ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Toho času, v prvý a či druhý rok, čo nasledovali po týchto príhodách, sa bolo stalo, ale ktorého, veru už neudávajú zápisky, ako by patrilo. Kalendár na plese bol sa spoprehadzoval všakovak. Začal skákať z jedného roku do druhého. Udalosti a príbehy sa spremiešali, že ani nevedieť, akým radom išli. Dosť na tom, toho času pozvali ma na „rodeo“^[36] na Punta Bandera. Rodeo znamená obkľúčenie; tým slovom sa rozumie vlastne to, čo sme videli kedysi robiť na osamelom podniku: vymetať kamp, čistiť ho od statku, čo sa v ňom zdržuje, keď chceme, aby v kampe neostalo ani kúska statku.

Táto robota sa robí často na každom podniku. Pri každej robote majiteľ sa usiluje, aby povyháňal statok do nohy. Pri strižení hľadí, aby mu ich neostalo neostrižených; pri kúpaní, aby neostala ani jedna neokúpaná. Ak čo len jedna ubehne spod kúpeľa a náhodou bola nakazená, tá jedna môže mu nakaziť celé stádo, obrátiť navnivoč veľkú robotu a ťažké nákladky. Indy čistia kamp, aby ostal prázdny, zotavil sa trochu: teda kvôli paši, aby sa popravila, kým je statok na iných stranách.

Toto rodeo sme nešli robiť pre žiadnu z tých príčin, čo sme prvej uviedli. Prichodilo ho urobiť jednoducho preto, že priateľ išiel prevziať podnik na Punta Bandera; bolo urobiť svedomitý inventár všetkého, čo sa na podniku pasie: koľko je oviec, koní, vôbec všetkého, čo sa na podniku nachodí.

Má rodeo v také časy veľký význam; pochopíme ho ešte lepšie, keď povážime, že kúpna cena išla podľa počtu statku. Stránkam ležalo na srdci, a zvlášte tomu, kto predával, aby na prehliadku dohnali všetky kusy, aby mu rodeo vypadol ako patrí.

Bolo mnoho chlapov, čo pomáhali; ten, čo kupoval, mal hodne priateľov, predavač tiež ich mal dosť. Práca mohla vypadnúť čistá. Boli sme istí, že pozdejšie neskrsnú hádky ani spory pre zlé rodeo.

Ja, pravda, išiel som iba ako divák. Na veci som nemal iného záujmu, ako byť tam a vidieť, čo sa bude robiť. Jednou cestou mohol som si povšimnúť kraja, kde je podnik, lebo vraj zaslúži si ho obzrieť.

Iní, čo pomáhali, mali všetci svoj záujem, držali s jednou alebo druhou stranou. Mali pred očima len robotu, ja i robotu, ale pri nej i druhé bočné veci.

Pohli sme sa zarána. Nebolo do dňa, ale iba po raňajkách. Vyšli sme z veľkého podniku, kde temer všetci účastníci boli prenocovali. Kto v kaštieli, kto v spálni robotníkov.

Deň sa ukazoval, že bude horúci. Bolo výhodnejšie ísť do roboty po chládku, vstať zavčasu, azda najlepšie do dňa. Po chládku sú psi svieži; pracujú ochotne a bystro. Keď sú omarení horúčavou, neradi sa štverajú po zlomkrkoch. Psi najlepšie idú za šľakom za rosy, a vieme, že táto robota nie je vlastne nič iného ako pohon, s rozdielom, že nepôjdeme za zvermi, ale za ovcami. Kone v horúčave tiež podstúpia viacej, nerady zošívajú kampy, zvlášte keď sa treba štverať po grúňoch. Statok zasa, menovite ovce, keď slnce pripečie tuho, rady sa utaja. Skryjú sa hocikde do krovia, pod výmoľu, za skalu a nevyjdú, kým ich nevyženieš sám, alebo lepšie, psami. Nesladí sa im veľmi behať po horúčave. Bolo sa teda lepšie držať pravidla: Kto zarána vstáva, boh ho požehnáva, pohnúť sa zavčasu do roboty. No ani v kampe nerobí sa vždy, čo by bolo najvhodnejšie. Robí sa, čo sa môže a ako sa môže. Po nečase sa radšej poobháňa slovo „keby“ a „kie sme“ a ostane pri starom.

Cesta bola krásna, ako všetky cesty po kampe, keď ide veľká spoločnosť. Vo veľkej spoločnosti je veselšie, cesta sa míňa, nevieš ako, je akoby ľahšia a kratšia. Ako sa míňa ľuďom, tak i koňom, neprimeriavajúc. Vo veľkej spoločnosti idú veselo, ide sa im ľahko. Bolo nás jedno osem, s nami celá svorka ovčiarskych psov. Zobrali sme všetkých psov, koľko ich len bolo na veľkom podniku. Nevedeli, kam sa dieť od radosti. Znali, že idú do práce, ktorú majú radi; práve tak, ako poľovný pes je bez seba, keď ho pojmeš na poľovačku.

Išli sme úpätím vrchov, čo sú nad podnikom, v stranu protivnú od tej, kadiaľ sme dosiaľ chodievali. Vtedy sme sa dávali, ako vieme, smerom na juh, teraz ideme na sever; v tú stranu, kde je pleso. Grúne cerra Buenos Aires padajú nám naľavo. Cerro Frias by nám padol vpravo, ale ten už zaostal. Skoro nám je za chrbtom, temer hneď, ako sme vyšli z podniku.

I na tejto strane sú grúne strmé, veľmi trávnaté. Je na nich mnoho voňavých kriakov, ktoré sa v zime veľmi zídu statku. Ani lichva ich nezohrdí, keď prikvačí tvŕdza; lichvy sa popása po týchto grúňoch hodne.

Grúne sú i tu oblečené ako inde. Nad pašienkami idú čierne pásy hory, nad horou nahé braliská. Pás hory je na tejto strane čosi užší, započína sa hodne vyššie, než napríklad nad veľkým podnikom alebo okolo Klenca, kde tečie pekný a čistý rio Mitre.

Vyšli sme na lazy; nie sú vysoké, ale veľmi neskromné a na protiveň svetu. Pre ne nieto z veľkého podniku vyhľadu na pleso. Sú akoby opona, ktorá zatvára vyhľad v tú stranu. Bol som rád, keď sme vyšli na vyvýšeninu; uvidíme už raz pleso v celej sláve. A ono čaká ťa sklamanie. Výhľadu, čo si hľadal, nenájdeš. Ukážu sa zas len vŕšky a briežky, úbočia a pampa ako kde inde. Plesa zazrieš iba úzky pás, i to veľmi ďaleko. Ako vidíme, rado sa schováva. Čo sa mu viac blížiš, väčšmi sa vzďaľuje; nájde brehy a vŕšky, za ktoré sa ukryť.

Keď sa spustíš z lazov, predsa sa len udobríš trochu. Neželieš ustávania, že si prišiel. Výhľad je veľmi milý a prívetivý. Je pred tebou žltkastá pampa ani pole strnísk. V nej sú zelené vegy, kde-tu fľak popolavej alebo tmavej hôrky, sťa niekde v kraji okolo Rohića.

Keď sa spustíš na jedno-dve strelenia, zablyští sa ti spoza briežku, sťa vyčistené zrkadlo, krásna lagúna, do kolesa, sťaby ju bol vykrojil kružidlom. Ja myslím, že rám je viac hoden než samo zrkadlo: je zelený a čistý, sťaby ho boli vyumývali. Človek sa ľahko pomýli a prenáhli v úsudkoch. Zrkadlo, vraj, vyčistené, a predsa vidíme, ako po ňom orú muchy; vláčia sa po ňom vo všetkých smeroch, roznášajú čosi na nohách. Za nimi ostávajú na zrkadle dlhé brázdy, ktoré ho kazia. Ale i beztoho by nebolo veneciánske, nie je dobre vyhladené. Po ňom sa urobili ako radky, sťa keď ich kosec naukladá na ovsenom láne. Tieto neležia poukladané na mieste, ale sa hýbu, akoby kamsi utekať po akejsi práci.

Nuž vetrík zvlnil trochu hladinu, rozdelil ju akoby v radky. Plytké, nevysoké vlny poberajú sa celou šírkou. A tam zas nie sú muchy, čo sa po ňom vláčia, ale vodné vtáctvo, najviac kačice. Premáva sa ich niekoľko kŕdľov, každý so starou, čo ho vodí, kváčuc nesmierne, sťaby volala celý svet na diváky, aký to vyviedla krásny kŕdeľ tohoto leta.

Kŕdeľ starých kajken vyletel, škriekajúc šeredne; mladé, čo ostali na pažiti opustené, zľakli sa, aká to ide pohroma, čľupkajú do vody a veslujú usilovne hneď do prostriedka. A ich šťastie. Svorka psov, rozhorúčaná chôdzou a šantom v tých huňatých kožuchoch, vrhla sa rovno do vody, že sa ochladí; chlepce pritom vodu dlhým, tenkým jazykom.

Prešli sme ponad lagúnu, popri studničke, z ktorej vyteká jarček a ide do lagúny. Naďapili sme tu neďaleko na kŕdeľ volov a kráv. Iba čo trochu podvihli hlavy z trávy, čo to za nepokoj okolo nich, zazreli nás a pasú sa ľahostajne ďalej, mysliac si: ,Načo toľko hurtu pre takú pletku?‘

Niekoľko jalovíc, neskúsených ešte a pochabých, schytilo sa na náš príchod a odstrečkovalo na kopec. Stadiaľ sa dívajú úporne s nadstavenými ušima, sťaby nás chceli poznať každého, čo sme, čo znamenáme. Pri kŕdliku tučných, pekných kráv čierny býčko i teraz mrmle. Ale kto si ho bude všímať? Vieme, že líže soľ z dlane, že sa dáva podplácať a vôbec že čert nie je taký čierny, ako ho maľujú, alebo akoby sa sám chcel maľovať.

Pampa, čo nás z pravej strany sprevádzala, minula sa. Koniec plátna je tiež veľký, ale strihaj z neho dnes a zajtra, uvidíš, že sa minie naveľa. My jazdíme úpätím vrchov, ale napravo sa nám už blyští veľká voda, pravda, nie všetka, ako by sme chceli, len pás. Bolo by lepšie povedať, že jazdíme vlastne stráňami a nie pampou. Keď sme prekročili hraničnú čiaru podniku, začali sme sa zrazu držať grúňov. Kde-tu je i údolie, ba i kotlina s neveľkou zelenou lúčinou, niekde i polianka, ale to trvá krátko; o chvíľu chodník sa len zas pritúli k stráni.

Od okrúhlej lagúny nebolo sa nám toľme ponáhľať. Zaslúžilo sa trochu pristaviť; je ona bod veľmi dôležitý na mape týchto kampov.

Reťaz Buenos Aires, ako ju zočila, zadívala sa i ona na ňu a iste sa jej zapáčila. Pomyslela si nebodaj: ,Bolo by ti škoda ublížiť, alebo ťa vysúdiť stadiaľto,‘ a zvrtla sa odrazu.

Miesto aby šla, ako sa bola vybrala, na sever, obrátila sa na západ. Nech to neurobí, bola by vošla do lagúny, rozčľapkala a rozniesla ju na všetky strany sťa zvlačuhy, keď prejdú cez mláku niekde na hradskej. Lagúna práve padala reťazi do cesty.

I tu vypadol ten obrat temer pod pravým uhlom. Ako raz vzala nový smer, tak sa ho drží vytrvale, kým oko môže stopovať jej cesty. Premenili vrchy smer, obrátili sa inou cestou, ale podobu nepremenili; tá ostala, ako bola: výška i strmina, grúne a stráne sú tie isté, iba že sú na novej dráhe príkrejšie a hádam i vyššie. Ako by nie príkrejšie? Veď sa im na úpätí nerozprestiera pampa, ale veľká voda. Ona odoráva, čo môže; nedá sa im roztiahnuť pohodlne.

No i tie sa zas trochu uľahli, aspoň na kuse; urobili široké, dosť pohodlné údolie, ako nebolo dosiaľ ani jedno. Tečie ním neveľký potôčik.

Na tomto mieste sa rozložili košiare a staviská podniku; neveľké, pravda, ani pajta nie je z najväčších. Tu nás čaká pán správca a všetky kone v košiari. Pomocník pána správcu je niekde na plese; pán správca tiež pôjde svojou stranou, len odčíta statok a odovzdá podnik novému majiteľovi.

Vošli sme do kaštieľa, vlastne skôr domku. V hlavnej izbe je sporák a kuchynský riad. V druhej bude iste úradovňa a spálňa. Oblôčkom padalo svetlo do chyže, na jeho ráme viselo kurča, nie veľmi tučné, hoc koža na ňom ťahá dosť na žltkavo.

„To je na obed?“ zasmial sa ktorýsi z nás. „Ak sa doň dáme toľkí, veru sa neobjeme.“

„Obed je tuná,“ ukázal na sporák. A skutočne v neveľkom hrnci vrela baranina. „Ale som sa nechystal pre toľkých,“ oznamuje nám domáci pán. „Nemám tanierov toľko, ani lyžíc…“

„Čo ako, pečienka bude,“ ukázal som na kurča.

„Ak sa vám bude páčiť, vďačne; je pečienka znamenitá. Neviem, či ste ju kedy jedli,“ hovorí mi pán správca.

„Nuž kurčatá dávajú všade, keď prídu hostia. Ale ja, môžem sa vám zdôveriť, ja ich nerád.“

„Kurča?“ zadivil sa pán správca. „Ja tiež o kurčatá nestojím. Ale toto nie je kurča, ale ozaj dobrá pečienka, banduria,^[37] včera som ju zastrelil.“

„Banduria? Málo som o nej slýchal dosiaľ.“

„Neslýchať o nej veľa,“ uznal pán správca. „Ale ju často počuť. Videli ste neraz kajkeny, keď tak letia kampou. Obyčajne letia nízko. Ale keď majú dlhšiu cestu, letia vyššie. V taký čas medzi ich škrekom počujete, akoby fujara.“

„Počul som neraz tie zvuky,“ rozpamätal som sa. „Divil som sa, že načo škrečí, keď si môže tak pekne hvízdať.“

„Kajkena nevie, iba škrečať,“ vysvetľuje pán správca. „Čo pekne hvízda, je banduria.“

„Veru som nevedel,“ priznal som sa. „A čo hľadá pri kajkenách?“

„Kto ju tam vie? Nemá vlastného kŕdľa, pripojí sa len tak. Možno z priateľstva.“

„A vlastného kŕdľa nemá?“

„Nie veru. Neľažie sa ich veľa, hneď na kŕdle, ako kajken a kačíc. A škoda. Pečienku má veľmi dobrú. Je lepšia od kajkeny a kačice.“

„Možno preto, že je zriedkavejšia,“ podotkol som. „Čoho je mnoho, nie je nikdy vo vzácti, ako čoho je málo.“

„Nuž ja rád i kajkenu, je veľmi dobrá,“ chválil pán správca, „ale banduria je lepšia.“

„Nuž tak,“ obzeral som si banduriu. Bola neborka holá, obskúbli ju, tak že vyzerala ako ktorýkoľvek vták. Iba na hlave mala čierne perie a dlhý zobák. „Nepasie sa na pažiti. Vidno, že je to spevavý vták,“ riekol som. „Vec podivná, že kajkeny, keď tiahnu trochu ďalej, potrebujú hudbu.“

„Veru hej,“ poznamenal on. „Najmú si hudbu ako my, keď máme veselie, alebo ako regiment tiež si vedie hudbu, keď má dlhý pochod.“

„Vy si rád zapoľujete?“ spýtal som sa ho.

„Ja radšej divú pečienku, než kurčatá,“ priznal sa. „Ani ja ich nerád. Vyjdem niekedy do močiarov a na lagúny.“

„Tam máte na čo strieľať,“ riekol som mu.

„Áno, nájde sa všeličoho,“ odpovedá mi. „Pozrite, čo som našiel onehdy.“

„Vajce!“ zadivil som sa.

Nie na vajci toľme, ako nad tým, že mi ho ukazuje. Všakových vajec predsa musí tu byť veľký výber.

„Áno, a čo myslíte, aké?“

„Hm, znalec som nie veľký,“ priznal som sa. „Akosi je veľmi biele. Kajkena ho nebude mať také. Môže byť kačacie. Labutie by bolo azda väčšie.“

Bolo asi ako kačacie, ale skôr čosi väčšie. Ale podoba bola zvláštna: Nebolo podoby vajcovitej; oba póly sú mu temer jednaké, jeden nevyniká nad druhým v dôležitosti. Vychodí skôr na elipsu, veľmi pravidelnú, sotva by sa dalo určiť, kde mu je hlava. Kolumbus by bol sotva mohol urobiť s ním svoj pokus. Nebol by sa vyznal, na ktorý koniec ho postaviť.

„To je vajce flamengovo,“ zvestoval mi on.

„Veru novina pre mňa,“ priznal som sa. „Flamengovho vajca som nevidel ešte.“

„To sa vám nedivím. Ja som na týchto stranách pätnásť rokov, schodil som hodne močarísk a lagún, ale vajca flamenga tiež som nevidel do týchto čias.“

„Čo mi nepoviete?“ zadivil som sa, či azda nepreháňa. „Flamengov vídať práve tu na kŕdle.“

„Áno, na jednej lagúne belie sa celý breh naďaleko, pri bielom kŕdli máte veľký žltkavý fľak: to sú mladé. Mladých je všade mnoho, ale hniezd nevídať.“

„A kde budú?“ spytujem sa. „Zašantročené niekde?“

„Iste ich robia na najhorších miestach. Niektorí vravia, že ich robia v bralách. Ale ja myslím, že je to nie pravda.“

„Veru sotva,“ pochyboval som i ja. „Mladé by museli prenášať na vodu, keby ich chceli na nej chovať.“

„Majú ony hniezdo vo vodách,“ tvrdil on. „I toto vajce bolo na zlom mieste. Vyfúkam ho a pošlem do múzea. Platia za ne dobre…“

Tu sa zhovorili, čo a ako budeme robiť; vykázali každému miesto. Tu sme sa i rozišli. Každý šiel svojou stranou.

Jedni sa hneď dali dohora, ta, kde kondory^[38] hniezdia. Mne dnes, ako vždy, dali miesto veľmi pohodlné.

Štverať sa dohora nie je ľahko, hoci kone sú privyknuté na tie chodníky. Dali sa s veľkou chuťou dohora. Nejeden sa pustil i cvalom, kým ho nezhákla úboč. Miest pohodlnejších je veľmi málo, všetko samá strmina, veľmi príkre grúne. Ledva sa dá ísť i krokom; idú jazdci namáhave, robia serpentíny, skrúcajú sa tu napravo, tu naľavo. Rovno dohora by sa vyštveral hádam len guanako. Kone sa napierajú tuho prednými nohami, krájajú zem ostrím kopyta; zem, čo vykopali, šutruje sa a sype nadol.

My traja a chlapec štvrtý išli sme už len bokom, prťou, čo ide grúňom. Je prtí hodne, jedna nad druhou; my sme si vybrali najnižšiu. Vyše od hodiny cválali sme dosť tuho, neraz na samom brehu jazera. Pravda, pleso to nebolo, ale kanál, alebo azda skôr úžina. Pleso nás oklamalo; uskočilo nám pred nosom, skrylo sa za vrch a či predhorie, ktoré sa vtislo, kde ho bolo najmenej treba.

Ale i my sme už zasa v stráni, nie na brehu. Vyšli sme vysoko, temer do polovice. Grúne sú tu veru nie úložité, idú príkre dohora. Iste sa nevedia dočkať, aby sa mohli zaodieť horou a nad horou korunovať sa múrmi a bralami, z ktorých poniektoré má bielu čiapku. Zato naše chodníky a či prte, bárs išli bokmi veľmi strmými, stúpali pomaly do vrchu, inde nevystupovali, išli si temer vodorovne. Nám by nebolo najhoršie. Ale sa natíska starosť, kde sme, čo sme, menovite čo je pod nami. Pod sebou nevidíme už úboč, ani grúňa. Stojí naboku od nás akýsi hrebeň, ale nevedieť, čo bude pod ním. Možno strminy, úplazy alebo kiare, ale môžu byť i kolmé steny, bralá a priepadliská. Grúň sa naspodku prehol akosi, možno sa prevesil ponad bralo, že visí kamsi nadol.

Neistota, keď nevieš, čo je pod tebou, nedá pokoja. Vtisne sa ti predstava, že keby si padol, nemal by si kde zastaviť; že môže byť pod tebou stena alebo bralo, ktorým sa letí do priepasti.

Takým chodníčkom prišli sme na samú čiaru.

Čiara, na ktorú sme prišli, nie je ako čiary, ktorými sme inde prechodili.

Nech je už akokoľvek, vyšli sme na veľmi peknú polianku. Je dosť rovná, a to je veru veľká novina v strmých grúňoch. Nie je priestranná, to je pravda. Kde sa končí, stojí múr, temer kolmý, sťa tie hladné múry, čo ukazujú pri niektorých hradbách. Ide od polianky celým grúňom dohora, po samý hrebeň, všade temer rovno, bez zákrut. Je to čiara mocná, dôkladná a lacná. Podnik na ňu nevynaložil ani centava; nemá čo znášať náklady a útrovy na jej poprávanie. Tá sa nevykýva, ani neoslabne. Na dolnej strane polianky je bralo, padá rovno do kanála. Pri ňom bude voda iste veľmi hlboká.

Naša polianka je vlastne povala na vysokej bašte a bašta je základný uhol a či kameň ohromného múru. Postavil sa pred nás, sťaby nám chcel zahradiť cestu. Ide hore celým grúňom, od bašty až po hrebeň.

„Tu vám je Punta Bandera,“ zvestoval mi gazda.

„Toto bralisko tuná?“ spýtal som sa. „Kto mu dal meno, nepochybil.“ Znamená meno Punta Bandera — predhorie zástavy.

„Veru,“ prisvedčili mi. „Pristala by mu zástava. Len kto jej vsadí stožiar!“

Pod braliskom hlboko černela sa voda tesného kanála. Kto nerád hľadí do priepadlísk, trasú sa mu nohy, ak sa priblíži ku kraju.

„A cez tento múr by sa dalo prejsť?“ spýtal som sa.

„Hm, na niektorom mieste možno,“ odpovedali mi. „Ak tam vyššie hádam.“

Múr bol všade veľmi scelený, nikde otvoru; ani len výčnelku vstúpiť naň a škriabať sa dohora.

„Bola by vám azda vôľa prejsť na druhú stranu?“ spytujú sa ma.

„Neškodilo by. Vedeli by sme, ako je tam,“ riekol som ja.

„Máločo odchodnejšie než tu,“ odpovedá mi jeden.

„Horšie,“ vraví gazda. „Chodili i tam poniektorí, ale nie na koni. I tam je strmo, bralá. Taďalej jesto hory, ale sú husté a mnoho močiarov. Nebude sa dobre prebíjať cez ne.“

„Výhľad je pekný; sme už dosť vysoko, bol by široký na všetky strany, keby nie múr.“

„A druhého, čo nezavadzia, iba múr?“ vysmievali sa mi.

„Ani mi nespomínajte,“ odpovedal som.

Nuž sklamal som sa naozaj. Chcel som vidieť pleso z niektorej strany, aby mal predstavu, ako vyzerá, kde je. Povedali mi, že ho vidno na Punta Bandere; prišiel som a videl okrúhlu lagúnu, na nej kačice a kajkeny.

„Bolo by všetko vidno, keby nie tento vrch, čo je proti nám,“ ukázal som na vrch, čo je na druhej strane kanála. Bol som ho videl od okrúhlej lagúny a pochopil, že je to záclona, za ktorou sa nám ide skryť pleso. Položil sa, kde ho najmenej treba, do samého plesa, možno do prostriedku, kde by bolo hádam najkrajšie. Dohrnul sa zďaleka, kdesi z pevniny za plesom. Čo bolo najkrajšie z plesa a jeho okolia, to ostalo za ním. Nám sa dostala slabá potecha: úzky kanál, ktorý by temer preskočil, a za ním záclona.

„To vám je Punta Avellaneda,“ vysvetľujú mi. Avellaneda je slávne meno v Argentíne. „Ako vidíte, je to už nielen predhorie, to vám je celý polostrov.“

Nezbývalo nám, ako pozerať na záclonu tam oproti. Nie je ani ona hocijaká. Na nej je namaľovaná veľmi zaujímavá krajinka, ktorá zodpovedá tomuto kraju.

Je napospol hora, bujná a hustá. Nevidno v nej polian, ani plešín. Aké bučky tam budú, v tučnej zemi, ktorá pokrýva štíty ozrutných bralísk, v tej vlahe, čo podchvíľou sa spúšťa z neba!

Nám na tejto strane usmieva sa slniečko od rána, bez prestania; teraz práve pripeká veľmi tuho do grúňov. Tam za kanálom vyskočí, ožiari kraj alebo len jeho kúsok nádherne, akosi mimoriadne a zas sa skryje za chmáry. Váľajú sa z tej strany ustavične, šíria sa a nížia sťa ohromné periny po nebi. O chvíľu zasa mrholí akosi smutne po celej hore, na plešivom temeni metie tuhá chujava. Čím viacej pozeráš, tým viac máš čo vidieť, kraj sa mení podchvíľou, zakaždým sa ukazuje v inom rúchu.

Hľadeli sme predsa pozrieť ponad náš múr; našli sme miesto, kde bol niečo nižší. Myslím, i štverali sme sa naň sťa zvedavé detváky, keď idú pozerať susedovi ponad parkan do dvora. Bolo hodno unúvať sa a pozrieť, čo sa to tam robí. Vidíme na pevninu, práve ako z nej vyrastá polostrov ozrutnej masy, ako sa hrnie až na miesto, kde výčnelok sa naň položil, čo my voláme predhorie Avellaneda. Hľadíme na pevninu, skadiaľ vyrastá práve polostrov, a na mieste, kde počne vyrastať, vykrojil sa okrúhly záliv. Má brehy veľmi prístupné, dosť úložité. Nie sú strmé ako tieto naše; pri spodku sú trávnaté. Ale trochu vyššie začína sa prestierať temný plášť veľkých bukových hôr. Aby nám bolo ešte väčšmi ľúto, že sme na druhej strane, že je pred nami voda, cez ktorú nemôžeme brodiť, jagá sa tam teraz akosi skvele, sťaby boli ten kraj len toť vyčistili a vymyli. Slniečko pripeká tuho i na ten kút. Nemôžeme, ako pozerať na záliv, jeho zelené bujné hory, na ohromné bralá a štíty, ktoré sú pokryté večným snehom.

„Keby sme mali loď, mohli by sme ta prísť ľahko,“ vravím ja.

„Za dve hodiny,“ vraví gazda. „Naspodku budú pekné kampy, hora tiež bude dobrá.“

„Bolo by tam držať lichvu,“ vraví druhý spoločník.

„Prečo nie i lichvu, ak je hodne veg v hore?“

Ale i najbližšie okolie zasluhuje povšimnutia. Sme na bokoch reťaze hôr, čo nám temer visia nad hlavou, sťaby nás išli zahrúžiť výškou a veľkosťou. Keď ich porovnáme s velikánmi, čo sú na druhej strane okolo zálivu, sú predsa len nepatrné, sťaby dúbrava trochu mocnejšia a vyššia, než by mala byť dúbrava.

Lúčina, ktorej sme hostia, zarástla mäkkou trávou; nie je to jednotvárna, drsná tráva, čo rastie na pampe, ktorá báda, že sa na ňu nevyplatí sadnúť. Kvietia je všade, málokde som ho videl toľko na týchto stranách. Veľké žlté ruže, ale bez ružovej vône, sa tu nádherne rozkladajú. Nemajú vône, to je pravda, ale nemajú ani bodliakov. Kvitne mnoho akéhosi ľadníka, sťaby boli chceli zasiať viky. Zasa akési žlté kvety, čo sa nastýbali na vysoké byle, podobajú sa voliemu uchu, iba že jednotlivé kvety sú omnoho väčšie na týchto byliach. Veľmi nápadné, že pri poľnom kvietí na týchto stranách prevláda žltá farba. Je skvelá, živá a veľmi zlý znak, ak má predstavovať závisť, žiarlivosť, lebo by boli mocné, ak by boli ako farby kvietia. Nastala premena flóry. Miesto popolavej jednotvárnosti pampy máme už i kvietia. Ale ani tu nemáme pestrosť a rozmanitosť druhov, ako býva na našich grúňoch a rúbaniskách, alebo na lúkách a dúbravách. Vidíme dva-tri druhy zastúpené, ktoré sa znášajú a žijú dovedna. Chybí vôňa šalvie a materinej dúšky, bzukot včiel a dojedanie osy a čmeliakov. Nieto malín a jahôd, a toto miesto veru by bolo ako stvorené, aby na ňom kvitli a červeneli sa. Nemali sa iste odkiaľ nasiať.

Bol by nevďak žiadať, čo ešte nemôže byť. Sme povďační, že nás ovialo, čo len nachvíľku, ovzdušie, ktorým sa tak dobre dýcha, ovzdušie hôr, snehu, čistých vôd.

Ale už dolieha húkanie, pokriky, brechot psov. Ktosi napodobňuje brechot, ale poznať dobre, že je brechot nie prirodzený. Pohon sa blíži, čo vyšiel odkiaľsi zvysoka, akoby bolo nejaké znepokojenie z iných svetov, čo sem nepatria.

Naši ľudia nezaháľali ako my; brúsia od rána po grúňoch, potĺkajú sa pod hrebeňmi, po kiaroch a jarkoch. My tu máme jarky plytké a nepatrné; tamhore sú hlboké, vyžraté od vôd, zavalené skálím a balvanmi. V nich vídať miesta neisté a nespoľahlivé, kde sú trasoviská a močiare, niekedy vo veľkých jamách, ktorým by sa nikto nenazdal, že sú to ozajstné vlčie jamy pekne pokryté odhora.

Nie je veru ľahko a bezpečne jazdiť po týchto chodníkoch, naháňať barance a škopce, lebo skáču sťa guanako alebo divá koza. Sotva by si poradil ovčiar a robotník pri babravej robote, keby nemal dobrého priateľa a sluhu, čo zaň všetko urobí, huňatého ovčiarskeho psa. Sliedi pilne a vytrvale za ubehlíkmi. Ak sa schovajú a pritaja v úkryte, vynájde ich svojím obdivuhodným čuchom. Múdrosť, učenlivosť a dôvtip preukazuje služby, ktoré sa nedajú ani oceniť. Číta ovčiarovi na očiach vôľu, čaká iba rozkaz, dychčiac ustavične s vyplazeným jazykom. Keď mu ho dajú, odbehne a hľadá medzi krovím; vypšiká ukrytých spoza balvanov a z krovia, vôbec kde sa utúlia, vedení ovčou prehnanosťou.

Samota začína ožívať, hluché ticho sa prerušilo. Bľačanie sa už nesie grúňmi, kŕdliky sa spúšťajú odhora, ako vybehli z miest záľuby a bľačia žalostne. Kŕdliky behajú sem a ta, snímajú sa so susedmi, čo tiež vybehli zo zátišia. Nieto už pokoja, nezbýva, ako blúdiť grúňmi, hľadať úkryt, ak by sa kde našiel naporúdzi. Vidno ubehlíkov chodiť sem a ta, akoby bez cieľa a smeru, a predsa majú všetci žiadosť a snahu vyhnúť sa pohonu a mať svätý pokoj. Ktosi na koni zjavil sa hore, pod pásmom hory. Cvála prťou ako po rovine, obvyklým cvalom.

My zaháľači tiež sadáme na kone. Každý sa berie svojou cestou, halaškovanie prestalo, začína sa robota. Jeden podišiel až pod jazdca, druhý bude mať stredný diel grúňa. Mňa nechali už len dolu, po dolných prtiach, čo sú hneď nad nábrežím. Je to tá istá cesta, čo nás sem doviedla, ale v obrátenom smere. Údel, čo sa mi ušiel, nie je ľahký, ale ani zďaleka nie je taký ťažký, ako tých, čo sú nado mnou.

Ostatne nemáme robiť nič iného, ako vrátiť sa tou istou cestou, ktorou sme prišli, ale so statkom. Už nepôjdeme cvalom, ale iba ak z kroka na krok. Ale i cval sa zíde, cval bystrý, keď prichodí zavracať statok, čo bľačí zo všetkých strán. Nájdu sa medzi ním veľmi precibrení jednotlivci; vedia uhľadieť čas a miesto, pritaja sa niekde, kým prejdeme, a zaostanú. Iní, čo sú smelí, oddelia sa od hŕby a umknú medzi dvoma jazdci, kde nikto nepozoruje. Ostanú tiež na chvoste, v kampe vyčistenom a nik ich už nenájde.

Malá hŕbka pýta viac. Nové a nové kŕdliky pribehujú k čriede. Krúti sa a bľačí po grúni. Dávame si pozor, aby nezabľačala spoza nás. No tie akoby si chceli dávať pozor, málokedy zabľačia. Vedia iste, že by sa prezradili. Kŕdliky idú v radoch zo všetkých strán sťa malé potôčky a stekajú dovedna.

Neposlušné je to stádo. Nezmýšľa, ako uvrznúť medzi mnou a chlapcom; už sa začal rátať medzi chlapov, má postať nado mnou, dosť vysoko v grúni. Medzi nami sa hľadia pretískať, lebo vlastne kŕdeľ nemá kadiaľ ísť, ak nie našimi prťami. Horné sú nepohodlné i psom a nielen jazdcom, čo tadiaľ chodia, zháňajú teda statok nadol. Čo môže, hľadí zaostať, neraz i prekradnúť sa nazad a zaostať. Je hodne i kriakov, briežkov a výmolí; v nich ľahko sa ukryť a prešmyknúť. Nám škodí veľmi, že ani psa nemáme. Musíme neraz zaobchodiť utečencov sami, bočnými cestami a zavrátiť ich do čriedy.

Na čriede poznať, že je toto kamp dobrý. Prvej v ňom držali lichvu; pozdejšie vohnali doň ovce. Veľmi sa im zapáčilo, privykli a udomácnili sa. Jahňatá sú zdravé, urastené, škopy ani teľce. A predsa nie sú to ovce ako na veľkom podniku, alebo vôbec kde inde, kde ich pasú na pampe. Tieto sa poguanačili trochu.

Pravá vlasť ovciam je pampa. Ovca je na pampe ovca: dobrá, trpezlivá, bojazlivá. Čriedu je ľahko zaokrúžiť a zohnať; môžeš ju viesť, kam sa ti páči, s dvoma-troma psami, ak sú dobrí. I tam sa môžu zduriť, črieda sa roztrhnúť na dva-tri kŕdle, že každý letí na inú stranu. Vie pohľadať, či je kde na košiari oslabený kus ohrady, vkliniť sa medzi drôty, otvoriť špáru, ktorú už rozšíria dokonalejšie, že sa cez ňu môže vyprázdniť do rána celý košiar. Ale i v tých prípadnostiach ovca je ovca, hoviadko tiché, prosté, bojazlivé. Ľahko si s ňou poradiť, ak máš súcosti a skúsenosti, ak sa držíš dobrých vzorov pri robote. V strmých grúňoch, v susedstve hôr, ovca sa pokazí, odrodí sa. Nadíde ju ctižiadosť a hľadí sa premeniť v guanaka. Len ako vedia trieliť jahňatá, ako skáču škopce! Dopadne na štyri nohy, skáče hupkom po hocijakej pôde. Myslel bys’, že ide zlomiť väzy, ale mu nebude nič.

Statok sme vyhnali veľmi pekný a zdravý, pekný majiteľovi i mäsiarovi. Úbohý ovčiar už sotva ho pochváli, lebo on musí za ním krky lámať po týchto strminách.

Bolo slnce nad samými štítmi, keď sme prišli na peknú poľanu, kde je podnik, z ktorého sme sa boli vybrali dnes ráno na túto robotu. Dohnali sme čriedu asi osemtisíc kusov. Boli sme pokrytí prachom ako vždy, keď sa narába s čriedou. Prácu, aspoň hlavnú, sme urobili, kampy sme vyčistili.

Gauči, čo sa potĺkali tamhore celý deň, boli ustatí. Ich kone mali tiež dosť zábavy, ledva sa vlečú k dlhej žŕdke pred domom. Zaslúžia niekoľko dní odpočinku na paši.

Jeden kôň bol zablatený celý; chrbát mal oblepený pagáčmi blata. Malvínske sedlo, čo mal na sebe, sa prelomilo vo dva kusy. Jeho jazdec tiež nevyzeral najlepší, celý bok mal zablatený.

„Hola, čo nového?“ spytujú sa ho ostatní, keď prikvitol pred podnik.

„Azda vidíte, čo nového,“ odvrkol, priväzujúc koňa o žŕdku.

„Bol si až po uši, nech som dobrý,“ smeje sa mu priateľ.

„Iste v jarku, čo je pod bralom, tam rovno,“ ukazoval pán správca podniku.

Vyšiel tiež prizerať sa na koňa.

„Falošný je to jarok, aby ho čerti odniesli!“ zvolal konečne gauč. „Práve ten pod tou skalou, čo ukazujete. Nevyzerá takto najhoršie. Ale čo je dnu!“

„Hej, veru,“ zvolal pán správca. „Nepoznať ničoho na pohľad. Ja som sa tiež raz vtrepal, ledva som vyšiel.“

„Vtrepal sa hneď po brucho,“ vysvetľuje gauč. „Ja som sa zhodil, a hľa, ako som sa doriadil. Kôň sa hádzal veľmi, vyvalil sa. Šťastie, že som mal ohlávku v ruke. Bol by sa tam utopil.“

„Sedlo je vo dva kusy,“ smejú sa chlapi. „Čo si nevolal, boli by sme ťa ťahali.“

Taký osud potkal i kráľa Ľudovíta Jagellona po Moháči;^[39] úbohý kráľ nebol iste jazdec taký súci a obhoditý ako náš gauč. Bol v brnení, a nie v jednoduchej ľahkej blúze, nemal slobody pohybov. Gauč, keď vyšiel z bahna, nenechal koňa v blate. Vytiahol ho za ohlávku na tvrdo.

Keď sme sa vracali o krátky čas na veľký podnik pri okrúhlej lagúne, som sa pripojil k Manuelovi.

„Ja by som vám niečo povedal,“ začal som okolkovať, „ale nechcel by, aby to kto vedel.“

„Hm,“ zarazil sa Manuel. „Azda sa vám niečo stalo?“

„Veru nie som cele istý, či som si obzrel, čo by bol mal obzrieť. Boli ste vy na Punta Bandera niekedy?“

„Kde sú domy veľmi často, niekedy i každý týždeň,“ odpovedá on.

„A na Punte?“

„Bol som dva-tri razy.“

„Probovali ste ísť za Puntu?“

„Nebolo príhody, pane, nemal som čo hľadať.“

„Ani za cerro Buenos Aires?“ spýtal som sa ho.

„Bol som hľadať junce. Nie je dobrá cesta cez hrebene, a tadiaľto ešte horšia.“

„Máte i tam junce?“ zadivil som sa.

„Statok zabehne, prichodí sa poobzerať niekedy.“

„Ďaleko ste zašli?“

„Veru nieto ako. V hore sú niekde chodníčky, ale tie sú od jeleňov. Junce som nikde nenašiel.“

„Poza cerro Buenos Aires neprešiel niekto krížom naokolo?“

„Hm, veru som nepočul nič takého.“

„Boli ste na Avellanede?“

„Raz a či dva razy.“

„Tiež ste hľadali junce?“

„Pozeral som, aká je hora.“

„Chceli ste rúbať?“

„Nuž bolo by čo. Nájde sa klátov pekných, všetko jeden do druhého. Ale ja som pozeral, či je súca pre statok.“

„A bola by súca?“

„Veľmi by nestučnel.“

„Je tam jeden záliv, kde vychodí polostrov.“

„Na Avellanede, čo ho vidno z Punty?“

„Áno. Boli ste tam?“

„Ta chodieval bývalý pán, ale na člne.“

„Nedalo by sa ísť z Punty Avellanedy?“

„Ja myslím, že by sa natrápil, kto by chcel prejsť. Sú všade husté hory. Lepšie je v člne. Ale dujú vetry. Ak je čln malý, netrúfal by si. Bývalý pán sa nebál. Chodieval na jelene a na levy.“

„To bol veľmi smelý človek,“ riekol som ja.

„Smelý a na plese sa nebál v malom člne, čo mal na podniku. Mohol ho niesť vo dvoch kusoch, bol z plátna, ale dobrého. Neprepúšťalo.“

„Na tom chodil po plese?“

„Veru na takom. Bol námorník chýrny…“

Majiteľ veľkého podniku preskúmal iste všetko, na čo sme sa my dnes dívali iba zďaleka.

Črieda ostala v košiaroch cez noc; na druhý deň prešla tesnou uličkou. Čítali kusy dvaja znalci odrazu; každá stránka mala svojho, aby sčítanie vyšlo lepšie. Čítanie hláv je ozajstná veda. Vyhľadáva sa pozornosť, rýchlosť a sústredenie ducha. Máloktorý počtársky výkon, čo i zložitejší, nenapína ako tento. Vykonáva sa na predmete pohyblivom. Kto je roztržitý, zmýli sa odrazu a omyl sa nemôže napraviť; podbehujú druhé predmety, ktoré tiež treba čítať. Po tejto robote, kto ju konal dlhšie, hlava ostane ako prázdna; znalec potrebuje odpočinku, aby sa trochu spamätal. Medzi kusy zarátali kone i psov, čo patria podniku. Za každý kus bola tá istá cena.

Hmotný výsledok tejto práce bol dobrý. Kupovateľ dostal pekné kampy a pekné stádo; predavač dostal peknú sumu nacionálov. Stránky si vymenili poistenky za ujednanú sumu. Podnik prešiel do iných rúk so znakmi, so všetkými spismi a výkazmi.

Obe stránky boli veľmi spokojné s obchodom, čo urobili, a mohli považovať dnešnú robotu za vydarenú.

Ja som sa vracal trochu neuspokojený a sklamaný. Strávili sme deň veľmi dobre a bol som vo veľmi dobrej spoločnosti. Ale to, kvôli čomu som vlastne šiel, neukázalo sa mi. Ukrylo sa kdesi za Avellanedou a či za vrchmi Buenos Aires.