ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vybrali sme sa piati na túto cestu; bolo to akosi počiatkom januára, keď bývajú najkrajšie, najdlhšie dni. Boli sme gazda, pán správca, chlapec a my dvaja, čo sme hostia na podniku.

Pán správca mal poprezerať práce, čo práve robili v tom odseku kampa. Gazda mal tiež čosi prezerať a priviesť niektoré záležitosti do poriadku; my ostatní sme sa pripojili, že sa trochu prejdeme a skúsime sveta.

Pán správca mi vybral do cesty veľmi dobrého koňa. Tiež bol sivko, ale mladý. Nezačal šedivieť ako ten druhý: najprv okolo pysku, potom po celom tele po troche, kým sa mu nepremenila farba temer od oceľovej na cele bielu, tak ako pribúdalo rôčkov. Druhý sivko, chudák, čo som bol kedysi urobil prvú cestu na ňom, tuším hneď z príchodu na tieto strany, bol vtedy dávno prestal sa potkýnať. Ani tento nebol veľký, ale kĺby v nohách boli mu pružné a pevné. Nestávalo sa mu, aby sa potkýnal v ceste, ako prvému; mal tú chybu, ešte keď som prvý raz sedel na ňom, už sa nenapravila, skorej rástla, ako rástli rôčky.

Slnce ešte nepripekalo, keď sme sa pohli, ale deň bol jasný a leto v svojom práve. Cesta bola veľmi krásna. Cerro Buenos Aires sprava bolo na úslní, slnce doň už tuho pražilo; cerro Frias nám naľavo bolo z našej strany ešte skoro cele v tôni. Poberali sme sa veselo pampou, ona tiež bola svieža a ako vysmiata.

Prešli sme pred dolinou, dolu ktorou sa valí rio Mitre. Zasa je dnes nepatrný, ale veselý a bystrý. Na mieste, kde vkročil na pampu, začína byť vážnejší, lebo sa nerúti ozlomkrky ako tam vyššie; postavili poriadny most povrazový, čo visí nad ním bez pilierov. Vystavili ho po tieto roky, aby statok mal kde prechodiť v zime, najmä na jar, a nemusel sa hádzať do nebezpečného potoka. Môžu ho prevádzať ihneď po kúpeli, nemusia sa báť, že mu voda odnesie lieky a zmarí celú robotu. Nuž hodne sa tu popremieňalo od tých čias, čo som šiel prvý raz tadiaľto. Ani pampa nezaostáva; ide za pokrokom akokoľvek mestá.

Prešli sme trankerou, ktorá je tiež nová. Vystavili ju, že sa otvára pohodlnejšie a zatvára. Čiara je hraničná medzi oboma veľkými podnikmi. Statok sa nemôže tak ľahko miešať, ako bývalo kedysi.

Pustili sme sa cestou popri riedkej hore, čo je na brehoch Mitre a vyzerá zďaleka ako Klecenec, bohatý ovocím.

Predošlé razy, keď sme chodievali na osamelý podnik, zvlášte ak sme boli na koni, dávali sme sa zrazu trankerou naľavo a chodili rovno pampou temer v rovnej čiare, držiac sa poľných chodníkov. Teraz sa držíme cesty, ide popri brehu rieky, ktorá je už veľmi dobrá a vychodená. Vychodili ju nie tak karrety a sulky, ako autá, ktoré na nej často vídať. Nadišla premena vo všetkom v ostatné časy, menovite v premávke. Cestujeme najviac autami i na týchto stranách. Touto cestou prebehuje auto skoro každý deň na osamelý podnik.

Na jednom mieste cesta sa delí: naľavo ide dobrá, vychodená; odviedla by nás na osamelý podnik a jeho susedstvo; druhá sa dáva vpravo, je dosť hrbolatá a zanedbaná. Patrí ešte k predošlým časom, autá ju neznesvätili ešte. Odrazili sme sa i my na ňu, hoci vidíme, že nie je najlepšia. My ju beztoho necítime, majú s ňou do činenia naše kone.

Cesta vedie horičkou, ale iba kým príde k potoku, ktorý je na niekoľko krokov od hlavnej cesty. Povozov tu málo prejde do roka; najviac chodí po nej statok, čo preháňajú brodom. Niekedy sa hádam zjaví i karreta, keď ide napríklad po drevo. Ale i tých sa poodváža málo stadiaľto, inde sa ich nájde viacej a na pohodlnejších miestach.

Na brode nesiaha voda koňom ani do kolena a potom nie je ani široký. V odmäky a dažde bude tadiaľto čosi ťažšie, voda je dosť prudká, ale nebezpečia nebude ani v najhoršie časy, keď je potok najväčší. Voda sa má kde rozlievať, brehy sú všade plytké, podkopaných miest nieto. Pôda je pevná, zanesená kamením, ale balvanov nieto. V lete je prechodiť pekne a príjemne. Priechod je na peknom mieste, v hôrke; voda je dobrá a čistá; statok sa jej rád napije.

Na tomto potoku je ešte druhý brod, možno krajší, nie je ďaleko odtiaľto, pri samom plese.

Stromy sú zakrpatené, hrčavé, ošarpané. Iste ich neteší v nížinách; hádam sa im nevodí dobre, lebo sú naporúdzi, alebo ľutujú, že ich je málo. Podobajú sa starým jabloniam, čo sa vyrodili a chystajú sa vypriahnuť. Veru tak, Klecenec zblízka je celkom inakší, než sa ukazuje zďaleka.

Na druhom brehu, hneď neďaleko, je domec ovčiarov. Ani sme sa nestavili v ňom. Ovčiara nebolo doma. Vyšli sme strmým briežkom, čo je nad domom; otvorila sa nám pekná roveň, čo sa prestiera až do úpätia hôr. Na nej je konský korral s utlačenou zemou; iste korral ovčiara, ako vidno, je veľmi v úžitku, ovčiar má istú neodvislosť, lebo mu dali domec i tropillu koní; žije si na brehu potoka a pod horami pokojne na zdravom povetrí, ako mucha v kyseli.

Tu už akoby ťa ovial iný vzduch. Nie je to zádumčivé ovzdušie pampy, ale čisté povetrie hory. Hora nie je patagónska, hustá, nepreniknuteľná, podobá sa viac horám našich krajov. Stromy sú preriedené, stoja osebe a pre seba. Nevidno húšťav, kde i hovädá môžu ledva prejsť. Kusy hory zamieňajú sa polienkami, sťaby to bola prechádzka alejami parku. Na poliankach nerastie tráva pampy, šedivožltkastá a v chlpoch, ale vysoká, kvetnatá tráva sťa niekde v intraviláne, hoc i nie je tráva s rascou a materinou dúškou.

Alejami sme sa spustili na nížinu, leží na nej čistina v peknej hore, mladej a dosť bujnej. Bol kedysi hostinec pri hore, ale ho rozbúrali, alebo skôr rozobrali. Materiál odniesli niekam, ostali iba akési trámiky a niekoľko pokrkvaných zinkových plôch. Hostinca už niet, rozniesli ho; ale na kraji čistiny je osamelý buk, veľmi zelený a bujný, pod ním záhradôčka, ohradená bielymi šteblinami, temer novými ešte. V záhradke je osamelý hrob bývalého hostinského. Prišiel o život na tomto mieste v mladom veku, ani nevedieť prečo. Skrsla hádka pre akúsi pletku, iste nie pre zásadné veci. Najskôr otázka hraníc: ako inde medzi štátmi, tu medzi podnikmi. Možno hádka pre inú takú vec. V Patagónii je ľudí málo, prichodí cválať hodiny, kým stretneš človeka, a ich záujmy sa predsa stretávajú a zrážajú tuho, najviac pre kampy, kusy vegy, ohradu alebo nezatvorenú trankeru.

A už sme na úpätí cerra Buenos Aires, vrchov, čo i tu tvoria súvislú reťaz. Je to skôr dlhý vrch, ktorého hrebeň má zuby oddelené, ktoré tiež nie sú jednaké. Poniektorý stojí sám osebe, sťaby susedné zuby boli vypadli a hrebeň bol ostal štrbavý. Iný zas vyčnieva nad susedov. Na miestach idú dolu vrchom jarky, inde kiare a výmole. Vrch je akoby zložený alebo zlepený z mnohých vrchov, jeden pri druhom a nie najlepšie urovnaných. Kde sú popriliepané jeden k druhému, robia sa jarky a priehlbiny, čo bežia zhora nadol, sťa na buchtách, čo ich vyňali z ťapše, prilepené jedna o druhú.

Keď sme prišli na nižný brod potoka, boli sme pri lese. Ono sa sem ani neunúvalo pre iné, iba preto, aby si odnieslo Rio Mitre. Len čo si ho zobralo do náručia, zastalo, nepohlo sa ani na krok. Aby ho nenadišla vôľa dať sa na ďalšie dobrodružstvá, zapratalo si cestu hrádzou, čo si samo vymyslelo a vystavilo. Hrádza je zo štrku a jemného piesku, do ktorého sa boria nohy sťa do popola.

Reťaz vrchov sa tiež nalomila na tomto mieste. Obrátila sa odrazu na západ. Obrat urobila prudko, temer pod pravým uhlom, máločo inakšie, ako nad okrúhlou lagúnou, čo je na Punta Bandera. I tam sa zlomila, obrátiac sa tiež takto na západ. Nový smer zadrží dosť dlho, ako uvidíme, ak nás neomrzia tieto chodníky a nevrátime sa radšej z kratšej cesty, odkiaľ sme prišli.

Naľavo nám nepadá naša pampa. Miesto nej sa rozkladá rukáv plesa, ktorý si vzal hrdé meno Lago rico. Už či je toľme bohaté, neviem, do pokladnice mu nikto nešiel pozerať. Ale by ho bola škoda zas podceňovať. Nie je to veru nepatrný pás vody; tak sa ukazuje, keď naň pozeráme zďaleka, z pampy, alebo od osamelého podniku. Táto čiastka plesa je taká dôležitá ako ktorákoľvek iná. Sám cerro Buenos Aires uznal jej dôležitosť; sotvaže k nej prišiel, zmiatol sa; zabudol, kde sa vybral a o čo ide, ale sa rúče skrútil, aby mu bolo pri nej ostať. Rozložil sa tak, aby mu pleso močilo nohy a on sa v ňom nazeral sťa v zrkadle. Rukáv plesa je iba rukáv, ale dlhší a širší než na ktoromkoľvek oplecku. Taký priestranný nebol ani rukáv na širici, čo nosievali v tých časoch furmani, keď išli do cesty a mohli v ňom odniesť merindu, že mohla vystačiť sem a ta na štyri i viac dní, keď ho zaviazali motúzom na konci. Tento tu je taký, že keby sa pridalo, ľahko by sa doň spratal celý chotár zábrežský a gaceľovský.

Náš chodník sa vyštveral dosť vysoko do grúňa; nie div, že stadiaľto mnohé veci inakšie sa nám ukazujú, než keď sme hľadeli na ne z pampy. Pampa, čo sa rada ukazuje ohromná až hen do nekonečna, stadiaľto sa uľahla. Briežky sú nižšie; údolia plytkejšie. Narovnali sa akosi; lagúny sú malé, dosť smiešne, sťa močidlo. Vŕšok osamelý, čo je nad osamelým podnikom, a vyzerá ako klobúk cukru, ani sa nedá rozoznať. Prilepil sa v stráň, tú, čo sme sa hore ňou škriabali, keď sme išli do horných kampov. Čo sa nám tam zdalo veľkým a dôležitým, odtiaľto je dosť malé a scvrknuté. Osamelý podnik ukazuje sa tiež ako malichernosť, sťa tie domce, čo sme deti kedysi stavali kdekoľvek v prachu zo šiestich nie veľmi veľkých íverkov.

Grúne sa nám na miestach uľahnú, ideme po nich pohodlne; na iných sa naklonia tuho, že chodník, ba ani prsť nemá sa na čo prilepiť; musí zísť až dolu na úpätie, na samý breh plesa. Na iných miestach chodník podíde vysoko, temer pod samé pásmo hory. Dolunižšie by mu boli bahná a trasoviská, cez ktoré by sa nesladilo chodiť. Na miestach sa chodník odvážil vojsť do samej hory a sotva by sa z nej vyplietol, keby neboli urobili priesek; výhon takej šírky, že jazdíme po ňom všetci v jednom rade a nechýba nám miesta.

Výhon je veľká poľahoba v hore pre statok, že môže prechodiť v kŕdli, bez prekážky. Väčšia je poľahoba pre tých, čo statok preháňajú. Ale čert nespí, statok by sa z tej cesty hodil do húšťavy, lebo hľadá všade špáry a priechody. Ale tu na kraje pohádzali stromy, čo postínali, keď robili výsek. Tam ležia i so všetkou haluzinou, spravili plot hustý a parohatý. Sotva by prešla mačka, nie to škopec alebo nemotorný baran. Majiteľ hľadá spôsob, ako by zatvoril hory, lebo ovce by mu do nich vďačne poutekali. Ak sa ktorá zatára do nej, je ovca stratená. Nedá sa už z nej vypoďkať, ani mu neoddá vlnu, ani potomstvo na značenie. Zdivie úplne, ak nevyjde navnivoč od prašiny alebo od leona.

Niekde sa chodníky rozchádzajú vo všetkých smeroch, chodníky, čo si urobil sám statok. Radím ti, nezaostávaj od druhých, čo ženú popredku; oni sa v nich lepšie vyznajú. Dávaj si pozor a bedli, kadiaľ ideš; vtrepeš sa do močariska, nebudeš vedieť ako, ako som vbehol doň ja, pustiac sa zlým chodníkom. Nebol by vyšiel, keby nie kôň. Nedal sa nahnať do trasoviska, obrátil a pohľadal si sám lepší chodník a vyšiel, kde už bolo sucho.

Hora je tu všade pekná. Buky sa nepozohýnali, vypínajú sa dorovna sťa sviece a idú vysoko. Niektoré sú ohromné kláty, výšky ako ktorákoľvek jedľa. Koruny sa spoprepletali, spravili si hustú, mohutnú klenbu. Nenašli sme obvyklú patagónskú tichosť. Ozýva sa neprestajný škrek, že ti v ušiach zalieha. Robia ho patagónski papagáji, ktorých tu preletujú kŕdle, v každom stá týchto škrekľavých vtákov.

Hlas má taký ostrý, že škrek kajkeny zdá sa ti melodickým. Je to vták malý, menší od vrany alebo straky, je zelený; škrečí jednostaj, ani by ho na nože brali. Poletuje v kŕdli z miesta na miesto, nikdy naďaleko, ale vždy bez cieľa a osohu. Keď strelíš do kŕdľa, vyletí s hrozným škrekom, obráti sa sem, zas tam sťa korheľ, keď sa tacká a zošíva ulice, o chvíľu sadne skoro na to isté miesto, skadiaľ vyletel. Ty môžeš sedieť a čakať, kým sa vráti, strieľať i do zajtra, ak sa ti tá vec toľme páči.

Nemôže sa povedať, že by to bol vták celkom hlúpy. Naučí sa hovoriť ľahko, niekoľko slov obyčajne. Svoj výrok potom už neprestajne opakuje. Ale prečo nie? I medzi múdrymi vídať ich tu i tu, veru vídať, čo vychytia tú alebo onú frázu a idú s ňou potom už dosť obstojne tržišťom života. Predávajú ju ustavične, a hlúpy, kto kúpi. Považujú sa za veľmi súcich a potrebných ľudí; a skutočne sú nielen rozumní, ale i zruční, lebo vedia nájsť na svoj tovar odbyt.

Papagájik tento, loro, lorito, ako ho tu volajú, padá ľahko do zajatia; v zajatí si nezúfa, privykne veľmi chytro novým pomerom. Naučí sa svoju frázu alebo pesničku. Vídať ho po domoch v kampe a i v mestách, šukajúc po kútoch na svojich skrivených nohách. Pletie sa ľuďom popod nohy veľmi ťarbavým krokom. Ohnuté pazúry nie sú na chôdzu po rovine a zavadzajú pri chodení, skoro ako gaučom ich ostrohy, keby sa v nich dali na prirodzenú chôdzu. Pripučiť ho nepripučíš. Tak nesmierne zaškrečí pri každom tvojom kroku, že už nevdojak ani nerobíš iné, ako bedlíš, aby si ho nepripučil.

Sú dva druhy týchto vtáčkov. Druhý je čosi väčší, ale tiež zelený. Nieto na ňom nádhery peria, akú vídať na ich bratoch a bratancoch z pralesov Brazílie. Brazílsky nenie taký výrečný ako nepatrný patagónsky; málo hovorí, iba čo sa skrúca a obracia v klietke, vyvádza na pántiku všakové výkony; je ustavične, čo sa mu dáva, a pýši sa nádherou svojho peria.

Tu sme natrafili na spoločnosť robotníkov, čo ťahajú čiaru v tomto kampe. Pôjde od plesa až dohora, kde sa počína pás hory. Robota nie je ťažká; materiál je naporúdzi, dreva nájdeš všade na kolíky a štebliny. Drôt je prihotovený, skrútený do vencov.

Zostúpili sme a pozdravili ľudí.

„Čo nového?“ spytuje sa gazda.

„Nič takého,“ odpovedajú oni.

Prezerá hŕbu kolíkov, naukladaných do stôsu. Niektorý na priereze má stržeň červenkastý.

„Načo beriete nahnité?“ vytýka im. „Hory dosť, vyberajte zdravé.“

„Nič im nebude; že sú červenkasté, zato nie sú nahnité,“ vysvetľuje prvák. „Taká je farba.“

„Neverím ja farbe, vyberajte vy ich biele.“ Boli i štebliny nahotovené, čo hrubšie rozkálali napoly. Poťažkal ich a odhodil. „Mokré ešte. Bolo ich prihotoviť prvej, aby uschli. Viete, čo urobia klamričky v mokrom dreve?“

„Pravdaže sa vykývajú a vypadnú,“ odpovedá prvák. „Ale týmto nebude nič. Majú kedy vyschnúť.“

„Lepšie, keď sú suché celkom,“ dohovára gazda. „Nekálajte ich veľmi, rozkálané netrvajú.“

„Tieto budú trvať,“ ubezpečuje prvák. „Drevo je ako kremeň.“

„Kdeby nie!“ pochvaľuje gazda. „Máte kde rúbať, hora je pod nosom. Máte peknú zmluvu. Zarobíte groší.“

Pracujú na svoju päsť, plat majú od metra hotového plota. Kolíky prevŕtali, dierami budú preťahovať drôt. Na štebliny ho budú pribíjať klamričkami. Hodne kolíkov je už povsádzaných do zeme. Pán správca ide od jedného k druhému, probuje, či sa nekýva. I gazda ich drmá, ale ako vidno, ani jeden sa nekníše.

„Nech ho len vykníše, kto je chlap,“ poznamenal prvák.

„A časom sa predsa vykníše,“ odpovedá gazda.

„Čas vykníše všetko, pane,“ poznamenal prvák. „Vyvalí i nás.“

„Hm, viem ja, že nás to neminie. Ale keď sa vsadia dobre, viac trvajú.“

„Veď ich osádzame. A vidíte, nie je ľahko všade. Na miestach ani čakan nechytá. Chytáme sa i šťangy,“ ukázal na železnú šťangu, priostrenú naspodku. „Veru, prechodí živé bralo.“

„No, nie je tak zle. Tu je zem ešte hlboká. Tam vyššie skorej. Ale nemáte škody; dobrý ste si vyjednali kontrakt.“

„Každý by nedbal zarobiť,“ odpovedá prvák.

„A kliešte sú dobré?“ spýtal sa, prezerajúc spravu, ktorou sa naťahuje drôt.

„Nepoznať im chyby.“

„Hľaďte ho natiahnuť ako svedčí, aby nelengal.“

„Už ho len ponaťahujeme.“

Prešli sme pred šiator, v ktorom spoločnosť býva. Iste v ňom len spávajú; po zemi vidno postlanie s pokrývkami guanakovými. Pred šiatrom je oheň, na ňom visí kotlík, v ktorom sa čosi varí. Pri šiatri visí viac od polovice odretého škopca.

„Čo varíte?“ pýta sa gazda.

„Polievku,“ odpovedá prvák.

Gazda sa usmial. „Azda z baraniny?“ spýtal sa.

„Kuraciny nám nedávajú.“

„Veď už!“ uznáva gazda. „Baranina nie je dobrá? Bude dosť tučná,“ obrátil ho, aby bolo vidno škopca zdnuka.

Belela sa hrubá perina loja popri chrbtovine.

„Nemôžeme sa žalovať,“ odpovedá prvák.

„Neprije sa vám tri razy každý deň?“ vypytuje sa gazda.

„Robotník musí zjesť niečo dôkladnejšie. Pracujeme tuho a tu troví dobre.“

„Zajedzte si vy, zajedzte. Nikto vám nekráti. A či azda vám čo riekli na podniku?“

„Azda že jedia málo chleba a strovy skoro nič,“ zamiešal sa pán správca.

„Všade do robotníkov, aby jedli viac strovy,“ vyhúda prvák. „A vieme, robotníci najradšej mäso.“

Bol to predmet šteklivý trochu. Spoločnosť robotníkov si vyjednala mäsa zdarma, koľko ho bude potrebovať. Za múku, kávu, strovu, vôbec za ostatné potraviny, čo vezme na podniku, musela platiť, hoc nie cenu vysokú, ale predsa len cenu. Tak sa stáva, že strovy sa míňa málo. Niekedy ani nesolia.

„Každý je, ako mu chutí lepšie. Už vieme, kým robíte okolo ohrád, že sa nedáte na vegetariánstvo,“ usmial sa gazda. „Ja som tiež jedával najviac mäso, keď som ohrádzal. Zajedzte si i vy, keď vám chutí. Mäsa nebude chýbať.“

Mali sme už sadať, keď sa gazda obrátil k prvákovi.

„A v nedeľu sa idete takto zabaviť?“

„Verte mi, málokedy,“ odpovedá on. „Nevyplatí sa po hostincoch chodiť. Groš sa zíde doma.“

„To je i najlepšie. Nato robíme, aby sme domov nešli naprázdno. Gazdujte si, odnesiete si pekný groš.“

A skutočne, keď sa vec vezme vo všeobecnosti, povedal by som, že blahobyt a celý pokrok Patagónie skrsol z ohrádzania. Nie preto, že je ohrada hlavnou podmienkou zdarnej práce na podniku, ale pre peniaze, čo zarábajú na ohrádzaní. Robotník, ktorý mal niekoľko ráz výhodnú zmluvu, príde k prvému kapitáliku. So zárobčekom sa začne púšťať do iných, výnosnejších obchodov, ktoré nejednému dopomohli k blahobytu a šťastiu.

Sadli sme na kone a nechali spoločnosť, nech si varí polievku a pokračuje v robote. V nejednej priehlbine tamhore pod hrebeňom belie sa biela záplata snehu. Na miestach i v stráni ostáva sneh a neskopnie ani v najväčších horúčavách. Z nich premoká ustavične voda, tam nižšie zmizne bez stopy v stráni; presakuje zemou nadol, robí močariny a trasoviská. Ak je fľak väčší a pole rozsiahlejšie, na ktorom sa zbiera voda, tvoria sa potôčky, inde i väčšie potoky. Vody sú tu bystré, čisté. Šťastie, že tu niet stáleho obyvateľstva; keby ho bolo, nosilo by iste pekné hrvole sťa hrkútavé holuby, ako vidíme v krajoch alpinských a niektorých banských mestách.

Naostatok sme zišli z grúňov na breh plesa. Je pohodlný, tvorí pekné nábrežie a trávniky. Kde pleso čľapoce o brehy, tam je biely obojok čistého piesku, sťaby ho bol naosieval.

Tu je domec ovčiarov so zábradlím, kde sa priväzujú kone. Domec je zo skladov povsádzaných jedným koncom do zeme. Má polohu veľmi peknú: na priedomí pleso, v úzadí buková hora pod záštitou vysokých vrchov.

Lago rico sa šíri stadiaľto sťa ozajstné more. Na ňom pláva veľká biela fregata,^[40] vlastne nepláva, stojí nehybne. Nebodaj spustila kotvy. Máme pred sebou ľadový vrch, z prvých, čo môžeme obdivovať zblízka. Vypravil sa na plavbu v tomto malom mori, nenašiel prúdu ani vetra, odsúdený je hlivieť a postávať na mieste, kým sa neroztopí po troške na horúcom letnom slnci.

Ľadové vrchy vídať veľmi často v tomto mori, v Lago rico totiž, ale sa ich nájde i na druhej strane, kde je hlavné pleso, tam sú už väčšie. V hlavnom plese je i prúd živší; vrchy sa spúšťajú pomaly dolu vodou, dostanú sa neraz i na prievoz na rieke Santa Cruz,^[41] ale ta prídu už veľmi stenčené. Čosi voda, čosi slnce a vetry nedajú im, aby stromy vyrástli do neba; vrch keby bol veľký, roztrhal by káble na prievoze.

Od ovčiarovho domca cesta už ide brehom plesa na veľkom kuse. Prechádzka je pekná popri vode, ktorá čľapoce krotko o brehy a premýva piesok. Prechodíme i tu jarky a potoky, čo sa dorútili nadol. Tu je vody akosi viacej, než jej bolo v prvej čiastke cesty. Cerro Buenos Aires zdá sa tu vyšší, než okolo Mitre. Niekde je už celý hrebeň pod snehom. Ísť grúňmi sotva by sme už mohli. Čo takého môže si dovoliť iba gazda alebo pán správca.

Divno by pôsobila naša karavána, keby nás kto pozoroval zo strany. Popredku ide pán správca na pejovi, čo neprestajne strihá ušima, preskakuje jarky a povalené kláty sťa guanako. Pán správca sedí si bezstarostne, nesie pravú ruku podvihnutú skoro vodorovne, na zápästí mu visí korbáč, ale ho nikdy neužíva. Nepotrebuje ho užívať a sotva by ho i užíval, keby i potreboval. Jeho sivé oko všíma si všetkého, čo je naokolo, neujde mu nič. Pred ním beží huňatý škótsky pes akýmsi zakrádavým, podludníckym krokom. Jeho pekná čierna srsť leskne sa na slnci sťa jemný hodváb.

Tento pes má schopnosti, že mu nechybuje ozaj iba dar jazyka. Rozumieť rozumie všetko, čo padá do jeho odboru a čo mu pán rozkáže. Rozkazuje mu tichým hlasom, po anglicky. On vykoná i rozkazy, čo sú i trochu dlhšie a zložitejšie.

Triafame ovce tu v skupinách, ale najviac roztratené, ako sa pasú. Pes prejde popri nich, prekradne sa, že ho málokedy zbadajú. V celej ceste nezdurila sa preň ani jedna ovca.

Sám pán správca ho odchoval a vyučil do roboty. Ani by neslúchol iného, ako jeho. Nechodí do robôt s druhými psami, on sa vôbec s nimi nevodí. Neberie podielu na ich zábavách, ani na ich nerestiach. Rozumie po anglicky, ako veľká čiastka týchto psov. Ovčiarstvo uviedli do Patagónie a priviedli na dnešný stupeň rozvoja vlastne Angličania a možno ešte viac Škóti; ich najväčšia pomoc v práci sú práve ovčiarski psi, ktorých si vycvičia pečlive a upotrebujú majstrovsky. Sú vôbec vynikajúci odborníci v ovčiarstve.

Za pánom správcom sa poberá gazda na veľkom pejovi, ale sa ukazuje ako kôň malý, keď má tohto jazdca v sedle. Ide neprestajne, vždy tým istým cvalom, sedí na koni a drží sa vždy jednako. Sedí rovno a pevne, nedá sa vyrušiť ničím z obvyklej polohy, sťaby ho boli uliali z bronzu. Pravú päsť má na stehne s korbáčom, oko upreté napred, sťaby skúmalo o budúcnosti, čo má skrytého v lone, čo bude s nami a s veľkou Patagóniou v budúcnosti.

Bezstarostnú, roztržitú mládež predstavujeme my, môj druh a ja. My ani pri tejto ceste nemáme určitého smeru a práce. Dali sme sa do ruky náhode a náhodilostiam. Máme i záujmy, ale na tejto ceste sme zo zvedavosti a kamarátstva. Máme ustavične do činenia s aparátom, ale ani z toho neviem, či vyjde čo súceho: snímať sivé predmety v šedom poli je robota ťažká pre majstrov ako my. Nástroj podáva len malé obrázky, kúsočky sveta, nemôže vykúzliť široké výhľady, odtiene a nálady. Neraz zastaneme a pozeráme na vtáčky, na stromy, za papagájikmi. Keď zaostaneme, musíme tuho cválať, aby sme dohonili tých dvoch, čo idú jednako patagónskym cvalom „ta-ta-ta-ta-ta-ta“, sťa keď sa vo troje mláti na holohumnici.

Tu i tu sa pripojí k nám, veľkým chlapcom, náš priateľ, mladý chlapec, ale iba na chvíľku. Nemá kedy čas márniť na daromnice a hračky. Najväčšmi ho trápi, či mu je lac v poriadku, či je na ľavom bedre koňa, či je veniec ako patrí, ako nosí Torres a iní vychytení gauči. Rád by sa im vyrovnať, čo sa vzťahuje na lac i v iných oboroch; byť vôbec veľký, ako sú oni. Vždy sa nám páči viac, čo sú iní, než to, čo sme my sami.

Lago rico sa roztiahlo ohromne, nevedieť, odkiaľ sa berie. Vľavo mu už netvorí brehy plytká šedá pampa, ale akási hora, pekná a bujná, akosi svieža a šťavnatá. Hrá do tmavozelena; na cerro Buenos Aires takej hory veru nieto. Spoza nej vyčnievajú braliská šedé, ktoré od Bajady až sem tvoria múr, deliac náš Turiec od iných svetov. Ponarástli akosi tie bralá, vyrovnajú sa už vrchu, ktorého úpätím ideme. A veru nie je z najmenších v reťazi Buenos Aires. Boli dosť vysoké už nad osamelým podnikom, ale proti nám sú omnoho vyššie. Ich rovná reťaz sa prehla trochu, hodili sa čosi na juh, akoby sa chceli vtisnúť väčšmi do úzadia. Všetko poukazuje na to, že sa tam ide vytvoriť nový kút v našom Turci: nebude okrúhly, ako sme si mysleli dosiaľ.

Naša reťaz si zas pomyslela, že nehodno robiť jednostaj to isté. Vrtoch a premena priťahuje väčšmi než stálosť a vytrvalosť, alebo práve zaťatosť. Zasa zlomila svoj smer skoro v pravom uhle a obrátila sa k severu.

A veru šťastie, že sa zvrtla, uhľadela si dobrý čas. Nech to neurobí a ide tým smerom ako dosiaľ, bola by sa búšila do druhej reťaze a roztrieskala si hlavu, ako ten, kto by šiel nerozumne proti múru. Lebo tá reťaz je ozaj múr mocný, pevný; úder by iste vydržala, ale našim horám beda, keby sa boli išli búšiť do nej. Slabší v tých zrážkach prejde obyčajne nedobre. Je to reťaz, čo tiež ide od juhu na sever. Vychodí iste z toho kúta, čo sa nám pred chvíľou zjavil znenazdania tam za plesom. Náš Buenos Aires, odkedy sa zvrtol na sever, má miesto nepriateľa, do ktorého len toľko, že sa nebol búšil, veľmi dobrého kamaráta. Ide s ním spoločne, akoby išlo koleso pri kolese na tej istej karrete. Beží s našou reťazou sťa opreteky; kto bude prvý, kam bude treba prísť. Musí tam byť niečo neobyčajného, keď sa ta všetko poberá, i my s našimi vrchmi, i vrchy, čo sú nám oproti, i pleso, čo ostalo medzi nami a druhou reťazou.

Nám táto spoločnosť nie je proti vôli. Je to reťaz tuhá a pevná, vyššia veru, než naša. Ibaže nie je taká jednaká. Nájdu sa v nej ohnivá čosi nižšie, ale zas prídu za náhradu velikáni, o akých z našej strany ani nechyrovať.

Voda, čo ostala medzi nami, nie je Lago rico; to ostalo za nami. Nám sa dostal iba pás, sťaby ulica medzi tými dvoma kolesami, skoro všade tej istej šírky. Volajú ju kanálom, „Canal de los tempanos“, kanál ľadových vrchov; a ozaj vidno ich hodne v tomto kanáliku. Poniektorý veľkosti suda, v ktorom môžu miešať odrazu tristo hektolitrov vína, ako ich vídať v Dalmácii v niektorých pivniciach.

Iné sú menšie, ako menšia bočka; ale nájdu sa i veľké ako richtársky príbytok kdekoľvek v lepšej dedine. Vrchy tieto plávajú, indy zas halaškujú na mieste. Často by zaviazli tam, kde sú, keby ich vetrík nepotískal. Jeden z nich, veľmi malý, poneviera sa temer pri samom brehu, kadiaľ ideme; siahnuť, a už by bol náš. Pán správca sa pohol, že pôjde do vody za ním, ale sa zhákol; voda bola prihlboká na tom mieste. Chlapec si lepšie rozmyslel i veru prišiel veci na koreň. Odviazal lac zo sedla, urobil slučku na ňom ako svedčí, zakrútil ju nad hlavou, ako robieva Torres, a hodil ju na hlavu toho vrchu; vrch mal čosi naozaj ako hlavu, ba akoby rohy na nej. Vec sa vydarila znamenite; na laci nám pritiahol tú peknú hrudu ľadu k samému brehu; stadiaľ bolo ho už ľahko vytiahnuť na piesok.

Prezreli sme si ho a ja ho považujem za dobrý, veľmi pevný a tvrdý. Neurobil by hanbu najchýrnejšej ľadovni. Je hutný a cele priehľadný sťa sklo, i zliaty je ako sklo z jednej masy. Nepoznať na ňom, že skrsol z akcií: zložením z nesčíselných ľadových zrniek. Ukazuje mu podstata, že sa utvoril jedným kusom, sťa keď rozpustíš olovo a vleješ ho do formy.

Nemohol som pochopiť, prečo je nie biely; hľadiac naň istým smerom, hrá hodne do belasa. Bola horúčava, boli sme veľmi smädní; znamenitý ľad zahasil nám smäd dokonale. Nebáli sme sa ho jesť, lebo bol čistý. V ústach sa nerozpúšťal ľahko.

Nemohli sme čo iného urobiť, ako premeniť tiež smer našej cesty; obrátili sme sa i my na sever. Keď všetko ta smeruje, pôjdeme i my.

Neviem, či som vám vyzradil, že nám tu ide všetko naopak a či obrátene ako kľavcovi. Čo vám je juh, nám je tu sever. Keď je u vás zima, u nás je leto. Vám dobré veci prichodia z juhu: pomaranče, hrozno, figy, ba i datle a banány. Keď vám je zima, že krahnete, idete sa zohriať na juh; keď kašlete, idete na juh liečiť kašeľ. Z juhu vám priletia lastovičky každej jari, sluky, ba i bociany. Od juhu vám podúvajú teplé vetry, čo lámu ľady a vykúzlia zo zeme trávu a kvety.

My všetky dobré a výhodné veci prijímame zasa zo severu: jemné ovocie, slnko, teplotu, lastovičky, ba i uzdravenie zastaralých katarov. Vy sa zľaknete, keď počne podúvať zo severu, lebo viete, že začne priťahovať; prídu mrazy neraz, že ťahajú klince zo šindľov. Nám zlý vietor prichodí z juhu, keď začne poťahovať, schladne odrazu. V zime sme istí, že za tým vetrom nás neminie hodná chujava.

Čo je príčina, že sa tu všetko obrátilo hore nohami? Prečo sa náš juh tuná preobliekol za sever?

Uhádnuť príčinu toho je ľahko. Vás krstili len raz, ale nás tu dva razy. Prvý raz, keď bolo dvanásť kmotár a keď doniesli ohromnú praženicu do domu. Druhý raz, keď sme boli na oceáne, asi v polovici a keď zavládla horúčava, ktorú neviem, ako by sme boli vydržali, keby sa nebol spúšťal lejak každej pol hodiny. Na lodi bol tanec, bola slávnostná chvíľa, lebo v ten deň sme prekročili čiaru. Nebola to čiara, čo vytiahli medzi dvoma podnikmi, ale čiara, ktorá ide medzi severnou pologuľou, kde ste vy, a medzi južnou, kde sme teraz my. Pre tú čiaru, čo je medzi nami, ide tu všetko naopak a hľadíme na všetko obrátene. Čo vy hľadáte na juhu, my hľadáme na severe a nájdeme skoro vždy.

Ideme teda na sever, ktorý by vám bol ako juh. Pozrieme tu i tu na reťaz, čo je z tamtej strany, a daromná hodina, páči sa nám väčšmi než naša. Iste preto, že je za vodou a nemôžeme ju mať. Čo nemôžeš dosiahnuť, zdá sa ti, že je vzácnejšie a lepšie. Ale možno najviac preto, že je reťaz mohutná, krytá veľmi bujnou horou zdola nahor. Iba štica čo je biela.

Ale cesta sa nám začala hodne kaziť. Vošli sme do hory, a tá je už taká, že sa prichodí prebíjať. Zle, braček, ak ťa hlobne suchý konár do píštele alebo práve do kolena. Zídu sa kožené sáry, alebo poľajny, ako ich volajú; alebo istejšie než poľajny je bedlivosť na nohy a pozor, kade ideš. Hľaď, aby ti nôh nezvyšovalo nikde, aby sa netisli, kde ich nikto nevolá. Gauči, čo majú čo chodiť horami, nosia celé nohavice z kože. Dobré sú i tie, ale lepšia je bedlivosť.

Zasa sme museli vystúpiť do výšky, vyše od polovice grúňa. Dolu sa cesta nemá o čo prilepiť. Grúne okolo spodku i tu sa prevesili, že padajú kolmo do vody. Ich základy sú pevné; tvorí ich vekovité tvrdé bralisko, ale nie je predsa holé. Oblieklo sa šatom šedastým a tamhore má tmavý prám hory.

Ovce sa musia tiež unúvať až semka, ak sa chcú redikať do druhého údolia.

Sotva sme sa rozhľadeli trochu odhora, prichodilo sa nám zasa spustiť nadol. Kde sme prišli, tam už bolo vonkoncom zle. Nemohli sme urobiť ani kroka pre braliská a močiare. Bolo nám vojsť do vody, brodiť v nej, že bola koňom do pol boku, kým sme obišli bralo a či predhorie, čo nám nechcelo dať už nijako prejsť. Šťastie, že sa kone neodhŕňajú; skôr im je po srsti, že sa môžu ochladiť v horúčave, aká je. Kobyla spoločníka, veľká, pekná Patagónia, počala sa čosi zvŕtať vo vode, sťaby chcela vyvádzať tance. Vošli sme do zálivu, vydurili sme z neho ohromný kŕdeľ kajken a čajok. Vyleteli, škrečiac s rozhorčením, čo hľadajú ľudia na týchto stranách. Tráva na krásnej vegičke, čo je okolo zálivu, je vypasená dohola. Čo nestačili spásť, zdepčili ako na holohumnicu.

Z vegy bolo nám vojsť do hory, čo je vo veľmi strmom boku. Kone, keď sa ta brali, temer nosom sa dotýkajú zeme. Nuž veru nie sú to cesty veľmi rovné. Z hory sme išli zasa do grúňa, skoro až po samú horu. A práve v týchto výškach sme triafali na veľké bahniská; na povrchu sú veľmi nevinné, tak že vtrepať sa do nich nie je veľmi ťažko, kto si nedá pozor a spolieha sa na vonkajší vzhľad. Ale kôň má na šťastie akýsi čuch: keď príde na podozrivé miesto, najprv ho poňuchá a len tak sa opováži kročiť naň; neraz sa cofne znezrady, utečie, skadiaľ prišiel, a pustí sa radšej okľukou napred.

V grúňoch sme triafali na kŕdliky oviec; bežia divoko pred nami. Videli sme i jelene zamiešané, po jednom, po dvoch medzi ovcami.

Sú veľkosti srnca i farby ako srnec; majú po dva parohy, aspoň tie, čo som videl. Škopy ukazujú väčší strach pred nami a väčšmi utekajú, keď nás vidia, než táto divá zver. Jeleň je krotkejší, mohol by sa považovať skorej za statok, než škopy a jarky. Ovce sa odrodili, poguanačili, ako na Punta Bandera. Strieľať na jeleňa nie je vraj veľmi zábavné, ubezpečujú lovci. Stojí vraj poľovníkovi, nebeží pred ním. Hovoria, že pozerá ľútostive, že ťažko naň zodvihnúť zbraň. Vôbec poľovka na týchto stranách nemá zaujímavosti ako inde. Je viac jednoduché vraždenie a prelievanie krvi než kratochvíľa.

V týchto výšavách je pekne, sťaby sme boli niekde v Tatrách. Tráva je samý kvietok, hoci nie voňavý. Pri potokoch, na tienistých miestach rastie kapradie s ohromným lístím, bujné a svieže ako v našich hlbokých dolinách. Ba i lopúch som videl na dvoch-troch miestach.

Na polianke sme našli vzácnosť: malý kriačik sa stelie po zemi, je hustý ani perina. Má bobuľky malé, červenkasté, veľmi pekné a chutné, trochu kyslasté. Patagónske brusnice! Vyzeral som, či sa tu nezatárala kde kosodrevina; žiaľ, kosodreviny nikde nevidno. Divého ľadníka je mnoho, rozosiaty je ako na roli na mnohých miestach. Rastie ešte krajší a bujnejší, než na bašte na Punta Bandera.

Pekné sú i kry, čo sa ukazujú na každom kroku: sú vysoké, urastené, na miestach vyzerajú ako ozajstné stromy. Lístie majú pekne zelené, tučné, šťavnaté, jeho veľkosť a podoba je temer ako na jaseni. Strom sa veľmi ponáša na „rogač“,^[42] známy strom v južnejších krajoch, na ktorom rastie svätojánsky chlieb.

Strom a či ker tento volajú tu prostonárodne leňa dura, tvrdé drevo. Neviem prečo ho označujú ako tvrdé, keď je práve veľmi mäkké, asi ako chabzdy alebo jaseňa. Lichva za ním lipne. Voly sa naň hádžu, dávajú mu prednosť pred ktoroukoľvek pašou. Kôru mu poobhrýzajú sťa zajace, keď sa dajú v zime do kôry stromov, keď je tráva pod snehom. Bude to krm znamenitý, asi ako jaseň našim ovciam a mladá chvojina v zime, alebo ako mládniky olivy v Dalmácii, čo tiež dávajú ovciam a kozám.

Tento ker rastie veľmi bujne na niektorých miestach; je ho dosť hodne tu, ale ho bude viacej v okolitých horách. Hory, kde ho rastie mnoho, užívajú ako výtečné pašienky. Hora, kde je mnoho leňa dury, je volom najbezpečnejšie zimovisko. Statok sa na nej popráva sťa ošípané na žaludi v slavónskych dubových horách. Gauč ho označuje názvom leňa dura, aby ho nejako volal. Vie si ho oceniť veľmi. Ide ďaleko, blúdi po horách, hľadá ho všade, kde príde, či ho nezazrie niekde. I Manuel ho hľadal po neschodných horách na polostrove Avellaneda. Dosť ľahko, i jeho bývalý gazda blúdil za ním v malom člnku okolo Punta Bandera.

Prešli sme mnoho jarkov bez významu, ani im nebude uvádzať mená táto rozprávka. Ale bolo ich niekoľko už významnejších; takých, čo tuná volajú riekami, tie už skôr prichodí spomenúť, ako išli jedna za druhou. Voláme ich: rio Bencker, rio Stipičić, rio Mc Phearson a rio Trutanić.^[43] Mená tieto bolo by darmo hľadať na mape; geografi ich nevniesli do nej. Ale ktovie, či ich nevnesú, keď v nej našlo miesta napríklad rio Bothel, čo je tiež meno nahodilé jedného suseda. Najhoršie zo všetkých bolo rio Trutanić, lebo je to veľmi divoká riava. Nebolo by ju veľká radosť prebrodiť v jarný odmäk. I teraz sa kone zhákli a nechceli vojsť do nej. Neviem, čo sa jej stalo, ale najprv sa pochlapila ohromná kobyla Patagónia, veľmi vrtošivá, a prešla ju veľmi pekne a bez okolkov. Za ňou sa už pustili bez okúňania i naše kone.

Spomenieme ešte jeden, ani nie rio, ale iba jarok. Bol dosť podomletý, s brehom veľmi močaristým skoro v celom priebehu. Iné kone prešli, ktorý veľmi dobre, ktorý nie práve najlepšie. Môj kôň poňuchal sem a tam, nechcel sa dať naviesť nijako, aby pokročil. Naveľa sa konečne dal i na to: urobil znezrady veľmi pekný skok a presadil odrazu i jarok i bahno. Ja len toľko, že som nezletel do bahna; ani som netušil, čo ide kôň urobiť. Chlapec už myslel, že som v bahne: nebolo by mu bývalo ľúto. Prekáral som ho kedysi, keď ho vyhodil zo sedla jeho Oveiro na rovnej pampe. Prestrašil sa bol kameňa a urobil znezrady skok nabok.

Vyšli sme konečne na Žiar, kopec okrúhly, pokrytý mäkkou trávou a perinou brusníc, čo práve dozrievajú. V záhybe pod Žiarom rastie zasa papradie, že je celá jama zastretá jeho mohutným lístím. Bude mať iste i sladič kto by ho chcel ísť hľadať. Žiar ho menujem preto, lebo u nás by ho iste tak zvali pre jeho podobu a polohu. Naši predkovia by boli na ňom prinášali svoje obete a spaľovali svojich mŕtvych; je miesto pekné a z neho je pekný výhľad; na úpätí má pekný kus suchej pampy, kde by sa mohli zakopávať popolnice s prachom zomretých.

Zosadli sme, nie síce obetovať starodávnym božstvám, ale občerstviť sa trochu, lebo poludnie už dávno minulo. Obed bol znamenitý. Studené stehno škopové, veľmi dobre pečené, a biely a ľahký chlieb z argentínskej pšenice. Obed pochodil z malety^[44] gazdovej, ktorú má prevesenú na sedle, kapsu z jednej a druhej strany a previazanú koňovi popod brucho, aby ju nesepkalo priveľmi. Z malety vyšiel i miešok, kúpený len nedávno, výrobok iste španielskeho pôvodu. Sprava pohodlná na prenášanie tekutín: rozbiť sa nerozbije, iba ak by sa rozpárala. Víno nás občerstvilo, nemýlilo nás ani najmenej, že razí dosť hodne dechtom. Miešok ešte razí, ako razia všetky, kým sú nové a neprijmú zápach vína.

Žiar je pekné miesto na rozhľady a pohľady; bolo by z neho vidieť na ďaleko-široko, keby to bolo na pampe. My sme tu vo veľkom divadle, krásnom a nádhernom; bolo by na čom oči pásť, keby nesedeli okolo nás obrovia, čo nám zaberajú výhľad na všetky strany.

Sme my tu v kúte, ohradenom na všetky strany velikánmi Cordillery. Keby i vrchy neboli vysoké, sú priblízko jeden pri druhom a jeden za druhým; my medzi nimi v prostriedku i s naším výhľadom. Ten veru nesiaha naďaleko. Nebude nič rozsiahlejší od výhľadu, čo sa otvára na železničnej stanici v Kraľovanoch. Rozdiel je iba v tom, že sa my tu pripekáme na tuhom slnci v januári; Kraľovanci v tomto mesiaci budú ho mať len niekoľko minút o poludní práve okolo tej stanice: to aby mu nezabudli podobu. Ale i to trochu, čo vidíme, zaslúži si obzrieť trochu lepšie.

Je proti nám reťaz Cordillery, ktorá spechá tým istým smerom, ako naše grúne, od juhu na sever, pokrytá celá bujnou tmavou horou. Dolu ňou valia sa rieky, a veru zasluhujú už to meno. Ich ústia do kanála môžeme vidieť i oceňovať stadiaľto. V horách badať ohromné lány, celé boky žltkavej zelene: miesta medzi bučinou, kde rastie leňa dura.

Keď príde na sever, táto reťaz končí sa odrazu rovnou čiarou, sťaby ju bol inžinier vytiahol. Za ňou ide ríša snehu: pole štvoruhlasté, čosi naklonené do kanála. Má viac od dvoch kilometrov šírky, dĺžky hádam dva razy toľko. Nie je ľahko merať stadiaľto vzdialenosti a rozmery. Všetko je divné akosi; okolité predmety priveľké a biely kút pritesný. Je to akosi tak, akoby si nasťahoval nábytok z veľkého paláca do tesných izieb a na dodavok celú stenu jedálne zapratal ohromným plátnom Ženíška^[45] alebo Brožíka.

Kto hľadí na to biele pole, povedal by, že je to pampa, ale miesto trávy rastie na nej sneh.

Od severnej strany poľa vyčnieva nad ním osamelý vrch strednej výšky, homolovitého tvaru. Do polovice ho kryje hora, druhá polovica je pod snehom. Pokrývka snehová nie je tenká, má ona značnú hrúbku. Jej hrúbka, ako sa ukazuje stadiaľto, obnáša možno desať a možno i dvadsať metrov; merať ju je ťažko. Táto vrstva snehu už sa neponáša v ničom na snehové pagáče, čo sú po okolitých vrchoch, lebo tieto sú zaležané, uľahnuté, sťaby boli skameneli, kým pokrývka tohto vrchu je sypká a ľahučká, ako býva, keď je sneh novonapadnutý.

Nás hreje slniečko krásne a teplé, že nám je až horúce. Keby nás sem doviedli so zaviazanými očami, netušili by sme veru, že sme v susedstve takej Sibíri. Metie tam i teraz tuhá chujava, že zastiera nám celý kút sťa ohromnú plachtu. Čujeme dudnenie, zas akési výbuchy a durkanie. Časom durkne tuho sťa výstrel z dela. Ozvena sa odbíja od grúňa sťa mocná hrmavica.

Po odpočinku a občerstvení vysadli sme na kone a išli ešte. Bol by už hriech nepriblížiť sa k zjavu, ktorý nás dojal mocne. Bolo sa nám spustiť zasa nadol veľmi príkrym bokom, v doline sme prešli kus zeme, ktorá je veľmi podozrivá. Môj kôň temer jednostaj držal hlavu k zemi, kráča opatrne, sťaby chcel cestu hmatkať nohami.

Stráň, čo nás čakala, nedala by sa ani prejsť, keby nebolo v nej chodníkov, čo vychodila lichva alebo jelene. Hora je mladá ešte, ale veľmi hustá a bujná. V nej je niečo krov, ba i stromov leňa dury. Nejeden je, sťaby ho boli obkliesnili; trčia z neho iba holé suché rárohy. Kry, čo obriadil raz statok, už sa nespamätajú a vyhynú. Leňa dura, keď ju objedol statok, neženie z koreňa, ani z pňa, vyschne alebo vegetuje.

Chodník sa rozbieha na všetky strany. Stratil by sa ľahko ako v bludisku, keby sa nedržal všeobecného smeru. Smer je rovno dohora, prebíja sa húštinou, ležiačky na koni. Zišiel by sa priesek, kto by tu mal chodiť častejšie.

Chodník nás doviedol na hrebeň stráne, na nej nieto iba chrastie a krovie zakrpatelej bučiny. Pod nohami máme bralisko, sto metrov zvýše, padajú ako stena kolmo do kanála. Stojíme nad ňou i s koňmi sťa na roštovaní. Kanál je veľmi úzky, bralo, na ktorom stojíme, je nič iného, ako hrboľ, ktorý vyrastá z boku cerra Buenos Aires a vniká do kanála.

Kanál je zaprataný kusmi ľadu. Jedny sú veľké, iné menšie; plávajú po ňom sťa chlpy bavlny. Niekoľko ich je dúžich sťa domy; pod vodou tiež bude asi toľký kus ako nad vodou. Výbuchy sú časté, čujeme ich cele zblízka. Koňom sa nepáčia, strihajú nepokojne ušima, neraz i podskočia. Pri každom väčšom výbuchu odčesne sa balvan ľadu z kraja a čľupne do vody. Niektorý výbuch je veľmi tuhý a do vody predsa neodpadne ničoho. Za tým čuť duté dudnenie a pukanie, sťaby ťažkú fúru šutroval po mrcha ceste.

Biely trojuholník, čo priťahoval zvedavosť, keď som ho videl prvý raz z osamelého podniku, je tu predo mnou v celej svojej rozsiahlosti. Ale nie je to trojuholník, ako sa stadiaľ ukazuje, je štvoruholník nie cele pravidelný, ale hodne trapezovitý; tamhore je hodne užší než nad kanálom. Má tvar ako cimbal, keď chcú na ňom hrať. Od osamelého podniku ukazuje sa trojuholníkom, lebo hrana, čo je na kolene cerra Buenos Aires, zakrýva mu skoro celú polovicu. Pole z našej strany, ako sa skončí nad kanálom, končí sa rovnou čiarou, sťaby ju urobil obchodník na table syra alebo mydla, keď ho ide rezať. Čiara, tá ide od reťazi, čo s nami prišla, až po úpätie vrchu, čo je na druhej strane ľadového poľa. Povedal by, že tá ľadová kôra drží sa v jednom kuse iba preto, že sa môže z oboch strán oprieť o také dva uholné kamene. My sme asi na sto metrov vo vzdušnej čiare od ľadovej kôry, sme asi v prostriedku tej čiary, čo beží medzi oboma uhoľnými kameňmi.

Chujava prestala, slnce osvietilo toto čudné miesto. Ľadové pole skveje sa dúhovitou nádherou. Pole ani nenie biele, ťahá veľmi tuho do modra, sťa bielizeň, keď ju po praní namočia do berlínskej farby, alebo ako dievky, keď bielia dom a zamiešajú do vápna tiež niekoľko tých belasých guľôčiek. Príroda akoby nemala rada priskvúcu belosť, kde by jej malo byť priveľa, namieša radšej trochu modriny. Snáď pre toto berlínske farbivo poniektorí chceli by nazvať tento kút Bismarckovým.^[46] Názvu som ešte nevidel, aby bol vpísaný na mape. Vpíšu ho do nej možno vtedy, keď vpíšu i tie štyri potoky s tými menami, čo som ich bol prvej spomenul. Bismarckovo meno skveje sa na veľmi veľa stránkach dejepisu; skveje sa na toľkých skvelých uliciach a krásnych námestiach vzdelaných a bohatých miest, je také veľké, že by mu bolo skoro urážkou vtisnúť ho do tohoto tesného kúta Patagónie.

Na priereze ľadová kôra bude dosť hrubá, môže byť pätnásť alebo dvadsať metrov. Keď sa rozľahne buchot, obyčajne sa z nej odvalí kaval, iste na mieste, čo priveľmi vyčnievalo za čiaru, ktorú sme prvej určili a čo trčal v povetrí hádam bez opory. Keď čľupne do vody, hodne sa zvlní a čľapoce. Zasa výbuch bol veľmi tuhý a do vody nebolo vidno padnúť ničoho. My z nášho miesta nebadáme na ľadovej kôre premeny, nemôžeme sa ľahko dovtípiť, čo sa stalo. Je to ten istý výbuch, čo sa rozlieha pri zmrznutých riekach, keď ľady pukajú. Kde by nepukali najväčšie ľady v horúčave, ako je dnes! Puknutie sa ohláša prituho, a nie je div, veď ľadové pole je veľká plocha a kôra veľmi hrubá. Pod ňou je prázdna dutina, plocha bude prenášať zvuk dobre a drnčať tuho sťa ohromná tabla, najmä keď prázdna dutina odspodku ten zvuk ešte zmnohonásobní.

Ľadová plocha nie je rovná a hladká, ako by bola na zamrznutom rybníku, alebo na Váhu. Nepotiahne ťa veru vôľa ísť sa na ňu šmýkať, alebo práve na korčule. Je ostrá skoro ako jež, keď sa stisne do klbka a vytrčí všetky bodliaky. Kde pozrieme, všadiaľ samá ihla a ostrá pyramída, jama a priehlbina. Ľad sa nemôže spratať na mieste; stíska a vytíska sa z radu, alebo už z plochy sťa mládenci na výročné slávnosti, keď sa vcvikujú do lavíc, lebo ich je primoc a nemôžu sa spratať všetci. Ktorý sa nevie držať tuho, vytisnú ho z radu, že mu nebude miesta. I tu je stisk veľký a v tom stisku ľad sa uhne a vystúpi ľadu, a ak sa nemá kde uhnúť, krkvá sa a lomí, stavia sa hore koncom na hranu, pritíska sa jeden o druhý a primrzne. Tably skla zaujmú menej miesta, keď sú jedna na druhej, ako keby sme ich ukladali jednu konča druhej. V tejto horúčave sa toho ľadu hodne musí roztopiť; čosi sa ho i láme a vpadá v kusoch do jazera; totiž čo príde za čiaru, nemá sa čoho držať, ostanúc bez opory odspodku. Dosť sa ho kazí a míňa nemilobohu, a vidíme predsa, že ho neubýva. Ostáva ho dosť, nikdy ho nechybí. Skôr ho musí byť primoc, keď sa toľme stíska a nemôže sa zmestiť jeden pri druhom, tak že sa musí polámať a polámané tably ukladať sa jedna na druhú, aby im bolo dosť miesta.

Keď sa ho toľko kazí, odpaduje a navnivoč ide, a predsa ho je dosť, ba i primoc, je znak, že sa nahrádza a dorába tu kdesi. Nieto pivovarov, načo je teda ohromná ľadoveň vždy preplnená, vyhadzuje zvyšok a rozosiela ho po jazere?

Ľadoveň sa urobila sama, bez základných a rezervných kapitálov a bez správnej rady. Stará sa sama, aby neupadla, ale držala sa na výške. Výroba ide sama od seba, straty sa nahrádzajú, ako sa vedia samy.

Ako ide výroba, nie je ľahko povedať; do kníh podujatia nikto nenazerá, aby vynašiel zárobok a stratu, čistý výnos a dividendy. Ten kužeľovitý vrch, čo je v hornom uhle trapeza, mohol by všeličo prezradiť, keby chcel. On bude tiež dodávateľ ľadu, udržovateľ tohoto veľkolepého podujatia. Na ňom je vždy snehu mnoho; na ňom a okolo neho je temer večná chujavica. Snehový kepeň, čo má na sebe, je hrozne hrubý.

Je sneh ozajstný a sypký, čo má na sebe. Keď slnce vyskočí, trblietajú sa na ňom skvelé snehové plášte sťa diamanty. Pripekať i naň pripeká horúce letné slniečko, keď je nie za chmárami. Sneh na ňom sa i rozpúšťa trochu, topí sa a oťažie. Je na ňom sťa na krove, čo je veľmi šikmý a strmý. Sneh i tuná robí, čo robieva po mestách a dedinách, kde ho magistrát nerozkáže zhadzovať z domov hneď ako napadne. Šutruje sa dolu krovom a padá rovno na ulicu, na hlavu ktorémukoľvek radnému pánovi. Tento vrch nemá zriadeného magistrátu; nemá sa kto starať, aby sa sneh zhadzoval ako svedčí, za horúca. Spúšťa sa teda dolu ním, padá jeden na druhý, že ho je pod vrchom ohromná hŕba. Čím väčšia horúčava, tým väčšmi padá, lebo ho ťarcha tisne v dolinu, keď oťažie. Zošustne sa ho zakaždým poriadnych dakoľko lopát; keď padne dolu na tú hŕbu, zdudnie dosť dobre; dudnenie sa veľmi odbíja od grúňov v tomto kúte a keď vyjde na pampu, ľudia si myslia, ako som si myslel ja, že to dudre medveď, alebo že hundre indiánsky duch, lebo sa veľké novoty natískajú.

Masa ľadu pochádza odhora; tam pribúda ustavične snehu, lebo je chujava často, niečo ho padá i zvrchu a odtiaľ sa spúšťa po troche nadol po zemi, na ktorej leží ľadové pole. Keby tu dolu odpadávali kusy ľadu do vody, ľadové pole by sa naveľa minulo; keby sa ten odhora nepúšťal v dolinu. Hŕby snehu, čo chujavy metú a čo padajú tamhore, potískajú ho pomaly, ale vytrvale v dolinu. Pole nemôže odolať toľkému tlaku; popustí na jednom alebo druhom mieste. Je ešte horšie, že ľadová plocha sedí pevne, ona sa vzpiera tomu tlaku, pasuje sa vytrvale s ním a ľad, čo je medzi dvoma tlakmi, praští, puká a láme sa. Polámané tably sa stavajú kolmo hore hranou, aby ostalo viac miesta. Je teda tlak odhora a odpor pôdy oddola, tá sila, čo láme a prevracia ľadovú kôru: tak, ako keď do ľadovne nanosia ľadu a tlačia ho, aby bol husto. Po nociach, keď slnce zájde a príde tuhý mráz, tie premiešané kusy zlepia sa a zmrznú dovedna. Urobí sa plocha hrubá a solídna, sťaby sa bola zliala z jedného kusa. Ľad je tvrdý, sklovitý, povrch ľadového poľa stane sa hrboľatý a ježovitý.

Ostatne, kto chce vysvetľovať pôvod a príčinu zjavu, čo máme pred sebou, musel by preskúmať dokonale ľadové pole. Dívať sa naň z tribúny nestačí. Treba by bolo vyrátať, koľko snehu padne každý deň, či ho padne všade jednako a toľko, ako na kužeľovitý vrch. Bolo by treba vôbec vyskúmať lepšie jeho povahu a rozmery. My vidíme ľadovú rieku, ako tečie pomaly nadol, láme sa a padá v kusoch do plesa. Bolo by vyšetriť okolie, susedstvo, aby sa vysvetlilo, prečo je chujavica skoro ustavične na tom istom mieste. Že ľad ide nadol, že tečie, je isté. Neraz sa pohne veľká plocha v celosti nadol, rafe po zvariakoch, po brale a balvanoch, vôbec po hrboľoch, čo sú pod ňou. Strhne sa z toho hrmot, ktorý počuť po celom vidieku. Každý vie, že pochodí z tejto ohromnej továrne, ktorá pracuje neúnavne a vytrvale, deň a noc i v nedeľu a vo sviatky bez nákladov, správcov a riaditeľov, celkom sama od seba.

Druhí tiež, čo tento kút videli, nahliadli, že by ho bolo treba lepšie preskúmať. Mladý sused, čo jazdieva na neučených koňoch, vybral sa sem s kamarátmi, že ho poprezerá, že vyjde na ľadové pole, ako je na ňom, že preskúma okolie a susedstvo jeho. Doniesol i žinky a druhé pomôcky; vybral sa druhou stranou, úpätím reťaze, ktorá ide rovnobežne s našimi vrchmi; a skutočne sa i dostal na samé ľadové pole. Ale i on sa musel vrátiť. Chodiť sa po ľadovej rieke nedá pre ihly a pyramídy, a tobôž pre pukliny a priepadliská.

Ak by mal vysloviť, čo si myslím o tejto veci, povedal by, že sme urobili chybu, on i my, že sme sa sem ustávali: on tamtou stranou, kde je mnoho zlomkrkov a riek, a my touto, kde ich je tiež trochu. Bolo istejšie poradiť chlapcovi, aby nám lacoval dobrý čln, nie veľmi veľký, ale nech by mal dobrý, mocný stroj, ako lacoval ten kus ľadu, čo sme ho boli prvej vytiahli na breh. V tom člne by sme boli urobili prechádzku po kanále, na ktorého brehoch sme jazdili až sem. Boli by sme prišli po vode chytro, veď tíšina v kanáli je úplná. Boli by sme videli ľadové pole i oddola a zblízka, vedeli by sme mu udať pravú hrúbku, lebo pohľad zhora ľahko klame; boli by sme mu preskúmali trochu lepšie spodok, na ktorom ľad spočíva, vôbec boli by sme múdrejší, než sme dneska on i my. Po tej robote boli by sme azda mohli preskúmať trochu i okolie, idúc okolo poľa, až kam by sme mohli. Boli by sme sa mohli v člne dať napravo, kam sa obracia kanál. Idúc dookola, boli by sme videli reťaz Buenos Aires zo zadnej strany, kde ju ešte hádam nikto nevidel. Nedala dosiaľ nikomu nazrieť, čo skrýva na záhumní. Boli by sme obdivovali Cordilleru, ktorá ide na druhom brehu kanála a bude mať iste krásne pohľady. Boli by sme našli možno pampy, možno i vegy z jednej alebo druhej strany, lesy alebo krkolomné bralá a zas bralá. Plávajúc naokolo, boli by sme prišli do peknej zátoky, čo sme boli obdivovali raz ponad múr na Punta Bandera. Zo zátoky by sme sa boli dali kanálom, čo je medzi Punta Bandera a Punta Avellaneda, a boli by sme mohli vystúpiť na breh tam niekde okolo okrúhlej lagúny alebo pri podniku na Punta Bandera. Boli by sme sa vrátili na veľký podnik z protivnej strany, než ktorou sme sa vybrali na túto vychádzku. Ľudia boli by sa zadivili, odkiaľ sa berieme, či sme nespadli z neba, keď sme prikvitli z tej strany, odkiaľ nás nikto nečakal.

Ale čo to osoží; zmeškali sme, tou cestou sa my už nedostaneme na veľký podnik.

Robiť túto cestu po pevnine, okolo zadných grúňov cerra Buenos Aires, darmo by sme sa podberali. My sme na bralisku, čo sa vsotilo do kanála, napravo od nás sú zasa braliská. Nie je ani z tejto strany nič lepšie, než bolo na Punta Bandera.

My, čo sme mali sebou spravy, nelenili sme a hľadeli sme si odniesť pamiatku na tento kút Cordillery. Vzali sme dosť hodne snímok, ale ani jedna sa nevydarila. Nevedeli sme premôcť ani druhé ťažkosti: sňať ľadové pole v jeho tmavom okolí nebolo najľahšie a vyžaduje skúseného majstra. Osvetlenie je tu neporiadne, alebo je prituhé, alebo metie chujavica a celý kraj je zahalený. Na jednom obrázku akoby boli sedeli muchy; škvrny, ktoré boli od toho, že práve mrholilo. Kvapky, čo padali na čočku, ostali na obrázku.

Neostávalo nám druhé, ako si urobiť obrázok v hlave a odniesť ho na pamiatku. Ja som si ho zachoval, opravoval ho pri nových cestách, čo som robieval do tohoto kúta. Urobil som ich niekoľko; zakaždým, keď sa mi naskytla príležitosť, a tých sa dostávalo každý rok. Ostalo mi v pamäti biele pole nepravidelného štvorhranu, v pravom hornom uhle s kužeľovitým vrchom, z ktorého sa zhadzujú masy snehu. Od tohoto vrchu sa poberá nová reťaz Cordillery, ktorá sa už berie temer smerom západným, rovnobežne so zadnou stranou cerro Buenos Aires, popri neznámom kanáli, čo sa berie do zátoky, ktorá sa vidí z Punta Bandera. V uhle, čo tvoria obe reťaze Cordillery, je ľadové pole a či skôr ľadová rieka, ventisquero,^[47] ako tu také útvary volajú. Tento tu je malý ventiskér; veľký je na inej strane: v tej čiastke plesa, ktorú zakrýva Punta Avellaneda.

Je napodiv, že v tomto kúte, kde panuje večný sneh a nachodí sa toľká masa ľadu, na niekoľko metrov od neho je teplo a príjemne. Zo strany, kde sme my, zamrholí tu i tu, ale nebolo nikdy zima, bývalo vždy teplo, okolo kanála ozajstná horúčava. Tráva po grúňoch je bujná, v zime sneh kopnie na nich tiež chytro. V zime je príjemne na tejto strane. To isté som pozoroval i v Tirolsku, keď som bol na výlete na gletscheri v neskorú jeseň. V jednu noc, 6. novembra, sme nocovali vysoko, pod samým snežníkom u jedného gazdu, s otvorenými oblokmi. Pred nimi nám celú noc šumeli limby. I tam bolo veľmi teplo a krásne, hoci sme boli pod samým snežníkom, vysoko v grúni.

Keby sme mohli prejsť po ľadovom poli, bol by to veľmi pohodlný priechod na druhú stranu Cordillery. Urobená je ako prirodzená cesta k takému priechodu: nieto štítov, ani neprístupných brál v ceste. Bol by to priesmyk široký a pohodlný, ktorým by bol výhon dva-tri kilometre dĺžky do Chil. Hranica medzi oboma štátmi ide hrebeňom tejto reťaze, čo ide na druhom brehu kanála. My sme teda zas cele na hranici oboch republík, ale tu, ako i inde, Cordillera tvorí ohradu a nedovoľuje priechod. Cez vrchy sa nedá prejsť na druhú stranu; ak by si prešiel, boky z tamtej strany sú zráznejšie a horšie než z tejto. Hranice ostávajú teda úplne zatvorené. Ostatne Chile v tejto výške je neobydlené. Kraj, čo hraničí s týmito reťazami, ešte nebol preskúmaný.

Bolo treba pomýšľať na návrat. Nemali sme inej cesty, ako tú, čo sme ju prešli dnes ráno. Dosť neskoro večerom dostali sme sa na veľký podnik. Cesta sem a ta trvala okolo osem hodín.

Ani táto cesta nedala vývodu o mnohých veciach, čo ma zaujímali. Nemala tiež veľkého významu, ale bola mi milá. Dával som sa na ňu každý rok veľmi vďačne, sťa na zbožnú púť. Ovieval ma na nej vzduch, ktorý mi pripomínal mocne naše hory a grúne.

Jedného roku po tejto ceste riekol mi jeden spoločník:

„Viete, čo ma najväčšmi dojalo, keď sme boli tamhore?“

„Nuž iste malý ventiskér.“

„I on zaslúži, aby sme šli kvôli nemu, hoc i na väčšiu cestu. Ale je ešte druhá vec.“

„Pohľad na Cordilleru.“

„Áno, ale nielen pohľad, ale i to, že sme na nej stáli. Tak sme mali pod nohou najstaršie útvary zeme: látky všetko prvotné, bez premeny, ako vyšli na svetlo božie a ako ostali do dnešného dňa. Tam vám je prvotná stavba. Takých je málo na zemi.“

„Iste budú i Alpy a Tatry,“ spomenul som ja.

„Mali by byť,“ odpovedal on. „Keď chodím po pampe, mám vždy pocit, že chodím na pôde umelej.“

„Ako sa vytvorila?“

„Vytvorila sa zo zrúcanín a trosiek prvotných starých útvarov,“ odpovedal mi on.