ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako sme mohli vyrozumieť z týchto zápiskov, ja som si bol umienil, že si lepšie prezriem polohu veľkej vody a poprezerám kraj, čo je okolo nej.

Táto snaha je cele prirodzená. Býval som častejšie, neraz i dlhší čas na jej brehoch. Ovieval ma jej vzduch, nie div, že by bol rád pristúpiť bližšie jej tajom, podvihnúť závoj, ktorý ich zahaľuje.

Hľadal som miesto, skadiaľ by bol najlepší pohľad na pleso. Chodil som na vrchy, z ktorých je výhľad naďaleko, vyšiel neraz na grúne cerra Buenos Aires, napríklad na ten, čo je obrátený na východ, i na druhý, čo má výhľad na sever: vyzeral som, čo sa robí na veľkej vode, ale nevidel mnoho ani na jednej, ani na druhej strane. Ak bol grúň ten, čo je obrátený k Punta Avellaneda, videl som kus kanála, čo ide okolo Punta Bandera, i kus plesa, čo sa prestiera k východu, tratiac sa kdesi medzi kopcami pampy. Na strane, kde je Avellaneda, sú za vodou vrchy, vyššie než cerro Buenos Aires, mnohé pod snehom.

Predstráž Cordillery je z tej strany; prechodí nižšie, na východ, vo vrchy menšie, viac bralá, podobné tomu, čo ide od Bajady. Pleso, čím ďalej od vrchov, podobá sa väčšmi malému moru. Je často veľmi tiché a pokojné. Na ňom neraz vídať biely útvar, ľadové vrchy, čo sa dali na cestu dolu plesom. Idú pomaly a sotva zájdu ďaleko, ich sláva netrvá dlho. Sú zhotovené z netrvácej hmoty. Letné slnce a teplé vetry ich roztopia v krátkom čase.

Vyzeral som často, či nezazriem druhé útvary na vode, no nemohol som zazrieť ničoho. Zdalo sa mi, že sa černie čosi neďaleko brehov z tejto, indy z tamtej strany; niekedy sa mi ukazovalo, že sa to, čo vidím, hýbe. Ale zakaždým vysvitlo, že som sa klamal. Balvany vyčnievajú na niektorých miestach z vody: bohvie skadiaľ sa zvaľkali do nej, zavádzať pozorovateľa, že sú čln, alebo práve loď, za ktorou číhal. Klamú ho, že sa hýbu, a ono je pleso, čo sa vlní; vlna naháňa jedna druhú okolo skál a oko sa klame, prenáša pohyb na balvan, urobiac ho loďou.

Brehy z tejto strany plesa ukazujú sa z grúňov názorne. Kopce, čo sú na pampe, sa uľahnú, sťaby sa urovnali. Pampa sa predstaví ako roveň, sťaby bola na dlani. Proti predhoriu Avellaneda je v brehu značný výkrojok; pleso akoby sa chcelo vtisnúť pod samé grúne cerra Buenos Aires a poumývať im nohy. Nemalo sily prebiť sa pampou; ostalo ustaté tak akosi na polceste. Akokoľvek vykrojilo si z brehov hodný, okrúhly kúsok a urobilo zátoku. Do nej pleso bije tuho, keď sa nahnevá pod šľahmi vetra. Vietor na brehu je čerstvý, neustatý: len čo sa bol vyrútil z Cordillery, a preletel tesným kanálom. Hádže sa neraz besne na otvorené pleso, že ho preberie z driemot.

Od toho zálivu sa zasa pochlapila pampa, že jej robia krivdu. Vzala svoj šedivý punč, trochu obnosený, rozostrela ho naširoko, vraviac: „Toto všetko musí byť moje.“

Potkala ju trochu nehoda, ako sa stáva tým, čo si mnoho trúfajú. Punč nevystačil pokryť, čo si osoboval. Rozťahoval sa priveľmi, väčšmi, než z neho vystalo. Začal sa trhať, kým sa na obrube nepotrhal celý. Visia tam na ňom strapy a franforce, spomedzi nich sa posmešne vyškiera pleso. Ale nielen na obrube; mohlo by sa to považovať za cifru. No ako sa rozťahoval priveľmi, popustil i na prostriedku, urobilo sa v ňom niekoľko väčších dier; cez ne zas sa škerí voda, vyjedá ich, obrába im brehy, aby vyšli okrúhle ako svedčí. Punč nevystačil ani do Angostury: pleso sa zas vohnalo do pampy, vykrojilo z nej pekné koleso, vlastne pol kolesa; bolo by zašlo až neviem kam, nech sa nebúši do Friasa. No ten sa rozkročil a povedal veľkej vode veľmi odhodlane: „Potiaľto, a ani kroka napred!“

Pleso sa zháklo pred takým chlapom, ako je Frias, ale sa vyvŕšilo na punči. Pri návrate mu vyhrýzlo veľký oblúk, zas sa vožralo doň. Prišli ľudia na člnoch, ba i loďkách na toto miesto a riekli: „Aký je tu pekný prístav! Vietor nemá prístupu, čo duje od Cordillery, a nám bude dobre.“ A urobili si z toho oblúka veľmi pekný prístav. Je v zátiší od vetra. Otvorený je v tú stranu, odkiaľ vetry nedochodia, a hádam ešte väčšmi preto, že sa punč na tomto mieste nahúžval a urobil hodne dosť hlbokých fercov a záhybov s vyvýšeninami. Tie zadržiavajú vietor, ktorý by ináč búchal do prístavu, idúc doňho pampou, keby ho tie vyvýšeniny neodbíjali.

Toto preorávanie medzi plesom a pampou, prechmaty, čo pášu a protivne, čo si robia zem a voda — máš pred sebou jasne sťaby na dlani, keď pozeráš z grúňa. Je to pekné divadlo a zaujímavé. Ale žiadosť človeka je nenásytná. Napásla oči zďaleka, chce sa poprizerať zblízka.

Vybral som sa teda na pleso v prvé dni pobytu na týchto stranách. Nikomu som sa nezveril, čo mám v úmysle, aby bol slobodný vo výskumoch.

Bolo okolo siedmej ráno. Času do poludnia nadostač, ak by bolo treba, mohol som si ho vziať i do večera. Nikto ma nevidel; ľudia boli v pajte; práve sa začalo strihať. Majster umýval riad, nemal kedy vyzerať po dvore, čo kto robí.

Prišiel som pomaly na laz, pustil som sa smerom, ktorý bol najlepší, rovno na otvorené pleso. Stadiaľ bude iste najlepší výhľad. Hodil som sa trochu napravo; okrúhla lagúna ostala hodne naľavo. Mal som pred sebou pampu. Hneď si začala zahrávať so mnou, vodiť ma za nos. Myslel som si, že som hneď na mieste, len prejsť vŕštek. Za vŕštekom prišlo údolie, za ním sa ukázalo zase návršie, za ním dolinka, za ňou akési hôrky, zas na stranu akési močariny, celé zarastené vysokou šašinou. Z nej pošíval majiteľ kuchyňu a domy na podniku. Nepoznať, že by ju boli od tých čias kosili alebo trhali. Medzi ňou hmýria sa kŕdle kačíc a iného vodného vtáctva. Je mnoho akýchsi čiernych neveľkých kúr, ako ich vídať v močiaroch okolo Karvína. Hôrky sú vycivené a preriedené. Stromy zakrpatené, len na končiaroch živé, ako boli i okolo rio Mitre. Ani toto miesto sa nezapáčilo hore; iste preto, že je vystavené prudkým nárazom vetra. Ani jeden strom sa neopovážil vypnúť a rozložiť sebavedome korunu. To sme videli len na miestach, kde sú hory väčšie a stromy sú v spoločnosti.

Z týchto hôrok bolo neraz čuť ryčanie, tuhé a sipľavé. Bujak tak ryčí, keď by nedbal hlásať naďaleko, že je tu, ale hlas mu zlyhá, lebo by sa chcel vystatovať väčšmi, než môže. Hoci sú hôrky blízko, ničoho v nich nevidno. Statok, roztratený na týchto stranách, uchýlil sa do hôrok, hádam pred horúčavou.

Dostal som sa naveľa na pleso. Predo mnou sa prestiera jeho hladina. Lenže jej je len toľko, čo nestačia skryť briežky a kopce, predhoria a výbežky pevniny, ktoré vbiehajú hlboko doňho.

Vidno brehy Avellanedy, na nich sa dá rozoznať veľmi málo. Podrobnosti zatušuje diaľka. Na predhorie je stadiaľto omnoho ďalej, než ako sa mi bolo ukazovalo z grúňov. Výhľad dolu plesom mi odobrala pampa a kopce, čo sa vlnia až k vode. Mier tu panuje úplný, akási sviatočná tichosť.

Vyšiel som na osamelý balvan, čo bol na brehu a rozhliadal sa obzorom, ale ani zo skaly nie je veľmi otvorený. Obrátil som sa radšej k bližším predmetom. Urobil som i ja, čo robia všetci, ktorí prídu prvý raz k moru.

Voda plesa je studená. Pri brehu je cele čistá, veľmi dobrá a chutná, ako ktorákoľvek na týchto stranách. Z diaľky vyzerá akoby zamútená, ale v pohári je priehľadná a veľmi čistá. Rýb tu nevidno, ani rakov; mušlí a druhých takých živočíchov, ktorými sa hemžia napríklad brehy mora na Adrii, tiež nieto. Niektorí tvrdia, že je v plese hojne rýb, menovite sumcov, ktoré vraj boli sem niekde osadili. Kto to bol, kedy to urobil, nedozvedel som sa nikdy. V plese nevidel som nikdy loviť ryby, bárs v potokoch ich je mnoho. Volajú sa truče, chuťou sa ponášajú na kapra, ak ho chovali v bahnatých rybníkoch. Podobajú sa našim hláčom, iba že sú veľké.

Pleso bez prejavov života, hoc čisté a vody chutnej, je na brehoch predsa len trochu smutné. Na mori môžeš stráviť hodiny a máš na čo pozerať, nájdeš vždy niečo nového, čo sa v ňom hýbe a žije, ba čo sa v ňom len povaľuje nehybne. Len pomyslime na sépie, ako plávajú v jeseni na hladine, sťa kvety s otvoreným kalichom a rozostretými tykadly, alebo na čierne ježovce, čo ležia na dne sťa gule.

Na inom poli činnosti nemôžeme povedať, že by bolo mŕtve; práve vidíme, že je pohyblivé; mohli by sme mu vytknúť, že hádam až priveľmi. Nie je ani chvíľku v pokoji, aby si oddychovalo, alebo zaleňošilo, ako niektoré plesá alebo lagúny. Vlnky si pohrávajú jednostaj. Ich čľapot je krotký, ale vidno, ako sa indy rozbúri i táto voda. Okolo brehu vidno čiaru na tri-štyri metre od vody, sťaby ju bol vytiahol na šnúre; v tej čiare sa naukladalo všeličoho: trávy zamúlenej, dávno vysušenej, raždia, konárov, drúkov, ba i celé stromy. Ani to už nie je čiara, ale ozajstný plot alebo hať. Nejeden strom má peň i korene, ako ho bolo vyvrátilo.

Odkiaľ to všetko poznášala voda? Či je ako povestný obchodník, čo chodí po meste a dedinách a skupuje handry, pľundry, všakové haraburdie a obnosené šatstvo, čo poznáša a ukladá do svojich skladov? Doniesla ho iste zďaleka, toto haraburdie. Zobrala ho nebodaj tamdnu, odkiaľ vychádzajú kanále, na úpätí brál a hôr, pohrávala si s ním cestou i tu pri brehu, kým sa jej nezunovalo a nevyšmarila nepotrebnú chamraď na breh.

Budú tamdnu tuhé búrky a vetry, keď sa raz strhnú. Lámu nielen konáre, ale vyvracajú buky z koreňa a hádžu ich do vody. Najhoršie, že sa strhnú znezrady, nedajú sa ohlásiť ničím, ako robia búrky na mori: už či oblakmi, alebo vtáctvom. Ostatne o vtáctve darmo by sme hovorili. Na otvorenom plese nevidno čajok, ani iného vtáctva. Iste si hovie radšej na tichých lagúnach, malých vegách a vypása ich. Na plese sa mu nepáči, azda pre vetry a časté búrky.

Pobrežie je vyložené štrkom, na miestach drobným pieskom. Skaly sú žulovité; vápenca tu nevídať; ak sa nájde, nájde sa zriedka. Pekné kvarce nájdu často okolo plesa, ale piesok jazera a ani piesok väčších riek, čo doň vtekajú, neobsahuje zlato. Ani veľká hať piesku na rio Mitre neobsahuje vábnej látky, za ktorou tak usilovne ideme.

Vcelku sa tu sedí clivo, keď si takto sám a dívaš sa na tento biely svet, nadíde ťa pocit osamenia. Temer by si mal vôľu zaspievať: „Pri vodách tvojich, ó, Babylon…“^[48]

Smútok ti veru neprejde ani pri pohľade na druhú stranu. Cordillera vysotila predstráže, niektoré už s bielym temenom, na bokoch im vystávajú braliská. Ponášajú sa na zrúcaniny hradov. Medzi dvoma dlhými vrchy, čo idú skoro do samého plesa akosi rovnobežne jeden s druhým, vtisla sa úzka dolina. Otvára rovno na pleso bránu medzi dvoma piliermi. Vráta vedú do dlhočiznej chodby, čo nemá krovu; dujú do nej vetriská po milej vôli, odhora sa leje voda. I teraz, hoci je tu slnce, lejak rozostrel svoj závoj. Chodba vychodí naslepo. Preložil sa v nej priekom vrch, má temný kepeň hory na pleciach a bielu čapicu na hlave.

Punta Avellaneda odetá je z tejto strany horou, iba okolo brehov vidno čosi pampy. Medzi horou čnejú i na nej braliská, sú akési biele, možno preto, že hora okolo nich je tmavá. Vsotila ďaleko do plesa dlhý nos, sťa lemeš na pluhu, čo sa vbára do oráčiny. Ním si iste preorala cestu v plese, sebe a celému polostrovu, ktorému sedí na hlave. Od konca nosa až na hrebeň ide temer rovná čiara, vystupuje strmo dohora, jej temnota sa odráža ostro od neba, ktoré je zasa zavalené chmárami.

Zobral som sa spiatky. Znepokojila ma samota, nápadná tichosť kraja. Dal som sa napravo, čosi viac, než na ceste semka, že som prišiel ešte bližšie hôrkam. Pampa je väčšmi zvlnená, než naľavo. V údolí sa pasie neveľká črieda lichvy. Statok zdvihol hlavu, stojí nehybne. Díva sa pozorne na mňa, akoby môj zjav bol niečo nevídaného. Poniektorý jednotlivec zabudol i žviakať od divu; chlpy trávy mu trčia z nehybnej huby. Všetko nadstrčilo uši dopredku; hľadí na mňa uprene; iste si nevie vysvetliť, čo to za nový zjav v pampe.

Pri tomto kŕdli je tiež čierny bujak; mrmle a hundre; možno sa mu nepáčia návštevy na jeho ralej. Pri osamelosti nadišiel ma i pocit neistoty, vedomie nepatrnosti a slabosti. Vyjasnilo sa mi akosi tuho, aká som nepatrná hračka v ruke náhody. Či je to nie číra náhoda, že byco vyhráža a dudre a nevyrúti sa odrazu? Možno sa mu lení, hádam sa mu protiví zapodievať sa so mnou. Z hôrky zas sa ozýva sipľavé ryčanie, teda druhý bujak i tam. Blúdim vlastne medzi lichvou, prekážam jej a pripravujem o pokoj. Pocit nevládnosti a nepatrnosti ma zaujal, čosi ma hnalo, aby bol čím skôr preč stadiaľto, niekde za kopcom. Utekať by nebolo múdre, ale ponáhľať sa nie je zakázané a neškodí. Vzal som si do ruky papek, čo som práve našiel, dlhý a nie veľmi hrubý, bol viac ako dlhá pastierska palica. Cítil som zaraz, že som bezpečnejší a vládnejší.

Hoci sme istí sebe, predsa nás nadídu chvíľky zoznania, čo a koľko sme vlastne hodni. Hľadíme ho zmierniť, aby nás nepritlačil celkom do prachu, a pričiníme čo-to postave. Tu si podložíme vysoké opätky, indy si postavíme na hlavu vysoký klobúk. Niektorý si postaví na ňu kučmu s dlhým perom, ak nie práve chochol z kohútieho peria alebo pštrosieho. Niektorý si zastrčí štetku zo srsti alebo chvost z tetrova za klobúk. Aby bola ruka mocnejšia, opášu si šabľu okolo bedár. Ja, aby mi ruka bola dlhá, vzal som do nej dlhý papek. Každý hľadá, čím zatušiť nepatrnosť a nevládnosť. Ja som si vybral spôsob najstarší a najľahší zo všetkých: papek je málo hoden, len na oheň súci, ale ho nespálili, iste nebol naporúdzi. Mne sa predsa zišiel, nebol som malý a nepatrný ako prvej. Obecenstva bolo hodne, čo som postretával; krotké kravy sa tiež dopratali na neveľkú vegu, s nimi je veľký čierny byco; zase hundre, ako obyčajne, ale ho neberiem vážne, od tých čias, keď lízal soľ z dlane a prezradil, že čert nie je taký čierny, ako sa ukazuje.

I naša tropilla si tu hovie a odpočíva na vavrínoch. Na mäkkej tráve Punta Bandera začali sa hrany vyrovnávať. Neokrôchaná Pepa začína byť čosi okrúhlejšia. Elektrike počínajú sa ukazovať na bedrách jabĺčka. Tropilla pozerá na mňa zadivená, hoc sa nahľadela na mňa dosť po tieto dni. Iste i ju zarazila nepatrnosť zjavu, že som sám, bez spoločníkov na ohromnej pampe. Nepatrnosť bude jej biť väčšmi do očú, že idem peši, ako tu nechodia. Keby šiel na koni, statok by si ma ani nevšimol; chlap na koni je v kampe niečo cele obyčajného a všedného.

Začalo mi byť horúce, chôdza rozohrieva, prichodilo sa vyzliecť z kabáta a prehodiť ho cez plecia.

Spoza briežka ukázal sa mi akýsi sťažeň a na ňom kačimba,^[49] krátka drevená fajočka. Fajočka obracia krátky rovný pipasárik tu na jednu, tu druhú stranu. Pár krokov, sťažeň sa zodvihne dohora, pod ním vykukne spoza hrebeňa briežka i samé teleso člna. Nie veru, paluba je to nie, ale ozajstné brucho. Je dosť bachraté a zaokrúhlené. Krátky pipasárik sa obrátil rovno ku mne, a keď som vyšiel na briežok, vidím neďaleko pštrosa. Ide pomaly, z nohy na nohu, toľko, koľko treba, aby ho nedohonil. Obzerám sa po zemi dookola, či mu niekde nezazriem hniezdo, či som ho azda nezduril z neho, ale nevidno nikde nič takého. Iste si vysedával v tráve naprázdno, nie v záujme potomstva. Vo mne vzbudil predstavu lode so sťažníkom, ktorý sa obracia. Hlava jeho sa ponáša naozaj na krátku fajočku, ktorá je na sťažni, keď má krok vystretý.

V dolinke, do ktorej sme vošli, bolo ich viacej, päť alebo šesť; tri boli menšie a dva veľké, urastené. Iste lanská rodina ešte, drží dovedna i toho roku. Veru akosi málo ich vyšlo z lanského hniezda. A možno ostatná mládež sa rozpŕchla, zbehla rodinu a založila si vlastnú domácnosť. Pri mládeži vídať neraz snahy za samostatnosťou a slobodou, ako sa zjavia prvej, než by patrilo. Kráčajú si veľmi pokojne predo mnou, iba čo sa obzrie tu i tu jeden alebo druhý zo starších, čo robím, či nemám niečo za lubom, prekvapenie, alebo azda úskok. Vidiac, že idem krokom riadnym, podopierajúc sa na palicu, neponáhľajú sa, ale idú si tiež z nohy na nohu cele pokojne.

Vyznela ozaj divne táto čiastka mojej prechádzky, sťaby sa bol dal morky pásť. Veľký pštros v rozmeroch ohromnej pampy scvrkne sa ako nič na význam moriaka a chlap, čo ide za ním, na chlapčeka, čo ho vedie na pašu. Hotovil som sa, že ich poženiem pomaličky pred sebou na samý podnik, nech sa zadivia, čo som zajal v kampe.

Keď sme prišli na lazy, z ktorých sa ukázali domy a stavby podniku, môj kŕdlik urobil znezrady vejár, rozpŕchol sa na všetky strany. Veslujú krídlami, ako je už ich obyčaj, keď bežia; urobili okľuku a vrátili sa za briežok, sťaby sa boli zriekli, čo idú urobiť. Obrátili sa pampou napravo, kde sa belie neveľká lagúna v jednej kotline; lagúna je už vysušená; na jej dne belie sa hlina, možno i soľ, čo voda navymývala zo zeme a uložila na dno.

Pred kuchyňou bol Manuel, priťahoval koňovi široký podbrušník zo sedla. Vidno, vyberá sa do kampa, možno zajať oviec pod nožnice.

„Čo takého?“ spýtal sa ma. „Z pajty?“

„Veru nie, z plesa,“ odpovedal som mu sebavedome.

Prestal sťahovať koňa, pozrel na mňa v obdive.

„A čo ste tam robili?“

„Len tak, prizrieť sa, ako vyzerá, či nieto čo zvláštneho.“

„Hm, a čo bude takého? Pampa ako pampa. A kôň? A či vám utiekol azda?“

„Aký kôň? Ja som koňa nevidel,“ odpovedal som mu.

Podišiel ku mne, koňa nechal tak. Vo dverách kuchyne zjavil sa majster. Jeho okrúhla tvár bola okrúžená vlasmi, čo trčia na všetky strany.

„A vy ste išli bez koňa na pleso!“ zvolal Manuel zarazený.

„A prečo by nie, pán Manuel?“

„Nuž odpusťte, ja sa vám nejdem starieť, každý vie, čo robí. Ale druhý raz by vám neradil ísť pešo.“

„Azda je čo zlého, keď sme peší?“ spytoval som sa ho.

„Čo ako, u nás nie je obyčaj! Statok sa naučí vidieť na koni ľudí a bojí sa. Chlap je už len inakší, keď je v sedle. Nedíval sa veľmi na vás?“

„Lichva sa mi hodne prizerala,“ priznal som sa.

„I lichva tam bola?“ zadivil sa Manuel.

„Nešli kravy na vás?“ zastarel sa i kuchár. „Neraz vyprevádzajú, keď vidia, čo sa nenaučili vídať.“

„Stáli iba a pozerali, bujak hundral ako obyčajne.“

„Máte šťastie, že vám dal pokoj!“ zvolal Manuel. „Náš statok je krotký, ale po hôrkach bývajú i divé kravy.“

„Ryčal i bujak v hôrke,“ poznamenal som ja.

„Dobre, že vás nevzal na rohy,“ zamiešal sa majster. „Mohol vás poobháňať. Ja by veru ta nešiel len tak…“

„A načo, pane, načo?“ vypytuje sa Manuel. „Azda máte tam čo vidieť. Pampa a voda.“

„Povážte, že som prvý raz v kampe a žiada sa mi poobzerať si, čo je nového, neobyčajného. Nám je všetko nové, čo nevídame každý deň pampu: i pampu, i vodu…“

„Ja vám nehaním, že sa vám páči,“ uznal i Manuel, „i mne sa páči prechádzať sa, keď prídem, kde som ešte nebol, ale peší nejdem. Máte tropillu v korrale, prečo ste mi nepovedali včera večer alebo dnes ráno, že chcete koňa? Mohol ísť niekto s vami, ak by sa čo stalo. I čas sa lepšie míňa, lebo je veselšie.“

„Je tam trochu smutno,“ priznal som sa.

„Veru hádam; keď je nie po robote, ja tiež nestojím o tieto zábavky. Nuž vy len povedzte druhý raz, keď vám bude kôň treba. Nech sa statok nekazí…“

„A ako by sa pokazil, nejde mi do hlavy…“

„Prichodí sa mu ukazovať, ako patrí, na koni. Keď sme bez koňa, diví sa, i pohorší sa. Začne nás mať za nič a nebude nás chcieť slúchať. Statok je statok a kone sú, aby robili.“

Vec už považoval ako vybavenú, obrátil sa ku koňovi, že ho dosedlá.

„A boli ste vy na druhej strane?“ spýtal som sa Manuela.

„Kedysi, ale bolo dávno.“

„Jesú tam podniky?“

„Nuž to hej, podnikov je tam dosť.“

„Obstojné podniky,“ prisvedčil majster, „zalanským som bol na strihaní.“

„Vy ste i strihač?“ zadivil som sa.

„Človek nevyberá, všetko musí prijať,“ odpovedá majster. „Ale vtedy som bol pri rúnach. Obstojné podniky.“

„A v tejto doline, čo ide rovno dohora, čo ju ten vrch zapratal?“

„Veru tam som nebol. Nemá byť dobre,“ odpovedá Manuel. „Ja som chodieval ta nižšie, okolo prievozov. Bude tu v zime všakovak.“

„A nie!“ zvolal kuchár veľmi rozhodne. „Obstojné podniky.“

„Vy ste i tam chodili?“ zadivil som sa.

„Všade po troche,“ odpovedá on. „Za chlebom zájdeš, ani sa nenazdáš kde; ako lichva za soľou.“

„Tiež robia ako tu na podnikoch?“ spytoval som sa.

„Chybuje kadečo, ľahko nedostaneš,“ vysvetľuje on a núti sa, aby sa vyslovil okrúhle. Nie vždy mu ide od ruky zhováračka, niť sa mu pretŕha a či zamotá v pradienku, že sa nedá ľahko snovať. „Voda im zavadzia veľmi, nedostaneš ľahko, čo ti treba.“

„Pracujú s prekážkami,“ doplňoval som ja.

„Ako môžu,“ odpovedá on. „I s prekážkami. Ale dobrí ľudia. Obstojní.“

Od tých čias som už nepohoršoval ľudí a statok. Neukázal som sa peší v kampe. Pekná vec je vyhľadávať pravdu a ísť veciam na koreň, ale i pri tej robote vyberaj cesty a chodníky osvedčené. Približuj sa pravde ako človek poriadny, ktorý má v úcte staré dobré obyčaje.

Príležitosti na prechádzky nechybovalo. V ktorýsi rok som bol, keď kúpali, na veľkom podniku. Robotu temer skončili; okúpané ovce prehnali do kampov za rio Mitre. Prehnali ich už mostom, ktorý práve zhotovili, a tešili sa, ako statok prechodí riekou a predsa sa nezmočí a nevymýva liečivé látky, čo ostali vo vlne po kúpeli. Nechybovalo už, ako vyčistiť kampy od Punta Bandera až do Angostury, aby v nich neostala niektorá neokúpaná. To už boli ako prípravy na zimu. Pašienky, čo sú dolu pri plese, išli vyprázdniť, aby sa zotavili, čo znamená toľko, ako aby ostali prázdne, kým neprídu snehy.

Statku sa zimuje dobre v tejto čiastke kampa. Snehy, ak i napadnú, netrvajú, ako kde inde. V úbočinkách kopnejú veľmi chytro, pod slncom, hoc i nie je horúce, ako letné, a možno ešte viac pod vetríkom, ktorý poťahuje ustavične od veľkej vody.

Vybralo sa mnoho ľudí, desať a či dvanásť chlapov a celá smečka psov. Chlapi vedeli, odkiaľ začnú robotu, kam zoženú čriedu. Neostávalo, ako vykázať poniektorým chlapom miesto. Mne dali miesto veľmi pohodlné a prácu jednoduchú: čakať, kým zoženú ovce.

„To ja nebudem mať vôbec čo robiť!“ zvolal som. „Čakať nie je robota.“

„Ono je pravda,“ uznal pán správca. „Ale s chlapmi vás nemôžem poslať. Pôjdu po polostrove, po hôrkach; robota ťažká. Radšej už len počkajte tuná.“

„Ale keď idú na polostrov, to potrvá veľmi dlho!“ zvolal som ja.

„Nie toľko, nebojte sa,“ ubezpečoval on. „Obriadime sa chytro. Voda opadla veľmi.“

„Ale predsa,“ bránil som sa ja. „Punta Bandera, polostrov, to je kúsok. A čo ja tu robiť?“

Pán správca sa zasmial. „Máte pekné kalafaty,“ hodil rukou dookola, kde bolo ozaj mnoho kriakov. „Môžete ich oberať.“

„Ja by radšej s vami, ako zaháľať tu.“

„Nebudete zaháľať,“ riekol už vážne. „Ovce sa začnú schodiť a vy budete tu, aby nešli cez briežok a nehodili sa na podnik.“

Podvihol ruku s korbáčom a už letí za druhými na pejkovi. Jeho čierny pes drobčí potuteľne za ním.

Vedel som, že budem čakať dlho. Ani pán správca nemôže predvídať, dokedy potrvá robota. Najspoľahlivejší išli na polostrov. Vedel som zo skúsenosti, že robota na polostrove je veľmi babravá. Polostrov v niektorých obdobiach, keď pleso vystúpi totiž, premieňa sa v ostrov. Je v ňom paša veľmi dobrá a v ňom hodne statku. S pevninou súvisí jazykom veľmi úzkym, ktorý je ako most na pevninu: asi tak, ako čerešňa, keď visí na strome svojou stonkou. Stonka príde často pod vodu, keď pleso vystúpi; statok na polostrove ostane odrezaný od ostatného kampa, niekedy týždne, neraz i viac, lebo nikto nemôže predvídať, dokedy.

Pleso nemá teda výšku jednakú a stálu. Raz opľasne, indy sa zodvihne, a to hneď niekoľko stôp odrazu. Zle je, že tieto premeny nadchodia neočakávane, bez predznakov. Nastanú prekážky pri robotách, ktoré nevedieť dokedy potrvajú.

Skadiaľ pochodí stúpanie a klesanie vody, ako si ho vysvetliť? Znalci, čo sú zoznámení s povahou malého mora, tvrdia, že v ktoromsi neznámom kúte budú úpusty. Voda sa na nich zbiera ako v ohromnej nádržke, kým jej nebude toľko, že preborí hrádzu a nevyleje sa do plesa. Kde sú tie ohromné vodné stavby a zariadenia? Nikto ich ešte nevidel; každý opakuje, čo počul povrávať.

Ovčiari boli včera na mieste a našli, že je most dobrý. Bola dobrá príhoda vybrať sa a vyhnať ovce do kampa. Bude ich vlastne prichodiť hnať rovnou cestou do pajty; pre vysokú vodu toho leta nemohli ich ani ostrihať toho roku.

Bolo mi súdené postávať podaromnici, možno hodinu, možno viac hodín. Pohon sa môže i pretiahnuť, ak na polostrove nadídu prekážky. Iní budú v práci, ani sa nenazdajú, ako sa im čas minie. Môj Monito (Opica) tiež nebol veľmi spokojný. Ledva že zanikol dupot koní, začal sa obzerať v tú stranu, kam išli, strihal ušami, hádzal hlavou i zarehtal mocne sťa fanfára poštára.

Bol som skoro istý, že Monita neudržím. Čím ďalej, tým viac sa miesil. Keby bol vedel, že mi dajú postať, ktorá je vlastne len pre vyslúžilca, nebol by si vzal Monita, ale niektorého rozšafného veterána z tropilly. Behom času začal som i ja rád mať mladé kone, hoc i nie cele mladé a nedoučené, ako náš mladý sused. Kone mladšie majú stavce elastické, trochu ohňa a sily, na nich je jazda príjemnejšia a istejšia než na starých, len vedieť s nimi trochu narábať.

Popustil som Monitovi uzdu a ten sa dal pampou, kadiaľ odišli kamaráti. Nepáčilo sa mi ísť za nimi, aby mi čo nepovedali, ale som sa hodil dobre vpravo. Bola tá čiastka kampa práve tam, kde pampa vbieha najďalej do plesa; na ktorej som do tých čias ešte nebol. Monito sa nevzpieral, poslúchol ma vďačne. Bol rád, že môže ísť, netrápil sa, či je to na tú, alebo inú stranu. Cválal dosť chytro, lebo Monito bol veľmi dobrý behúň, hoci nebol hladký a príjemný v cvale ako malé koníky z tropilly.

Prešli sme popri lagúnach vysušených, na nich našli kŕdle kajken, o krátku hodinu sme prišli na veľkú lagúnu, čo je v spojení s plesom veľmi tesnou úžinou. Tu môže kôň prebrodiť ľahko, keď je pleso nízke. Voda mu nesiaha ani do brucha. Bol by to vlastne už záliv, hlboko vtisnutý do pampy.

Brehy lagúny sa beleli kŕdľami flamengov. Nikde ich nevídať toľko na jednom mieste. Keď som jej prišiel na breh, celé hajná vtáctva sa zodvihli do vzduchu, bol to skôr oblak s purpurovým zásvitom, ktorý nosia pod krídlami. Celý kŕdeľ sa ich hodilo do vody, tohoročné mladé, čo ešte neletia. Po lagúne plávajú ich kŕdliky, tvoria v nej biele ostrovčeky. Medzi nimi plávajú celé floty krásnych bielych labutí, nedajú sa ľahko vyduriť zo svojej ríše. Kajken a kačíc nebolo, ale zato sa nahrnulo čajok. Vyleteli oblakom za flamengy, obrátili sa kamsi k plesu.

Bolo ozaj pekne na lagúne. Na brehy plesa už nebolo ďaleko. Obišiel som lagúnu naokolo, vodné vtáctvo veslovalo k protivnému brehu, aby mi vyhlo. Dostal som sa na druhú stranu, kde už poťahuje svieži dych plesa.

Výhľad je iný, než bol z balvana. Nos Avellanedy sa nerozozná dobre, mizne skoro celý spodok predhoria. Telo vrchu je širšie, temer rozčapené. Vidno kus kanála, ale iba samý počiatok, čo je za Avellanedou. Jeho priebeh nám zakrýva nevítaný vrch, čo všade akoby len chcel zavadzať. Preň nevidíme dobre ten kút Cordillery, ktorý sa nám bol ukázal kedysi spod cerra Comissión. Ostáva tiež z veľkej čiastky za ním. A škoda: v ňom je tiež ventiskér, ľadová rieka, ako tá, čo sme inde boli videli, iba že táto je čosi väčšia.

Dá sa temer iba tušiť, ako kanál, ktorý vedie poza vrch do tajomného plesa, musí sa pretiahnuť úžinou, čo je medzi dvoma baštami a má meno Hell gate, pekelná brána.

Pekelná brána je zlopovestná. V nej panujú prudké vetry a prúdy, čo tiahnú od Cordillery a zo skrytého plesa. Čln urobí lepšie, keď nejde do nej, ak je vetrno. Čo je inde vietor, tam už je víchor. Nárazy sú krátke, ale prudké a mocné. Má výpady trhavé; prichodia a ochabujú znezrady; ťažko ich predvídať a ťažšie sa od nich brániť. Plavba týmto malým morom nie je najľahšia. Je skoro taká nebezpečná, ako na veľkom mori. Nevýhoda pochodí najviac stadiaľ, že morom idú veľké parníky, o mohutných, dobrých strojoch, takže sa môžu merať s morom, kým tunajší plavci majú len motorové člny: stroje, na ktoré sa nehodno veľmi spoliehať. Treba si vziať na cestu hodne odvahy, kto sa chce vybrať na plavbu s motorovými člny, ktoré tu užívajú. Nešťastia sa nestávajú síce často, ale z času na čas stávajú sa predsa.

Pampa začína ožívať. Čuť ďavknutie, hoc nerozoznať, z ktorej strany, ani ktorým smerom. Vetrík donesie i ohlas pokrikov. Vyháňajú možno statok z kriakov alebo chrastia a hôrok, skadiaľ nie je ľahko vyháňať ovce.

V tunajších horách nieto plávok, hríbov, vôbec húb. Ani prostý kuteľ sa tu nedarí, ktorého divný klobúk, podobný farbou jarabici, vídať v našich horách na každom kroku. Rýdziky by sa tu mohli dariť, veď rastú hocikde v tráve, ale tu nieto jedlí ani borovčia, pod ktoré sa rýdziky uchýlia. Ľupačka tiež rastie v tráve, nevyberá veľmi miesto, ale si žiada svrčinu. Plávka je veľmi prieberčivá. Musí mať po zemi hodne ihličia a nad sebou tôňu svrčín, teplý dážď okolo Petra-Pavla. Tunajšie huby rastú medzi trávou na pampe. Sú tiež chutné, ale ich chuť je iná, než húb, čo rastú v lesoch.

Nezbýva, ako ponáhľať sa. Ak sa pohon začal hýbať, neminie veľa času, že príde na moje miesto. Tuším tu kdesi prebrnklo niekoľko oviec: prví ubehlíci, čo hľadajú, kde by sa bolo uchýliť, kým prehrmí pohon.

Práca, ako vidno, pokročila. Chlapi iste obstali kamp, keď začali vybehávať kŕdliky. Badať znepokojenie, narušila sa predošlá tichosť kraja. V širokom kampe, medzi toľkými hôrkami, v chrastí a medzi krovím kalafatov pohon nepôjde ľahko a chytro. Nájde sa všade hodne miest, kde sa ovca môže utajiť.

Pohon teda potrvá dlhšie, ale ani moja cesta nebude krátka. Zvrchovaný bol čas vrátiť sa a zaujať postať, čo mi vykázali.

Aby ho nemrhal priveľmi, neobišiel som lagúnu naokolo; prebrodil som jednoducho jej kanálom. Voda v ňom nebola hlboká. Monito sa ponáhľal pampou, cválal s chuťou, skoro tou istou cestou, ktorou sme šli prvej. Tá bola ostatne i najkratšia.

A predsa sme sa len oneskorili trochu. Ďavkanie a pokriky už čuť častejšie spoza kopcov kdesi. Prichodilo sa ponáhľať, aby sme prišli, kým sa nezjaví statok a honci. Ale Monito bol druhej mienky. Začal strihať ušima, obzerať sa v tú stranu, odkiaľ doliehajú zvuky. Bol by nedbal byť, kde je kamarátstvo. Necválal veľmi ochotne, prichodilo ho poťahovať za uzdu, ba i korbáč prišiel do výrobku. On poslúchol síce zakaždým, ale zase dával sa len v tú stranu, kde šípil, že je veľká spoločnosť; bolo načim len šibať a poťahovať ho dobre. Ukazovali sa už i kŕdliky ubehlíkov. Vybehujú spoza kopcov; behajú sem a tam, bľačiac ako stratené. Hľadajú chodníky a nevedia, kam sa obrátiť, kadiaľ sa pustiť, aby bol aký-taký úkryt pred pohonom, čo ich vyhnal na pampu. Práve som išiel krížom pred nimi a duril ich ešte väčšmi. Nejeden kŕdeľ sa hodil nazad, keď nevedel, kam sa obrátiť; utekal teda pampou kamkoľvek.

Ešte šťastie, že nieto tu nikoho, aby ma bol videl, čo ja robím; chvalabohu, ovca neprezradí, ani neprerečie; honci budú ešte ďaleko a nedovtípia sa ľahko.

Nebol som ďaleko miesta, čo mi vykázali, keď som vyšiel na briežok. V údolí sa bol zobral už väčší kŕdeľ, mnohé ovce pod vlnou. Krútil sa i on sťa voda, keď sa mieša pod mlynským kolesom. Ovce sa prestrašili, že ich vyhnali z brlohov a poženú ich, boh sám vie, na ktorú stranu. Keď som sa ukázal na návrší, zdurili sa a hodili sa prudko nazad.

Ja som sa obrátil vľavo, že urobím okľuku pred kŕdľom a že sa dostanem na miesto prvej, než ma spozorujú, čo robím. Bol by mohol vyhnúť kŕdľu ľahko, keby ma bol Monito nezradil. V najhorší čas ho opanovala túžba za kamarátstvom, nedal sa nahnať na okľuky a výkrutky, ale že sa hodí vpravo, kde boli kamaráti. Nedal ničoho na uzdu ani na korbáč, len sa ťahal k druhým. V najhorší čas ešte začal rehtať, že sa ozývalo naďaleko. Banoval som, že nemám na nohách tie pekné kolieska, ktoré šteklia koňa po bokoch a vyháňajú mu z hlavy mušky. Bolo už raz darmo, Monito sa hodil dolu briežkom práve na kŕdeľ, čo sa krútil v údolí. Stálo ma roboty, kým som ho nakriatol prejsť aspoň pred ním a nie práve cezeň, ako by bol najradšej urobil.

Kŕdeľ bol i tak zbalamutený, hodil sa hneď nazad, čiastka sa rozpŕchla po pampe. O chvíľu bolo čuť výkriky a rozčúlený brechot psov spoza briežkov. Spoza kopca sa ukázala odrazu hŕba chlapov na koňoch, medzi nimi pán správca. Pravé rameno drží skoro vodorovne, na zápästí zavesený korbáč. Jeho čierny škótsky pes pri ňom, akoby schúlený.

Rozhliada sa, čo to za neporiadok, či netreba hádam zakročiť. Bol rozčúlený, na polostrove mal babračky so statkom: nebolo ho veľmi ľahko prehnať úzkym pásom zeme do pampy. Robota po chrasti a horičkách bola tiež nevďačná, ľudia i psi sa dosť natrápili. Nedbal by túto robotu odbaviť poriadne, aby kamp ostal čistý.

Len čo pozrel, zbadal hneď, čo vystrájam, ako som sa vystrčil pred kŕdeľ; krútim sa práve, kadiaľ by mu prichodilo ísť. Stojí zarazený a nemôže pochopiť, čo sa nepracem stadiaľ; hádam ani nerozoznal, že som to ja. Nahneval sa veľmi, ruka s korbáčom sa zdvihla a sňala klobúk. Bol v nej popud veľmi tuhý hodiť ho o zem; nie aby tam ležal nič po nič, ale skôr podupkať po ňom. Keď ho schytí tuhý hnev, podupká po klobúku, a hneď mu odľahne. Ale miesto nebolo na dupkanie. Iste i sám nahliadol, že ak má dupkať, musel by zoskočiť z koňa; to mu bolo iste zdĺhavé, a ktovie, či by vypálilo dobre robiť toľké prípravy na takú malú robotu. Ona má účinok najkrajší, keď sa urobí prudko a bez príprav. Zoskakovať z koňa a vracať sa trochu smiešne pri takej veci.

Zadržal v ruke klobúk, ale začal ním máchať prudko v povetrí, sťaby obháňal muchy a ovady. Kričal, ale na šťastie po anglicky; zabudol v hneve, že obecenstvo nerozumie, čo on kričí, ba ani ten, na koho kričí, že nerozoznáva ako svedčí slová. A veru neboli jeho slová a výrazy veľmi lichotivé a prajné. Ale sa spamätal, že márni čas nadarmo. Doložil už po španielsky, ako na vysvetlenie svojho rozčúlenia:

„Čo za babrák sa to tam túla pred ovcami? Nazad, hneď nazad!“

Rozkaz bol veľmi určitý a prísny, ale ja som ho neslúchol. Nešiel som nazad. Zdalo sa mi škodné prejsť ešte raz popred kŕdeľ a rozháňať ho znovu. Išiel som len napred, čo som mohol chytrejšie. Pošibal som Monita, že sa plieskanie po jeho tučnom bedre rozliehalo naďaleko, a zašiel som konečne za kopec.

Pán správca a či skorej čierny pes doniesol veľmi chytro veci do poriadku. Pozavracal ovce, čo sa boli rozpŕchli; vrátil ich na dobrú cestu. Ja som sa dostal na postať bez nehody a robota vypadla veľmi dobre.

V kampe neostala tuším ani jedna ovca; pán správca sa veľmi chytro udobril. Pred večerom mi riekol:

„Dnes sa nám vodilo veľmi dobre. Myslel som spočiatku, že bude mnoho babračky, ale potom sa akosi obrátilo. Išlo ako po loji. Ja som veľmi rád. Máme odtisnutú veľmi nevďačnú robotu.“

„Kdeže by sa nedarilo,“ odpovedal som ja, „keď ste mali toľkých dobrých robotníkov.“

„To je pravda. Ja sa môžem veru iba pochváliť,“ uznal i on.