ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri tejto robote vysvitlo, že na polostrove ostalo dosť hodne lichvy, čo cele zanedbali a neriadili dlho, možno od rokov. Po hôrkach a chrastí, ako sme videli, a po skrytejších dolinách a kútoch bolo tiež čosi statku, čo nevidel podniku od rokov, ba hádam ani ovčiara. Nechávali ho navospust sveta, bez poriadku a v divom stave.

Kto bol na príčine toľkej zanedbanosti, nepatrí nám tu vysvetľovať. Terajší pán správca, len čo prevzal podnik, začal naliehať, aby urobili s lichvou už raz poriadok. Vedel, že odkladať škodí, lebo divý statok je veľká prekážka dobrému poriadku. Najväčšmi preto, že dáva zlý príklad krotkému statku a zvádza ho na zlé chodníky.

Boli práve súrne roboty v behu; letné roboty, ktoré sú vždy súrne a naliehavé a dávajú si jedna druhej ruku: ako striženie, kúpanie, vydeľovanie statku, čo bude zimovať a toho, čo pôjde na predaj. Tak len odkladali s touto robotou, hoc bola tiež veľmi potrebná. Tí, čo rozhodovali v týchto veciach, boli mienky, že sa roboty majú odtískať, ako prichodia jedna za druhou. Po jednom do mlyna a vraj ani pán boh nestvoril svet razom, ale za šesť dní, dľa poriadku a spôsobu.

Konečne sa najsúrnejšie odbavili. Začali premýšľať i o tejto robote, čo by a ako by. Uvažovať sa dosť uvažovalo, ale akosi nemohlo prísť na lámanie chleba.

Tu práve v ten večer prišiel Manuel z poľa s jedným robotníkom; bol rozhorčený, ako som ho ešte nevidel. Že sa mu vraj stalo, čo by si nikde nebol myslel, že on uvidí, či nebude poriadku. Vôbec bol nahnevaný, že by nebol zobral na dva vozy.

Bol v Angosture so svojím človekom poprávať košiare, v ktorých z jari značia. Ako sa vracali z roboty, natrafili tam kdesi na bujaka. Začali ho zavracať, že ho vrátia na Punta Bandera, kde je ostatná lichva. Milý bujak v najhoršom pomykove naskočil na robotníka znenazdania a bez strachu, aby sa ich mohol striasť. Robotníkovi sa nesnívalo, že sa ide stať čo takého, nebol veľmi zbehlý okolo lichvy, nuž šťastie, že zle neobišiel. Pomohol mu najväčšmi Manuel, lebo priskočil s lacom a zastrašil rozpajedeného býka. Kôň robotníkov, už čosi starší, ktorý dávno nebol okolo lichvy, odniesol si veľkú ranu v boku, ako ho bol vzal býk zboku na rohy.

Kôň sa horko-ťažko dovliekol na podnik. Na bruchu zo strany bola mu veľká opucheľ. Prišlo ho zvaliť, ako je obyčaj v tých príhodách, lebo inej pomoci nieto, hoc keď choré hovädo hádžu, musí ho veľmi zabolieť. Ranu, kde sa roh vboril, museli rozšíriť väčším rezom, čo koňa zas zabolelo, ale mu nebolo na škodu. Z rany sa vykydli kusy sadnutej krvi, rana sa očistila a vyšetrila lepšie. Vysvitlo, že sa nestalo nič nebezpečného. Roh preboril kožu, pokĺzol medzi ňou a vrstvou svalovou na hodnom kuse, urobiac ako kešeňu, do ktorej sa nacedilo krvi, kým sa kôň namáhal v chôdzi z Angostury na podnik. Ošetrenie bolo veľmi jednoduché po tomto šťastnom výkone. Manuel natrel ranu dechtom, brucho podviazali a dobre stisli vreciskom. O niekoľko dní sa kôň z poranenia vykýchal.

Ale už nemohli odkladať, čo bolo dávno urobiť. Určili deň, keď sa vyberú na lichvu a donesú vec vôbec do poriadku.

Nebola to robota ľahká, ako by kto myslel. Urobili prípravy, ktoré boli potrebné. Zohnali najlepších gaučov, čo vedia s lichvou narábať a majú zbehlosti a skúsenosti. Medzi nimi nechyboval výtečný Torres. Bol i druhý gauč, čo ho zovú Antonio a začal mať chýr, že je veľmi súci. Vôbec prišli mnohí vynikajúci znalci.

Deň pred robotou zavítal na veľký podnik, sťaby bol z neba spadol, i Diaz. Jeho príchod bol náhodilý a neočakávaný, ale tým vítanejší. Vtiahol na podnik, ako sa prislúcha takej osobnosti. On cestuje vždy pohodlne, môže sa povedať, po veľkopansky. Má tropillu, kone vyberané pod sedlo, i kone pod batožinu.

Prijali ho na podniku s radosťou. Pán správca, gazda a najmä chlapi tu zídení, ešte i psi, všetko sa tešilo jeho príchodu. Je vážený a obľúbený pre veľkú zbehlosť v robotách okolo koní a rožného statku. Prišiel práve dnes, ani čo by bol naschvál vybral tento deň.

Večerom bola veľká porada; na nej sa uzniesli dopodrobna, čo a ako budú zajtra robiť.

Ráno dosť zavčasu vybrali sa na najlepších koňoch, čo ich má podnik, na najlepších behúňoch, čo sú privyknuté aspoň zväčšieho na práce okolo lichvy. Vybrali si kone silné, mladé, čo majú obratnosť a pružnosť v stavcoch a žilách vôbec, ktorým poznať, že sú vytrvalé, mocné a poslušné.

Ja, žiaľ, musel som sa zriecť tejto výpravy. Nahliadol som, že svedok ako ja, prekážal by hádam podaromnici, kazil by iba robotu a mohol by bojsa zapríčiniť nešťastie. Nezabudol som, že ani iné razy nebol som na veľký osoh pri robotách. Ale pán správca bol veľmi dobrý; zabudol dávno na prechmaty a chyby, čo som porobil. Pred samým odchodom vybral mi koňa; pošepol mi miesto, kde mám byť o tej a tej hodine.

Kedy-netedy vyredikal som sa i ja, sám, na miesto, čo mi udal pán správca. Cesta mi trvala temer hodinu. Sprvu išla popri čiare dolu pampou, ale keď som prišiel temer na polovicu cesty medzi podnikom a Friasom, našiel som dvercia na čiare; nimi som prešiel do druhého odseku, do kampa, čo padá naľavo, k plesu. Šiel som pohodlne, nič ma nedurilo, bola to iba prechádzka pampou; šiel som trochu krokom a čosi cvalom. Dal som sa hodne naľavo, kým som sa nedostal na neveľké briežky, ktoré medzi tými nízkymi kopcami, hoc nízke, majú dôležitosť, lebo otvárajú výhľad naďaleko. Urobil som ešte kus cesty, bližšie k plesu: bolo i tu pleso veľmi ďaleko, pampa rozsiahlejšia než kde inde. Všade boli polia utešené, s trávou nespasenou; držia ich na zimu. Tráva v tomto odseku akoby ani nevyháňala v chlpoch, alebo sú chlpy také husté, že medzi nimi temer nezvyšuje prázdneho miesta.

Schodil som krížom tieto polia, kým nezačali doliehať pokriky a celá škála zvukov, ktoré doprevádzajú v kampe každú robotu. Onedlho sa ukázala črieda lichvy, nie cele malá, obstúpená jazdcami.

Z diaľky nevyzeralo to nič neobyčajného. Statok ako statok. Bolo iba badať, ako sa jednotlivci z čriedy oddeľujú, odskakujú; vidno, že by chceli vyraziť, ale zas vracajú sa k hŕbe.

V spoločnosti nájdu sa jednotlivci, čo sa nechcú podrobiť všeobecnosti, tvoriť celok a zveličiť ho, ale hľadajú iné cesty, svoje chodníky. I medzi statkom nájdu sa jednotlivci tvrdohlaví, bezohľadní, nepoddajní. Vyzerá tá črieda v svojom držaní ako husi, keď ich ženú na pašu; poniektorí husári hádžu sa na tú, zas inú stranu; radi by umknúť z čriedy, aby neboli pod feruľou toho, čo durí čriedu odzadku. No nepoddajní jednotlivci i tu sa klamú, musia sa vrátiť k čriede. Gauč im zaskočí cestu, švihajúc tatarcom, alebo plieskajúc korbáčom o kožu sedla, alebo o kožené sáry.

Zato sama črieda ako taká, pohybuje sa pokojne napred, ako to vídame v našich dedinách podvečer, keď sa statok vracia z paše. To neprekáža, aby daktorý neposedný neštuchol suseda, alebo nekopol, keď sa mu zblíži a začne mu v čom prekážať. Vcelku pochod čriedy, v ktorej ide lichva, má v sebe mnoho krásneho. Nie je to ani jednoduchý pohyb, ale ako sprievod; niečo slávnostného, čo upomína na prastaré časy, keď sa patriarchovia sťahovali so stádami a domami, hľadajúc pašienky v zemiach, ktorých mená i dnes tak milo zvučia nášmu uchu.

Črieda je vcelku pokojná a tichá. V nej sú všetky kravy a voly, čo má podnik, lichva priučená a krotká. Krotký statok zajali dnes ráno čriedou, previedli ho skrýšami a úkrytmi, kde pelešila divá lichva, aby sa dala vypoďkať z miest obľuby a pripojiť sa k čriede. Hovädo, čo i vyhýba ľuďom, hoci ich nemá rado, má veľkú záľubu v spoločnosti. Pre kamarátstvo premôže v sebe i strach od ľudí a zabudne na obozretnosť. Keď vidí, ako druhý jeho rodu nedurí sa od ľudí, nevšíma si ich, zabudne tiež na nich a dá sa do spoločnosti.

Čriedu krotkej lichvy prehnali polostrovom, hôrkami a inými miesty, kde boli usalašení odbojníci. Kadiaľ prešla, pripojili sa k nej bez ťažkostí i durní. Je i tu v platnosti zákon, ako sme spomenuli, že malá hŕba pýta viac. Za čriedou tiahli chlapi, ktorí hnali a vyháňali všetko pred sebou, čo sa nepridalo podobrotky k čriede. Tým spôsobom prilepilo sa na čriedu všetko, čo bolo v odboji a ide s ňou, sťa keď gazdiná hrudou cesta, čo umiesi, pozbiera odrobiny a roztrúsenú múku po vahane alebo koryčiatku.

Bolo ešte len ešte, kým črieda nebola ďaleko od hôrok a miest, odkiaľ odbojníci pochádzali. Ale keď sa otvorila široká pampa s voľným výhľadom na všetky strany, kde nebolo úkrytov, ani miest súcich na skrývanie, kde je všetko otvorené, voľné a široké: tu sa už odbojní prestrašili, zľakli sa zjavnosti, lebo začali šípiť, že sa kuje čosi proti ich slobode, hádam i bezpečnosti. Cneje sa opustiť kamarátstvo, ale zas lepšie ho opustiť a zaprieť, než padnúť do pasce. Počali sa pokusy uskočiť z hŕby, dať sa poza bučky, vrátiť sa čím skôr, skadiaľ ich vypoďkali fortieľom. Pokusy vyšli všetko navnivoč, zlyhali a museli zlyhať, lebo boli predvídené. Chlapi sa rozdelili okolo čriedy, že medzi jedným a druhým ostávalo síce prázdno, ale umknúť cez medzery sa nedalo. Túžba za slobodou je mocná, nedá sa premôcť ani nemožnosťou a nebezpečím. Neprestali teda odskakovať hoc i bez osohu, že azda sa predsa len pošťastí odbehnúť. Každý proboval šťastie zakaždým, keď myslel, že pozornosť blízkych ľudí trochu ochabla.

Bolo pachtenie za slobodou, čo ich zvádza odskakovať, ale bol v čriede i ohromný čierny byco, čo líže soľ z dlane. Ale on je taký iba s ľuďmi, pokorný a poddajný. Keď vidí seberovného a soka, lebo darmo je: v čriede každý seberovný je sok, vtedy je ukrutný a neúprosný. Ide mu za pätami, nedá mu pokoja ani stánia. A nájde sa ich niekoľko. Nie že by sa mu vyrovnali v zraste a sile, ale sú sokovia. Nedajú si prekášať a štrbiť práva, odňať, čo bolo ich, kým ich kŕdlik bol oddelený od druhého statku. Postavia sa mu odhodlane, hoci sa nemajú ako postaviť, hoc priam i vedia, že je to nebezpečné. Keď ich premôže, nevedia, kam z konopí, vytrhnú z čriedy a hľadia uskočiť pred hrozným čiernym násilníkom.

Vidno ho, ako chodí neúnavne medzi čriedou sem a tam, hrozný a rozpajedený. Hľadá ich, čo sa vplichtili, kam im neprislúcha. Delí medzi nich tuhé údery hlavou a rohmi. Šťastie, že sú tupé na konci. Tí, čo sú mu na závade, pokrývajú sa, vyhýbajú mu; cítia i sami, že sú votrelci a nemajú v čriede miesta. Najviac mladší býčkovia sa schovávajú pred ním, pretískajú sa medzi hustými hrčami volov a kráv, aby im boli ako plot pred ním. Keď už nieto vonkoncom pomoci, vyrazia z čriedy, hľadajúc záchranu v úteku.

Díval som sa so záľubou na čriedu. Na slobode vyzerá krajšie než v korraloch alebo pod jarmom. Z nej vanie ten dych, ktorý sprevádza všade zdravú lichvu, mnohým je protivný, ale gazdovi je milý a príjemný. Zápach sa páčil i mne, hoci som nebol gazda, ani majiteľ, pripomínal mi stajne, v ktorých sa zhusťuje a pri tuhých mrazoch vyráža pred stajňu mohutne, hoc dvere sú poupchávané, akoby futrované povrieslami. Tisne sa špárami neodolateľne navonok, hoc i nezájde ďaleko, lebo ostáva prílepený na slame bielym srieňom. Pripomína mladosť, jej veľké pôžitky, najmä krásne večery a noci, čo sme trávili podjeseň na strniskách, kde vyháňali voly z dediny. Za nimi prichádzali parobci a mládenci. Voly pásť nebola nikomu pokuta ani hanba, ale najväčší pôžitok a radosť. Čas sa míňal chytro a veselo pri pahrebe, v ktorej bývali zemiaky, čo veru nedoniesol nikto zo zápravy ani jamy. Obyčajne ich naťahali, i to nie vždy na svojich záhonoch.

Zišiel som z koňa, priviazal ho o kriak kalafatový a vystúpil na okrúhly veľký balvan, čo bol neďaleko. Často ich vídať osamelé v kampe, na rovinách, neraz, že nevedieť skadiaľ a ako ta prišli. Mal som pekné stanovisko prezerať pohodlne, čo sa v čriede robí; nezavadzal som nikomu, statok tiež sa nemal nad čím pohoršovať, veď som nebol peší.

Vyletel z čriedy červený bujak. Nie je veľký, azda bude mladý, srsti červenkastej do hrdzava, ale nie veľmi jemnej, ani lesklej, skôr čosi hrubej a chlpatej. Na hlave má biely lampáš, polovica huby je tiež biela. Biele sú mu i mihalnice, spod nich oči nie že by zazerali hrozive ako u čierneho byca, ale pozerajú chladne a ukrutne, sťa oči, s odpustením, ošípanej. Údy sú mu pevné, hoc postava nie je vysoká, skôr územčistá. Z nej kypí sila a akási hybkosť, neobyčajná pri býkoch, asi ako hybkosť a obhoditosť leona, a nie prostá, surová sila býka.

Vyrazil prudko, dajúc sa pampou v tú stranu, odkiaľ črieda prišla.

Skočil za ním Antonio, lebo bol najbližšie. Niekoľkými skokmi koňa, ktorý je nie veľký, ale chýrny do behu, zaskočil mu cestu z tej strany. Bujakovi nezbývalo, ako obrátiť a skočiť zas do čriedy. To i urobil, ale pohľad mu bol zlostný. Z huby sa mu kydali chlpy bielej peny. Ostatne horúčava je veľká, medzi statkom bude väčšia, lebo je v hŕbe. Možno pre ňu je statok taký rozčúlený. Keď bol skoro pri samej hŕbe, premyslel si. Zvrtol sa znezrady, hodil sa ako strela rovno do Antonia, a či hádam skôr do jeho koňa. Antonio nebodaj šípil, že bude čosi: obrátil koňa a hybaj vnohy. Jeho kôň, chudorľavý čosi, cválal sťa guanako. Hoc besný bujak letel za ním sťa strela, nemohol ho dohoniť a tobôž zasiahnuť neveľkými, ale ostrými rohmi.

„To je on, to je on!“ kričí Manuel.

Popchol koňa a dal sa za bujakom.

Torres sa najedoval, oko mu šľahlo ukrutným bleskom. Pustil sa i on besným cvalom za býkom. Jeho vysoký kôň dával dlhočizné skoky. Torres, vzdor cvalu, mal kedy odviazať zo sedla abolladoru, svorku, urobenú na T, ktorá má na každom konci hodnú olovenú guľu. Hrozná sprava v ruke, ktorá cieli ako Torresova. Hodí sa na zadné nohy hovädu, gule sa skrúcajú okolo nôh, kým ich nezaputnajú. Udrú tiež o kosti, neraz ich i dodrúzgajú. Zúfalý prostriedok, keď druhé lepšie a šetrnejšie zlyhajú. Hovädo, keď ho trafia ako svedčí, sotva kedy stane na nohy.

Antonio preletel popod skalu. Ani ma nevidel, že som na nej, že sa dívam s ustrnutím na výjav. Bujak zápäť za ním. Fučí a drží chvost dohora. Divil som sa, ako Antonio ani nehľadí, kam ide, koňovi dal na vôľu, nech ide, kde mu ďaka. On sa obrátil skoro celkom v sedle, pozerá nazad neprestajne na býka, cele pokojne a bez rozčúlenia. V ľavej ruke drží uzdu, ktorou ešte pridržiava koňa dosť tuho. Stačil by iste i na väčšiu rýchlosť, keby nie uzda. Korbáč so širokým jazykom tiež je už v ľavej ruke, proti pravidlám kampa, zavesený na palci.

Pravá ruka rozviazala uzlík na ťahancoch, čo držia veniec laca, hľadí urobiť slučku na ňom; pomáha si ako môže, lakťom a zubmi. Slobodný koniec laca padol na zem a šprihá popri koňovi sťa živý. Prichodilo to robiť v cvale; bujak letí ani besný, azda i hrdý, že vidí nepriateľa utekať pred sebou. Drží hlavu nízko, hotový podobrať koňa na rohy, ak ho dosiahne.

Antonio urobil slučku, skrútil koňa znezrady nabok. Zakrútil lacom vo vodorovnej čiare nad hlavou, že sfuňal v povetrí. Bujak preletel popri ňom a zbadajúc lac, letí ako divý, že mu utečie. Ale lac sa vtom rozvinul sťa had na skoku. Slučka padla, kde ju hodili, sťaby chcela ovenčiť bujaka. Bes sa minul, nadišiel bujaka strach pre to čosi, čo mu zavadzia na hlave. Zvrtol sa, že slučka odpadne azda, a ten pohyb bol ešte horší. Slučka sa prešmykla po hlave zasadla okolo hrdla sťa obojok.

Antonio, vidno, nečakal, iba to. Ako letel za bujakom, zakvačil očko, čo má lac na slobodnom konci, na hák, ktorý mu je na sedle. Hák má i spružku, že sa môže zatvoriť sťa obrúčka. Kôň odrazu sa skrútil od bujaka na protivnú stranu. Zastal sťaby ho boli vkopali do zeme, rozkročil sa pevne, vystrúc hrdlo, ako robia kone, keď majú potiahnuť tuho, s vynaložením všetkých síl.

Čas rozhodný: silné trhnutie, že koňa rozklátilo, sťa víchor, keď udrie o strom znezrady a otriasie ho do koreňa. Lac sa natiahol sťa struna. Kôň vydržal náraz, lac sa neroztrhol. Kôň po náraze potrhol tuho v protivnú stranu. Ale bujak nevydržal; zrútil sa ako klát, zem zdudnela pod ním, ako dopadol, prekoprcol sa na druhý bok sťa noša sena, keď sa váľa dolu vrchom. Zastenal bôľne, sťaby bolo v ňom niečo puklo.

Manuel a Torres zhodili sa z koňa, priskočili s lacom k bujakovi; sputnali mu všetky štyri nohy dovedna, prvej, než sa spamätal. Darmo sa hádzal a mocoval potom, že roztrhá putá. Lac je húževnatý; vydrží veľkú silu, i silu býka. Antonio tiež skočil, sňal očko laca z háka a podišiel k býkovi. Chytil slučku, čo ho hrdúsila okolo hrdla. Slučka sa roztiahla, že prešla cez hlavu. Antonio zložil svoj lac do venca a priviazal ho na sedlo.

Bujak mohol dýchať voľne, ale bol poviazaný tuho, že sa nemohol hnúť. Jeho skaza vyšla z vecí nepatrných. Zapríčinil ju lac, vždy vyriadený a vyťahaný ako sa patrí, ktorý nikdy nezlyhá. Kôň vyskúsený a vyučený, ani nie veľmi veľký a úhľadný, ale súci, lebo vie ako utekať, ako sa oprieť a zostať na nohách, ako a kedy potiahnuť. A trochu tiež Antonio, mladý a štíhly, ani nie veľmi mocný. V páse je tenký, že opasok mu je priširoký a nemá sa temer na čom držať, ale je chlap smelý, sedí v sedle sťa bralo, cieli bezpečne a iste, nedurí sa, ani keď je v nebezpečenstve.

Vezmi tých troch zhubcov dovedna, porovnaj ich s býkom, ako je územčistý, mocný, besný, obhoditý a ľstivý, ktorý sa chystal zničiť všetko odrazu, a zíde ti na um prastarý príbeh Goliáša so slabým, nepatrným mládencom Dávidom.^[50]

Hľadel som na výjav ako omámený. Vydýchol som s obľahčením, keď bol bujak sputnaný, že si nikto neublížil. Nepatrná chyba, nezdar pri hádzaní laca mohol mať zlé následky. Ani býkovi nič sa nestalo. Myslel som, že sa zabil, že väz vytruštil, že v ňom niečo puklo, ale mu nebolo nič. Zasa sa vypína hrozive, hľadí nohy vymôcť z pút.

A črieda pokračuje v slávnostnom pochode sťa sprievod. Prešla popri skale; gauči, keď ma zazreli v toľkej bezpečnosti, neriekli slova, ani sa neusmiali. Ale som zbadal, ako myslia, že nie je chlapovi miesto na skale. Obozretnosť ujde, priveľká bezpečnosť priťahuje posmech, zbytok v akejkoľvek veci škodí.

Spustil som sa na zem, vysadol na koňa ako druhí, a pripojil sa k sprievodu. Nevybral som si postať, samostatné miesto pre seba. Neviem, prečo pripojil som sa k Diazovi. Usmial sa dobrodušne, v úsmeve nebolo ani výsmechu, ani narážky. Cítil som sa jeho dlžníkom, úsmev mi bol na útechu.

Sprievod prešiel popri väzňovi. Pozeral so zlosťou na všetko, čo sa robilo okolo neho… Hľadel sa vymôcť z pút, ale nevydržal mocovanie, klesol zasa len nevládne k zemi. Jeho námah, ani besnoty nikto si nevšímal. Statok prešiel ľahostajne pri ňom, sťaby ho tu nebolo. Či pochopil, aká skaza stihla kamaráta? Keby bol pochopil, iste by nebol prešiel ľahostajne. Uľútilo sa mi ho; až zastenal od bôľu, že ho nechávajú, že nemôže ísť s nimi, za ktorými pachtí, hocpriam ho opúšťajú. Bol na ňom bôľ nie telesný, ale mohlo by sa povedať, mravnej povahy, bôľ, ktorý vyvyšuje, šľachtí. Keď sme poodišli, nemohol som sa premôcť, aby sa zasa nevrátil k nemu, čo ostal osamelý v šírej pampe. Ako som sa mu priblížil asi na vzdialenosť dvoch lacov, vypäl sa odrazu, postavil sa temer na poviazané nohy, čo mal pod sebou. Lac sa napäl, ale vydržal. Huba hádže bielu hustú penu, pohľad je plný besu a smrteľnej nenávisti. Ustrnul som nad jeho nezlomnosťou a vrátil sa čím skôr k čriede.

Popoludní, keď sa odbavil obed, zišli sa všetci v korrale. Bola veľká rozčúlenosť: malý priestor, mnoho statku na hŕbe. Ustavičný dotyk ho jeduje a dráždi; padne mu ťažko ako je privyknutý slobode a priestoru, držať sa v stisku. Štuchajú sa ustavične, ale len akosi spakruky, na naozajstné pasy nieto priestoru. I krotké voly sa nakazili v ovzduší hnevu a stíhania. Neštítili sa odpovedať na klanie; krásne, tučné kravy, čo sú krotkejšie, mnohá s teľaťom, držia sa najpokojnejšie.

Bolo hodne kráv, cele zdivelých, všetko štíhle a chudé, neviazaná sloboda nejde na úžitok; nemôžu nijako zniesť, štuchajú sa na všetky strany.

Pri korrale rozložili vatru, položili k nej hodný pagáč bieleho loja, že vyzerá ako neveľký pôlt slaniny. Na škopcoch sa ho nájde toľko, že ho berú v plášťoch, aby mohli mäso variť. Keď oheň práskal, položili doň železo, znak podniku na dlhej železnej tyčke.

Diaz s lacom v ruke vtiahol do korrala na koni medzi rozčúlený statok. Statok sa hľadí skrčiť čím ďalej od neho, zastal po kútoch. Iní chlapi tiež vošli, ale peší.

Diaz sa prechádza pokojne po korrale sťa nejaký majster ceremónií. Pohýbal čriedu, hroziac jej lacom; statok behá okolo ohrady, sťaby v cirkuse. Keď prejde bujačik, o ktorom je reč, Diaz sa usmeje pod nos, hodí slučku akosi spakruky; ani sa nezaháňa veľmi a neskrúca ju nad hlavou. Hodí ju chytro, sťaby šmaril kameň; zakvačí okolo laca na sedlo, potiahne k sebe lac a vyrovnáva ho, ak ho čo zvyšuje. Kôň sa mu už obrátil v protivnú stranu, než išiel bujačik; keď ocíti odpor z laca, posoší sa tuho, potiahne a rozkročí sa pevne. Bujačik sa už váľa v prachu korrala, sťaby ho bol praštil o zem.

Diaz nehádže slučku na hlavu, ale na zadné nohy. Keď ju hodí, zakaždým zakosídli do nej nohu, ak nie obe. Málokedy sa stane, aby zlyhalo hodenie. Zakosídlené hovädo, ak ide bežať, musí sa zrútiť na zem. Padne šetrnejšie, než padol pred chvíľou bujak na pampe, ale padne tuho. Ledva spadol, gauči sú už pri ňom. Chytia ho za rohy, prikľaknú šiju, sputnajú nohy a vytiahnu ho ako strunu a začnú výkon. Pán správca, alebo niekto druhý, čo je znalec, vyreže býka; trvá to len chvíľku: nieto dezinfekcie, ani sterilizovania; nieto roztokov na ruky a na chirurgické nástroje; tie ostatne pozostávajú z vačkového nožíka. Býk môže byť už vyvinutý, operácia teda dosť povážlivá, a predsa len zriedka vypadne zle. Pampa nie je ešte nakazená zárodkami chorôb, ktoré sa v nečistých ranách zahniezďujú.

Keď orgány vyrezali, vlastne vytrhli ranu, ktorá krváca tuho, zapchajú hrsťou popola alebo soli.

Gauči, čo držia hlavu, vezmú medzitým pílku, odpília býčkovi rohy, vlastne samé končeky. Znak má vypálený od malička, nemajú viac s ním čo robiť. Odviažu ho; on sa dvíha namáhave, akosi zmeravene zo zeme. Neraz ho musia šľahnúť, aby sa spamätal, lebo upadne akoby do mrákot. Trasie sa na celom tele ako libačka, hľadí si stať niekam do kúta a ostane so zvesenou hlavou, chrbtom čosi vyhrbeným.

Odvaha, sila, roztopaš, bujarosť a oheň odleteli odrazu sťa pierko, keď naň vietor fúkne. Len krátka chvíľka a z nezbedného, bujarého zurvalca stane sa krotký vôl, poddajný nástroj človeka, jeho veľký, nenahraditeľný pomocník v prácach.

Opakuje sa pri všetkých bujačikoch tá istá robota, ktorú boli v predošlé roky zmeškali, že nedbanlivosť začínala už mať zlé následky. Keď už nebolo býčkov, prišiel rad na teľce. Prichodilo im vypáliť znak podniku, aby si ich nik nemohol prisvojiť.

Na ne ani nehádžu lac. Gauč ho zdrapí za ucho a chytí za hlavu. Jednou rukou ho drží za hlavu, druhou za hubu. Skrúti mu hlavu, sťaby mu ju chcel vykrútiť. Teliatko zabľačí v strachu a zrúti sa do prachu. Prestrú ho na pravý bok, prikľaknú mu zadné nohy, vôbec držia ho pevne. Honelník vytiahne rozžiarené železo z ohňa; povozí ho po lojovom pagáči, až sa zaškvarí a podá ho gazdovi. Gazda priloží železo na ľavé bedro; drží ho hodnú chvíľu, až vystúpi hustý kúr z mäsa, ktoré sa škvarí. Keď železo odtiahne z bedra, už je na nej znak podniku vypálený.

Výkon krátky a jednoduchý označí teľa za majetok podniku. Ostane na bedre navždy znak, čo užíva podnik; riadne zanesený v lajstroch, čo sa vedú veľmi pečlive na miestodržiteľstve. Hovädo so znakom môže kúpiť kto chce, ale keď ho má odviesť, musí mať svedectvo od pána správcu, že ho riadne kúpil, a dať mu vypáliť protiznak hneď pod znakom. Protiznak je nič iného, ako prvotný znak, obrátený dolu hlavou. Nový majiteľ pod protiznak vypáli zasa svoj znak. Lichva nosí teda na ľavom bedre celý životopis, povypaľovaný ohňom. Nepozostáva vo vypísaní slávnych skutkov, ako pri hieroglyfoch, alebo pri klinovom písme; pozostáva len vo vyrátaní majiteľov, ktorým prešla cez ruky.

Keď odbavili robotu, čriedu odviedli na pampu, kde bol odbojný väzeň. Črieda postála, už veľmi tichá. Nebolo veľmi čo zavracať na nej. Iba ak divá krava, alebo jalovica probovala odbehnúť čím skôr na kerenciu, ale to už nebolo tak zle.

Býka na tom istom mieste, kde bol, vytiahli, prikľakli. Vyrezal ho Manuel, veď sa mu oddávna zastrájal. Na dôdavok odpílili mu rohy, aby ich druhý raz nezneužíval; potom už i jeho pustili.

Pokorený, zničený, na trasúcich sa nohách vliekol sa s čriedou namáhave ako druhí otroci. Medzi nich upadol i on odo dneška.

Všetko skrotlo odrazu, všetko sa utíšilo. Črieda prešla trankeru a išla rovno na Punta Bandera. S krotkými volmi priučia sa i odbojníci novému životu. Vyšumia im z hlavy chúťky, ktoré podnik, ak je ako má byť, nemôže trpieť. Punta Bandera má dobrú vodu, záživnú pašu. Zíde sa chorým býčkom, aby sa popravili čím skorej po dnešnej príhode. Čerstvý vetrík, čo podúva hneď od vody, zdravý krm, spoločnosť krotkého statku zahojí im rany v krátkom čase. V tichom ovzduší nadviažu nové priateľstvá, priučia sa krotkejším obyčajám.

Kravy, pravda, nebude ľahko popraviť. Nezabudnú zlé, staré obyčaje; čím hrniec raz navrie, tým páchne. Budú sa hľadieť vykradnúť z Punta Bandery; možno pôjdu sa schovať zasa do svojich skrýš. Ale už život nebude veselý, ale smutný a samotársky. Samé nahliadnu, že je nedobre odbehnúť spoločnosť, vstúpia do seba a vrátia sa ku krotkému statku. Majú dodávať podniku čím viac robotníkov: doviesť každý rok do korrala podrost, aby si vyniesol na ľavom bedre znak podniku. Bez znaku bol by podrost majetkom hocikoho. Ktokoľvek by mohol naložiť s ním, akoby sa mu páčilo, akoby s guanakom alebo jeleňom. Ak už prináležať komu, lepšie mať gazdu jedného, než byť vecou každého a kohokoľvek.

Ako vidno, chodil som trochu i po kampe, ale najviac, aby mohol sliediť za krásami plesa. Hľadal som, z ktorej strany sa ukáže najkrajšie a v celosti. Býval som mu často na brehoch, i pil neraz z neho.

Príležitosti k prechádzkam na pleso nechybovalo. Najviac sme chodili k plesu, keď sme hľadali, ako prejsť na druhú stranu.

Prevoz by bol pohodlný, príležitosti by tiež nechýbalo. Poniektorí majitelia, čo majú podniky na druhej strane, majú i lode. Ibaže vychodia na nich na pleso, len keď majú pokonávanie na tejto strane, keď by bolo treba čo doviezť, alebo odviezť. Prevezú vďačne i zadarmo, kto ich poprosí; vezmú ťa i vtedy, keby im to bolo hádam i na obtiaž, ak by museli i čakať trochu a opozdiť sa. Lebo sú ľudia úslužní a dobrí, čo vďačne uhovejú pocestnému, keď môžu.

Plavba plesom je príjemná, ako každá plavba, keď je čas dobrý. Ale pleso je premenlivé; teraz je veľmi pekne na ňom a o chvíľu môže už byť zle. Počasie na ňom je nestále a premeny ťažko predvídať. Víchrice sa strhávajú na ňom prudko, veľmi neočakávane; vždy skrsnú dnu, v plese, to je v Cordillere, vyrútia sa na pleso cez Pekelnú bránu, ale i cez kanál, čo je medzi Punta Bandera a Avellaneda.

Snehy a ľady, čo sú v Cordillere, menovite v kúte, čo je za Pekelnou bránou, vplývajú nedobre na podnebie celého kraja. Miesto, kde sa liahnu búrky, odkiaľ prichodia víchrice, nie je preskúmané ako svedčí. Sú to kraje neobydlené. Plavcovi bez dobrého vodítka neostáva, ako sa spustiť na skúsenosť, na predtuchu a najviac na náhodu a šťastie, keď sa má dať na cestu. Nemá nikdy istoty, či ho nepotká nehoda a náhoda. Preto nikto sa nevyberá do cesty zo všetečnosti: čaká a odkladá s ňou, kým ho nepritisne núdza.

Podniky z druhej strany, ako označujú kraj, čo leží na severných brehoch plesa, majú nevýhodu, že sú bez ciest, nemajú ich ani takých, ako táto strana. Vymerať by ich bolo hádam ťažšie než na tejto strane, vychodiť by nevychodili tiež chytro, lebo premávka nie je živá. Podniky sú tiež nie také veľké a bohaté, aby sa mohli dať do stavby ciest a hradských. Používajú radšej cesty, čo sú na tejto strane; prevážajúc svoje výrobky na tento breh, poukladajú ich, kým ich neodvezú do prístavu. Potravné články a druhý tovar, čo podniky potrebujú, prevážajú zas z tejto strany na druhú. Vidno teda, že premávka po plese je v lete veľmi živá; lode prechodia často sem a ta.

Prístavov na tejto strane je niekoľko, nie všetky veľmi dobré. Najlepšie dva sú na území veľkého podniku: na Punta Bandera a Punta de los Cierros. Ich vzdialenosť od podniku je temer tá istá; Punta Bandera je čosi bližšie, snáď o celú tretinu cesty, než prístav Jelení, ktorý je už dosť ďaleko, od domov asi pol druhej hodiny cesty. Jeden i druhý má výhody a nepríjemnosti. Na Punta Bandera bije vietor tuho; na Jelení je plavba čosi dlhšia, ide najširším priemerom plesa.

Na Punta Bandera sa ide popri okrúhlej lagúne; ale treba ju obísť a spustiť sa popri jej ľavom brehu. Je to prechádzka pekná, popri lagúne, dolu nižšie popri šašinách, trochu pampou s miernymi briežkami a po pažiti lúčin.

Brehy sú dosť dobré. Loď sa môže priblížiť skoro k samému brehu. Voda je hlboká, ale keď veľmi duje, loď sa musí odredikať a hľadať záštitu pod Avellanedou. Plavci sa uspokoja s tým, čo je: nedostatky nahradia trpezlivosťou. Čakajú, kým víchrica prejde, v závetrí, a prestane, ponáhľajú sa s robotou, aby mohli odísť. V prístave nieto hostincov, ani skladov, ba ani colných úradov. Baly sú poukladané na brehu trochu obďaleč, aby ich nepolievalo z plesa. Čakajú, kým prídu karrety po ne, čo ich odvezú do prístavu.

Na breh poukladajú i vrecia a kisne s potravinami a iným tovarom, čo doviezli z prístavu. Pokryjú ich plachtami, zinkovými plochami, aby ich nezmočilo. Čakajú, kým príde loď, čo ich dopraví na druhú stranu. Keď je na brehu náklad, loď sa usiluje prísť čím skorej, aby tovar nevzal skazu. Keď príde, naloží chytro a ponáhľa sa bez ociedzania na kerenciu.

Plavba po plese ide, ako vidíme, akoby ukradomky, skoro ako cesty podludníkov. Lode prídu a idú, že o nich neraz ani nevieme, kedy a ako. Ak chceš ísť na druhú stranu, vyzeraj pilne do prístavu; lepšie bude, keď budeš číhať, sťaby si bol na postriežke, aby si ich neprepásol.

Keď nám prichodilo ísť na druhú stranu, usporiadali sme sprisahanie; doňho sme vtiahli ovčiarov, lebo chodia ustavične po kampe, môžu najľahšie pristihnúť loď, keď príde na túto stranu a pribehnúť s novinou. Keď sme sa nemohli na nich spustiť, vystupovali sme vysoko do grúňa a vyzerali na Punta de los Cierros, či nevidno loď v prístave. Výhľad hneď sponad podniku je dobrý na tú stranu. Raz sme zazreli loď v Jeleňom prístave, odišli sme zaraz, ale prístav sme našli prázdny. Boli tam kisne, všakový riad, dosky a trámiky, kusy parného stroja, ale lode už nebolo. Ostala iba hŕba vlnených balov, čo loď vyložila a nechala karretám. Dala sa hádam na spiatočnú cestu, kým sme my išli. Bude mať podistým iné cesty pred sebou a ponáhľa sa využitkovať pekné počasie.

Prepásli sme príhodu. Sem chodieva loď práve z podniku, kde by sme chceli ísť. Leží takmer na jednakej vzdialenosti od oboch pólov plesa, tvoriac akoby stredisko celého kraja, čo je za plesom. V ňom sa stretá uzol ciest, môžeš ľahko ísť, na ktorú stranu sa ti páči. Druhej strane je asi to polohou a významom, čo na tejto strane hostinec kalafatov. V rovnej vzdušnej čiare leží asi oproti, ako zoči-voči veľkej skale Comissión.

Na Punta Bandera dochodia najviac lode z podnikov, čo sú okolo Avellanedy. Na jeden z nich sa ide cez Hell Gate, Pekelnú bránu, podnik veľký, ale niečo osihotený. Leží medzi štítmi samej Cordillery, kde je i veľký ventiskér, veľká ľadová rieka. Z nej odpadajú balvany ľadové, prechodia Pekelnou bránou na otvorené pleso. Niektorý je sťa plachtová loď, poneviera sa celé dni na plese, plaviac slimačím krokom v dolinu.

Búrky okolo Punta Bandera a na plese bývajú veľmi prudké. Vlny sú krátke, ale idú jedna zápäť za druhou. Loď so slabým strojom má sa čo naťahovať, aby sa udržala ako-tak. Horšie je, keď má náklad, čo sa vezie na nákladnej bárke. Piadimužík ťahá obra, ktorý sa tacká a hádže vo vode, kolíše sa sem a tam sťa mŕtve teleso. To je už ozajstný boj, ako keď mravec teperí po hrudách ohromnú ťarchu omrviny chleba. Loď sa môže pohnúť v peknom počasí, ale ju napopácka neraz v ceste búrka. Prichodí sa trápiť, motor sa naťahuje, šteká a klepe, loďka sa hýbe slimačím postupom, najmä ak ide proti vetru a proti prúdu. Indy sa nehýbe, bojuje len na mieste; nemôže ísť napred ani nazad. V tých príhodách pomôže iba obratnosť a skúsenosť plavca, vlastnosti, ktoré nechybujú pravému námorníkovi. I šťastie je čosi hodno v týchto skúškach, že sa ti napríklad naďapí v najhorší čas tiché miesto za niektorým výbežkom alebo braliskom, kde sa môžeš uchýliť a počkať, kým súdny deň prehrmí.

Keď bola súrna záležitosť, nechávali sme lístok v jednom alebo druhom prístave, prosiac plavcov, aby nám dali znať, keď prídu. A títo ľudia, hoc mali ťažkú robotu a chceli sa obrátiť, počkali na nás, kým sme prišli. Neraz nám poslali človeka s odkazom na podnik, že nás čakajú.

Na Jelení prístav ide sa pampou, skoro pod samý Frias k Angosture; odtiaľ sa odráža cesta, čo vyrobili karrety až k brehu. Kto ide kampom dorovna, môže si cestu skrátiť dosť hodne.

Plavba plesom bola pekná; keď sme cestovali, čas bol veľmi dobrý. Na Punta Bandera sme išli v noci, pri mesiačku. Do prístavu sme prišli o štvrtej ráno. Čakal nás veľký parník, ide rýchlosťou desiatich míľ.

Len čo sme vystúpili na loď, pohli sme sa zaraz. Ďaleko sme nezašli. Zastali sme v zátoke, skoro v tej istej, kde som ja bol kedysi, keď som sa vybral peší na pleso. Bolo treba naložiť drva. Zíde sa vždy, tu podniku a ešte väčšmi parníku, ktorý vykurujú drvom. O drva nieto núdze; samo pleso ich dováža a ukladá na brehy. Palivo dosť dobré, veľmi suché, hoc ho ide mnoho, i keď nie je bútľavé. Má výhodu, že je lacné a naporúdzi.

Nakladanie bolo dosť zdĺhavé. Drvá boli na brehu, ktorý je plytký. Parník ostal trochu ďalej, drva prichodilo odvážať v člne a ťahať na palubu.

Naveľa odbavili i tú robotu. V tíšine, aká panovala, nebolo ťažko nakladať a prevážať drvá. Keď sa zaopatril palivom, parník dal sa už naozaj do cesty, plnou parou. Vzal najprv smer temer priekom, na druhú stranu, sťaby bol chcel ísť do dlhej chodby, čo je proti nám medzi dvoma vrchmi. Prišlo nám prejsť popred samú Avellanedu. Z oboch strán videli sme líca, čo ich tvorí neveľká pampa, dosť buclatá; hneď nad tvárou veľmi husté obočie, nad ním, už nieto ani čela, ale zaraz štica, ktorá ide až do hrebeňa. Temeno je plešivé, v štici sa nájdu okrúhle holé miesta, čo hádam vypĺzli; na nich sú polianky. Vcelku paše je málo na tomto vrchu.

Predhorie sa odpratalo, ostalo čosi za nami. Ukázala sa druhá strana mince, Avellaneda totiž, tá, čo sme nemohli zazrieť od Punta Bandera. Prvé, čo sme videli, bola Hell Gate, vychýrená Pekelná brána.

Brána by to mohla byť, hoc nie nad hradskou, ale nad vodou. Je dobre stavaná. Pilier má z braliska na jednej i druhej strane. Jeden je prilepený o bok Avellanedy, vysotiac hrboľ do plesa. Vyčnieva vysoko, skoro po samý hrebeň vrchu. Druhý pilier, tiež skoro taký vysoký, tvorí polostrovček, prilepený o štít, čo je už z tamtej strany. Polostrovček nie je tiež nič iného ako bralisko, čo sa dvíha asi do polovice štíta. Zakrylo svoju nahotu mladou bučinou a či skôr chrastím, ktoré v mokrote bude rásť ozaj ako z vody, smoklí sa tam dnu podchvíľou; mrholí a zas pečie slnce, ak nezaľahne hmla. Ozajstný apríl, ktorý sa usalašil nadobre a trvá od Michala do Michala.

Avellaneda, ako sme videli z Punta Bandera, má bujnú horu, boky nemá veľmi strmé. Vyzerá prívetive; v hore bude čosi i leňa dura. Zo strany Pekelnej brány Avellaneda nemá hory. Iba hore kdesi pod samým hrebeňom jej je neširoký pásik. Od toho pása do vody je múr, čo padá temer kolmo nadol. Pekná veru výšava, nechcelo by sa pozerať z nej sem nadol. Pekné miesto na hniezda kondorom.

Na Avellanede sa tiež nachádza podnik. Vypásajú pampu, čo je okolo brehov, niektoré polianky, čo sú v hore. Nad braliskom, že sú vraj tiež dobré pašienky. Statok má veru veľkolepý výhľad na kraj; má dobrú hlavu, ak sa mu nezakrúti na týchto Chočoch.

Loď podišla temer k samým brehom na tamtej strane, sťaby bola ozaj chcela ísť do tej chodby. Rozoznávali sme i podrobnosti kraja; život, ktorý sa v ňom javí. Pod skalisky sa učupil podnik s budovami temer na brehu plesa; tuším čuť psov, ako brešú; iste na náš parník, čo ide rovno na kaštieľ.

Keď sme boli v najlepšom, že si prezrieme podrobnosti, loď sa obrátila na východ. Spúšťa sa dolu plesom, chveje sa a otriasa tuhými údermi stroja, čo mu v prsiach búcha a odfukuje. Koráb je neveľký, ale má i kajuty pre kapitána a posádku, ktorá záleží ešte z jedného námorníka. Nesie si vždy merindu na viac dní. Vie, kedy sa pohne, ale nevie, kedy sa vráti. Má i knižnicu, vec nie najhoršia, keď vyčkávajú lepší čas.

Smer sme už zadržali, kým sme neprišli do prístavu. Koráb ide, kam i prúd vody: ku krajom krotkým a prívetivým.

My nevďační cestovatelia ideme cele ľahostajne v ústrety. Jednostaj sa obraciame nazad, kde je Pekelná brána a to, čo je za ňou, kam ona vedie a čo je okolo nej. Jej divokosť, čudný útvar vábi nás väčšmi než úrodnosť a tiché plodné krásy kraja, čo nás pohostinne volá.

Divím sa, ako nebedlím, kade ideme, neprezerám podrobnosti na strane, na ktorej sme. Oko mi priťahuje druhá, naša strana. Obyvatelia tejto strany volajú našu tiež len jednoducho druhá strana. Pozerám na ňu trocha zadivený. Pohli sme sa z nej len dnes ráno; dosť som sa nachodil po jej krajoch, ostali mi pred očima živo, sťaby bol tam, a predsa pohľad na ňu stadiaľto je mi nový, skoro cudzí. Ja by sa jej nepriznal. Naša strana ukazuje sa divoká akási. Z nášho malého Turca nevidieť tu ničoho. Vidím vrchy a bralá, čo ho obstupujú, ale on sa kamsi schoval. Čo vidím, je cudzie, akosi prehnané. Čo je krotkého a rozsiahleho, zmizlo. Vrch kdejaký a briežok, vôbec čo vyčnieva, všetko sa pomklo k plesu. Ostalo iba pleso, ovenčené vrchmi. Pozerajú na nás jeden druhému ponad plecia, a aké vrchy! Cerro Frias stadiaľto je veru hodný. Bralá, čo idú od Bajady a obracajú sa pri Centinele, ukazujú sa ako reťaz dosť veľkých vrchov. Cerro Buenos Aires obracia k nám len roh svojej stavby, čo je nad okrúhlou lagúnou, ale i tak musíme uznať, že je to reťaz vysoká. Vrchy, čo idú k ľadovej rieke, pristúpili k samému plesu; ukazujú sa nám temer ako ten divoký kút, čo sme videli kedysi od Comissión, vcviknutý medzi Avellanedom a predstrážou Cordillery.

Pohľad veru nemierni Avellaneda, vrch dvojakej tváre, o ktorom nevieme, čo si myslieť. Z tamtej strany má líce krotké a jasné, z tejto sa ukazuje vlastne, aký je; divoký, hrozný, s braliskami, zvlášte s pilierom, čo si pristavil k boku.

Kto ho stadiaľto vidí, povedal by o druhej strane s presvedčením, že je to kraj akýsi hornatý a divý; v ňom vyjú vlci, nieto v ňom pampy, ani poľa, čo by punčom prikryl.

Keď sme odbavili, čo sme mali, dali sme sa na spiatočnú cestu. Urobili sme ju v malej loďke s motorom na naftu. Ťahala za sebou bruchatú bárku, naloženú vlnou. Volom zapadajú nohy v mäkkej zemi, keď im príde ťahať ťažké fúry, a loďka tiež, ako sa naťahovala, vbárala sa hlboko do vody, že jej čľapoce okolo samého zábradlia. Motor šteká pri sošení, tlčie s takou silou na jeho cylindri, že ho čuť ďaleko po plese. Čajky s úžasom sa berú na krídla. Na tichej lagúne je lepšie; nieto na nej nikdy takého trieskania.

Plavba trvala z Punta Bandera na druhú stranu dosť dlho, lebo išla kosom. Na spiatočnej ceste netrvala viac ako dve hodiny; tu je šírka plesa dosť malá a cesta bola priekom.

Vystúpili sme v Jeleňom zálive. Ďakovali sme priateľom, čo nás zas vyložili na breh.

„Alebo vás doveziem na Punta Bandera. Pleso je veľmi tiché,“ núka sa nám náš priateľ.

„Ďakujeme, už len pôjdeme stadiaľto: je máločo viac chôdze, ako tam stadiaľ.“

„Ďaleko bude peši,“ nalieha on.

„Ovčiar býva neďaleko, dá nám kone.“

Priateľ nás pozdravil ešte raz:

„Do videnia!“

„Do videnia!“

Rozhliadli sme sa z briežku naokolo.

„Už sme zasa doma!“ zvolal som natešený.

Obzerám sa krajom veľmi dobre známym. Vidím zas polia, briežky a údolia. Hradby štítov odstúpili, kde im prináleží, pred nami je zas vidiek, ohradený zo všetkých strán vrchmi. Obraz pravý, nespotvorený, nie ten, čo nás zarazil z druhej strany.

„Zasa sme v záhrade nášho malého Turca!“