ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vlnu spod nožníc odnáša šuhaj, čo je už na to ustanovený, aby nezavadzala. Vyjde jej skoro plné náručie od jednej ovce. Ak mu prihára, odnesie ju i od dvoch, ba i troch oviec. Musia ju obriadiť, radšej hneď ako pozdejšie. To robia práve v tom pitvore, do ktorého sme vstúpili, keď sme vošli do pajty.

Majú tam stôl, ktorý zas nie je ani celkom stôl. Má tablu, ale tá je iba zo šteblín, alebo skôr z tenkých latočiek, čo sú dosť husto zbité dovedna. Drží sa ako stôl, kým pracujú na ňom; keď ho nepotrebujú, spustia ho a zavesia, aby nezaberal miesta podaromnici. Zavesený je na ohrade cáročku, čo je prvý od hlavného vchodu. Dnes stojí tabla zodvihnutá na svojich závesoch; pod ňou je hŕba kostrubov a ústrižkov vlny.

Šuhaj hodil na ňu rúno. Je divné, ako obstálo v jednom kuse, že sa neroztrhalo pri strižení. Drží sa dovedna, sťaby boli ovcu vyzliekli z neho. Padlo na stôl; strana vonkajšia, čo je nečistá, obrátila sa dohora. Na tablu prišla strana, čo je od kože, ešte cele čistá. Má rúno podobu skoro štvoruholnú, iba to, čo bolo na hrdle, ostalo na ňom akoby chvost.

Šuhaj sa má najväčšmi práve okolo toho chvosta. Natiahol ho, aby sa narovnal; začal ho skrúcať, kým sa neurobilo z neho ako povrieslo. Jeho kamarát, čo stojí z druhej strany, zahýna okraje a uhly kepeňa, že nečistá strana padá na nečistú, sťaby chcel schovať a zatušiť to nečisté. Keď pozahýnal na všetky strany, spravila sa z rúna guľa a či hruda. Jej vnútornosť nenie veľmi čistá, zato vonkajšok je pekný. Ovce sú biele, čiernu vidieť zriedkakedy, ak jednu alebo dve na podniku. Ale rúno vyjde predsa rysavé takto na priereze, vidno po ňom veľké ružové fľaky.

Keď urobili ten klam, že zatušili, čo bolo nečisté a prekryli ho, aby ho nebolo vidno, obrátili kepienok čistou stranou zvonku, urobila sa guľa, čo by mohla byť ako guľa snehu, keby nie tie ružové fľaky. Ešte ju poupchávali, aby neostala rozdrndaná a strapatá; je akoby i menšia. Aby ostala v poriadku, opásali okolo nej to vlnené povrieslo toľko ráz, koľko ráz vystalo. Raz je to dva, druhý raz vyjde i tri razy, ak rúno bolo nanič; indy sotva i raz ho opášu, ak bolo také, že gazda sa mu usmieval, ako na privítanku, a strihač sa dobre spotil, kým ho zvliekol z barana. Koniec motúza podvlečú pod obväz, aby sa nerozviazal a dobre držal. Naostatok tú hotovú guľu šmaria, akoby nestála nič, kamsi do kúta.

Pohodenej guli nedajú sa tam v kúte povaľovať a hádam hniť. Sú na to chlapíci, čo sa už podobrali, že ju obriadia, aby nepoprela v pajte tejto zimy, alebo azda aby ju myši neposekali. Myši majú všesvetové občianstvo: prebývajú všade a všade sa im dobre vodí. Predišli nás i na tieto strany a nemajú sa zle v pajte okolo koží a loja, hoci mačka za nimi i tu číha.

Chlapíci si teraz chutne dymia zo svojich papierových cigariek 43, čo prichodia z Buenos Aires, kde ich vraj nadievajú tabakom habanským Vuelta abajo^[8] a predávajú v knižočkách. Poťahujú si dym, robia z neho pekné gule a kruhy a púšťajú ich do povetria sťa penzisti, čo nevedia vonkoncom, ako márniť čas, ale tak, aby už nikdy nezavadzal.

„Nehádž, chlapče, bez poriadku,“ zahriakol jeden, čo lengal nohami, sediac na zábradlí cáročka chlapca, čo znáša rúna.

„A čo robím? Iba čo vkladám,“ riekol chlapec. V očiach mu zablesklo šibalsky, vzal ostatnú a hodil ju tak, že trafil chlapa do hlavy. Guľa odskočila a odvaľkala sa nastred pitvora.

„Ja ti ukážem, fagan,“ zastrája sa mu chlap. „Naučím ťa, ako vážiť staršieho.“

„A čo vám ja robím?“ šuhaj mu zasa nacielil guľu do hlavy.

Ten ju dolapil a šmaril ju do chlapa. Ten sa uhol, guľa padla do druhého, čo robí pri stole. Odrazila sa a padla do veľkého košiara medzi ovce. Zduril sa kŕdeľ, ovce sa zbili do kúta. Melonga breše, že sa ozýva v pajte.

„Čo je to zasa, chlapci!“ hnevá sa Manuel; bol s Melongom vo veľkom košiari. „Rozumu nadobývať, nie to šanty zháňať.“ Vzal guľu do ruky a podhadzuje ju trochu. „Ľaľa, ide starý,“ šepol s výstrahou.

Pozrel ku dverám, či je tam správca. Nebolo ho. Ako sa obzreli, Manuel šmaril guľu chlapcovi do hlavy. Priletela kosom, odniesla mu i čiapku. Toho, čo sedel na zábradlí, posotil odzadku. Zletel nadol, zaryl nosom do vlny.

Manuel už bol na druhom konci korrala; prebíja sa medzi ovcami, kde sú najhustejšie. Ovce, vidiac ho pred sebou, obracajú sa a utekajú: o chvíľu už neboli v hrči.

„Povedal som ti, že ťa naučím,“ zvolal ten, čo padol do vlny. Neurobil si nič, zrepetil sa odrazu. Chytil chlapca za nohu vyše členka a prestrel ho na zemi. Chlapec padol medzi ústrižky. Chlap ich schytil do hrsti hodný chumáč, vyvalil chlapca horeznačky a začal mu tvár vytierať. „Ak si sa neumyl, neboj sa, vydrhnem ťa ja i bez mydla.“

Chlapec pod ním kvičal, virgal nohami, že ústrižky lietali naokolo.

„Čo ste sa zblazneli, starí capi,“ hreší ich ten, čo sedel dosiaľ ticho. Zohol sa, vyňal spomedzi ústrižkov kostrub veľmi nečistý. „Bolo vám to treba, lenivci?“ Udrel plecom o toho, čo kľačal pri chlapcovi.

Ten sa vyvalil k chlapcovi. Prv ako sa mohol zobrať, druhý z chlapov ho posotil znovu a padol s ním na hŕbu. Prpľali sa tam oba. Chlapec vyskočil a sadol na jedného, sťaby jazdil.

„Vamos,^[9] Sejno, vamos! Hio, pejko, hijo,“ skričí a krúti čiapkou nad hlavou.

„Keď máš koníka, tu máš i cigarku!“ vpratal mu kostrub ten, čo mal v ruke, do rozzevených úst.

Bol rehot veľký okolo chlapca. Manuel vháňal ovce do cáročkov. Melonga skáče, driape sa na ohradu, za ktorou sa váľajú chlapi vo vlne. Šteká besne, že prehlušila bľačanie i hurt v pajte.

Chlapec sa zohol. Ako psík šiel pod nohy tomu, čo mu vložil kostrub do úst. Oblapil mu nohy a trhol, čo mohol lepšie. Chlap videl, že ľahko padne, vyvalil sa k chlapcovi a podhodil ho na chlapa, čo sa teperil z vlny. Prevalil sa i ten ešte raz a už teraz obaja a chlapec tretí váľali sa vo vlne.

„Čo to za poriadok,“ riekol strihač, čo prešiel tadiaľ. „Váľajú sa tu ako štence!“ načrel si bielej vody plný hrnček a vypil jej viac od polovice. Ostatok črpol na tých tamdolu. „Ochladiť vás trochu, keď ste sa rozharcovali.“

Otierali sa už všetci, vyhriati a veselí.

„Ja ti dám, len zadieraj,“ hrozil ten, čo bol sedel na zábradlí, chlapcovi. „Alebo som azda s tebou kozy pásol?“

„Veru hádam, že ich pôjdeme pásť!“ a chlapec by sa bol nedbal znovu pochytiť.

„Chlapci, robiť!“ zvolal najstarší z tých, čo prvej fajčili.

„Pakuješ sa ho po vlnu?“ udrel nohou chlapca popod kolená, že chlapec temer podkľakol, ten čo s ním skrúca rúna. „Mívaš si, že ja budem za teba vláčiť?“ Chlapec odbehol.

Tí, čo fajčili, zrepetili sa tiež.

Napravili kasňu, aby bola zatvorená ako svedčí. Obopäli ju dokonale, vložiac železné laty do hákov. Stojí kasňa štvorhranná hore koncom. Do nej vložili vrecisko, mohlo by byť stará mať tým, čo sypeme do nich ovos, alebo plevy. Prehltlo by ľahko i tri také; je i bruchaté i vysoké. Divná vec, kde by ho prichodilo viazať, ani ho nedokončili poriadne; visia tam z neho dúže pole, skoro ako zástera šíre a dĺže.

„Preves ich poriadne, Čé!“^[10] napomína kamaráta ten, čo vrece vystiera dnuka v kasni. Čé je, ako oslovujú gondolieri v Benátkach jeden druhého. Slovo prešlo z Buenos Aires až do Patagónie akosi.

„Len si ty narovnaj vrece,“ odpovedá mu druhý. „Prvej tiež nebolo ako svedčí!“

„Neskuč toľko!“ zahriakol ho prvý.

Pole prevesil navonok cez obrubu kasne, pricvikol ich, aby azda nepadli nazad do nej: možno ich pricvikol, aby vrece bolo rúče povystierané v kasni. A už hádžu gule do kasne a či skôr do toho vreciska.

Kasňu ľahko naplniť na ten spôsob. Gule sú dúže a nadurené, hoc ich i upchávali. Vlna je raz taká; poutláčajú ju na jednej strane a dvíha ti hlavu na druhej, že vraj nie, že sa nedá stlačiť.

Tu sa jeden ten leňoch chytí rukami o zábradlie kasne, kde sú tie laloky vreca, čo ich vrátili navonok a pricvikli. Podkľakne, sťa kohút, keď sa zberá skočiť na parkan, a vhupne, ako nič, hupkom do tej kasne.

„Pekne, bratku, od teba, keď ty vieš tak skákať. Ty by si ľahko presadil i plot susedovi, keby prišlo ísť na slivky. Ale ti radím, dávaj si druhý raz pozor, aby ti nezlyhalo a nevyletelo ti všetkých dvaatridsať zubov, ak ich máš toľko, medzi tie gule.“ Dupká on tamdnu, sťaby tlačil kapustu. Tí druhí dvaja ak hádžu, tak hádžu tie gule, že ho azda prihádžu. Ale on sa nedá prihádzať, dupká po nich tuho a vyrastá z kasne, že je naostatok ani nie do kolena v nej.

Aby sa toľme nechlapil a nevyrástol priveľmi, tí dvaja prichlopili ho ešte jednou kasňou. Tá bola dosiaľ visela pri tej prvej na vôdzke medzi dvoma stĺpmi. I tá spodná je vcvíkaná medzi nimi. Táto druhá je ako prvá, sťaby jej bola z oka vypadla, i stiahli ju dobre obručami. Teraz už prihadzujú toho tamdnu guľami. Ani nevedieť, čo tam robí s nimi. Možno ho i pochovajú. Ale to je súci šuhaj, nedá sa on prihádzať. Vidno mu už vrch štice, potom čelo, i oči a bradu. Zase rastie a rastie, gule padajú, on dupká, a tu ho máš zasa do kolien, ba do členkov v tej kasni. Hlava mu je hen kdesi pod rohmi samého krovu.

Vykročil na zábradlie. Aby sa tie gule zas nepovystierali, čo ich raz zdepčil, on ich prikryl lopárom.

Nuž lopár ako lopár. Ozajstný lopár ide do kolesa; vravia o mesiaci, že vyšiel veľký ako lopár. Toto, čo on položil, je na štyri uhly, ako kasňa, aby bola dobre prikrytá, sťa keď gazdiná pritlačí kapustu v sude tiež dnom zo suda a ešte ho pritlačí poriadnymi zvariakmi, aby sa kapusta tiež nezačala vystierať. Tento lopár obliekli do zrebnej handry, ale iba stranu, čo prišla na vlnu. Handru zahli okolo lopára, jej kraje tam pricvikli. Nuž bude to vari zato, aby sa lopár od vlny nezamastil.

Tí tam, čo sú dolu, zakrútili koleso, čo je tam nízko v tých železných stĺpoch. Tu sa začína spúšťať drúk rovno odhora, kým sa len neoprel na ten lopár. Dosiaľ bol zdvihnutý pod samým krovom. Ani to mu ešte nebolo dosť, nebol by sa zmestil, keby neboli nechali v krove dieru, aby mal kde ísť, keď ho zdvihnú. Sprvu som mal za zle pánu správcovi, prečo ju tam trpí, nedal ju pošiť alebo zaplátať, diera v streche nectí gazdu, a to ešte na takejto pajte, o ktorej by si míval zďaleka, že je kostol. Dlhý je ten drúčisko. Zabudol som povedať, že je nie bukový, ani dubový, ale zo železa. Musí i zavážiť, lebo ono ani nie je drúk, ale skôr roh, alebo hádam i trámik. Lopár sa dobre uhol pod ním, keď sa naň oprel a uhýňa sa čím ďalej, tým väčšmi.

Tí dvaja odzdola sú tomu pôvod, lebo začali krútiť koleso, drúk sa počal vjedať akosi do lopára. Ten sa pod ním veľmi ulíha. Keď lopár dosť hodne uľahol, ten, čo bol hore stojačky na kasni, skočil nadol. Je to výška, ale medzi tie gule bolo mu sťa do perín, sťa keď deti skáču z vôdra do záčina, keď je plný zbožia, čo doň nazvážali.

Krútia oni to koleso, ale tomu sa už nesladí; nekrúti sa veľmi vďačne; škrípe a vŕzga, akosi vyspevuje. Treba sa posošiť, bračekovci, i opasok pritiahnuť. Môžem vyzradiť, že i tá kasňa počala trochu škrípať a veru i stonať. Lebo i jej čo moc, to moc. Lopár sa tlačí nadol; chudák, tiež ho stľapkajú na pagáč. Nuž nechce sa už krútiť to koleso. Daromná vec tisnúť mechúr do vody, keď je prázdny, vyskočí ti zakaždým dohora.

Ono i to koleso je železné; má naokolo zuby sťa čílska ostroha, ale nie iba na ozdobu. Hrubé a mocné sú to zuby: nehryzú, ani nepília, ale ako sa koleso krúti, hrkľuje po nich jedna ako kľuka, ale dúža. Nebude jej ľahko takej ani na richtárovej sypárni. Hrkľuje iba, kým sa krúti koleso. Keď sa ono zhákne, že sa začne ako odkrúcať, aby odľahlo i jemu, tu tá kľuka vpadne medzi dva zuby, čo sú pod ňou, a nedá sa mu vracať.

Bolo dosiaľ hej, ale teraz je už všakovak. Koleso škrípe a kričí, že nie a nie, toho krútenia že je už dosť, že sa vraj nehne, a čo by čo bolo. Kľuka zas vraví, že nepustí, lebo je na to, aby držala.

Tu všetci tí traja, čo predtým kúrili tie papierové cigarky, sa zakázali, že uvidia, komu ostane navrchu. Naľahli na jeden drúk, a možno i žŕdka by z neho vystala, naľahli tuho, že im žily navreli na čele, a hodné, ako motúzy. Drúk je tiež železný; jeden koniec má opretý skoro o lônik a či os toho kolesa. Pri zuboch sú na kolese háky, čo sa na ne opiera ten drúk, keď naľahnú naň tí traja. Koleso škrípe a kvíli, ale sa vrtí čo ako, hoci nevoľky. Kasňa stoná ťažko a neviem, čo by neurobila keby nie tie laty a železné obruče, čo jej opásali. Kľuka vpadá medzi zuby a šťuká tuho, keď padne do nich. Rada je, keď sa má o čo oprieť. Žily na čele navierajú; ja myslím, keby pod lopárom nebola vlna, ale kapusta, čo hneď v hlavách, z nej by sa počala cediť surová kapustnica. A veru by sa im zišlo, bisťubohu, dobrej reznej kapustnice, bárs s dobrou klobásou, aké nadievajú u nás, lebo im tečie skoro cícerkom znoj z čela, a oni nalihujú len chlapsky na ten drúk.

Dobrého bučka by vyvážili zo zeme, keby tak naľahli na jeho peň. Keď koleso sekne, tá kľučka cvrkne medzi zuby; ešte sa zlomí, alebo zohne, nie jej tam najlepšie. Nech sa zlomí, koleso by sfrňalo a vrátilo sa na svoju vôličku, ale bol by hriech veľký. Títo traja by zahrešili tuho. Nie blázon, keby toľká robota mala ísť na psí tridsiatok.

Ale čajsi nemá sa už ako a prečo krútiť koleso, i keby práve chcelo. Ten drúk, čo sa tisne na lopár a druhým koncom pozerá do neba, vošiel do kasní; ledva ho ostala vonku polovica. Tí traja utreli chytro znoj, čo sa im cedí z čela, práve ako stojí v písmach, že sa mu prichodí cediť. Utreli ho rukávom, ten pot, ktorý je viac hoden, než staré tokajské, pred ktorým patrí sňať klobúk až do zeme. Ten, čo vie tak dobre skákať, zas vyskočil tahore a pokazil, čo bolo napravené. Tej kasni, čo bola nad spodnou, akosi preboril bok; tí druhí odzdola popustili vôdzku, kasňa sa prekopŕcla čim hore, tým dolu. Visí tam naprázdno, akoby sa porúchala, že môžu hádzať do nej, čo chcú, i všetky tie gule, že si vraj ľahko poradí, lebo nemá ani vrchnáka, ani dna. Je ako nedbaji, čo si nezachovajú, čo im hudú do uší. Jedným prijímajú, druhým vypúšťajú. O guliach, čo do nej nahádzali, ani slychu; nevedieť, kde sa podeli. Iba ak sa urobili na pagáč a vpratali sa do spodnej kasne.

Teraz sa tí traja dali na krajčírstvo. Pod lopárom čo je ten kus vreca prištipnutý a prehnutý okolo neho zošívajú s tými lalokmi, čo sú na vrecisku. Práca je to jemná; miesto aby náprstkom, ihlu potískajú kolčekom. Tá tiež nebola z najtenších. Niť je nie hodváb, ale špagát hrubšieho numera. Nuž zošili, čo ako, vrecisko je už zatvorené; iba že nie na uzlík, ale tou handrou spod lopára, čo naň prišili.

Kasňa je teraz tuhá a mocná ani pevnosť. Vlna je vo vrecisku obriadená, zašitá; kasňa zatvorená i ešte spätá železnými šťangami. Kto by si trúfal dať sa do nej a pokaziť ju? A tu sa len malá vec urobila: pomkli akýsi háčik a či pracku, šťanga odskočila z uška a kasňa pukla odrazu. Dvere napredku i zadné rozleteli sa dokorán. Buchlo tuho, až zdudnelo. Ako vtedy, keď tomu svatovi praskol remeň za samým stolom, kde bola družina i s mladuchou. Stalo sa to temer na samom konci obeda a pre nič iného, iba že bol pozabudol popustiť o päť-šesť dierok remeň za horúca, prv než začali stolovať, a že ho práve v tie časy stará trafila spomenúť. Ako ho bola spomenula, jemu sa tuho začkalo, v tom čkaní praskol remeň, lebo bol už beztoho na puknutí. V izbe zdudnelo, družina sa strhla, či azda nespustila pištoľ, čo mal prvý družba v kešeni a okolo ktorej bol ustavične majstroval. Na šťastie nestalo sa nič, iba čo svatovi hodne odľahlo.

Zdudnelo i tu na ten spôsob, keď sa kasňa otvorila. Vrecisko sa vydulo, spredku sa mu urobilo brucho, odzadku sa mu urobil hodný hrb. Bolo by sa zle stalo, nech lopár nepritíska odhora a tie dva boky z oboch strán. Kto by bol povedal, že kasňa, taká tuhá pevnosť, pukne tak znezrady? Len čo sa obrátila pracka a všetko sa rozletelo, jeden kus na tú, druhý na druhú stranu.

Lopár a boky ešte držia tuho a tí traja zasa čosi zmýšľajú. Vytiahli dlhé štebliny a hádam ani sú nie štebliny, ale ako stužky, iba že sú zo železa, nie sú ani široké. Tie stužky prevliekli medzi dnom a vreciskom spredku nazad. Dno má ako jarčeky vydlabané, aby stužka nezadrhla do vreciska, keď ju budú prevliekať. Prešli rúče všetky tie stužky a boli by celkom prešli na tú druhú stranu a nebolo by z nich ostalo nič na tejto, keby nie ten, čo tu spredku okolo nich majstruje. Ale ten, keď ich trčal nie veľký kus sem napred, zohol ich dohora a ešte vtrepal do toho jarčeka. Vtĺkol ho tuho, aby stužku dobre pricviklo.

Za vreciskom stojí tiež jeden z tých troch a má v moci koniec stužky, čo prešiel k nemu. On ho vrátil zas k nám. Prevliekol ho pod lopárom. I na ňom sú odspodku jarčeky, čo idú z tamtej strany k nám, aby sa tie konce mohli cez ne vrátiť. Vrátiť sa vrátili, ale iba kúsok. Ako ich tí dvaja poťahujú sem, nechcú sa šmýkať, nuž pre tie kliny, čo ich držia pricviknuté o dno. Oba konce by sa mali sňať na vrecisku z našej strany; i naťahujú ich a hľadia ich priložiť jeden na druhý. Vidí sa mi, nedbali by stužkami opásať vrecisko. Ale horký ho tam opášeš, keď je vypučené a stužky krátke; chybí ich viac od piade. Chceli na nich gazdovať, a teraz sú nanič pre tú skúposť. Lepšie, keď zvýši, ako aby malo chybovať. Dva razy meraj a raz strihaj. Ako nechybelo nikdy na nohaviciach, čo náš majster ušil. Ten radšej pripustil dva-tri prsty, aby vystalo, keď narastieme; pán majster vedel, že deti rastú, práve ako narástlo toto vrecisko.

Na koncoch tých stužiek sú vyseknuté i dierky; keď sa snímu a padnú jedna na druhú, bude dobre, vrece sa opáše a dokonale. Ťahajú oni, mocujú sa, ale kde chybí, chybí. Ešte vždy vyše od piade.

Ale sú toto majstri priemyselní a nedajú sa zháknuť. Pricvikli tie kliny v tých jarčekoch, aby sa stužky nehýbali. Dvaja sa chytili drúka. Ten má pri konci ako uško zo zubmi. Drúk je železný i uško so zubmi. Tým uškom prevliekli ten koniec, čo sa bol vrátil popod lopár. Koniec drúka sa oprel o vrecisko; priľahli dvaja na ten drúk, zuby sa zahryzli tuho do stužky. Tá sa natiahla voľky-nevoľky, ale tiež nie toľko, ako si myslíte. Ona sa nenatiahla, ale sa vborila do vreciska; urobila veru doň brázdu naokolo. Vrece si pomyslelo, keď ho tak stískali: múdrejší ustúpi. A keď tí na ten drúk naľahli lepšie a začali sa na ňom ako sepkať, popustilo hodne. Stužka prišla na mieru: ušká, čo má na koncoch, sa sňali, položili sa ako nič jedno na druhé. Bola stužka natiahnutá ako struna, alebo ako ten remeň okolo brucha svatovho.

Ten tretí nelenil. Keď padli ušká jedno na druhé, vložil do nich gombík, ako keď sa zapína košeľa. Nebol to gombík, ale iba klinec. Musel ho spľaštiť, aby mal na obe strany hlávku a nevypadol tou istou cestou, ktorou bol vošiel. Ešte naostatok tie konce i gombičku omotal handrou, aby hádam ten klinec vrecu neublížil.

Tak rúče späli všetky tri stužky okolo vreca. Vyzeralo veľmi pekné.

Tí dvaja zas len naľahli na ten drúk, čo je na kolese. Keď sa koleso trochu pohlo, ten tretí vyrazil kľuku dohora. Už nemohla viac zadierať do zubov na kolese. Tí dvaja odskočili od drúka, že odpadol, koleso frunglo a nelenilo. Skrútilo sa, od radosti až zahvízdalo. Išlo v tú stranu, kde sa malo vôľu dávno vrátiť a bolo by sa vrátilo, keby nie kľučka. Povrazu tiež odľahlo, čo sa bol navíjal okolo toho kolesa a či návoja, čo je na ňom. Šiel tahore na ten drúk, čo robil všetko, čo sa tu urobilo. On vohnal lopár a vlnu do spodnej kasne; preň sa ona toľko nastenala, preň i koleso škripelo. Povrázok tiež urobil, čo naň padlo z poriadky. On potískal ten drúk v dolinu. Veď i bol zo zrebí ani z pačesov: konopný tiež sotva by bol dlho kýchal, bol tiež zo železa, spletený z drôtov, vyhladený a čistý, že sa leskol sťa bajúz vidieckeho hajdúcha, keď si ho poriadne vymastil.

Ako sa návoj odvíjal, tak sa začal drúk zasa vracať dohora. Vyšiel zas skoro pod samý krov. Lopár nepritíska, lebo ho prestali potískať. Ale nikomu sa nestalo po vôli, čo vlne. Zradovala sa, že je po stískaní, že sa vystrie ako svedčí. A bola by sa vystrela, keby nie tie obruče. Ale tie ju hegli odrazu, nedali sa jej vystrieť. Ale medzi nimi, kde nedržia, predsa sa len roztiahla trošičku. Medzi nimi sa vrecisko odulo a vypučilo; urobili sa na ňom ako jaternice zhrúbe stehna. Oceľové stužtičky sa hlboko zajedli do vreciska, spravili na ňom tri hlboké jarky. Keby nie ony, keď lopár popustil, vrece by sa bolo roztrhalo na kusy; krajčírstvo by bolo tiež vyšlo navnivoč. Vlna by potrhala i mocné nite, keď sa ona chce povystierať. Takto nestalo sa nič, vrecisko ostalo v kuse, iba že má tri hlboké brázdy a okolo brázd štyri hurky. Rátam i tie, čo sú na oboch stranách skraja.

Vlna je teda v bale, natlačená a natisnutá do puknutia, spätá troma úzkymi tenkými opaskami, ktoré snáď len nepuknú, kým príde na svoje miesto. Nemá už čo hľadať v kasni, a či už medzi tými jej bokmi, čo sa opierajú o stĺpy. Nechcelo sa jej vyjsť z toho hniezda; ledva ju vysotili a odvaľkali, kde sú minciere. Bal má váhu, ale treba ju hľadať. Decimálka ju vynájde odrazu, ukáže, čo je hodná každá vec. Nedá sa ošudiť povrchnými znakmi ako naše oko.

Keď bol zavalený na ploche váhy, všetci traja leňosi strčili hlavy dovedna. Nazerajú, aké váhy idú na malý štvorček. Keď im váha vyšla, vystrelí sa.

„Dosť dobre si tlačil,“ riekli tomu, čo bol v kasni. „Ale málo je, veľmi málo.“ Palcom pravej ruky bádal po ostatných prstoch. „Dva-tri, veľmi málo…“

„Nestučnieme takto,“ potvrdil i druhý. „Ledva, ledva vyjdeme. A kde sú naše trovy, priateľu, moc ich je!“

Prvej sa váľali sťa deti vo vlne, vystrájali všakové pestvá. Bol by si míval, že nemajú starostí na tomto svete, a ono, hľa, ako im starosť vliala do tvári iného ducha a položila na ňu novú masku.

Chlapec, čo nosí rúno, odskočil od tably. Prihol sa k štvorhrannej malej vážke, prekladal závažia pečlive. Nezabudol prečítať i tie, čo boli hore na mosadznej misôčke.

„Toľká robota a prečo? Pff!“ začal sa smiať socajúc povetrie medzi gambami.

„Bedli okolo tably!“ volá ho druh, čakajúc, kým mu donesú rúna. „Dones rúna, to je pilnejšie.“

„I vy by ste mohli,“ odpovedá chlapec.

„Moja robota je tuto,“ tľapol dlaňou na tablu a držal ju na nej s rozšírenými prstami. „Ale ťa zamením vďačne, ak by ťa schytilo žrenie, alebo ak by si nohu vytkol.“

„Veru len tak vytknúť!“ podskočil chlapec. Podhodil nohu, alpargata mu z nej zletela a vyletela sťa lopta. Schytil ju v povetrí, ako sa tam obracala a zas strčil na nohu.

„Aká potvora,“ krúti hlavou, fufnajúc sám sebe pod fúzy.

Chlapec sa vrátil, hodil tri rúna na tablu. Boli stredné: ani zlé, ani veľmi veľké.

„Dobre ich stískaj,“ hovorí chlapcovi pri table ten, čo dobre skáče.

„Ja ich stískam, a či sa azda niektoré roztriaslo?“

„Roztriasť ako roztriasť,“ vysvetľuje mu on. „Len aby bolo zbité ako svedčí.“

„Utláčaj, bratku zbívaj,“ odpovedá mu on. „Nešanuj nôžky. Nevychodí azda na váhu?“

„Nie, akoby patrilo,“ žaluje sa mu. „Na toľkú robotu málo.“

„Posoš sa,“ radí mu ten. „Prikrúcajte, kým sa neroztrhne povraz.“

„Prikrúcame, bratku, všetko praští. Vlna neváži, ja myslím.“

„Váži obstojne,“ odpovedá, poťažkávajúc guľu. „Nemôžeš sa žalovať. A koľko vyšlo?“

„Iba päť,“ odpovedá ten, čo skáče.

„A čo by si chcel ešte?“ okríkol ho. „Päť kíl, to ti je pol peče. Hm, na tristo balov, máš ich stopäťdesiat. Nemáš dosť päťdesiat, či koľko padne na teba? Na všetkých rovnako, ja myslím.“

„Čidali! Veď robíme jednako.“

„Máš päťdesiat, akoby z neba spadlo a ešte skučíš. Ty by si chcel zbohatnúť odrazu, skuhroš. Čo, azda podnik odniesť sebou! A ja? Dostanem ja centava viacej, ako mi patrí? Koľko mne dajú vyše pláce?“

„Ty robíš po pansky,“ odpovedá mu on. „Stojíš si pri stole, môžeš i sadnúť a robiť posedačky ako úradský.“

Vošiel pán správca hlavnými dverami. Chlap začal zas zavíjať rúna; ten, čo skáče, šiel k váhe. Tam ešte majstrujú okolo balu.

Na plochu, kde nieto obručí, čo je čajsi rovná, priložili plechové bliašky. Na nich sú vypílené číslice. Prešli po nej štetôčkou, čo namočili do čiernej farby. Na vreci ostalo číslo. Prikladali bliašky, kým nevyjde celé číslo, ako ukazuje mincier. Podeň namaľovali i druhé číslo, bežné, aby bolo vedieť, koľko balov vyjde na podniku. Nad čísla už namaľovali meno podniku, a kde je; podeň meno majiteľa. Ak bal ostane niekde na pampe, aspoň budú vedieť, čia je vlna, nebudú ju môcť ľahko odniesť.

Pán správca sa zastavil pri váhe. Proboval, či dobre odvážili. Jazýček ukazoval dobre. Pozrel, čo za váha vyšla na závažiach a zas na vreci. Bola zavesená knižočka na stene, sňal ju, zapísal bežné číslo a aká vychodí váha.

„Nuž, nie najhoršie,“ mienil on.

„Málo vychodí, málo,“ žalujú sa oni.

„Päť,“ uvažuje on, pomknúc čiapku na hlave, „vždy je niečo.“

„Na toľkú robotu!“ zvolali oni.

„A koľko by ste chceli? Dvadsať, tridsať?“

„Aspoň len deväť. Tri na každého.“

„Pre mňa natlačte ich hoďas po päť, alebo po šesť,“ usmial sa on a šiel na chodbu, kde strižú.

„Ľahko hovoriť,“ vravia oni. Vyvalili bal na zem z minciera. Ale ho obrátili číslicami dohora, nech sa farba nezotrie.

„A teraz na druhý,“ zvolal ten, čo skáče. V kúte je hŕba gulí; niečo ich bolo zvýšilo a podchvíľou ich pribúda. Tí tam, čo sú pri table, prihadzujú ich hodne.

„Aleže teraz degvi,“ chytil druh toho, čo skáče za čapicu a zmykal mu ju na kučeravej hlave.

„A ty prikrúcaj,“ odpovedá mu on, uhnúc sa.

Nuž bal váži už raz viacej, indy menej. Videli sme, ako ten dnu tlačí, ako tí priľahnú na drúk. Raz priťahujú tuho, indy lahodnejšie. Možno i rúno jedno váži, iné neváži.

Tí traja utlačovatelia vlny úradne sa zovú „prensadores“, lebo sprava s kasňou, čo hltá toľké gule, je „prensa“,^[11] lis alebo už preš. Ak vyjde kíl viac, ako je ustálené, práca je vydarená. Prensadori dostanú prídavok, odmenu. Odmena je teda bič alebo korbáč, aby vtrepali čím viac gulí do kasne a nalíhali tuho na drúky. Záujem a osoh je i v kampe najlepší korbáč, hoďas i nebolí.

Pán správca vyšiel na zábradlie, pozerá, koľko je oviec v cárkoch a veľkom korrale.

„Nevystačia, Manuel, málo ste dohnali.“

„Mnoho ostríhli, pane,“ odpovedá Manuel. „Čo len ja, ja ich ľahko doženiem i dvoje toľko. Mne to ani osoh, ani škoda.“

Pozerá po tablách strihačov, uvažuje a rečie:

„Áno, ženú, bratku, ani po pare. Dobre im ide.“

Vyšiel som pred pajtu. Bľakot oviec tam dnuka nelahodí. Čo moc, to moc.

A čo sa nerobí za larma v tých pajtách, čo majú prístavnú izbičku, kde na cementovom podstavci šteká a tlkoce, fučí a krúti sa motorík, málo väčší od kolovrátka. Odfukuje tuho svoje fu-fu a tenkou rúrkou, čo vychodí nad krov, za každým fu-fu vysotí obláčik dymu do panenského povetria pampy. Na cylindri, ktorý je na šťastie iba jeden, tlčie mlatček. Je cele malý, ale tlčie za štyri, že v ušiach zalieha.

Z izbičky ide do pajty remeň na transmisiu.^[12] Krúti dlhý hriadeľ, čo vsadili na hlavný trám tamhore, aby sa na ňom krútil dĺžkou celej pajty. Na hriadeli sú kolieska, z nich visia mechanické nožnice. Výmysel je to tých, čo majú ruky začiernené a zamastené olejmi.

Pajta so strojom, darmo je, už je nie starosvetská pajta s pracovným rúchom síce, s pokrikmi a prekáraním honelníčka vo veľkom košiari, so šťukaním kľučky, keď skáče po zuboch kolesa, s tenkým bľačaním oviec, ktoré tejto robote dáva zvláštny kampový náter.

V izbičke šteká strojík, v pajte sa krúti dlhočizný hriadeľ, vsadený do hlavíc. On krúti kolieska, pred každým oblokom po jednom s nožnicami, čo z neho visia na dlhej tyčke, tenkej a ligotavej. Tá siaha temer po dlážku, má v priebehu stavce, v ktorých sa ohýna a obracia, ak treba.

Nožnice vyzerajú skoro ako ovčia noha, alebo guanačia. Srsti tá nôžka nemá, ale ju obliekli do remeňa, aby ju bolo ľahko držať. Strihač potiahne za šnúru, čo visí od kolieska pri nožniciach, nožnice sú už v robote, syčia, fundžia, sťaby vreteno, čo sa vrtí prudko.

Nôžka má miesto paprčiek zúbky, ostré a husté, pílkovitej podoby. Na nich je plôška, tiež má spredku pílkovité zúbky, ako i nôžka. Kryjú sa dôkladne, keď sú nožnice na odpočinku.

Strihač potiahne za šnúru, nožnice sa dajú do práce. Ani nebadať, čo robia. Tablička sa hýbe, ale chytro, že jej pohyb ledva môžeš postriehnuť. Vlastne sa socia jednostaj z boka na bok. Zúbky sa šmýkajú jedny nad druhé, prestrihnú, čo im padne do medzier. Keď prídu do vlny, prestrihnú ju okamžite. Strihač nerobí nič iného, iba čo vedie nožnice. Drží ich na koži, položí ich na ňu celou plochou, ide s nimi opatrne po vyvýšeninách a priehlbinách, aby zuby ostali vo vlne a nevošli hádam do živého.

Robota ide veľmi chytro a je hladká. Strih vyjde rovný, ak idú nožnice ako svedčí, ak ich drží pevná ruka na samej koži, aby ležali na nej celou plochou. Stroj tlčie, bije a fučí, kolieska frnia, nožnice syčia, trochu sa trasú. To všetko znepokojuje ovcu, menovite keď jej pracujú okolo hlavy a hrdla. Tejto malej spravy bojí sa ešte väčšmi, než hrozných nožníc, čo sú na spruhe.

Strihač má poľahobu. Nemusí stískať nožnice v dlani, lebo ťažko ich veru stískať od rána do večera. Spruha je dosť tvrdá, mäkká by nevydržala dlho. Z tých pohybov, hoc nepatrných naoko, keď ich je mnoho, vyrastie robota ťažká a veľká. Keď je stroj, on už dáva smer a primeranú polohu nožniciam, ale i to sa zunuje a chlap tiež veľmi ustane. Nástroj je nie mŕtvy, chveje sa tuho v ruke a mýli ju v práci. Ruka naveľa ustane, strihač sa rozčúli, chvenie z nožníc vkradne sa mu do ramena, možno ide i ďalej, menovite ak strihanie trvá dni a mesiace.

Vyšlo nám tak, pravda, len náhodou, že sme sa stali svedkami zaujímavých premien, čo sa vkradli do týchto odľahlých samôt. Môžeme stopovať na svoje oči, ako sa jednoduché ručné práce, čisto pastierske, ktoré boli v úplnom súhlase s jednoduchým pastierskym životom, premenili v prácu čisto fabričnú, a to práve pri strižení; pri najkrajšom a hlavnom odvetví pastierskych prác. Technický pokrok našiel si cestu na pampu, urobil veľký prevrat v pomeroch a robotách, dal im novú pečať, narazil ich na cestu novú. Pajta s mechanickými nožnicami, odfukujúcim a štekajúcim strojíkom vymyká sa už z rámca pastierskeho. Jednou nohou stojí na pôde veľkého priemyslu, ustupuje do úzadia osoba strihača, pospolitého robotníka. Jeho miesto zaberá strojík, ktorý sám pracuje. Robotník je akoby len dozorca práce a nie vykonávač. On v mnohom ohľade poslúcha tohto otroka, čo pracuje zaň. Priemyselný pokrok začal dodávať náteru i prejavom života v ďalekých, osamelých krajoch; vniesol do nich hrmot a syčanie strojov, zápach oleja a nafty. Prilákal sem nových hostí so zamastenými blúzami, čo sa premávajú po pajte, pečujú o stroj, obsluhujú ho sťa matka svoje mazniatko.

Premena je nepatrná, ale je predsa hlboká. Práca sa pomkla na druhé základy. Človek si podmanil nové sily, narába s nimi, ako mu je ďaka. Prvej bol pánom zvierat, čo robili zaň. Veda technická urobila ho pánom stroja, čo vytvára silu a robí zaňho.

Surovú silu človek nedáva zo svojho, dostáva ju od svojho ohromného otroka. Iba mu rozkázať a on je v jeho službe. Stroj nepýta platu, pracuje presne a ochotne, bez hundrania.

Ale má požiadavky, tie načim vyplniť navlas a v pravý čas. Požaduje potravu, aby bolo skadiaľ vyrábať silu. Požaduje veľkú čistotu a omastu, aby práca tiekla hladko. Človek musí byť pestún, opatrovník a vychovávateľ. Musí naň bedliť, aby si neublížil, musí mu podkladať prácu a suroviny, čo má spracovať, a nadovšetko musí mu vnuknúť svoj rozum, rozvahu a rozsudok, aby práca tiekla smerom, ktorým má ísť.

Človek sa vlastne stáva na tento spôsob sluhom svojho otroka. Miesto platu dáva mu obsluhu, opateru, starosť a všetko, čo mu treba k práci, suroviny mu podkladá a odnáša vyhotovené články. Ak ho spustí z očí, zamešká najmenšiu povinnosť, sluha sa vyvŕši, lebo je prudký a nerozumný; odkázaný na seba narobí škody, urobí zle sebe a druhým ešte horšie; zničí seba i tých, čo sú pri ňom.

Človek pri tejto premene získal, netreba mu vkladať surovú silu do práce. Zato on dodáva silu duševnú, lebo požičiava stroju svoju starosť, pečlivosť a rozum. Človek je, ktorý vedie prácu svojho stroja a dáva jej smer. Plat neplatí v peniazoch, ale ho platí v minci ešte vzácnejšej, než je surová sila, platí ho rovno z pokladnice svojho ducha.

Už som tu nemal veľmi čo hľadať. Prizerať sa prácu nepomkne, iba hádam zavadzia robotníkom a hnevá ich bez potreby. V dome nemám čo robiť; o tomto čase je prázdny a pustý. Išiel som si pozrieť ovce, čo ostrihali.

Vyšiel som za pajtu; bolo za ňou treba preskočiť jarok. Je to ten istý, čo ho odrazili tamhore od potôčka a viedli priekopou sem popri kuchyni.

Tento jarok tiež nie je nič iného ako krádež. Ukradli ho tamhore potôčku a prekryli tu kdesi za pajtu. Spod pajty ho vypustili ukradomky, nech sa podeje, kde chce. On tak i urobil; skryl sa do trávy, dolu nižšie do kriakov kalafatových a už by ho viac nenašiel, kam sa podel. Sťaby ho zem bola prehltla.

Keď som preskakoval tento jarok, zazrel som pri samom chodníku žliebok zo zinkového plechu. Zahatili ho vechťom trávy; medzi trávu namiešali zeme, aby záhať bola lepšia. Jarok, čo má ísť do žliebka, je temer suchý, ale poznať, že v ňom tečie tu i tu a tieklo hádam len nedávno. Voda teraz, ako vidíme, nejde na žliebok, ale popod pajtu kamsi na pampu.

Popri tom prázdnom jarku ide chodník poza pajtu, kým ju neobíde. Potom prestane i on, nemá sa kde podieť. Skrútiť sa nemá kade, lebo k pajte pristavili čosi, sťa lastovička, keď prilepí hniezdo pod ústrešie. Vidíme tu stavbu cele nepatrnú, je ako cieňa, i to nie ako svedčí. Je to neveľká kôlňa na kolíkoch a pod krovom všakové haraburdie. A možno nebude všetko haraburdie, vidno tam i veci dôležité. Hneď na samom kraji ako z príchodu napríklad tri putery a pri nich gelety. Ako vidíme, ovce tu doja ako u nás, iste do geliet, mlieko zlievajú do tých putier. V nich sú i varechy akési; vidno, ako trčia z nich rúčky. Možno držia v nich žinčicu, lebo sú práve tri. V jednej by bola urda, v druhej redšia a v tretej kyslá, tá, bratku, čo osviežuje hrdlo, keď je horúčava a nevieš, kde sa podieť od smädu, ako tí tam v pajte. Nebolo by veru od veci vypiť si dva-tri črpáky, a čo už ako, radšej tej kyslej.

Ba, kde je bača tohto salaša?

Žiaľ, baču tu nieto. Ani v puterách nieto urdy, ani kyslej. Nádoby, čo sú tu, sú ako putery, ale nie sú to putery. Sú to len súdky, pravda, o jednom dne. Druhé ukradli a či ho vyborili. Ani variech nieto v sudoch; čo z nich trčí, nenie varecha, ale iba drúk; vyhladili ho akosi pekne a vyrobili dookrúhla. Bude to ešte najskôr metlisko. V sudoch nebýva urda, lebo sa nenapriliepalo na dúhy omrvín syra, ale sa nalepilo akejsi žltej múky. Veď by to i bolo, zabudli sme, že ovce tu nedojíme. Dáme im pokoj, nech si s mliekom gazdujú, ako vedia. A ovce nám nemajú za zle: pripúšťajú jahňatá, kým neprischnú. Veru bolo by tu mlieka, bolo, kde by ho nebolo od toľkých oviec! Ale kto ich bude dojiť, ráno a večer, kde je bača a valasi?

Je tu hodne akýchsi kisní a kisničiek, sú prázdne, ale jesto hodne i plných. Pravdu sme mali, bude to iste cieňa na všakové haraburdie.

Ale tu je ešte druhá vec, a hlavná, pred samou cieňou, dosť hodné močidlo. Načo ho urobili tuná pri samom dome, vlastne pri kaštieli a zaraz pri pajte, aby smrad z neho bil do nosa úbohým ovciam? Vieme, čo je to za smrad, keď sa močidlo vydarí ako svedčí. A napodiv, ako ho vyfutrovali doskami, a to hrubými. Špáry medzi nimi poupchávali zrebmi, ale ani nie zrebmi, skôr to bude šašina a či trstina, iste aby voda z neho nevytiekla a nepresakovala. Akoby vody nebolo nadostač v jarku, čo ide práve do močidla; len vodu doň naraziť!

Je podlhovasté, dobrých desať krokov zdĺže. Na jednom konci má ako ohradu, aby sa v nej ocedili hádam tie konope alebo ľan, keď ich vyťahujú z močidla. Zem je v ohrade vyložená zinkovými plochami; tie majú dosť pekný sklon do močidla. Voda, čo sa sciedza, vracia sa v dolinu do žliebkov. Z nich môže stekať rovno do močidla.

Môžete si povážiť, ako my tu gazdujeme v Patagónii! Gazdujeme i s vodou, aby sa nerozlievala nemilobohu, kdekade.

Len odkiaľ berú ľan a konope? Hriad tu nikde nevidno, voda tiež nerazí močidlom; páchne skôr, a to dosť tuho, kolomažou.

Na druhom konci močidla je tiež ako ohrada, ale malá a dilovaná len pomostinami. Cez ňu sa mi prišlo štverať, aby som sa dostal za pajtu, vlastne pred ňu. Tam jej bude predok, lebo obloky vychodia na tú stranu.

Pod každým oblokom sú dvercia, ktorými socajú ovce po strižení. Keď ju vysotia, ocitne sa v cáročku. Tých je pod každým oblokom po jednom. Sú temer plné. V nich sa krčia ovečky, čo ostrihali. Nejedna sa trasie, hoci slnce dosť tuho pripeká na krov pajty. Ale kde by sa netriasla? Pred chvíľou mala teplú huňu, teraz je vyzlečená, ostrihaná dohola. Nájde sa i schodíkov, nájde; na niektorej veľkých a dlhých, na inej sú krátke, ale zato ich je množstvo. Ako ktorý majster strižie. Jeden málo, chladnokrvne, dlhými strihmi, lebo vie, ako robí. Iný nesmelo, neiste, habká a ponáhľa sa, ukladá strih k strihu, čo chytrejšie, aby neostal celkom na chvoste. Zložiť tie schodíky dovedna, vystalo by na rebríček, ktorý by bol máločo menší od toho, čo videl patriarcha Jakub vo snách, keď nocoval s kameňom pod hlavou.^[13]

„I tento nás prišiel trápiť,“ riekla ovca s mnohými krátkymi schodíkmi, keď som podišiel. Tisla sa s druhými do kúta, čo najďalej odo mňa.

„Ten nie,“ odpovedá jej stará ovca, ktorej oko hľadí na mňa ukrutne akosi. Pohľad ovce nie je taký krotký, ako si mívame. „Ten nevie narábať nožmi. Nemá košeľu lipkavú. Tá robota nevonia každému. Ťažká sa im vidí a bude veru ťažká. Potia sa tí tamdnu, že sa im košeľa lepí.“

„Bodaj pot na nich uschol, bodaj uschli oni s ním! Aká to zbojnič! Len si pováž, čo neurobili so mnou!“

Rozhovor ma začal zaujímať. Vysadol som na stĺpiky, čo boli dva, jeden pri druhom, dosť hladko pripílené v rohu cáročka. Latky, čo popribíjali a idú rovnobežne od kolíka ku kolíku, boli mi za podnož a oporu nohám. Sedenie bolo dosť pohodlné. Zapálil som si tiež papierovú cigarku, pozeral na ovce. Tie tiež všetky hľadia na mňa. V ich pohľade nečítať mnoho dobroty a nevinnosti, priateľstva a prítulnosti ešte menej. Je akýsi veľmi studený, príkry, skoro by povedal ukrutný.

„Bola som ja, stvora moja,“ začala prvá ovca od Adama, ako to už ich obyčaj, „celkom spokojná v jednom údolí pod briežkom. Ja bývam najviac v ňom, lebo to miesto sa mi zapáčilo. Tráva je nie najhoršia, voda je neďaleko v studničke. Jarok z nej ide po úboč; kadiaľ tečie, spravila sa ako vegička. V úbočí, na druhej strane, je zas hodne kalafatov. Kriaky sú rúče, pod nimi býva chládok. Vidíš, ako nás privrela tuhá horúčava a slnce pečie. Keď šibe vietor studený, alebo keď prší ten biely dážď, pod nimi je zátišie. Hoďas by bolo najlepšie, keby chcelo byť jednostaj rovnako, ani zima, ani horúce. Ja tam už bývam, odkedy sa pamätám. Keď odmäk, čo bol pred nedávnom, bol čajsi prešiel, ani vody už nebolo toľko, mala som tam i moje mladé, pekne do páru. Bolo im dobre, hrali sa, podskakovali, nuž ako robievajú, kým rozum nepríde ako svedčí, na miesto. Ciepkali za mnou, kde som sa obrátila a už sa mali podchvíľou, kde im vyteká mlieko. Vieme, za čím idú, kým neodrastú.

Pomaličky sa priučili na trávu. Kdeže by to, držať sa iba na to, čo ja nosím, i dvoje toľko by sa im málilo! Podrast, hoc je ešte nevládny, začne privoniavať tráve; zbiera si vrchovčeky mládnikov. Materin príklad ho poďká. Vidí sa mu, že je chutné, hoc i nemá chuti, len ak sa mať na tom pasie, a ak jej chutí. Najradšej, ak môžu, habú jej spred samého pysku. Rozrástli sa boli poriadne, zduželi im kosti a hoci sa už rúče mali okolo paše, vždy len zase okolo mňa a podchvíľou poťahovať. Vieme, aká je mládež nepovážlivá, nehľadí iba paškrty, drží sa na to, čo sa jej sladí, kým sa môže čo ujsť. Lecikedy som sa vybrala s nimi k lagúne. Stvora moja, tam máš všetkého na výber a našich je hodne. Iba čo pokoja nieto, ako by ho mohlo byť. Kajkeny sa hádajú a bijú neraz, tu krídlom a veru i zobákom. Kačky celý od boha deň kváču, zadierajú jedna do druhej. Jeden kraj tej lagúny sa belie, ako keď sa pampa zabelie niektoré ráno pod tým bielym prachom, čo na ňu nasadal, kým si zdriemla trochu. Lepí sa na trávu, a keď ju chceš trhať, štiepa ti zuby a v pysk ťa oziaba. To bielo na lagúne nebýva ten prach, ale to sú tí veľkí vtáci na vysokých nohách, čo majú pod krídlom, akoby im krv premokala.

Tam býva vždy pekne. My sme sa vracali, keď malých začali nadchodiť driemoty; vtedy počína i poťahovať od veľkej vody chladno. Z vysokých grúňov slnce sa odredikalo, že sa pôjde uchýliť za vrchy, čo im je hlava ustavične biela. Kdeže by jej očernieť alebo sa zafúľať, ako našej, keď nám duje vietor a roznáša prach. Počernieme ako nič, lebo padá na nás a lepí sa všade. Ale na veľké vrchy nevládze priletieť. Kdeže by jemu sadnúť na ne, keď bývajú, kde sú oblaky. A keď slnce padne za tie biele hlavy, zarmútia sa grúne, stemnejú, hore nimi sa vlečie tma, čo vychodi z hlbokých dolín a kiarov. Keď sa už vydriape až dohora, nehodno odkladať, ale najlepšie redikať sa na nocľah.

A tu ti znezrady priletí ten na koni a hore-dolu po pampe. Kôň je i veľký a mocný a predsa slúcha toho, čo mu sedí na chrbte ako hrča na buku. Hrča sa nepohne a tento tu naháňa ho a šľahá, a kôň letí vo výcval, nesie ho, kde mu káže ten, čo je na ňom. Keby kôň chcel, nedal by sa lapiť. Ako by ho dohonil ten, čo je na ňom, keby mu nebolo na čo sadnúť? Nemohol by dohoniť ani nás, jahniatko tobôž, keby nie kôň, čo ho nesie. Pred ním, ako letí po pampe, hŕba našich, stvora moja, ide v oblaku. Kde sa my vyberieme, s nami sa vlečie oblak, čo nás ide viac, i oblak sa vlečie väčší. Pod oblakom túlajú sa naši, plačú a hľadajú jeden druhého, ale čo nahľadáš v takej trme-vrme, v oblaku nenájdeš, čo sa v ňom mrví.

A my šuch do kalafatov, tí moji obaja za mnou. Stúlime sa a ty, reku, môžeš teraz húkať a pískať, hádzať sa na tvojom koni. Ja sa reku, nepohnem, a čo sa rozdrapíš na kusy. My sa ver’ tam smiali chutne, ako sa tam hmýria, krútia, rozbehávajú, zasa bijú do hŕbky. Preletel popri nás okolo tých kriakov nie raz, ale i zase a znovu. Stvora moja, my sa učupili a on sťa temný letí čajsi pri samých nás, ale na inú stranu.

Boli už zašli za briežok, nebolo bľakotu, ani oblaka. Tu ti odrazu zase jeden na koni, horší od prvého. Našich pred ním hŕba neveľká: oblak sa neunúval, aby ich bol prišiel prikryť. Za ním, stvora moja, tých, čo havkajú, máločo menej od našich. Ťažko veru, ťažko pozerať na nich! Dychčia a držia jazyk prevesený ponad zubiská. Potrháva sa v dychčaní a opála. Brechať nevládzu, hádam im ten jazyk zahatal i hrdlo.

Ten na koni držal v paprčkách ten dlhý jazyk, čo vždy nosieva. Lupkal po koberci, čo má pod sebou. My sme sa ver’ nešli duriť, čo si on lupkal. Čo iba búcha, toho sa nedur, stvora moja. Čo búcha, to nebolí. Ale on nám poslal tých, čo dychčali, tí sa rozpŕchli. Jeden na nešťastie zaňuchal, kde sme; naskočil medzi kriaky a zubmi do nás. Hej, stvora moja, nebolo nám v kriakoch pokoja, vybrnkli my na pampu a vnohy, že sa dáme k tej lagúne. Ten z koňa zahvízdal tuho, tí s vyplazeným jazykom sa krútia. Hodili sa, kadiaľ sme chceli uskočiť. Zakaždým bolo tak: kadiaľ chceš bziknúť, oni na tú stranu, jazyk vyplazený. Voľky-nevoľky hybaj my do hŕby medzi našich. Prehnali nás i za vŕštek, do veľkej hŕby, čo sme sa na ňu prvej dívali.

Hŕba bola veľmi veľká, krútla sa naokolo. Na hŕbu pribehujú naši; tí sa učupili ako naši, ako my po kriakoch. Povyháňali ich tiež tí s veľkým jazykom. Tmolilo sa nás mnoho, nevídať počiatku ani konca. Oblak visí zase, nepoznať, kade ideš. Pred večerom dohnali nás sem neďaleko. Paše nebolo, našich bolo mnoho. Všetko sme vyjedli, kde čo bolo.

Kde sa hneš, všade nás mnoho. Každý sa žaluje, vypytuje sa čosi. Hľadáme svojich; ja som tiež stratila v tej hŕbe kdesi mojich oboch. Zablúdili nebodaj, volám na všetky strany „bä-bä“, volám jednostaj. Odpovedajú mi zo všetkých strán „bé-bé“. Ale kde sú moje? Veľká ich je hŕba, čo hľadajú mater, všade „bé-bé“, ale ako sa snímeš s nimi, keď ich je mnoho a tvojich nikde medzi nimi. Škurát ma pobolieval, nahúklo doň sladkosti a ja nemám mojich, čo za ním banujú. Zovú, viem, i oni hľadajú a plačú, ale tam, kde ja som nebola.

Nenazdala by si sa ver’ od nich, čo sú naši za falošníci. Prišlo ich ku mne cudzích: všetci „bé-bé“ a pyskom rovno pod škurát. Počkajte vy, prekabátiť mater nie je to tak hocijako. Má ona dvoch svojich; to sú inakší ako druhí, vedia tí, ako prosiť a vystríhať ako sa obšmietať okolo matere, kým nestane a nepripustí ich, kde sa pýtajú. Týmto tu ja paprčkou po pysku, oni len zas domŕzať, a ja bác do nich čelom, že sa prevalili.

Každý deň od tých čias prichádza na koni ten bruchaj, keď je slnce rovno nad hlavou; prichádza zase, keď sa ide uchýliť za vrchy, čo sú na hlave biele. S bruchajom sa vodí ten, čo nosí jazyk vyplazený. Čo raz prídu, prídu na našu škodu, zakaždým nás vezmú hŕbu a zajmú odohnať do tejto pajty. Nesvitol deň šťastný, keď i mňa zajali a s vami tiež do nej zatvorili. Nebolo v nej ani svetla, ani vetra, ani slnca, čo hreje, ani dažďa, čo umýva a občerstvuje pampu. Smrad, stvorička moja, zájde ťa v nej; smrad od krvi, čo vyliali z našich a nechali v mlákach po zemi. Do nej ich zatvárajú, kým neprídu na nich s nožom vycediť im krv z hrdla. Zavesia ich dolu hlavou, aby sa vyciedzala a neostalo z nej ani kvapky. Videla som ho i ja, videla raz, ako visí, a ledva sa mu priznala. Nebolo na ňom rúna, ani kože; ligotal sa biely od nahoty. Zuby sa mu škerili od bolesti, oči mu vysadilo od strachu, čo podstúpil. Keď vsotili i mňa do toho cárku, zabľačala som od strachu; všetky sme bľačali, lebo sme vedeli, čo idú s nami robiť. Nebolo prvý raz, čo sme padli do tejto káry.

Keď ma schytil ten, čo má košeľu lipkavú, posadil ma nasilu pred seba. Ostrými nožiskami chodil mi po prsiach a bruchu a i okolo hrdla. Zamrela som od ľaku: „Deti moje, kde ste mi, neuvidím vás už nikdy!“ Nože mi chodili, šprihali popod vlnu, ani čo by chceli zobrať všetko. Nebolo im dosť rúna, zadreli mi i do živého. Na boku, ľaľa, premoklo od rany, lebo nože ju išli hľadať a prelievať krv našu.

Vysotili nás teraz, nahé, bez odedze, čo nám ju zvliekli nasilu. Odedzu našu vraj nechajú sebe, lebo že sa im zíde. Keby nie my, chodili by bez nej nahí, boli by holí a bieli sťa ten, čo visel bez krvi dolu hlavou. I tento, čo tu hltá oheň a ryhá dym, má z nášho rúna, čo má na sebe; nepováži, že by sa zašiel a osinel od zimy, keby nie naša odedza.“

Keď sa začala reč o mne, bol by sa azda najradšej odpratal, lebo ma už menej začalo zaujímať, čo ona vyčituje. Na šťastie ovca išla na druhý predmet.

„Je ukrutný zbojník, čo vychádza po nociach potuteľne; zabíja, na čo natrafí; odnesie, čo sa mu zapáči. Vychlepce krv najsamprv, lebo za ňou pachtí; títo krv vylejú, iba čo je bez nej sa im páči.

Keď slnce pripečie, nám je najťažšia chôdza; odedza váži, ledva zdýmame pod ňou. A vtedy prichádza bruchaj na koni, priletí a dovedie toho, čo sa mu jazyk opála. Zajme nás veľký kŕdeľ a ženie nás vypasenou pampou, kým nás nedoženie a nezatvorí do smradľavej búdy. Duria nás v nej a mučia, zbíjajú nás nožmi o naše rúno, aby mali čo na seba hodiť a prikryť svoju nahotu. Vystatujú sa našou odedzou, čo sú medzi nimi barany; ich staré ovce robia si z nej široké rúna, do nich zakrúcajú svoje jahňatá. Krava im dá mlieko, my im dávame odedzu; ich holíčatá by skrehli, keby nie my, od zimy; zahynuli by, keby nie krava, od hladu.

Ich jarky vykračujú si pyšne, lebo sú zaodeté, majú z nášho rúna obleky nádherné. Navešajú na seba perá z veľkého pštrosa, na hlavu si priložia mŕtvu lastovičku alebo kolibríka.

Naše deti nám kradnú a odnášajú; z ich mäsa vypásajú brucho, ako ten, čo chodí na koni, keď nás ženie do pajty. Ich kožtičku brčkavú kladú si na hlavu, alebo ju držia okolo hrdla, keď sa trasú od zimy.

Horší sú od neho, čo na nás číha, obchádza, keď je noc tmavá, a chlepce našu krv.“

Takto šiel ten rozhovor a či žehranie.

Ja som sa odpratal zo stĺpikov, trochu ako zahanbený. Nenazdal som sa, že mi bude prislúchať počúvať také veci, na ktoré som nepomyslel do tých čias, a predsa veci nie celkom bez zmyslu.

Či je všetko tak, alebo nie, ako vyratovali v žehrách? Bol som na váhach, nevedel som, či je celkom tak, alebo nie. Vtrieliť sme vtrielili trochu zbojnícky semka, zabrali sme všetko, čo nám ovca vyhadzovala na oči, vzali si druhé kadečo, o čom ovca netuší ešte. Má pravdu, že na zemi jediný človek je bez odedze; aby si ju zaopatril, číha sťa zbojník a odnáša si ju, keď môže pripraviť o ňu hoviadko. Ide a berie nasilu, čo majú hoviadka na sebe. Krásavica v meste ozaj netuší, keď sa vyoblieka, koľko hodvábnikov platilo životom za jej krásne, vzdušné šaty, koľko oviec sa muselo dať ostrihať, všetko jemných druhov, aby mohla ísť na ulicu v zime. Koľko kún a vydier vykántrili pre ňu, hranostajov alebo aspoň bobrov. Koľko hynie úbohých králikov, lebo on musí neborák platiť najväčšiu daň za našu márnivosť. Jeho úbohú kožtičku vidíš všade: kušnier ju vyrába, prerába a farbí; premení ju, že jej nepoznáš, z jeho dielne a krámu vyjde cele inakšia a nová. Ponáša sa na veľmi vzácne kože, ako vydru, kunu, tuleňa z južného polárneho mora, i zriedkavú, čiernu polárnu líšku. Za všetky podstrčia kožtičku zajačka, lebo je lacná. Ozrutná veľryba jej daruje osti, aby krásavica bola driečna a štíhla, hoc to i nevystane z jej postavy.

Teľce platia životom, aby sme nechodili bosí, dávajú nám čižmy a črievičky; jelene dávajú kožu na naše rukavice, ale azda ešte jej viac dávajú na ne úbohé jahňatá. Od hlavy do päty keď sa vystrojíme, vlastne nie je nič naše. Všetko sme si prisvojili, odreli z tela úbohých zvierat, divých i domácich, čo pri nás žijú, ba majú k nám prítulnosť. Ideme a berieme, hrozbou a nasilu, ako kedysi tí, čo chodili poza bučky a otŕčali pušku: „Bohu dušu a mne peniaze!“

Bol som trochu zarazený. Žehranie patagónskej ovce mi ukázalo, že sme vlastne príživníci na tele prírody, čiastočne tyrani, utlačovatelia a záškodníci. Gazdujeme vo všetkých jej ríšach sťa vo svojom.

„Pozeráte naše ovce?“ spytuje sa ma pán správca.

Stojí pri mne s knižočkou v ruke.

„Áno, pozeral som ich. Dávno som už nevidel statku,“ priznal som sa mu.

„V meste nieto príležitosti. Tu sa vám i zunuje. Budete vždy len pri statku. Zunuje sa naveľa.“

„A vám sa zunuje niekedy?“

„Ja sám neviem. Vždy som bol okolo neho, naučil som sa,“ priznával sa mi.

„A čo myslíte, môže ovca cítiť?“ spýtal som sa ho. Pozrel na mňa trochu pozornejšie, čo to chcem vlastne povedať.

„Vidíte, že cíti,“ zasmial sa. „Cíti väčšmi ako my, čo cíti.“ Ukázal na ovce, čo sa zhrčili do hŕbky, tisnú sa do kúta v cáročku. Vyhľadali si ten kút, čo bol najďalej. „My sa nikdy nebojíme tak tuho, ako sa tie tam boja.“

„Boja sa nás. Majú i prečo,“ odpovedal som.

„A prečo?“ spytuje sa on. „My im nerobíme nič.“

„Naháňame ich, prenasledujeme.“

„Boja sa, lebo nás nepoznajú,“ odpovedal on. „Sú nevedomé. Keby pochopili, že im neurobím nič, nebáli by sa. Ale ich nešťastie je, že to nechápu. Ja som ich prišiel sčítať, koľko ich je tu, koľko ich je tam…“

„V každom tomto cáročku?“ spýtal som sa ho.

„Práve.“

„A načo ich toľko? Prečo ich nevpúšťať do jedného?“ spytujem sa.

„Pre poriadok. Keby boli spolu v jednom košiari, nevedel by, koľko ich ostrihol ten strihač a koľko iný.“

„To majú na table, každý má svoju,“ odpovedám ja.

„A tu majú živé hlavy.“

Pán správca ich sčitoval a zapisoval si číslo do knižočky. Každý cároček mal zapísaný osebe.

Keď ich sčítal a zapísal, riekol:

„Dneska sme hodne ostrihali. Treba ich prehnať, skoro sa už nezmestia.“

Mal medzieročku, že sa mohol prevliecť cez ohradu pred pajtu. I ja som vyšiel pozdejšie pred hlavný vchod. Chlapi pracovali tuho okolo vreciska. Tí tam v chodbe strihli neúnavne. Pán správca chodil od strihača k strihačovi, sňal tablicu z piliera a sčitoval čiarky. Iste porovnával, či je čiarok toľko, ako hláv v cáročku…

Išiel som k domom, že sa vrátim do kaštieľa. Ale som zastal pred kuchyňou, vlastne domom robotníckym.

Som tu akoby na námestí, a či v samom ohnisku tohto nového sveta. Prechodí cezeň hlavná cesta, prechádzajú tadiaľto obyvatelia, keď idú do pajty a vracajú sa z nej.

Tu sa zbiehajú všetky nitky, križujú a prepletajú sa jedna s druhou, nitky záujmov a starostí, čo nosí každý, kto tadiaľto prejde. Záujmy, čo sa niekedy snímajú a idú jednou cestou; často zas sú si protivné a nechcú sa znášať. Vypuknú i nezhody a rôznosti. Koľko ľudí, a bolo by doložiť, koľko zvierat, toľko i rozdielnych náhľadov a požiadaviek.

Práve tento rínok je veľmi oživený. Vidíme domky pri dome robotníkov. Vystavili ich z kisní, krov urobili z doštičiek kisňových, odkvap na obe strany ako na kaštieli.

V nich je vždy veselo. Čeliadka, čo v nich býva, nerada zaháľa. Ale je veselšia tá, čo už môže vyjsť na priedomie; zabáva sa skoro neprestajne, robí kotrmelce po tráve; dáva sa do bojov a zápasov, aké majú radi šuhaji, keď ich vypustia po hodine na dvor, aby si zaharcovali.

Iná skupina dáva sa na preteky, hrá sa na dostihy, kto prvej dobehne.

Máme tu domce psov, čo tiež patria vlastne k stavbám. Bolo ťažko zaobísť sa bez psov, a ako vidíme, podnik ich vydržiava hodne. Robota bez nich by iste zaviazla, hádam i zasekla. Čo ostarejú, tých netisnú do roboty, ani by nevládali. Nepozostáva, ako starať sa i o tento podrast, aby ho bolo nadostač.

Tento podnik má ich peknú hŕbku, týchto nádejných pracovníkov: všetko huňatí, neveľkí, najviac škoricovej farby. Ale ich jesto i čiernych po bokoch a po chrbte a bielych pod bruchom. Niektorí sú s hodnými bielymi záplatami po huni. Odrastení parobci, čo by už mohli začať i robiť, ba i hotoví už robotníci nehanbia sa hrať a váľať sa po tráve s malými štenci, čo ledva chodia, ale sa len tackajú nemotorne sťa huňaté gule. Majú hlavu, ktorá je ohromná v porovnaní s údmi, ale hoc je veľká, ako vidno, ešte je prázdna. Nemohla sa v nej usalašiť vážna myšlienka; v nej si dvorí názor, že je život zábava a samopaš; starosť ak nadíde, iba smeruje ísť k materi a mať sa okolo nej. Každý z nich má svoj cecok, ktorý je už jeho, doňho sa druhý nesmie nanosiť. Hry po pažiti počnú zo samopaše a žart vyjde neraz na naozaj. Zúbky sú ešte malé, ale ostré ako ihly, uštipnú a bodnú. Starý pes, ak ho uštipli títo všetečníci, radšej odíde, aby sa nestalo čo horšieho.

Matere sa dívajú na šanty, vylihujúc vo dverách svojich búd; asi ako pani kupcová vysedáva vo dverách svojho obchodu, pletie pančuchu a pozerá, čo sa robí na ulici. Pri dverách, ale už z vonkajšej strany je miska; tú napĺňa a donáša každý deň k búde. Sám ovčiar sa stará, aby nebola prázdna.

Krém týchto materí, čo majú na hlave, aby podnik neostal bez ovčiarskych psov, nachodia sa tu iné, čo nepatria k podniku, ale majú v ňom len dočasný útulok. Sú to suky, čo vodievajú poniektorí robotníci. Oni cestujú po Patagónii nielen s tropillou, ale majú i svojich psov. Podnik ich prijme pohostinne. Koňom dá pašu v kampe; nevystihuje od nich ani plat, ani robotu, ale ich drží sťa opravdivých hostí. Psi sú tiež ako hostia na podniku, ale tí nevylihujú, nemôžu sa držať ľahostajne. Keď vidia, že sa chlapi zberajú do poľa, ožijú, obskakujú ľudí a kone; nieto kazára, ktorý by ich zhamoval, aby tiež nešli. Majitelia radi týchto ochotných hostí. Keď vidia suky, nie sú veľmi uveličení, ale prižmúria oko kvôli pokoju. Hľadia na toho, kto ich vodí sebou; úfajú sa, že čo stroví nepohodlný hosť, že to vynahradí podniku zase gazda suky a jeho psi.

Toto obyvateľstvo, hoci má cele poriadne byty, zariadilo si i letné. Drží sa mestskej módy, kde obyvatelia tiež vytiahnu na vidiek v dni horúce. Nie je veru pôžitok tisnúť sa v horúčavách do dusných domcov. Vyhriebli si do briežkov jamy, ba temer diery, v nich sa vyvaľujú vo dne, keď slnce tuho pečie, i v noci, keď je sparno.

„Pán boh pomáhaj!“ zvolal som vo dverách kuchynských.

„Pán boh uslyš!“ odpovedá od sporáka majster.

Trieli doň suché klocky z roble, že horúčava sa tisne cez dvere na dvor.

„Mnoho roboty?“ spytujem sa.

„Obstojne,“ odpovedá on.

„Vy celý deň okolo ohňa?“

„Ja veru, tak vychodí.“

„A nezunuje sa vám?“

„Iným sa nezunuje jesť, mne sa nesmie zunovať variť,“ odpovedá on.

Vytiahol bok bielej, tučnej baraniny, veľkým nožiskom reže pomedzi rebrá, že ostane každé osebe. V chrbtovej kosti urobí sekáčom zárez a do neho sekne potom tak iste, akoby vymeral, aby ostala na rebre i polovica obratlíka. Ako ich takto seká, tak ich odkladá na hŕbu na lopár. Bolo ich hodne, a on len seká.

„Bude ich treba mnoho?“ spytujem sa ho.

„Obstojne. Rebrá sa míňajú.“ Vzal odseknuté rebierko, ak je na ktorom primnoho loja, odšvacne ho nožom a hodí na stôl. Poprezeral ich všetky rad-radom a očistil od loja. Ten zhrnul nožom na dlaň a vyhodil pred kuchyňu. „Bude sliepkam.“

„I psom,“ riekol som ja.

„Nie, naši psi majú dobrú chovu. Nestoja o loj.“

Nechal som majstra a šiel do záhrady. Je pod jarkom, temer pod kaštieľom. Nevidno z nej ničoho, ohradená je sťa pevnosť.

Dvercami sa vchádza do nej, hneď medzi hriadky. Vidno všetkého po troche: nasadili zemiakov, kapusty, kelu, šalátu, cvikle, repy, vôbec zeleniny, čo sa dobre drží v týchto krajoch.

Na jednej hriadke sú jahody, ale záhradné. Urodili dobre toho roku, vidno ich hodne zrelých. Tu málokde pestujú toto ovocie, nemá sa kto s ním zapodievať. Popri plotoch sú podlhovasté hriadky, na nich kriaky ríbezlí červených a čiernych a pôlok. Tieto kriaky sú veľmi bujné, obsypané ovocím. Škoda, že nevidno černíc a malín; lieska a chabzda by sa tu tiež prijala, a mali by sme obrázok, ako vystrihnutý niekde z oravských záhrad. V Patagónii málokde vidno ovocia. Ktovie skadiaľ ho doniesol sem, kto ho doniesol, a koľko musel vystáť, kým ho doredikal.

Cez záhradu ide rad stromovia; nasadili ho prihusto, že je to už skôr živý plot, čo by mal deliť záhradu na dve oddelenia. Napospol všetko stromy čerešňové, rozrastené a mocné; vidno, že sa im páči v tejto dobrej zemi. Ale sú jalové. Vidno na nich dve-tri bobuľky, ale i tie zakrpateli. Nebude sa tu páliť čerešňovica. Keď sa už raz ustával okolo stromov a ovocia, škoda, že nenasadil slivák. Slivky by sa boli prijali a urodili lepšie ako čerešne.

Kto túto záhradu zakladal, poznať, že bol majster a vedel, ako sa držať. Vynašiel jej pekné miesto v kotline, okolo nej plot veľmi hustý, temer nepreniknuteľný. Nie tak azda proti zlodejom, ako pred hydinou a statkom. Ohrádzal ju iste najväčšmi proti veľkému nepriateľovi záhrad v týchto krajoch: patagónskemu vetru. On pustoší neraz tuho, vydrme stromy, polárne konáre, poobíja ovocie. Útle stromy poprelamuje, obráti navnivoč robotu ovocinára a záhradníka. Ľudia po takej škode stratia chuť do sadenia stromov, lebo vedia, že je daromné ustávanie.

Zakladateľ tejto záhrady chytil sa roboty opatrne. Postaral sa o vodu a narazil jarok okolo záhrady; porozvádzal ju v záhrade po jarkoch a môže ju rozvádzať po nej, ako sa mu páči. Pôda je veľmi smädná; bez polievania záhrada chradne, zelenina ostane smutná. Popri jarku okolo záhrady nasadil takých stromkov, čo sa neboja ničoho, ani najväčšieho vetra, len nech majú trochu zeme a mnoho vody. Nedajú sa zlomiť vo vetre, radšej sa ohnú, keď je veľmi mocný. Ale keď prestane zúriť a fúkať, vyrovnajú sa zasa, zodvihnú víťazne hlavu, sťaby sa nič nebolo stalo. Veľká hybkosť a pružnosť v drieku a konároch nie je, ako vidíme, na škodu ani v ríši rastlín. Tento strom, čo sa vie porátať s okolnosťami a vynájde sa i v búrke a vetre, je naša vŕba. Jej sa ozaj všade dobre vodí. Tu tiež vyhúkla, rozrástla sa do výšky a šírky; urobila mohutný živý plot, alebo skôr živý múr. Iste ju podstrihovali dobre, lebo zhustla, že ani kurča by neprešlo. Vetra ani nebadať za týmto mohutným múrom, iba čuť, ako šumia konáre a hádžu sa sem a tam, keď mocne fúka.

Priehlbina, nevedieť, či tu bola hneď od začiatku; dosť ľahko, že ju urobil schválne sám zakladateľ záhrady. Vidno, aký bol priemyselný. Mal pekný dom, kuchyňu a stavy, čo si vystavil na svoj spôsob; vybral si pekný kus kampa; vyriadil všetko okolo domu; zadovážil si peknú bibliotéku, v ktorej hľadal zábavu a poučenie. Urobil sa trochu i pánom patagónskej povetrnosti, aspoň v tejto záhrade, aby mu nerobila škodu.

Pomaly spustil sa mier na tento i beztoho tichý kraj. Robotníci skončili večeru už dávno, posedeli si pred kuchyňou v tichých rozhovoroch a utiahli sa do spoločnej spálne na zaslúžený odpočinok. Zajtra ich čaká zasa tá istá práca, ťažká a namáhavá, treba sa vyspať. Psi sa utíšili a utiahli do búd alebo letných bytov pod briežkom.

My sme tiež odbavili našu večeru. Mali sme chutnú pečienku, a kto chcel, škótsku kašu s mliekom. Dymiac zo svojich papierových cigariek, mali sme zvláštny pôžitok: počúvali sme hudbu, ktorá sa divne rozliehala v tejto tichosti kampa. Prednášal nám sám Kubelík na husliach Ave Maria a doprevádzala ho svojím hlbokým hlasom Melba;^[14] ostatne ťažko povedať, kto doprevádza koho, keď sa snímu dvaja takí umelci. Poslúchali sme pobožne tento výkon, akých nepočuť často. Neprekážalo nám ani to, že na dvoch alebo troch miestach fonograf trochu zaškripel. Iste doska bola urazená trochu. Kde by nie, kým prišla z Londýna až sem na argentínske pleso! Boli i druhé kusy, krásne a veselé. Ale zo všetkých ostalo nám v uchu najväčšmi citné kvílenie Kubelíkových huslí a hlboký, vrúcny hlas Melby.

Pod dojmom tohoto zvláštneho pôžitku odobrali sme sa i my na nocľah. Bol som vzrušený, ako bývame, keď sa prihrnie mnoho nových dojmov a tak rozdielnych odrazu. Ale nad nimi všetkými vývodí, ako keď plávajú oká na dobrej polievke, úprimný obdiv nad mužom, už, pravda, vzdialeným, ktorého sme už nezastihli tu, i ledva kedy ho uvidíme; ktorý sa bol sem utiahol do samoty, čo bola v tie časy, keď sa on sem dostal, ešte samota úplná, smutnejšia než teraz, prežil v nej mnoho rokov, veľmi mnoho podľa patagónskeho pochopovania, kde týždne sa berú za roky. Založil si tu dom, home,^[15] akoby on povedal, prostriedkami nepatrnými, čo mal náhodou pod rukou; dal života poliam, ktoré boli do tých čias pusté, na ktorých sa dnes pasú stáda jeho krásnych oviec a peknej lichvy. Vykonal to všetko vlastným úsilím a dôvtipom, zanechal na všetkom, čo je tu, pečať svojej osobnosti, človeka šľachetného a vzdelaného.

Vo vďačnej rozpomienke na nášho dobrého hostiteľa som zaspal. Pod touto strechou mal som akoby prelud, že som skutočne doma…