od pokolenia do pokolenia! Nech je prekliaty blud starých podaní, chýr o pomstách a utrpeniach, hrozná príčina nevyliečiteľných rán! Oduševnelé oko poetu už vidí nový vek čudies: ono vidí — hrdo nad vesmírom do modrej bane nebies vyletujú slavianski orli, širokým, smelým krídlom — ale mohutnú hlavu klonia pred starším, severným orlom. Ich spojenie je tvrdé, horia perúny, ich zákon je mocný na zemi a budúcich bajanov^[169] (básnikov) struny spievajú svornosť a pokoj.“ Druhý verš, v ktorom vyrazilo sa mocne široké slavianske povedomie, je „Orol“, u nás a u celého Slavianstva dobre známy. Zaujímavé je, že tieto prvé prejavy v Rusku išli paralelne s prejavmi na Slovensku; tam Chomiakov, u nás Šafárik a Kollár zahovorili jedným, temer kongruentným tónom. Chomiakov nevedel o skromnom vydaní Kollárových „Básní“, ba ani o ich rozmnoženej forme: „Slávy dcere“, ani Kollár nevedel o Chomiakovových všeslavianskych ideách. Tak na dvoch punktoch: u najslabšieho a najsilnejšieho; v „karpatských debrjach i lesach“^[170] a na privolžských rovinách, v duši Slováka a v duši Rusa súčasne a bez materiálneho styku zrodila sa, formu dostala jedna veľká, sveto-kultúrna idea. Téma, hodná, aby bola preskúmaná a objasnená svetlým umom slavianskeho kultúrneho historika.

Roku 1836 oženil sa Chomiakov s Katarínou Michajlovnou Jazykovovou, krásnoduchou devuškou, ktorá čo jeho manželka bola jeho veľkým šťastím. Oni žili zimou v Moskve a letom v Lipiciach a Boučarove. Riedko býval v Petrohrade, precestoval Krym a Kaukaz, roku 1847 so ženou a s dvoma staršími deťmi cestoval za hranicu po Nemecku, Anglii, Francúzsku a navštívil i Prahu.

V Prahe, vtedajšom centre budiaceho sa západného Slavianstva, Chomiakov oboznámil sa s Hankom, ktorému do albumu napísal nasledujúce významné riadky: „Keď modlil som sa k Bohu za Rosiu a hovoril:

Táto modlitba je pre všetkých Slavianov. Jestli nebude v nás pochybovanie, bude úspech. Sila v nás bude, aby len nezabúdali na bratstvo.“

Nasledujúceho roku dal tlačiť „List o Anglii“, v ktorom umne rozobral zvláštnosti anglického bytu, ale rezultát, ku ktorému prišiel, je veľmi smutný pre Angliu: on jej prorokuje zahynutie, jestli Anglia neprijme inú duchovnú osnovu.

Navrátiv sa domov, Chomiakov neprijal službu a venoval sa písaniu. Skoro zoznal, že poézia nie je jeho hlavným darom. On ako umný človek poznal, že jeho verš nie je poéziou, ale viac reflexiou, „próza zahlušuje poetu“, povedal o svojich veršoch. Ešte napísal drámu „Dmitrij Samozvanec“ a presvedčil sa, že mu chýba dramatická žilka.

Skoro prišla borba: protivníci chomiakovovského smeru boli práve tí silní: Gercen, Granovskij, Belinskij. S ním boli Ševiriov a Pogodin. Chomiakovovo učenie našlo si sprvu len málo učeníkov, no on spriatelil sa s Aksakovovcami, Samarinom, Popovom. Vtedy zjavil sa v Moskve Gogoľ, s ktorým Chomiakov skoro oboznámil sa. Blízko zišiel sa so starým Serg. T. Aksakovom (autorom „Rodinnej kroniky“) a jeho mladším synom, Ivanom Sergejevičom (red. „Rusi“). Do jeho krúžku patrili ešte bratia Jelaginovci, Čižov a kňaz Čerkaskij.

I. Aksakov písal o ňom: „Stretnutie sa s Chomiakovom bolo veľkou udalosťou pre Aksakova (brata Ivanovho, Konstantina) i Samarina. On ich prevyšoval nielen zrelosťou, skúsenosťou životnou a univerzálnosťou vedomostí, ale i podivuhodným harmonickým zložením ich proti sebe postavených prírod. V ňom poeta nevadil filozofovi a filozof nekazil poetu. Syntéza viery a analýza vedy boli spojené, neberúc si vzájomné právo. On nielen nebál sa, ale i priznával povinnosť smelého rozumu boriť sa so smelou vierou, spúšťať sa v najhlbšie hlbiny skepsy a vynášať odtiaľ svoju vieru v jej celistvennosti. On opovrhoval vieru nesmelú, spočívajúcu na nečinnosti myšlienkovej, bojacu sa vedeckej analýzy. Len žiadal, aby táto analýza bola dovedená do konca.“

Chomiakov zblížil sa taktiež s Dmitrijom A. Valujevom, spojujúcim blýskavý talent s pilnosťou. Valujevova kniha „Sborník historických a štatistických dát o Rusku a národoch jednoverných a jednoplemenných“ bola prvým väčším dielom nového národného smeru. Valujev priviedol Chomiakova k tomu, aby písal prózou. Ba raz ho zavrel kľúčom, aby to, čo hovorí, v besedách napísal. Tak povstali Chomiakovove „Zápisky“ o všeobecnej histórii, ktoré on viedol až do svojej smrti.

Táto obšírna práca, obsahujúca vlastne podrobnú schému všesvetovej histórie, má v sebe množstvo nových, smelých myšlienok. V tomto zmysle sú „Zápisky“ bohatým prameňom pre historikov, ktorí obdivujú neobyčajnú silu jeho historického predvidenia. Gilferding hovorí o jeho práci: „Všetky knihy o všeobecnej histórii sú mu nedostatočnými, lebo ony rozoberajú históriu zo stránky vnešnej a pritom veľmi jednostranne. Jednostrannosť je v tom, že história trebárs nazýva sa všesvetovou, hovorí temer výlučne o národoch európskych, velikých, tisícročný historický život druhých plemien zemegule odtíska sa do úzadia a nemá žiadneho organického zväzku so sudbami európskych národov. Po druhé, medzi národmi Európy vyvodia sa na scénu len národy klasickej drievnosti a západného sveta, veliké plemeno slavianske ostáva v tieni a rola jeho tiež nezväzuje sa s chodom svetového žitia. Mechanický charakter majú knihy o všesvetovej histórii preto, že ony primálo cenia a pochopujú tú osnovu, ktorá hlavne určuje stroj ľudskej spoločnosti a jej vnútorné snahy — to jest náboženstvo. Chomiakov tedy žiada, aby všesvetová história bola napísaná tak, žeby po prvé život všetkých plemien zemegule bol jasný, po druhé, aby slavianskemu plemenu dané bolo náležité miesto, a po tretie, aby vidno bolo v práci účinok tých síl, ktorými podmienený je chod historického vývinu rôznych národov, a menovite účinok hlavnej sily: náboženstva.“

Chomiakova a jeho stranníkov nazvali posmešne „slavianofilmi“. Slovo je staršie, tak menovali Šiškova^[174] preto, že bránil jazyk cirkevno-sloviensky v ruskej slovesnosti. Chomiakov prevrátil posmešné názvisko v čestné nasledujúcimi riadkami v „Moskovskom sborníku“: „Niektorí ľudia nazvali nás posmešne slavianofilmi, čo toľko znamená po rusky, ako ,slavianoľubcami‘. Ja z mojej strany ochotne prijímam tento názov a priznávam sa: ,Áno, ja milujem Slavianov.‘ Nemilujem ich preto, že čo mladík bol som prijatý za hranicu v zemiach neslavianskych chladno, ako každý cestovateľ, ale v zemiach slavianskych vítali ma ako milého pokrvného, ktorý prišiel navštíviť svoju rodinu; ani nie preto, že počas vojny, idúc po zemiach, kam ešte neprišlo nikdy ruské vojsko, bol som prijatý Bulharmi ako posol lepšej budúcnosti, ako priateľ a brat; ani nie preto, že žijúc po dedinách našiel som rodinný byt svojej rodnej zeme; ani nie preto, že medzi Slavianmi sú pravoslávne národy, následkom toho zviazané s nami najvyššími duchovnými osnovami. Ačkoľvek bolo by to dosť rozumných príčin milovať Slavianov, ale ja ich milujem preto, že niet ruského človeka, ktorý by ich neľúbil, niet takého, ktorý by neuznával svoje bratstvo so Slavianom a menovite s pravoslávnym. Kto neverí, nech opýta sa ruských vojakov, ktorí boli v tureckej vojne, alebo trebárs nech pýta sa v moskovskom bazári, kde Francúz, Nemec, Ital prijímajú sa ako cudzinci, ale Srb, Dalmatínec a Bulhar ako bratia. Preto posmech nad našou láskou k Slavianom prijímam tak ochotne, ako posmech nad tým, že som — Rus. Také posmechy dokazujú len jedno: chudobu myšlienky a tesnotu náhľadu u ľudí, strativších všetku prirodzenú alebo rozumnú sympatiu v šviháckej mŕtvote salónov a v jednostrannej literatúre súčasného Západu.“

To udrelo do živého. Z posmešného slova stalo sa čestné a najvyšší duchovia ruskí (Dostojevskij, Lamanskij etc.) hrdo priznali sa za slavianofilov.

Tak počalo sa slavianofilstvo. A ťažké položenie bolo týchto málo mužov voči obecenstvu i vláde. Ani obecenstvo, ani vláda neznala pravých zámyslov týchto ľudí, vysvetľovala si všetko krivo — a počalo sa prenasledovanie. Západníci mali za sebou vládu, univerzity — slavianofili boli hatení cenzúrou. Ešte i gróf Stroganov, ktorý tak mnoho urobil pre moskovskú univerzitu, považoval ich za nebezpečných ľudí. Šéf žandarmerie, gróf Zakrevskij, prenasledoval nielen literatúru, ale i osoby pre šaty, pre brady. Bradu považovala polícia za znak neposlušnosti. Ešte i duchovenstvo, na čele s metropolitom moskovským Filaretom, nechcelo pochopiť pravý zmysel slavianofilského učenia a považovali ich temer za rozkolníkov.

Chomiakov ohraničil borbu slavianofilov proti ohromnej mase západníkov čisto duchovnými zbraňami. „Naša borba nie je borbou krvi a mäsa,“ písal Aksakovovi. Dávid poľným kremeňom zabil Goliáša. „Hranica mučeníka je triumf viery, križiacke ťaženie — je viery mohyla.“ Pre Chomiakova viera Kristova nebola doktrínou, nejakou ústavou: pre neho bola ona životom, cele prenikajúcim jeho celú bytnosť.

Bol kresťanom v plnom zmysle slova. Plamenno milujúc Rusko i Slavianstvo, nikdy nezabudol, že mimo cirkvi ani Rusko,^[175] ani Slavianstvo nemôže dostihnúť plnosti svojho vývinu. Nábožnosť jeho bola úprimná a záduševná, bez najmenšieho zelótskeho^[176] ukazovania sa. Vôbec prostota bola črtou jeho charakteru, druhá črta bola, že pri serióznosti a hĺbke jeho učenosti bol veselý, zdravo a jasno veselý, a vedel zabaviť sa s naivitou mladého, ružovo na svet hľadiaceho šuhaja. Ostatne, poznamenávam, táto „zdravá“ veselosť je temer spoločným znakom opravdu veľkých mysliteľov a ľudí srdca a krásnej duše. U niektorých prechádza až do rozpustilosti, pravda, vnešnej a nie telesno-nemravnej.

Jednota myšlienky a dejstvia,^[177] horúca úprimnosť, odpor ku všetkému nízkemu, plné zdravie ducha i tela, láska k životu a jeho radostiam — taký bol charakter Chomiakova. Mnohí nevedia pochopiť, ako môže človek bez úradu a učeného povolania byť učeným a verejným činiteľom. Chomiakov bol učenec bez učeného povolania, spisovateľ, ktorého diela zriedkavo išli pod tlač, bol spoločenským, verejným činiteľom bez úradu a v ten samý čas i hospodár, výtečný biliardový hráč, pasionátny poľovník, veselý človek, na dedine pomeščik, v meste mešťan — ako to pochopiť?

Nepochopujúc takú harmóniu duchovných i telesných síl, chceli vidieť v Chomiakovovi učenca a čudovali sa, ako môže toľko po poľovačkách behať, chceli vidieť pána, a divili sa jeho láske k ľudu.

Chomiakovove známosti boli široké, pamäť ohromná. Nehovoriac o vedách, spojených s jeho teologickými a historickými prácami, jeho zaujímalo všetko na svete: umenie, technika, medecína, on i tu samostatne pracoval. Raz vynachádza prostriedok proti cholere, tu posiela do ministerstva nový obrazec pušky a do Londýna na výstavu ním zdokonalený parný stroj, na ktorý dostal v Anglicku patent. Neuspejúc zdokonaliť sa v maľbe sám, znal i teóriu, i techniku maliarstva a stal sa osnovateľom „učilišťa maľby a sochárstva“ v Moskve. Rozumel architektúre. S. T. Aksakov (autor kroniky) povedal o ňom: „Z Chomiakova možno vykrojiť desať ľudí a každý bude lepší než on sám.“ Teraz čudujeme sa, ako mohol toľko urobiť a predsa ešte sluť i lenivým?

V Moskve založil Chomiakov svoj dom a svoje šťastie, keď vzal si svoju Katerinu Michajlovnu za ženu, v Moskve nemilosrdná smrť urobila koniec jeho rodinnej blaženosti. Dňa 26. januára 1852 zomrela mu na týfus jeho manželka. Za niekoľko dní, prežitých u jej postele a rakvy, Chomiakov zostarel a premenil sa na nepoznanie — no mužne znášal svoj bôľ. „Detstvo a mladosť razom ušli,“ písal A. N. Popovovi, „zostala len práca… ostatné tanie predomnou ako vo sne.“ Chomiakov do svojej smrti neprestal myslieť na nebohú. Pred deťmi neukazoval smútok, aby v nich nezobudil smutné nastrojenie ducha, ale osamote často smútil a plakal. Oslobodil sa od žravého bôľu až po roku. Návrat k žitiu takto opisuje v básni:

Skoro potom zastihol ho druhý úder — Gogoľ umrel,^[179] Chomiakov takto píše Popovovi o tomto preňho veľkom nešťastí: „Na panychíde ženy mojej riekol mi Gogoľ: ,Pre mňa je všetko skončené.‘ Od tej doby bol rozčúlený. Počal sa mučiť hladom — nepochopovali jeho nemoc. V sobotu bol ešte u mňa a láskal svojho krstného, môjho synka — o týždeň bol mŕtvy. V noci pred smrťou spálil všetko, čo napísal. Nič neostalo, ani kúsok papiera.“

No oduševnenie viery, veda rozumu, skúsenosť života i oheň utrpenia spojili sa a podňali ducha jeho na tú výšinu, na ktorej už nič nezatieňovalo široký obzor mysle. V posledných ôsmich rokoch svojho života Chomiakov napísal viac než dosiaľ. Už menej pracoval na svojom systematickom trude: cítiac, že už nedlho bude žiť, ponáhľal sa vysloviť sa o všetkých otázkach, ktoré ho zaujímali, ponáhľal sa vypracovať všetky myšlienky, všetky strany života, celú vedu. Všetko, čo tak dlho tvorilo sa v jeho hlave, rýchlo ukladalo sa na papier. Okrem množstva rôznych článkov, krásnych veršov, ktorými odpovedal na pohyby verejného života, on napísal všetky svoje teologické spisy, okrem svojho katechizmu „Cirkev je jedna“. Prvý jeho teologický článok bol napísaný po francúzsky.

Medzitým vo svete išli vážne udalosti. Rusko prežívalo ťažké časy. Revolucionárny pohyb, zachvátivší roku 1848 západnú Európu, nastrašil ruských vládnych ľudí, a slavianofili, ako podozriví, prví pocítili stiesnenie. Chomiakov nestratil nádeju, že ich pravdivé myšlienky zvíťazia.

Prišli časy sevastopolské.^[180] Po roku zomrel cár Nikolaj. Chomiakov písal: „Smrť dokázala mravnú pravdivosť človeka, ktorý zdal sa tak veľmi vinným. Ostatne ja som vždy dával mu za pravdu a obviňoval som systém a nás všetkých.“ Vtedy bolo ešte slabé povedomie tých úloh, ktoré čakali na Rusko. Chomiakov volá: „Vstávaj, moja rodná zem, za bratov! Boh ťa volá cez vlny hnevného Dunaja ta, kde ohýbajúc zem, šumia vlny egejských vôd… Pokajaj sa za hriechy svoje a potom hoď sa do krvavej seče! Bor sa za bratov silnou borbou, drž zástavu božiu silnou dlaňou — bi mečom, to boží meč!“ No taká báseň nemohla byť tlačená ešte vtedy.

Pod novým cárom i slavianofili mohli si slobodnejšie vydýchnuť. Košelev dostal dovolenie vydávať žurnál „Russkaja beseda“. Predmluvu napísal Chomiakov. V ňom vyslovil svoj pevný náhľad o Rusku a bol spolupracovníkom žurnálu až do smrti.

Konečne nastúpil čas riešenia otázky, o ktorej dávno dumal, otázky oslobodenia sedliactva. Ťažké jarmo urbárskeho práva, ktoré ešte viac kazilo zemanov než sedliakov, neprestajne bolo Chomiakovovi na srdci. Ešte roku 1842 napísal článok „O sedliackych podmienkach“ a so svojimi poddanými uzavrel istý druh slobodného kontraktu. Chomiakov rojčil za oslobodenie sedliactva na základoch „obščiny“ (komúny) ako zodpovedajúcej formy. Žiaľbohu, jeho nepozvali do zákonodarných komisií a porobili mnoho chýb. On potešil sa takto: „My sme ľudia napredovania (slavianofili) a pre tých platí pravidlo, že nemôžu byť dvíhateľmi svojej epochy; oni dvíhajú nasledujúcu preto, že súčasní ľudia ešte nie sú hotoví a pripravení. Len zriedkavý je šťastlivec, ktorý v starobe vidí počiatky uskutočnenia svojej vlastnej myšlienky.“

Ku koncu života zastihla Chomiakova veľká neresť, druh jeho Ivan Vasilievič Kirejevskij zomrel roku 1856. On hlboko pocítil stratu tohoto rovno silného spolupracovníka. Rok nato zomrela mu mať. „V dome a živote,“ píše A. P. Tolstému, „ustanovuje sa mŕtvota a temnota; ostatne je to dobre, aby človek ľahšie očakával, kedy príde naňho rad.“

Roku 1860 šiel so svojím najstarším synom na svoje Kazanské imanie, do dediny Ivanovskoje, v okolí ktorého bola cholera. Dňa 21. septembra Chomiakov ochorel na choleru. Leonid Muromcov prišiel chorého navštíviť. „Čo je s vami, Alexej Stepanovič?“ opýtal sa. „Nič zvláštneho: prišlo umierať. Veľmi je mi zle. Divná vec, koľko ľudí vyliečil som a seba nemôžem.“ Lekára nedal zavolať a liečil sa homeopaticky. Bolo mu lepšie, no 23. septembra cholera chytila ho už smrteľne. Keď ho Muromcov tešil: „Vám je lepšie, vaše oči zjasnili sa.“ Chomiakov odvetil: „A zajtra, aké budú jasné!“ To boli jeho posledné slová: Večer o siedmej ho už nebolo. Pohreb jeho bol smutný: nechceli ho znať za života, aspoň nefarizejčili, keď ho už nebolo.

Zomrel človek, čo za tridsať rokov budil ruské národné svedomie, človek, objasnivší Rusku vieru, povolanie, starinu. Zomrel ten, čo položil osnovu mnohému dobrému, ktoré už stalo sa skutkom a stane sa ešte. No semeno jeho ešte neuspelo vzísť. Odvtedy beží už štvrté desaťletie. Chomiakov leží v Moskve v Danilovskom monastyre u boku ženy. Nápis jeho pomníka je: „Ašče bezzakonija nazriši Gospodi, Gospodi kto postoit?“^[181] Potom pridali ešte nápis: „Blaženni alčuščije a žažduščije pravdy“ (Blažení, hladní a smädní za pravdu). Okolo jeho mohyly ležia Valujev, Jazykov, Gogoľ, Samarin, Košelev, kňaz Čerkaskij. Sú to pamätníky ľudí, ktorými obrodila sa Rus. Ešte spomenúť treba Aksakovovcov, otca i syna, a neďaleko posledný Aksakov — Ivan Sergejevič.

Títo ľudia robili dobro, netratiac bodrosti, keď okolo nich bola ľadová chladná spoločnosť. Oni neočakávali slovo vďaky od tých, ktorým niesli svetlo pravdy, vediac, že im nepríde videť plodov svojej práce. Oni padli na bojišti duchovnej borby dľa slov Chomiakova, „aby hotovili sa národy počuť hlas proroka“.

*

A teraz podáme niektoré myšlienky Chomiakova, majúce i pre nás aktuálnosť, ktorá veru nestratí sa ani behom století. Medziiným hovorí o národnosti (výťah dľa Ľaskovského): Každý národ predstavuje takú živú osobu ako každý človek, i vnútorný jeho život je nič iné, ako rozvitie nejakého mravného alebo umstvenného načala^[182] (základného princípu), ktoré uskutočňuje sa spoločnosťou, určuje osudy štátov, vyvyšujúc a upevňujúc štáty jestvujúcou v nich pravdou, a ubíjajúc ich, jestvujúcou v nich lžou. Tento princíp javí sa nám v národnej viere.

Miera osvety, charakter osvety a jeho pramene určujú sa mierou, charakterom a prameňom viery. Národný charakter odráža sa v umení a vede.

Dosiaľ každý umelecký zjav vo svete nosí zjavný odtisk toho národa, v ktorom povstal; každý je preplnený tým životom, ktorý im dal načalo i obsah. Egypt i India, Helada i Rím, Itália, Španielsko, Holandsko, každé z nich dali umeniu svoj osobitný charakter.

Nie zo samého umu vychodí umenie. Ono nie je dielo osamotnenej osobnosti a jej egoistického rozsudku. Umelec netvorí vlastnou silou: duchovná sila národa tvorí v umelcovi. Preto každé umenie musí byť národným a nemôže byť nenárodným. Ono je kvet ducha živého, vchádzajúceho v povedomie, alebo ono je obraz samozoznávajúceho sa života.

Slaviani, korenní starožilci^[183] celej Európy, stavitelia miest i oráči, vytesnení boli Keltami i Germáncami. Celá západná polovica Európy bola stratená pre nich.

V jedných miestnostiach Slaviani pod náporom inoplemenných elementov utratili svoj jazyk, v druhých zachovali ho na stupni plemena poddaného alebo uhneteného. A, ajhľa, v nedávny čas počala sa renesancia Slavianstva.

Slavianska renesancia počala sa vedou, archeológiou. Ona zjavila sa silou živou a plodnou, prebudila mnoho srdečných sympatií, ktoré dotiaľ neboli poznané a hluchli v nemom zabudnutí; obnovila mnoho prameňov, zanesených a zasypaných cudzími nánosmi. Čech i Slovák, Chorvát i Srb pocítili sa rodnými bratmi, Slavianmi; s radostným podivením videli, že čím ďalej vhlbujú sa v drievnosť, tým viac blížia sa druh k druhovi i v charaktere starožitností, i v jazyku, i v obyčajoch. Akási pamiatka spoločenského života posilnila a obživila mnoho pretrpevšie pokolenia; akási teplota spoločného hniezda zohriala srdcia, ochladnuté v rozdelenom byte. Širšie a šľachetnejšie myšlienky rodili sa, tvrdšia bola vôľa, radostnejšia budúcnosť. No najvážnejšia zo všetkého bola tá pravda, dobytá z archeologických výskumov, pravda, nie všetkými priznaná, a ešte teraz negovaná, že viera pravoslávna bola prvou vychovateľkou mladých plemien Slavianstva, a že odstúpenie od nej dalo prvý a krutý úder ich národnej samobytnosti. Plné a živé uznanie tejto pravdy bude velikým krokom napred. Ono príde. Bohaté plody veda už dobyla pre súčasných Slavianov, no v budúcnosti možno očakávať žatvu ešte bohatšiu.

Dlho trpiaci, no definitívne už zachránený v osudnej borbe, viac alebo menej skazený cudzou prímesou, no nikde nepošpinený v osnovných, dedičných princípoch zločinmi, slaviansky svet chová v sebe jestli nie zárodok, tedy ešte možnosť obnovenia.

Jeden zo slavianskych národov zložil sa vo veľký štátny celok. V ňom, trebárs ešte ďaleko od úplného uskutočnenia, počali klíčiť klíčky celého slavianskeho plemena. Preto ruské dielo je slavianske dielo, vzrast Ruska — vzrast Slavianstva, víťazstvo Ruska — víťazstvo slavianskej idey na svete. Praveké elementy Slavianstva sú v ruskom národe: čistota rodinného princípu, sila občianskeho zväzku, prostota zemedelského bytu, drievnosť stavania miest, podnikavosť obchodná, tieto príznaky Slavianstva jasno sú vidné pri počiatku ruskej histórie. No nadovšetko vystupuje jedna jej zvláštnosť.

Druhé krajiny novšej Európy vo svojej celosti utvorené sú materiálnou silou výboja a výbojných plemien, prijavších neskôr kresťanskú vieru. Naša stará Rus utvorená je samým kresťanstvom. Tak hovorí Nestor, tak Hilarion, ktorí prorocky predvideli určenie Ruska.

No, definujúc význam kresťanskej viery v jej účinku na ruskú krajinu, treba ešte jasno pochopiť pomer ruského ľudu k viere kresťanskej. Slaviani skoro odhodili sa od starého svojho pohanstva, okrem Pomoranov, kde národná nenávisť proti Nemcom porodila v nenávisť náboženskú. Inde tak zdá sa, že nie evanjelium hľadalo Slavianov, ale Slaviani hľadali evanjelium. Taký pohyb umov badať u letopiscov nielen v Rusku, ale i na Morave, Česku, v Bulharsku, i v Kozárii, i Poľsku. Ale pohyb tento ukazujúci analýzu starej pohanskej viery bol vlastnosťou pomerne vzdelanejšej časti národa, väčšina tápala vo tmách a poverách. Veď i vo svete grécko-rímskom dediny dlhšie boli pohanské než mestá. Od toho i slovo: pagani = sedliaci, neskôr toľko, čo pohani. Rozumno prechádzali na kresťanstvo Oľga, Vladimír a ich družiny, ľud viac z poslušnosti. Vcelku kresťanstvo prišlo bez násilných prostriedkov do ľudu. Pravda, že ľud prijal viac obrad, než duchovnú vieru a rozumné vyznavačstvo cirkvi, čo dá sa vysvetliť nedostatkom učiteľov a kazateľov. Obrátenie bolo viac obradné než rozumové, no duch kresťanstva prenikol sedliacky svet, ako nádobu už prihotovenú k jeho prijatiu, a rozvinul na vysoký stupeň princíp spoločenský a tie ctnosti, ktoré z neho vytekajú.

Rusko nenie ostrov uprostred ochraňujúceho mora, ale zem zo všetkých strán otvorená a nechránená následkom slabých hraníc, okrúžená národmi, nemajúcimi vnútorného mieru, a preto hotovými siahať na mier druhého. Preto sily ruských ľudí museli byť napriahnuté na utvorenie silného štátu, ktorý by chránil národ pred záchvatmi.

V tomto ohľade počiatok bol urobený cirkvou. Cirkev utvorila jednotu ruskej zeme, narušenú straníckymi borbami. Ona dala prevahu Rusi moskovskej nad Litvou. Údely padli. Akékoľvek boli prostriedky moskovských vladárov, cieľ, za ktorým išli, bol zákonný, lebo viedol k oslobodeniu od Tatárov a od náporu Litvy. Moskva vystúpila na historické pole. Pod svoju zástavu vtiahla pomaly celú Velikú Rus; už ruský národ nemohol byť zničený cudzincami. Slovo moskovské stalo sa spoločným ruským slovom. To nebola náhoda. Moskva bola uznaná mestom zemského sobora (snemu). Keď Moskva padla do rúk vraha, nik nepomyslel na voľbu cára, nebolo centra pre voľbu, pre sobor. Len na popolišti oslobodenej Moskvy vyvolili cára. Tak Moskva stala sa centrom, ktoré mohlo podržať plody víťazstva na Kulikovom poli. Duchovenstvo rozširovalo túto ideu a zobúdzalo cit národnej jednoty. Takým činom cirkev a národ spoločne utvorili cársku moc. Takým činom bol vyvolený čili ustanovený za cára mladý Michail Romanov.

Potom Chomiakov podrobne rozberá čudný proces, ktorým odtrhla sa ruská inteligencia od ľudu, hlavne násilnými novotami Petra I. Odtrhnutie bolo veliké a dochádzalo až do nenávisti k ľudu a do presvedčenia, že ľud je odsúdený k večnému polozverskému rabstvu. Reformy pretrhli niť ruskej histórie, takže z vyššej vrstvy vymizla rozpomienka historická, vymizla obyčaj a národný cit. Máloktorá rodina vedela niečo o svojom pradedovi. Toto zablúdenie nemohlo trvať naveky. No treba bolo mravnej premeny, vnútornej reformy. Treba bola renesancia životných princípov. Šťastie, že ruky novotárov boli prislabé, aby slepota bola mohla zahubiť korene ruského národného života. Ľudia navracajú sa k samým sebe. Veda oslobodzuje sa od školských okov. Osveta neznamená masu všakových vedomostí, ona je spoločným majetkom a silou celého národa, celej spoločnosti. Už i literatúra, chtiac-nechtiac, chytila sa života v Deržavinovi, Jazykovovi, Krylovovi, v Žukovskom i Puškinovi a Lermontovovi. A konečne prišiel Gogoľ, úplne samostatný. On prináleží budúcej epoche, ale nie minulej.

To samé zaduševné, národné, povedzme novoľudové žiada Chomiakov od umenia, a vidí prvý záblesk ruskoslavianskeho maliarstva v Ivanovovi, v jeho veľkom obraze: „Kristus zjavil sa národu na brehu Jordána“.

Ľaskovskij podal nám veľmi záslužný trud v Chomiakovovi, čo, myslíme, i z týchto vytrhnutých poznámok vidno. My odkazujeme tých, čo chcú hlbšie poňať duchovný proces, z nehož vyšlo tak mnoho spásonosného, na samú knihu.