ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[318]

II

Možno, je smelým počínaním urobiť pokus paralely medzi týmito veľkými epikmi slavianskej literatúry. Ale ich mená čítame vo všetkých časopisoch európskych, o nich pojednávajú najprednejšie revue francúzske, nemecké, anglické, italské, dánske — ich prekladajú do francúzštiny a nemčiny celých, jednotlivé diela do italčiny, španielčiny, maďarčiny, češtiny, dánčiny, na jazyk švédsky, anglický ba i za oceánom zavítali v novšie časy čo milí hostia a všade znie ich spisovateľská sláva. U nás zjavil sa Turgenev v preklade Trúchleho a Škultétyho, taktiež niektoré diela Tolstého, pravda, menšie, uvítali sme v skromnej literatúre našej. Hádam nebude chybou, keď prednesiem niekoľko myšlienok o týchto spisovateľoch, tak ako na nich hľadieť môže náš človek. Najlepšie by bolo, keby sme my vôbec žiadnych prekladov nepotrebovali: ich jazyk je tak prostý, tak blízky slovenskému literárne vzdelanému umu, že je vlastne škoda námahy a útrat na preklad. Za štrnásť dní pozornej lektúry s malým slovníčkom v ruke každý Slovák bez všetkých gramatík dokonale porozumie textu — a čím viacej zaujíma ho obsah, tým ľahšie vniká v ich prostý, slaviansky, nekvetný, ale veľkolepý sloh. Znám dámu — a to ešte nie rodom Slovenku, ktorá za krátky čas čítala diela Tolstého bežne — a za pol roka i bez pomoci slovníka. Najtiaž premôcť prvé ťažkosti cyriliky (a tie predstavujú si mnohí za nepremožiteľné — čo nestojí) a priučiť sa dvesto-tristo slovám, odchodným od slovenčiny — človeku stanú sa prístupnými široké pramene vysokého pôžitku a širokého poučenia.

No zarazí nášho čitateľa ešte niečo iného, na čo nečakal, keď čerpal zprávy o Rusku zo západnej literatúry, zo západníckych dejepiscov a novín, ktoré v naše časy zapĺňajú centy papieru zprávami a úvahami o Rusku. A síce stretne sa tam s otvorenosťou a slobodou, na ktorú my pomýšľať nemôžeme, slobodou všetko vyriecť, čo leží v duši spisovateľa.

Aspoň na mňa ako na nováčka táto široká sloboda účinkovala nemilo. Znal som nemeckú literatúru, mnoho z francúzskej, niečo z anglickej, v ktorej sú diela, dosť smelo a slobodne hovoriace o zlom a dobrom — ale to všetko zdalo sa mi maľovaním tých svetlejších strán a zaokrývaním toho, za čo sa mravne hanbíme. Najmä v nemeckej literatúre, ktorej veľká čiastka písaná je akoby pre vyššiu dievčenskú školu, panuje parfumovaný vozduch salóna, a čo dedičstvo romantiky, chúlostivosť a serafínska, pravda, nepravdivá a vylhaná čistota, často zdanlivá čistota, „Anständigkeit“,^[319] alebo i prudéria. A tam, kde ide hriech voľnou cestou, ocukrovaný je tou „Anständigkeit“, alebo opísaný je tak lahodne a príjemne, že vábi, dráži zmyselnosť (najmä u prostredných autorov) a samo sebou nezasluhuje kritického uváženia. Lichotenie zmyslom, čo cieľ, je tou najväčšou hnusobou v literatúre — to nie je sloboda, to je rozuzdenosť a prečin proti národnej cti. Sám Goethe vo svojom geniálnom románe „Die Wahlverwandschaften“,^[320] démonicky geniálnom, umelecky vysokom, používa slobody spisovateľskej a umeleckej bez etickej vážnosti. Ačkoľvek čo umelca obdivujem v ňom Goetheho, možno žiadne dielo nemeckej literatúry neprichádza mi tak novým, samorastlým, nebývalým od počiatku do konca, ale na mňa, čo na človeka, veje z neho mravný chlad, vôňa taká tuhá, že omamuje, akési prítmie, ako keď slnko skryje sa za veľmi hustý mrak, všetko vidíš dokonale, nieto hmly, nieto pár — ale ani tepla a svetla priameho, rozohrievajúceho dušu tvoju. A ani Goethe vzdor svojej slobode nie je bez ukrývania, bez istého okrašľovania mravnej priepasti, ani on nepovie posledné slovo, ačkoľvek používa spisovateľskej a umeleckej slobody až cez hranicu. Francúzi so slobodou spisovateľskou zahrávajú si ešte ľahkomyseľnejšie, ešte pestrejšie okrašľujú hriech. Najpriamejší sú Angličania (Shakespeare, Dickens), no i tam nieto onej velikej spovedi, ktorá nás ohromuje z konfesií svätého Augustína, z diel Dostojevského, Gogoľa, Tolstého a Turgeneva.

Prevažná väčšina nemeckých románov, ktorými kŕmia sa hladné dušičky našich dám, sú tvorby neúprimného, šminkovaného oslavovania nemeckého národa, a v mnohom ohľade nadúvajú vetrom prázdny puchier nemeckej samolásky, alebo hrubou tendencióznosťou hrešiace proti umeniu a pravde. Už ich krútený kvetnastý štýl je odporný pre slavianskeho človeka. Nič nepovie sa priamo a mužne, chodia okolo diela ako kocúr okolo horúcej kaše, hovoria cez nos ako pruský gardejský poručík. Sentimentálne ich ženy málo jedia, sú priehľadné ako para. I nemeckých románov štruktúra je obecná, všeobecne prijatá, pohodlná a mäkká ako šlafrok nemeckého profesora. Obyčajne počínajú s „Unser Held“-om,^[321] a síce od kolísky je to „Held“, ba div, že neopisujú narodenie dedovo onoho „Helda“. Zo všetkého toho povstáva v epickej poézii nemeckej dusná nesloboda, úzkosť a filisteróznosť! Pravda, dispozícia tam býva vo chrii,^[322] čiastky súmerné ako na renesančnom ornamente, katastrofa durkne pravidelne na minútku, rozviazanie deja ide ako po masle — ale to všetko neodváži ani tri stránky, písané ruskou velikou slobodou myslenia a tvorenia, slobodou ďalekou každej bezuzdnosti, slobodou nutnou pre dušu slavianskeho človeka.

Nám malým sa o takejto slobode ani nesníva — a pravdu vyznajúc, ešte nie sme natoľko zrelí, aby sme ju mohli stroviť bez škodných následkov. Konečne i my prídeme k nej, ale nikdy na stupeň, ktorý pristojí iba velikým literatúram.

Sloboda ruskej literatúry pozostáva v tom, že spisovateľ, majúc pred očami serióznu úlohu, neštíti sa podať národu svojmu tie najmilšie veci, pravda, s cieľom nekonečne vysokým a bezúhonne mravným a dušu očisťujúcim. Človeka mráz prechodí, keď číta Dostojevského „Prestuplenije i nakazanije“^[323] so všetkými tam s dôkladnosťou anatóma rozrezávanými nemocnými, hnusnými vredmi ľudského srdca a ľudskej spoločnosti. A úžas neopustí až do konca! Ale odložiac knihu, zmierenie vletí ti v dušu, odpustenie a akýsi voľný, spokojný cit, akoby ti z vlastnej duše odpadol ťažký smrteľný, pred všetkými ľuďmi tajený hriech. Ach, nemilosrdná je táto sloboda, hrozná a strašno-velebná!

II

Tolstoj napísal dva veliké romány, ktoré stali sa už známymi v celom vzdelanom svete. „Vojna i mir“^[324] nemá paralely nielen u Turgeneva, ale vôbec v žiadnej modernej literatúre; ona stojí osamelo, ako hora vyšinutá z reťaze pohoria, ako veliký monument, a preto prehovoríme o ňom na konci tejto štúdie osobitne. Látkou, formou a celým spôsobom tvorenia samostatný zjav tento zaslúžil by samostatného, dôkladného rozboru a ocenenia, keby bolo na to sily. Čo sa o ňom popísalo, robí samo sebou celú bibliotéku, no vždy ešte možno nájsť svieže krásy prednosti a posúdenia žiadajúce, skryté zvláštnosti tohto fenomenálneho diela.

Druhý román „Anna Karenina“^[325] rozvinuje pred nami rodinnú históriu a uvádza nás do spoločnosti petrohradskej a moskovskej. Tú samú tému má i Turgenevovo „Dvorianskoje gnezdo“ („Zemianske hniezdo“), lenže spoločnosť v ňom leží o niečo nižšie v spoločenskej hierarchii ruskej. Obe diela patria k najznamenitejším prácam velikých spisovateľov a pochádzajú z čias zrelých, a pritom z čias, kde sila autorov bola na svojej blýskavej výške. A ešte jedno spoločné majú tieto práce: je v nich analýza manželského života, následky hriešnych pomerov, nedovolených zväzkov. U Tolstého rozorvané manželstvo pokleskom ženy podobá sa takému manželstvu v Turgenevovom „Gnezde“, lebo i tam žena zapríčinila rozbroj. Tolstoj postavil oproti nešťastným manželom Kareninovcom šťastné manželstvo Levina s Kitty, Turgenev zase oproti veternej Varvare Pavlovne, slabému Lavreckému a ich rozorvanému manželstvu postavil čistú devušku Lízu a utvoril v nej jeden z najkrásnejších ženských typov v ruskej literatúre. Oba autori pracujú s velikým umeleckým aparátom, prenikajú do hlbín ľudských duší každý svojou cestou, majú tenušký zmysel pre prírodu a prichádzajú konečne k velikej pravde o svätosti manželského stavu — pravda, nie slovami a naučeniami, ale poukázaním na život, znázornením celkom obyčajných životných príbehov, bez potriasajúcich^[326] vyhľadávaných dobrodružstiev. Oba milujú reálnu pravdu, slobody spisovateľskej používajú v najväčšej miere a veliké seriózne úlohy majú pred okom duší svojich.

Vo všetkom ostatnom, pravda, nájdeme veliké rozdiely. Tolstého práca je omnoho väčšia, tečie širokým prúdom, Turgenev je koncíznejší — ale o samej cene ťažko by bolo hovoriť, ktorej práci dať prednosť. Väčšia práca môže viac podať, rozvinúť sa a mohutnejšie pôsobiť, no z umeleckého stanoviska neváham tvrdiť, že obe nachádzajú sa na jednej výške.

Román „Anna Karenina“ tvorí veliký obraz v rozmeroch neobyčajných, ale predsa žánrových. Všeobecné záujmy neprichádzajú tam bezprostredne — no v úzadí ony ukazujú sa polozakryté osobami románu v popredí — spoza ich chrbátov hľadí na nás perspektíva ruskej spoločnosti a ruského života. Reč ide len o súkromných záležitostiach a bôľoch osôb — no predsa tento privátny charakter celého románu je len zdanlivosť. On je tak hlbokým a jasným jazerom, že v ňom zrkadlí sa celý okruh ruského života vo vyšších triedach.

Anna Arkadievna, žena obstarného Karenina, vysokého úradníka a mať osemročného syna, cestuje do Moskvy, aby zmierila brata svojho Štefana Oblonského so ženou Dolly, ktorá manžela prichytila pri nevernosti. Tam v Moskve hostí práve mladý pridvorný gavalier — dôstojník Vronskij, a ako sa všetko zdá, uchádza sa o ruku dcéry kňaza Ščebrackého, o ruku prelestnej osemnásťročnej Kitty, sestry Dolly, do ktorej je tiež zaľúbený Konštantín Levin, bohatý statkár. Vronskij je matke veľmi príjemný ženích. Levin ľúbi sa starému Ščebrackému — sama Kitty dá prednosť elegánovi pred dedinským gazdom, ale príchod Anny Kareninovej zmení všetko.

Krásna, rozvitá Anna Kareninová zaujme Vronského tak, že na veľkosvetskom bále Kitty, ktorá bola vypovedala svoje „nie“ Levinovi, cíti sa byť obrazenou nevšímavosťou Vronského. Pre toho jestvuje od prvej minúty iba Anna Kareninová. Na spiatočnej ceste do Petrohradu Vronskij vezie sa v tom samom vlaku a odvtedy chodí za Annou ako tieň, až konečne dosiahol cieľa: „To, čo temer celý rok bolo pre Vronského výlučne želaním života, zamenivšie jemu všetky predošlé želania, to, to pre Annu bolo nemožným, úžasným a tým čarovnejším snom šťastia: toto želanie bolo uspokojené… čím ďalej hovoril on, tým nižšie spúšťala ona svoju niekdy hrdú, veselú, nateraz pohanenú hlavu. On pocítil to, čo musí pocítiť vrah, keď vidí mŕtvolu zavraždeného. To telo, ktoré o život pripravil, bola ich láska, prvá perióda ich lásky. Bolo niečo úžasné, hnusné v rozpomienkach o tom, za čo bolo zaplatené takou strašnou cenou studu. Stud pred svojou duchovnou nahotou dlávil ju — a prechádzal i na neho. No odhliadnuc od všetkého úžasu vraha pred telom zabitého, treba rezať na kúsky, skrývať mŕtvolu, treba požiť to, čo vrah vyhral svojou vraždou. I s ozlobením, akoby s náruživosťou, hádže sa vrah na to telo, vlečie ho a reže na kusy — tak i on pokrýval bozkami jej tvár. Ona držala jeho ruku a nehýbala sa. Áno, tie bozky boli to, čo bolo kúpené za ten stud. A ruka — tá bude mojou, rukou môjho spoluvraha. Ona podňala tú ruku a pocelovala. Konečne, akoby s námahou vyskočila a odsotila ho.“

Citoval som slová autora, abych sa oslobodil od všetkých vysvetliviek. Prečin rastie tou strašnou, železnou konzekvenciou, ktorá je vlastnosťou každého hriechu. O hriešnom pomere rozhovorí sa pomaly svet, Kareninovi prizná sa žena, a celá priepasť otvára sa pod veliko-svetskou rodinou šírej a šírej. Všetky pomery zostrujú sa tak, že všetkým je ťažko! Muka veliká panuje všade, tá ťažká muka, ktorá rozožiera duše, roztrhuje všetky pomery Anny k mužovi, zákonnému synovi, nezákonnej dcére, plodu to priestupného zväzku! Pomaly, bez morálnych ponaučení, básnik pripravuje katastrofu a dokazuje, ako stať sa musí konzekventne, ako ináč nemožno. On neobviňuje a neodsudzuje ani Vronského, oni Annu, ani studeného, formálneho, skostnatelého Karenina, ale volá: hľa, tak to bolo, tak to je — poď, viď, súď! Táto veľkolepá objektívnosť je niečo nového, nebývalého na celom svete. Autor so svojimi sympatiami a antipatiami je celkom skrytý za nepreniknuteľnými kulisami a predvádza život a osoby, nechváliac jednu, nehaniac druhú. Na tebe je, čitateľ, vyniesť úsudok, jestli chceš! To veliká porota, čítajúci svet, a pojednanie deje sa na očiach všetkých…

Súbežne s týmto úžasným románom cudzoložným beží čisté manželstvo Levina a Kitty, ktorá upadla po Vronského afére do nemoci, a vrátiac sa z cudzozemska s rodičmi, dala ruku Levinovi. Levin priamy, čistý, niečo podivínsky charakter dosiahol svoje najvyššie želanie a utiahne sa so svojou Kitty na svoj majetok. Ale mýlil by sa niekto, keby hľadal v manželskom žití Levina pastiersku idylu, samé šťastie, ako odmenu za ich čistotu a vernosť. Život nenie žiadna idyla. Koľko trápenia, nedorozumení, bôľov, strachov podstúpi i Levin vo svojom intímnom, zovnútorne i vnútorne šťastnom a nenarušenom zväzku so svojou zbožňovanou Kitty! A to je práve to veliké a veľkolepé v nádhernej paralele Tolstého. Lebo ani dobrým a čistým ľuďom nemožno žiť po anjelsky, a nepravda je, keď spisovateľ chce nám predstaviť akýsi zlatý vek dobrých ľudí. On uvádza vás i u Levina do žitia dvoch duší, ktoré tiež nejde voždy hladko a nenie oslobodené od potrasení, nechuti, pochybností a tieňov. Pravda, tieto intímne bôle zdajú sa nám čistým blahoslavenstvom proti veľkým mravným útrapám Kareninovcov a Vronského.

A tak dva romány bežia jeden pri druhom v tomto diele, román Anny a román Levina. V poslednom, zdá sa, zobrazil Tolstoj samého seba, svoje duchovné boje, svoje zúfanie a obrátenie sa k pozitívnej viere na ľudskú dušu, na Boha, na dobré a krásne. Z románu vysvitá, že Tolstoj nenie spokojný so životom vzdelanej vrstvy ruskej a už v Anne Kareninovej poukazuje na zdravosť ľudu, v ktorom hľadá obnovenie spoločnosti. Levin už pomýšľa na samovraždu, vzdor tomu, že dosiahol s Kitty svoje najvyššie želanie. On nevie uspokojiť sa s egoizmom tichého požívania, lebo búrneho mestského života a prichádza do zúfalstva. Tu počuje jednoduché slová mužíka: „Treba na Boha myslieť a pre dušu žiť“, a v týchto slovách vidí ten kľúč, s ktorým otvoril sa mu život, s cieľom a rozumným východom. Na túto tému neskôr Tolstoj napísal mnoho krásnych vecí, hádam najjasnejšie vyslovil sa v novele „Smerť Ivana Iľjiča“,^[327] v nejž strašnou prísnosťou opisuje bezcieľnosť a márnosť ľudí, ktorí „nemyslia na Boha a nežijú pre dušu“. A oproti nim postavil mužíka Gerasima, ktorý pri svojom priamom ume, priamom živote je predstaviteľom toho zdravého elementu, ktorý nezúfa a nezomiera v úzkostiach a temných duševných mukách.

Ženské v románe sú napospol pravé obrazce, živé, reliéfne a pravdivo maľované. Horúca Anna nepatrí vzdor svojmu hlbokému pádu k ženám veterným, ona je pravá protiva Turgenevovej Varvary. Láska jej je hlboká, náruživá a duševná, ona má celý vulkán ohňov v prsiach a práve táto vrúcnosť lásky stane sa jej hrobom, ona ju hádže pod kolesá železničného vlaku.

III

Ako celá sústava Tolstého románu, široká a veľkolepá, nosí pečať vysokého umenia, tak i v jednotlivostiach dokazuje Tolstoj, že je umelec prvotriedny. Vysoko poetických scén, psychologických rozborov, prírodných krás je v jeho románe veliká, bohatá zbierka. S prírodou Tolstoj menej zaoberá sa než Turgenev, ale kde sa jej priblíži, tam stáva sa majstrom v načrtaní nevysloviteľných impresií, tej nálady, ktorou na nás dejstvuje prírodný úkaz. Treba len poukázať na večer, keď Levin s Oblonským idú na sluky, na opis jari v prvej knihe: „Vesna dlho nepočínala sa. Posledné týždne pôstne stála jasná, mrazná pohoda. Dňom tálo na slnku a nocou bolo do sedem stupňov zimy. Turíce boli snežné. Potom zrazu, na druhý týždeň, pridul teplý vietor, prišli oblaky a tri dni a tri noci lial sa búrny, teplý dážď. Vo štvrtok vietor zatíchol a prišla hustá, šerá hmla, akoby zakrývajúc tajiny premien, ktoré diali sa v prírode. Vo hmle tiekli vody, prašťali ľady, bystro rútili sa mútne, zapenené riavy, oblaky rozbehali sa po nebi baránkami a otvorila sa skutočná vesna. Ráno jasné slnko rýchlo strovilo tenký ľad na vode a celý teplý vozduch triasol sa parami oteplenej zeme. Zazelenala sa stará i nová tráva, ihlami tisnúca sa zo zeme, spuchli púčky kaliny, bazy i lepkavej brezy a na zlatistom, žltkavom kvete loziny zabzučala včela, ktorá už našla cestu z úľa. Neviditeľné škovránky zapeli nad zelenou oziminou a vysoko prelietali s jarným gagotom jaraby a divé husy. Zamučal na výhonoch vylienený skot, poskakovali krivonohé jahniatka okolo matiek, bečiacich a tratiacich vlnu; pobežali bystronohé deti po chodníčkoch, na ktorých boli stopy bosých nôh, zajasali u rybníka veselé hlasy báb s ľanom, zabúchali po dvoroch sekery mužíkov, chystajúcich pluhy a brány. Prišla skutočná vesna.“

Jeden z najskvelejších opisov, z najvyšších miest vysokej realistickej poézie, nachádzame v kapitole o konských predstihoch. Vronskij letí o závod na kobyle Frou-Frou, jeho serióznym súperom je Gladiátor Machotinov.

„,Pustili, už bežia,‘ bolo počuť po dlhom mlčaní a očakávaní.

I tlupy divákov, i jednotliví diváci počali prebehovať z miesta na miesto, aby lepšie videli. V prvú minútu tlupa jazdcov roztiahla sa, oni po dvaja, po traja blížili sa k rieke. Divákom zdalo sa, že oni razom rozbehli sa — no pre jazdcov boli dve sekundy rozdielu, ktoré mali pre nich veľký význam.

Rozjarená a prinervózna Frou-Frou stratila prvý okamih a niekoľko koní ju predbehlo, ale Vronskij, z celých síl zdržujúc koňa, ľahko obišiel troch a pred ním bežal iba Machotinov Gladiátor, rovno a ľahko odbíjajúci zadkom pred samým Vronským, a ešte napredku krásna Diana, nesúca položivého a polomŕtveho Kuzoleva.

V prvé minúty Vronskij ešte nevládal ani sebou, ani koňom. On po prvú prekážku, po rieku, nemohol viesť koňa.

Gladiátor i Diana blížili sa spolu a v ten samý okamih podňali sa nad riekou a preleteli na druhú stranu; nepozorovane, akoby letiac, zvila sa za nimi Frou-Frou; no v ten samý čas, ako Vronskij cítil sa byť vo vzduchu, on razom uvidel skoro pod nohami svojho koňa Kuzoleva, ktorý padol i s koňom. Podrobnosti tieto dozvedel sa Vronský až neskôr, teraz videl len to, že priamo pod nohy, kam mala stúpiť Frou-Frou, môže padnúť noha, lebo hlava Diany. No Frou-Frou, ako padajúca mačka, urobila námahu pri skoku nohami i chrbtom, a minúc koňa, letela ďalej.

,Ó, milá!‘ podumal Vronskij.

Po rieke Vronskij zavládol úplne koňom a počal ho zdržovať, chcejúc preskočiť veľkú bariéru za Machotinom a potom predbehnúť ho na nasledujúcej bezprekážkovej dištancii, činiacej dvesto siah.

Veľká bariéra stála pred samým cárskym pavilónom. Hosudar i celý dvor, tlupy národa — všetko hľadelo na nich, na neho i Machotina, ktorý bežal pred ním na zdĺžku konskú; keď prichádzali k veľkej bariére, Vronskij cítil tie oči, naňho obrátené zo všetkých strán, no on nič nevidel, okrem uší a šije svojho koňa, zeme, bežiacej mu v ústrety, a bielych nôh Gladiátora, bystro bijúcich takt pred ním a ostávajúcich v tej samej vzdialenosti. Gladiátor vyskočil, nedotkol sa ničoho, vzmáchnul krátkym chvostom i zmizol z očí Vronského.

,Bravo!‘ bolo počuť niečí hlas.

V tom samom okamihu pred očami Vronského, pred ním samým, blysli dosky bariéry. Bez najmenšej premeny pohybu kobyla zvila sa pod ním; dosky zmizli a iba za ním niečo ťuklo. Kobyla totiž, rozhorúčená Gladiátorom, bežiacim napred, priskoro skočila pred bariéru a ťukla o ňu zadným kopytom. No beh jej nezmenil sa, a Vronskij, ktorému fŕklo do tváre kus hliny, skoro pochopil, že beží zase v tom istom vzdialení od Gladiátora. Zase videl pred sebou jeho krátky chvost a bystro pohybujúce sa biele nohy.

V ten samý okamih, keď Vronskij pomýšľal predísť Machotina, sama Frou-Frou, rozumiac, čo on myslel, bez každého posmelenia, značne priskorila a počala blížiť sa k Machotinovi z najvýhodnejšej strany, zo strany pravej. Vronskij len pomyslel, že možno ho obísť i zľava, keď Frou-Frou premenila nohu a počala obchádzať vľavo. Jej čelo, počínajúce temnieť od potu, porovnalo sa so zadkom Gladiátora. Niekoľko skokov oni prešli spolu. Ale pred prekážkou, ku ktorej prichádzali, Vronskij, aby neobchádzal väčší kruh, počal pracovať uzdami a bystro obišiel Machotina. On uzrel mihom jeho tvár, zašpinenú blatom. Jemu zazdalo sa, že sa usmial. Vronskij predbehol Machotina, no cítil ho hneď za sebou i neprestával čuť za chrbtom rovnomerný poskok a silné, ešte celkom svieže dýchanie nozdier Gladiátorových.

Nasledujúce dve prekážky, priekopa a bariéra, boli ľahko premožené, ale Vronskij počul bližšie skok Gladiátora. On poduril koňa a s radosťou cítil, že on ľahko pridal behu, i zvuk kopýt Gladiátorových zase bolo počuť v prvnejšej vzdialenosti. Vronskij viedol dostihy — to, čo chcel a čo mu radil Kord (jokey), a teraz už nepochyboval o úspechu.

Jeho rozčúlenie, radosť a nežnosť k Frou-Frou zosilňovala sa. Jemu chcelo sa ohliadnuť nazad, ale on to nesmel urobiť, a staral sa uspokojiť seba a neduriť koňa, aby sporil jeho silu; bola ešte jedna, a to najťažšia prekážka, jestli ju premôže pred inými, tak bude prvý u cieľa. On skákal k irandskému banketu. Spolu s Frou-Frou zďaleka videl ten banket a koňovi i jemu prišli okamžité pochybnosti. On spozoroval nerozhodnosť na ušiach koňa a pozdvihol bičík, ale hneď pocítil, že pochybnosť bola bezzákladná: kôň znal, čo treba robiť. Ona pridala behu a mierne, práve tak, ako on chcel, zvila sa, oddeliac sa od zeme, oddala sa sile inercie, ktorá preniesla ju ďaleko za priekopu; v tom samom takte, bez úsilia, z tejže nohy Frou-Frou bežala ďalej.

,Bravo Vronskij!‘ ozvalo sa niekoľko hlasov: to jeho priatelia z pluku, stojaci u tejto prekážky.

,Ó prelesť moja!‘ dumal on o Frou-Frou, počúvajúc, čo robí sa za ním. ,Preskočil,‘ pomyslel, uslyšiac za sebou poskok Gladiátora; bola ešte jedna priekopa s vodou na dva rífy širiny. Vronskij na ňu nehľadel, a chcejúc prísť ďaleko prvým, počal pracovať uzdami dovôkola, v takte skoku priťahujúc a púšťajúc hlavu koňa. On cítil, že kôň beží z posledných síl; nielen šija i plecia jeho boli mokré, no i na hrive, na hlave, na ostrých ušiach kvapkami vyskakoval pot a kôň dýchal rezko a krátko. Ale Vronskij vedel, že sily je dosť pre ostatných dvesto siah. Iba preto, že cítil sa bližšie zeme a dľa zvláštnej mäkkosti pohybu Vronskij poznal, jak mnoho rýchlejšie beží jeho kôň. Priekopu preletel nepozorovane. Frou-Frou preletela ju ako vták; no v ten samý okamih Vronskij k svojmu úžasu pocítil, že neuspel za pohybom koňa; sám nepochopujúc ako, urobil zlý, neodpustiteľný pohyb — spustiac sa na sedlo. Razom položenie jeho zmenilo sa, on pochopil, že stalo sa niečo úžasného. On ešte nemohol si dať vývodu o tom, čo stalo sa, a už šibli okolo neho biele nohy žrebca, i Machotin bystrým skokom prešiel mimo. Vronskij týkal sa jednou nohou zeme a jeho kôň zvalil sa na tú nohu. Sotva stačil vyslobodiť si nohu, keď kôň padol na jeden bok, ťažko chripiac, a usiloval sa vstať, hýbuc svojou tenkou, zapotenou šijou; zatriasol sa ako podstrelený vták. Nezručný pohyb Vronského zlomil koňovi chrbát.“

Preklad tento zďaleka nedosahuje úsečnosť, akuratesu vysoko rozvitého pôvodného jazyka, ale už z neho možno posúdiť, do akých jemných, neopísateľných, slovom nevysloviteľných predmetov smelo púšťa sa autor, a akým skvelým realizmom vie namaľovať, znázorniť spolu so zovnútornými okolnosťami vnútorné vlnenie zmyslov, citov a najjemnejšie odtienky a premeny v duši. My súcitime s Vronským, ako mení sa v ňom pochybnosť s dôverou, ako klame ho zmysel (zem beží oproti nemu), ako poznáva zrýchlenie behu po tom, že zblížil sa k zemi (kôň, keď zrýchlil beh, natiahol sa, nohy dával ďalej, a tým samým stal sa nižším), a všetky tieto zovnútorne reálne veci mlunou účinkujú na cit a dušu jazdcovu, ktorá pracuje silným rozochvením! My vidíme oné reálne veci a spolu vžívame sa i do vnútorných záchvevov umu i citu Vronského. A to ide spolu, súbežne, prepletá sa a mätie jedno s druhým a takým majstrovstvom, o akom nesnívalo sa posiaľ ani našim západným romansierom. A ako Tolstoj vniká pri závažnejších dejoch do duše ľudskej! Spomnime si iba strašnú scénu u postele Kareninovej, pracujúcej k pôrodu. Spomnime scénu, keď ona zíde sa so synom! Ani hudba nevyrazí toľko nevysloviteľného, čisto duševného, nemakavého, ako tento gigant, tento profétický, silný, nezrovnateľný génius epiky ruskej.

IV

„Dvorianskoje gnezdo“, ačkoľvek ďaleko nie tej šíriny ako „Karenina“, v mnohom rovnobežne zápolí s dielom Tolstého, a v jednom ho možno predčí, myslím v utvorení typu Lízy, ktorej k boku možno postaviť milú a nežnú Kitty. Lenže Kitty je menej prehĺbená ženská duša, zato zdravšia v istom ohľade, lebo dokončila prirodzene beh ženského života mimo smrti. Líza končí svoj krásny, duchovne čistý život v temných stenách ďalekého monastiera.

Dľa mojej mienky „Dvorianskoje gnezdo“ má len jedného súpera medzi všetkými Turgenevovými dielami, a to je román „Otcy i deti“. Skvelá je tu dispozícia, prepracovanie tak minuciózne cizelované, tak jasná, výrazná drobnomaľba, že upomína na Meissonierove^[328] drobné maľby. Zdalo by sa, že história rodiny Lavreckého, epizodicky vsutá v tichý beh rozpravy, ruší súmernosť celej práce, ale po pozornom prečítaní celej práce je nám jasné, že to nie je epizóda, ale potrebný podklad pod celok, bez nehož by nám mnohé bolo nejasné. Majstrovské je toto rozloženie zdanlivo nepotrebných dát, a každé dátum ukáže sa prísne potrebným, objasňujúcim a umožňujúcim všetko to, čo dialo sa potom. Je to vcelku veľmi smutná história, osvetľujúca mnohé zablúdenia, mnohú priepasť sociálnu, ale pri tom všetkom osvetlená jasnotou Lízy a tetky Marfy Timofejevny, krásnoduchou, ač nešťastnou figúrou Nemca Lemma, ako i tým vysoko mravným východom celého duševného procesu u hlavných osôb. Pomerne tu Ivan Sergejevič najviac svetla nalial, viac než do ostatných svojich veľkých prác.

Plačlivá Mária Dimitrijevna je psychologicky výtečne načrtaná; pri všetkom svojom dosť plytkom myslení a nezdravo-sentimentálnom cítení je ona matkou Lízy a mnoho z nej prešlo na dcéru, lenže v inom zmysle. Lebo výchova Lízy bola celkom iná: náuky ostroumnej a pritom mysticky-bohabojnej Agrafie viac podejstvovali^[329] na jej dušu než francúzska guvernantka a plačlivá mater. Zato vidíme v Marfe Timofejevne prekrásnu, zdravú figúru, so zdravým citom, ostrým umom, praktickú a pritom duševne prehĺbenú. Scény s Lízou, potom keď prišla na stopu jej tajného videnia sa s Lavreckým, sú ozaj citné a pritom prísne a zdravé. A ako umožnila ich posledné videnie sa u seba, hľadajúc tu knihu, tu čepiec — na chvíľky dajúc im uľaviť nekonečný bôľ rozlúčením — to sú majstrovské riadky, pred nimiž mlčí každá kritika a ktoré treba len požívať a obdivovať.

Dej románu je dosť jednoduchý. Lavreckij, muž dosť hlbokého citu, ale slabý rázom a nerozvitý umom, vďaka zlej a prevrátenej výchove, bojazlivý v ženskom kruhu, zaľúbi sa do veternej Barbory. Na jej nevernosť príde v Paríži a bôľ jeho nad očakávanou ranou ženie ho nazad do vlasti — odoženúc nevernicu a dajúc jej penziu. Tá ďalej vedie v Paríži veľký dom, prijatá je i ku dvoru, sluje medzi veľkomestskými levicami slávou. Lavreckij, keď nablúdil sa dosť vo svojom velikom nešťastí, príde konečne ku Kalitinovým, svojej ďalšej rodine, a tam ho dosť dobre príjmu, najmä teta Marfa je mu priateľská. Lízu zaníma najprv len preto, že je nešťastný. Ona učí ho hľadať úľavu v modlitbe, veriť v Boha, odpustiť nevernej žene. Lavreckij v rozhovore s Lízou počne filozofovať o význame kresťanstva — ona mu na to odpovie:

„Kresťanom treba byť nie preto, aby sme poznali nebeské tam, tu… zemské, ale preto, že každý človek musí zomrieť.“

Jevgenij Markov píše o Líze: „Líza je deva náboženstva, rodinnej povinnosti, preto je národnejšia, bližšia k ruskej pravde než iné heroíny Turgeneva. Nie darmo vychovávala ju Agrafia, nie darmo napočúvala sa o živote svätých pustovníkov i svätých mučeníc, ako oni ,cárov nebáli sa a Krista vyznávali‘. Tichý, zádumčivý charakter jej poetického citu, bojaci sa života ako niečoho hrubého, násilného, plného hriechu a nebezpečia, učinil z nej fatalistku. Radostné zámysly života zdali sa jej nezákonnými. ,Mne strašno, čo my robíme!‘ hovorila Líza Lavreckému, v najsladší okamih prvého videnia sa, v prekrásnej scéne neočakávaného objasnenia.“

Behom času hlboká, mystická príroda Lízy zaujme celkom dušu Lavreckého, on vzdor svojim horkým skúsenostiam a pokročilému veku (vyše 32 rokov) počína sústreďovať všetky myšlienky svoje okolo jej mladej, nevšednej bytosti, a poneváč je Lavreckij človek ďaleko nie povrchný citom, trebárs niečo ťarbavý rozumom, uňho rastie náruživosť veľmi rýchlo, horúca náruživosť. Ju podporuje nevedomý strach o stratu celého, rýchlo ubiehajúceho života, on chytí tú náruživosť v letku, aby ho ona vyviedla do žitia a umožnila šťastie, ktoré mu rozbila na črepy jeho žena. Nové šťastie zdalo sa mu možným. Z francúzskych žurnálov dozvedel sa, že jeho žena, madame Lavrecká, známa levica parížskych salónov, zomrela. Fejtonista, ktorý to písal a opisoval jej smrť, bol známy s Lavreckým z čias jeho parížskeho pobytu.

Zanedlho potom nasledovala už spomínaná scéna v záhrade — jedna z najnežnejších ľúbostných scén celej literatúry. Líza zahorela k Lavreckému možno ešte horúcejšou náruživosťou než on k nej. Skrsla v nej na krátky čas túžba po šťastí — pravda, to bola mýlka, lebo také ženy nie sú stvorené pre šťastie. Sladký okamih prešiel ako blesk a po ňom nastala muka a odriekanie.

Lavreckij, celý vo vytržení, veriac, že všetko minulé nešťastie bude zabudnuté a on obnoví sa, zmladne a počne žiť novým žitím, jasným, duševným — príde domov; v ústrety jemu ide najprv odporná vôňa pačuli a za ňou, na ramenách dcérku — jeho žena.

Možno si predstaviť, akým ramenitým pádom zrútilo sa celé stavisko šťastia, postavené Lavreckým, možno si pomyslieť, jak vinovatou cítila sa bohabojná Líza, ktorá na okamih uverila na vzdušnú stavbu Lavreckého. Barbara Lavrecká vystúpi na scénu v pravý čas. Ona je kreslená virtuózne, z nej len tak kypí parížsky duch; ona je pekná, ale veterná a srdcom studená. Pravda, ona nie je Anna Kareninová. Ona tak bledne pred touto démonicky silnou, citom vrelou, barvami sýtou Annou, ako Kitty bledne v svojej suchej všednosti pred poetickou Lízou. Vôbec, Tolstého mužovia sú väčšie, vernejšie figúry než jeho ženy, Turgenev má slabých, keď aj dosť šľachetných mužov, zato má ženy nevyrovnane krásne zobrazené; on hlboko spúšťa sa do tajností ženského srdca, duše a celého bytu.^[330] Konečne u Tolstého sú i ženy zdravšie než u Turgeneva. I Líza, možno najzdravší ženský typ Turgeneva, má v duši stopu duchovnej choroby. Ale do tých nervných chorôb ženských rozumie sa Ivan Sergejevič tak, ako žiaden psychiater.

Ľahko je uhádnuť, že Líza, počujúc o príchode Barbary, v tom okamžení vie, čo urobí, a síce nezvratne a tvrdo. Posledná jej námaha je: zmieriť Lavreckého so ženou. Potom zanikne naveky v ženskom monastieri, ďaleko, niekde v ruských okrajinách. „Preto Líza,“ píše Markov, „je najpravdivejšou, najživšou i najsympatickejšou devuškou medzi všetkými devuškami Turgeneva. V ústrety prebúdzajúcemu sa horúcemu citu života, s osudnou nemilosrdnosťou, s osudnou nepremyslenosťou, ako všade v duševných kolíziách u Turgeneva, padá ako kameň z neba neočakávaný úder sudby. Povedomie narušenej povinnosti potrasie celou bytosťou Lízy… Prísna povinnosť, vládnuvšia celým jej telom, rozdlávi, pohrobí tento život. Život so svojimi radosťami, so svojimi sladkosťami a náruživosťami nenie pre Lízu, nenie pre evanjelické Márie… Pre nich ,je len jedno potrebné‘, ako povedal Kristus. Monastier, kam ušla Líza pred žitím, bol jediným východom pre jej idealizmus, bojaci sa života. ,Čistá devuška, čisté hviezdy,‘ šeptal o nej Lavreckij svoje prvé dojmy. A pravda, jej ako hviezde nebolo dobre uprostred tmavej a špinavej atmosféry, v zemskej márnosti a v lži ľudskej. Jej bolo potrebné žiť v nehriešnom svete cherubínov s večnou modlitbou na ústach, s večnou láskou v srdci — nie s láskou k ľuďom, ale k Bohu.“

Vcelku o oboch románoch možno povedať, že patria k dielam geniálnym ducha slavianskeho, k dielam, ktoré sú a budú tak večné ako iné svetové, nestarnúce tvorby géniov. Plátno, na ktorom je namaľovaná história rodín Karenina a Levina, cum sua causa,^[331] je veliké, zaujíma celu stenu v múzeu, štetec, ktorým pracoval Tolstoj je široký, smelý, črty sú pastózne, smelé, vyrátané na istú normálnu vzdialenosť diváka od obrazu. Maľovaný je olejom; otvára sa tam hlboká perspektíva, vozduch vibriruje, trasie sa, ľahké pary vznášajú sa, temné oblaky chumelia sa, ale hrom nebije, nevidno jeho kľukatú strelu.

Obraz Turgeneva maľovaný je na neveľkej doske, ako zvykli prví majstri nizozemskí, nežným štetcom, akuratesou nekonečnou, prevedený až do posledného kamienka a trávy v popredí, grupy sú tam skomponované velikým majstrovstvom, s velikým talentom, ale i s velikou prácou. Nikde tak nebadať pilnosť autorovej ruky, ako pri tomto čudne krásnom diele. Pre mladých spisovateľov je to školou a pokynom, s akou vážnosťou, s akou noblesou predstupuje poeta pred obecenstvo. On nepodáva mu rýchlo nahádzané štúdie po číslach periodicky vychádzajúcich časopisov, periodicky písané úryvky. On podáva mu celok, takže nevieš vlastne, ako pracovala básnikova duša, či sprostriedku, či spočiatku jeho histórie. Možné je oboje a práve tá okolnosť presvedčuje nás, s akou pilnosťou pracoval poeta. Talent nepostačí, ani génius nie — pilnosť musí byť pestúnkou každého podareného decka. Konečne, každý opravdivo talentovaný spisovateľ je pilný — nemyslím práve vzhľadom na mnohosť tvorenia, naopak, i pri riedkom tvorení vzhľadom na prepracovanosť diela, lebo človek talentózny musí rád mať svoje tvorenie, rodinne rád mať, a čo človek rád má, to usiluje sa pilne pestovať. Sú mnohopisálkovia, čo sypú z rukáva novely, romány, básne, drámy (čo chceš, všetko je u nich na sklade), ale nie sú pilní v tom vyvýšenom zmysle.

Od Tolstého a Turgeneva možno mnoho učiť sa, ale človek musí vedieť učiť sa. Nesmie ho na krivú cestu stiahnuť nejaká plytká, chlipná scéna z Turgenevových „Vešných vôd“^[332] alebo „Dymu“^[333] (popri „Nove“^[334] sú to najslabšie práce Turgeneva; „Dym“ je celkom slabý, takže ho je škoda uverejňovať v zobraných spisoch), ako sa to u nás raz stalo. Učiť sa možno — ale, preboha, len nie napodobňovať. To sú originálni, samostatní duchovia, ktorí utvorili niečo nového — takých nemožno nápodobniť, alebo možno nápodobniť len to, čo nerobí ani Tolstého Tolstým, ani Turgeneva Turgenevom.

Oba romány, konečne, nepatria do rúk dvanásť-štrnásťročným devám (tým vôbec romány do rúk nepatria), no zrelší človek čítať ich bude s vysokým, mravným povznesením, pocíti, že vanie z nich etická čistota, vzdor mnohým chúlostivým miestam. Táto serióznosť, táto mravná čistota, tá hĺbka ideí a vernosť k pravde vysoko vyzdvihujú romány tieto nad veci zábavy a hračky, nad lektúry z dlhej chvíle — a robí z nich, jestli smiem sa tak vyjadriť, učebné knihy pre veliký národ, diela, ktoré bez reklamy prechádzajú do národa a tam živo konajú svoju národnú povinnosť. Každý Rus, každý Slavian môže byť hrdý na takéto diela slavianskeho ducha.

V

Prv než by som pristúpil k rozboru Tolstého velikého románu, podám slová Nemca Alexandra von Reinholdta o tomto románe. On píše vo svojej histórii ruskej literatúry:^[335] Ruský národ je hrdinom v kolosálnej tvorbe tohoto románu. Jestli je možná moderná „Ilias“, vtedy je ňou román „Vojna i mir“. Historici, kultúrni historici a vojenní spisovatelia opísali a namaľovali nám na základe autentických prameňov, dokumentárnych vojenných plánov a dispozícií bitevných pamätnú epochu rokov 1805 — 1812, súčasnú ruskú spoločnosť, operacionálne plány Napoleona a Kutuzova, charaktery Napoleona, Murata, Davousta, cára Alexandra, Kutuzova, Bagrationa, Speranského a Rastopčina. Najmenšie podrobnosti francúzskeho vpádu do Ruska a ich retirády sú nám známe. Historici len jedno zabudli (v čom nie sú vina), vdýchnuť dojem a osobám život. A to sa podarilo Tolstému. On rozlúštil razom najvyššie úlohy histórie a poézie, on stopil skutočnosť a poéziu na najvyššiu, živú pravdu. Časy, ľudia, smer duchov, vnútorný život jednotlivých indivíduí ako i más, historicky veľké, významné, i nehistoricky malicherné, všetko vystupuje pred oči naše stelesnené, postavy s mäsom a krvou, my vidíme jednotlivé atómy, ktoré spojené tvoria charakter epochy, z ktorých vyvinuje sa proces historického života. Slovom, my vidíme, ako sa „história robí“. A tak je „Vojna i mir“ súčasne veľký historický časový obraz i spolu román. Oba sú vnútorne dohromady zotkané a tvoria harmonický, nerozdeliteľný celok. Poeta chce falošnej veľkosti oproti postaviť skutočnú veľkosť, tak ako on ju pochopuje. Táto protiva je stelesnená v Kutuzovovi a Napoleonovi a vinie sa cez všetky momenty národného boja Ruska proti Napoleonovi. My nevidíme, hovorí najlepší kritik Tolstého, Strachov, ani klasických zlodejov, ani klasických hrdinov; my vidíme iba ľudskú dušu, podrobenú časným náruživostiam a príhodám, ale v masách vedenú čistými a šľachetnými snahami. V množstve rozličných osôb a udalostí cítime pevné, nepotrasené fundamenty, na ktorých spočíva život. Povinnosti rodiny, spoločnosti, manželstva sú všetkým jasné. Pochopy o práve a bezpráví sú zreteľné a pevné. Prázdnemu šumeniu „veľkého sveta“ a vojennému štábu, okružujúcemu najvyššie osoby, oproti postavil básnik dve pevné a zdravé sféry — rodiny Rostovovskú a Bolkonskú a armádu. Členovia týchto rodín sú naplnení povedomím o povinnosti proti vlasti. Oni to najsvätejšie obetujú. To samé robí vojsko. Rok 1812 bol momentom, kde spodná vrstva ruského národa zvíťazila nad vrchnou vrstvou a vďaka svojej tvrdosti vydržala nápad Napoleonov. Kňaz Andrej Bolkonský nechce slúžiť v štábe a vstúpi do vojska. „Francúzi zbúrali môj dom,“ hovorí, „a chcú teraz zbúrať Moskvu. Oni ma obrazili a obrážajú ma každý okamih. Oni sú všetci moji nepriatelia, všetci sú zlodeji v mojich očiach.“ Vojna bola z ruskej strany obrannou a mala charakter svätej národnej povinnosti. Zo strany francúzskej bola nápadom, preto ona bola násilenstvom, nespravodlivosťou. V bitke borodinskej ukázala sa sila dvoch protivných ideí, ktoré viedli dva národy. Francúzi boli zástupcovia kozmopolitickej idey, ktorá menom všeobecnosti nebojí sa násilia a prelievania krvi, Rusi zastupovali národnú ideu, menom ktorej oni bránili s láskou svojho osobitného ducha a svoju osobitnú kultúru. Na poli borodinskom, hovorí Strachov, Rusi po prvý raz rozlúštili otázku národov k dobru národnosti. Napoleon nerozumel, nemohol rozumieť dôležitosť Borodina. Preto sa podivil a naľakal toho divadla, ako ruská armáda, zmárnená bojom až na malý rest, stála tak pevne ako na počiatku. „A nielen v tú hodinu,“ hovorí Tolstoj, „v ten deň bolo zatemnené svedomie a zatemnený duch toho človeka, ktorý je najviac zodpovedný za to, čo sa stalo (zničenie ruského vojska u Borodina); aj neskôr až do konca nemohol pochopiť ani to dobré, ani to krásne a pravé, ani význam svojich činov, ktoré boli protivou dobrého a pravého, ďaleké od všetkého ľudského. On nemohol svoje činy odvolať, ktorým slávu spievala polovica sveta a preto sa musel zriecť pravého, dobrého a ľudského.“

„Nieto voľnosti bez jednoduchosti, bez pravého a dobrého,“ formuluje Tolstoj na druhom mieste osnovnú myšlienku svojho diela. Tieto tri idey pomohli Rusom poraziť votrelca, ktorý nemal tie tri cnosti. Tolstoj, ako znateľ ľudí a realista, považuje historickú osobu za takého človeka, ako každého vojaka. Čo teoretik Tolstoj je skeptikom, nešetriaci žiaden piedestál. Takzvaní „veľkí ľudia“ sú mu iba „etikety, ktoré dávajú deju meno“. „Miliardy príčin urobili to, čo stalo sa.“ „Chod svetových dejov závisí od zídenia sa vôle všetkých ľudí, ktorí sú pri diele.“ Preto Tolstoj málo cení stratégiu ako Napoleona tak i Kutuzova. Kňaz Bolkonskij myslí: „Čo tu môže veda vo vojne, pri ktorej okolnosti a podmienky sú neznáme a nemôžu byť popredku odsúdené, kde nemožno merať sily bojujúcich. Nik nemôže vedieť, v akom stave bude naša lebo nepriateľská armáda zajtra, nik nevie, jak silný je ten lebo onen sbor. Často, jestli napredku nenájde sa chabec, ktorý by zavolal: ,My sme odrezaní‘ a utečie, ale veselý človek, ktorý kričí ,urá!‘, je hodno 5000 mužov toľko, čo 30.000, ako stalo sa v boji u Schöngraben, a často 50.000 mužov utečie pred 8000, ako pri Slavkove (Austerlitz).“ Z románu vidno, že história nenie jednotvárnou hrou, nekonečne opätujúcich sa príčin a účinkov; ona je niečo tajného a hlbokého, často vyvádzajúceho na svetlo niečo celkom nového. V Kutuzovovi cení Tolstoj viac Rusa než stratéga, ktorý s taktom chytil sa diela a vycítil pravý moment, medzitým čo učený štáb sa mýlil. Kutuzov bol dosť silný pre svoj čas, on to cítil, čo každý vojak, on jediný poznal dôležitosť borodinského boja, tam kde všetci videli porážku, on videl víťazstvo. Tento moderný Fabius Cunctator, starobou skľúčený, spiaci pri poradách štábu, nemýlil sa: Borodino a Moskva zlomili silu Napoleona.

VI

„Ideálu jednoduchého, tichého heroizmu blíži sa junácky kapitán Tušin, generáli Dochturov, Konovnicyn. Hlavnými zástupcami falošného, teatrálneho heroizmu sú Napoleon a jeho generáli. Oni sú naplnení duchom svojej vlastnej veľkosti a nepremožiteľnosti. Postavy Alexandra I. a Napoleona sú len v kontúrach, a predsa reliéfno kreslené, práve ako i figúry francúzskych oficierov. Z osôb mien sú historické: dvorná dáma Anna Schererová, minister Speranskij a diplomat Bilibin. Poézii patrí Vasilij Kuragin s dcérou a synmi, Pierre Bezuchov, typický aristokrat kňaz Bolkonskij starší a jeho milá, oddaná dcéra Mária. Bolkonskij nenávidí Bonaparta a celý svet, sedí na dedine, spomínajúc staré, lepšie časy. Razom ukáže sa byť Rimanom, keď posiela syna Andreja do vojny. ,Podumaj o jednom,‘ povedal citno synovi, ,keď ťa zabijú, bude ma to staríka bolieť. Dozviem-li sa, že si sa nechoval tak ako syn Nikolaja Bolkonského, potom budem sa… hanbiť.‘ A kňaz Andrej, jeden z hlavných osôb románu, bojuje, miluje a padne nielen ako aristokrat rodu, ale i ako aristokrat srdca.“

„Hlavný záujem románu zosústredený je na proces vnútorného zjasnenia (Durchleuchtung) kňaza Andreja a jeho podivného priateľa grófa Pierra Bezuchova, dvoch reprezentantov tehdajšieho Ruska. Zjasnenie deje sa u oboch rozličnou cestou: u Andreja Bolkonského až na smrteľnej posteli, keď bol u Borodina smrteľne ranený, u Pierra vo francúzskom zajatí v Moskve pod vplyvom jednoduchého vojaka a sedliaka Platona Karatajeva. Oba, Pierre i Andrej, sú búrlivé prírody. Oni obidvaja prídu k tomu samému rezultátu: pokoriť sa moci pomerov a prozreteľnosti božej.“

Toľko cudzinec o velikom diele novej ruskej literatúry. Vo všeobecnosti nemožno s ním porovnať žiadne dielo nielen ruskej, ale vôbec celej svetovej literatúry. Na objem temer raz toľký román než „Anna Kareninová“ (okolo dvetisíc strán), je už samosebou obraz s figúrami, presahujúcimi životnú velikosť, je to al fresko gigantického ducha, velikej koncepcie — a čo ho vynáša nad všetko, je to národný epos o najslávnejšej epoche ruského národného, politického a vojenného života.

Ruský národný cit bol vždy živý v národe, ale tak živý ako magnetizmus v oceľovej podkove, zakiaľ ju ešte šúchaním neurobili magnetom. Rok 1811 — 1812 zobudil spiace city, a síce takou ráznosťou a energiou, že svet sa zatriasol. Pokoriteľ Európy, ktorý hral sa s korunami ako chlapec s marmanami,^[336] ktorý jedným pokynom ruky zhromaždil v Drážďanoch celý parter korunovaných hláv (generáli mali miesto na galérii) do drážďanského dvorného divadla, ktorý rozbil Prusko, dielo Friedricha „Velikého“, jedným pádnym úderom meča u Jeny, Rakúsko pokoril v Itálii i v dedičných zemiach, pochytal jeho generálov — tento veľký európsky vladár, spolu s pokorenými vrhol sa na osamotnelé Rusko s armádou 600.000 mužov, a vtedy polmiliónová armáda znamenala asi toľko, čo dnes jedenapolmiliónová. Pred ním ako orol vznášala sa jeho sláva a viera na nepremožiteľnosť jeho zbraní, s ním tiahlo celé súhvezdie generálov, deliacich sa s Napoleonom v lauroch víťazných, generálov bojovných, nie salónových šabličkárov, generálov ostrieľaných, na ktorých padali lúče napoleonovského génia. Tak veliké bolo obajanie^[337] mena jeho, že kňaz Bolkonskij, ktorý považoval ho za zlodeja a nepriateľa svojho, bál sa, aby nestala sa hanba v ruskom ťažení, aby na jeho jasnú postavu nepadla škvrna a neskazila v očiach Bolkonského svetlý ideál muža, hérosa a monarchu. Čítal som kdesi, že v tie časy v žiadnom ruskom dome nechýbala známa podobizeň „malého kaprála“ a víťaza pod pyramídami egyptskými. Od čias Alexandra Veľkého nestalo sa, aby jeden muž zosústredil v svojej osobe toľko moci, obajania, slávy, sympatií a akejsi bájnej vlády nad ľuďmi, ich srdcami a umami. On stal sa idolom miliónov a sám vysoko legitímny, aristokratický, bezúhonne rytiersky Alexander I. mal slabosť proti tomuto lajtinantovi na tróne.

A proti tejto hmotnej i duchovnej sile stálo Rusko samo, vyčerpané vojnami, nehotové, nevoľníctvom sputnané, ďaleké od západných vymožeností, s holými rukami, možno povedať. V Európe nik nebol v pochybnosti, ako musí sa skončiť alexandrovský nábeh na Východ! Každý mysliaci človek videl Napoleona nielen v zlatohlavej, bielo-kamennej mátuške Moskve, ale i v severnej Palmyre, granitovom gorode svätého Petra. A všetci mýlili sa s Napoleonom jednou velikou mýlkou. Oni nepoznali ruský národ, ako neznajú ho dnes. Jeden jediný manifest cára Alexandra postačil premeniť kabinetnú vojnu na všenárodnú, kde nielen slabá ruská armáda stála proti votrelcom, ale celý národ. Celý národ dostal jednu vôľu, silnú ako smrť, pevnú ako bessemerská oceľ: vôľu biť sa. A keď už biť sa, teda nie na žart. Život razom stratil cenu, stratilo cenu imanie, pokoj, slasť rodinná. Dokázané je, že jednotlivci mali pri požiari Moskvy miliónové straty a ani na okamih nepomysleli želieť nad stratou. Magnetizmus zobudil sa v podkove šúchaním Napoleona a účinkoval. Každé slovo zo zlatého prestola padalo ako blesk do más, lebo každé malo prichystané miesto v dušiach a srdciach. Kupectvo nieslo zlato, dvoranstvo a ľud životy na oltár národa, a to nie bez chuti a so sebazprením, ale s radosťou a triumfom, s citom vysokého vnútorného pôžitku. Čo stalo sa, je známe. Gigantický monolit, korunovaný anjelom, držiacim v ruke kríž na dvorcovom námestí v Petrohrade a chrám Krista Spasiteľa v Moskve sú viditeľnými pomníkmi roku 1812, a tretí, nie menej gigantický pomník týchto slávnych dňov je dielom Leva Nikolajeviča Tolstého, epos „Vojna i mir“. Neviem, či epos tohoto génia neprevyšuje zlaté kupoly moskovského chrámu výškou a dôstojnosťou svojich vznešených pomerov; či neprevyšuje vnútornými krásami a poéziou bohaté vystrojenie vnútorností chrámu nad riekou Moskvou, ale viem, že len epos tento možno prirovnať ku spomenutým pomníkom, a čo ho robí drahocennejším, je to, že je aere perennius, že ho nezrúti zemetrasenie, ani požiar, že má zabezpečené jestvovanie na veky večné alebo najmenej po tie ďaleké hranice času a priestoru, ktoré Boh naznačil žitiu národov slavianskych.

Ale mýlili by sme sa, keby sme hľadali veľkosť tohoto diela v nejakých kolosálnych, hugovských zväčšovaniach, v pátose a hrdinoch, v porážajúcich epizódach, činoch, „dotýkajúcich sa nebies báne“. Až na kontúrne kresby osôb historických (ktoré ale nikde nehrajú hlavný zástoj a prichádzajú len preto, že stýkajú sa s románovými figúrami, ničím nevynikajúcimi v dejoch a bojoch nad stredných ľudí, akých bolo v Rusku stá tisíce) román ide tichým krokom v nižších sférach, v rodinných salónoch, v ležení vojenskom, baví sa pri kapitánovi, strieľajúcom so svojou batériou a nestarajúcom sa o plány a všeobecný chod bitky, on spúšťa sa k obecnému vojakovi, k izvoščíkovi,^[338] k deve, túžiacej po svojom milencovi, postavenému prsami proti vrahovi. A títo strední ľudia, tieto typy, vybraté z miliónov podobných typov, nesú pri všetkej svojej obyčajnosti celý tok svetovej drámy; v nich zrkadlí sa všetko, čo dialo sa hore, tu i tam, vo všeobecnosti a v jednotlivostiach. Preto je toto dielo nie história, ale epos. Homér tiež nespieva o historickom v boji Hellenov proti Troji, on spieva: „Ménin Achilleos“, hnev Achillea, teda záležitosť podriadeného junáka a nie historického nosiča deja, ale v tomto privátnom, poetickom, úzkom zrkadlí sa celý veliký dej so svojimi historickými, kultúrnymi a etickými dôležitosťami a účinkami. Preto dielo Tolstého je čisto poetickým dielom a súčasne zrkadlí sa v ňom i to veliké, reálne, historické — a síce jasnejšie a vernejšie než vo všetkých dokumentovaných, pragmatických históriách a popisoch. Tak posiaľ v moderných literatúrach nepísal nikto. Už táto strana vyzdvihuje dielo na nedostižný piedestál. Je to vzor pravej epiky, ktorý román pozdvihol. Od časov stvorenia „Vojny i miru“ pre román povstala nová epocha; tento strašne unížený, nadužitý rodzaj literárneho tvorenia razom stal sa serióznym, dôležitým a velikým ako dráma! Nová „Iliada“ povstala, o akej ani nesnívali iné národy. Hlboký a široký ako Tiché more, prevýšil spôsobom tvorenia všetko, čo bolo stvorené v románovej literatúre. A jak je jednoduchý, skromný — ako Tiché more! Hladina, len hladina, ale na hladine koľkoraké menia sa odtienky, barvy, svetlá a tiene! Hlbina tajomná skrýva sa pod hladinou, ty ju cítiš, ty na ňu veríš, ty ju meriaš a nedomeriaš, ty v ňu hľadíš a nedohľadíš. Toto dielo robí na človeka dojem ako niečo organického, pošlého priamo z rúk samej prírody, pričom je všetko popredku premyslené, všetkému udelené miesto, účinok, úloha s takou dokonalosťou ako v živom organizme. Secírovaním pohubíš organizmus, možno rozborom pohubíš to, čo je v diele živého, organického. Len čítanie, autopsia môže tu pomôcť — a to čítanie originálu a nie oných biednych prekladov, ktoré mi prišli pod ruky. Každý úprimný Slavian mal by znať toto dielo — neznanie tvorí medzeru v jeho slavianskom vedení a cítení, tak ako slaviansky etnológ, žurnalista má velikú medzeru vo svojom duchovnom arzenáli, keď nepozná Danilevského. Málo je takých diel, čo by tvorili nezbytnú, nevyhnutnú armatúru v zbrojnici duchovnej. Sú mnohé, znamenité, potrebné diela, no ony môžu byť zamenené a suplované inými. Tieto dve diela nezamení a nezastúpi nič; neznáš ich, neznáš veľkú čiastku toho, čo nesmrteľne stvoril slaviansky duch.

Román počína sa v júli roku 1805, keď Napoleon stál v zenite svojej moci síce, ale už uspel vžiť sa v onú hrdú hybris, ktorá ho konečne zaviedla na Sv. Helenu. Ešte bol mier — ale na obzore stmievalo sa už. V mieri zakončí sa dej roku 1813 — 1814 — celá veľká dráma vyznie v šťastnom vozduší dvoch dobrých, čestných rodín. Vojna, vlastne vojny, tečú rovnobežne s mierom: v tamtých vidíme oné veliké prevraty duše národa, všetko to, za čo idú státisíce na smrť či doma, či v ďalekom kraji — tu poznáme nielen všetky ľudské súkromné záležitosti, osobné náruživosti, ambície, šťastie a nešťastie, ale i lokálny časový vozduch onoho veku, jeho zvláštnosti, jeho veľké zablúdenie i veľké cnosti.

VII

Prvá čiastka „Vojny i mira“ počína sa v júli roku 1885, v salóne vysokej dvornej dámy Anny Schererovej. V ňom na večierku poznáme nielen náladu časovú, ale i niektoré z hlavnejších osôb: kňaza Vasilija Kuragina, vysokého úradníka (ministra?), s jeho prekrásnou, ale neskôr padlou dcérou Jelenou, kňaza Bolkonského a jeho mladú ženu, taktiež Pierra, nezákonného syna grófa Bezuchova, jedného z najväčších a najbohatších veľmožov celej Rusi, niekdy veľkého človeka štátneho pod Jekaterinou. Títo dvaja poslední stoja v celom románe v centre interesov. Pierre je prvými riadkami nakreslený tak živo, že ho už človek nepopustí do konca. On bol vychovaný v cudzine i doma bez rodinných zväzkov, otca málo znal, pri tom všetkom nie je pustým, ačkoľvek málo určitým charakterom. Hlavné črty jeho sú: vnútorná dobrota, nepodporovaná prísnou mravnosťou, z čoho pochádza jeho kolotanie; potom neobyčajná schopnosť a záľuba v reflexiách polorozumových a polocitných, v akomsi rozumnom snívaní a snivom rozumovaní. Je to obor telom a dieťa vôľou, naivne krotký a rozladený, bez zásad, vlastne s mnohými zásadami, naučenými z Voltaira & comp., ktoré nijako nechcú prísť do súladu so životom na Rusi. Podobne rozladený, neveriaci, ale vysoko mravný, nervózny je kňaz Bolkonskij, tiež syn veľmoža z čias jekaterinských. On ešte viac oviaty je skepticizmom, rozšíreným francúzskymi encyklopedistami, nestroveným, pravda, uvrhujúcim dobrých ľudí v nedorozumenie a bôľne pochybnosti. Pierre robí na večierku mnoho starostí hostiteľke svojej, dvornej dáme Anne Schererovej, so svojím, ako ona myslí, „jakobinizmom“, lebo vyslovuje sa slobodne a nezná tón tak vysokého salóna. Andrej Bolkonskij je v ten večer nevrlý, a čo hlavné, studený k žene — jemu je ona ťarchou, lebo blížia sa časy, v nichž jemu mala by dostať sa úloha — tak si myslí. Veď on hovorí po večierku u seba mladému svojmu priateľovi Pierrovi: „Nikdy, nikdy nežeň sa, druh môj, to je moja rada, nežeň sa až po tú dobu, v ktorej môžeš povedať, že si urobil to, čo si vládal, pokiaľ neprestaneš ľúbiť tú ženštinu, ktorú si vyvolil, pokiaľ ju neprehliadneš jasno — ináč sa oklameš tvrdo a nenapraviteľne. Ožeň sa, až budeš na nič súci. Ináč sa všetko stratí, čo je v tebe dobrého a vysokého.“

V tom samom salóne stretneme znamenitú figúru Anny Michajlovny Drubeckej zo slávnej rodiny, ale chudobnej to kňahyne. Ona prišla na večierok, len aby u kňaza Kuragina prosila za syna Borisa, ktorého želala si vidieť u gardy. Ona je dobrá mať, hovorková, vtieravá a zná všade vpratať sa v diela, málo jej sa týkajúce.

Pierre dal slovo Andrejovi Bolkonskému, že nepôjde medzi kamarátov v tú noc. On žil v dome kňaza Kuragina a viedol s jeho synom Anatolom život veľkomestských svetákov, život hýrivý a bujný. No Pierre na ceste rozpomenul sa, že prv než Andrejovi, dal slovo Kuraginovi, že príde — i šiel.

V divokom krúžku Anatola nájdeme nové osoby. Okrem Anatola, každoročne potrebujúceho 40.000 rubľov na zábavy, je tam Dolochov, poručík semionovského pluku, veľký hráč, ruváč, ale vplyvný človek vo svojej sfére. Práve majú stávku: Dolochov ide vypiť fľašku rumu, sediac na karnise obloka, majúc nohy von a ničoho sa nedržiac. Tolstoj opisuje túto divú scénu so zaľúbením — jemu tu jedná sa o Dolochova. Hneď poznáme v ňom silného, ľahkého a pritom gavalierskeho muža; no táto pijatika zle skončila sa. Mladí ľudia spáchali proti policajtovi hrubý žart (Dolochov priviazal policajta na krotkého medveďa a hodil do rieky Mojky): za čo Dolochova degradovali na prostého vojaka, Kuragina a Pierra vyslali z Petrohradu.

V Moskve poznáme rodinu grófa Rostova, syn jeho, kadej Nikolaj, chystá sa do vojny, tak ako i syn kňažnej Drubeckej, Boris, jeho bratanec. Rostov má dve dcéry, Vieru a Natašu, a okrem toho dievča po sestre Soňu a viac menších detí. V grófskom dome otvorí sa nám podivný obraz detského života: mladí ľudia Nikolaj a Boris, dievčence, ešte deti — to všetko žije polodetským, polomládeneckým, nevinným, rujným životom. Najmä utešená a hneď zaujímavá je Nataša, decko excentrické, originálne. Už jej detské šialenie je tak príťažlivo pôvodné, že odokrýva rastúce krídelká duše nevšednej.

Druhý dom, čo poznáme, je dom grófa Bezuchova — sám veľmož leží na smrteľnej posteli a okolo neho ide intriga o — dedičstvo. Veľmož nemá zákonných detí — ale veľkú a blízku rodinu — a ako hovorilo sa, urobil testament. Pierre prišiel k umierajúcemu návodom a pod vedením neúnavnej Drubeckej. Scéna s umierajúcim nosí ráz veličenstva, pretrhaného dosť špinavými historkami kňaza Vasilija Kuragina, ktorý uspel priletieť z Petrohradu, aby, možno-li, testament bol zmenený. Kuragin totiž bol tiež jeden z kandidátov na ohromné dedičstvo po veľmožovi.

Vzdor všetkému po smrti grófa — nezákonný syn Pierre stane sa uzákoneným synom a grófom Bezuchovovým a dedičom najväčšieho majetku v celej ruskej zemi. Týmto faktom stane sa okolo Pierra taká premena, ktorú on nikdy neočakával. Všetky jeho pomery k ľuďom známym i neznámym razom dostali celkom iný tón, inú barvu. Ako „prvý ženích Rosie“ mohol voliť slobodne medzi kráskami tejže Rosie. Táto široká sloboda a nezaslúžená dôležitosť jeho osoby mala na duševný stav jeho nedobrý vplyv.

Aby sme ukončili s „mirom“, treba na Lysé Gory ku starému Nikolajovi Andrejevičovi Bolkonskému, ktorého vulgárna kritika volá „podivínom“. Ja na ňom nevidím podivína, ale človeka starých čias, slávnej doby, v ktorej účinkoval, ktorú činne prežil a teraz ocitol sa v novej ére, ktorú znal len cez oblok zatvorený na svojom statku, vidím veliký rozum, srdce dobré a bodré s príchuťou vrtochov, vlastných starostí. A krásnu dušu má tento „podivín“, a jeho srdce tak miluje syna Andreja a dcéru Máriu ako máloktoré, ačkoľvek Mária trpí pod vrtochmi tejto lásky. I junák je tento starec, i rozum má jasný ako deň! „Merzavci,“ povie, keď počul o nešťastnej bitke pri Slavkove (Austerlitz), „podleci, gubiť armiju, gubiť ľudej! Za čto? Sraženije, v kotorom poveli ubivať russkich lučšich (najlepších) ľudej i russkuju slavu.“^[339] A starec mal pravdu. Nebolo veru slávne ruským vojskám stať sa žrádlom pre Napoleonove delá pod „dispozíciami“^[340] „hofkriegsratu“^[341] viedenského, ktorého menuje kňaz Bolkonskij veľmi prípadne „hofs-kriegs-wursts-šnaps-ratom“;^[342] on je svedkom časov suvorovovských a politizuje so synom Andrejom, ktorý tiež uberá sa do vojny za adjutanta k samému hlavnokomandujúcemu kňazovi Kutuzovovi. Mária, dcéra Bolkonského, je nepekná, no hlboko citná devuška, vychovaná pod strachom prísneho otca. Krásne odoberá sa od svojho skeptického brata a prosí ho, aby prijal od nej na hrdlo obrázok svätý. Andrej uchádza z Lysých Gor, zanechajúc tam otca, sestru i tehotnú ženu svoju.

„Mir“ pretrhne sa a „vojna“ hodí do románu prvé svoje lúče. Ocitneme sa v ruských vojskách u Braunau, ktoré pod Kutuzovom mali pomáhať Rakúšanom proti Napoleonovi. A tu už počína sa oná teória tolstojovská: z jednotlivostí vystaviť celú budovu všeobecnosti. Neviem sa ináč vyjadriť, trebárs cítim, že to je nie to, čo chcem povedať. V armáde, čo prostého vojaka, stretáme Dolochova, patriaceho medzi prvých túzov zlatej mládeže petrohradskej, a tento Dolochov práve toľko osvetľuje ako sám Kutuzov, je práve tak dôležitý pre román i pre históriu oných časov. Opisy vojska, zvláštny charakter práve ruského vojska, celý duch a ruch v mužstve a dôstojníctve, postavenie Kutuzova v cudzej zemi pri cudzích, do diela pletúcich sa kabinetných stratégoch, to všetko už nie je román, ale epos, spojený s velikými črtami histórie, podivno strovenej v ume autora a zrkadliacej sa v jeho tvorbe ako slnko v tichom oceáne, len ľahko zvlnenom rannou brízou.

Rakúšanov pobili nehorázne a vzali Ulm! Mack prišiel ku generálovi Kutuzovovi na úteku — no jeho celá armáda skladala zbrane k nohám Napoleona. Mladého Rostova nachádzame v rote Denisova, „lichého“ gusára, Andrej Bolkonskij stojí pri Kutuzovovi a nahliada do stroja oných sfér, ktoré sú síce navrchu, ale nie vo všetkom príčinou toho, čo deje sa tam dolu v tých velikých masách. Andrej slúži spisovateľovi tým, že cez neho hľadí na plány stratégov, do antišambier mocných — Dolochov, Rostov, Drubeckoj, Denisov a iní udržujú nás v spojení so zdravým elementom vojska a tej masy, ktorá nesie na chrbtoch ťarchu i oných vodičov i celého diela.

Opis schöngrabenskej bitky, jedinej, ktorú možno nazvať víťaznou v celom nešťastnom ťažení, zase skveje sa tou nevysloviteľnou vlastnosťou, že všeobecnosť, celok, celý rozmanitý, článkovitý, konfúzny, zrakom a zmyslami vôbec neobjateľný priebeh bitky znázornený je malichernými, ako zdá sa, okolnosťami; tak batéria kapitána Tušina viac nám povie ako inde opis celých artileristických plukov, tak opis raneného Rostova, opis jeho citov a duševného rozpoloženia pri prvom ovoňaní pušného prachu prenesie nás celých v tú bojovnú atmosféru, podá nám bitku tak, ako ona je v skutočnosti, a nie ako si ju predstavujeme, alebo ako nám ju maľujú obyčajne maliari bitiek. Tam seká generál, ktorého chce alebo musí maliar osláviť, z koňa šabľou do nepriateľa ako do kapusty, v popredí vidno blízke grupy, vzájomne na bajonety napichujúcich sa ľudí. Toho vôbec nebýva — a jestli býva, nie tak.

Čo môže generál v takom boji, ako opisuje atak Tolstoj, vidno z nasledujúceho:

„Už blízko boli Francúzi, už kňaz Andrej (Bolkonskij), idúci radom s Bagrationom, jasno rozoznával uniformy, červené epolety, ba i tváre Francúzov (on jasno videl jedného starého francúzskeho oficiera, ktorý rozšírenými nohami v topánkach pridŕžal sa za kríčky a ťažko stúpal hore). Kňaz Bagration nedával nového rozkazu a mlčiac, išiel pred radmi. Razom medzi Francúzmi tresol jeden výstrel, druhý, tretí… i po všetkých rozstrojivších^[343] sa nepriateľských radoch rozniesol sa dym a zatrieskala paľba. Niekoľko našich upadlo guľami. No v tom okamihu, ako zahúkol prvý výstrel, Bagration ohliadol sa a zakričal: ,Urra!‘

,Urra-a-aa!‘ pretiahnutým krikom roznieslo sa po našej línii, i predbiehajúc kňaza Bagrationa i jeden druhého, nestrojnou,^[344] no veselou, oživenou tlupou bežali naši pod horu za rozstrojenými Francúzmi.“

S pomerne dosť šťastným schöngrabenským dielom končí sa prvá epizóda „vojny“ a román zase prejde do „mieru“.

VIII

Kňaz Vasilij Kuragin prišiel na myšlienku zviazať Pierra so svojou dcérou Jelenou, studenou kráskou, duchovne pustou. Anna Schererová pomohla: dobrodušný, zmyselne rozčúlený Pierre prišiel k žene, ani sám nevedel ako. Na večierku u Schererovej posadili ho k Jelene; „ona bola, ako vždy na večierkoch, v šatách, po vtedajšej móde napredku a chrbte hlboko vystrihnutých. Jej poprsie, ktoré vždy zdalo sa mu byť mramorovým, bolo mu tak blízko, že on svojimi krátkozrakými očami nevoľno videl živú prelesť jej pliec a šije. On cítil teplotu jej tela, zápach voňaviek a počul škripot jej korzetu. On videl nie mramorovú krásotu, tvoriacu celok i so šatami, on videl i cítil celú prelesť jej tela, ktoré bolo iba zakryté šatstvom“. Možno predpokladať, že manželstvo, v takom zmysle, takým povrchným, čisto zmyselným podnetom osnované, nemalo toho vnútorného kapitálu, ktorý jedine môže naveky spojiť dvoch ľudí. No Pierre ako lavína príťažlivosťou náhody a pomerov vrútil sa do priepasti tohoto manželstva.

Kuraginovi nebolo na tom dosť, on chcel i syna Anatola zaopatriť ženbou s dcérou bohatého kňaza Bolkonského, Máriou, nepeknou, no enormne bohatou nevestou. Jeho návšteva na Lysých Gorách neviedla k úspechu, sám Anatol našiel tam driečnu Francúzsku, spoločnicu Máriinu, a dal sa prekvapiť s ňou samou Máriou. Mária odoprela — k radosti starého kňaza, ktorý svojím bystrým, starým okom prezrel šviháka, prázdneho a nasprostého. I tu dokázalo sa, že kňaz Bolkonskij nie je podivín, ale znalec ľudí.

Rodina Rostovových radostne rozčúlená bola listom Nikolovým, kde píše svoje osudy, úspechy (on stal sa poručíkom, bol ranený, dostal georgijevský kríž). Táto rodina je tak milo opísaná, že cítiš a voniaš útulný familiárny život.

Na bojišti pripravuje sa nové dejstvo. Obidvaja cisári, Alexander i Franc, zjavia sa pri spojených armádach a Nikolaj Rostov zamiera láskou k svojmu hosudarovi, ktorého vidí pri veľkej paráde v Olomouci. Nevyrovnane opísaný je stav duševný mladého oficiera, milujúceho svojho cára tak ako milenku, ako nadzemskú bytosť. „Toľko umrieť, umrieť zaňho,“ dumal Rostov, keď videl cára s jeho krotkou, duchovnou krásou pred frontom svojej eskadróny. „Bože môj! čo by sa stalo so mnou, keby sa na mňa obrátil. Ja by zomrel od šťastia.“ Keď vojsko kričalo „urrah!“, Rostov kričal zo všetkých síl, želajúc si uškodiť tým krikom, len aby vyrazil svoje oduševnenie za hosudara.

Bola vojenná rada pred bitkou u Slavkova, na nejž boli obidvaja cisári, všetci členovia hofkriegsratu. Kutuzov odrádzal od generálnej bitky, no mladší ho prehlasovali. Kňazovi Andrejovi popredku povedal, že bitka bude prehraná. Menovite Dolgorukov chcel rozhodnú bitku a ešte viac rakúsky generál Weihroter, predstata slovutného hofkriegsratu, nadutý, nespôsobný antichambre-genove^[345] rakúsky. Dľa „dispozícií“ tohoto nesúceho človeka išlo potom 21.000 Rusov na smrť a 8000 Rakúšanov padlo mŕtvych a ranených.

Opis bitky u Slavkova zase nás plní obdivom, ako vie Tolstoj zobraziť to, čo vymyká sa vlastne opisu a vôbec umeleckému znázorneniu. On prvý raz predstaví nám Napoleona v celej jeho skutočnej sláve i teatrálnej napuchnutosti. Zaujímavé je, ako dal Napolen znak k otvoreniu bitky:

„Bolo 9 hodín ráno. Hmla hustým morom rozostlala sa po nížinách, no pri Šlapaniči, na vŕšku, na ktorom stál Napoleon, okrúžený svojimi maršalmi, bolo celkom svetlo. Nad ním bolo jasné, modré nebo, i ohromná guľa slnka kolísala sa na povrchnosti mliekového mora — na hmle. Nielen všetky francúzske vojská, no sám Napoleon so štábom bol tak blízko našich vojsk, že mohol prostým zrakom rozdeliť pešiaka od konníka. Napoleon sedel o niečo napred svojich maršalov na malej, šedej kobylke arabskej, v modrom kabáte, v tom samom, v ktorom bojoval v Itálii. On nemo pozrel na chlumy, ktoré akoby vystupovali z mora hmlistého, po ktorých zďaleka pohybovali sa ruské vojská a počúvali streľbu v húštine. V ten čas ešte chudé jeho líce nepohlo sa ani jednou muskulou: blýskavé oči boli upreté nehybne na to miesto. Ruské vojská už čiastočne spustili sa do húšťavy k rybníkom a jazerám, čiastočne zanechávali pracenské výšiny, ktoré on chcel napadnúť a ktoré považoval za kľúč pozície. On videl uprostred hmly, ako v priehlbine okolo dediny Prac smerom k húštine pohybujú sa a blýskajú bajonetmi ruské kolóny, a jedna za druhou skrývajú sa v mori hmly. On videl, že Rusi (dľa dispozície hofkriegsratu) oslabujú svoje centrum a že je ono už dostatočne oslabené, aby ho mohol napadnúť. No on nepočínal bitky. Bol deň jeho korunovania. Pred ránom bol zdriemol na niekoľko hodín a zdravý, veselý, svieži, v tom šťastnom rozpoložení ducha, v ktorom všetko zdá sa možným — všetko podarí sa, sadol na koňa a vyjechal^[346] do poľa. On stál nepohnute, hľadiac na výšiny nad hmlou, a na chladnej tvári jeho bol ten zvláštny odtienok pyšného, zaslúženého šťastia, ktorý býva na tvári zaľúbeného i šťastlivého chlapca. Maršali stáli za ním a nesmeli hatiť ho v jeho pozorovaní. On hľadel raz na pracenské výšiny, raz na vyplávajúce z hmly slnko. Keď už slnko celkom vyšlo z hmly a oslepujúcim bleskom chŕlilo po poliach a po hmle (akoby len to čakal k počatiu bitky), on sňal rukavičku z krásnej bielej ruky, dal ňou znak maršalom a oddal rozkaz počať bitku. Maršali so svojimi adjutantmi poskákali na rozličné strany a za niekoľko minút bystro pohli sa hlavné sily francúzskej armády k tým pracenským výšinám, ktoré viac a viac uprázdňovali ruské vojská, spúšťajúc sa naľavo v húštinu.“

Je toto dobrý obrazec Tolstého skvelých opisov, jednoduchosti jeho vyslovenia, plastiky a gracióznosti. No i do duše Napoleonovej nazrel, on vidí to, čo dávno udalo sa, v historickej a poetickej vernosti, on na kostru historických faktov navešia mäso živé a muskulózne a dá mu živý tuhý inkarnat, naleje krvi do suchých žíl. Historický román je vlastne faloš sám sebou. My i dnešný život ťažko vieme opísať, ťažko vieme vykerovať sa falše, keď píšeme o tom, čo vidíme denne, čo sami sme precítili. Spisovateľ historického románu je ďaleko v ťažkom položení — alebo vlastne v ľahšom, — lebo čo nám nalže, musíme uveriť. Ale v tých lžiach je málo pravej poézie. Ešte smiešnejšie sú romány z vekov pradávnych v tomto punkte. Ony nemajú viac ceny než verneovské fantázie o ceste do stredu zeme.

No Tolstoj vykeroval všetky slabosti historického románu, asnáď preto, že píše o ľuďoch predsa len blízkych i vekom, dľa ústneho podania i ohromného štúdia, ale hlavne preto, že to vlastne nie je ani historický román. Je to v epos premenená história, lebo na úzadí dobre pochopenej histórie, odohráva sa dráma ľudí blízkych, súkromných, pri nichž nemôže byť lživého pochopovania. Napoleona a Kutuzova napr. Tolstoj len natoľko berie do románu, nakoľko ho musí a môže poznať — on nerobí z neho privátnu osobu, nevťahuje ho do románovej čiastky svojho diela. I z horeuvedenej prekrásnej scény pred bitkou u Slavkova vidíme pravdu našich slov. Tak i historici opisujú Napoleona, taký stojí pred nami i z diel Thiersa — no, že Tolstoj dal mu život a barvu, že predviedol nám ho ako dýcha, hľadí a bielou od rukavičky oslobodenou rukou rozhoduje osudy státisícich — zato je Tolstoj umelec; nikdy nikto tak nespáril históriu s poéziou, pravdu reálnu s pravdou estetickou. Jestli menujú historika prorokom, čo nazad hľadí, teda to stojí trojnásobne o Tolstom. K obnoveniu a oživeniu starých, pre nás mŕtvych čias treba viac než veda historická, treba intuície, treba génia, ktorý vycíti akýmsi šiestym, nám smrteľníkom obyčajným nepochopiteľným zmyslom také veci, o ktorých mlčia dokumenty a všetky archívy. Nasleduje strašná bitka. Kutuzova raní do tváre, ruská armáda ustupuje sčiastky v neporiadku. Kňaz Andrej Bolkonskij, vidiac pred tvárou Kutuzova v neporiadku retirovať ruské kolóny Apšeronského pluku, vidiac Kutuzova v strašnom bôli pre taký obrat — naraz podumal, že teraz prišla preňho tá osudná chvíľa, ktorá len raz v živote blysne, chvíľa, kde sa preslávi a vynikne, ako Napoleon na moste u Arkoly. I vzal zástavu, ktorej nosiča zabila francúzska guľa a skríkol detsky, prenikavo: „Rebiata, vperiod!“ („Deti napred!“) A skutočne on celý batalión zastavil a obrátil tvárou k vrahom. „Kňaz Andrej s bataliónom už bol dvadsať krokov od dela. On počul nad sebou neprestajný piskot gúľ a neustajne sprava i zľava ochkali a padali vojaci… Kňaz videl zápas dvoch artileristov a bol zvedavý, ako sa to skončí. Ale on už nevidel. Akoby ho bol niekto silnou palicou uderil po hlave, jeden z blízkych vojakov, tak sa zdalo. Bolelo to trochu, a hlavne bolo to nepríjemné preto, že táto bolesť odťahovala jeho pozornosť od toho, čo chcel vidieť. ,Čo je to? mne sa nohy podlamujú,‘ pomyslel a padol na chrbát… Nad ním nebolo ničoho, okrem neba — vysokého neba, nejasného, ale predsa nevymerateľne vysokého, po ňomž bežali šedé oblaky. ,Ako ticho, spokojne a slávnostne bežia tie oblaky — nie tak, ako ja som bežal… ako som mohol nevidieť predtým to vysoké nebo? Áno, všetko je klam, okrem toho vysokého neba. Ničoho, ničoho niet, okrem toho neba‘…“

Kňaz Andrej ležal ranený na slavkovskom poli a upadol do plenu Francúzom, sám Napoleon mohol nad raneným previesť svoj komediantsko-veľkodušný čin, že ho dal pod opateru svojho telesného lekára Larreya.

Tým končí sa prvé dejstvo Tolstého gigantickej tetralógie. Takého človeka niet pod slnkom, ktorý by, prečítajúc s umom a vniknutím do veci, prvé dejstvo toto, zdržal by sa od ďalšieho čítania. Človek je celkom pod čarovným vplyvom básnika a musí tak cítiť a tak myslieť, ako on velí.

Všetko je pripravené v tomto prvom zväzku, korene všetkého, čo potom vyrastie, sú už tu; tu sú všetky klíčky, ktoré vyrazia neskôr čo rastliny. My, ktorí pokulhávame v podobnom tvorení, žasneme nad ohromným kapitálom duchovnej práce, ktorá mohla mať taký rezultát, také ovocie ako toto dielo.