ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nový rok sme strávili na veľkom podniku. Rozpomienka naň ostane nám vždy v pamäti.

Na Silvestra prestali strihať včaššie než v deň obyčajný. Keď pajtu vyprázdnili, okúpali ešte ostrižené ovce, obriadili jahňatá, čo bolo značiť a škopiť; keď sa kŕdeľ presušil ako-tak vo veľkom košiari, vypustili ho do kampa. Nech ani jemu nesvitne Nový rok v otupnom zajatí.

Robotníci sa chytili domácej práce. Ďaleko od mesta nemá sa im kto obzrieť o šatstvo a bielizeň. Každý si je sám domácou paňou i práčkou. Tak vidíme ľudí, ktorí chodia po meste vyriadení na prechádzku, tu v kampe, len čo odtisli hlavnú robotu v pajte, ísť s hábami na jarok k tľapkavým skalám a dať sa do roboty sťa vyučené práčky. Opraté háby vešajú po žinkách, roztiahnutých medzi drúkmi.

Jeden z nich rozložil svoje riadiky pred kuchyňou; chlapi prichádzajú jeden za druhým, kto sa ide strihať, kto iba holiť. Nebol by nikto povedal teraz pred večerom, že sú to tí istí ľudia, čo sa pasujú v lipkavých košeliach s ovcami a zaťatými barany. Nehľadia už len na to, ako ostrihať čím viac kusov, lebo pláca sa ráta od kusa. Vyobliekali sa, kto po mestsky, kto zas do háb kampa, do nohavíc jazdeckých s koženými sárami, alebo povojami do kolena, a prechádzajú sa popod domy.

Niektorý doviedol koňa z paše, osedlal ho a cifrovaným cvalom vybral sa pampou hľadať kamarátstvo. Čaká ho niekde na susednom podniku a možno v hostinci, už ako znie heslo, čo si boli dali. Niektorý nesie i ček v kešeni: la taba alebo gule, alebo i karty a dostihy; každého ťahá niečo a najväčšmi hra. Má rozličné tvary a podoby, ale vždy ostane len hra, ako i pijatika vždy je mláka, do ktorej skáču žaby. Pred sviatkom je výhovorka, že ho treba stráviť v kamarátstve. Spánok je nepokojný, voda nie je dobrá, kuchyňa nanič, polievka je prituhá alebo pririedka, všetko len poďká a ťahá. „Poďme, kamaráti, zabavme sa, keď mláka, skočme do mláky.“ A vrátia sa neskoro po noci zas na podnik s ťažkou hlavou a prázdnou kešeňou.

Ale stáva sa i opak toho. Rozbrešú sa psi hrozným revom, akoby koho chceli roztrhať. Ozve sa cval koňa, a už zostupuje z neho pred kuchyňou a viaže ho o žŕdku, ktorú tam napravili pre kone robotníkov a ovčiarov, hosť zo susedstva, robotník, ktorého obstúpia s radosťou naši ľudia. Nepýtajú ani dovolenie od pána správcu, či sa môžu zložiť. Hostí tu radi vidia; pán správca je rád, keď sa ľudia držia domu, trávia svoj čas veselo na podniku a priťahujú priateľov z okolia.

Nový rok sme trávili čiastočne každý pre seba. Každý má svoje starosti, práce a záujmy. Načo by ich bolo vynášať na verejný trh sveta?

Popoludní, keď už mal každý svoj Nový rok odbavený, pozvali nás všetkých na uctenie.

Na jarku, práve na mieste, kde mu ukradli priekopku, čo ide ku kúpeľu a potom zahynie kdesi na pampe, nevedieť ani kde — na mieste, kde sa potôčku stala tá ujma, je veľmi pekné miesto. Stojí tam niekoľko starých, nahrbených bukov, dosť hodne ošarpaných. Z druhej strany potôčka je ich už celá hôrka. Tie sú tiež hrčavé, mnohé i dúpne. Bohviekoľko století tu stoja! Koľko Nových rokov svätili! Horné konáre sa ešte chlapia, hľadia sa obnovovať každým Novým rokom. Húževnatá je to hora. Drží sa života, či už taký alebo onaký, zubami-nechtami. Pán správca rozložil vatru zo suchých konárov; o ne veru tu nieto núdze. Manuel doniesol obriadené jahňatá, biele od tučnoty, honelník ešte nesie tretie, aby nebolo primálo, a už sa majú okolo pečienky.

Vyberali sme sa i my z domu k vatre, keď priletel ku kaštieľu mladý sused. Vtrhol do podniku sťa víchor na krásnom mladom koni. Sotva ho veru osedlali tri razy. Ohnivé oko hádže iskry, žilky hrajú, nozdry sa šíria možno rozčúlením, možno od tuhého cvalu. Možno sa i rozhorčil, že sa musel poddať a slúchať. Chlpy bielej peny rozhadzuje z pysku, ktorý má ustavične robotu so zubadlom, lebo mu zavadzia veľmi. Kto by poznal v tomto skvelom behúňovi skromného patagónskeho koníka? Mohol by sa ísť bez ujmy ukázať v samom Palerme^[22] v Buenos Aires, alebo práve na Calle Florida o piatej popoludní, keď vytiahnu na ne bohaté záprahy tamojších magnátov.

Zastavili ho neďaleko žŕdky, ale nezastal: tri razy sa zvrtol sem a tam. Jazdec zhodil sa ľahko, sťaby sa nič nebolo stalo. Ohorená tvár, svetlé vlasy, veselé sivé oči, široké prsia, mocné údy, sila a istota v každom pohybe. Šatôčka okolo hrdla ometá rožkami okolo tváre. Nohavice má široké, iba že výduť nerobia pod kolenom, ale skoro nad samými členkami sťa oplecko nad lakťom našich neviest. Gauč od hlavy do päty, anglickej krvi. Privítali ho radostne; všetci ho veľmi radi, ctia si ho iste pre odvahu, neohrozenosť v jazde a milú, čestnú povahu. Nevídať ho inakšie, ako letieť divoko na mladom koni, ktorý nie je ešte doučený, čo sa trasie pod jazdcom rozčúlením a hnevom.

Dal sa odrazu do práce. Vytiahol veľký nôž spoza pása, rozštiepil jahňa na dve rovné poly v chrbtovej kosti. Polovice napchol po dĺžke na ražeň a zabodol ho do zeme. Je šesť ražňov okolo ohňa, pri pahrebe, ktorá sála horúčavou naďaleko. Pahrebu rozhrnuli, aby páľa išla všade rovnako. Mäso sa začalo potiť, začalo sa i cediť z neho. Niečo z masti kvapne do pahreby, tá sa jatrí ešte väčšmi. Vytiahli ražne, obrátili ich v protivnú stranu, nech sa i tam trochu pripečie. Začne sa kôra robiť, pečienka ocítila žiaru, bude skoro i hotová. Aby dielo vypadlo ako svedčí, urobia do mäsa hlboké zárezy, kde ho je hrubšia vrstva. V hĺbke mäso je ešte surové; šťava, čo sa z neho cedí, je trochu krvavá ešte.

Sám gazda sa stará, aby pečienka bola slaná. Prv než mäso napichli, vrezali na miestach hlbšie a vtisli po troške soli; zvonku ho natreli tiež soľou. Teraz ešte popráva dielo. Rozpustil v hrnčeku soli, nasypal do rôsolu korenia, žmýkol i čosi cibule: týmto roztokom kropí pečienku chvojkou voňavého kriaka. Rastie ho tu na všetkých stranách; výtečná paša na zimu.

Keď pečienka prišla na stôl a každý si zajedal chutne, mne bolo, akoby som dávno nebol večeral tak chutne. Všimol som si druhých; na nich tiež badať, že im chutí. Možno je i im tak ako mne. Vynaložili všetko, aby sa pečienka vydarila. Bolo i druhých jedál, i dobrého, červeného vína z Mendozy.^[23] Ja som cítil, že mi chutí na tejto hostine nie preto, že sú jedlá dobré, ale preto, že sme tu všetci spolu. Robotníci, strihači, dobrý Manuel, Keko, ba i malý, úslužný honelník.

Keď sme si zapálili, kto papierovú cigarku, kto ozajstnú cigaru, ako si kto vybral, lebo i fajčivo pochodilo z tej istej škatule a bolo pri ruke všetkým; keď nadíde chvíľa, že myseľ sa nesie voľnejšie; mne bolo odrazu, akoby sme všetci tu cítili ako ja, a že sme ozaj šťastní tým cítením. Hádam bol to iba odblesk nálady a cítenia, čo mi zaslepil oči, že videli, čo sa im vidieť žiadalo, a videli možno, čoho ani nebolo, ale i tak cítil som teplotu v duši a bolo mi dobre medzi druhými pod starobylými bučkami.

„Nám je tu akosi dobre,“ začal Manuel. „Nie pre víno, ani pre cigarky. Ale rád som, že sme takto spolu.“

„Prečo nie,“ odpovedá mu prvý strihač. „Priateľstvo tiež je hodno neraz viac, ako večera.“

„Ja najradšej jedávam vonku, takto pečienku, čo sa upečie,“ uznával mladý sused.

„Ale nie keď ste sami,“ riekol Luka, majster z druhého podniku.

„Ja iba s ľuďmi. My často si upečieme pod stromami jahňa. V spoločnosti chutí lepšie.“

„Nuž veď sme my ako bratia,“ riekol Luka. „Čo tam po všetkom. Tejto zimy sme temer skrehli. Zavialo nás a nemali sme čo jesť pomaly. A prišli ľudia, doniesli, čo bolo treba, a pritúlili nás. Teraz nám je dobre.“

„Ale kobyly podochlil“ ktosi mu napomenul.

„Podochli, ale nebudú ani vždy dochnúť. Už sa len odchová kedysi, nielen žriebä, ale i jahňa.“

„Prečo by sa neodchovalo, len aby sme boli zdraví všetci vospolok, čo sme tu tohoto Nového roku,“ zaželal nám Manuel.

Bolo nám naozaj voľne. Šťastie nám svieti v očiach. Dotkla sa ako mňa, tak všetkých vidina bratstva. Cítili sme, že sme si blízki akosi, že nieto medzi nami rozdielov a tobôž protív. Zasmiala sa na nás vidina pekná a vznešená. Zviazalo nás čosi tuho dovedna.

Nebolo to nič okamžitého. Zväzok ten ostal medzi nami, trval cez celý náš pobyt na týchto stranách. Rozpomienka naň skrsla i potom neraz sama od seba a predstúpila i po rokoch veľmi živo, keď sme sa zišli náhodou kdekoľvek, účastníci tohoto hodu.

Bol to Nový rok dobrý, podarený. Spadla z nás starosť, hoci čakali zajtra ráno každého nové úlohy a nové práce.

Nám sa tiež bolo hýbať za rána. Pritrielila tropilla s veľkým dupotom; ako iné razy; dostavili sme sa do korrala, každý s ohlávkou v ruke. Bol tam i sivko, čakal hádam, že si ho vyberiem. Ja by si ho bol vzal veľmi vďačne, ale ma zahriakli: „Nestojí nič, je leňoch. Nehodno naň sadnúť.“ Rosijo^[24] ostal v korrale.

Manuel mi vybral koňa chýrneho akéhosi. Bol veľmi veľký, držal sa veľmi vážne. Je krotký, ale má rozum, nejde za paškrtami. Nasledoval ma ochotne, ale do kešien mi nešiel. Osedlali ho zas malvinským sedlom s opravenými strmeňmi. Gauči pozerali na ne posmešne. Našiel som vraj dobrý spôsob napraviť strmene.

„Teraz budú dobré,“ hovoril mi mladý ovčiar, „koža vám nezavadzia.“

„Neviem, na čo to bolo,“ vytýkal Manuel. „Bolo natrieť letným lojom.“

„Lepší je fištrón,“ radí druhý.

„Vyzerajú, že sú im obloky vybité,“ vraví mladý ovčiar.

Keď som vysadol na tátoša, predstavil sa mi, že je najväčší medzi všetkými koňmi. Sťaby sa bol štveral na vežu, a keď som už sedel na ňom a pozeral po kraji, bolo mi skoro, akoby bol hľadel z tých okienok, čo sú pod samou strieškou hneď nad cibuľou veže. Ale mal som zas výhodu, že som sa mohol spoľahnúť na strmene, ako sa mi páčilo.

Vyrazili sme z podniku veľmi pekne. Len čo sme prešli trankeru, čo nám zas Keko otvoril, a sotva sa nám pripojil, kone sa dali do cvalu. Bolo ešte čosi v mojom sedle, ako by nemalo byť, ale Havran — tak ho volám, lebo bol cele čierny — nedal sa veľmi mýliť. Iste si myslel, že každý jazdec má svoju obyčaj a že nehodno k srdcu si brať priveľmi každú pletku. V strmeňoch som ležal veľmi dobre, ale som nezaháľal ani koleny. Cval nebol ktovieaký hladký, ani elastický. V sedle ma sepkalo tuho; nik by neveril, že môže byť taký rozdiel medzi koňmi ako medzi Havranom a Rosijom. Sú predsa tej istej srsti, ba temer tej istej rodiny. Veď sú z toho istého hniezda, iba čo je jeden menší a zručnejší a druhý mocný a neokrôchaný. I ja som vyskúsil a presvedčil sa, ako majú pravdu, čo vravia, že rozdiel medzi koňom a koňom je najmenej toľký, ako medzi človekom a človekom.

Cesta sa nám míňala. Ja som bol na čele výpravy. Krátky, pohodlný cval mojich kamarátov nevystačil dlhému, ozajstnému cvalu môjho Havrana. Choval sa ako na dostihoch: netrpel druhého koňa pred sebou. Keď sme prišli na miesto, gazda sa usmieval potuteľne a poznamenal možno zo žartu:

„Spotili ste kone i nám. Či nám bolo treba takto hnať? Leteli sme ako na dostihoch.“

Kôň bol spotený, ale pot mu neškodí; jazdcom tiež veru nebolo zima. Hlavné bolo, že sme na mieste chytro a bez nehody.

Ostatne nie sme teraz na osamelom podniku, kde sme boli predošle. Boli sme v kampe pri jarku, ktorý si šepoce medzi kriakmi kalafatov, akoby sa okúňal ozvať sa nahlas.

Naokolo je pampa, iba že sú tu korraly. Sme teda na podniku, veď sme pri kúpeli, hoc je veľmi krátky, ako sa vidí i mne, čo i nemám veľa skúseností v týchto veciach. Domu nablízku nevidno, ani prístrešia.

Bolo tu veľmi živo a veselo. Pustovníci z osamelého podniku sú v robote a hodne druhých ľudí. Preháňajú sa ovce z košiara do košiara; mnoho kriku a hurtu odrazu, že som si nevedel vybrať zmysel a cieľ roboty. Zdalo sa mi, že je daromná a neznamená nič iného, ako trápenie a sužovanie oviec.

Veľký košiar bol plný, v ňom ovce už ostrižené dávnejšie. Tesklivo bľačia, žalujú sa, lebo tiež nechápu, načo sú tu vlastne. Prečo ich dohnali zasa, keď oddali už vlnu jeden raz; dva razy do roka ju nevystíhajú v Patagónii od oviec. Keď sú raz tu, nemajú čo iného robiť, ako bľačať a znášať preháňanie a krivdu.

Z veľkého košiara ženú ich po kŕdlikoch do menšieho, z toho do tretieho. Tuším je i štvrtý a piaty ešte, všetko jeden konča druhého. Čo je naostatku, ten vedie do tesného chodníka a či uličky veľmi podivnej.

Ovca, keď do nej vstúpi, je ako v dlhej chodbe. Ohradená je veľmi dobre z oboch strán, čo i priam ohrada nie je vysoká. Sotva by siahala chlapcovi do pása. Ale ju urobili veľmi pečlive, lebo ju obili zo strany doskami. Dosky sú veľmi drahé na týchto stranách. Kde sa neušlo dosák, pribili plechy, alebo zinkové plochy, a kde nebolo nič poriadnejšieho, poprestierali vrecia na oboch stranách. Mali akiste pred očami, aby ovca nemohla pozerať pomedzi laty a štebliny a pozorovať, čo sa robí. Myslia si iste, že netreba sa jej obzerať po strakách, ale nech pozerá len pred seba, keď je raz dnu: nech sa ponáhľa, lebo je v nej tesno. Dve by nemohli prejsť nijako jedna popri druhej. Ani jahňa by sa nezmestilo ľahko popri materi, musí i ono len cupkať za ňou.

Ovca, keď ju ta vženú, cíti sa zle. Zľakne sa veľmi, že je sama, a nevie, kam ide. Šípi, že ide cestičkou nebezpečnou, iste do nejakého klepca. Keď vbehne do uličky, zľakne sa, že vošla, kam nemala. Zastane, zhákne sa, ale obrátiť sa nemôže; mohla by sa iba cofnúť, ale ani cofkať sa nemôže ľahko, za ňou sú druhé a tisnú sa veľmi. Ale cesta nazad je cele zaprataná. Ženú tu ovce nasilu, aby šli jedna za druhou a jednostaj napred. Ak ktorá zastane, že nepôjde, začnú odzadku hrkať, búchať alebo klopkať tu po zábradlí nad jej hlavou alebo zboku po latkách a doskách. Príde i ten s vyplazeným jazykom, položí predné laby na zábradlie, ak je toľký, že dočiahne, vytrčí hlavu nad jej chrbtom a zabreše. Ak je malý, breše spoza dosák, ovci temer do samého ucha. Srdce sa jej chveje, nevie, kam sa hodiť. Honelník alebo robotník pošteklí ju neraz odzadku, ak zastane. Z bokov a za ňou je hurt, buchot a strach, iba pred ňou čo je tichosť. Tam sa nič nehýbe, ale ona šípi, že je tam čosi nedobrého. Ale stáť už nemôže; odzadku ju tisnú druhé, strašia ju, ženú… A mala pravdu, keď šípila čosi. Na konci uličky je chlap, učupil sa skoro ležiačky, aby ho nebolo vidno. Drží v ruke dvercia, čo sú na konci uličky, obracia ich tu naľavo, tu napravo, ako chce. Na dverciach sú krížne cesty, ulička sa delí ako na vidličku, z nej vychodia dve uličky ako na Y. Dvercia zatvoria tu uličku z pravej, tu z ľavej strany, ako sa páči tomu, kto ich má v ruke. On ich jednostaj obracia tu sem, tu tam; necháva otvorenú pravú alebo ľavú uličku.

Ovca prišla k dverciam, trasúc sa od strachu; dvercia jej otvoria na tú alebo inú uličku. Ona vbehne do nej, ide chvíľku napred a ocitne sa odrazu v korrale medzi druhými ovcami.

Neverí vlastným očiam, čo sa stalo, že išla do pasce a nestalo sa jej nič. Prešla tesninou a vošla odrazu do korrala. Tu je už všetko dobre, lebo sú tu kamarátky, čo si stoja v pokoji. Nik ich nepreháňa, ani sa o ne neozrie. Koľký strach nič po nič!

Jej pud predpovedal nešťastie a oklamal ju poriadne; vystála mnoho daromného strachu. I nám sa neraz prihodí, že tušíme nešťastie, nebezpečie, a všetko sa zas na dobré obráti. Nestalo sa nám nič, iba čo sme strachu vystáli. Ani pud nie je vždy neomylný.

„Čože porábate?“ spytujem sa Luka, ktorý tiež búcha a kričí. Ženie ovečky z korrala do korrala.

„Tu sa trápime. Na podniku jednostaj oštara a trápenie. Vylučujeme cudzie.“

„Teda preto ich ženiete cez tú uličku?“

„Veru, jedna za druhou ,na mangu‘; je veľký neporiadok teraz. Ovce všetky zamiešané. Hé-hé-hé!“ začal kričať a nadhadzovať sa, sťaby sa bol zblaznel. Plieskal si dlaňami o lýtka nie práve tučné!

„Čo sa bijete toľme?“ vytýkam mu. „Je iba dlaňou, ale bolí i tak.“

„Veru hádam, že špeje. Nie sme veľmi tuční. Hav, hav, hav!“ začal zas havkať.

„Hele-hele-hele!“ vyspevuje zas Španiel neďaleko, ovievajúc za ovcami kusom starého vreca.

„Nestučneli sme tejto zimy. Dobrá bola hostina. A-ú, a-ú!“ začal zas zavýjať. „Poce-bŕr! Hau, hau, hau! Nechcú ísť, švandry, ledva sa vlečú.“

„Čo ich nepohneš už raz?“ kričí ten pri dverciach. Bol to sám pán správca osamelého podniku, s ohromnými okuliarmi na očiach, aby mu prach nesadal do nich.

„Azda ti je náhlo?“ smeje sa gazda.

„Nie je ani tu dobre,“ žaluje sa. „Akoby sa bol zlomil v ľadviech.“

„No, počkaj, na mangu pôjdem ja trochu.“ Chytil dvercia do ruky a už sa díva na ovce, čo prichodia. Pozerá, aký majú znak na uchu, či sú cudzie a či jeho, aby vedel, do ktorého košiara vpustiť každú, čo mu podbehne.

Akosi okolo poludnia vyprázdnili veľký košiar. Svitalo nám v žalúdku, zradovali sme sa, že sa robota odtisla a pôjdeme si zajesť. Ovce, čo patria podniku, vypustili z košiara, obstúpili ich zo všetkých strán, hnali sme ich dolu, do nižného kampa. Tieto kampy vyčistili od oviec; mali by ostať v nich iba ovce podniku. Túto robotu urobili naši pustovníci a ľudia, čo im prišli pomáhať. Ovce, čo dohnali z nich, zatvorili do košiarov. Spomedzi nich sme práve odlúčili, čo boli cudzie. Cudzie si počkajú v košiaroch, kým sa celá robota neodbaví.

Keď sme kŕdeľ vohnali do kampa, kam patril, zatvorili trankeru na ohrade. My sme popchli cez kamp rovno a o štvrť hodiny boli sme všetci za stolom osamelého podniku.

Dostali sme varenej baraniny a dobrej polievky s rezancami. Nemiesili ich a nerezali ich tuná, ale kdesi v Buenos Aires; nieto gazdinej, aby sa mala okolo rezancov a halušiek. No i tak nám chutili s polievkou. Hrdlo je suché, temer zahatlané prachom z košiarov. Kto by odvážil, koľko prachu pohltá človek, čo sa potuluje po korraloch Patagónie. Obedovali sme chutne, pochválili kuchára, že stačil spraviť obed i pomáhal zrána okolo statku. Na dôvažok nám dal čiernu kávu, akej on už vie navariť.

Neobzerajú sa, nestískajú špinave; nech sa trápi každý po troche, i ten, čo príde za nami. Uži, čo môžeš; podnik unesie a uvládze mnoho. Kávy nasypú radšej viac než menej. Dovážajú ju beztoho na vrecia z prístavu, ako inde hrach alebo kukuricu. Ak sa stroví, nech pošlú na Centinelu, alebo do prístavu; v núdzi môže jej požičať do vrecka i susedný podnik…

Cigár sa tiež dostalo tým, čo ich fajčia a neostanú radšej pri 43, ktorým lepšie privykli než cigarám z Habany.

Trochu si pobesedovali za stolom. Ovce, čo vytiahli z nižných kampov, práve odlúčili. Teraz kujú plány, čo zbýva urobiť, aby všetko bolo ako svedčí: robota úplná a dôkladná. Niet horšej veci, čo práca neúplná a prenáhlená. Prišli susedia a ich ľudia, všetko skúsení znalci, zbehlí v týchto robotách; každý dáva radu alebo návrh; nejeden je veľmi vhodný a primeraný.

Železo kuj, kým je horúce. Okolo druhej sadali sme na kone a hybaj do horného kampa. Je ozaj horný — mali sme vyjsť na breh, čo je asi na strelenie od domu, dosť strmý a vysoký. Kone privykli na tieto chodníky, idú veľmi dobrým tempom dohora. Nejdeme rovno, berieme breh bokom. Takto vyjde cesta trochu dlhšia, ale je ľahšia. Na stráni nebýva mnoho paše, ale je veľmi dobrá a potrebná. Rastú na nej kriaky, ktoré sa veľmi zídu v zime, ovce ich obhrýzajú, keď nieto inej paše, veľmi vďačne. Na brehu okopnejú snehy chytro, voda steká ľahko, aby ovciam bolo trochu sucho a úslnia tiež trochu, keď dolunižšie je blato a voda.

Táto stráň je ako múr, alebo skôr ako stupeň, na ktorom sa rozkladá pampa. Výhľad odhora je pohodlný. Frias si dá nazrieť ľahšie do úplazov a pazúch. Rukáv plesa vidno skoro v celosti, ako objíma vrchy, čo idú od Mitre ta kdesi na západ a čo sa volajú spolu cerro Buenos Aires. Tie, čo sú nad veľkým podnikom, ukazujú sa tiež dobre, i domy vidno pod grúňmi, nie sú o nič väčšie od tých, čo sú nad rukávom plesa. Veru sa vsotil ďaleko do pampy. Zachcelo sa mu azda zaligotať sa na nej trochu. Možno by si nedbal popozerať, čo sa na pampe robí. Keď sa presvedčil, že tu nieto nič nového, zastal a potom sa obrátil, skadiaľ prišiel. Môže byť, že ho privábil i rio Mitre; je čistý, brehy má tiež chutné, vyzerajú i stadiaľto sťa ovocné sady. Zapáčil sa mu bystrý, veselý potok, prisvojil si ho odrazu a odviedol sebou. A radšej ho mohol nechať, bol by sa veľmi zišiel pampe, napríklad tejto stráni. Je veru dosť suchá a smädná takto v lete, že sa koňom práši pod kopyty.

Stráň sa nám posmieva a zavádza nás poriadne. Rozloží sa naširoko pred nás, ukazuje nám suchopárne boky, zarastené smädnými kriakmi. Vystatuje sa holotou a za jej rozšírenou, obnosenou sukňou skrýva sa ozaj pekná horná pampa.

Za stráňou sa rozprestiera veľká pampa s bujnou trávou, mnohými studničkami a chutnými vegičkami; nie sú práve veľké, ale sú šťavnaté a bujné.

Môže sa tu veru statok pásť, keď má takúto kerenciu. No teraz vidí odrazu mnoho ľudí, všetko na koňoch; dvíha hlavu v zadivení, čo to za novina zase, čo tu hľadá toľký svet.

Zastali sme na pampe, hŕba psov okolo nás. Čakajú, trasú sa, len aby bolo čím skôr ísť, kam patrí. Ale nehodno chodiť naverímboha. Lepšie rozmyslieť si poriadne.

Každému vykázali miesto kam ísť, čo robiť, skoro tak, ako keď sa vyberajú na veľký pohon. Chlapci sa rozbehli, každý svojou stranou. Ostali sme iba my, kamaráti.

„My máme ešte niečo roboty,“ vysvetľuje mi gazda.

„Pozháňať ovce, ako vidím,“ poznamenal som ja.

„Nuž áno, budeme čistiť všetko. Videli ste, akú máme babračku, a vyhnať cudzie musíme.“

„Vyjedli by vás,“ opakoval som výraz pána správcu.

„Budú vyjedať, kým nebudú ohrady ako svedčí. Ale ja pôjdem už. Vy tu ostanete, prechádzajte sa, robte, čo sa vám páči.“

Nepáčilo sa mi veľmi, čo mi hovoril.

„Ja by šiel s vami,“ ponúkol som sa.

„Radšej počkajte. Tam je nedobre,“ ukázal po pampe. „Počkajte, kým sa obriadime, potom zas pôjdeme spolu.“

Obrátil sa a šiel za druhými. Ja som ostal trčať sám ako pozorovateľ, nepotrebný zpravodaj.

Je hodná tráva; rastie ako i inde v chlpoch, ale tie sú už husté sťa perina; nájde sa i kriakov, voňavých bylín, ale ich je menej než v briežku. Ovce by si ich ani nevšimli dnes; dobrej paše na všetky strany a plná škola žiakov.

Zišiel som z koňa, pozerám, kam sa to ženú ostatní. Popchli tuho, berú sa cvalom dohora kamsi. O chvíľu nebolo vidieť ani jedného. Prechodil som sa, ale samota a záhaľka zunuje sa. Vysadol som znovu, aby sa lepšie čas míňal, a pustil som sa pampou. Bola ako rovina dosť hodnú chvíľu, ale potom začala sa dvíhať. Prišiel som na úpätie dosť hodného kopca. Sedel na pampe, zelený, zaokrúhlený sťa kopa sena; je cele osamelý, ani čo by bol na stráži. Príkro bolo ísť dorovna hore ním, vzal som chodník trochu šikmo, čo iste vyrobili ovce. Keď som vyšiel navrch, zadivil som sa, že je za ním zasa veľmi veľký kus pampy, kým sa začne i ona dvíhať dohora, po grúňoch, ktoré sú už tam veľmi strmé. Nad nimi sedí bralisko sťa nejaký zámok.

Grúne sú pekné, zelené, ale sa v nich tiež nájdu kiare a spúštky. V jednom z nich vidno jazdca, ako sa škriabe dohora. Kôň sa temer dotýka zeme pyskom, usilujúc sa hore strminou. Na jednej z bášt vidím tiež jazdca; ide si samým hrebeňom, cválajúc pohodlne. Iste bude polianka kdesi na bralisku. Kôň cvála ako obyčajne, oháňa chvostom z boka na bok. Je stadiaľto so svojím jazdcom sťa tí vojaci na koni, čo darúvame deťom na Vianoce. Pekný výhľad bude tam stadiaľ naokolo!

Na druhom brale zasa taká hračka. Spúštkami a kiarmi ponáhľajú sa ovce v riadkoch sťa zrnká páterníc, idú ako môžu, prťou alebo kolmými chodníkmi. Čuť až dolu rozčúlený štekot psov; niektorých i vidno, ako behajú krížom-krážom; kutajú sem a tam a štekajú. Držia sa ako poľovní psi, keď padnú na stopu zvera.

Ozýva sa bľačanie zdiaľky, ale i zrejmejšie. Od čiary tiež počali pohon, od ohrady, čo ide od hrebeňa nadol až na roveň, čo ide ku Frias. Tam sa tiež počali hýbať ovce; poženú ich celým kampom až k druhej čiare. Ja zavadziam tomu kŕdľu; mohol by ho iba mýliť, keď mu príde ísť tadiaľto; zavadzal by i tým, čo poprichodia zhora. Bolo najlepšie vrátiť sa na miesto, ktoré mi ukázali. Páternice sa predlžujú; grúňmi oproti sypú sa nadol kŕdliky, bľačiac tesklivo. Jazdci, čo vyšli na hrebeň, pozháňali, čo tam bolo; vracajú sa nadol a stavajú sa jeden pod druhým po hraničnej čiare; začínajú zajímať pred sebou všetko, čo je pri čiare.

Kamp, pred chvíľou tichý, bol bys´ myslel, že vymretý, ožil odrazu; ozýva sa štekot, bľačanie, pokriky, húkanie. Prach sa dvíha v obláčkoch, v nich sa ponáhľajú kŕdliky. Postup je už všeobecný. Čo bolo hore, zišlo nadol. Celou šírkou kampa idú ľudia, psi duria a ženú pred sebou splašené kŕdle. Mohli by sa kŕdle spustiť dolu briežkom a padnúť na dom podniku, ale nemajú sa kam hnúť, tam sme zasa my, čo sa im nedáme hodiť nadol. Pôjdeme už len hornou pampou, kým nezozbierame všetky kŕdle až k proťajšej čiare, ktorá tvorí hranicu podniku.

Šiel som i ja pomaly ako ostatní. Na všetky strany bľačanie. Obláčky prachu, čo boli roztratené, zliali sa v hustý súvislý oblak. Visí nad čriedou; hýbe sa pomaly hornou pampou. V oblaku miznú, sťaby sa doň boli vliali ostatné kŕdliky, čo sa túlali ešte osamelé, alebo sa oneskorili. Vidno i psov, ale iba kde-tu. Sú ustavične okolo oviec, pohltení oblakom, z neho len lecikedy vynoria sa na čistinu.

Bolo okolo šiestej, keď sa črieda zjavila na hrebeni briežku. Miesto je dosť ďaleko od domov, je asi v rovnej čiare nad korralmi, kde sme boli dnes ráno. Do hraničnej čiary chybí málo, hádam niekoľko strelení. Popri nej zohnať čriedu nebolo by najľahšie; tvorí ju hlboký potok, na jeho brehoch sú hôrky. Keď črieda prišla na istú vzdialenosť, zastala v otvorenej pampe pod strážou dakoľkých z nás, ostatní išli na čiaru a povyháňali z jej okolia ovce; tie sa potom už pridali k čriede. Bola to robota najhoršia, ťažká a babravá, ako býva vždy, keď ju treba konať v blízkosti hory.

Slnce sa opieralo kosom o stráň, keď sa na jej hrebeni ukázali predstráže čriedy. Žiara slnca, ťahajúc na červeno, osvietila stráň, sťaby sa chcela vysmievať jej rúchu nie veľmi skvelému, že vystaví naodiv jej suchopár. No stráň sa nedá zahanbiť; má kriaky akejsi byliny, čo sa stelie sťa perina; je práve obsypaná kvietím tuhožltým. Pýši sa na slnci skvelým leskom, ani čo by bolo čisté zlato. Medzi kriakmi sa utúlili kvety; pampa, tá bohatá a zelená, ich ani nemá takých. Sú to veľké, žlté ruže; neľakajú sa suchoty, v nej obliekajú sa slávnostne a skvejú sa najkrajšou farbou.

Črieda sa prelieva na túto stranu stráne; rozlieva sa ani rieka prťami a pomedzi kriaky na všetky strany, vo všetkých smeroch. Sťa keď prúd vystúpi z koryta a začne si na slobode hľadať sám cestu. Ale tu sú už jazdci na brehoch živej rieky, predvídajú, čo by sa stalo. Zahatili prúdu cestu koňmi a psami; nech ide, kadiaľ mu je cesta. Spúšťajú sa dolu strmým brehom chytro, aby sa neoneskorili. Iní idú opatrne, na zlých miestach pridržiavajú kone, už hrnú zem pred sebou pod prednými kopyty. Kráča naširoko, dáva jazdcom pohyb z boka na bok a zametajú dlhým chvostom sypkú, vysušenú zem a stráne.

Biele prúdy sa vyliali na roveň pampy, zlievajú sa ako pleso, ale pleso živé, nad ním vždy oblak. V plese sa strhávajú prúdy: mocné, živé potoky; čo sú na okrajoch, tiež niekde hustnú, tvoria hlboké zálivy. Iste by sa rozliali okamžite, hnali sa prudkou riekou kamsi po pampe, keby nie tí na koňoch, čo sa nedajú rozlievať plesu. Strážni psi obstali ho zo všetkých strán; priskočia odrazu, kde by popúšťali hrádze.

A pleso sa pohybuje pampou, nie voľným tokom, ale vzbúrené a zvlnené. Sú v ňom krútňavy a prúdy. Z neho sa nesie bľačanie, brechot, pokriky.

Všetečný, hlúpy štenec chlapcov, ktorého mu darovali, už dosť odrastený papľuh, ale bez rozvahy, lebo nemal ešte náuky a dobrých naučení, aby pochopil, čo má vlastne robiť, vidí druhých psov behať, čuje ich štekať; on tiež breše a skáče, ako mu príde na um. Šarapatí iba, zavadzia a prekáža v robote. Postaví sa obyčajne, kde ho najmenej treba. Črieda sa začala poberať čosi pokojnejšie ku košiarom. On ju zaskočil, postavil sa práve, kadiaľ by mala ísť. Začal štekať zúrive, sťaby to bola ktovieaká podarená robota.

„Nazad, nazad, prekliaty štenec! Mater ti taká a taká…“ kričia naň zo všetkých strán, spomínajúc mu hneď mater; vyslovil sa veľmi mrzko o nej, hoc je nie tu a ani nesníva o pohone a nevidí, čo jej syn vyvádza.

Vtiahli jej meno do tejto veci a urobili nespravodlivosť a nesprávnosť. Nespravodlivosť, lebo nebola ničomu na vine, a nesprávnosť, lebo jej vyhodili na oči ako potupu, čo v jej kruhoch nepovažujú za potupu. Syna si ona nadobudla podľa obyčají, aké jej kruhy uznávajú a odobrujú. Na skutky tiež má ísť merítko, ktoré prilieha pomerom, nie merítko, čo si vypožičali z druhých svetov.

Štenec si nepripustil k srdcu, čo mala byť jeho materi veľká urážka na cti. Mladosť — pochabosť; jedným uchom dnu, druhým von. Rozhadzuje sa ešte väčšmi, sťaby ho boli pochválili ktovieako. Breše zúrive; raduje sa, ako sa ovce duria pred ním.

„Počkaj, ty pačrev kadejaký! Mater ti taká a taká!“ zvolal chlap, čo bol neďaleko od neho. A už mu dal korbáčom po chrbte. Pľaslo tuho, že sa ozvalo naďaleko; ale nielen pľaslo, ešte i špeje.

Štencovi prešla namyslenosť; hodil sa nazad a zavýja usedave. Slúchol teraz odrazu, čo mu prvej kričali. Vtedy nepovážil, čo chcú; myslel azda, že kričia naň z kratochvíle, ako jeho štekot bol zo všetečnosti. Môže byť rád, že prijal dobrú lekciu a v pravý čas. Ešte ich bude, ešte takých, ak nie horších, kým sa naučí pozdvihnúť hlasu sebavedome a cieľuprimerane pri robote s druhými psi, čo sú pravá ruka majiteľa a ovčiara.

Keď črieda prišla ku košiarom, našla ich otvorené dokorán. Ale ohrady a košiare, hoc i otvorené, predstavujú sa ovciam ako niečo veľmi umelého, neprirodzeného, čo neurobila matka-príroda, ale vynašla lesť a prefíkanosť človeka. Netuší nič dobrého, radšej zastane pred takým dielom, prizerá sa mu zo všetkých strán a hľadí mu vynájsť zmysel a spády. Obzerá si miesto, kam ju dohnali tí na koňoch a tí ich otroci, čo prevesili jazyk ponad zubiská. Prehradenie nemôže byť nič iného ako lesť, pasca a hádam skaza.

Tí na koňoch obstali čriedu zo všetkých strán, tí s preveseným jazykom brešú; niektorí z tých, čo sú na koni, hádžu sa, akoby ich bol zlý duch podsadol. Najlepšie sa uhnúť. Múdrejší ustúpi.

Stisli ich sťa v preši, ledva sa môžu pohnúť. Ohrada je miesto pekné, prázdne a veľmi naporúdzi. Vojsť nič nestojí; na druhej strane sa nájde miesto, kadiaľ sa dá umknúť.

Najprv nazrie jedna. Nikde nič nevidno; všade prázdnota. Veľký priestor zíva, sťaby čakal; v ňom nikoho z našich. Zľakne sa prázdnoty, rada by sa vrátiť. Ale už ju potisli tie, čo sú za ňou. Vojde lepšie, prezerá i zdnuka, ako je; skúma, či kde nečupí niečo. Nevidno nič nebezpečného. Iba že je sama a za ohradou všetko naši. Zasa že uskočí, vráti sa k svojim. Ale vošla druhá a za ňou iná. To je obyčaj a či chyba oviec: čo urobí jedna, urobia všetky. Bola by to veľká cnosť, keby prvá robila vždy dobre. Ale neraz vyjde na chybu alebo na skazu, ak prvá skočí do vody, alebo v noci, keď je požiar, ak skočí do ohňa.

Už či cnosť, či chyba, tí na koňoch vedia využiť i tú obyčaj. Počkajú na tú druhú a tretiu a potom začnú biť korbáčom v kožené sáry; lupkanie, brechot, lárma odzadku. Chlapi sfučia ako mačka alebo leon. Tie odzadku sa zduria, tie tri sa tiež zduria a skočia napred, kde je prázdno. A už sa vstotila prvá vlna do košiara; za vlnou valí sa rieka. Socajú sa, búchajú sa jedna o druhú, len byť čím skôr spolu; nieto sa čoho báť, kde je veľká hŕba.

Črieda sa spamätá z veľkého strachu, až keď je už zatvorená. Zas ju prekabátili tí na koni. Všade mnoho miesta, všade sloboda, iba tu dnu tesno, stisk a zátvor.

V ten večer sme večerali i nocovali na osamelom podniku. Ľudia zo susedných podnikov vtiahli do pajty; majú tam vlny a lanského sena z vegy. Nám sa dostala svetlica. Gazda má posteľ a ja tiež tú, kde miesto slamníka sú ovčie kože. Postlali sme ich, prestreli na ne pokrývku z guanakových koží kožušinou dohora a prehli ju napoly, lebo je dvojnásobnej šírky. Do pokrývky som vliezol, majúc pod sebou a okolo seba mäkké rúno guanaka. Nieto sa v ňom čo báť ani v zime, ale dážď by ju ľahko rozmočil.

Spalo sa nám dobre v mäkkej, teplej posteli.

Na druhý deň do polvečier bolo sa čo obhadzovať v košiaroch, kým sa premlela celá črieda cez tesnú uličku. Keď sme skončili, bol najradšej ten, čo mal dvercia v ruke. Bol rád, že sa môže vystrieť a nemusí vnímavo pozerať na uši oviec.

Vysadli sme na kone; ovce podniku vohnali zas do nižného kampa. Ostanú tam, kým v hornom popravia aspoň z väčšieho hraničné čiary. Onedlho bude kúpačka; ovce ostanú dolu naporúdzi. Ani táto robota nebola daromná, sťa kedy ju bolo urobiť, teraz a či pred kúpačkou.

Veselo bľačiac, prešli trankeru a črieda sa rýchlo rozsypala na kŕdle a tie na kŕdliky a atómy. O chvíľu bolo z nej badať len máločo v rozsiahlosti pampy. Zajtra možno bude i tu vyzerať ticho a mŕtvo, ako bolo pred honom v hornej pampe.

Vrátili sme sa zas ku košiarom a vypustili nevolaných hostí. Takých vraj usadia pod stôl. No tu nebolo stola naporúdzi. My sme ich vypustili z košiara, obstali zo všetkých strán a, ako robievajú v takých pádoch poctivé a slovutné obce s hosťami nepríjemnými, vyviedli ich šupasom z chotára, z podniku totiž až po trankeru, čo je v pohraničnej čiare. Ako sa rútili cez trankeru! Prvá, prechodiac cez ňu, skočila dovysoka a, dopadnúc k zemi, dupla ešte dva razy, podskočiac čosi menej. A, bračekovci, všetky do jednej skákali cez trankeru vysoko a dupli ešte dva razy čosi nižšie. Jarky a škopce hádzali sa sťa delfíny v mori, dupnúc verne po dva razy. I vážnejšie ovce, ba i staré, trochu dýchavičné devly sa posošili, aby len ten skok nevystal a to dupnutie vo dva vrhy. Tak napodobňuje ovca ovcu i vo veciach nie práve potrebných alebo nevyhnutných.

Sotva tí hostia vytiahli nohu z podniku a octli sa na svojom území, už vedeli, čo urobiť. Dali sa vpravo jednoducho popri hraničnej čiare, čo ide nahor až po hrebeň brál, a to behom a veľmi rýchlym, že sa hodia zas do horných kampov, kde je plot rozkývaný, drôty oslabené, kolíky vyknísané. Ľahko je prejsť a vrátiť sa zas, odkiaľ ich práve vysúdili a vyviedli s hanbou i hurtom. Úmysel bol pevný a istý a náhlo im bolo vykonať ho zaraz. Keď sa chlapi trankerou dostali do svojho kampa, ich ovce už boli na polcesty k brehu, čo vedie do horného kampa.

No ani tí na koňoch nie sú dnešní. Dávno šípili, čo hlavný vodca tejto výpravy, baran, kuje pod zakrútenými rohmi, čo idú pekne naokolo a vychodia v konček, vykukujúci von, sťa ten riadik, čo sa jeho zákrutami ťahajú zátky z dobre zatvorených fliaš. Len zahvizdnú, a už trieli z hornej strany ten s vyplazeným jazykom i s dakoľkými kamarátmi, celý mokrý a ucundraný, lebo sa vovalí do každého jarku, čo natrafí na ceste, aby sa trochu ochladil. Vybehli dohora z tamtej strany čiary, prevliekli sa medzi drôtmi ohrady na druhú stranu, hodiac sa zhora na čriedu so štekotom, kým ju nezastavili. Chlapom je už nežiaľ, keď prešli na druhú stranu, obkolesiť čriedu a zas ju viesť dobrými cestami na podnik, čo sa vidí stadiaľto pekne; tam sú prichystané korraly tým, čo boli stratené a zas sa vracajú, hľa, do svojho košiaru. V nich bude prichodiť prenocovať tej noci, teda zas v zátvore, a zajtra ráno poberať sa do druhého odseku, kde sú čiary cele nové, ktoré nie je ľahko preskočiť a chodiť po cudzích pašiach, kde ich nikto nevolal.

Len čo sme šupasníkov vyprevadili, aby sa nevrátili, vypili kávu, čo nám zas predložil majster, a pobesedovali s našimi pustovníkmi o robotách a poriadkoch, opatreniach a podujatiach, keď už slnce sa bolo naklonilo k tomu kútu, kde sa neprestajne čosi varí, sťaby kto podkladal pod kotlík; priviazali sme postele na sedlo i pokrývku zvalkanú do valca a vpratanú do kapsy tiež valcovitej, čo sa dá priviazať na sedlo ťahancami veľmi ľahko a sedí na ňom krížom za jazdcom, — dali sme sa na spiatočnú cestu. Bola cesta veľmi krásna, takto pred večerom. Kone sa usilovali radostne tuhým cvalom, že sa vracajú na kerenciu.

Gazda, Keko, ba i chlapec sú cele popolaví: tvár, šaty, vlasy, vôbec všetko. Ja tiež mám čosi tej farby, ktorá naostatok pristane tu i ľuďom, lebo je farba pampy. Na obrvách, brade nastýbalo sa drobulinké zrnie prachu, čo pampy, čo košiara, sťa sú na tých pavučinách v niektorých kútoch záčinov, kam roky a roky nezaduje. Nemá ich čo pohýbať a potriasať, čo na ne nasadalo. Keď sa zasmejeme, zablyštia sa nám a vyškeria zuby, sťa tie na strašidlách z prázdnej tekvice, keď vloží do nej ohromné zubiská zo švábky alebo z hlúba a zapália sviečku. Oči sa nám blyštia divoko sťa oči černochov.

Prišli sme na miesto, skadiaľ je výhľad na rukáv plesa, čo až sem zabieha a ktorý volajú Lago rico, pleso bohaté. Nevedieť, z čoho to bohatstvo záleží, ak nie z čajok a kajken, ktorých sa v ňom hemží na hajná. Tu sme mohli obdivovať na vode dve krásne stavby, ako kaštiele. Sú vystavené z bieleho čistého mramoru, nielen zruby, ale i krovy. Škoda, nie sú to zámky zakliatej panny, ale vrchy ľadové, čo sa dali na plavbu plesom okolo vrchov Buenos Aires.

Práve v taký čas, keď by sa bol najmenej nazdal, postretalo ma veľké prekvapenie. Pred mojím koňom, ktorý zas letel sťa na dostihoch a bol prvý, vyskočil pštros, ani čo by bol zo zeme vyrástol. Kôň sám sa zduril a hodil sa v stranu. Málo chýbalo, že ma nevysypal zo sedla. Pštros hodný, mnohovážny pán, môžem povedať. Keko sa dal v tú stranu, odkiaľ vyskočil ten pán a zvolal: „Tu je hniezdo!“

Mali sme pred sebou stavbu dosť jednoduchú. Okrúhla jama v zemi, vystlaná suchou trávou; na tráve čosi peria, čo toto vtáčatko pustilo, aby bolo v hniezde mäkko a teplo. A v hniezde vajíčka. Bolo ich pätnásť. Práve ako u nás, ako vieme, keď gazdiná podsype kvočku, najradšej ich podsype pätnásť vajec. Pekná vec, že i pštros drží sa toho čísla, obľúbeného našimi gazdinami. Jedno pri druhom, jedno ako druhé a všetky teplé.

„Či ich odnesieme?“ radí sa Keko. Skočili sme na zem a pristúpili k hniezdu.

„Budú zaviazané,“ odpovedá gazda.

Nasledovalo vyšetrovanie, čo máme pred sebou: či potravný článok a či zárodky nových pokolení. Haleny sme nemali, aby sme cez bočné vrecko a či skôr rázporok vpúšťali pradeno slnečných lúčov a do nich vstrčili vajce, aby prebili cezeň a ukázali, čo je v ňom. No mali sme kepeň nepremokavý a diera sa tiež našla na ňom. Ostatne i bez týchto ťažkopádnych pomôcok mohli sme rozoznať mohutnú tôňu dnuka. Na rázporok halienky taká tôňa bola by azda i priveľká.

„Záväzok, záväzok!“ vykrikoval chlapec zakaždým, keď položili vajce, skadiaľ ho boli vzali.

„Škoda, čo za praženica mohla byť!“ ľutuje ktorýsi.

A bola by to praženica ohromná. Vystačila by pre všetkých dvanásť kmotár a ešte by i tým ostalo, čo ju pražili. Tá, čo je v kúte, ochorela by od prejedenia. Každé to vajíčko je za osem slepačích, a z ôsmich vajec je už dosť obstojná praženica. Raz som videl gauča, ktorý užil odrazu také vajce, rozmútené v pol fľaši old scotch whisky,^[25] urobené ako koktail. Bol primiešal i čosi vody. Po tomto užití dostal žltačku, že vyzeral ako kanárik; prešlo dosť času, kým sa tá farba stratila a počal vyzerať ako druhí ľudia kaukazského plemena. I hovoril, že sa mu pštrosie vajcia cele zhnusili i sotva že už kedy bude z nich koktail robiť.

Sú svetlozelenej farby, skoro farby pampy, bez fľakov, cifier a ornamentov. Povrch nenie na nich úplne hladký; jesto na nich hrbolkov a doliniek, cele ako na pampe. Lesk majú temer perlovitý, veľmi pekný. Sú podoby vajcovitej, a keby sme im mali vykričať osi po dĺžke a šírke, boli by asi trinásť a deväť cm.

Poukladali sme ich, ako boli. Vták sa bol vzdialil, ale nie že by bol zaberal bohvieako chytro. Neraz sa obrátil, vyzerajúc, čo my to majstrujeme pri tom hniezde. Konečne zastal na najbližšom briežku sťa na stráži, ani sa už nepohol stadiaľ. Výšky bol značnej. Bol to vták už cele odrastený a mal svoje rôčky. Má on i nohy čosi privysoké, ale nepomer medzi nimi a telom nenie nikdy ako u bociana alebo flamenga. Bol by tento siahal chlapcovi nevysokému po plecia.

Vysadli sme chytro, aby sme boli čím skôr ďaleko stadiaľto. Takto odkryté vajcia môžu zachladnúť a vyjsť navnivoč. Sotva sme poodišli trochu, vták sa počal vracať zakrádavým, akosi okúňavým krokom spočiatku, potom sa už pobral rezko; iste sa presvedčil, že nemáme vôle sa vrátiť a prekvapiť ho na hniezde.

Treba spomenúť, čo všetko povrávajú o tomto zvláštnom obyvateľovi pampy. Nepekné chýry idú menovite o pani pštrosovej. Dobrý chýr ide ďaleko, zlý ešte ďalej; nedivil by sa, keby sa bolo i tam ďaleko niečo dostalo na verejnosť. Povrávajú v kruhoch pampových, že veru pani pštrosová nie sú v domácnosti, ako by sa mohlo očakávať od opatrnej a rozšafnej gazdinej a menovite pečlivej mamičky. Že vraj nepečujú o domácnosť, že žijú na vospust sveta. Ani hniezda vraj oni nebudujú. Všetky tie starosti že vraj ležia na hlave pána pštrosa. On vraj buduje sám hniezdo, ako najlepšie vie; vystiela ho svojím perím, ba, čo je skoro až smiešne, sám vraj sedí na vajciach, kým sa nevykľujú. Hovoria, keby od nej záviselo, že by sa vraj neštítila urobiť, ako robí vychýrená kukučka, to keď vajce znesie, všantročí ho kde sa trafí, do hniezda straky alebo klebetnej sojky. Ťažko predpokladať, aby sa ktoré vtáča tu na pampe dalo prekabátiť natoľko, že by mohlo prijať a považovať toto vajíčko za svoje, ako sme ho práve videli a ocenili. Ani kajkena, ja myslím, a to znamená, akoby povedal: hlúpa hus. Veď je máločo menšia od nej. Čo sa týka rozumu, zdá sa tiež, je asi ako ona. Ale ani ona nemohla by byť natoľko roztržitá, aby nezbadala fígeľ a prijala taký pôdsypok za svoj.

Ja rozprávam príhody a príbehy z pampy a zdeľujem i tieto chýry, čo si na pampe pošepkávajú. Ani pampa sa neobišla bez vraj a reku, povrávania a pošepkávania. Ak by mal povedať, čo o veci myslím, bol by v rozpakoch a nevedel by, čo povedať. Musím vyzdvihnúť, že koľkokoľvek som ráz zohnal tohto vtáčka z hniezda, bol na ňom vždy jeden, v blízkosti nikde sa neukázal druhý. Druhý akiste ponevieral sa kdesi po pampe, kým ten jeden obetave sedel na hniezde. Z takej náhodilosti zatvárať, že by sa ten druhý už vonkoncom o nič nestaral, že by bol zbehol domácnosť a dal sa na roztopaš, bolo by vari neoprávnené a neopatrné. Načo by sa mali vädiť na hniezde dvaja, keď tú robotu i jeden môže vykonať cele poriadne? A prečo by ten, na kom je rad nesedieť, mal hlivieť a trčať v blízkosti a nešiel sa prejsť trochu po pampe? Prečo zvalili zlý chýr na pani pštrosovú, keď i pán pštros môže byť ten, čo chodí poza školu? Príčina všetkého je, že pán a pani sa podobajú veľmi. Kto je nie veľmi rozhľadný a skúsený, nerozozná ľahko, či je pán a či pani, keď sú nie spolu. Nie je to ako káčer a kačka, alebo husár a hus. Keď sa ukážu spolu vo verejnosti, ľahko je vynájsť, ktorý je on a ktorá je ona. Ona je predsa len menšia a nepatrnejšia, hoc na zovňajšku nevidno znaku, ktorým sa môžu rozoznať a dať poznať, keď sa ukážu jednotlive. Môže byť, že mnohý vyženie z hniezda ju a pomýli sa mu oko v oceňovaní rozmerov, tak že sa rozhlási ľahko, že na hniezde sedel on a nie ona.

Musím i ja zdeliť, čo som videl. Videl som veľa ráz celú mnohovážnu rodinu pštrosovcov na prechádzke. Už či mladí boli v plienkach, alebo odrastení, vždy boli s rodinkou pán pštros i pani pštrosová. Vidno, že je on otec dobrý a vzorný. Vodieva rodinku na výlety, ako ktorýkoľvek poriadny mešťan, keď ide v nedeľu popoludní na výlet. Bedlí si na domácnosť i nechodí po zakázaných chodníkoch, azda po druhých domoch. Keby nebol sporiadaný a mal napríklad viacej domácností a možno i rodín, ako ich má napríklad kohút, nemohol by sa venovať jednej a zanedbať ostatné. Urobil by, ako robí kohút, že by sa staral o jednu málo a o druhú ešte menej.

Táto domácnosť vzorná a dobre zariadená bude iste spočívať na starosti pána a panej. Ťažko si predstaviť, aby matka, ktorá neodstúpi od detí, ale ide s nimi všade, mohla sa držať nedbale a ľahkomyseľne prvej, než sa vykľovali z vajec.

Ostatne pani pštrosová nech sa stará sama ako vie, aby prestalo už raz toto povrávanie, už či odôvodnené alebo nepravdivé. My sme zdelili, ako sa veci majú. Do záležitostí čisto domácich ťažko príde sa starať.

Vajcia pštrosie, kým sú nie záväzky, obyčajne vyfúkajú, hľadiac škrupiny udržať v celosti. Také vyfúkané vajcia vídať často ako okrasu po salónoch niektorých domácností. Nastýbajú jedno k druhému a také pátričky vyvesia okolo zrkadiel alebo obrazov. Farbených som ich nikde nevidel, ale i takto sú pekné so svojím perlovitým leskom.

V Benátkach maliari maľujú pekné motívy na vnútornú plochu mušlí. Najviac výjavy morské: plachtovú loď na vlnách, morskú čajku nad vlnami pekne sčerenými a podobné. Také obrázky sa predávajú za pekný groš cudzincom, menovite novomanželským párom, ktorými sa vždy hemží námestie sv. Marka a Veľký kanál a menovite Slavianske nábrežie, ktoré Benátčania preložili na Otrocké. Predávajú ich v tých malých skliepkoch, čo sú pod prokuratívmi, čo žijú výlučne z cudzincov a nemajú sa s nimi veľmi zle.

I na týchto vajciach som už videl obrázky namaľované domácimi umelci, nakoľko im zbehlosť vystačí. Nie sú ani oni všetci hneď Hynais alebo Brožík.^[26] Boli to motívy kvietia, čo sa pestuje v kvietnikoch a nerastie na pampe. Keby tu bolo maliarov, ako ich je v Benátkach, namaľovali by bezpochyby na tieto vajcia výjavy z pampy a možno nepochodili by zle.