State o svetovej literatúre 2

^[135]

Slavianska literatúra minulého týždňa mala dve smutné rozpomienky: rozpomienky na násilnú smrť dvoch velikých ľudí, Puškina a Gribojedova. Obe mená sú okrasou celého slavianskeho plemena, v akomkoľvek dialekte písali by rozvetvené kmene jeho, práve tak ako meno synov malého kmeňa, Šafárika, Kollára, Štúra, sú spoločnou okrasou celku. Obidvaja veľkí spisovatelia zahynuli násilnou smrťou, mladí, v plnom rozháraní mladých síl, a tak zanechali prázdny priestor diel nedokončených, neuskutočnených, priestor, ktorý nik viac zaplniť nemôže. Gribojedova zavraždila v Teheráne v Persku surová buntujúca masa (9. februára r. 1829), Puškin padol v dueli (29. januára r. 1837)^[136] ako obeť nízkej klebety a hnusnej intrigy. Život oboch bol plný trápenia a ľudská nespravodlivosť nedala im pokoja ani po smrti. Mier, tak zdá sa, nie je údelom ľudí geniálnych ani potom, keď už zaplatili za všetky svoje chyby smrťou. No v tomto ohľade náš čas je spravodlivejší, než bola doba hneď po ich smrti. Boli časy, v ktorých Puškin „vyšiel z módy“, ako hovorí sa…, ale tá doba len sebe uškodila a nie jemu. Puškin, odklonený na čas literárnym obecenstvom, vrátil sa nazad celou silou svojho génia; oslobodenie jeho spisov spod lehoty rodinnej a kníhkupeckej roku 1889 bolo udalosťou pre celé veliké Rusko. Slová jeho, že pozná ho: i hrdý vnuk Slavianov, i Kirgiz, i Tungúz, i divoký syn stepi Kalmyk,^[137] nie sú už dnes preuveličením, ale hotovým faktom. Dar a genij premôže všetky klebety sveta, lebo potomkom nejde viac o malichernosti a biedy dňa, oni už vidia len čistý dar a čistý genij. Vďačný národ už obom postavil pomníky. Puškin ich má niekoľko, menovite v rodisku svojom Moskve, v Petrohrade, v Kišineve a inde.

Gribojedov stal si jednou jedinou drámou medzi prvých, pravda, prácou kapitálnou „Gore ot uma“. Verše tejto drámy roztrhal národ a nosí ich v prísloviach svojho spoločenského jazyka. „Gore ot uma“ stali sa prameňom nesčíselných okrídlených všeznámych slov, takže jedine Goetheho „Faust“ môže sa rovnať v tomto ohľade dielu Gribojedova. Je to vždy veľmi dobrým znakom, keď sady básnika menia sa v ústach obecenstva na príslovia. Znamená toľko, že autor uderil klin na hlavu. A čo je u Gribojedova pamätné: jeho dráma vzdor tomu, že pojednáva o biedach svojho času, už dávno nejestvujúcich, predsa nestratila poetický peľ a mocný účinok, trebárs v časoch celkom nových a od základu premenených. Tak to býva, keď i tendenciu zveční opravdivý veliký talent. Je to to samé, čo s Cervantesom. Nás už netlačia ani bláznivé rytierske romány, ani epigonizmus romantických, do karikatúry blížiacich sa ľudí, no pri tom všetkom Don Quijote žije v našom literárnom svete a nezahynie, trebárs vyhynula dávno tendencia, ktorá ho stvorila.