ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad ránom, keď je spánok čujnejší, keď skutočnosť a jej prejavy začnú kaziť a trhať jemné tkanivo sna, keď som nebol istý, či spím a snívam a či som prebudený, bolo mi, akoby čul dudranie Jarabčiarovej barbory. Taká hlúpa predstava: barbora dávno zosnulého, slávneho Jarabčiara, ktorý odpočíva v pokoji, a argentínske pleso! Zase akoby gajdy húdli du-du a mu-mu. Ešte väčší nezmysel.

Nuž mätie sa v raňajšom polosne kadečo. A predsa čosi hundre mu-mu-mu, hlboko a mocne, sťa odzyv, keď pohrmieva kdesi ďaleko. Ale už som sa vzchopil z polosna, začal bedliť, lepšie rozoznávať. Mumlanie je už jasné, nesie sa veľmi hlbokým, mocným hlasom. Vari len nebude macko? Nie, tých tuná nieto. Bujak, čo hundre kdesi! Blíži sa ku kaštieľu; aby bola istota úplná, že je on, začal ryčať. Ale ryčanie mu nevypadlo dobre. Vo vyšších tóninách hlas je nie čistý a mocný ako v hlbokých, zlyhá a vyznieva sipľavo. Nech zadrží i v nich silu a hĺbku, boli by popukali ak nie múry nášho kaštieľa, tak aspoň tably na oblokoch. Nie sme v Jerichu, aby sme bývali v murovaných kaštieľoch.

Zbadal i byco, že má v bújaní nezdar; dal sa zas na svoje mocné, hlboké mu-mu, ktoré mu znie zas čisto a mocne, skoro hudobne. A to sa mumlanie blíži.

Ďakujem pekne, taká návšteva a my v posteli. Bárs sme v kaštieli, predsa je len z ľahkého materiálu. Ak sa naň oborí, vyrúti stenu ako nič a vpadne do jedálne. Ale sa nezastavil na šťastie, prešiel popred dom. Ako vidno, nemá zlých úmyslov. Mumle ešte vždy, ale kdesi ďalej od domu. Najskôr pri jarku niekde; nadišiel ho možno smäd a prišiel sa napiť.

V tú chvíľu čuť bom-bom-bom. Majster zobúdza robotníkov, búchajúc mlatčekom o liatinu. Oznamuje deň a s ním bežné radosti i starosti tohoto života. V druhej spálni ruch a hýbanie; gazda predchádza dobrým príkladom, vstávajúc na hlas zvona. Zišlo mi na um, kde som, koľko zbýva poprezerať ešte; začal som sa riadiť i ja, hoc som si netajil, že by hádam urobil ten istý osoh, keby ostal a obrátil sa na druhý bok.

Majster už bol vyhriaty, keď som prešiel popred kuchyňu.

„Pán boh s nami!“ pozdravil som ho.

„I duch svätý,“ zaďakoval mi.

„Vy už v robote?“

„Odtískame ju, odtískame,“ odpovedá mi. „Dávame prvé raňajky. Čo sa bude páčiť: kávy a či čaju?“ Ukázal veľkú kanvicu, z ktorej ide para.

„Pijú s mliekom?“ spytujem sa.

Poškrabal sa za uchom.

„Mohli by i so smotanou, keby jej bolo. Chlapcom sa nesladí ísť dojiť, pane.“

„Možno neradi mlieko,“ domýšľal som sa ja.

„Veru by sa neodhŕňali, keby ho bolo,“ opravoval ma on. „Neradi ho doja, pane. Ale piť by ho vďačne pili.“

„A škoda,“ ľutoval som. „Mohlo sa dostať im i nám.“

„Veru hádam. Nezaškodilo by,“ uznával i on.

V pajte je už ruch, strižú tuho. Pri močidle je tiež sveta, čo sa tam hýbe a pokrikuje. Šiel som i ja ta.

Tu je hodne roboty. Košiare plné oviec, všetko ostrižených. Čo ostrihli včera, prehnali do korralov, čo sú pri močidle, ešte včera večer. Z najväčšieho korrala idú uličky, malé cárky, čo sú jeden konča druhého. Smerujú k močidlu.

„Čo idete robiť?“ spytujem sa Manuela.

„Kúpať ostrižené a kadečo ešte,“ odpovedá mi on.

Nuž nemočia tu ani ľanu ani konopí; doženú sem ovce a kúpu ich. Čo som sa včera nazdával, že je ohrada na ľan, aby sa v nej ociedzal, je ohrada, kde sa ociedzajú ovce, keď vyjdú z kúpeľa. Malá ohrada na protivnej strane kúpeľa je vlastne klietka. Do nej privábia ovce, dobrotky alebo zlotky, a socajú ich do kúpeľa.

Pri klietke, ale na vidnom mieste, je priehradôčka; v nej sú dve-tri ovečky zatvorené. Tie vábia ostatné ovce do klietky a či skôr pasce. Ovca vďačne ide, kde sú druhé ovce. Neláme si hlavu, či sú tam z dobrej vôle alebo prekabátené. Stehlík sa neprizrie, či vábnik, čo ho zovie a pekne spieva, je na slobode alebo v klietke. Čuje spev, sadne na prútik a prilepí sa na lep.

Keď vojdú do klietky, že je plná, ako nabitá, skočia do nej dvaja chlapi. Jeden nadvihne padaciu bránu, čo visí naboku klietky. Pánty má hore, otvára sa tak, že ju dvíhajú. Na bráne je žinka a na nej slučka. Tá sa zakvačí na klin, aby brána ostala nadvihnutá. A už začnú zhadzovať ovce do kúpeľa. Ani ich nezhadzujú, socajú ich na samý kraj záhuby. Tie sa vzpierajú všakovak, ale sa nemôžu držať; padajú nadol, do dlhej kasne, čo som včera myslel, že je močidlo. Ani jedna sa nezaraduje, keď spadne. Ráno je dosť studené, sme predsa len medzi horami; nikoho nenadíde vôľa ísť sa kúpať a ochládzať. Ovce nemajú hune, aby im bolo horúce, včera im ju sňali. Trasú sa skôr trochu od zimy.

Padajú po jednej, zasa v hrčiach, niekoľko odrazu; je hlboko, že i hlava zmizne neraz pod špinavou vodou. Keď zas hlava vykukne z nej, oči tuho zalupkajú. Nebodaj vošlo do nich tej vodičky, čo zažiera. Nejedna nemôže sa zdržať, zabľačí úzkostlive, sťaby volala na ratu. Zato sa skoro každá spamätá chytro, pobadá, že na tomto konci nie je najlepšie, lebo podchvíľou padajú nové a nové obete; nejedna by ju zasa vsotila do hlbiny. Radšej si ide hľadať lepšie miesto a nemá sa tam horšie. Na druhom konci kasne je lepšie. Treba len preplávať dolu močidlom. Plávať je tu nie práve na zábavu, ale sa predsa len vyplatí, veď i kamarátky plávajú tým istým smerom. Každá sa dá do veslovania, ponáhľa sa na druhý koniec, že sa azda skôr vytrepe z tejto peknej omáčky.

Ale nepláva sa tak ľahko, ako si kto míva. Stoja nad kasňou chlapi, majú drúk v ruke, sťaby chceli miešať tú polievku. Drúk má na konci latku, čo ide napriek, tvoriac s poriskom a či drúkom skoro kríž alebo skôr T. Ovciam je to ozajst kríž. Nemiešajú ním polievku, ale keď ona pláva po biede dolu kasňou, položia jej priečnu latku, čo je na konci drúka a ide trochu do oblúka, rovno na šiju, v samom tyle a tisnú jej hlavu bezohľadne. Hlava zmizne zasa v tej polievke, ale iba na chvíľku, lebo vykukne z nej čím skorej. Oči už nelupkajú len tak nič po nič, lebo majú veru prečo. Tej nečistej vody viac alebo menej vošlo do nich; čo je ešte horšie, i do pysku a ešte viac do nozdier. Zmrští sa hrozne, otriasa hlavu, fŕka vodu okolo seba, neraz dosť naďaleko.

Divné veci vyjdú najavo pri tejto robote. Nazdával by sa, že hoviadko jedno ako druhé, bez zvláštnych rozdielov. A to je omyl: hrivny nerozdelili narovno. Jedna pláva pekne, s ľahkosťou, sťaby bola mala náukobeh v plavárni; nesie hrdo hlavu, pohyby má súmerné, cieľuprimerané, výdatné a cele pokojné. Druhá zaraz od počiatku ukáže, že ide plávať ako tešlica! Hádže sa, čľapká okolo seba, hrabe nohami kadejako, namáha sa nesmierne, len aby sa udržala ako-tak nad vodou. Pri takom čľapkaní ujde sa neraz i tomu s tým drúkom z tej brečky; frkne mu to do úst alebo očí, hoc on šípi čosi, čo sa ide robiť, uhýna sa a bedlí. A predsa sú mu šaty zafŕkané, neraz mokré. Nejeden mocný škop by sa utopil, keby nie ten s tým drúkom. On ho podporuje; podloží mu tú priečnu latku pod bradu, kým sa nevyprská trochu a nezačne plávať poriadnejšie. Mnohé malé jahniatko zas pláva odhodlane a ľahko, necíti ničoho, iba iste veľký strach. Bľačí celou cestou, volajúc o pomoc.

Daktorej nepomôže ani latka na drúku; nedá sa udržať nad vodou a nedá, čosi ju ťahá neúprosne pod ňu. Lecikedy švihne nohou v povetrí, obyčajne naprázdno. Tu chlap už nelení; vidí, že je veľmi zle. Prikľakne k močidlu, neraz mu príde i priľahnúť veru dolu bruchom, siahne rukou do voňavej polievky, hľadí zdrapiť utopenca za pačesy alebo už za čokoľvek. Je na podiv, ako sa také mŕtve telo hádže a vzpiera, prekáža čo môže väčšmi ochrannej robote. Sťaby sa bolo upriamilo, že pôjde a pôjde pod vodu. Keď vytiahnu utopenca z kasne, vystrú ho trochu dolu hlavou, stisnú mu pysk v dlani, vyžmýkajú mu, ako svedčí, nozdry. Ak čo užil z tej polievky, to nech si už sám vybaví, ako vie. Sú v nej látky jedovaté a veľmi nebezpečné. Tekutinu pripravili na kúpeľ proti prašine a nie na nápoj, aby ho pili. Ktorá prehltne primnoho lieku, prekročí azda hraničnú dávku, už sa nezotaví. Ostane za potravu karrančom tam hneď pri kúpeli. Ale neskôr pán správca ju rozkáže spáliť, keď odbavia kúpačku, aby nesmrdela pri samých domoch. To je hádam ešte najrozumnejšie.

Táto kúpačka je veľké trápenie zvierat, ale je na úžitok. Liečenie málokedy je kratochvíľa, ale temer vždy trápenie a súženie.

Kúpačka je dobrý, spoľahlivý prostriedok proti prašine, chorobe, ktorej ovca je veľmi náchylná. Čím je druh jemnejší, väčšmi jej podlieha. I tu sa ukazuje stará skúsenosť, že mrcha zelina nevyhynie. Ovca hrubej vlny neochorie ľahko od nej; ak ochorie, vykýcha sa ľahko.

Jemné druhy, čo sem prisťahovali s veľkými obeťami a usalašili v tunajších kampoch, nakazia sa ľahko; choroba sa šíri sťa požiar. Donesie im navnivoč rúno, že vypĺzne, ovca začne chudnúť a schudne chytro na triesku a obyčajne skape. Stáva sa to menovite v zime, ak ich prikvačí hlad, keď sú nakazené.

Manuel a pán správca prezerajú pečlive ovce, či nebadať na niektorej, že je chorá. V tom vlastne pozostáva zbehlosť a umenie správcu a ovčiara, aby zbadali za horúca, čo sa robí. Keď je ovca zaprašivená hodne, môže spozorovať ktokoľvek; ani nemusí byť znalec. Ovcu, ak má škvrnu, hoc najmenšiu, oddelia. Jedna prašivá nakazila by celé stádo. Ale neodsúdia nečistú. Oddelia ju od zdravých do nemocnice: vženú ju do oddeleného potrera, čo majú pre takéto nemoci. Ohradia ho veľmi dokonale od ostatného kampa. Prašivé čaká potom už každých štrnásť dní takýto očisťujúci kúpeľ. Urobia ho trochu tuhší, primiešajú doň viacej liečivých látok, než do obyčajného. Dva-tri také kúpele stačia, aby sa nákaza očistila tak, že ovca môže ísť zasa do čistého stáda. Prvej ju musia poprezerať, čo sa do veci rozumejú, pán správca, alebo Manuel.

Prašiny sa boja po podnikoch ako ohňa. Kde sa zakorení, nie ju ľahko vykynožiť. Je ako kukučina, keď sa zakotí v ďateline. Ale tá sa dá aspoň vypáliť. Ovcu je ľahko spáliť, ale nie prašivinu. Tá ostane rozosiata po kampe, kde boli ovce choré. Prilepí sa na trávu a kriaky, čaká na nich, kým sa im nepriblíži statok. Keď máš raz kampy nečisté, choď, vymetaj ich, zhľadávaj zárodky prašiny po tráve a kriakoch. Preto pán správca prezerá ovce veľmi dôkladne, mieša pobožne lieky do kúpeľa.

Do tých putier, čo som sa im bol toľme zaradoval, naleje nie mlieka, ale vody, čo vteká do kasne z jarčeka, kde sme včera videli žliebok, zapchaný vechťom trávy. Kasňa má naboku otvor: ním vteká voda do nej, keď sa kúpeľ ide obnoviť. Ako iné veci, ani on nemá stálosti, minie sa naveľa. Ovce ho roznosia vo vlne, hoc sú i ostrižené, hoc ich zatvoria do ohrady s podlahou zinkovou, kým sa neocedia. Keď kasňu naliali, určia, koľko je v nej vody, aby vedeli, koľko namiešať do nej liečivých látok.

Pán správca je apatiekár, ktorý mieša do putier, keď je v nich vody, miesto kľagu žltého prášku, mieša ho drúkom, sťa keď apatiekár mieša a tlčie v svojich mažiarikoch, kým sa neurobí ako mlieko, ale žlté. Aby kúpeľ bol osožnejší, prebije ešte dlátom dno na bľachovej letovanej nádobe; v nej je tiež liek proti chorobe. Naleje z nej tiež, koľko zodpovedá, do kúpeľa. Prášok a tekutina plávajú na vode ako olej, hrajúc tekutina mocne do modra. Prvé ovce, čo by sa kúpali, zobrali by všetko, čo je najlepšieho, na chrbtoch, sťa keď gazdiná pozberá varechou penu z polievky, ostala by ostatným iba nečistá kaluža. Ale našli poriadok, aby sa to nestalo. Manuel má dlhý drúk v ruke, na ňom je na konci tabla s prevŕtanými dierkami; touto dlhou topárkou múti dobre tú tekutinu. Zanorí ju až na dno a ťahá pomaly dohora; tu celý ten kúpeľ sa vzbúri, vyhadzuje napovrch, čo bolo na dne. Liečivé jazero sa rozmúti a vzbúri, sťa to povestné a zázračné, do ktorého hádzali po každom vzbúrení malomocných a šľakom porazených. Manuel ešte zoberie z povrchu odpadky, chlpy vlny a ostatnú nečistotu, čo dohora vystúpila, aby sa ovciam nelepila na chrbát, keď pôjdu do kúpeľa.

Keď sa okúpali a ocedili z väčšieho v ohradách so zinkovým dnom, pustia ich do rozsiahleho korrala; tam už uschnú dokonale. Mokré nemôžu vypustiť na pašu; jedovaté látky mohli by ostať na tráve a otráviť od nej ovce.

Naostatok, keď okúpali všetky, vošli sme do ohrady, kde sa prvej ociedzali ovce. V nej sú jahňatá, čo prišli s materami na podnik a museli čakať odlúčené a zatvorené. Bľačia ľútostive; čakajú, kedy ich pustia k ovciam. Len dvercia z latiek delia ich od korrala, kde sa vysúšajú a bľačia za jahňaty. Pustiť ich k materiam nemôžu, kým nebudú okúpané. Na niektorých treba vykonať ešte prvej veľmi dôležitú robotu. Tieto tu vylúčili z kŕdľa jahniat, lebo nemajú znaku a nevyplnili na nich ani ostatné požiadavky. Druhé jahňatá boli poznačené už z jari. Tieto tu akosi prešmykli sa pomedzi ruky, iné vyliahli sa po značení; tá povinnosť čaká teda na ne teraz.

Robotníci ich chytajú, prezerajú každé, čo je; baranec alebo jahnica. Pán správca svojou rukou robí im znak podniku na ušiach. Znak ten povolilo miestodržiteľstvo, zapísalo ho do svojich lajstrov. Jahňa vo veľkom strachu a od bôľu ani netuší, že po značení je prijaté do zväzku tohoto podniku; dostalo prípadnosť, domovské právo. Už si ho nikto nesmie prisvojiť. Kto ho kúpi, musí mať výkaz, že ho kúpil; vo výkaze musí byť uvedený znak, pod ktorým ho kúpil. Kto prestúpi tieto predpisy, trestaný je pre poľnú krádež; to je veľmi ťažký zločin a stíha sa ťažkým trestom.

Jahnici je ešte ta. Dostane znak na uši, odrežú jej kus chvosta a vec je vybavená. Baranec tiež dostane znak, ale obratne: čo má jahnica na pravom uchu, to jemu dajú na ľavé. Znaky obrátené naopak, aby sa už na uchu rozoznala ovca od škopca. Na barancovi odbavia zaraz i škopenie; keď je baranec malý, tento výkon nie je nebezpečný. Operácia je krátka, bez veľkých príprav a antiseptických opatrení. Robia ju vreckovým nožíkom, rukami, ktoré pracovali okolo oviec a vlny. Kto videl chirurgické výkony, i nepatrné, pri ktorých zachovávajú predpisy čistoty, zľakol by sa, ako majú za nič zákony a predpisy modernej vedy, jej veľké výdobytky, pri operáciách, ako si ich tu nevšímajú, malo by všetko vykapať od zapálenia, snetí a druhých ťažkých náhodilostí. Čo je veľká zvláštnosť, operáciu zakončia zubmi, pravda, len pri malých barancoch. Prečo to robia zubmi? Či pre pohodlie a veľkú rýchlosť, či pre krvácanie? Krvné cievy, keď ich prerežú, krvácajú väčšmi a trvalejšie, ako keď ich jednoducho pretrhnú alebo práve prehryznú, kde je už pretrhnutie spojené so stlačením.

Hovoria, že tento spôsob škopenia vídať iba v Patagónii. Isté je, že státisíce barancov škopia každoročne na takýto spôsob. Modernú vedu zauškujú tuho v Patagónii, jej zásadám sa posmievajú, ale veda sa nepomstí, nebadať strát po týchto výkonoch. Keď ideme kampom, kde sa vyháňajú značené jahňatá, škopené barance, len zriedka nájdeme skapané jahňa od škopenia a značenia. Viac ich vídať zdochnutých, čo skapali cele mladé, hneď po vyľažení.

Pri značení bedlia, či je jahnica alebo baranec, aby znak zodpovedal pohlaviu. Chlapi, čo držia jahňa, majú povinnosť oznámiť správcovi, aký znak ide. Čo sa týka chvosta, škopec a jahnica pochodia jednako: obom sa odreže kus chvosta, nechajúc im len kýpeť.

Keď je robota skončená, pán správca sa vráti k hŕbe chvostov, čo odrezali, sčíta ich, koľko ich je; tak vnesie do lajstrov podniku, koľko značil podrastu.

Baranovi nechajú chvost nedotknutý. Poznať ho zďaleka v kŕdli. Ostatne barana poznať ľahko i bez tohoto znaku naďaleko. Keď sa vydarí, postavu má takú, že vyniká v celej čriede. Má neraz rohy mohutné, okrútené mnoho ráz do venca. Neraz mu rastú tak neporiadne, že ich treba odpíliť, lebo by mu išli do očí. Indy tvoria kolesá pri hlave a z kolies trčia na stranu prihnuté ostré konce. Šiju má mocnú, postavu ohromnú, že je skoro ako hodné teľa.

Toto úbohé zakrvavené stádočko ani teraz nevpustia do veľkého korrala. Vženú ho najprv do klietky a pohádžu do kúpeľa; s ním okúpu i jahňatá, čo boli značené hneď z jari. Po operácii nasleduje kúpeľ, ktorý hoc nenie najčistejší, predsa vymyje nové rany.

Od kuchyne sa ozýva zvonenie. Majster nezaháľal, kým ľudia pracovali. Z pajty a od kúpeľa hrnú sa ku kuchyni na tento hlas. Nie je nikomu na protiveň. Povetrie je čisté, práca rezká, trávi veľmi dobre. Sypáreň je plná zásob, v kampe je hojnosť všetkého, netreba sa tu báť hladu.

Pri raňajkách ma zas mýlil bujak; jeho mumlanie čuť odkiaľsi zblízka; bude kdesi pri samom dome. Vyrozumieť, že je na tom istom mieste. Pocit je nepríjemný, že máš takého hosťa hneď pri dome; nie si istý, či nenatrafíš naň, keď vytiahneš nohu z domu. Po raňajkách som vyšiel, že pozriem, čo robí, čo je za; možno ho nebude ťažko i odohnať od domu.

Za samým domom je ohrada. Ostal som za ňou, a nevidel som ničoho. Vystúpil som na ohradu, že sa poobzerám po okolí. Pán správca ma zazrel.

„Pre bujaka vy na plote?“ usmial sa.

„Vždy lepšie sa mať na pozore,“ odpovedal som.

Usmial sa potuteľne. Ja som sa zahanbil a skočil z plota. Šiel rovno, skadiaľ sa ozýva mumlanie, ja sa pobral za ním.

,Keď sa ty nebojíš, azda nezmárni ani mňa,‘ pomyslel som si. Ale som sa veľmi neponáhľal. Držal som sa poďalej. Opatrnosti nezbýva.

Za jarkom je akýsi starý dom s ošarpanou strechou. Bol kedysi pod slamou a či šašinou. Okolo domu je ako intravilán, ohradený dobrou drôtenou ohradou, ale len z troch strán. Z jednej je živý plot záhrady, i tu bujný, nepreniknuteľný.

Pred domom stojí býk, hundre jednostaj, ale nerobí ničoho. Keby chcel čo robiť, mohol by schytiť na rohy honelníka, prešmariť ho ako žabu ponad šašinovú strechu, alebo ho pripučiť o zem.

Parobok sa ho nebojí, ani si ho nevšíma. Obšmieta sa okolo neho. Pred jeho očima hádže lac krave okolo rohov, viaže ju o stĺpik, čo je pred domom. Putná jej nohy putkom a či kúskom laca, aby nemohla kopnúť, sadá pod ňu s bľachovou nádobou. Krava stojí trpezlive a dá sa dojiť, hoci vidí, že odsotili teliatko spod nej, že kradnú mlieko, čo mu doniesla.

„Držíte tu kravy?“ pýtal som sa pána správcu, oprúc sa na plot. Neopovážil som sa vojsť.

Pán správca pristúpil k plotu.

„Áno, držíme tu teľce,“ odpovedá on.

„Kravy tiež vidím, veď ich tam dojí.“

„To hej. Ale sa tu nepasú. Prišli s mliekom…“

„Dohnali ich iste.“

„Veru nie, prišli samy,“ tvrdil on sebavedome.

Neveril som. Predsa nepríde krava, čo ako by ju učili, z pašienky, aby sa dala podojiť. Ani jej nepohodia ani ďateliny, ani šaflík s pomyjami a burgundiou alebo tlčenými zemiakmi.

„Prosím vás, ja to nemôžem uveriť, aby krava na to sem prišla!“

„A už veru príde, a riadne; hneď na svitaní.“ Usmieval sa a pozeral na mňa s úsmevom. Moje divenie ho zaujímalo.

„Vidíte, tak je to,“ začal mi vysvetľovať, teraz už vážne. „Teľce sú zatvorené v ohrade. Pochopíte, že krava, keď naľahne mlieko, nemôže sa zdržať. Príde, aby teľa vyťahalo mlieko. Ako vidíte, pri teľati sa ujde i nám niečo.“ Ukázal na chlapca, čo dojil kravu, že sa až penilo v bľachovom vedierku.

„Tak vy okrádate teľce,“ zvolal som ja zarazený, „a klamete kravy!“

„Už len treba niečo urobiť,“ zasmial sa. „Keby sme im dali teľce, viete, že by nezišli na podnik.

Akú pravdu riekla ovca v svojich žehrách! Človek obkráda kravy o mlieko a teľce, ovce o vlnu a jahňatá.

„A čo ostane teľcom?“ zvolal som, vidiac, že parobok dojí ustavične, až len tak šumí vo vedierku.

„Dobré sú to dojky. Vystačí pre nás a teľcom ostane, koľko chcete,“ vysvetľuje mi. „Viete, že si krava nedá všetko vyťahať? Púšťa iba to, čo musí. Ostatok nechá teľaťu a nechá mu, čo je najlepšie.“

A skutočne, parobok prestal dojiť, odputnal kravu, odviazal ju, teľa prišlo pod ňu a ešte má čo poťahovať. Mať mu nechala, čo mala najlepšieho. Dala si vziať iba spodky.

Tri kravy sú, čo prišli s mliekom. Prichodia každé ráno od týždňov. Sú pekné, krotké, majú rohy dosť veľké, srsť rysavú. Teliatka sú ani lasice. Majú v intraviláne dobrú pašu, mäkkú a hojnú, vodu čistú. Bolo by im dobre, keby nie zajatie. Príde im tu i tu na um mať a začnú volať za ňou.

Dnes na svitaní byco sa vybral s materami z kampa; šiel s nimi, na ceste, venovanej materskej láske a povinnosti. Šiel mumlajúc, straší svet, sťaby mal porúcať podnik. A medzitým…

„Nebojte sa ho. Nič neurobí,“ volá ma pán správca. Honelník mu chodí okolo nôh, chytá ho za roh; on sa mu nepomstí, iba čo hádže peny. „Môžete robiť s ním, čo chcete. To je veľký paškrtník. Vidíte, čo robí?“ smeje sa pán správca. Byco sa dá tľapkať, ňuchá mu po kešeniach, vystíha čosi. „Čo ty,“ tľapká ho po šiji, soli by sa zišlo?“

Už je tak veru, priučil sa na soľ a podobné lakoty; dajú mu trochu soli a už robia s ním, čo chcú. Pán správca mu jej dal trochu i teraz na dlani. Ohromný byco nehanbí sa lízať dlaň svojím drapľavým jazykom. I kravy sa nakazili; prišli tiež a čakajú podiel. Odviazali ich, lebo ich už podojili. Ukradnuté mlieko odniesli do kuchyne a ošudené teľce búchajú tuho hlavou o spľasnuté vemená, ťahajúc ostatnú kvapku sladkého moku.

Vrátil som sa pred kaštieľ bez strachu. Hľadím po okolí, a hľa, na pampe, dosť ďaleko, akoby bol oblak dymu. Vychodí tam kdesi z chrastiny, nebodaj z kalafatov, čo sa černejú tam na rovine chlpmi. Frias je v tôni, slnce sa neprevalilo na túto stranu; ostatok kraja je obliaty slnečnou žiarou. Strojí sa slniečko, že bude pripekať poriadne. Iba tam v kúte, kde sú velikáni pod snehovou čapicou, niečo sa varí. Nad tým kútom visí zasa hustý závoj. Snáď hmla a možno mrholí.

Oblak, čo je na pampe, nevisí na mieste, blíži sa k podniku. V ňom sa čosi hýbe a hmýri. Z dymu sa vynorila postava; podskakuje, vracia sa, zas ide napred, vnorí sa do dymu. V ňom rozoznať kone, ako cválajú pampou, nadhadzujúc hlavou. Priblížili sa viac, už sa čuje dupot kopýt i cengot spiežovca na madrine.

Celá tá hŕba vtrielila cvalom do konského korrala. Je pri samej čiare, vystavený z pevných kolíkov; medzi nimi vodorovné laty, čo idú priekom. Brána korrala je otvorená, žrde vyňaté a pohodené na zemi, čo obyčajne zatvárajú vchod.

Tropilla zastala v korrale, človek, čo ju dohnal, skočil z koňa, priviazal ho o žŕdku, čo je skoro pred samým kaštieľom. Bránu na korrale zatvoril, len tak, aby bolo, jednou žŕdkou, ktorá by sa dala ľahko preskočiť. Kone stoja ticho v hŕbe. Keby mali vôľu, mohli by utiecť, len preskočiť tú žŕdku.

Prišiel gazda a Manuel s ohlávkami v rukách. Nasledovalo vyberanie a lapanie koní, čo majú sedlať.

Sú to kone robotné, na bežnú obsluhu. Pasú sa na pampe, pomerne blízko domu, tam kdesi okolo Frias. Gazda si vybral pejka, ktorý šípil, že ho čaká robota; bočí nedôverčive, hľadí sa skryť za druhé. „Sejno, Sejno!“ kričia naň s výstrahou. Gazda z jednej, Manuel z druhej strany zaskočili mu cestu. Druhé kone vidia, že sa ich to netýka, oddelili sa, ktorý na tú, ktorý na inú stranu. Nechali ich, nech si idú. Sejno proboval, či by sa nezvrtol sem alebo tam, ale zastal, keď ho okríkli. Manuel začal hvízdať tichučko, priblížil sa mu trochu lepšie, vystrel ruku, počal ho škrabkať po šiji. Sejno pozerá trochu zboku, akoby nepokojne. I uši pritúlil, že sa zvrtne. Ale Manuel mu preložil vôdzku ohlávky na šiju. Sejno stíchol odrazu, ako poriadny kôň. Ba nadložil hlavu, aby sa ohlávka nastokla na ňu.

Mne tiež dali koňa. Bol to sivko neveľký, ale pekne urastený, malej hlavy, veľmi krotký a prítulný. Nebolo ho treba zahriakovať, ani zaskakovať. Keď sa mu priblížili s ohlávkou, sám znížil hlavu do nej.

„Je ako jahňa,“ ubezpečoval ma Manuel. Nikdy nezhodil nikoho; ak chcete, pôjde za vami ako psík.“

Rosijo, keď som ho viedol k žŕdke, šiel za mnou; kým som uväzoval vôdzku na žŕdku, ňuchal mi po kešeniach.

„Hľadá cukor,“ smeje sa Manuel. „Pokazili ho, nalakomili na cukor. I soľ rád.“ Kým ho on sedlal, ja som Rosija kazil, ako predošlý majiteľ. Dával som mu cukru, čo som v kaštieli ukradol.

Osedlali ho sedlom malvinským; po ňom prestreli peknú brčkavú kožu jahňaciu. Gazda si osedlal koňa, čo si vybral prvej. Keko mal tiež pekného koňa. Chlapcovi tiež dali koňa veľkého. Pás na sedle nestačil, bol veľmi krátky, bolo ho treba rozpustiť. Kôň bol priveľký proti Petisovi, na ktorého bolo sedlo urobené. Chlapec bol natešený, že má konečne veľkého, ozajstného koňa.

Poprezerali moje sedlo, či je v poriadku. Pás pritiahli tuho; úbohý sivko sa hodne nahrbil, keď ho stískali, i zastonal dva-tri razy. Ľúto-neľúto, nemôžeš mu pomôcť, musí raz byť tak, ináčej sedlo by sa prevrátilo a ty vypadol z neho. Gazda nakukol sem, dal rozkaz inde, pripomenul pánu správcovi to, Manuelovi iné. Naostatok zvolal: „Hybajme!“

Vysadli my na kone, kto svižne, obratne a odrazu, kto pokľaknúc dva i tri razy, aby sa rozohnal sťa kvočka, keď má vyskočiť na pánt. Vyrazili sme veselo zo dvora; vyprevádzali nás psi, brešú a skáču okolo nás sťa pochabí. Trankéru otvoril Keko, skočiac z koňa; jemu je ako nič zoskočiť a vyskočiť. A teraz už pampou.

Rosijo sa pohol krásne. Za trankérou vzal svoj krátky, hojdavý cval. Je ani čoby ťa hojdali, cval krátky; nohy koňa dopadajú na zem, ale nie odrazu. Padajú každá osebe. Taká jazda sa nezunuje, kôň ide, sťaby mal elektrické perá v stavcoch. Bohužiaľ, pre takú jazdu musí mať držanie i jazdec. Nemal by mýliť koňa, udierať ho po ľadviech. Údery ho bijú, ale i hatia v pohyboch. Pohyby a držanie jazdca musia sa prispôsobiť pohybom koňa i dľa času i dľa rytmu.

Ja som vedel jazdiť, ale iba na muloch. Vieme, že mul ide dlhým krokom, alebo dlhým behom, ak je veľmi dobrý. Dlhý krok neunavuje jazdca a je veľmi pohodlný. Tak sa mi stalo, že pri tomto krátkom cvale nedržal som sa ako patrí. Bolo vo mne trochu švábky; nesedel som ako jazdec, ktorý hľadí ulahodiť koňovi, alebo aspoň ho nemýliť; držal som sa viac ako mŕtve teleso, noša švábky, alebo čoho takého. Dával som koníkovi buchnáty za jeho pekný, hladký cval, podhadzoval sa a padal nazad do sedla, práve keď on sa podhodil. Vyrážal som ho z rytmu, hatil ho v pohyboch, trápil ho za jeho námahu a usilovnosť.

Vycítil on hneď, čo sa stalo, premenil sa odrazu. Vpadol do krátkeho, cifrovaného behu, ktorý bol tiež veľmi hladký a pružný. V tomto som ho už dosť dobre napomáhal. Sepkania nebolo mnoho, bolo veľmi šetrné, ale nikdy nebolo mi tak dobre, ako mojim kamarátom. Cválali pri mne veselo a pohodlne. Ostatne tiež nie pri mne. Ja som zaostával povážlive; krátky skok nevystačí cvalu. Jeden, zasa druhý obzerali sa, čo sa to robí so mnou.

„Čo ho nepošibete?“ vytýka mi gazda. „Vyšibajte ho, ako svedčí. Váš kôň je leňoch.“

„Veď on pôjde,“ bránil som ho ja.

„Nepôjde, ak ho nepošibete. Takto!“ pľasol koňa po tučnom stehne širokým korbáčom, až sa rozľahlo na pampe. Durný Sejno sa vypäl pod ním, bol by skočil besným cvalom, ale ho zdržiavali mocne uzdou. Dal sa cifrovane bokom a začal hádzať penu. „Nebude ho bolieť. Nehľaďte nič!“ naúčal ma.

Ale ja som vedel, že nemám práva šibať, ani vháňať sivka do cvalu. Nebol mne na vine kôň. Na vine bola moja neumelosť a nezručnosť.

„Čo som si nevzal lekcie u majiteľa chýrečnej jazdiarne v Panskej ulici?“ vytýkal som si tu na pampe po toľkých rokoch. Zišiel mi na um ten vychytený ústav, kde poniektorí kamaráti brali lekcie, učili sa jazdiť podľa pravidiel, podhadzovať sa v sedle s trsteničkou pri stehne, sťaby pumpoval. Chodievali na hodiny o pol siedmej ráno. Bol by sa hádam i ja na ne dal, keby nebol musel slúchať hlboké vzdychy, keď naťahovali jazdecké boty. Bolo im temer ako pánu Ondrejovi Levickému, keď sa musel mocovať so sviatočnými čižmami, keď sa vyberal na návštevu v nesmrteľnej Reštavrácii.^[16] Boty ma odstrašili, nie tak kone. Kone boli všetko veľmi neškodné, ako tento môj Rosijo.

Krátky skok má tiež nevýhody. Mal som veľkú opletačku so strmeňmi. Boli to strmene drevené, široké a veľmi pohodlné, ale mali kožený štít. Ten má veľkú výhodu, napríklad v hore: nedá sa zakvačiť konáru o nohu, lebo noha je za ním. Noha nemôže vpadnúť prihlboko doň. Vieme, že mať prihlboko v strmeni nohu je nebezpečné. Ak by padol jazdec a noha nemohla vyjsť zo strmeňa, roznieslo a roztrhalo by ho na kusy.

Táto koža bola by na osoh veľký, keby nebola kedysi rozmokla a zmäkla. Kto rozsedlával koňa s mäkkými strmeňmi, pohodil kdesi riad a neobzrel sa oň. Koža na strmeňoch uschla a ztvrdla na roh, spoprehýbaná všakovak. Ledva pysk obuvi som vpratal dnuka. Keď sme sa pohli, pri sepkaní mi vypaduje noha a ja sa cítim v sedle neisto. Ani sa neopieram o strmene, ale sa viac pridŕžam koleny. Moja jazda je namáhavá a neistá. Moji kamaráti badajú, že mi čosi chybí, ale ja som sa nechcel veľmi žalovať.

Napravo nás idú grúne Buenos Aires; otvárajú nám nové a nové listy otvorenej knihy, žltkavé naspodku, tamhore zdobené horou. Končiare i tu sú holé.

Reťaz sa poberá k juhu temer rovnou čiarou. Naľavo nám je pampa, za ňou osamelý Frias. Táto strana začína vychodiť z tône. Slnce sa dvíha, hrbolky a výčnelky, čo sú z tejto strany, začínajú byť v slnci. Priehlbiny si ešte hovejú v tôni.

Keď sme mali prísť pod výbežok Friasa, že sme sa ho chystali minúť, hodný kúsok cesty od kaštieľa, reťaz Buenos Aires sa roztrhla odrazu, ale sa i rozstúpila. V tej trhline sa rozložila dolina. Tá už má strmé grúne z jednej i druhej strany; na nich sú zas naspodku pašienky a hore vyššie hustá, bujná hora. Dolina sa ťahá k západu, dvíha sa pomaly, ale stále, a naostatok príde na úpätie vrchu; ten ju zatvára odrazu sťa múr, že v tú stranu už nemá východu.

Dolu dolinou ide dosť mocný potok; je nepatrný a tichý, ale v odmäk je vraj dravý a veľký. Volajú ho Rio Mitre a vlieva sa trochu ďalej do plesa. Keď vyšiel z doliny, nechcelo sa mu ísť holou pampou. I on sa obrátil na juh; ide s nami, ale na úpätí svojich vrchov. Nám sa páči, že máme takého kamaráta. Drží sa on tam pekných miest, brehy si ozdobil horičkou, akoby zeleným pásom.

Údolie, ktorým sa berie pod grúne, je okrášlené horičkou. Je veľmi milé a prívetivé. Zdá sa, že je to nie kúsok Turca, ale akýsi Klecenec so sadmi, v ktorých sa rodia slivky a čerešne. Žiaľ, na brehoch Mitre nieto ovocných stromov, i tu je len patagónsky buk; zďaleka vyzerá ako jablone a slivy. Nečuť tu spevu, nebadať ruchu, ako sa rozlieha v Klecenci, keď je oberačka, keď sušia slivky a varia lekvár.

Údolie toto nie je dlhé, ale krátke ako Klecenec. Mitre sa vlieva čochvíľa do plesa, ktoré sa onedlho zablyšťalo pred nami.

Je veru podivné, že máme pleso pred sebou a trochu napravo. Veď ono bolo ostalo za nami, keď sme sa pohli z podniku. Začal som si myslieť, či tu nebude azda nejaké nové pleso alebo hádam väčšia lagúna, čo nám bolo ostalo za chrbtom.

Ako prichádza sem, je vysvetliť veľmi ľahko. Ako sme my išli hodný kus cesty, kým sme prišli sem, tak ani jazero nelenilo a dalo sa tiež do cesty. Ibaže sme sa my ponáhľali z tejto strany vrchov a pleso išlo z tamtej strany. Malo cestu omnoho zaujímavejšiu než my: kadiaľ ono ide, tadiaľ ešte nikto dosiaľ neprešiel. Objalo jednoducho vrchy dlhým ramenom dookola a my sme sa tu sňali zasa s ním, keď sme sa ani nenazdali; nevedeli sme, že i ono sem išlo, lebo naša cesta išla inou stranou od jeho cesty. Toto stretnutie vypadlo nám skoro tak, ako tým jarmočníkom, čo sa pobrali z Oravy do Sielnice na jarmok. Jedni išli na Ružomberok a Mikuláš, ale iní, čo dobre znajú cesty, dali sa na Malatinú a Lúčky. Títo obišli Choč z jednej strany, tí predošlí ho tiež obišli, ale z druhej strany, a prišli jedni i druhí skoro v ten istý čas na ten istý jarmok. Tí na Ružomberok mali cestu veľmi dobrú a známu, tí na Lúčky ju mali čosi horšiu, ale omnoho kratšiu a skoro všade v tôni pekných hôr. Touto cestou chodieval i Ľudovít Štúr, keď mu bolo ísť z Oravy do Liptova; vodievali ho hájnici, aby nezablúdil.

Pleso si tiež vybralo zvláštne akési chodníky z tamtej strany vrchov. Sňalo sa s nami, keď sme sa ani nenazdali. Boli by sme radi i my ísť po jeho chodníkoch, ale sme nemohli. Nemali sme lodí ísť pohodlne jeho rukávom; ísť dookola jeho grúňmi je už veľmi ťažko. Probovali sme i to, a uvidíme, ak nám boh dá zdravia, ako nám to vypadlo.

Sňať sme sa s ním sňali na veľmi dôležitom mieste; zaslúži si ho zachovať. Naľavo máme Frias, ale už nie jeho dlhý bok. Čo tu z neho vidíme je štít, strana úzka, tú i u nás domy rady obracajú na ulicu. Druhý štít sme mu poznali, keď sme hneď z príchodu na tieto strany museli prejsť cez Angosturu, medzi ním a plesom. Tam išla naša cesta práve jeho grúňom. Štít na tejto strane akoby nebol taký strmý. Možno sa len tak ukazuje, že sme ďalej od neho a nemusíme sa mu štverať bokmi…

Len čo sme zazreli pleso, prichodilo sa nám odobrať od grúňov, čo išli s nami až sem. Nie sme my na vine tej rozlúčke. My sme vydržali, smeru cesty sme nepremenili. Držíme sa vždy rovno na juh. Ale grúne, len čo sa sňali s jazerom, rozmysleli si odrazu. Zišlo im čosi iného na um a hodili sa znezrady na západ. Kde skerovali, spravili akoby koleno, temer na pravý uhol.

Prečo sa skerovali, keď mali pred sebou cestu temer rovnú? Iste kvôli plesu, aby ho mali na podnoží, možno chcú, aby im umývalo nohy. Možno i od strachu, lebo nech neskerujú, bolo by im prišlo brodiť cez rio Mitre. Toho sa hádam boja, lebo vraj máva v odmäkoch vody prudké. Obísť ho nemohli, lebo Mitre drží sa ich ponožia, kým sa nesníme s plesom a nevleje sa doň. Spojujú sa s ním práve tam, kde grúne urobili koleno a kde sa končí i rukáv plesa.

Čo ako, my sa len držíme našej cesty. Už nám nezbýva, ako poberať sa bez grúňov, ba i bez rio Mitre. Máme už iba našu pampu; tá je už okolo nás zo všetkých strán. Frias, čo bol zľava, začal tiež ostávať akosi na chvoste. Ťaží sa mu nebodaj chodiť s nami.

Hádam si myslí: ,Horúčava ide byť veľká. Ja radšej už len ostanem. Budem sa vyvaľovať, kde mi je pleso pod nohami z jednej a temer i z druhej strany. Na pampe ma bude previevať od vrchov. Nech si ide, komu sa páči túlať, alebo kto musí.‘ O chvíľu ostal naozaj už cele za nami. Pampa nás neopustila, a tá je práve tu veľmi pekná, bujná a trávnatá. Má briežky nízke, údolia veľmi široké a úložité. Preháňajú sa po nej ostrižené stáda. Ovce sú skoro počerné; očistujúci kúpeľ ich temer začiernil.

Napravo sa rozprestiera krásna vega, na nej sa vlní vysoká tráva sťa ohromná tabla zelenej siatiny. Ľahla si na brehy plesa a či iba jeho rukáva a ide na západ, až kamsi k vrchom.

Na tomto kuse pampy, menovite po briežkoch, bude iste v zime útulok ovciam. Všade vidno miesta vyležané, pokryté suchým ovčím trusom, temer akoby v ovčiarni. Vidno kde-tu i kostru, očistenú od karrančov, vybielenú od slnca a dažďa. Veru tak, prezimovať tiež všetci nemôžeme; jemu alebo mne môže byť táto zima tiež ostatná. A kde by sa dieval toľký svet, keby sme mali večne žiť? V ríši oviec je to tiež tak.

Prišli sme na neveľkú lagúnu; vyzerá biela, sťaby v nej bolo mlieko, nie voda. Je to šaľba, biele je len dno, biele dno vidno cez vodu, ktorá ostatne je veľmi plytká. V tom už nás nemôže oklamať. Vidíme flamengov,^[17] ako sa v nej prechádzajú cele pohodlne. Majú nohy, a veru dosť dlhé, ba, bisťubohu, i veľmi dlhé. Ani čo by si boli nasadili štule. Každý má krk na S ohnutý, poniektorý ho má dorovna. Niektorí vnorili zobák do vody, zhľadávajú v nej čosi. Čo hľadajú? Kto by vedel povedať? Možno červiakov.

Čo je veľká škoda, ale i podivné, v týchto mlákach a vodách nieto ani žiab, ba ani pekných potápačov.

Jesto i niekoľko labutí. Držia sa viac prostriedku a plávajú. Iste nerady chodia, po nohách ich nevídať. Vedia, že im najlepšie pristane plávať, preto sa nechcú ukázať pešky pred väčším obecenstvom. A majú pravdu; každý vystupuje rád tak, aby bol najkrajší.

Kačíc tiež sa hmýri niekoľko rodín; kajken i tu, ako inde, sú kŕdle. Urobili veľký škrek, ako sme sa priblížili, odpratali sa celým oblakom na niektorú inú vodu. Slúk je tu na kŕdle, malých; ako vidno, žijú v spoločnostiach. Na našich stranách sú tiež v kŕdľoch, keď majú svoj ťah. Poľovníci idú na ne číhať, i noci idú márniť za nimi, alebo vstávajú do dňa. Tu si ich nikto nevšíma. A kdeby, keď ich je ako vrabcov. Dlhým zobákom ustavične vyšetrujú v bahnatej zemi, hľadajú si nebodaj obed. Bude tu hodne červiakov, keď je toľko slúk. Tieto nemajú let taký cifrovaný, ako veľká horská sluka v Dalmácii; hádže sa sem a tam, že nevieš, kam cielit. Ak strelíš, urobíš skoro zakaždým dieru do neba.

Máme my i tu zas reťaz vrchov pred sebou. Ani by sme neboli v malom Turci, keby ich nebolo na všetky strany. Sú tiež hodné vrchy, ale nie, aby sa mohli merať s vrchmi Buenos Aires. Nieto na nich lesov; ak sa kde nájde niečo hory, sú to len fľaky, schované v hlbších pazuchách. Vidno stráne a úboče, miestami strmé, inde úložité. Na nich sú pašienky, a že sa vraj nemá ich paša čo hanbiť pred grúňmi cerra Buenos Aires.

Tieto vrchy sú nám už trochu známe. Veď išli s nami od samej Bajady na hodnom kuse cesty. Keď sa nám postavil do cesty osamelý kopec, čo ho volajú Cerro Comissión, naša cesta sa skrútila trochu na Centinelu a bralo si tiež pomyslelo: „Keď sa vám chce inou cestou, ani ja nestojím veľmi o také kamarátstvo!“ Začalo sa i ono obracať trochu, že sa dá k západu. Ale sa neskrútilo razom, možno aby zákruta nepadla do očí, ako pred chvíľou, keď sa skrútili vrchy Buenos Aires. Bralo sa skrútilo pokrytecky, veru potuteľne, aby ostalo pod kepienkom. Nechcelo hádam cestovateľa znechutiť, ukázať mu, že ho opúšťa nič po nič. Iste robieva, čo má urobiť, nepozorovane, aby neprezradilo, čo má za lubom. Obrat si pripravovalo pomaličky. Najprv sa začalo hneď od kalafatov potískať čím ďalej, tým väčšmi do vysokej pampy. Nechalo nám naľavo hodný kus pampy, veľmi úrodnej, hoc i trochu vŕškovatej. Potom nám nadstrčilo do cesty osamelý Comissión sťa nejakú oponu, aby sme nevideli, čo sa robí za ňou. Za oponou urobilo obrat, ale tiež len nepatrný. Ledva ho začalo robiť, rozčeslo sa a otvorilo; trhlina sa urobila v doline, čo ide kdesi na vysokú pampu, vlastne do samých Chíl. Dolina stúpa dosť mierne a pomaly dohora; úboče z oboch strán majú bujnú pašu. Dolinou sa spúšťa Centinela, potok, čo sme prešli, idúc od Comissión k Frias.

Dolina Centinely, dvíhajúc sa dohora pomaly, dáva pekný výhon. Hore ňou vyjdú veľmi pohodlne na hrebeň brala, prejdú na druhú stranu, ale tam už, žiaľ, nieto vysokej pampy, miesto nej sa urobili hlboké doliny, strmé grúne. Ale čo ako, výhon je to dobrý z nášho malého Turca i dosť priestranný a pohodlný. Naboku výhonu tamhore je vrch Centinela. Strážnik, spod neho vyviera práve potok, čo sa spúšťa ta nadol. Výhon je veľmi dobrý, i na statok, vedie bohatými pašienkami, ale sedlo je už trochu vysoko, hodne vyššie než na Bajade. Neraz v lete, keď sa schladí znezrady, začne padať na ňom sneh.

Za Centinelou bralo sa skrúca ešte lepšie. Od Centinely nedrží sa už bralo ako cerro Buenos Aires. Tieto vrchy máme my tu pred sebou.

Dobré dve hodiny trvala naša cesta, možno i tri. Pretiahla sa hodne pre mňa. Kamaráti museli stíšiť hodne cval, aby ma nenechali niekde na chvoste, ale tak lebo tak, prišli sme predsa na podnik; vybehlo proti nám niekoľko psov, hoc ich nebolo mnoho.

Bude to iste podnik menší, ak chceme súdiť podľa stavísk a iných znakov. Domec je neveľký, ale pajta bude priestranná. Všetko naokolo je akosi prázdne; nieto života a ruchu, čo na podniku, z ktorého prichádzame. Nie je dávno, čo ho prevzal gazda.

V dome sme našli dvoch ľudí, pána správcu a jeho pomocníka. On je i majster, ako my tu voláme kuchára.

„Pánboh pomáhaj!“ pozdravili sme ich.

„Pánboh uslyš!“ odpovedajú veľmi natešení.

„Čo nového?“

„Nič dobrého.“

„Azda spadol komín?“ zvolali sme.

„Komín nespadol,“ odpovedajú. „Ale ostatné padá všetko.“

„Pekná potecha!“ zvolal gazda. „To hneď z príchodu!“

„Čo budeme zatušúvať? Darmo pokrývaš, keď zo všetkých dier trčia klky. Nič nenaukrývaš.“

„Radšej bys’ nám dal jesť, a nie skučať.“

„Slabá objedza. Na kosti trochu mäsa,“ zastarel sa majster.

„A čo si za kuchára, azda nevieš variť?“

„Varil by ja, len by bolo skadiaľ. Morky sa tu nedržia, ani bažanty; víno ti neudrie do hlavy, ani vermút.“

„Nevyčituj, nebudeme ťa slúchať!“ okríkol ho Keko. „Ak máš niečo, zjeme, ak nemáš, pôjdeme do druhého domu.“

Zatíchol skutočne a začal prestierať. Dal nám akýsi guláš, bolo v ňom dosť zeleniny a cesta: hrubé krátke makaróny a či trúbky, čo dovážajú v sudoch z prístavu. Tu nemiesia a nestrúhajú halušky ako u nás.

Giz nebol najhorší. Bolo v ňom rozkrájanej veľmi chutnej baraniny. Dal nám rebrá pečené na pekáči, boli tiež dobré.

„Chlieb je zle pečený,“ vytýka mu gazda. „Vidíš, má kôru, ale zdnuka; hm, je máločo odchodnejší od cesta. Čo si ty za pekára? Čo ho neodpravíš?“ napadol na pána správcu.

„A potom si budem ja sám i miesiť i piecť,“ zas na to pán správca. „Ľaľa, aká je pec.“ Otvoril rúru na sporáku. Bolo cez ňu vidno plameň ako cez riečicu. Dno mala zažiarené. „Tu ti veru nevyjde fajnový chlieb ani kúchne.“^[18]

„Len mi dom nepodpáľ!“ vystríhal ho gazda. „Už vidím, z múčnikov je tu nič. Daj nám už len to ovocie a syr.“

„Gorgonzola^[19] vzal skazu,“ vyhovára sa kuchár. „Parmezán si nechám na makaróny, holandský by vám zaškodil. Robia ho mastný Holanďania. Ovocia máme. Pôjdete si zbierať kalafaty.“

„Nuž dobre, daj nám kávy a cigarky,“ rozkázal si gazda.

„Kávy vám dám. A cigarkami mali by ste vy častovať. Vy ste z mesta.“

„Máš pravdu.“ Gazda naozaj vytiahol dobré, hrubé cigary. Fajčiari sa nedali núkať.

„Sú pravé ,puros habanos‘!“^[20] zvolal kuchár.

„Veru hádam! Po takom obede žiada sa i zafajčiť si trochu.“

Zobrali náradie zo stola. Lyžky cínové, nože a vidličky so železnými črienkami. Obrusa nebolo treba zberať, ani servítky skladať. Taniere boli plechové. Giz nám dali na stôl tak v hrnci. Kávu nám vyliali do hrnčíčkov bľachových, z ktorých sme pili prvej vodu.

Prestali žarty odrazu. „Nuž akože je teda?“

„Zle,“ zachmúril sa pán správca. „Treba tu mnoho, a nikde nič nieto. Chybí riad, ani len sekery nemáš, abys’ narúbal triesok.“

„Čo tam po sekere!“ hodil gazda rukou.

„Ja hovorím ako príklad,“ zvolal pán správca. „Nieto čakana, ani nožníc, ani lopaty, ani klinca, ani klamričky. Ohrady sú na zemi, kamp je plný oviec, všetko cudzie. Veru vaše iste dáte tejto zimy do kostu. Vypasú vám všetko. Cudzie kone máte v kampe, v letnom kampe máte kŕdeľ akýchsi kobýl; ktovie, skadiaľ prišli.“

„Budú naše,“ riekol gazda.

„Veď i vašich čosi, ale kde by toľké! Zbehli sa zo všetkých strán.“

„Teda ohrady opravovať,“ vraví gazda.

„Opravovať?“ zasmial sa pán správca. „Čo budete opravovať? Kolíky sú vyknísané ako zuby, keď sa rozkývajú, štebliny vypadali, klamričky išli so šteblinami. Drôty vám lengajú sťa struna, keď ju spustia. Robiť nové ohrady, robiť zaraz.“

„Ako to prišlo navnivoč odrazu?“ spýtal som sa ja.

„Horký odrazu!“ odpovedal pán správca. „Išlo pomaly, kazilo sa, nenaprávali. Mali vôľu dávno predať, mnoho rokov nenaprávali. Nechceli nakladať, iba ťahať dôchodky. A už sa nedá naprávať, treba robiť odrazu, lebo všetko pôjde dolu vodou.“

Už som rozumel, čo je. Druhí sporili, čo chceli predať; tí, čo kúpili, musia nakladať. A lepšie, lacnejšie príde poprávať po troche, každý rok, čo sa pokazí, ako odkladať, zanedbať, že všetko príde na spadnutie, alebo už i spadne.

„A kde je Ivan?“ spytuje sa gazda.

„A čerti ho vedia, kde je,“ odpovedá pán správca. „Knihy mi tam nechal a v nich nič.“

„Nevpisoval ničoho?“

„A čo bude vpisovať? Tam sú, ako prišli. Poobzeral sa tu, videl čo je, osedlal koňa a ufujazdil.“

„Kto je to ten Ivan?“ spytujem sa Keka.

„Správca, čo ho gazda sem dal,“ vysvetľuje mi.

„A kde bude teraz?“

„Išiel strihať, alebo už kde,“ odpovedá Keko.

„Aký blázon!“ zvolal som ja. „Mohol tu byť administrádorom,^[21] a on je teraz strihač niekde alebo kuchár.“

„I dom je nanič, nemívajte si, že je ako treba,“ vyratoval správca. „Videli ste pec, aká je. Sporák sa ledva drží. Kúpeľ je ďaleko od podniku; kdeže vám tam kúpať? To sú vám dvoje toľké výdavky. Beztoho prichodí ho poprávať. Púšťa ako riečica.“

„Iste sa rozsušil,“ vraví gazda. „Čo ho nenaleješ?“

„Tri razy som ho nalial,“ zvolal správca. Obrátiš sa, a zas je prázdny. Bude vyhorený, deravý kdesi.“

„Treba ho zaplátať,“ rozkázal gazda. „Nový stavať nie je len tak. Kde sú dosky a iné veci? Kúpeľ treba obriadiť. Zavolaj majstra!“

„Preto som vás vyvolával, vypisoval toľko,“ očíšťa sa pán správca, „aby ste videli, ako sa máme, lebo by ste mi mohli povedať, čo som za, že som nedal znať. Ja som nie Ivan, nechať všetko tak a utiecť.“

„Pravdaže!“ chváli ho gazda. „Ty chceš byť administrádor: Česť je česť, pán administrádor!“

„Pekný veru!“ zašomral on.

„Kde by nie?“ zadiera doň gazda. „Keď si nie majiteľom, aspoň administrádorom. Ozaj, ako sa má podnik?“

„Ako sa má!“ zvolal kuchár. „Vydochlo všetko, jednej srsti neostalo. Nech nie dobrí ľudia, bolo by i nás zavialo kdesi.“

Vyrozprávali mi, že mali podnik z druhej strany brala, v čílskych vrchoch. Držali kobyly predbežne. Minulej zimy prišli veľké snehy, mrazy a záveje. Vydochlo im všetko.

„Nech tam vlci zavíjajú. Ja už ta nepôjdem…“

Skvelé to tu nebolo. Podnik nie je veľkolepý. Jedálňa, kde nás hostili, je spolu kuchyňa. Sporák je hneď tu, ale ledva zdýma. Sypáreň je na nedobrom mieste; je to neveľká komôrka hneď za kuchyňou. Potravným článkom je v nej veľmi zle; v lete je veľká horúčava, že sa všetko môže skaziť.

Vysvitlo, že gazda, ak chce žať, musí najprv siať, a štedre, už či pečie argentínskej ceny a či pekné žlté funtíky. Nie blázon ohrádzať všetko a znova, nový kúpeľ, nová sypáreň, dom pre robotníkov; veď na celom bydle nieto viac ako štyri postele. Chybí všetkého po troche, a to, čo nechybí, vidíme, že nestojí veľa.

Vošli sme do sypárne, bolo v nej sparno a horúce.

„Tu sa vám roztopí všetko maslo z Dánska,“ prorokoval som gazdovi, „ani slanine tu nebude zdravo.“

„Veru, na šampani vybúchajú všetky zátky,“ zasmial sa gazda.

„Táto stena je horúca!“ zvolal som ja.

„Kdeže nebude, keď je z druhej strany sporák. A Luka je čert, kladie doň od rána do večera.“

Ostatne sypáreň nie je tiež preplnená potravinami.

Vo svetlici je chládok, treba uznať. Stavaná je z tehál, vlastne váľkov, vyváľaných z hliny a trávy. Vo svetlici sú dve postele, jedna železná, druhá samorastlá. Štyri kolíky, vbité do zeme, na nich kasňa bez vrchnáka leží ako dlhá, tak široká, v nej z tucet ovčích koží. Je tu ešte lavica, urobená z dosky a či zo skladov, na štyroch kolíkoch. Zato steny sú zalepené papierom. Na nich visia uzdy, ohlávky, lace a druhé náčinie na sedlanie. V kúte kasnička, v nej i knihy účtov, čo pán správca bol spomínal. Nieto v nich dosiaľ nič zapísané. Obloky sú v dobrom poriadku, majú všetky tably, ba i záclony z páskovaného plátna.

Keď sme vyšli na pampu, lebo z izby, vlastne sypárne vychodí sa rovno na pampu bez úvodu, alebo už pitvora, boli sme na slobode, lebo dvora tu vlastne tiež nieto. V jednej priehlbine, neďaleko pajty, našli sme letné byty, v ktorých bývali predtým majitelia podniku. Toto obydlie je dosť jednoduché. Šesť drúkov, postavených do pyramídy, ako keď vojsko zloží pušky, hore drúky zviazali kusmi starých lacov. Nie sú tie povrázky bezpečné od myší, ba ani od karrančov, lebo sú z kože, ale ešte sú dobré. Po drúkoch poprekladali konáre a na raždie nakládli dlhej trávy z vegy. Šašiny, ako vidíme, tu nemajú, žitnej slamy tobôž.

„Takýto dom sme i my mali tam,“ ukázal mi za vrchy náš kuchár.

„To na leto?“ spýtal som sa ja.

„Veru sme v ňom i zimovali. Ale nás bolo zavialo,“ odpovedá on.

Najviac je hodna zo všetkého, čo tu vidíme, pajta. Nie je veľká, ale ujde. Za ňou je korral konský; dotýka sa jej záhumnia. Prečo ho postavili práve sem? Nebola by tá istá robota postaviť ho na jedno strelenie v tú alebo inú stranu? Veď sme nie v Buenos Aires, aby zem predávali na štvorcové metre. Bol opretý temer o zadok pajty, vystavený v štýle miešanom; má pôvod v dobe prechodnej. Niekde má sklady jeden pri druhom, zakopané do zeme ako pri stavbe zrubov, inde iba kolíky, medzi nimi krátke laty napriek. Tie miesty pribili klincami, miesty iba priviazali drôtom. Podnik, ako vidíme, nemohol si dovoliť hocikedy prepychu vyhadzovať klince na tieto roboty. Korraly sú dva jeden pri druhom; prvý väčší než druhý. V prostriedku prvého je stĺpik, sťa býval pranier kedysi v strednom veku na námestiach niektorých výsadných miest, čo mohli mať i šibenicu. Medzi oboma sú vráta, ktorými sa dá prejsť z jedného do druhého. Dajú sa zatarasiť drúkmi; majú i ušká, do ktorých vkladajú drúky, keď ich treba položiť krížom vo vchode.

Predbežne nemali sme tu čo robiť. Rozlúčili sme sa s oboma pustovníkmi, ktorí už len ostanú. Už vedia, čo budú robiť: gazda vypočúval, čo treba, a už potom sa ľahko dorozumeli, ustálili všetky podrobnosti, čo bude treba urobiť. Ja som tiež popravil svoje strmene.

„Vidíte, noha mi z nich vypaduje,“ žaloval som sa majstrovi Lukovi. „Nemá sa v čom držať.“

„Hej, neporiadne sú to strmene. Prísť z mesta a nedoniesť si poriadnejších,“ hanil ma on.

„Nebolo kedy,“ vyhováral som sa.

„Nuž, čo ako, tu je ľahko poradiť,“ zvestoval mi on. „Vyrežeme do remeňa oblôčik a noha vám bude mať kde vojsť.“ Ukazoval, čo by prichodilo vyrezať.

Keď sme sadali na kone, pochválil som sa, ako sme si pomohli.

„Správcove strmene!“ zvolal gazda. „On nám požičal riady. Čo nám povie?“

„Ale takto sa lepšie jazdí.“

„A čo si nerozmočil remeň a nenarovnal ho?“ okríkol gazda majstra.

„A čo som mal močiť, keď mi povedali v túto chvíľu?“ bránil sa on.

Nevrátili sme sa tou istou cestou, čo sme prišli; bolo nám urobiť hodný obchod, lebo sme sa pustili cestou, čo ide na Centinelu. Držali sme sa úpätia brál, že nám ostávali vpravo. O pol hodiny sme už otvárali trankeru, čo nás voviedla do dvora veľmi rozsiahleho podniku.

Našli sme pajtu veľkú, korraly nové, rozsiahle a pohodlné. Iste zodpovedajú i rozmermi dôležitosti podniku. Pán správca bol v korraloch, odlučoval cudzie ovce. I jemu vtrhli do kampa.

„Bude tu i vašich,“ vytýkal gazdovi, „a ktovie čích ešte. Neviem, čo si počať.“ Žaloval sa i on na veľký neporiadok. „Nikdy som neslýchal, aby ovce mali tak za nič čiary a ohrady. Skáču ako guanaky. Najlepšie ísť na ne s flintou.“

Gazda mu zas vyrozprával, čo sa jemu stalo.

„V mojom kampe budú všetko vaše,“ žaloval sa mu.

Pán správca sa už najedoval veľmi.

„Nehnevajteže sa,“ tíšime ho my.

„A kde sa nejedovať!“ zvolal prudko. „Pomyslite, aké ma čakajú roboty a ustávanie, kým neurobíme poriadok.“

Na šťastie dorozumel sa odrazu, čo treba robiť, ako doviesť neporiadok do poriadku a čo prvej. Urobili ako dohodu medzi sebou, že si budú oba podniky na pomoci, aby robota vypadla lepšia a lacnejšia. Zas teda len výhľady na prácu a trmácanie. No pán správca nám ich osladil; pozval nás na čaj do kaštieľa.

Keď sme po olovrante vyšli na dvor, boli sme prekvapení, že prší. Iba mrholí, to je pravda, ale Frias je celý v hustom závoji. Pekne ho vidieť z tohto podniku, ako i pod Buenos Aires, iba že čo vidíme stadiaľto, je druhá strana. Knihy na Cerro Buenos Aires zatiahli sa tiež závojom tajomnosti. Zato šíri sa tuhá vôňa zmočenej zeme. Zem začala dýchať pod vlahou; dych, pod ktorým okrieva celá príroda.

Hostiteľ nás chcel zadržať, ale my sme sa vyhovorili, že ako prišlo, tak prejde; veru nenazdali sme sa, že nás dnes pokropí. Veľmi vďačne vzali sme si kepene, čo nám ponúkli. Lebo čo i prejde, lepšia je istota, ako nádej, kepene nezavážia toľme. Neprestalo sa osievať, kýmkoľvek sme neprešli trankeru, čo nás voviedla do kampov veľkého podniku, skoro na polceste medzi pohostinným rozsiahlym podnikom a Frias.

Ešte ako na rozlúčku, prv než sa schovalo za štíty velikánov s bielou čapicou, slnce pobozkalo celý kraj. Pampa sa rozvoňala sviežinou, očistená od prachu. Spadol z nej náter ustatosti a staroby; omladla akosi odrazu. Starý Frias sa tiež vymladil; žltkastý kepeň zahral nežným svitom zamatu.

Nemali sme miesta v dome; ostali sme pred ním, nemohli sa dosť nakochať farbami pampy, jej vôňou, dojatí hlboko divadlom, o akom sme v mestách neslýchali.

Tej noci sa nám dobre spalo; dýchali sme osviežujúcu vôňu zmočenej zeme.