ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[195]

Západná kultúra nikoho tak ľahko neodpúšťa Rusom, ako Gogoľa v jeho prvej perióde a Leva Tolstého v jeho poslednej. Tolstoj, myslia, podryje ruskú dŕžavu a zahnusí vojennú jej slávu a o Gogoľovi s radosťou píšu Nemci (Alexander von Reinholdt), že zrútil modlu autority, že odokryl rany ruskej prírody, že „túžiac jedine po sláve a pôžitku, zachránil v búrach života iba geniálny umelecký humor“.^[196] Oni radi veria na pravdu jeho Čičikovov, Nozdriovov, Pľuškinov, Manilovov, Korobočiek,^[197] Ľapkinov-Ťapkinov, Chlestakovov, Dobčinských a Bobčinských^[198] a tešia sa, že je to dokonalý obraz nielen ruského, ale i vôbec slavianskeho života, už v samom koreni hnilého, morálne ošklivého, nesympatického a jedine hodného, aby bol oddaný všeobecnému svetovému smiechu a potom opovrženiu. „Aký úžas!“ hovoria páni západní mudrci dľa slov Volkonského, „z ,Revízora‘ a ,Mŕtvych duší‘. Ani jedného čestného človeka!“

Volkonskij poznamenáva na takýto výraz úžasu, že je to znakom biedneho literatúrneho zmyslu, jestli od satirika očakávame plný obraz národného života v celom jeho objeme. Je to veľmi duchaplná obrana, lebo len veľmi krátkozraký literát posudzoval by Angličanov podľa Falstaffa, Španielov dľa Sancha Pansu a Nemcov dľa Franza Moora.

Ale nám prichodí na um niečo cele iného. My chceme sa bližšie prizrieť tým gogoľovským špatníkom, ktorí tak lahodia srdcu nepriateľov. Arci Gogoľ, ako satirik, nemohol netýkať sa strán hlboko smutných. No Volkonskij cele správne poznamenáva: „Veliký satirik, práve tak ako veliký poeta, je plod evolúcie národa, a čoby čokoľvek odokryl v hlbinách jeho mravnej biednosti, slovo jeho, ako i slovo poetu, robí česť jeho národu. Iba mohutné charaktery sú spôsobné obrátiť všetky umové sily svoje proti samým sebe, iba národ, ktorého duša zakalená je pre ťažkú borbu samozdokonalenia, smel proti sebe obrátiť také ostré žihadlo, akým je Gogoľova satira.“

A veď to nenie ani žihadlo, opovažujeme sa my tvrdiť. Ale pozrime sa bližšie.

Čože takého unižujúceho je v chýrnom „Revízorovi“, čože je tam takého strašného? Tam hrá a dejstvuje smotánka stredného mesta z čias rokov tridsiatych, hodne zaostalá, filisterská a pritom trpiaca na jednu chorobu: je to podplatná čeliadka. Už najhorší je sám richtár Anton Antonovič Skvoznik-Dmuchanovskij. A aké sú tie jeho hriechy? Veru špatné: od kupčíkov prijíma súkno, cukor, groše atď. Dobre, zaslúži satirický bič. Ostatné osoby, okrem vnútornej malichernosti, majú asi ten samý hriech. No veď im Gogoľ i dáva za to… Ale povedzte mi, čo by zaslúžili potom naši západnícki podplatkári (celá veľká žurnalistika postavená je na podplatkoch, a to nie súknom a cukrovým klobúkom, ale miliónmi od bánk pod titulom inzerovania atď.). Pomyslite len na chýrneho Plachta, tohoto zdercu státisícich ľudí strednej ruky, ktorých pohltil mozoľami a potom nastrádané úspory ľudí malých, vdov a penzionistov; a o tomto Plachtovi „Neue freie Presse“ napísala ohromné články, v nichž ho len-len nevyhlásila za spasiteľa sveta a dobrodincu zemegule! Ale to je nič: to už nenie jednotlivým hriechom, to je každodennou módou, samosebou rozumiacou sa náživou, ba už skoro cnosťou… A pozrite na úradníkov a hodnostárov, ktorí behom krátko trvajúcej hodnosti stávajú sa milionármi, majiteľmi magnátskych palácov, a predsa sú vysoko v cti, porota pred nimi vstáva z miest, hymny znejú k ich pochvale, veselo hýria oni v bohatstvách, nadobytých letkom, medzitým čo ich vlasť zadlžuje sa, hynie hmotne a ľud jej uteká pred hladom za more! Čo si ty, úbohý, milý Anton Antonovič Skvoznik-Dmuchanovskij proti týmto zlodejom en gros? A sám Chlestakov, čo si ty proti západníckym snobom v živote, snobom v umení, snobom vo filozofii, snobom v politike? Áno, Chlestakov, ty si snob, ale tvoj snobizmus je nevinnou hračkou proti hnusnému snobizmu nafúkaných hlupákov, zakladajúcich nové viery, filozofov uličníčiacich, umelcov hýriacich v bezduchých absurdách, spisovateľov, ktorým perverzná pornografia je ideálom, a len preto neškodná, že je bezduchá, beztalentná a hluchá ako hlúb! Akého satirika potrebovali by ste vy, moji milí, takou zlou radosťou tešiaci sa nad smiešnosťami Ľapkina-Ťapkina, Chlopova, Dobčinského a Bobčinského? Aká zlá, krvavá satira postačila by zobraziť vás a postaviť na pranier výsmechu a naozajstnej potupy? Takéto satirika niet, vy ho nechcete, vy by ste ho umlčali, usmrtili! A vaše parlamenty? Vaše panamy^[199] a panamina,^[200] vaše dreyfusiády,^[201] hilsneriády,^[202] eötvösiády, smrdiace hnisom a kalom až po vysoké nebo? Čože je proti tomu všetkému mesto pod riaditeľstvom Antona Antonoviča Skvoznikova-Dmuchanovského? Postavám, prešlým cez očistec Gogoľovej satiry, možno podať ruku, lebo čo i zavalené sú hriechmi a hrieškami, majú dušu. Sú to smiešni patróni, ale ďaleko nie tak diabolsky zlí — ba ani tak hlúpi, ako kričiaci a ryčiaci predvoj kulturtrégerov a pirátov moderných.

Ani „Mŕtve duše“ nie sú tým, čím by ich chceli mať v západných literatúrach. Čírym farizejstvom je morálne zhrozenie sa nad vybíjanosťou Čičikova, nad bezosobnosťou Manilova, nad rujnou, neskrotenou bohémskou prírodou Nozdriova, nad babskou jednoduchosťou Korobočky! Netreba zabúdať, že k nám hovorí satirik; no keď pozrieme na jeho figúry vlastnými očami, budú nám ony blízke, a nájdeme i u nich hlboké, čisto ľudské črty… Veď Manilov nie vždy mazlí sa so ženou a deťmi, Korobočka žije i pre iné veci, než podotkla cudzincovi, ba i Nozdriov nie vždy huľá po jarmokoch a nie vždy frajmačí s koňmi a druhým dobrom.

Nie, nemajú sa nad čím tešiť nedruhovia ruského národa: Gogoľ nenaklebetil na svoj národ, neurazil hlboký národný cit, ale po svojom vyvýšil a oslávil Rusko, ruských ľudí a ruskú literatúru.