ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nebolo v tie časy veľkého odpočinku. Svet sa neoddával záhaľke; čím viac robili, tým väčšie roboty sa otvárali. „Mangiando viene l’appetito,“^[27] vraví Talian, rozumejúc pritom jedenie, ale výrok sa dá, a celkom správne, upotrebiť i na prácu.

Keď na osamelom podniku boli čistili kampy, chlapi zbadali, že je tam priveľa koní. Bolo ich viac, omnoho viacej, než udávajú lajstre podniku. Má podnik peknú tropillu robotných koní, možno viac, než by bolo treba. Pasú sa v dolnom kampe, aby boli naporúdzi pri každej potrebe. Tahore posielajú kone ustaté na odpočinok, vychudnuté, aby sa popravili. Ktorého ta vypravia, môže vedieť, že ho vypravia s karretami do prístavu dva alebo i tri razy; keď sa vráti, ak sa vráti, vyženú ho dohora, aby sa popravil na dobrej paši. Keď sa popraví, ak je už veľmi starý, príde i naň rad oddať kožu majiteľovi na lac, na ťahance, alebo na remene, ak nie na predaj do prístavu a mäso kurám, možno i ošípaným. Tie sa neštítia ničoho, ani konského mäsa. Je to pažravá a ukrutná háveď v kampe: kury hádam ešte horšie než bravy.

Okrem týchto nešťastných penzistov držia tamhore tropillu kobýl. Dajú sa im pásť v hornom kampe zato, že dodávajú podniku robotné kone. Žijú tamhore v lete i v zime, ako blchy v kožuchu, i so svojím drobným a odrastenejším potomstvom, čo nepadlo náhodou do pazúrov leona. Tento zbabelec najväčšmi číha na žriebätá; sú také bezbranné ako jahniatka. Pustovníci na osamelom podniku tvrdili, že kobýl je tam vyše práva. Naschodilo sa ich mnoho, nevedieť odkiaľ, najskôr budú zo susedných podnikov.

Hneď akosi po Troch kráľoch vybrali sme sa zasa na osamelý podnik, my, čo ta chodievame. S nami išlo z veľkého podniku i niekoľko gaučov na pomoc. Nosili sme si i postele, gaunakové pokrývky: znak, že tam budeme dlhšie od jedného dňa.

Vychodí akosi, že tieto zápisky a rozprávky najviac sa zapodievajú statkom a živočíšstvom vôbec, nevynímajúc, s prepáčením, ani ošípaných. Bolo azda lepšie dať sa doprosta na spísanie prírodopisu, nepredkladať príhody, pozbierané za ovcami a kravami, čitateľovi. Výčitka by to bola rozumná, ale tiež len čiastočne. Vy, obyvatelia miest, máte málo do činenia so statkom, ale my, dedinčania, hľadíme na túto otázku inakšie: my sme vyrástli pri statku; nieto sa čo diviť, že nás veľmi zaujíma. Nám vôl nesmrdí, v stajni si nezapchávame nos, keď udrie doň sparina od statku.

Bolo ešte zavčasu, keď sme prišli na osamelý podnik. V korrale nás čakala tropilla, jedno dva tucty pekných, dobrých koní. Bolo hodne ľudí zo susedných podnikov. Každý si vybral koňa, ktorý sa mu videl. Osedlali ich v to ráno viac od desať.

Ja som sa nehotovil na túto výpravu. Povážil som, že môžu ísť na ňu gauči bystrí a skúsení. Kto si netrúfa, že by bol z takého cesta, lepšie, keď ostane za pecou. Zavadzal by ešte a prekážal podaromnici ľuďom v dôležitej robote.

Bola radosť pozrieť na chlapov, všetko na mladých, dobrých koňoch. Kone ani čo by tušili, že idú mať veľkú robotu, idú jej s radosťou v ústrety. Hore stráňou vyleteli, až sa kúrilo za nimi. Na osamelom podniku, keď prešli stráň a prevalili sa do hornej pampy, zavládla zas samota. Ostal som iba ja, majster a psi. Psov pozatvárali do búdok; nechali jedného a či dvoch, čo mali právo chodiť slobodne.

Prečo jeden slobodný a druhý zatvorený? A či je už i v tejto veci protekcia, vrtoch a prijímanie osôb? Nuž netreba brať zle veci a dávať im prenáhlený výklad. V tej veci rozhodujú najviac vychovávateľské ohlady. Mladí psi, čo začali pracovať, ale nemajú zásady ešte ustálené, musia byť v reze.

„Či by sme ich nevypustili trochu?“ radil som sa s majstrom v kuchyni.

„Koho budeme vypúšťať, kobyly?“ spýtal sa ma, vytrhnutý z akýchsi myšlienok.

„Vy vždy len o tých kobylách, iste čo vám ich zavialo,“ ja na to.

„Nuž veru ľúto mi ich je,“ priznáva sa. „Raz za desať rokov príde zima bez poriadku, a vidíte, musela prísť vlani, keď sme my mali kobyly. Nech prezimujú, boli by sme značili. Škoda byť, a nás väčšia škoda. Kedy sa nahradí, o čo sme prišli?“

„Akože ste nechali?“

„Čo je z koží? Kým sme prišli, ponačínali ich líšky, alebo skôr karrančo. Kde predáte deravé kože?“

„Či by sme, reku, psíkov nevypustili trochu?“ napomenul som ja.

„Ach, psíkov? Nech len budú v búde. Hrešili by nás. Čo sa budú túlať? Nech sa učia. Pes, čo sa rozblúdi, nesúci je do roboty.“

„Škoda byť,“ riekol som ja.

„I nás je škoda, a musíme, ľaľa, tu byť ako v temnici. Ja tuto miesim na chlieb; chlapom nechutí, ak je nie mäkký. Potom budem variť, zatým piecť. A vy máte tiež svoje starosti. Nie je škoda, nie. Nech tam budú.“

Nenaliehal som už. Nech ostanú v búde. Lepšie, keď niečo prenesú teraz, ako si pokaziť budúcnosť.

Z osamelého podniku je dobrý výhľad na Frias a lesnaté boky cerra Buenos Aires; na tie, čo sa berú k Rio Mitre od veľkého podniku, ale i na tie, čo sa obracajú k západu. Rio Mitre nevidno, ale zelený pás, čo je na brehoch až ta, kde ústi do plesa, vyniká milotou i stadiaľto. Ešte väčšmi, než z iných strán, ponáša sa na Klecenec. Vidno trochu i plesa na úpätí lesnatých bokov, vlastne len jeho rukáva. Možno, nezasluhuje tú samostatnosť, čo mu privlastňujú, lebo ho volajú Lago rico. To mu dodáva ešte väčšieho významu, keď ho volajú plesom bohatým. Nuž i bohaté je, ale len natoľko, že je pri ňom veľká vega s povestnými pašienkami a na druhej strane pekné vrchy s pašienkami a horou.

Pekné vrchy s horou a poliankami, na ich úpätí jazero a rieka, nuž iste urobil sa stadiaľto výhľad veľmi milý. Ale zasa škoda, že sa vrchy sem vtisli. Ich krása nám zastiera druhé výhľady, akých by bolo iste nie mnoho na svete: výhľad akiste na najkrajší kus Cordillery s ohromnými štítmi, krytými lesom a hore na temene bielymi od večného snehu.

Dotieravosť týchto vrchov nemohla predsa len zastrieť úplne a zašantročiť pravú veľkosť, je na to predsa len primalá. Tá vyniká nad nimi, ukazuje sa i cez prekážky bez namáhania. Naľavo vidíme, medzi vrchmi a grúňmi, neveľký kút Cordillery. Zapratali ho zo všetkých strán, ale on vykukuje predsa cez neveľkú medzeru. Priťahuje jednostaj oko, vábi ho k sebe, lebo je divoký. Je v ňom tá krása, akej obyčajné vrchy nemajú. V ňom je tiež len málokedy jasne; najviac je pošmúrne. Stoja nad ním dymy, alebo sa rozostierajú husté závoje dažďa a či skôr chujavice. Tu i tu sa vyberie a vyjasní, slnce vyskočí a celý kút ukáže sa biely v podobe trojuholníka rovnoramenného, ani čo by ho bol tam nakreslil profesor geometrie na tmavú tablu hôr, ktoré ho obkľučujú.

Teraz tiež pritiahol moje oko silou krásy. Rozmýšľam, či by sa ho nedalo obdivovať zblízka, zoči-voči. Musí byť v ňom skryté čosi, niečo záhadného. Podchvíľou stadiaľ podudnieva a mumle, sťaby macka bádali drúkom, aby sa vzpieral a reval srdito. Akýsi dutý hrmot, sťa pohundrávanie niečoho záhadného, čo sa tam utiahlo. Indiánsky duch možno dudre zatiaľ, najedovaný na vzdelanosť, ktorej výdobytky sa i sem natískajú, chcejúc vraziť pečať i na tento čistý kút jeho ríše. Časom zahrmí veľmi tuho, že sa rozlieha v celom kraji, duniac až k Bajade. A všetko len z toho kúta. Indy už nezahrmí, ale sa ozve ozajstný výbuch, sťaby bolo vypálilo veľké delo. Čo sa tam robí? Aké tajomstvá má v sebe ten kút?

V tejto tichej samote nebolo nikoho okrem kuchára, ktorý, tuším, práve vsadil chlieb do rúry a potom začne variť obed celej spoločnosti, čo sa vráti iste vyhladnutá. Ja som bol tu sám. Psi boli zatvorení a len tu i tu počuť ako skučia, pýtajúc sa von. V samote sa mi odrazu ozvala „calandria“.^[28] Neviem, ako sa to stalo, iba keď som začul v tichosti, čo práve nastala, akýsi nežný spev, tichý a veľmi sladký. Obzrel som sa, podvihnúc hlavu, čo je to, odkiaľ prichodí. Spev razom zatíchol. Spevák sa iste zahanbil, že ho počúvali. Zasa som začal pozerať, ako prvej, na tajomný kút; spev sa znova ozval. Obrátil som sa opatrne, veľmi pomaly, temer nepozorovane. Spevák váhal, či stíchnuť alebo nie; naostatok sa osmelil. Hoci som bol obrátený v tú stranu, odkiaľ doliehal spev, nezatíchol už, ako prvej; spieval ticho, ale bez okúňania.

Spevák bol cele blízko. Na dvore, niekoľko krokov od domu, bola hŕba suchého dreva. Boli tam polená, rohy, hrubé konáre, suché pne, niektoré už duté, bútľavé; všetko to poopierali hore koncom, jedno o druhé. Vyzeralo to spoďalej sťa nejaká čudná budova. Na jednom zo suchých konárov, hádam najvyššom, sedí vtáča cele všednej podoby a farby, bez okrasy na sebe. Je farby popolavej, temer takej, ako ten drúk, na ktorom sedí; zobák má veľmi tenký a dosť dlhý, ako majú mať vtáčky, čo sa živia červiakmi. Ako začal spievať, vydul sa mu dúži hrvoľček pod hrdlom.

Jeho pieseň nie je taká dlhá a ohnivá ako pieseň nášho slávika; nemá tú kaskádu či-či-čí, ako ju má slávik vo svojich tiahlych, tichých tónoch. Jeho pieseň je cele tiahla, tichá, ale citná a milá. Hlas má veľmi sladký, preniká hlboko a mocne. Počúval som ticho, nehol som sa z miesta, aby speváka nezduril alebo nepomýlil. Slnce doň pieklo celou žiarou, on sa rozspieval horlive. Iste pozabudol na mňa, nedá sa mýliť mojou prítomnosťou.

On je slávik patagónsky, ochotný a úslužný; nedá sa toľme prosiť, na seba čakať ako náš, veľmi vychytený a rozmaznaný. Má odev skromný ako náš, ale je skromný i v nárokoch. Hlas má slávika, má i veľký kus jeho piesne; spieva kedykoľvek i vo dne a vo verejnosti, neskrýva sa po húštinách, hľadajúc v nich nadchnutie k spevu. Vtedy som ho počúval prvý raz. Pozdejšie pri každej návšteve na osamelom podniku, keď som sedel pred domom, prišiel, sadol si na suché drevo a začal vyspevovať. Privykol na mňa, lebo sa neokúňal; dal na seba pozerať a obdivovať sa. Bol som si namyslel, že je môj spevák, ktorý osládza spevom hodiny samoty.

Keď prikvačila jeseň, prišli prvé dažde, zanemela i táto potecha pampy; nebolo ho už vídať. Čo sa s ním stalo? Azda sa vysťahoval? Dosť ľahko, že i on odišiel, ako ja vtedy a pozdejšie opúšťal som tie kraje, keď sa počala blížiť zima.

Hniezdočko mal blízko podniku, neďaleko letného bytu bývalých majiteľov. Tam je kotlina, v nej veľmi bujné a pekné kriaky kalafatov. Ani vietor nemá prístupu, i keď inde duje a besnie. V jednom z týchto kriakov mal hniezdo veľmi dobre ukryté, pekne spletené a vystlané mäkko páperím. V jeden rok prišiel na tú istú hŕbu žrdí začiatkom marca, pred samou jeseňou, s celou rodinou; chcel sa ňou hádam pochváliť. Boli štyri mladé, ktoré iba pískali tenučko, ale on bol ticho a ani sa už neozval. I on potrebuje k svojim piesňam slnce a teplo.

Z umeleckého pôžitku vytrhli ma pokriky tamzhora. Najlepšie čuť Keka, pri ňom mocný barytón Torresa. On sa tiež ozve, hoc i nie často. Hurhaj sa vzdialil zasa od domov, obrátil sa iste v inú stranu. Poodišiel som od domu, že sa prizriem lepšie v tú stranu, kam sa krik vzďaľoval. Výhľad mi zaberal kužeľovitý kopec, ktorý je hneď pri podniku. Na tomto mieste briežok, čo je nad domami, sa pretrhol; trhlinou sa spúšťa jarček z hornej pampy. Tým kopcom počína sa briežok na druhej strane. Musel som ísť nižšie do nižného kampa, aby prehliadol tento nový odsek briežka.

Sotva som ta zišiel, vidím, ako sa valí dolu stráňou črieda koní; za ňou letí Keko a Torres v besnom cvale, sťaby chceli väzy zlomiť. Keď zbehli na pampu, na rovnejšie, črieda sa chcela dať v dolinu, ta kamsi k Rio Mitre. Keko zletel na pampu. Kôň sa mu spotil, nozdry sa mu šíria, akoby oheň sálal z nich miesto dychu. Zaskočil čriede cestu vo veľkom oblúku, zavrátil ju na cestu, čo ide k podniku, aby neutiekla do nižného kampa. Črieda zaberala tuhým cvalom; kôň Kekov a Torresov ukázali v týchto pretekoch silu a oheň. Skoro by myslel, kto pozerá na to, že sa kone zaujali za zdar veci. Usilujú sa náružive; vynakladajú sily a obratnosť, aby zvíťazili v pretekoch. Sťaby chápali, že im ide o česť a dobré meno.

Dolu stráňou, lenže v tom odseku, čo je nad domom, spúšťajú sa všetci ostatní jazdci, čo sa vybrali dohora. Letia vo výcval, nehľadia veľmi, kadiaľ idú, sťaby im bol nepriateľ v pätách.

Keď prihrmeli k podniku, rozostavili sa dookola. Chcú obkolesiť celý kus pampy, čo je okolo domu. Len čo zaujali miesto, prihrmela črieda tuhým dusotom, pokrytá oblakom prachu. Vletela do kruhu sťa do pasce, čo postavili a iste sa spustí, keď jej potrafia na piestik. Črieda sa zmiatla v tomto kruhu; hľadá, ako z neho umknúť. Ale východu už nieto. Kde skúša preraziť, všade nájde jazdca, čo ju hneď zaskočí. Nebolo inej cesty, ako ta, kde má črieda pripravené miesto.

Čaká ju korral, čo je pri pajte; brána je otvorená dokorán. Žŕdky, čo zatarasia vchod, položili v korrale, aby ich zvonku nebolo vidno. Bolo kriku, plieskali korbáčom o sáru, o kožu sedla, zaskakovali, krútili lacom nad hlavou. Majster Luka je vo dverách domu a hľadí, čo sa robí. Čriedu stisli čím ďalej, tým väčšmi, kým nevtrielila, kam musela. Prv než sa mohla spamätať, čo sa stalo, jazdci zoskočili z koní a postavili sa do brány. O chvíľu bola zaprataná žŕdkami až dohora.

Stal som si pred bránu, prezeral zatvorený statok. Pohľad naň bol veľmi zaujímavý. Bolo asi päťdesiat kobýl, nejedna so žriebäťom. Nevyzerajú veru skvelé, nie tak som si ich predstavoval. Čo som dosiaľ vídal kone, boli napospol ogabané ako svedčí; hriva ostrižená, chvost pokrátený a vyrovnaný, kopytá obrezané, ak nie dôkladne, teda aspoň z väčšieho. Kôň dostáva hneď iný ráz. Tu je všetko tak ako narástlo. Hrivy a chvosty strapaté, neogabané. Poznať, že sa nik nestará, ako vyzerajú; dajú im rásť na vospust sveta. Nevidno nič pekného na tejto čriede. Vidno iba tuláctvo, ale nie skvelé a veselé; toto je zanedbané a chudobné. Pohľad je veľmi ustrašený, neraz cele divoký. Nožnice sa im ešte nedotkli hrivy ani chvosta. Hriva sa opála sťa strapatá viecha zo suchého borievčia, čo rozkmásal vietor na biednej krčme. Chvost zametá po zemi, je plný tŕnia a ostia, čo sa naň nachytalo. Okolo kopýt poprisychalo blato z močarísk. Ani sa nepodobajú kopytám; vyzerajú skôr staré vyčaptané pantofle. Nikdy ich nepristrihli, ani len neodsekli, aspoň čoby to, čo zvyšuje a prekáža, ako to robia robotným koňom z času na čas, keď nie štipcami a ostrými kliešťami alebo druhým takým nástrojom, teda aspoň starým kuchynským nožom alebo nožnicami. Vyrastené miesta treba obkresať, aby kôň mohol chodiť ako-tak a nevykrivoval nohy a stavce pre kopyto nevyriadené, dlhé a znetvorené.

Tejto čriede pristrihuje kopytá pampa; nederie ich, lebo je mäkká, iba čo ich vyhladí. Lepšie ich už obsluhuje štrk a kamenie kiarov a bralísk, po ktorých sa im prichodí neraz preháňať. Na ľadviech a chrbte majú prilepené celé pagáče starého blata. Váľali sa kdesi v blate sťa ošípané, nehľadiac, kam líhajú, v čom sa váľajú. To váľanie nebolo na obranu od ovadov a múch alebo komárov; na hornej pampe o komároch a ovadoch neslýchať. Bolo len tak z obyčaje a zlej náklonnosti.

Srsť na nich sa neligoce, o jabĺčkach na bokoch a bedrách neslýchať. Srsť je ako pačesie, dlhá a drsná, po bedrách až načuchraná. Nad kopytom odzadku narástla ako brada capova, visiac v dlhých rovných štetinách.

Rebrá im môžeš temer čítať. Kosti bedier vyčnievajú. Nejedna má dolu chrbtovou kosťou páternice, vystávajú hrboľky obratľov pílkovite. Nepoznať osohu z výtečnej paše, na ktorej sú celý rok bez roboty, ponechané samé sebe. Mohli by byť tučné a okrúhle sťa hruda syra. Predpokladal by, vidiac ich takto, že tamhore sa dosť natreli biedy.

Keď povážime, ani vzrast nie je skvelý. Sú viac malé než stredného vzrastu. Nieto ani jednej, čo by sa vzrastom rovnala koňovi, čo ich tu vídať na podniku. Ako to môže byť, že z takých kobýl, neúhľadných a nepatrných, sa vytvorila tropilla pomerne skvelá, akou sa pýši tento podnik? Má nielen vytrvalých a súcich behúňov, ale i pekne urastených, so širokou hruďou, neveľkou hlavou i hrdého držania. Možno i v rodine koní býva, čo pozorujeme niekedy, neprirovnávajúc, medzi ľuďmi; zjav trochu záhadný, že malé ženičky majú synov urastených a mocných.

„Čertovská robota!“ zvolal mladý človek od susedov. „Bola to zberba, čo?“ hovoril susedovi, čo chlípal polievku, z ktorej sa šmýkali rezance, priklzké, že ich ťažko chytiť do lyžice.

„Áno, viac-menej robota nepohodlná,“ odpovedal sused; nerád upotreboval výrazov prehnaných, držal sa rád života a jeho skutočnosti.

„Vieš, ako to prebehli tie tri medzi nami?“ pripomína Kekovi ten istý mladík.

„Nech som dobrý, málo chybelo, že sme neleteli dolu kiarom,“ hovorí jeden sused. „Nech ti buchne koňa, poletíš v dolinu.“

„Veru temer škoda ich bolo týkať,“ zvolal gauč z veľkého podniku. „Ja by ich nechal. Nech by sa množili.“

„Preboha, pán Vicente,“ zahriakol ho pán správca. „Kobyla vypasie trávy za šestnásť oviec, viac ešte. Povážte!“

„Hej, holí kampy, holí. Požerie, čo vidí, a čo nepožerie, zdegví. Ale zas popráva,“ poťahuje pán Vicente zas len v prospech kobýl. „Aký bol môj kamp? Samý močiar, trasoviská. Kobyly ho utlačili, podegvili, a teraz môj kamp, hm, nie je najhorší…“

„Nie je veru ani najlepší, prisám,“ šepol mladý ovčiarik susedovi, čo nerád mal prehnanosť. „A veľký mi majiteľ! Má päť starých kobýl a pol druha žriebätka.“

„Áno, viac-menej všetci my tu, majitelia čo sme, povedal by, nie sme v drieku, hm…“ odpovedal on.

„Kobyly by ja vždy držal!“ zvolal pán Vicente. „Majiteľovi sa vyplatí. Čo urobí bez koní? Kde sa pohne, páni moji? Pôjde vymetať kampy na svojich nohách?“

„Ah, čo!“ zvolal mladý človek od susedov. „Niet ľahšej veci, čo mať koní. Predajú kdekoľvek za lacný groš. Keby bolo o iné, ako o kone!“

„Hej, keby bolo pečí hŕba, keď ideš kupovať,“ zvolal pán Vicente.^[29] „Dobrý kôň je osemdesiat, sto pečí, i stodvadsať, priateľu. Či nie lepšie vybrať si svojho koňa z tropilly kobýl? A potom čo ti predajú? Sisto^[30] vlani kúpil tropillu u jedného majiteľa: jeden krivý, druhý tvrdopyský, tretí vyhadzoval. Nuž jeden každý mal niečo. Ktorý majiteľ predá najlepšieho koňa? Každý sa hľadí sprostiť, čo nehodno nič. Clavos ti zavesia na krk!“ zvolal.

Clavos znamená klince. V obchodoch volajú clavos tovar, čo sa preležal a nemá odbytu.

„Áno, viac-menej treba otvoriť oči, keď ideš kupovať, hm, lebo…“ poznamenal sused, čo sa vystríhal prehnanosti.

„Pravdaže, kúpiš mačku vo vreci,“ doplnil pán Vicente, „ako nešťastný Sisto. I hanba ísť kupovať majiteľovi kone, keď by mal i pre seba, i na predaj. Ktorý čižmár pôjde kupovať čižmy, páni moji, u druhého čižmára?“

„Nuž ale nechám si kampy kobylám?“ zvolal pán správca rozhorčený. „Hanba by bola, pán Vicente, chovať samé kobyly v kampe, a ešte cudzie k tomu! To už robia iba podniky, čo idú vonkoncom dolu vodou.“

„Veru na ozajstnom podniku, viac-menej, cudzím kobylám, hm…“ napomenul sused, čo nerád preháňal.

„Veru hádam,“ skríkol pán správca, „dajú im obšit! Ak nejdú dobrotky, zlotky. A ja pôjdem, prisám, na ne s flintou a guľami.“

Po obede išli do korrala, že počnú robiť poriadok. Bol by cele jednoduchý a jasný, netreba iného nič, ako vylúčiť cudzie spomedzi domácich a poslať ich, odkiaľ prišli.

Vec je jednoduchá, ale vyviesť ju nie je tak ľahko. Statok drží dovedna; vylúčiť jednotlivca z hŕby je vec veľmi zložitá. Jednotlivec vidí vo vylúčení asi také nešťastie, ako keď medzi ľuďmi prikvačí zákon jednotlivca a vylúči ho spomedzi slobodných. Statok stojí o spoločnosť a jednotu väčšmi než o život.

Na vylučovanie bola by sa zišla tiež manga,^[31] tesná ulička s dvercami na konci, čo sa môžu otvárať napravo a naľavo ľubovoľne, aby statok prešiel, kam mu patrí ísť. Toho zariadenia, žiaľ, tu nebolo. Niet ho ani na okolitých podnikoch, lebo sú to všetko podniky ovčie. Roboty s lichvou a koňmi sa tu triafajú zriedka, len výnimočne; kvôli zriedkavej robote nejde ani jeden podnik zakladať nákladné korraly a mangy.

Hľadia sa zaobísť bez nich a dať si rady na iný spôsob.

Robota záleží v tom, aby sa našiel spôsob vohnať cudzie kobyly do druhého korrala a svoje nechať tam, kde sú, nebolo by spravodlivé: tie sú na mieste, kde sú. Z povrchnej prehliadky vysvitlo, že cudzích je predsa len menej; slušné je, aby menšina vyšla a väčšina ostala na mieste. Ale i keby neboli vo väčšine, máloktorý podnik dal by vylučovať svoje. Vylučovanie je robota, ktorá nie je statku zábava a nie mu je ani veľký prospech.

Bránu, čo bola medzi korralmi zaprataná žŕdkami, otvorili. Povyberali žŕdky a poukladali ich na hŕbku, aby ich nebolo vidno z prvého korrala. Statok nerád ide, kde vidí niečo podozrivého.

Brána je otvorená, ale za jej pilierom stojí chlap s drúkom. On je i brána i kľučka na nej. Stal si tam na to, aby nedal vojsť, ktorej neprislúcha. Musí vyskočiť spoza piliera pred kobylu, ak by sa chcela vkradnúť, zastúpiť jej cestu; môže dať prístup len cudzím. Učupil sa za pilier, aby sa nedal zazrieť z prvého korrala, že je tam vôbec. On bude iba pozorovať, bedliť, čo sa robí pred bránou; zakročí iba keď treba, vyskočí z úkrytu. On je brána i kľučka, ale s rozsudkom: bude sa otvárať a zatvárať, ako bude príhoda.

Nebolo by všetko nič, keby mohli vštepiť do hlavy kobylám, čo je vo veci, čo sa od nich vyhľadáva. Bohužiaľ, toľko rozsudku nemôžeme od nich vyhľadávať. Žijú od roka do roka na vospust sveta v hornom kampe; ľudí poznajú ledva z videnia a zďaleka; boja sa ich ako leona, možno i väčšmi; utekajú, kde môžu, pred nimi. Nie sú v korrale deň po deň, ako kôň napríklad, v styku s ľuďmi, aby mohli mať k nim niečo viac dôvery a prítulnosti. Kôň by sa ľahšie dovtípil, čo žiadajú od neho, a hľadel by vyhovieť. Je krotký a dobrodušný, znáša sa dobre s človekom. Ale kobyla nerozvažuje, nemá ani kedy, ona sa len bojí. Nerozvažuje, ale si dáva pozor, aby človeku vyhla. Vie, že jej nežičí, že má čosi proti nej. Príde z času na čas do horného kampa, zoženie ju sem; v korrale ju drží zatvorenú i so žriebäťom, preháňa ju a trápi surovo a zas ju vyženie, kde bola prvej.

Taký má ona pochop o človeku. Jej pomer k nemu nie je najlepší. Neuznáva ani jeho zákony. Čo vie ona o čiarach a ohradeniach? Menovite keď sú odpoly vykývané a pováľané? Jej je kamp jeden ako druhý, iba že jeden je lepší ako druhý. Z jedného do druhého prejsť nie je ťažko. Ľahko preskočiť ohrady, i keď sú dobré; má v nohách ohromnú silu. Ak je v jednom kampe viac trávy, ak je mäkšia, ak je voda možno bližšie, alebo ak je lepšia, prečo by neprešla alebo nepreskočila? Možno je v ňom mnoho koní, alebo práve kobýl; žilo by sa v ňom veselšie než inde, kde ich je málo. Možno nieto leona, ktorý ju ohrožuje nocami a menovite jej žriebä. A ak by i prišiel, kde je kobýl mnoho, ľahšie sa od neho obrániť, než keď ich je málo.

Také sú príčiny, že prechodia z kampa do kampa; neberú do ohľadu čiary a ohradenia. Hľadajú pohodlie a zlepšenie svojich pomerov. Človek tiež, neprimeriavajúc, nestará sa celý život o nič, ako o premenu pomerov a položenia, aby mu vychodilo na lepšie. Raz sa mu vydarí, inokedy zase zlyhá, že padne z dažďa pod odkvap.

Vedeli chlapi, že ich čaká robota nie veľmi kaľavná.

„Na Sejnu!“ dali si heslo chlapi, s papekmi v rukách. Rozostavili sa, ako vedeli, v korrale. Sejna je kobyla veľmi nepatrná, iste sa dá ľahšie vylúčiť. Je už v rokoch, azda sa nebude toľme vzpierať. Najťažší počiatok.

Pohli najprv čriedu v korrale, nech behá naokolo naľavo. Bude lepšie vidieť na ľavom bedre vypálený znak podniku, ktorý má každá, aby sa nestala mýlka.

„Na Sejnu!“ zvolali, hľadiac ju odrezať od druhých. Keď ostane sama, bude ju už ľahko prehnať cez bránu do susedného korrala. Ale Sejna je s ostatnými v klbku; treba ho najprv rozmotať. Gauč krúti lacom nad hlavou; kobyly sa dali do behu v kruhu, popri samom plote korrala. Klbko sa rozsnovalo, urobila sa z neho reťaz. Kobyly bežia temer jedna za druhou.

Jeden z chlapov priskočil bližšie, pretrhol reťaz, práve pred Sejnou. Šípi už ona hodnú chvíľu, že proti nej čosi kujú. Kryje sa zručne, aby ostala medzi druhými, ani na chvíľku sama. Teraz sa už zdesila, že nemôže ísť za druhými. Chlap s drúkom je pred ňou a zatvára jej cestu. Predtucha ju nadišla, predtucha nešťastia, čo visí nad ňou. Sama nevie, čo za nešťastie. Hľadí utiecť. Vie, že sa jej nič nestane, kým je v hŕbe a kým ju z nej nevylúčia. Hľadí umknúť k hŕbe.

Ale už nie je ľahko uskočiť. Práve pred ňou stojí ten, čo pretrhol reťaz, druhí stoja okolo. Kobyly, čo boli za ňou, zahnali na inú stranu. Obstúpili ju zo všetkých strán, okolo nej samý chlap a drúk, čo sa dvíha na ňu. Zvrtne sa, že uskočí nazad; pri nej ostali ešte dve-tri druhé kobyly, nemohli ich dosiaľ odlúčiť od nej. Vracajú ich, aby šli k ostatným, čo stoja v hrči na protivnej strane. Sejna sa veľmi zľakla, keď ju opustili kamarátky.

Sejna hľadá východ čím skôr spomedzi ľudí a papekov. Chlapi nestoja, idú pomaly. Ona v zajatí tiež ide, netušiac sama kam. Prišla k samej bráne do druhého korrala. Slobodný východ je hneď pri nej, mohla by uskočiť z kruhu veľmi ľahko. Už že sa hodí doň, hoc prázdny korral sa jej nezdal, ale vtom zazrie chlapa za pilierom. Prázdnota korrala a ten, čo v ňom číha, nezvestujú nič dobrého. Zľakla sa hrozne pasce, kam ju vedú.

Skočí znezrady, ale v inú stranu. Hodila sa odhodlane, prešmykla sa medzi dvoma papekmi. Už sa nebojí ani chlapov, ani ich papekov; strach pred nimi je nič proti strachu pred hrozným prázdnym korralom. Zarehtala ticho, keď sa zamiešala do hŕby.

„Mater ti taká a taká…“ nadávajú jej gauči.

Sklamali sa a rozhorčili, čo im vyviedla. Fígeľ zlyhal, keď mu už nič nechýbalo, iba koruna. Daromná vec: jednoduchý spôsob nepomáha.

„Na lac, fľandru, na lac!“ začali kričať.

„Daj ju mne,“ ponúkol sa zrazu Torres.

Je vychytený, že má veľkú zbehlosť na lacovanie. Ostatní s úctou skrúcajú svoje lace zas do venca. Urobili si na nich i slučky. Ale keď sa Torres ozve, lepšie držať jazyk za zubami.

Torres spravil slučku, rozkročil sa vprostriedku, začal skrúcať lacom nad hlavou. Obracia sa na pätách, pomaly, sťa mních, čo prorokuje dážď, keď má vstúpiť do búdky. Musí sa obrátiť tvárou k Sejne.

Ona je medzi ostatnými, ktoré, vidiac lac, ako krúži, bežia pred ním v hŕbe, socajú sa, búchajú sa o sklady na ohrade. Slučka je slučka; vedia, že s ňou nežartujú. Skrúca lacom, čaká, že sa reťaz kobýl trochu roztiahne. I stalo sa, čo sa stať malo: Sejna ostala trochu oddelená, nebolo inej medzi ňou a Torresom. Hľadela sa vtisnúť za druhú, ale medzi korralom a kobylami nebolo miesta. Všetko sa tislo len k ohrade.

Len chvíľka, že nebola zaclonená, a stačila, aby ju využil Torres. Lac vyletel, vystrel sa v povetrí temer dorovna; slučka padla na hlavu Sejne, hneď sa zošmykla na hrdlo sťa obojok. Torres priskočil k stĺpiku, čo je na prostriedku a obkrútil koniec laca, čo mal v ruke, dva-tri razy okolo neho.

„Vydrž, nepúšťaj!“ kričali naň.

Dvaja-traja priskočili pomáhať mu. Sejna čosi bežala, ale málo; lac nestačil. Natiahol sa tuho, slučka sa stiahla okolo hrdla. Sejna začala chripieť a zdýmať namáhave.

Čo urobiť? Zastala bez pomoci. Padol na ňu strach; nevie, čo ju nečaká ešte. Počali sa jej triasť nohy; pot vystúpil na hruď, ktorá ťažko zdýma.

Torres videl, že je čas konať, čo má konať. Odkrútil koniec zo stĺpika, skočil s ním k bráne; tam ho okrútil okolo piliera. Spoza nej plieskajú korbáčmi o sáry, mladý gauč švihá za ňou lacom. Strhla sa Sejna, skočila niekoľko krokov, kam ju poťahoval i lac. Ako sa ona podáva, tak sa on priťahuje a kráti, kým nedošla k bráne. Zasa švihli a skrúcali lacom za ňou. Skočila, zvrtla sa; už bola v druhom korrale.

Torres natiahol ruku, schytil lac, čo má Sejna okolo hrdla. Kobyla sa zľakla, odskočila; slučka sa otvorila úplne; úbohá Sejna mohla aspoň vydýchnuť a i vydýchla s obľahčením. Lac sa vyťahoval z očka, vliekol sa jej trochu po chrbte, naostatok padol na zem. Sejna teraz už bez neho, slobodná stojí na protivnej strane korrala, ďaleko od ľudí. Čaká iste, čo to ešte bude.

Ostalo len na strachu, čo prestála; nik sa o ňu viac neozrel. Možno i sama nahliadla, keď bolo po robote, že nebolo hodno ľakať sa toľme nič po nič. Stáť tu alebo v druhom korrale vyjde skoro najedno. Zajatie je zajatie všade, tu ako tam.

Torres zobral svoj lac a zložil ho do venca. Prešli do druhého korrala.

„Predsa sme aspoň započali,“ pochvaľujú si. „Keď je tam jedna, druhé sa už nebudú ľakať toľme.“

Nechali Sejnu v kúte.

„Na Guindu!“^[32] zvolal niekto.

„Na Guindu!“ potvrdili druhí.

Zasa s papekmi na kobyly, kým neoddelili Guindu od druhých. Robota by bola mohla byť naozaj ľahšia, keď je v korrale už jedna. Ľahšie bude prehnať k nej druhú. Gazdiná položí sliepke podložtek do hniezda, aby lepšie niesla.

Doviedli i ju k bráne, zazrela Sejnu, i bola už temer dnu. Ale zavoňala čosi, čo jej vzalo vôľu, možno toho, čo sa učupil. Zvrtla sa rezko, uskočila pomedzi papeky.

„Mater ti taká a taká,“ kričia chlapi, najedovaní, ako klepli zuby naprázdno. „Na lac ju, cundru! Na lac!“

„Dajte ju mne!“ ponúkol sa obrovský Mateo.^[33]

„Tam ti je, len si ju ber!“ rozosmiali sa.

Torres, hádam urazený, oprel sa o stĺpik. Pozerá, ako sa bude mať Mateo do roboty.

Mateo urobil slučku, veľkosti ako zodpovedá; ešte ju rozostrel na zem korrala, či je dosť veľká, či bude pracovať ako svedčí. Spokojný s merťukom, začal ju krútiť nad hlavou, rozkročiac sa ako patrí.

Behanie okolo ohrady sprvu v hrči, ale dosť skoro hrča sa rozviazala v reťaz. Kobyla višňovej farby, odkiaľ mala i meno (guinda — višňa, číta sa ginda), chudá, na vysokých tenkých nohách, dovtípila sa, že sa to vzťahuje na ňu. Nozdry sa jej rozšírili, kryla sa za druhé, aby nebola odkrytá ani chvíľku. Držala sa pri ohrade, hoci veľká, stúlila sa za iné. Prevliekala sa zručne, bola vždy iná kobyla medzi ňou a gaučom. On by bol mohol hodiť slučku na tú pri nej, mal príležitosti a výhody a nebolo vlastne rozdielu, či išla prvej tá alebo iná do druhého korrala. Ale Mateo sa upriamil na Guindu a chce ju mať. Hra je hra, on bude hrať čisto. Slovo je slovo, nech sa plní; vola chytajú za rohy a chlapa za slovo.

Dočkal sa i on príhody. Guinda sa predsa odkryla. Vyhodil slučku, padla jej na hlavu, zošmykla sa pekne na hrdlo, že nemohla krajšie.

„Čistá robota,“ pochválil ho ktosi. Torres sa trochu zamyslel. Tak či tak, Matea chvália priveľmi. Čo urobil naostatok? Hodil slučku a potrafil. Neurobil nič zvláštneho.

Mateo sa zaradoval a ožil. Úspech je úspech; ruka ukázala, ako cieli. Urobí on, čo neurobil ešte nikto na týchto stranách.

Neskočil k stĺpiku, iba sa rozkročil trochu lepšie. Koniec laca, čo držal, okrútil okolo seba, jeden raz skrútiac sa dookola. Ide sa obísť bez stĺpika, stĺpik si bude on sám. Tiež nie najhorší výmysel, len ho vykonať.

Gauči sa rozstúpili, pozerajú zarazení, čo to ide vykvitnúť z tejto roboty. Málo ich bude v Patagónii, čo by mohli pohŕdnuť stĺpikom pri robote. Načo sa mocovať so statkom podaromnici, keď je na to stĺpik; nech sa on mocuje a naťahuje.

Kobyla urobila len niekoľko skokov a už zachrčala. Mateo rozkročený stojí pevne sťa stĺpik. Načo stĺpik a iné haraburdy, keď má v nohách a drieku, čo mu treba? Kto je chlap, poradí si všade, bez stĺpikov a daromníc. Kobyla chrčí, ale sa hádže; trhá sa besne, zaprela sa mocne prednými nohami. Mateo stojí pevne ako stĺpik, nepopúšťa ani o vlas, len sa díva na ňu posmešne.

Zahrdúsila sa odpoly, oči jej vysadilo ako plánky, kolená sa jej začali potriasať.

Zaujal ju strach nesmierny. Ľahko bolo Sejne, mala pred sebou vec obyčajnú, prostý kolík. Guinda má pred sebou obra, ten ju ničí ohromnou silou. Nedá sa jej hnúť, hoci sa mu vzpiera zo všetkých síl.

„Neboj sa ty, len ty poď, nech ťa naučím slúchať,“ prihovára sa jej Mateo veľmi pokojne.

Ťahá ju neodolateľne k bráne na druhom korrale. Spoza nej krútia lacom, plieskajú korbáčmi na sáry. Ale ona sa bojí jeho, lebo je pred ňou; o hurt nestojí, čo robia za ňou. Poddáva sa, ale iba koľko musí. Drží sa tuho, hádže sa sťa ryba na ulici. Chrčí, že ju čuť na ďaleko. Kto hľadí prvý raz na vec, zadiví sa a bude sa pýtať sám seba: ako vydrží toľký nápor so zakosídleným hrdlom?

Mateo prešiel do druhého korrala; pretiahne on i ju. Vymyslel nový fígeľ, spôsob, o akom nikto neslýchal. Obracia sa pomaly sťa hriadeľ, okrúca svorku okolo seba. Kobyla sa musela poddávať a približovať sa k nemu.

Zdesila sa, už je istá, že pomoci nieto. Ide padnúť do ruky človeku, ktorý ju zničil. Vzmužila sa ešte raz; zobrala sily, kde čo mala, trhla sa nazad prudko. Mateo tiež len toľko že sa nepotočil.

Vpredku nový, hrozný výbuch, sťa keď sa sud opukne; kobyly podskočili od ľaku. Mateo odpadol a prestrel sa na nečistú zem korrala. Gauč, čo mal číhať za bránou a bol vyšiel z úkrytu zo zvedavosti, čo to ide byť, stojí pri bráne, ovieva rukou, z ktorej mu vypadol papek. Má cez ňu červený pás sťa klobása.

Kobyla sa tiež sprplala na zemi. Prevalila sa nazad, ale sa hneď zobrala. Už je medzi kamarátkami; rehoce sa tichučko, ale radostne.

Bola chyba, že lac nebol taký mocný ako jeho gazda. Nemohol vydržať, roztrhol sa napoly. Koniec, čo ostal kobyle okolo hrdla sťa obojok, šľahol chudáka gauča, čo strážil vráta, po ruke. Prst ukazovák len toľko že mu neodťalo. Gauč ho vložil do úst, cmúľa ho, že vytiahne z neho bôľ. Na ruke má červený vráž sťa vydarená krvavá hurka. Bolo mu stáť, kde mu povedali; nevychodiť zo zvedavosti do predného korrala.

„Mater ti taká a taká,“ hundre Mateo, repetiac sa zo zeme.

Čistí si nohavice; je na nich hodný pagáč od nečistej zeme korrala.

Obstúpili gauči Matea, ako to už býva po takom nešťastí.

„Nebolí ťa?“ spytujú sa ho.

„A čo by ma malo bolieť?“ odpovedá on nevľúdne. „Bolí ma, že sa jedujem. To ma bolí.“

„Preto nič,“ tešia ho. „Veď ju my dostaneme.“

„A teba nebolí?“ spytujú sa druhého. Ten ešte ovieva rukou.

„Už zatícha. Mater jej taká a taká,“ odpovedá on. Ruka dobre opuchla.

„Zalomázilo ťa poriadne. Dobre že ti oči nevyťalo. Nech by tak šľahlo po tvári…“ uvažujú ešte.

„Áno,“ zamiešal sa gauč, čo nerád preháňa, „po tvári by viac-menej nos mohlo — hm…“

Mateo odkrútil lac, čo je ešte okolo neho. „Mater ti taká a taká…“ Prezerá ho na všetky strany. „Už bude krátky, odniesla ho veľký kus, fľandra.“

„Nebude už z neho lac, škoda,“ ľutuje mladý zo susedného podniku.

„Hja, veru. Chybí ho tretina,“ vraví ten, čo má kobyly. „Viac od tretiny. Polovička čajsi…“

Vzal ho Torres do ruky. Poobracal ho na všetky strany.

„Nebol ani lac, ani nebude,“ tvrdil určite. „Tvrdý ako krkoška. Loja nevidel. To je papek, nie lac. Na lac treba loja, loja spod obličiek, dva razy v mesiaci. Zatvrdne, podsekne sa. Ľaľa, zárez, i tuto zárez. Nevydrží, nieto mu spôsobu, iba puknúť. Ozajstný gauč má lac dobrý. Ten vydrží, neboj sa, keď treba vydržať,“ odhodil lac a odvrátil sa s opovržením.

Mateo ostal, akoby ho polievali horúcou vodou. Torres zaťal do živého.

„Čo gauči?“ odvrkol. „Gauči nič neurobia, keď lac zlyhá. Pukne, keď by mal držať najväčšmi. Čo urobia gauči?“

„Dajú mu loja ako svedčí,“ opakuje Torres. „Lac vydrží, ale nie bez loja. Vymyjú ho dažde, vysušia vetry, prichodí mu puknúť. Gauči majú lac ako hodváb, mäkký a mocný.“

„Čo do beťaha!“ zamiešal sa pán Vicente. „Ty si chlap a ja hovorím, že si gauč. Ťahať kobylu sťa psíka — nie blázon! Ty by si utiahol pluk, ja sa stavím. Nech to preukáže, kto je chlap. Ja, braček, som ešte nikdy nevidel takú robotu. Bol bys’ ju ty pekne prešikoval, nech sa neroztrhne to pľuhavstvo. Kdeže by nebol gauč?“

„Gauč nemá vôdzku zo zrebí,“ ohlásil sa zasa Torres, „ani papek. Drží si lac, ako prislúcha na lac.“

Mateo len krútil hlavou, veľmi zronený, že bije doň Torres tak nemilosrdne.

„Áno, bez loja,“ zamiešal sa, čo nerád preháňa, „viac-menej najlepší gauč, keď je v tvŕdzi, hm…“

„Na Guindu, na Guindu!“ vykríkli gauči. „Treba ju naučiť.“

Priblížili sa k hrči kobýl, oddelili ich niekoľko spred nej, spoza nej skoro všetky. Zasa ju obkolesili lesom drúkov; dvíhajú ich na ňu hrozive, a ona je skoro sama.

Jej je už dosť toho, čo zažila. Nie, nechce už viac padnúť do rúk ohromného Matea. Obrátila sa sťa strela. Vyrazila medzi dvoma chlapmi sťa slepá, od ľaku. Skoro sa napichla na drúky. Ale v takom strachu niet na čo hľadieť, zvlášte nie na pletky. Dala sa cvalom cez korral, ale nie medzi kamarátky. Nieto medzi nimi bezpečnosti. Kamarátky neobránia; keď prihára, a každá hľadí svoju kožu a beží, kde je ľahšie. Nadišla ju odhodlanosť, zúfalosť. Neberie do povahy, čo je možná alebo nemožná vec. V cvale cez korral, urobila ohromný skok ponad ohradu, ponad samé žŕdky, čo zatvárajú bránu.

Presadila ju ako nič, iba čo noha búšila do vrchnej žŕdky; možno bola nahnitá, azda i bútľavá zdnuka, zlomila sa napoly. Kusy vyfrkli pred korral. Jeden ma mal zabiť, udrel ma tuho po prsiach. Bol som stál pred bránou a pozeral do korrala, čo robia. Kobyla preskočila ponad mňa, letí rovno do dolného kampa, chvost dohora, hriva vo vetre sťa zástava; prišla na čiaru, presadila ju ako nič a už cvála dolu kampom, tadolu kdesi na vegu.

Ostali, sťaby ich bol vyzauškoval. Kto by sa bol nazdal, že sa to stane!

„Mater ti taká a taká,“ zastrája sa pán správca, chytajúc sa za hlavu. „Pôjdem ja na vegu, na Frias, už kdekoľvek nech ju nájdem. Ja jej ukážem. Ponesiem flintu s ostrou guľou, ako na vlčicu.“

„Daj jej pokoj,“ hovorí gazda. „Kobyla je dobrá, mne sa páči…“

„Áno,“ zamiešal sa, čo nerád preháňa, „keby sa viac-menej chcela ožrebiť v kampe, žriebä by, hm…“

Ale na šťastie robota predsa len začatá v druhom korrale bol podlôžtek. Sejna je v kúte a čo ako, prišla k nej druhá, tretia.

Ale i čas sa míňa. Večer prikvačil chlapov v korrale pri robote. Pri Sejne ich bolo niekoľko; osem alebo deväť, čo ich horko-ťažko prešutrovali k nej. Verte mi, všetky bolo načim ťahať, ako keď ťahajú tažkú fúru do brehu.

Ale i zajtra svitne deň. Zajtrajšku tiež treba nechať jeho diel, čo mu patrí. Zatarasili vráta, čo sú na druhom korrale, aby sa kobyly zas nezamiešali v noci. Čert nespí, príťažlivosť je veľká medzi oboma stránkami. Ľudia ukonaní boli radi, keď ich majster zavolal na večeru.

Bol som medzi prvými, čo druhý deň ráno prišli do korrala. Trochu ma bolelo, kde ma tá žŕdka udrela. No ten úder nemal významu. Horšie gaučovi, čo stráži bránu. Mal poriadnu klobásu na ruke: vyzerá na miestach nie ako klobása, ale ako hurka, čo robia s krvou a druhými prídavkami. Mateo banuje za lacom; temer polovica ho ostala Guinde okolo hrdla.

„Dal si jej obojok a či šnúrku, sťa akejsi dáme,“ posmievajú sa mu gauči. „Mal si jej na šnúrku zavesiť medailón.“

Torres zase tvrdí, že lac je máločo hoden bez veľkej omasty. Stvrdne a nešmýka sa, zadrháva ako rezance, keď sú nemastné.

„Na Sivú!“ znelo heslo, keď sa išli prichytiť, kde včera ostala robota.

Sivá je tiež kobyla húževnatá a obozretná. Obhodite sa vyhýba lacu a iným nástrahám. Drží sa medzi ostatnými, hlavu málo drží dohora. Pokrýva sa tuho za druhé.

„Na lac odrazu,“ rozhodli, vidiac, aká je. „Nehodno mrhať čas!“

Nikto sa veľmi nemal do tejto roboty. Nezdar Matea znechutil poniektorých ochotníkov.

„Dajte ju mne,“ hlásil sa Torres.

Nikto sa neprotivil. Vedeli dobre, že Torres si s ňou poradí najskôr.

Netreba ani hovoriť, Torres jej hodil prvým vrhom slučku zas majstrovsky. Zadržal ju pred stĺpikom, kým sa neukonala poriadne. Keď sa už odpoly zahrdúsila a chrčala priveľmi, bola ako cele bez vlády. Vtedy prešiel k pilieru. Ale nemal už kedy okrútiť lac okolo neho; kobyla sa začala trhať znenazdania a veľmi prudko, temer sa mu vytrhla. Torres volal, aby mu ju pomohli držať. Bola sa spamätala prichytro z pridusenia.

„Trímaj tuho, trímaj, kamarát!“ kričali mu.

Priskočil gauč, čo bol najbližšie; pomáha mu držať, ale lac Torresa je ako hláč; šmýka sa tuho, lebo pláva v masti. Torres ho drží pevne tiež v ruke, ale si vzal, furták do nej na pomoc kúsok handry, z tých, čo sa povaľujú po pajtách z ústrižkov vrecísk. Kobyla sa hádže sťa hlavátka na udici. Lac sa ušmykol a gauč, čo pomáha Torresovi ťahať, skríkol:

„Mater ti taká a taká…“ — pustil lac z ruky. Torres je rozpajedený, že sa mu lac vyšmykol sťa ryba z ruky.

„Tvoj lac je ako britva, nech ho čerti vezmú!“ kričí gauč, vytŕčajúc doriadenú dlaň. Je na nej hodný krvavý zárez.

„Nalej si rozpusteného loja,“ radí mu jeden.

„Petrolej je lepší.“

„Áno,“ zamiešal sa, čo nerád preháňa, „trpezlivosť viac-menej pri týchto príhodách, hm…“

Torres s vechtíkom v ruke hľadí zamračene za kobylou. Prechádza sa hrdo s lacom okolo hrdla, sťaby tanečnica, keď ide po dvorane s golierom perál. Miesto vlečky ťahá po zemi mastný lac Torresov.

Uhľadel čas, zdrapil ho za ten koniec a okrútil, ako mohol, okolo stĺpika.

„Trímaj tuho, švandru!“ kričia druhí a pomáhajú priťahovať, aby sa tomu koncu prisporilo.

I udržali ho. Kobyla chrčí tuho, voľky-nevoľky popúšťa, ide k stĺpiku. Mladý gauč, natešený, že kobyla je naša, šteklí ju odzadku papečkom. Je zadusená, ale sa vzpiera zo všetkých síl. Gauč ju pošteklil lepšie. Ale mu neodpustila. Vyhodila besne zadkom, tak vysoko, že málo chýbalo, že mu nezotrela čapicu z hlavy. Uhol sa našťastie zavčasu, zobzeral sa zarazený. Trochu zbledol od ľaku, čo sa mu malo ujsť; poodstúpil, rád, že nebol nikto svedkom toho výjavu. No mýlil sa; neprepieklo sa mu len tak.

„To ti je za figľovanie,“ vyčituje mu pán Vicente prísne. „Neprišli sme sa zabávať. A čo lapíš, to budeš mať. Druhý raz ti sníme vrch črepa.“

Kobyla sa odrazu prevalila na zem korrala sťa klada. Či od mocovania, či od pridusenia a možno od prudkého pohybu, spadla bez vlády, až zem zdudnela. V nej heglo hlasne, sťaby sa boli všetky vnútornosti v nej obrátili.

„Čo to zas za príhoda?“ pýta sa jeden, priblížiac sa k nej. „Azda sa ustrela?“

„Zdravie jej dušu honilo,“ odpovedá druhý, bádajúc ju papekom do stehna.

„Daj jej pokoj, človeče,“ odstrčil ho pán Vicente nahnevaný. „Hráte sa ako deti. Nevidíš, že v nej srdce puklo?“

Kobyla leží naboku s vpadnutými slabinami, so zalomenou hlavou, okom pohaslým. Zdýmne lecikedy. Raz je už tak, nepríjemný pád! Prichodí ju odšutrovať, aby neprekážala v robote.

Zakosídlili jej lacom zadné nohy a prevliekli ju po zemi do druhého korrala. Nechcela ísť za živa, ide pozlotky.

„Áno,“ riekol, čo nerád preháňa, „zíde sa ošípaným viac-menej a sliepkam, i koža, hm…“

„Veru, hej, najmenej tridsať nacionálov, čerti vzali čosi viac. Bola pod mliekom a žriebä vezme skazu,“ riekol pán Vicente, „ale čo robiť? Roboty sú také, nemôže sa kĺzať všetko ako po loji. Konečne i ošípaným nech sa ujde dačo a kurám, hoci je chudá objedza. Bola pod mliekom a rebrá môžeš na nej sčítať.“

Keď ju odvliekli, odkiaľ jej nevidno, pocítil som úctu k statočnému pánu Vicentovi, čo ju bránil od znepokojovania. Jeho súcitnej duši bolo dosť na týchto výjavoch. Pekne, že našla ochrancu i premožená, bezbranná kobyla. Treba zas uznať, že dala dosť opletačky svojou zaťatosťou ľuďom, čo musia uviesť poriadok v tej veci už na akýkoľvek spôsob.

Ja som mal súcit s ňou; veď vlastne nič nezavinila. Prišla, áno, do cudzieho kampa, ale ona nie je na vine. Čiara je na vine, lebo nerobí svoju povinnosť. Je pokazená, skoro akoby jej nebolo. Ťahalo ju možno kamarátstvo, možno iné náklonnosti. Hoviadka tiež majú priateľstvá. Ktovie, či ju nevyhnalo z jej kampa nebezpečenstvo: strach od leonov, ktorých sa tam hemží mnoho. Veď má na bedre z pravej strany hlbokú, dlhú jazvu, pamiatka od laby leona, kde ju bol šibol. Obišlo sa na rane; iste sa prudko bránila. Možno sa zhŕkli iné, zrazili ho kopytami. No pamiatka na bedre ostala; ostala rozpomienka na vystátu hrôzu a nesmiernu úzkosť. Či div, že hľadala utiecť z takého kampa? Či i my nejdeme navštíviť priateľov, či nás hneď pokutujú pre návštevu? Prečo trestať hovädo pre to, čo si my dovoľujeme, čím sa ešte honosíme?

Šiel som sa prejsť kampom. Zašiel som dosť ďaleko, kde nebolo pokrikov z korrala. Ostatne i gauči pracovali tichšie. Ani ich netešilo dívať sa na kobylu, ktorá mláti z ostatného.

Pocítil som nechuť k robote. Načo som i prišiel? Mohol som lepšie čas tráviť na veľkom podniku pri knihách majiteľa, vlastne nášho hostiteľa, hoci ho i nieto tuná.

Odhajduchovali chlapi našťastie dosť chytro, čo zvýšilo roboty. Čím ďalej, tým lepšie išla od ruky. Keď sa v druhom korrale ukázalo viac kobýl, ostatné už ľahšie prechodili. Pri kobylách tiež je v platnosti zásada: malá hŕba pýta viac. Predpoludním bola robota hotová, vylúčené sú cudzie, všetky skoro zo susedného rozsiahleho podniku.

Domáce vypustili ľahko, boli v prvom korrale. Dvaja gauči ich vyhnali ako nič do horného kampa. Vďačne sa veru redikali hore brehom; nebolo im treba ani prtí. Krátka chvíľa, a zmizli, stratili sa, akoby ich nebolo bývalo na podniku.

Obed sa minul priateľsky, ale nebol taký veselý, ako včerajšia večera. Aspoň mne sa tak videlo; ktovie, hádam som sa klamal; prenášal som svoje znechutenie na iných. Možno nemali o ňom ani tušenia; prípad i zabudli. Veď takých a inakších vídajú temer každý deň.

Boli sme za stolom, keď prišlo ešte niekoľko chlapov zo susedného podniku po statok. Povedú ho iste niekam ďaleko, aby sa nevrátil a nerobil oštary a práce po cudzích podnikoch. Pánu správcovi tiež nelichotí, keď mu statok beží z podniku, musí ho dať zhľadávať.

Pre robotu, čo nasledovala, urobili pečlivé prípravy, aby vypadla poriadne. Videli sme, nie je ľahko prehnať slobodným kampom takú rozpustenú čriedu. Otvorili trankery, kadiaľ budú mať ísť. Hlavné body zaujali gauči na výtečných behúňoch. Iní si stali do radu, aby bola ulica, kadiaľ pôjde črieda. Je to akosi slávnostné, sťa kordón pri slávnostnom prijímaní alebo vyprevádzaní veľavážnych osobností.

Pozeral som s veľkým záujmom na prípravy. Bol by pozeral ešte s väčším, keby nie to nešťastie so sivou kobylou. To mi pokazilo všetku radosť.

Bolo zamestnancov málo na osamelom podniku. Kuchár nechal kuchyňu a prišiel pomáhať. Povyťahoval žŕdky a rohy, čo zahrádzajú bránu na korrale. Ledva že to urobil, kobyly sa vyhrnuli s nesmiernym socaním, v bezohľadnom neporiadku, len aby vyšli čím skorej zo zajatia.

V prvom korrale zbadali odrazu, že je brána slobodná. Hodili sa do nej v hrči, vyrútili sa na dvor; vzali odrazu smer dohora, do stráne k hornému kampu. Gauči ich prijali tuhým plieskaním o sáru alebo o kožu sedla. Kobyly zvrtli sa nadol; keď nie do horného, hodia sa do dolného kampa. Nie je tam taký výhľad ako hore, ale zbaví, kým budú môcť uvrznúť dohora. Vega je veľká, môžeš sa pásť a nevypasieš ju. Čo odhryzneš odhora, to prirastá odspodku. Fúzatého diabla tam nieto, čo sa prikráda po nociach k žriebätám.

Ani v dolinu im nedajú. Stoja na koňoch zo všetkých strán, zaskakujú, ako ktorá ide preraziť nadol. A čo vidia moje oči? Vari sa len v nich nemení? V kŕdli je i Sivá! Alebo ona, alebo druhá, čo sa jej podobá. Zdravá a bystrá, nepoznať jej, že mala vyvalený jazyk, ležala na boku, o vpadlých slabinách.

Zvŕta sa sem i tam sťa tanečnica, zametá živo dlhým strapatým chvostom pampu. Strihá ušima, iste vetrí čosi; hlavu drží vysoko sťa hus, keď bijú krúpy z neba.

Vyhliadla svoj čas. Zvrtla sa sťa strela a hybaj nadol medzi dvoma gauči. Dali sa traja divokým cvalom za ňou, ich koňom útroby šibú, že ju zaskočia nejako. Sivá znížila hlavu, dala šiju do pyšného oblúku, chvost tiež oblúkom dohora; trieli pampou ako všetci čerti. Najlepšieho behúňa zahanbila, nechala ho ďaleko na chvoste. Prišla k čiare, presadila ju poľahko sťa zajac, keď beží v spechu, preskočí oráčovi pred nosom ťažalo alebo kolieska. Uháňa dolnou pampou, v tú stranu, kde myslí, že je tropilla robotných koní. Čo zato, že je dolu? Beztoho okľukami vráti sa zas do horného kampa, na milú kerenciu.

„Mater ti taká a taká,“ nadáva pán správca, chytajúc sa za hlavu. „Ako som ťa nedohlušil ja mamľas! Ešte som ju ľutoval! Guľu jej vsadím, ostrú guľu do hlavy, zaraz zajtra, prisám, vlčica kadejaká.“

„Daj jej pokoj,“ tíši ho gazda. „Škoda by jej bolo. Dobrá je to kobyla.“

Gauči tiež sa neradovali, že sa dali prekabátiť. Vyviedli už len čriedu do susedného podniku. Pán správca ju vraj dá odviesť ďaleko, že sa už vraj nevráti. A či je to isté? Videli sme, akú má hlavu tento statok. Nie ti je to hlava, to je kiahnica. Vrátiť sa on vráti odkiaľkoľvek i z jazerného pekla.

Chvalabohu, že aspoň odbavili, čo mali, šťastne, či nešťastne. Nám sa prichodilo vrátiť domov. Pustovníkov sme nechali samých; čakajú ľudí, čo začnú robiť okolo ohrád. Celá podujímateľská spoločnosť. Príde oprava čo z väčšieho, ale na všetkých stranách odrazu, aby všetko nepadlo na hŕbu. I domy podopierajú kolmi, aby vydržali. A vydržia obyčajne, kým vystavia nové, ak ich vôbec vystavia.

Mňa tešilo, že kobyla ožila. Ožila dokonale; vytrela oči gaučom, čo jej telo už obecali kurám a ošípaným. Zlá bylina nevyhynie.

My sme sa ponáhľali domov, a dobre sme urobili nemeškať. Na veľkom podniku stala sa udalosť. Včera večer sa vrátili konečne karrety. Treba robiť prípravy, aby sa vybrali obratom pošty do cesty.

Bolo ich šesť toho času, každá o troch pároch volov. Pri nich, ako už musí byť, je niekoľko nezapriahnutých volov na výpomoc a nepriahaných ešte juncov tiež na priahanie. Veru tak. Keď povážime, že po každej ceste prichodí zameniť tu toho alebo druhého vola, pochopíme, že kto chce mať svoje karrety, musí držať okolo štyridsať volov.

Každá karreta má pohoniča, ten má zas svojho koňa. Kone musí vystanoviť podnik, lebo ich nepôjde požičať do susedov. Jesto i iných starostí, aby robota išla v poriadku. Robota veľmi dôležitá, alebo skôr hlavná, od nej visí mnoho, lebo bez nej by ostal podnik jalový. Ak chce rásť a prekvitať, musí riadne odpredávať a odvážať svoje výrobky do prístavu a zadovažovať stadiaľ zas potravné články a druhé veci.

Cardenas je veliteľ tejto roboty toho času, vlastne už od rokov; prvák medzi karretermi, ich „capataz“,^[34] pravá ruka a dôverník majiteľa. Že má dôležité miesto, že je výtečník badať na ňom, na zovňajšku i na držaní. Nosí koženú kapsu pri boku, v nej sú knihy, výkazy a iné zápisky a spisy. Do knižočky vpisuje dejiny ciest: nehody a náhody, čo ho postretajú, útrovy, straty, a nadovšetko straty. Bez útrov a strát odbavíš máločo a tobôž cesty, ktoré sú dlhé a namáhavé.

On si vyberá a skladá svoju družinu; prijíma a prepúšťa ľudí. Do toho nik nemá čo pchať nos, ani sám majiteľ. Kto by ho slúchal v ceste, nech nemá moci? Po ceste oddáva účty pánu správcovi zo všetkého, čo konal a vykonal. Poistenky i potvrdenia, ako oddal vlnu na patričnom mieste; či zo statku čo neodbehlo, neochorelo, alebo práve neskapalo. I to sa stáva neraz; vyvalí sa v ceste kus a už sa nezdvihne. Málo je kobýl sivých v cestách, veľmi málo. Ak sa stane nešťastie, lebo veď nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, dá vývod, ako sa stalo. V knižočke sú kelčíky: kde kúpil škopca, koľko platil zaň alebo koľko ostal zaň dlžen. Ak sa minuli potraviny a musel kupovať, dokáže, u koho prikúpil, koľko, za akú cenu, alebo koľko ostal dlžen. Po obchodoch dajú na úver hocikde; peniažky sú ako hotové a podnik zdolá to i horšie ešte. Nakládky zabolia podnik, musia prísť do kníh. Veď je i slušné, aby sa od nich neodhŕňal: robia sa zaň, na jeho slávu a zveľadok. Peniažky za vlnu a kožky nepôjdu do kešene Cardenasovi, ale do pokladnice podniku. Podnik vydrží i viac ešte: má z čoho, chvalabohu, musí mať z čoho, ak nechce ísť na mindžáre.

Cardenasovi bol dnes akosi padol hrebeň. Stalo sa mu, bračekovci, čo sa stať nemalo, čo ho dosiaľ nikdy nepotkalo.

Vybral sa bol pekne do cesty ako človek: míval, že má družinu vyberanú, sťaby ju bol lampášom zhľadával, že urobí cestu chytro, mal ako v kapse pochvalu od pána správcu a, čo je hodno ešte viac od márnej chvály, že ho neminie odmena v cvendžiacej minci alebo v čeku, veď to naostatok vychodí na ten istý výkon; ček je hotový groš. Bolo všetko dobre, kým neprišli na Rio Bothel. Videli sme, aký je na Botheli kamp nepodarený; kameň, suchota, štrk. Volom sa zderú paprčky, začnú krivkať. Vypriahli na potoku, rozložili stánky ako je obyčaj, za plachtou bolo čosi poťahovalo od hôr. Uvarili, večerali a išli spať. Ťarbák Artemio, čo chodil s ním, ostal ako na stráži. A všetko bolo v poriadku. Iba ráno, keď odbavili raňajky, zobrali plachtu, že idú priahať, o statku nikde ani chýru, ani slychu. Bolo čosi i juncov, a viete, ako ich prichodí držať na muške. Mladosť pochabosť. Artemio, ak sa nemýlim, zadriemal, vartu nedržal ako svedčí; iste si míval, že varta má držať sama seba. Junce a voly hybaj nazad, paša im na Botheli nevoňala a hybaj ony na kerenciu.

Popchli chlapi kone a hybaj tiež za volmi. Ale čerti ich dohonia, keď sa vyberú na kerenciu. Išli rúče, vypytovali sa, vyzerali za nimi, kým ich druhý večer nenapopáckali v samej Angosture. Keď už raz v Angosture, svedčná vec bola ohlásiť sa na podnik. Pán správca div z nôh nespadol od divu. Cardenasovi i bol riekol čosi na spôsob, že mu svedčilo lepšie byť nad Bajadou, alebo skôr na Studničnej, kde je to pekné údolie so studničkami, ako ponevierať sa po plese, zhľadávať statok. Že je vraj hanba prvákovi karreterov a možno i hriech trochu, keď sa prísne vezme. Prvák karreterov že by vraj nemal spať, a keď spí, že vraj by mal urobiť tú robotu ako zajac, s otvorenými očima. Ak si nevie poradiť, najlepšie nech si vraj priviaže vola o nohu, alebo o ucho, aby mu neutiekol. Dal mu vôbec mnohé takéto, a ešte lepšie rady.

Cardenas poprežieral všetky piluly, čo mu ich našúľali pre Artemia, psi mu na kare trúbili. Pas mu podpísal na mieste, ale čo mu z toho bolo, keď mu odmena vyšla na hubovú polievku. A teraz na prídavok musí sa okúňať pred pánom správcom a ešte i pred majiteľom. A čo sa nadivíte hoviadku, že sa ťahá na kerenciu? Na Botheli nemá čo uštipnúť, lízať skaly nejde, tráva neveľká a riedka a ešte jej je málo. Statok je rozmaznaný, privyknutý na pašu chýrnu, na trávu mäkkú, slovom, privyknutý na vegu.

Prezerali voly, čo sa vrátili. Šťastie, nechybí ani jedného. Poznať, že nechodili po svadbách ani hostinách. Bedrá vystavené, slabiny vysadnuté, rebrá sa vozia pod kožou, nohy cintľavé. Vyberajú pečlivé miestko, ako a kde by bolo stáť. Kone máločo odchodnejšie; šťastie, že sú všetky. Na predošlej ceste sa vyvalil jeden, a nie najhorší. Ktovie, čo mu to zišlo na um. Nuž ale ako stučnejú? Keď idú z podniku, nie sú výkvet tropilly. Vyslúžení veteráni, slabá objedza!

Tu bližšie ešte, ešte. Kampy sú otvorené; statok hľadia vpustiť na vegičku, nech si pohovká. Hľadia ostať dlhšie, kde je zle, ponáhľaj sa, kmotre, vytiahnuť nohy; kde dobre, i statku sa nežiaľ ohlásiť. Ale tam ďalej! Čím je prístav bližšie, cesta je viac vypasená. Kampy, braček, zatvorené ohradami sťa pevnosť: všetko majetok bohatých majiteľov a každý háji svoje. Majú peňazí, ohrádzajú tvrdo: dvadsať metrov šírky pocestnému statku a ohrada z oboch strán. Od veg a i od skromných potrerikov cudziemu statku coky. Kde ti kôň stučnie a vôl tobôž? Šťastie, že donesie kožu na sebe, nieto loj a mäso. Kde sú kampy otvorené a bohaté, tam už nič neupierajú ani nekrátia. Dajú pokoj škodlivým zverom, akoby nežičili pocestnému statku.

V nasledujúci deň bola prehliadka karriet. Cardenas má na hlave i cesty na Punta Bandera: prezerať, čo robia voly, čo môžu očakávať od nich. Mohli by vydržať ešte jednu cestu; vydržia i dve ešte, ak na to príde, ale je vždy poriadnejšie spriahať nové páry. Cesta s novými páry ide lepšie pod nohy. Ostalo ešte niekoľko párov, čo jarma nevideli toho roku; je ich ešte dosť hodne. Ľahko spriahať páry, keď máš z čoho.

Treba poprávať riadiky. Na lôniky popriväzovať motúzky: ľahko by vyfrkol z osi, keď budú v ceste. Ráfy treba poklepkať, či nešlabikuje niektorý. Ak odpadne, koleso sa rozsype, ostaneš trčať stred pampy. Drabiny by bolo poplátať. Karreta je ako žena: musí sa riadiť a nakladať na seba; ak je nevyriadená, hneď sa jej spytujú, či je nie chorá. Je ako dom, keď sa ju chytíš poprávať a riadiť: čo ju viac poprávaš a prezeráš, väčšia robota sa ukáže na nej.

Od rána do večera majstruje, klepká, kreše a pribíja. Zasa zhľadáva kadečo tu po dvore, zas po pajte, vyhni, stolárskej dielni, i po sypárni; veď vždy niečo chýba: klince, motúzy, ťahance, kliešte, mlatčeky. Čo kde nájde, vloží do kasničky na haraburdie, čo visí na drabine. Obruč sa opukla na súdočku, čo sa celembá pod náručnou drabinou. Rozsype sa ešte bojsa v najhorší čas, keď budú v ceste; nešťastie, keď číha, vynájde si takú chvíľu, aby poriadne šiblo. Držia v ňom jednostaj vodu, a i tak sa rozsušil. Veru, bračekovci, vietor na pampe vysúša vodu zo zeme, vyťahá ju i dúžkami zo suda. Remene popukali, čo viažeme volom okolo rohov a jarma; nuž zasa len pre tie vetriská. Prichodí ich namastiť lojom dokonale znovu a zasa, aby nevzali skazu. Vetry ho vylížu, dažde ho omyjú. Robíš a zháňaš od rána do mrkania, trápiš sa ako mravec, a roboty ubúdať neubúda, kotí sa ti pod rukami.

V to ráno gazda sa priblížil Cardenasovi a začal akosi vážne:

„Kedy sa už budeme hýbať, Antonio?“

„Len čo sa obriadim, pane,“ odpovedal Cardenas.

„A čo takého vám chybí ešte?“ spýtal sa ho s akýmsi úsmevom.

„Čo takého? Nuž namazať karrety poriadne, remene a vôbec kadečo.“ Nevedel ani odpovedať ako svedčí. Môžete si povážiť, ako ho pohla neporiadna otázka. Ani čoby nevedel i sám od seba, že sa prichodí hýbať! Kto lepšie od neho môže pochopiť a nahliadnuť? Ale zas prichodí povážiť, čo všetko chýba ešte! Robotu vlastne ani nezačal, ostáva jej vyše práva! Máš ju vyratovať, a nevieš, z ktorého konca začať. „Ani voly si ešte neodpočinuli. Cesty sú nevďačné, pane. Hoviadka sa strhajú,“ riekol, čo mu prišlo najľahšie na um v tom pomykove.

„Azda budete čakať, kým stučnejú?“ na to gazda, ako vidíme, trochu napaprčený. „Veď akože: vieme, že sa strhajú. Taká je robota. Ale zasa vylihujú celý rok: nechže sa posošia teraz. Čo sa nemôžu hýbať, nechajte ich tu cez túto cestu. Priberte si juncov miesto nich, nech sa trápia i junce. Prichodí sa odprávať,“ doložil už miernejšie. „Cesta ďaleká, deň za dňom sa míňa. Prikvačia nás dažde, kde sa podejeme s toľkou vlnou, nebudeme sa môcť obriadiť. Vidíte, koľké baly čakajú a ešte ich pribúda zo dňa na deň.“

„Ja som tiež nie na vine, že je vlny moc toho roku,“ odpovedal Cardenas. „Ale pretrhnúť sa nemôžeme vo dva kusy.“

Cardenas by bol mal odseknúť čo lepšieho na tie reči, ale gazda je tiež v starostiach, lepšie odpoveď nechať pre seba. Hádať sa s ľuďmi neskúsenými a nezbehlými o takých veciach, ku ktorým neprivoňali, je robota nevďačná. Radšej bys’ ťahal veľkú fúru hore Bajadou i bez zápinky. Mal by mu čo povedať, že by mohlo byť i gazdovi dosť. Ani on sa nedrží veru, ako by sa patrilo. Čo sa má pchať do roboty, do ktorej sa mu neprichodí?

Podstavil poleno pod os, vyňal koleso a mastil osi ešte i kolesá zdnuka kolomažou a dobrým lojom. Vlastní jeho ľudia, čo patria pod jeho feruľu, musia obskakovať okolo gazdu, slúchať ho, čo im rozkazoval. Obhadzujú sa veľmi okolo neho: dvíhajú ťažké karrety, podvažujú ich nabok, podstavujú drúky a čo ja viem, a keď bolo masti, kde malo byť, krútili koleso, či frní ako svedčí; radovali sa, že sa tak vrtí. Akoby sa nevrtelo, keď ide naprázdno? Neboj sa, nebude tak frňať, keď bude pod fúrou a bude mu ísť hore Bajadou.

Prišlo i horšie ešte. Keď obriadil tú robotu na všetkých karretách, poobzeral ich, ale iba čo z väčšieho. Zhodil kabát a vysúkal rukávy na košeli. Bola v ten deň veľká horúčava.

Na karrete podoprel zadok tým kolíkom, čo sa celembá nazadku, pod oje nakládol kadejakých kisien, dosák a čo ja viem ešte, aby bola v miere. Odzadku pristavil trámiky, aby išli na karretu sťa schodíky alebo mostík, a už sa ti vyštveral dohora a rozkročil v karrete.

Ani sa neporadil nikoho, iba začal sám od seba nakladať baly. Na každú ich ide šesť odspodku, ako na prízemí, a na nich druhých šesť, akoby na poschodí. Treba ich poukladať ako patrí, poutískať jeden k druhému: cesta ďaleká, musia byť zacvíkané jeden s druhým. Ak by ich roztriaslo od veľkého drgania, fúra by sa poddala napred, alebo nazad. Bola by s ňou veľká opletačka a prichodilo by ju znova nakladať. Keď je fúra o dvoch kolesách, ak nepadne do váhy, zle sa jej vodí. Začne preťahovať nazad a dvíhať volom hlavu do neba alebo zaľahne na oje a bude im tisnúť hlavu do zeme.

Ono pod zadkom celembá kolík, aby naň karreta sadla, ak by ju priveľmi prevážilo nazad; pod ojom tiež ho majú, ak by sa chcelo naň oprieť, aby ho nezatislo celkom k zemi. Ale karreta je na to, aby išla a nie aby sedela opretá o kolíky. Preto nakladajú na ňu do váhy, aby nikde neprevažovalo.

Bal privaľkajú ku karrete; ľahko sa mu váľať po rovnom. Hore trámikmi sa už váľa ťažšie, veď mu je dovrchu. Chlapi odspodku tisnú, gazda odhora ťahá, a nie najhoršie. Má v ruke hák ako T, dlhú tyčku zahli a zaostrili, ale priečnu držia v ruke sťa nebožiec napríklad. Je bal ťažký a veľký, oblapiť ho nemôžu. Je celý hladký, nieto na ňom rohov ani uzlov, nemáš ho za čo lapiť. Chlapa tiež nemôžeš zdrapiť za pačesy, keď sa topí, ak sa dal ostrihať dohola. Ale s hákom je už ľahšie: tí dvaja oddola potískajú, gazda odhora pomáha hákom, lebo ho zaborí do vreciska a nedá sa mu skotúľať nadol.

Hák vojde do vlny, vrecisko praští, i trhá sa trochu, ale mu nebude nič. Vydrží, veď je na to, na to má oceľové obruče, aby ho držali dovedna, i keby sa vrece roztrhalo. Obyčajne ostanú na ňom iba diery, z nich bude trčať trochu vlny.

Príde ich dvanásť na obe poschodia a navrchu pridajú ešte jeden. Trinásť balov, číslo nedobré, hotové nešťastie. Každý bal má temer stopäťdesiat kíl; fúra veru nie lahodná. Ponesie ju jeden pár kolies a jedna os. Je železná, ale i železu sa zunuje naveľa a spraští, ak je zle, a karreta ostane pri ceste, nachýli sa nabok. Čaká o jednom kolese trpezlive, kým donesú inú os z prístavu. Prejde veru neraz i rôčik, vlna si počká do takto roka. Trpezlivosť, braček, kdeže by mohlo byť všetko odrazu! Na takto rok tiež budú predávať vlnu a priasť. Čakaj času, ako hus klasu; kedysi sa už len predá. Ostane ti vždy výhoda, že peniažky ťa čakajú, lebo si ich nestrovil.

Už netreba len zabezpečiť, aby to všetko vydržalo. Na to sú vôdzky a povrázky zhrúbe jaternice, len vedieť s nimi narábať. Prejdú s nimi ponad fúru od samých hlavníc na drabine zo strany na druhú, spredku a nazadku. Najlepšie sa navrátiť k hlavniciam, tie vydržia, ale i k nešťastným drabinám, k ich rámom, ba ešte i k šteblinám, čo sú na nich. Drabiny a štebliny sú trochu slabé a krehké, ľahko by sa zlomili, ale povraz hľadí zas podísť popod hlavnicu na drabine. Obracia sa sem a ta, chystá sa, čoho sa môže prichytiť; prejde i popod svoje vlastné zákruty, i ich sa chytá v núdzi ako drôt, keď drotár zošíva rozbitý hrniec, aby bola okolo neho hustá sieť. Keď je dielo hotové, môže sa každý presvedčiť, že je pevné. Rozhegané rebriny, medzi nimi baly, po nich sieť povrazov, keď sa posťahujú ako svedčí, urobia vec, ani čo by bola z jedného kusa; ostane jednotná a scelená, že drží dovedna sťa pevnosť. Ukázala sa stará skúsenosť, že krehkosti, keď ich je viacej, ak sa zviažu tuho dovedna a držia pevne, stanú sa pevnosťou. Kamenie a štrk zviaž dovedna cementom alebo len maltou a urobí sa ti pevnosť, ktorú neroztrasieš.

Karretu naložili a prichodilo ju vyskúsiť. Odhodili kisne a polená. Sám gazda sa chytil oja; vyšetruje, či nezavažuje napred alebo nazad. Ak je robota ako má byť, môžeš oje dvíhať a spúšťať, ani nezbadáš, že narábaš s ťažkou fúrou. Ak ti už dať dobrú radu, teda urob tak, aby radšej naliehalo na oje. Hore Bajadou sa fúra pomkne predsa len nazad, čo ako je zdrôtená. Povraz tiež popustí, trochu sa i roztiahne. Ak si dobrý gazda, vezmi i to do výpočtu. Nieto povrazu, aby sa trochu neroztiahol.

Tak nakladajú karrety celý deň. Chlapi sa mocujú a potia. Do ostatnej už naložili iba dvanásť balov. Miesto trinásteho príde na ňu merinda, pokrytá ako svedčí plachtou, aby potraviny nemohol rozmočiť dážď. Pán správca v sypárni sám zháňa veci. Do vrecúška rizkaše, niekoľko korýtok makarónov, hodne kávy a cukru. Káva hasí smäd a kojí hlad. Vrecko yerba mate;^[35] v ceste je mate kratochvíľa, nápoj i potešenie: môžeš cicať pri ohnisku horúcu vodu, čo presakuje zelinou a berie si z nej horkosť a občerstvenie. Niekoľko cibúľ, nie práve mnoho, treba s ňou gazdovať. Portugalsko je ďaleko. Na podniku sa jej míňa hodne, kým stačí. A kto by vyrátal všetko, čo musí pán správca pozháňať? Hľa, hneď sme zabudli na soľ, korenie, múky, zemiaky i lušteniny. Ak čo zabudnete, napomenie vám Cardenas, má všetko v knižočke, ako ide. Nezabudne vziať ani tabaku. Karreteri sú fajčiari, on tiež fajčí tuho. Zasa len paklíky tabaco universal, ktorý nehodí nikoho o zem. Vezie niekoľko škatúľ i 43 a zápalky. Tieto veci už pôjdu na účet jednotlivcov. Podnik platí robotu a dá chovu; prispievať na chúťky nemôže, každý nech si nakladá na ne sám. Ale ich nesie sebou, hoci sú len na predaj. Aspoň mu ľudia nebudú behať za nimi po krčmách, keď bude v ceste. Tabak a zápalky je neraz dobrá výhovorka, ale za lubom je prisluhovanie bohom iným. Telo je krehká nádoba, žaba nájde mláku; chlap ľahko zaviazne v krčme, ale ho nie ľahko vypoďkať, ak raz omočil jazyk.

Na to má kapsu pri boku, v nej drží knihy, do ktorých vpisuje, čo komu dá v ceste; to im odráta spravodlive od mesačného. Na to bol v školách, aby mal z nich naučenia, cvik v písaní a v účtoch, keď príde na ne rad. Tam vpisuje i účet na mydlo, nie síce na voňavé, ale poriadne mydlo, aby nechýbalo v ceste, už či na umývanie, či na oholenie. I hábiky prichodí prať, cesta je dlhá, nie je nikto švihák z mesta, aby vláčil sebou veľkú batožinu. Sám Cardenas, ak už máme spomínať príklady, keď je v ceste, nuž len ako sa trafí, ale keď vtiahne do prístavu, čo ako, rád sa ukáže v čistých šatách, pekne vyumývaný. Svet v prístave nepováži, že je ďaleká cesta. On len pozerá na háby a na obuv; ešte na obuv väčšmi. Ak mu čo nevonia, krčí nosom, a hoci nerečie nahlas slova, iste si pomyslí: „Pane večný bože, čo to za čeliadka sype sa do nás z kampa, nemôže sa azda očistiť a ogabať. Poznať veru, že bývajú, neboráci, kde je pánu bohu za chrbtom…“

Nosí Cardenas všetkého po troche, sebe a svojim ľuďom. Taký má byť ozajstný prvák medzi karretermi: vedieť všetko, dovtípiť sa a dávať liek prvej než prikvačí zlo.

Na jednu karretu naložil i dreva. Pred kuchyňou ho jest koľko chceš, v grúni ho nájdeš pre celú Patagóniu na okur i na ohrev. Na grúň je ďaleko, ani nad dom nie je blízko. Uštipol majstrovi z narúbaných, kým miesil na chlieb a tmolil sa okolo sporáka. Na šťastie nezbadal. Bol by zvrčal sťa starý dunčo. Majster si môže dovliecť poľahky z hory; po obede stihne i nahotoviť, i narúbať. Cestou je o drevo núdza, miestami nenájdeš ani kriakov, nevidíš ich žltých ani čiernych a kde by kalafatových. Bez ohníka sa neobídeš. Smutno je bez neho, otupno, i chybí pri varení i na mate; nemôžeš sa zaobísť bez neho.

A predsa ani toto sa mu neprepieklo. Majster vsadil chlieb do rúry, zo sporáka sála horúčava, vyšiel sa do dvier ochladiť akomak. Pridalo sa mu pozrieť na karrety a na ostatnej zazrel čosi, čo mu nevoňalo. Bol človek opatrný, zišiel k pajte, lebo tam boli karrety.

Vyškriabal sa na ostatnú a našiel drevo, ale horký drevo, triesky, čo si narúbal; i triesočky tam boli, čo si naštiepal z kisní. V jednej trčal klinček ešte zahrdzavený. Nebolo okolo karriet nikoho. Začal on vyťahovať triesky, i triesočky a zhadzovať na zem. Bol s robotou práve hotový, tuším i odniesol jedno náručie pred kuchyňu a prišiel po druhé, keď ho zastihol Cardenas.

„Čo vravíte?“ pozdravil majstra.

„Nuž trápenie, pán Antonio.“ odpovedá majster. „Ľaľa, odnášam si triesočky.“

„Azda ste rúbali v pajte?“ spytuje sa Cardenas. „Nebol som videl, že by tam mali klát.“

„Nie veru. Bol som ich rúbal len pred kuchyňou,“ odpovedá mu majster. „Ale ich kýsi čert semka odvliekol, akoby ja nemal inej opletačky, len prenášať triesky. Chlieb je v peci, ešte mi zhorí, a ja sa musím tu okolo triesok babrať.“

„Ešte čo,“ zadivil sa Cardenas. „Komu zišlo na um robiť vám na protiveň, majster. Veru by mu i ja pozrel do očí.“

„Neráčte sa s nikým povadiť pre takú pletku,“ odpovedal majster a zahral mu úsmev okolo úst. „Nebolo by hodno hriech si nadobývať.“

Cardenas zbadal úsmev a bolo mu, že majster akoby cielil na niekoho. I triesky boli pri vozoch a pri nich triesočky. Obišiel karretu a z tamtej strany, kde nebolo majstra, vystúpil na koleso.

„Nuž pravdaže, oplan,“ pomyslel si, „moje vlastné triesky pozhadzuje a ešte sa vysmieva. Hm, kto by sa nazdal? Mívaš si ty, že ma prekabátiš?“ prešiel na druhú stranu a riekol:

„Veľmi ľutujem, majster, ale tie triesky boli moje.“

„Mali ste ich azda poznačené?“ zadivil sa majster.

„Triesky sú nie jahňatá ani žrebce,“ odsekol Cardenas. „Ale ja viem, že boli moje.“

„Môj drahý pán Antonio,“ riekol mu majster. „Vy sa vyberáte do cesty. Ľudia vám môžu veci pokradnúť, radím vám, poznačte si ju každú. Ja som na podniku a iba pospolitý kuchár,“ hovoril to už veľmi hlasne, lebo z pajty videl vyjsť gazdu a pomyslel si: ,Počkaj, loptoš, toto sa ti neprepečie len tak!‘ „Iba kuchár bez významu a nie capataz voziarov, ale moje veci mám poznačené. Táto triesočka je moja, táto hneď k nej patrí: z kisničky na prášok, čo mi ju dal pán správca minulý týždeň. Táto bola odštiepnutá od tejto a v tejto máte, ľaľa, ešte klinček, čo sa nevyplatilo vytiahnuť, lebo mu, ľaľa, chybí hlávka. Ale vám druhé klince, čo sú ako on, ukážem, ak chcete, lebo sú v obloku na hŕbke, klince ja dám pánu správcovi; môže ich dať narovnať, zídu sa na kadečo.“ Gazda pristúpil ku karrete a díva sa, čo je to za robota tuná. „Čidali, poznačené, keď som ja vyšiel na karretu, hneď som videl, že mi triesky ukradli spred samej kuchyne a verte mi, zadivil som sa.“

„Odpusťte, majster,“ odpovedá Cardenas. „Ak sa niektorý z mojich azda pomýlil. Musím ich vziať na otázku.“

„Zišlo by sa,“ odsekol mu majster.

„A vy si veziete triesky?“ zamiešal sa gazda. „Alebo si nemôžete narúbať sami? Máte sekeru, chvalabohu. Včera ste do nej osádzali porisko, čo ste si vzali v sypárni. Z triesok vám vyjde málo dreva a cestou nebudete si ho mať odkiaľ zaopatriť. Kupovať ho azda len nebudete. Karrety ho uvezú fúru, ak chcete.“

„Ešte čo, kupovať drevo!“ zhrozil sa Cardenas.

„Veru zišlo by sa na nich dozrieť,“ naskočil majster. „Ja ti podkúrim teraz i bez triesok, mater ti taká a taká,“ zastrájal sa mu. „Je to všaková zberba neraz. Vám ja nestúpam do poctivosti, pán Antonio; vy ste človek vážny. Ale čo vzal tieto triesky, vás oklamal. Netrvali by vám týždeň, lebo čo je to dva-tri razy do náručia triesok? Keby v ceste chýbalo, prichodilo by sa vám nanosiť do plotov a vyťahovať štebliny, alebo ešte kolíky…“

„Ale ja, majster?“ naskočil naň Antonio rozhorčený. „Čo mi podhadzujete, je primoc. Odpusťte, ale cudzích plotov som ja ešte nerozhadzoval, chvalabohu!“

„Ja pred vami snímam klobúk alebo už čiapku, pán Antonio, lebo ste človek vážny,“ poklonil sa mu skutočne hlboko. „Ale dajte pozor na vašich trhanov. Ako sa mne nanosili do triesok, nanosia sa do cudzích plotov. Zabŕdnete do pľuhavej omáčky.“

„Ja sa z tej omáčky ľahko očistím,“ odpovedal Cardenas a z očí mu šľahali blesky. „Do cudzích plotov sa ja nikdy nestariem.“

„Vy ste človek vážny, pán Antonio,“ a zasa sa mu poklonil. „A neviete sám, čo vám nevyparatia, lebo nemajú boha pri sebe. Viem, ako nezatvárajú trankeru, keď kadiaľ prejdú. A viete, trankera otvorená z podniku na podnik, aká je diera v plote. Statok číha iba to! Onehdy sa mi na Centinele žaloval správca, že mu zavadili o stĺp na trankere a nechali ho na zemi. A predsa to boli vaši ľudia. On že vás pôjde žalovať, ale ja som ho uprosil, aby nehľadel pletky. Stavím sa, že ste vy nevedeli,“ doložil majster ostrým jazykom.

„Nuž ale — nuž ale… Akože vy to hovoríte,“ zajakal sa Cardenas.

„Azda nejdete s karretami?“ oslovil ho gazda.

„Kdeže by nešiel, ale uvážte, že karreta zavadí ľahko o pilier. A ešte keď sa priahajú junce!“ zvolal Cardenas nahnevaný.

„Veď ich nepriahate na oje,“ zaskočil ho gazda, „ani azda do prvého jarma. Junce by ja dal do druhého páru, čo je v prostriedku.“

„A či robíme inakšie?“ urazil sa Cardenas. „Junce vždy do prostriedku. Ale sa trafí nešťastie, vieme, aká je karreta. Zájde ani sa nenazdáte, ale zato hneď také divy…“ Spamätal sa čosi a riekol odrazu: „A ten pán správca nech len žaluje. Keď chce trankery zatvárať, nech dá na ne retiazku. Dáva na ne akési slučky s drôtikom. Akí sú to správcovia!“ zvolal s opovržením. „Prečo si nedá trankeru, čo sa sama otvára a zatvára, vystane mu, taký vychytený správca!“

„Hej, veru, žaloval sa mi,“ dojedal majster. „Idete mu vraj so statkom na najlepšiu vegu…“

„To už hej, pane,“ zvolal Cardenas. „Uznám môj hriech. Vega chutí, myslím, pocestnému statku ako domácemu, hádam ešte lepšie. Nech povie gazda, či mu je ľúto, že mu ide statok na vegu. Prosím vás, čo poviete?“

„Už si len iďte hotoviť drevo,“ riekol gazda. O vege, vidíme, nechcel rozsudzovať.

Naložil si na karretu ani nie polien, ale dlhých kusov a hrubých, bude cestovať s nimi slušne a poriadne, ak bude treba po svete, i do hlavného mesta.

Majster sa udobril po tom rozhovore, upiekol mu dva hodné pecne čerstvého chleba, nech mu potrvá aspoň na deň. Potom už nebude chleba, len smažené kúsky cesta na pekáči. Chutí spočiatku nie najhoršie, ale naveľa sa prije. Dobre padne nosiť dobrého chleba, kým vystačí, z domu. Omasty sa nenosí. Na šťastie škopce nosia mnoho dobrého loja, menovite okolo obličiek; z neho je dobrá omasta na vyprážanie. Smažené na ňom pagáčky, priateľu, chutia ako ktorékoľvek pečivo, keď sú hneď z pekáča.

Dostane od pána správcu i škopca mladého, práve zarezaného, ale nesmie byť veľký, ani starý. Mäso v tejto horúčave nechce trvať dlho. Keď minú škopca, ktorýkoľvek podnik im predá, hoci priam sotva ho pôjdu hľadať na podnik s tou vyvrátenou trankerou. Nuž ale podnikov, chvalabohu, v ceste je všade dosť.

Nuž vynakladá podnik všetko, aby cestovali slušne, aby sa ani ľudia, ani hoviadka nemali zle.

Keď už bolo všetko hotové, len rušať, trvalo temer celý deň vyberanie statku. Dohnali tropillu a vydelili kone, čo pôjdu do cesty. Zarazil som sa, keď do tropilly voziarov pridelili Rosija. Môj koník, čo som jazdil na ňom na prvej ceste, čo ma ochotne niesol! Ja že ho azda vyslobodím z poníženia a či nešťastia. Cesta po vypasených kampoch, o hlade, o smäde je hotové nešťastie! Bola mi daromná robota. Že vraj je starý, že olenivel, že stučnel bez poriadku, že sa potkýna a čo ja viem, čo ešte naň nevymysleli. Už akoby bol videl úbohého Rosija niekde strán cesty s vytrčenými kopyty, vyplazeným jazykom.

„Šanujte ho,“ orodoval som, keď mi u pána správcu zlyhalo, aspoň u prváka karreterov. „Vidíte, to je kôň veľmi poslušný a ja ho veľmi rád.“

„Nebude mu zle pri nás, nebude. Budeme mu voľkať, na rukách ho nosiť,“ sľubuje mi statočný Cardenas. „So mnou mu nebude zle, ja vám dám slovo. Ja sám si ho vezmem, keď je taký súci.“

Veľká potecha nebola, čo mi sľúbil Cardenas, ani výhoda Rosijovi. Pozrel som na Cardenasa, je veru chlapisko rozrastený a dobre v mäse. Chvalabohu, nepoznať na ňom biedy. Zaváži v sedle za dvoch takých ako ja.

„Koľko mŕtvych koní pri cestách,“ pripomínam mu. „A nie veru divu, cesta dlhá, z nohy na nohu, kone vyhladnuté a jednostaj v robote. I pod cerro Comissión na samej ceste je vyvalený kôň. Keby ho boli aspoň odpratali tí nedbaji.“

Začervenal sa Cardenas. Poznámka sa ho akosi dotkla. Ja som sa spamätal až teraz, že som capa zastrelil. Bolo už pozde banovať a naprávať. Kôň mal znak veľkého podniku vypálený. Padol práve na predostatnej ceste. Keby bol vážil slová, bol by uvážil, že výčitka bije práve na Cardenasa. Kôň bol z jeho tropilly, jeho karrety ho nechali na samej ceste.

„A čo si mali s ním počať, prosím pekne?“ pýta sa napaprčený. „Vyložiť ho na karretu a odviezť azda do prístavu sťa osobnosť?“

„Nuž odpratať ho aspoň z cesty, aby nezavadzal a nevzbudzoval hnusenie, keď príde tadiaľ prejsť,“ ja na to celkom mierne, aby horšie doň nezadrel, keď som už raz urazil človeka tak nemotorne.

„To ako robiť mu pohreb, poslednú počestnosť, ako osobnosti, hovorím. Vykopať mu jamu a čo ešte nasleduje. Poslednej počestnosti neúfaj sa v kampe ani kresťan veľmi. Odbaví sa ako môže, medzi priateľmi, zídu sa, vykopú jamu, pomodlia sa ako vedia a pochovajú ťa. A hovädu v kampe pohreb robí karrančo. Veru tak, taký je hovädu pohreb.“

Trochu sa ako zhákol, že sa čosi prenáhlil. „Hoc vidím, toho roku, neviem prečo, zlenivel i karrančo akosi. Keby nie to, nebolo by Comissión iného znaku, ako kosti. A kosti nesmrdia. A veď neostal na ceste kadejako, lebo nie je na verejnej ceste, ani nebude zavadzať, aby sa komu dvíhali vnútornosti od hnusenia.“

Vyvalil som oči, ako som sa to zas prenáhlil. Náprava sa teda stala a ja hovorím tu naprázdno. Vedel som iba to, že keď som šiel tadiaľ ostatný raz, videl som ešte koňa, ako ležal na samej ceste, priekom cez ňu. Divadlo veľmi ohavné v terajších horúčavách, keď sa smrad šíri naďaleko. Pamätám sa, ako sme tuho poťahovali z papierových cigariek, ako robievame fajčiari, keď nás zájdu také zápachy. Teraz mi už neostávalo, ako obdivovať hrdinu, ktorý sa obetoval a šiel sa zapodievať s mrcinou, ba ešte ju odvláčal strán cesty.

„Teda ho predsa odpratali,“ zvolal som zahanbený. „Odpusťte, ja som o tom nevedel.“

„A načo by bolo treba odpratúvať? Vy len jednostaj na pohreby a ostatnú počestnosť!“ odvráva Cardenas trochu netrpezlivý. „Mal som česť povedať, že v kampe nemáme času zaneprázdňovať sa zbytočnými vecami. Kto by sa šiel naťahovať so zdochlinou. Ale ani nebolo treba, už nezavadzia nikomu. Nájde sa spôsob každej veci, komu sa nelení, ak jesto trochu dobrej vôle. Nebolo nám treba urobiť nič iné, ako skrútiť cestu akomak na stranu. Okľuka vyšla neveľká a odpomoc bola dobrá. Škoda sa nestala nikomu a všetci môžeme byť spokojní.“

A bolo mi ozaj i vtedy padlo do očí, že už bolo vidno niekoľko koľají, čo išli zákrutou okolo toho miesta. To boli, pravda, ešte len prvé koľaje; od tých čias som tam nebol, nevidel som teda, že je cesta preložená kvôli konskej mrcine na druhé miesto.

Mne sa nepratalo do hlavy, že šli radšej preložiť cestu na iné miesto než odpratať padnutého koňa, keď bolo zahorúca, hoďas za briežok. Nebolo by bývalo treba, ako mu založiť lac o zadné nohy a odvliecť ho kde chceli, ako odvliekli kobylu, keď zdochýnala v osamelom podniku. Povedal som to Cardenasovi, ale on sa usmial s poľutovaním.

„A načo ho odvláčať, veď mu sťa kde ležať. Jemu neškodí, kde je, a pocestným neškodí okľuka. Smrdieť by smrdel inde ako tam, kým ho karranči neodpracú. Tí ho už očistia, keď sa raz dajú doň. Oleniveli toho roku, mali mnoho roboty azda.“

Keď videl, že ja ešte nechápem, že sa vzpieram dobrým vývodom, doložil netrpezlive:

„Prečo by cestu nemohli preložiť pre koňa, keď ju prekladajú pre iné veci? Keď jej je lepšie inde, nuž čo nešla o strelenie ďalej? Sami ste ráčili povedať, že tam jej nepristane, lebo je ohavno. Zdochnuté kone odvláčať je tiež preháňanie. Ceste sťa kde prejsť, len nech jej niečo neprekáža. Nie sme, chvalabohu, v Buenos Aires. Tam sa úbohý svet zbil do hrče ako črieda, keď ju zoženú do korrala. My sme pod cerrom Buenos Aires. Čo si tam zem merajú, neboráci, na štvoročné metre, my ju tu meriame na míle, chvalabohu, a ešte nám jej zvyšuje. Nás je málo, prečo by sme si nežili pohodlne? Cesta jednu mílu sem alebo ta, verte mi, príde vždy kde jej patrí prísť, do prístavu, ako ja myslím.“

Pozrel na mňa vnímave, čo ja na to poviem. Vybil mi dokonale pôdu spod môjho stanoviska. Ostal som ako v povetrí. Ale on nebol spokojný. Badal, že som nie celkom presvedčený. Musel práve odskočiť k svojim ľuďom, volali ho pre čosi. Natierali lojom remene, čo ovíjajú okolo rohov a jarma. Dal im rozkazy v náhlosti a vrátil sa ku mne.

„Ešte vám poviem jednu vec, lebo vidím, beriete si k srdcu koňa. A nezaslúži, verte mi. Bol zaťatý a neslúchal, ja ho znám trochu. Bol do paše a nie do roboty. A poznať, čo bol hoden. Slušné hovädo, keď ho zastihne ten čas, ide strán cesty, do kúta alebo húštiny; ak je na pampe, ide aspoň za briežok. Statok i túto robotu odtisne najradšej, kde ho nik nevidí. Nie je ako my, čo hľadáme všade nádheru, i keď nás ten čas zájde. Zoženú sa okolo nás známi priatelia, kmotrovia. Pozerajú, ako sa máme do tých pasov, čo ich máme so smrťou a v ktorých musíme podľahnúť, a nepodliehame veru vždy ako odhodlaní chlapi. Veď či sa ti strašiť alebo chlapiť, vieš iste, že podľahneš; iba nevieš, kedy a ako. Tie veci nám už nedali najavo, a veľmi dobre, že nevieme čas. Ale hoviadko vie čosi viac než my. Ono šípi čosi, možno i vie naisto, že jeho čas je tu. Odprace sa radšej, skryje sa, aby nezavadzalo nikomu, nerobilo nikomu žiaľ, aby nepozeral na vec, ktorá je smutná každému. Mohol sa i on odvliecť, keby bol chcel, mohol, byť na pokoji a nezavadzať nikomu. Bol, ako hovorím, kôň nanič. Hodil sa krížom cez cestu na pohoršenie, ešte i marku na bedre vysvietil, aby bolo dobre vidno, čí je…“

Bol by hádam ešte vysvetľoval svoje náhľady o týchto veciach, ale mu prichodilo dať sa do veľmi dôležitej roboty. Prišiel kŕdeľ volov na podnik. Prichodilo vyberať, čo pôjdu a čo nepôjdu do cesty.

Lebo ani v tejto veci, ako v druhých, žiaľ, nebolo zhody. Každý poťahuje na svoju stranu; chce mať svoje stanovisko a z neho pozerať na veci a pomery. Gazda napríklad pokladal za dobré dať Cardenasovi mnoho juncov. Celú polovicu, možno i dve tretiny; nech idú, nech sa priučia na robotu. Cesta je juncom najlepšia škola, učia sa, nevedia samy ako. Cardenas pokladá zasa cestu za vec veľmi vážnu a nie najľahšiu. Nie je cesta škola, ani cvik, ale prísna robota. Junce nech si učí pán správca alebo majiteľ, pomaly a stupňovane, ako je stará, prijatá obyčaj v Patagónii. Junce držať v cviku, keď sú v ceste, je robota babravá, keď sa nazdáš najmenej, zbedzgajú ti od Bothela alebo práve od Bajady.

„Nanič robota, pane. Málo osohu a pokroku,“ zakončil svoje námietky veľmi rozhodne, pomknúc kapsu trochu nazad. „A druhému statku, poriadnym volom, zlý príklad, pane. A to je najhoršie. Lebo príklad ako povzbudzuje, keď je dobrý, kazí veľmi, keď je nanič.“

Ale i túto zrážku protív vyrovnali; popustila jedna strana i druhá po troche a pojednali sa. Cardenas si vzal niekoľko juncov, podobral sa, že im bude kazárom a učiteľom. A čajsi nebolo inej cesty. Prišlo bolo nechať mnoho volov doma, čo boli priveľmi strhané. Čo ich zbýva ešte niekoľko čerstvých, musia ostať doma. Zvyšuje ešte najmenej jedna cesta, najhoršia zo všetkých, veľmi nepodarená v podzimných dažďoch a slotách, keď nehodno psa vyhnať pred dom. Patagónske cesty vtedy sú, čo sú. Rozmoknuté a rozmiesené; po nich tečie ohromnou riekou rozriedené patagónske blato. Ale i teraz si vydobyl niekoľko čerstvých, aby veľmi neplakal, zalepili mu oči, on sa uspokojil.

Oddali mu naostatok spisy, čo ponesie. Zoznam a výkaz balov, ako donáša bežné číslo i s podrobnou váhou. Dostal zoznam a výkaz fúry, čo dovezie z prístavu, potraviny a iné potreby. Neokúňali sa mu dať veľmi podrobný rozvrh, kde a ako čo naložiť pri nakladaní, ako rozdeliť fúru, ako ju zabezpečiť, ako opatriť tovar, aby nevzal skazu. Fúra bude vraj rozdelená spravodlive a podľa váhy. Jedna karreta nepovezie priveľa a druhá primálo alebo nič. I tu sa nájde, na čom hlavu lámať, ako pri každej veci, ak chceš, aby bolo príhodne, spravodlive a v dobrom poriadku. Prichodilo vziať do povahy i iné vážne okolnosti, aby napríklad petrolej alebo decht, farby a podobné látky neprišli na múku, rizkašu, rezance, strovu alebo práve na kávu. Dali mu plachty, aby mohol poukrývať múku a druhý taký háklivý tovar. Mal veru čo pratať do hlavy úbohý Cardenas, ak nechcel, aby bola ako šopa. O polvečier bolo už všetko v poriadku, nechýbalo nič; ráno neostalo inej roboty, ako priahať a rušať v mene božom.

Zarána vysvitlo, že Cardenas má ešte mnoho vecí obriadiť. Obruče na súdočkoch prichodí ponabíjať čo ako, lebo by sa, bojsa, rozsypali v ceste. Ponabíjal ich svedomite ako pečlivý debnár. Na teteru bolo treba oblúk prirobiť, čo bol sa zlomil, a tetera bez oblúka je nehodna deravého groša. V zámočníckej dielni majstroval okolo nej, pripiľoval a priklepával. Vyviedol robotu veľmi súcu. Teteru popravil, nestála robota ani groša, urobil ju kusom drôtu, ktorý bol už zahodený, bol by hrdzavel a vyšiel iste navnivoč. Veru tak, bračekovci, na to je dielňa pri podniku, aby v týchto súrnych potrebách odpomáhala. Či je to nie výdobytok, urobiť vec dobrú a potrebnú z dvoch skazených a pohodených vecí. Aký mohol byť na podniku pokrok a zveľaďok, keby vo všetkých oboroch vedeli hýbať rozumom a dávali sa na sporivosť, ako on vo svojom!

Lôniky popriväzoval hybkým drôtom. Motúz sa zoderie chytro a roztrhne sa. Mohlo by vypadnúť zle, keby lônik vyskočil niekde na Bajade a koleso by odletelo znezrady.

Prišlo poludnie, Cardenas mal ešte robotu na podniku.

„Či nedoženieme statok?“ núka sa gazda.

„Ja myslím, že nestihneme. Lepšie sa pohnúť zaránky po chládku. Po chládku sa i statok usiluje lepšie, teraz je najhoršie sparno.“

„Prišli by ste do Angostury do večera,“ posmeľuje ho gazda.

„Angostura nie je veľký pokrok, pane,“ vysvetľuje Cardenas ako človek skúsený. „Podnik je blízko, junce mi utečú. S juncami je opletačka blízko podniku. Treba si dávať pozor s juncami, veľký pozor. Viem ja, čo sú junce. Behať za nimi je nie sláva a ťažko je zháňať ich po kampe. Zajtra ja prenocujem na Centinele.“

„Ale musíte i uznať, že by sa bolo dobre hýbať!“ zvolal gazda.

„Nezaháľame, pane, nevylihujeme,“ odpovedá Cardenas. „Zodpovednosť nie je malá. Poobzeraj všetko, daj všetko do poriadku najprv a potom rušaj. Robota prenáhlená nebýva podarená. Treba si rozvážiť, čo všetko prichodí odniesť. Kto nosí, neprosí; kto nemá v hlave, má v nohách. Chlieb sa tiež nedopiekol. Radšej si odnesieme ešte dva pecne, tak nám vyjde chleba na dva dni.“

„Päť dní sme premárnili s karretami,“ zas len vyhúda gazda. „Keby sme sa boli obhadzovali, mohli ste sa pohnúť predvčerom. Ja tŕpnem, že sme sa opozdili, a toľká vlna čaká. Ani ju hádam neodvezieme toho roku.“

„Bude nám prichodiť trápiť sa v pľuštiach,“ odpovedá Cardenas. „Veru viem, že nás neminie toho roku kúpačka. Nemáme prečo tŕpnuť, skôr sa môžeme radovať.“

Gazda konečne nahliadol, že márne bojovať proti nemožnostiam. Úplná nemožnosť chcieť urobiť niečo, čo Cardenas považuje za prenáhlenosť. Gazda vysadol na Sejna, šiel prezerať čiaru, čo ide cez Frias.

Na druhý deň ráno, hneď zavčasu, sám gazda dal dohnať vydelený statok. Sám pomáhal lapať voly a priahať ich. Stala sa vec veľká, že sa karavána začala kývať akosi pred samým poludním.

Cardenas popredku na Rosijovi; dlhý biely punč na pleciach, slučky a kystky kožené na sárach. Horúčava je afrikánska. Dobre je hľadieť naň v dlhom punči, v takom sparne. Ale zato vyzerá vážny sťa starosvetský rytier.

Junce a prázdne voly idú pampou sem-ta, zošívajúc cestu. To len kým sa lepšie vžijú a pochopia, že predsa len najlepšie ísť rovno a nestrečkovať veľa. Koľko zošijú cesty, o toľko viacej si k nej prikladajú krokov, metrov a míľ. Do prístavu sa ich nazbiera pekná kôpka.

Pri každej karrete pohonič; miesto biča má dlhočiznú žŕdku na pleciach, ale bambusovú. Ňou báda vola, tu podsebného, tu náručného, podľa toho, či má ísť povoz od seba, alebo k sebe. Bádajú voly i po šiji i po bedrách, aby šli chytrejšie.

Na tých koňoch s tými dlhými žŕdkami, sklonenými ostrým koncom k zemi, podobajú sa starým rytierom, čo idú na turnaj. A zasa ako idú v punčoch na pleciach, s dlhými palicami, myslel by si, že vidíš príbeh z časov prastarých, skoro z časov samých patriarchov, keď sa museli sťahovať sem a ta s čriedami a domami. Tri páry volov pod ohromnými jarmami, ohromné karrety o veľkých kolesách, to sa už vymyká tiež z rámca dnešnej triezvej skutočnosti. Len škoda, že sú kolesá moderné, majú hlavu a klanice. Keby boli jednoducho vykrojené z dosák, pristali by lepšie do starozákonného rámca.