ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stalo sa toho času, že sme išli na návštevu do susedov. Ktorého roku bolo, nemôžem povedať; zápisky zabudli uvádzať roky, ale viem, že bolo v lete, akosi hneď po Troch kráľoch.

Cesta ma veľmi tešila; do tých čias som ešte nebol na tých stranách. Išli so mnou gazda a chlapec; cesta bola príjemná v spoločnosti.

Vybrali sme sa zavčas rána z osamelého podniku; stadiaľ bolo príhodnejšie. Podnik, ktorý sme začali menovať osamelý, nemali by sme už volať osamelým. Neraz bývalo v ňom ruchu dosť, panoval v ňom veselý spoločenský život. Čas letí, donáša vývin a premeny; medzi nimi doniesol dôležité premeny i na osamelý podnik.

Kúpeľ je pri dome s dobrými, pohodlnými korralmi. Dom nadstavili a pristavili. Robotníci majú svoj vlastný dom; v pajte tlčie motor, keď strihajú. Okolo domu je záhradôčka, v nej všakové kvietie a najviac nechtíka. Nenocujeme na kožiach, v kasni, zhlobenej len tak z dosák, čo stojí na štyroch samostatných kolíkoch. Nemali sme výhľadu, aby sme zažili ešte raz, ako vylučujú cudzie kobyly, divadlo, ktoré sme boli zažili z príchodu. Korral konský preložený je na druhé miesto, oveľa príhodnejšie a v jednom štýle. Sú v ňom len kolíky a priečne laty. Vpády cudzích kobýl prestali, vpády cudzích oviec tiež sa nestávajú v toľkých húfoch. Drôtené ohrady dávno napravili, kamp podelili vnútornými ohradami na nové odseky. Osamelý podnik je inakší, ale letný byt bývalých majiteľov ešte stojí. Strapy na ňom lengajú, čo kedysi tvorili krov, prestretý na drúkoch, čo sa opierajú jeden o druhý vrcholcami do pyramídy.

Ide sa dobre pampou, popri mnohých lagúnach. Táto pampa v lete je napospol prázdna. Ovce vyháňajú na letnú prácu dohora. Nieto sa čo diviť, že je trávnatá, miestami bujná, odpočívajúc toľké mesiace.

Ako sú kampy dobré, tak sú nie rozsiahle. Rozdelili ich na oddiely dobre ohradené. Ohrady s bránkami a trankerami, ktoré prichodí otvárať a zatvárať, sú nepohodlné v ceste. Podchvíľou sme schodili a vysadali na koňa pri dverciach alebo bránach.

Ideme úpätím brala, ktoré nám padá naľavo; to isté bralo, čo ide od Bajady, sem a ďalej ešte. Premenilo čosi smer od Centinely k západu a niečo k juhu. Vytvorilo obratom od Centinely kút, v ktorom je osamelý podnik a všetky, čo idú za ním a ktoré nám dnes padnú do cesty. Napravo máme pampu, ale nie širokú. Trochu nižšie, ako sa spúšťa k rukávu plesa, čo sme ho volali Lago rico, pretvoruje sa vo veľkú tučnú vegu. Ona je už veru bohatá. Na nej sa pasie lichva tučná a krásna, a ešte zbýva trávy na kosenie, i ovciam na zimu. Obzor z pravej strany otvára nám reťaz Buenos Aires. Jej úpätím sme boli kedysi navštíviť ľadovú rieku, v kúte, čo je za vodou napravo.

Prešli sme potôčik Chorillo malo a onedlho Rio rico.^[51] Chorillo (čítaj čorilio) i rio sú skoro tej istej veľkosti. Kto by vedel povedať, prečo znevažujú jedného, keď ho volajú potôčikom alebo jarkom, vyvyšujú druhého, že je vraj rieka. Na jarok je zle; málo znamená zlý, mrcha a mrcha je ozaj. Brehy sú mu podomleté z väčšej čiastky, je v ňom mnoho potuteľných miest, ktorým vždy lepšie vyhýbať, než sa vtrepať do nich. Na vege tiež vyvádza fígle a výkrutky. Ale zas nehodno dávať vinu jemu, lebo na vine je pôda, lebo je veľmi mäkká a tučná, bez kamenia. Zato je v ňom hojnosť rýb, čo ich volajú truča, ryby chutné, ale tiež tučné sťa vega, čo ich odchovala.

Rio rico volajú bohatým, lebo hádam niekomu sa snívalo, že má v ňom byť zlata. Zlatého piesku v ňom nieto, ale ani väčších kúskov v ňom nikto nenašiel. Kremeň i kvarc vídať v okolí, nájdu sa i pekné veľké hlate, ale zlata v nich nasypaného niet. Ináč zlata je dosť, hoc nie v riekach a v piesku, ale v samej pampe. Odchováva statok, ktorý je vždy čosi hoden, a ľahko zaň dostať zlata kedykoľvek. Je iste viac hoden od zlata, lebo je podmienkou blahobytu a priateľ tichého, pokojného šťastia. Zlato je pokušenie, moc, ale nesie v sebe zárodok nešťastia a zhuby.

Oba potoky majú okolo brehov ešte čosi hôrky; najmä rico je zas trošku klecenec; ovocia nedodáva, ale berú z neho okur a ohrev podniky okolité, tak i vzdialenejšie. Je dŕv na všetky strany, len ich zbierať a nakladať na karrety.

Prešli sme popri podnikoch, čo sú na brehu potokov. Podniky nie veľké, ale majetné, lebo kampy, čo k nim prislúchajú, sú veľmi dobré a spoľahlivé. Podnik, čo ide za nimi, je tiež majetný, hotová Lučivná. Od neho sa otvára výhľad na kút Cordillery, kde je ľadová rieka. Z málokadiaľ vidieť ju a vrchy okolo nej tak pekne, ako stadiaľto. Nie div, že pohľad na krásu, čo mal každý deň pred očima, zvábil majiteľa vybrať sa k nej a skúsiť, či by nevyšiel azda na rieku a na jej sedlo pozrieť, čo to porába a čo porábajú u susedov za sedlom.

Priblížili sme sa zase bralu a už sme sa ho nespustili odtiaľto počnúc, nie je nám veru na škodu v dnešnej horúčave; úpätie brala sa vyobliekalo do zeleného hábu. Má hodný pás hory, do ktorej urobili priesek. Priesekom jazdíme pohodlne, chodia ním i karrety, ale nie tak pohodlne, ako my. Rubači urobili výhon, ale len čo z väčšieho; pne nechali na pokoji, nech si karrety poradia s nimi ako vedia; nech sa o ne potkýnajú, alebo nech sa im vyhýbajú. Nám nezavadzajú pne, ide sa nám horou sťa nejakým parkom.

Hoc je hora nie veľmi bujná, tráva je tu už nie tráva pampy. Poznať, že popŕcha častejšie; tráva je mäkká a kvetnatá. Žltá, veľká ruža sa zasa pýši, pri nej iné žltkasté kvietie.

Zatáral sa akosi i podivný hosť, bodliak, veľmi pekný a bujný; práve je v najlepšom kvete. Kvet má ohromný; sťa gomba na mentieke nejakého cigánskeho vajdu; steblo šťavnaté a hrubé, sťa steblo špargle. Ťažko povedať, odkiaľ ho sem zavialo, kvet, ktorý si my nevážime, ktorý v Škótsku držia za kvet národný. V Patagónii prvý raz, čo som naň natrafil, nikde v poliach ho nevidno. Nebodaj vietor doniesol mu semä, možno zo záhrady niektorého Škóta. Semä našlo zem znamenitú; rozrastá a veľadí sa v nej až radosť, ba až priutešene. Tunajších neteší veľmi tento hosť: má vraj ôstie, čo sa lepí ovciam na kožuch; v skladoch vlny veľmi šomrú, keď nájdu v nej dôvažok, ktorý je ťažko z nej vyplieť. Je vraj neskromný a rozpínavý; kde sa ukáže, začne kántriť trávu. Statok sa ho vraj veľmi netýka, snáď pre ôstie. Somárov tu nieto, čo ho bečeľujú. A mnoho podobných výčitiek.

Vyšli sme na rúbaniská, akési očistené miesta. Tu by výhľad mohol byť veľmi široký, keby pampa nemala zásadu výhľady zatušovať a hatiť, sťaby sa bola zriekla proti nim.

Lago rico bolo by sa ukázalo krásne, na týchto stranách je najširšie. Malo sa nám ukázať, ako ide kanálom k ľadovej rieke. Zo všetkého toho nevidíme nič. Prišlo pampe na um vsotiť do plesa záclonu, nie síce ako Avellaneda, ale dostatočnú, aby mohla zapratať výhľady. Ale treba uznať, že záclona nie je kadejaká: je zelená, hrá temer do tmava od bujnosti, obliekla sa horou, že nemôže byť krajšia a bujnejšia.

Prišli sme do kraja trochu lesnatého, nie sme na čistej pampe. Okolo nás hora alebo rúbanisko. Rúbať nikto nerúbal, hora vyhorela; pne a holé stromy zbútľaveli, povyvaľovali sa. Ležia na zemi sťa mŕtvi hrdinovia, čo po bitke ostanú v poli, čakajúc, kým ich zoberú a pochovajú. Pohreb príde na každého svojím časom; pohreb po novej móde, a či veľmi, veľmi starodávnej, že ich spália. Naši predkovia tiež preukazovali poslednú počestnosť zosnulým, že ich spálili, ich popol zobrali, držali ho v pekných popolniciach. Mŕtva hora tiež bude pomaly spálená; jej popol neodložia na pamiatku, ale ho rozsypú po pampe, aby sa zúrodnila od neho. Bralo, čo je naľavo, ostáva holé. V tom je cele dôsledné: nekazilo sa príkladom a neoblieklo sa horou. Hory na ňom nevidno ani na jednom mieste, počnúc od Bajady, iba ak by v niektorých hlbších záhyboch, kde jej nevidno, ako napríklad v hlbokej doline, kde ide Chorillo malo, alebo Rio rico. Že je holé, bije väčšmi do očí, kde vidno naokolo samú horu.

Keď sme prišli k domom, ktoré tvoria ako Šútovo Turca, lebo sú najvzdialenejší podnik v kraji, našli sme ich temer prázdne.

Vošli sme do kaštieľa; hlavná izba bola prázdna, ako vymretá.

„Ho, ľudia, kdeže ste?“ zvolal gazda, sťaby niekde v hore.

Tuším i zaplieskal, ako robievajú, čo prídu do domu a chcú dať znať domácim, že prišli. Nie všade majú zvonec.

Z bočných dverí vyšiel človek v rokoch, ale nie starý, s vyhrnutými rukávy. Mal mokré ruky.

„Čistil som riad, bolo treba vyšuchať rajnice, čo na ne popriškiera, popolom. V šuchote nepočuť, čo sa v dome robí,“ vyhovára sa majster.

„Čo, vy šucháte rajnice?“ zadivil sa gazda. „Azda nebudú v práci dneska? Nevaríte?“

„Dnes veru nie,“ oznamuje nám.

„Pekná potecha!“ zvolal gazda. „A my že sa obživíme u vás. Akosi sa nám zle ide vodiť!“

„Veď už len bude niečo,“ tíši ho majster. „Niečo už len nájdeme.“

„Hja, my sme hostia,“ poučuje ho on. „Niečo nám je nie dosť. Na hostinu sme my prišli. A kde sú vaši?“

„Išli dnuka včera, nevrátia sa možno do konca týždňa.“

„A čo robia tam?“

„A kto ich tam vie!“ zvolal majster. „Viete, že ja už len okolo kuchyne a okolo záhrady. Robia výhony, rúbu; hádam zháňajú lichvu. Roboty sa nájde.“

„Dobre sa nám povodilo,“ žaloval sa gazda. „Zuby klepli naprázdno.“

„Prídeme druhý raz,“ poznamenal som ja.

„A čo by sa vám páčilo?“ pýta sa majster. „Takto vás už len nepustíme!“

„Kávy, ale dobrej a dobré cigarky!“

„Nuž 43 veľmi vďačne,“ ponúkol majster. „Tie sú najlepšie. Mlieka sa bude páčiť?“

„Vtáčieho?“ žartuje gazda.

„Máme kravského, dobrého,“ odpovedá hrdo.

Zmizol v kuchyni a o chvíľu nás častoval dobrou kávou. Predložil nám hrniec, v ňom mlieka s hrubou kožou, ani podošva.

„Ale mohli by ste ísť,“ radil nám, keď sme si ujedali. „Možno, že sa vrátili.“

„Už uvidíme,“ odpovedá gazda.

„Alebo i tu ostať a poprechádzať sa.“

„Nie, rajnice vy si držte čisto, keď ste ich vyšuchali.“

Veľmi radostne nás prijal Duky, pes ovčiarsky. Nie je vo dvore medzi vrstovníkmi, ale sa radšej poneviera po dome a najmä kuchyni, obšmietajúc sa okolo majstra. Tiež pes pokazený, poblúdil a vyšiel z koľaje. Stojí o pletky a domáce zaneprázdnenie, nie o bežné roboty, čo sú na podniku. Chybí pravá ovčiarska vôľa, ani pud nie mu je hoden veľa, lebo priľnul ku mne odrazu, hoc na mne nenašiel mnoho ovčieho zápachu.

„Keď sme raz tu, pôjdeme i my,“ rozhodol gazda.

„Veru bolo by sa škoda vracať,“ súhlasil som i ja.

A skutočne podnik sám je, ako vidíme, na samej hraničnej čiare. Byť na ňom neznamená vidieť, čo sa odplatí poprezerať. Čo sme videli i dosiaľ, nalakomilo nás ešte väčšmi a vábilo ísť ďalej a zazrieť i to, čo príde po úvode. Vysadli sme na kone a zobrali sa na cestu.

Bolo by prislúchalo ísť úpätím brala alebo hádam i grúňom, ak sme sa mali držať smeru, kam išli domáci. Ale gazda mal bezpochyby iné úmysly, vybral druhú cestu. Dali sme sa rovno dohora, hore bralom, hneď od samých domov.

Bralo bude čosi vyššie než inde, i dosť príkre. Ale chodník ide dohora, iste chodí po ňom nielen statok, ale i ľudia. Koňom nepadlo dobre štverať sa hore grúňmi, ale sa neodhrýzali, privyknuté sú na takéto chodníky. Berú sa chytro, sťaby sa im žiadalo dostať sa čím najskôr dohora. Pysk zabádajú skoro do samej zeme a odfukujú zhlboka.

Vyplatilo sa unúvať dohora. Keď sme sa obzreli, ani čo by nám prestrel mapu kraja. Domy podniku sú sťa domky z karát. Psi, ktorých sa hemží hodne, sťaby potkany. Pod domami je pás hory a hneď pod ňou pleso; pravda, iba kanál a či zátoka.

I tu sa vsotil do plesa hodný polostrov. Stonkou, nie veľmi širokou, viaže sa na pampu, temer pri samej ceste, ktorou sme sa priberali dnes ráno. Pri stonke sa zodvihol, hoc i nie dovysoka, ale predsa sa osvedčil: „Nebudem pampa, radšej spravím vrch.“ Vrch neurobil, ako je napríklad Avellaneda, ale sa zmohol na kopec plytký, ale rozčapený naširoko a akosi šutý. Nášmu bralu nesiaha ani do členkov. Ponad jeho šticu vidíme veľmi dobre, čo chcel prvej schovať: i kanál s neveľkými balvany ľudu, ale žiaľ, nie v celom priebehu, iba kúsok, čo vchodí do Lago rico. Ostatok, čo sa primkne k ľadovej rieke, zacláňajú vrchy, ktoré stadiaľto tiahnu k nej, rovnobežne s cerrom Buenos Aires.

Vidíme ešte veci, čo sme nevideli, o ktorých sa nám nesnívalo. Mysleli sme, že Lago rico má iba kanál, čo idú na ňom ľadové vrchy. Vidíme odtiaľto, že má i druhý. Ide kamsi k nám popod Cordilleru, čo ide k ľadovej rieke. Lepšie bude povedať nakrátko, že sa tiahne k juhu a predošlý na sever. Kde sa končí, nevieme; ten, čo ide k severu, vieme, že ide k ľadovej rieke; o tomto, čo ide na juh, nemôžeme povedať, kde a čo ide. Schoval sa nám za uhlom vrchu, čo sme na ňom. Zato môžeme sa presvedčiť, ako ide popred nos polostrova. Nech nie, polostrov by sa bol buchol o Cordilleru, čo ide práve priekom, k ľadovej rieke. Kanál, keď prechodil popred nos predhoria, obrátil sa trochu okolo neho, vlial dosť hodný rukáv, dlhý i dosť široký, ide okolo neho až pod domy.

„Pekná peninsula,“^[52] pochvaľuje gazda. „Je v nej moc i leňa dura.“

A skutočne v bujnej hore poznať žltkavé záplaty, kde sa leňa dura rozrástla. Okolo hory ligoce sa rukáv plesa, čo je medzi domami a polostrovom. Zahryzol dosť tuho i do samej stonky, na ktorej visí lesnatý polostrov. Hoc nemá veľmi čím cicať posilu od matere pampy, z ktorej vyrastá, je predsa mohutný. Je tak akosi, ako dobre urastená cisárska hruška, plná šťavy, ktorú ledva drží na konári jej tenký chvostík. Hruška, pravda, nebola by tmavá, ale pekne žltá.

Hodili sme ešte všeobecný pohľad nazad, ale nebolo kedy, prichodí sa poberať.

Na sedle sme našli horu, je dosť hustá ešte. Ani sme netušili o nej, kým sme sa nevyštverali. Cesta cez ňu je veľmi nevďačná, nie pre húštiny, ale pre močariny. Šťastie, že netrvá dlho; akosi odrazu zredla, o krátky čas prestala.

Plesa už nevidíme, ani ničoho, čo je v ňom a okolo neho; všetko ostalo za vrchom. Sme v grúni, ktorého úpätím ide dlhá dolina. Ide i ona tým istým smerom ako naše bralo. Naľavo vystupuje dohora, hoci nie prudko, ale stále. Napravo sa spúšťa, ale tiež pomaličky. Keď sa prizrieme lepšie, kam sa spúšťa, nahliadneme, že nám bolo ísť či úpätím brala, alebo sa spustiť touto dolinou. Rozdiel je iba ten, že sme tu v dlhej úžľabine a tam by sme boli na úpätí brál, alebo práve v ich grúňoch.

Dolinou tečie potok, idúc podistým i on, kde i ona. Chce ju sprevádzať sťa nerozlučný spoločník. Nie iste pre akúsi priveľkú prítulnosť, ale jednoducho preto, že sa nemôže zaobísť bez nej. Ba sotva by ho i bolo na svete, keby nie ona; prilieva mu žriedla a jarky zo svojich grúňov a úbočí. Zovie sa dolina Caňadón rosado, ružová úžľabina; prečo ružová, nie je ľahko povedať. Ruží nikde nevidno; farbou je farby ako ktorákoľvek pampa.

V grúni, kde sa nachodíme, slniečko pripeká poriadne, horúčava je veľká. Nik by ju neočakával v južných končinách Patagónie, pod štítmi Cordillery. Chvíľku sme zosadli, nech si kone vydýchnu po ťažkom vystupovaní dohora. Hodili sme sa do trávy, ktorá je vysoká, ale nie je bodľavá, ako tráva pampy. Očiam neverím, ani som sa nenazdal takému pádu: vidím medzi trávou hodnú kolóniu jahôd, ozajstných, lesných jahôd. Sami rastú, veru sotva ich tu sadila ruka ľudská. Sú voňavé, sladké, červené, sťa naše niekde na rúbaniskách. Zbieram ich opatrne, aby ich nepopripúčal. Koľko rokov, čo som ich nevidel a tobôž zbierať! Zaradoval som sa uveličený nad týmto milým privítaním v ružovom údolí. Akosi mi je, akoby ozaj bolo ružové.

Po tomto divnom stretnutí spustili sme sa dolu grúňom. Cesta nie je veľmi pohodlná. Nie sme v rúbanisku, ale predsa v hore, a veľkej, ktorá vyšla na skazu. Kláty a brvná ležia povyvaľované, krížom-krážom, s koreňmi a konármi, okyptené pne čnejú do neba; stromy vyvrátené sprehádzané sú bez poriadku, niekde i na hŕbe. Sme v hore mŕtvej, umrlcov ešte nepochovali. Budú hniť a bútľavieť, kým sa neobrátia v prach a popol, ktorý pohnojí zem i beztoho bohatú a tučnú: dodá jej sily, aby hnala hustý, mäkký koberec, keď prišla o nádherný, bohatý plášť.

Ťažká chôdza labyrintom medzi vývratmi. Kone prekračujú, preskakujú, obchodia prekážky a barikády; trápia sa všakovak, ako sa vymotať spomedzi nich.

Prešli sme na druhú stranu cez potok. Dostať sa mu na koryto je ozajstné umenie. Brehy sú vysoké, sťaby stráne, na mnohých miestach potuteľne podomleté. Je to nie koryto, ale dolina, úzka a hlboká, v doline širšej a plytkej.

Na každom kroku natriafame idylu. Kŕdliky rožného statku kravy s teľatami ešte spod cecka. Mater si žije po vôli; nikto jej nepredpisuje, kedy odučiť svoje teliatko; ju neokrádajú o mlieko. Každému kŕdliku hlava a ochranca je byco, on sa ani nehne od rodinky. Ako ju nechať nemilobohu bez ochrany, keď obchádza, ktorý obchádza, nie síce revúc, ale potmehúdsky, hľadá tiež, koho by rozdriapal: leon, o ktorom sa môže povedať, že mu chutí lichva, ale mu nechutia rohy bycove.

Bujak bedlí okolo rodinky. Číhajú i iní nepriatelia, nielen leon; čo by sa vovalili do rodiny podsadnúť gazdu a vysotiť ho predo dvere. Stáva sa kadečo na pampe. Ak by sa ktorý ukázal, boli by pasy; klanie, ale do živého, neskončilo by sa, kým jeden z nich nepodľahne. Ustúpiť by musel ten, čo ťahá za kratšie. Ústup by bol nie preto, že rozumný ustúpi, ale pre druhú príčinu, ktorá hlása, že ustúpi slabý mocnému a pri tom nech má jazyk za zubami. A kravy? Hľadia na boj bez rozčúlenia a nestranne: nech sa rozhodne bitka, ako sa rozhodnúť má; ony sa pokoria jej výsledku bez reptania. Ich úloha nie je rozsudzovať v sporoch, ale dodávať podniku prírastok zdravý a silný.

Zišli sme dolinou na miesto, kde je neveľké návršie, akoby polianka. Na nej je domček, alebo koliba; stavba zo skladov, vsadených jedným koncom do zeme. Krov je zo zinkových plôch. Okolo domca je dlhá žŕdka na priväzovanie koní. Dĺžka žŕdky ukazuje, že ich prichádza neraz mnoho. Za domom je čosi rovne, na nej sú rozsiahle korraly. Ich rozmery a spôsob zariadenia svedčia, že sú to korraly pre rožný statok.

Ale o tých veciach hovoriť nemáme už kedy.

Urobili sme veľký kus cesty. Jazda na podnik, najmä jazda z podniku a ružovou dolinou, neprestajne preskakovať stromy a kláty vysepkalo nás dokonale. Boli sme veru trochu hladní. Na polianke pred domom boli dva stĺpy, na nich priekom trámik z bučka. Zďaleka sme rozoznali, že sú to šibenice. V trámiku je niekoľko hákov mocných, veľmi súcich na vešanie. Na šibenici našli sme obesenca. Ale také strašné to tiež nebolo; obesili junca dvojročiaka dolu hlavou, ktorej už vlastne ani na ňom nebolo. Zabiť ho nezabili dávno, v horúčave by nevydržal; na mäso praží slnce, sťaby mu ho boli podstavili naschvál. Že čo robia muchy? Muchy tu nepoľujú, lebo je kraj, kde ich nieto. Junca už načali, chybí mu hlava, ako sme už zbadali, chybia prsia a predná strana brucha, čiastky, ktoré znalci považujú za najlepšie pod polievku. Kto mal okolo neho do činenia, bol polievkár, mal rád šťavnaté varené mäso, ktoré je v tých čiastkach ozaj chutné, lebo je prerastené.

„Čože to tu nechali?“ zvolal gazda, obzerajúc si šibenicu. „Hola, gazdovia a principáli, kdeže ste?“

Vyšiel z domca človek územčistý, ohorený od slnca. Široké nohavice mu urobili veľkú výduť nad členkami, kde majú golierik. Čo im zvyšovalo na dĺžke, všetko sa nabralo do nej.

„Čo rozkážete?“ ponúka sa nám.

„Rozkazovať ako rozkazovať,“ odpovedá mu. „Kde sú ľudia?“

„Marcos niekde bude, išiel okolo statku hádam. Ja sám som v dome.“

„Capataz iste podniku?“

„Nie veru, capataz, čo ohrádzame.“

„A kde robíte ohrady?“

„Od vody až do hrebeňa,“ odpovedá. „Tri kilometre sme urobili a ešte chýba čosi,“ udáva skromne prvák ohrádzačov.

„To vám verím, že chybí! Potrvá vám robota do Vianoc, alebo do takto roka,“ zasmial sa gazda. I prvák sa usmial, pomknúc klobúk, spod ktorého sa tisne celá hora veľmi hustých čiernych vlasov. „Peniaze budete redikať na kargeroch^[53] a či na karretách?“

„Dajú nám ček,“ zasmial sa. Zaligotali sa mu zdravé, široké zuby v tvári skoro čiernej. Hádže na ňu mocný tieň tmavé husté strnisko na brade a na lícach.

„A čo ho tu tak nechajú?“ vytýka gazda, ukazujúc na junca.

„Stroví sa,“ odpovedá prvák.

„Kdeže sa stroví, keď vraj išli dnuka?“

„Hej, išli,“ prisviedča prvák. „Ale my sme tu, čo robíme.“

„Veď už. Vyjednali ste si mäso, strovu tiež?“

„Iba mäso, strovu kupujeme. Prišiel som i teraz po rezance a rizkašu; vezmem i mäsa čosi.“

„Hm, vy jete i strovu? Moji iba mäso; strovu neradi,“ prvák sa usmial.

„Ochorejú, zaškodí im,“ dodal už vážne. „My si i strovu vezmeme. Chutí lepšie.“

„Veru hádam. Môže i chutiť: mladá hovädzinka, nie blázon. U nás len baranina.“

„I nám by sa zišlo premeniť. Hovädzina jednostaj. Zunuje sa.“

„No, nebojte sa,“ teší ho gazda. „My vám pomôžeme trochu. Najlepšie kusy ste zobrali, podistým pod polievku.“

„To sa najprv stroví a hlava,“ rozpráva prvák.

„Nuž vám ľahko variť; my nemáme kedy, ani nemáme mrkvy, petržlenu a cibule,“ žartuje gazda. „My si už len urobíme pečienku. Spraví sa chytrejšie. A vy budete držať s nami.“

„Ja sa neodhŕňam,“ pristal prvák.

Vyrezali sme z junca dve ako ryby, čo idú pri chrbtovej kosti. Volajú ich sviečkovice. Majú podobu ryby, čo sa volá palamida; podobajú sa jej ešte väčšmi, že tiež nieto v nej osti, ako bývajú v obyčajných rybách. Keď ju upečú na žeravom uhlí ako svedčí, nie je tiež najhoršia.

Prvák znášal drva a prišiel i Marko. Človek skúsený; rozložil oheň a naložil suchých triesok. Dŕv je tu všade nadostač. O krátky čas začala sa robiť pahreba; on ju zhŕňal do hŕbky ako pečlivý gazda. V domci vykutal ražne, na ktoré išlo mäso. Pod jeho rukou, ktorá obracala, počalo sa mäso potiť. Keď doň vrezali kešene, aby vtisli do nich trochu soli, korenia a po kúsku cesnaku, počalo na povrchu i ružovieť a blednúť. Vrezali i podlhovasté čiary, že var prejde ľahšie do hĺbky. Povrchu nakropili rôsolu s korením a primiešali i akéhosi voňavého kriaka. Marko našiel v kuchyni slaniny, doniesol rezník; keď sa pečienka dopekala, zapálil slaninu a kvapkal z nej po pečienke.

Niekto by myslel, že k dobrým obedom sa vyhľadáva mnoho, ako: dobrá a jemná príprava, prepych v riade a nastolení, hojnosť jedál a veľká skvelá spoločnosť. Tie veci nie sú na závade dobrému jedeniu. Ale mne sa videlo, že ani obed pred týmto domcom nebol najhorší. Na lúke, hneď pri nás, bolo púpavy, práve v najväčšej sláve, bolo jej na koše. Púpavu, vlastne jej vňať i s koreňom, považujú v Punta Arene za najlepší šalát. Púpava ako šalát je skutočne dobrá a chutná, najmä z jari, prv než dá všetko, čo má v sebe do kvitnutia, kým je šťava a sila v listí a koreňoch. Trochu je horkastá; keď ju uvaria, je tiež veľmi chutná zelenina. Na šalát je dobrá, najviac vtedy, keď je pri nej dobrá pečienka. Naťahali sme púpavy a i s octom a olejom urobili sme veľmi dobrý šalát.

Pečienka z junca bola nám skoro ako paškrta; odkedy sme odišli z mesta, nejedli sme hovädziny. V kampe po podnikoch jedáva sa baranina, hovädzina je prepychový článok.

„Veru vám nezabudneme,“ riekol gazda prvákovi, „že ste nám zabili junca a nechali sviečkovice. Musíme sa vám odslúžiť.“

Vytiahol z malety, čo niesol zas na sedle, miešok s vínom. Razil ešte trochu dechtom, ale menej než v iné časy. Víno bolo červené, povestné víno z Mendozy, a bolo ozaj dobré.

„Či budeme riediť?“ pýta sa prvák.

„Ako sa komu páči,“ odpovedá gazda. „Naša pieseň hovorí: Pi, kume, pi, ale sa neopi.“

„Veru víno oklame,“ vraví prvák. „Kto je s ním vo veľkom kamarátstve, šmarí ho o zem.“

„Koho šmarí, leží,“ uvažuje gazda. „Hlava je nanič a posmech k tomu.“

„Ako Noachovi,“^[54] doložil prvák a púšťal víno z mieška v tenkom prúdiku na španielsky spôsob z hrdielka rovno do úst, iba mu boky stisol trochu medzi dlaňami. Bolo pekné, ako prúdik trafil do úst.

„Ja by sa zadrhol,“ riekol gazda, „išlo by mi rovno do gágora a bolo by mi primoc odrazu.“

„Každej veci spôsob,“ poučuje nás prvák, „keď cielite, aby išlo na podnebie, nebude vám nič, lebo odtiaľ už ide rovno, kde má ísť.“

Nuž obed bol veľmi dobrý, zriedka príde v kampe taká pečienka z hovädziny na stôl. Ale i dvorana bola skvelá, kde sme stolovali.

Boli sme obkľúčení vrchmi zo všetkých strán, sťaby niekde na Rusave. Pečienka bola ozaj zbojnícka, zhotovili a jedli sme ju v horskom kraji.

Bralo, ktorým sme sa štverali, nebolo nepatrné; čo sme našli na druhej strane kaňadúna, neboli bralá, ale ozajstné vrchy, opravdivá reťaz Cordillery, na temeni sú holé, nejeden s bielou čapicou. Idú rovnobežne s bralom, tvoria súvislú reťaz s hrebeňom kostrbatým o zuboch veľmi nerovných. Z nich nejeden vyčnieva kužeľovite dohora. Grúne sú strmé, iba málokde úložité, rozdelené na tably, medzi ktorými sú kolmé spúštky neraz až do polovice grúňa. V grúňoch kde-tu ostala hora, ale iba malé kúsky, pokryl by ich dlaňou. Inde je tmavozelený, len prestretý v bokoch, kde sa uložila bujná vega.

Veru sňať klobúk pred grúňmi, veď sú to už hlavná reťaz Cordillery. Kto prejde cez ňu, a prejsť je nie ťažko na miestach, dostane sa do Chíl. Hrebeňom reťaze ide hraničná čiara medzi oboma štátmi. Nepatrí k najvyšším, nevyniká divokosťou, je prístupná a krotká, ale je Cordillera.

Reťaz na dolnom konci kaňadúna odrazu sa pretrhla. Pri nej sa rozložilo pole temer štvorhranné. Nasiali doň kamenia. Kamenie vzišlo a vydarilo sa. Vidno balvany veľké a malých je vždy menej.

Pri poli z druhej strany, ako hájnik na stráži, stojí vrch kužeľovitý, hore holý, čisté, živé bralo, dolu nižšie je zarastený horou. Stojí v uhle štvoruholníka z pravej strany a na zadnom sťaby chcel mať výhľad na celé pole, čo má pred nohami.

„Ako volajú ten vrch?“ spýtal som sa nášho Marka.

„To je cerro Brlín,“ odpovedá mi.

„Azda Berlín sa bude volať,“ opravoval som Marka.

„Veď i ja hovorím Brlín,“ odpovedá on.

Áno, i mne padlo do očí, že toto pole polohou a podobou ponáša sa na ľadovú rieku, čo sme boli videli v kúte Cordillery na sever. Ono je koryto bývalej rieky, jej riečište, holé a vysušené. Prestalo dorábať ľad, ukazuje iba svoju holotu.

Prečo sa zastavila výroba ľadu? Na inom mieste vrch, tiež kužeľovitý, zosýpa usilovne snehu na ľadové pole. Brlín, ako vidíme, zunoval dodávať sneh, možno magistrát mu prikrútil prísne, aby ho nedržal na dachu.

„A čo je to pod ním?“ spýtal som sa Marka. „Kde je toľko toho skália?“

„To je ventiskér,“ odpovedá on, „ale je teraz holý.“

„A býva na ňom ľadu?“

„Nuž v zime, ako všade, keď ho napadne.“

„Vrch s veľkým menom je iba ako stolček, čo si dajú pod nohy priadky, keď si sadnú vysoko, aby mohli z vysokého vytáčať dlhé nite, spúšťajúc vreteno zvysoka až na zem — ako stolček, i to nie vysoký v porovnaní s vrchom, čo je pri ňom. Díva sa naň zvysoka, sťaby sa díval na stolček, kreslo, na ktorom sedí hodnostár čo predsedá na slávnostných zhromaždeniach.“

Obrátil sa nám bokom, druhým bokom hľadí do Chíl. K pikulíkovi, čo mu leží ako pri nohách, obrátil sa štítom, čo je iba jeho šírka. No i tej je toľko, bárs je iba šírka, že ten dolu sa stráca pred ňou a nevystane ani toľko, aby sa jej vyrovnal. Nám sa obracia bokom, aby sme si ho poobzerali dobre. Máme sa na čo dívať. Vybral si miesto hlavné, sťa mládenec v Dalmácii, čo na Nový rok alebo o Troch kráľoch po nešpore vyvedie na hlavnom námestí kolo. Schytí za ruku švárnu dievčinu, dievčina má z druhej strany mládenca, ten zas drží za ruku dievča. Striedajú sa šuhaji a švárne panny, aby urobili veľmi peknú reťaz, čo ide za prvým mládencom, tancujúc okolo námestia. Vrch, čo je proti nám, drží za ruku druhý a ten tretí, že vyšla reťaz, čo spechá veselo z tohoto kúta do druhého, k ľadovej rieke. Dropčí veselo, skoro v rovnej čiare, iba čo sa kde-tu jeden alebo druhý tanečník vyšinul trochu z radu, že sa priblíži väčšmi k vode.

Prvý mládenec, čo vidíme, vyviedol kolo, ale ho nevie viesť ako svedčí. Nepotiahol reťaz za sebou, ako prislúchalo, ale ona poťahuje jeho k ľadovému poľu. Potiahla by ho ktoviekam, ale nemá dúšku. Nedá sa on pohnúť zo svojho miesta, ani druhej ruky nechce dať nikomu. Berlín nie je mu roveň do rastu, hoc má veľmi veľké meno: stojí na strane a bočí od kola, čo vyviedol mládenec. Cnie sa mu nebodaj, že musí stáť kdesi na uhle prázdneho kamenného poľa sťa na vyhnanci. Ani jeho druh, tiež kužeľovitý, čo je pri ľadovej rieke a sype jednostaj sneh na hŕbu, nedosiahol by tiež tomuto obrovi možno ani do opaska, a čo by sa postavil na prsty.

Je veľký, ale i krásny, pokrytý je tiež horou naspodku, že sa až černie od šťavy, ktorá z nej kypí. Boky odspodku nie sú strmé, ako by sme predpokladali, miestami sú úložité a medzi horou vidno i poľany. Hľadia cez horu na nás veselou zeleňou, sú viac vegy než pampa.

Od polovice grúňa sa stal veľký prevrat vo všetkom. Z úboče sa zodvihne cele znezrady mocný hrad o múroch temer kolmých. Nad múrmi je krov široký, pevný a ťažkopádny. Hrad je vysoký a múriská má hrubé, ale i tak vychodí najavo, že krov vypadal hádam prihrubý, priťažký, a že ho je viac, než by zodpovedalo výške celej stavby. Ostatne súdiť nie je len tak, vkus a osobné náhľady nemá každý tie isté ani pri staviteľstve. Vídame neraz na neveľkých nízkych domoch ohromné krovy. Má tiež odkvap na obe strany; my, pravda, vidíme len tento, čo je k nám obrátený; azda sa len nezvrtne, aby ukázal i druhý z tamtej strany, aký je, veď sa nevrtí ako zakliaty zámok na stračej nôžke.

Ale i tak zasluhuje veru, aby sme sa mu poklonili — mravce, čo tu okolo neho hmýrime. Je ohnivo reťaze, čo ide dolu celou Amerikou, starej Cordillery; je pravý obraz veľkosti a dôstojnosti. Krov má biely, čistý, nepoškvrnenej beliny, že by i ľalia ostala pri ňom v hanbe. Nehrá do modrava ľadom, ako niektoré vrchy ľadové, jeho sneh akoby bol len toť napadol; jagá sa pod slncom skvelými hlaťmi. Hrúbka snehového plášťa nie je kadejaká, je v nej dobrá tretina toho, čo je vo výšine múrov. Neviem, či je nie hrubší, než na kužeľovitom vrchu pri ľadovej rieke. Sneh jeho bude podistým sypký, aspoň sa ukazuje, že je sypký. Snehy v zime, keď je veľmi tuhá, tiež bývajú sypké, hneď keď napadnú.

Čo ako, je leto, slnce pripeká tuho. Potíme sa, padne dobre hovieť si na pažiti, obdivovať krásu obrazu, ktorý vidí naše oko. Je horúce, matka-zem, čo i pod snehovým plášťom, dýcha horúcim dychom. Na ňom sa rozpúšťajú vrstvy snehu. Hoci sú hrubé a studené, predsa budú najviac len v odmäku, vody sa sciedzajú pomaly, idú do jarkov a potôčkov; tie sa zas snímajú a všetky vospolok rútia sa nadol, do hory. Odkvap nie je akosi vporiadku, čosi mu chybuje; voda sa nezlieva rovno, aby ostalo čo-to ústrešia. Tečie len tak dolu múrom, ako na starých, trochu zanedbaných stavbách, kde gazda nedozerá a nepopráva rine. Len šťastie, že sú múry pevné, z jedného kusa a tvrdej žuly; potok by ich bol dávno načal, čo sa rúti dolu nimi. Jeho pád je veľký, lebo výšava je veľká, ale ani vody, čo padá, nie je najmenej. Svedčilo by sa nehovoriť o potoku, ale povedať radšej, že je rieka nie potok, čo padá. Hučanie dolieha až k nám, sťaby sme sedeli niekde neďaleko rázštubne.

Koľká sila ide navnivoč! Drobí sa na kúsky, práši sa v jemnej hmle. Túto silu človek, keby chcel a vedel chcieť, mohol by vziať do ruky. Mohol by urobiť z nej otroka, ktorý by robil, dvíhal, prenášal, vôbec by sa pričiňoval tvoriť diela užitočné. Koľko mlynských kolies by mohla poháňať, koľko múky by mohla namlieť, koľko vody by mohla vyčrpkať alebo hádam vyhnať dohora a narozlievať jej po pampe, ktorá, úbohá, zachodí sa suchotou a horúčavou…

Pleso, ako dobrý kamarát, sa doredikalo až sem. Išlo druhými cestami než my, ale predsa prikvitlo. Iba že sa už končí naozaj; nemá kam ísť ďalej. Má na všetky strany pevné hrádze, kde môžu uhryznúť kus zeme a zaujme jej postať, ale pole skalnaté je tvrdé, nenačne ho ľahko ani robotný, vytrvalý zub vody. Reťaz, čo sa berie k ľadovej rieke, je Cordillera — to znamená, že je zo živej žuly a nedá sa odhryznúť. Na našej strane je síce len krotká pampa, ale ani tá si nedá odobrať; postavila si i ona hrádze. Pleso nemôže sa zmôcť na iné, ako robiť výbežky a rukávy. Jeden je hneď pod skalnatým poľom, zovú ho Lago roca: pleso skalnaté. Pod veľkým vrchom sa urobila rozšírenina: siaha temer k lesnatému polostrovu a až po úpätie brala, ktoré sa tiež obrátilo k juhu, aby prišlo do tohto kúta. Omýva mu nohy asi ako Lago rico grúňom, čo sa spúšťajú z cerra Buenos Aires. Tú rozšíreninu volajú Lago frio: pleso studené. Je veru studené naozaj, voda v ňom nebude iste letná. Chladia ju potoky a rieky, čo sa rútia z výšky spod večného snehu rovno v dolinu a nemali sa kedy zohriať.

Do tohoto kúta sa zbehlo všetko odrazu, že tu hádam zazrie niečo divného, ako tam pri ľadovej rieke. No tu ľadových polí niet, iba skalnaté, zvariakové pole. Sama Cordillera od východu sa spustila k nemu a pri ňom i zastala zarazená, že sa veru nevyplatilo ustávať na také chatrné divadlo. Po tom sklamaní ho preskočila, postavila mu z pravej strany na horný uhol hájnika, cerro Berlín, a veselým tancom chytiac sa tuho za ruky, skrútila sa temer v pravom uhle a tašla k druhému kútu, kde sa bude mať na čo dívať, lebo je tam ľadová rieka.

I bralo, ktoré sme museli nad podnikom prejsť, išlo ešte kúsok cesty na západ, iba čo bolo trošku nakrivené k juhu. Ono si tiež mívalo, že tu bude niečo významného. Začalo sa skrúcať väčšmi a väčšmi na juh. Neurobilo koleno, nechcelo sa zvrtnúť odrazu, ale urobilo oblúk, aby záhyb nebil toľme do očí. Za oblúkom dalo sa už rovno sem na juh; naradovalo sa, že nepozorovane premenilo smer. Ale pleso nedalo si zaslepiť oči: sponáhľalo sa chytro, nedalo sa pampe rozložiť na úpätí brala. Zabralo miesto pre seba, urobilo rozšíreninu, v ktorej sa rozlieva Lago rico. Bralo urobilo dobre, že sa skrútilo; nech ide i ďalej na západ, bolo by sa búšilo do Cordillery, čo ide k ľadovej rieke, a bolo by sa rozdrvilo. Takto sa vystúpilo, vyhlo veľkej zrážke a skaze. Bežalo chytro sem, čo to bude, ale keď prišlo do kúta a videlo, že tu nieto ľadových riek, ani iných divov, najviac ak pusté pole zvariakov, zastalo ako ohromené, zhodilo sa z výšky a rozdrobilo sa na omrviny. Ležia sem a tam, veľmi roztrhané a rozhádzané neporiadne, nepatrné vŕšky, čo nemajú ani grúňov, ani poriadnych úbočí, iba akési trhliny a výmole.

Kút vypĺňajú teda rozvaliny brala, ďalej pole zvariakov a pod ním okrúhle malé Lago roca. Pampa je iba na kúsku, kde je domec s korralmi a okolité pole.

Ale ani pampa je nie celá. Ľahla si do nej krásna lagúna, na jej brehoch práve piekli sme našu pečienku. I ona je okrúhla, jej voda čistá a svieža. Má mnoho prítokov a žriedel, čo sa do nej ponáhľajú z úbočí Cordillery. Brehy má zelené, pokryté kvetnatou pašou. Nie je útvar dažďový, kde zbytočná voda sa zlieva a hlivie, čakajúc, kým ju statok minie a slnce vysuší. Jarky a potôčky prichodia, dodávajúc jej neúnavne čerstvej vody. Nejeden hučí veselo dolu grúňom, spieva si veselo v ceste; jeho neúnavný spev dolieha k nám, sťaby nám chcel vyhrávať ako náš starý Piťo pri obede.

Z lagúny vyteká potok, ktorý sa tam nižšie vlieva do plesa. Bárs je pleso hodne nižšie, lagúna mu prepúšťa iba zo zvyšku. Ako dobrá gazdiná, dáva si pozor rozmrhať nemilobohu všetko, čo má, naraz a ostať nasucho. V potoku je sila rýb, známych už tručí. Prechodia z lagúny do plesa a zas sa vracajú proti prúdu dohora. Bohvie, čo majú pokonávať, že neprestajne cestujú. Podistým si mívajú, ako i my, keď sa premávame z miesta na miesto, že nájdu niečo lepšieho. Im sa tiež vidí lepším, čoho nemajú.

Po tejto návšteve navracal som sa často na toto miesto; priťahovalo ma čudnou krásou.

Raz som prišiel, keď značili lichvu; kde je veľká črieda, zaslúži sa pripáčiť i tej robote.

Deň bol tiež takto horúci, hoc jeseň bola predo dvermi: jesenný horúci deň, keď sa leto lúči a usiluje sa ukázať všetky svoje krásy, aby nás očarovalo a prinútilo banovať nad odchodom.

Koliba kypela životom. Zišli sa gauči vychýrení. Vybrali sa zavčas rána po grúňoch ružovej doliny z jednej i druhej strany až po čílske hranice a na východ až k žriedlam Chorillo malo. V kolibe ostal iba majster, ktorý pripravoval obed pre všetkých, aby bol, keď sa vrátia po robote.

Chlapi mali čo cválať po strmých, neschodných chodníkoch a prtiach, kým povyháňali lichvu z úkrytov a obľúbených miest.

Ja som sa vybral pozdejšie. Slnce už bolo hodne vysoko, pripekalo tuho do grúňov, pod ktorými som bol. Kôň bol veľmi nespokojný takto sám; tušil, že sa deje čosi dôležitého, kde on nemá účasti. Za pokutu priviazal som ho o bučka, nech sa nudí, ako chce, a hodil som sa do trávy. Bol so mnou spočiatku i gazda a chlapec, ale tým sa zunovalo vylihovať. Dali sa tiež dohora vyháňať statok. Nebolo v nich svätej lenivosti, išli radšej za robotou, než halaškovať nič po nič.

Tak som ostal len ja sám na slnci, ktoré pieklo veľmi tuho. Kôň sa popásal, bárs mal zubadlo; hrkotalo mu po zuboch. Vypásal okolo seba kruh, nakoľko dopúšťala vôdzka ohlávky, ktorou som ho priviazal.

Pri mne ostal môj verný Duky. Obľúbil si ma a čím boli častejšie moje návštevy, tým väčšmi vzrastalo jeho priateľstvo. Mal ma rád iste, že bol ovčiar ako ja, náhodile, keď ho nadišla vôľa; nie ovčiar telom a dušou, oddaný robote bez prestania. V dome zas bol priateľom kuchárovým. V jedení sa odrodil a dal sa na neslýchané novoty. Zbieral odpadky od stola, surového mäsa ani sa netýkal; na loj, ktorý ovčiarski psi radi majú, ani nepozrel.

V tejto záhaľke navštívil ma hosť, veľmi zriedkavý v Patagónii. Do tých čias som ho nevidel nikde, ani netušil, že i on sem chodieva. Ako som vylihoval na slnci, dívajúc sa do plavého neba, začalo ma páliť veľmi tuho na ruke. Obrátim sa chytro v tú stranu a vidím, ako sa berie na krídla modrá mucha, veľmi lesklá, so žltými pásiky na bruchu, okolo každého článku. Poberala sa zbabele, keď vykonala, čo jej bola ďaka. Iste to bol patagónsky čmeliak a možno osa, nevedel by som udať. Ale čmeliak by predsa húdol v letku a neletel potichučky a potuteľne.

Újed páli tuho, ale žihadla v ňom nevidno. Nerozoznať dobre ani úbod, kde ma ujedlo. Prestalo i páliť veľmi skoro; neostala opucheľ, ani červený dvor zapálený.

Nápad teda cele neočakávaný, potuteľný a bez príčiny. Ja som vylihoval, nikomu nič nerobil. Zbabelosť bola tým väčšia, že uletela po ujedení a nič sa jej nestalo. Nie ako včelička, ktorá užíva tiež zbrane, ale iba keď je s ňou zle, alebo keď jej prichodí brániť dom. I doň sa hľadia nanosiť neraz zlodeji a záškodníci. V tej príhode už bojuje rozhodne, zo všetkých síl a bez bázne. Vie, že keď uje, jej jediná zbroj ostane v rane, jediná, lebo druhej už nepotrebuje. Po ujedení musí i ona zahynúť, udatnosť zaplatiť životom.

Kedy-tedy bolo vidno jazdca vyjsť z hôrky na čistinu, zo záhybu grúňa, z výmole a priehlbiny do úboče. Ale i to len že sa mihol, a už zasa zmizol či v priehlbine, či v druhej hôrke. Poniektorý kričí, hvízda, robí, čo môže, len povyháňať statok, čo je učupený a meridzia v lieni po zátišiach, medzi chrastím a v hôrkach. Vysoko, pod samým bralom hrebeňa, vyletel kŕdlik, za ním jazdec. Statok malý sťaby kozy, jazdec sťa hračka na koni. V strmej stráni, keď sa spúšťa nadol, kôň sa tuho vzpiera, šutrujúc prednými nohami zem pred sebou. Metie dlhým chvostom po zemi, dvíha obláčik prachu, čo ide za ním, ako sa spúšťa v dolinu, viac sa vezúc na nohách, než nabádajúc sa na ne.

O polvečier veľmi ožila pampa. Počala sa na nej tvoriť črieda na rovinke, ale i po úbočiach kaňadúna. Do nej zbehávajú kŕdliky z grúňov, miešajú sa dovedna. Je veľký nepokoj, motanie a chodenie sem i tam, zhľadávajú kamarátstvo, čo sa kdesi zapotrošilo, nedá sa nájsť. Rozčúlenosť je veľká, zmätok, ktorý nemožno utíšiť. Tu kopnú z jednej alebo druhej strany, alebo štuchnú, zasa zápasy, lebo sa sňali bujaci, kolú sa bezohľadne a besne. Hŕba rastie, pribúdajú nové a nové kŕdliky, ktoré sa miešajú do rozčúlenej hŕby.

Vysadol som a podišiel bližšie. Nemal som vôle priblížiť sa priveľmi. Statok, čo žije v slobode, neprivykne, aby ho znepokojovali, preháňali z miesta na miesto. Keď doň zadierajú, rozpajedí sa ľahko. Nájdu sa jednotlivci, s ktorými sa nehodno sňať, alebo sa dať práve do známosti. V hŕbe je najviac kráv, každá skoro s teľaťom: rok bol plodný a úrodný. Poniektoré teľce sú už odrastené, mnohým i rožky počali hnať. Ale najviac je predsa teliec v útlom veku; nestoja veľmi pevne na nohách a v trme-vrme ľahko i vyhoria. Matere pečujú o ne až prehnane, už či preto, že sú v materstve odnedávna, cit je veľmi nový, nemal kedy otupiť a ošúchať sa o iné denné starosti a záujmy; alebo hádam že matka-príroda napravila veci, aby stvorenie, čím je nevládnejšie, malo záštitu o toľko pečlivejšiu a mocnejšiu. Dosť na tom, v rozčúlenosti bedlia iba o to, kde je teliatko, čo robí, či mu kto neubližuje. Keď ho nevidí pri sebe — malé a neskúsené teliatko sa zapotroší a zablúdi v rozmiešanom množstve — tu ona brúsi za ním sťa bez rozumu, hľadá ho, ňuchá a vyzerá na všetky strany, či ho nezočí, bučiac tým hlbokým hlasom, ktorý ide z hlbín materskej hrudi.

Prizeral som sa na tieto výjavy; vdychoval vôňu, ktorá sa šíri, kde je toľké množstvo zdravej lichvy. Odrazu vidím veľký neporiadok, skrsol neočakávane.

Duky bol jednostaj pri mne, kryl sa opatrne za koňa ako mohol. A mal pravdu, že sa pokrýval a vyhýbal statku. Psa pri robotách okolo lichvy neradi; psi vôbec nemajú čo hľadať pri rožnom statku. S lichvou sa nenarába ako s ovcou, napríklad strašením. Lichva sa psa nedurí, nech je i huňatejší a väčší od Dukyho. Ale Duky, neviem ako, nebodaj z roztopaše, vykradol sa z domu a pripojil sa ku mne. Možno sa bál, že stretne niekde majiteľa, ktorý je naň veľmi prísny a nič mu neprepáči, že ho azda odoženie domov a poobháňa korbáčom. Držal sa mňa, i sem sa priplichtil za mnou.

Trma-vrma v čriede, sťaby sme boli na veľkom jarmoku na lichvu. Klanie a zadieranie v čriede podistým rozčúlilo i môjho spoločníka Dukyho. Stal odrazu pred koňa, začal vrčať, ale potichu, sám neviem na koho a prečo. Potom začal skučať, ako robia psi, keď sa im robí krivda, alebo keď pachtia náružive za niečím. Zahriakol som ho niekoľko ráz, že nemá čo dvíhať svojho hlasu. Ale Duky nemá v krvi ozajstných zásad, ani poslušnosti ovčiarskeho psa. Neposlúchol, tisol sa, kde ho nevolali, chcel sa miešať do veci, ako do každej, ale dôkladne sa nenaučil ničomu, ako sme videli. Čím som ho viac okrikoval, tým väčšmi sa tisol dopredku, hádam, že ukáže horlivosť a chtivosť uviesť rozbúrenú lichvu do poriadku. V pýche či roztopaši priskočil k teliatku, čo nám bolo najbližšie; nebodaj zablúdilo v tej motanine, hľadajúc hádam mater. Priskočil k nemu a uštipol ho do stehna, ani nie veľmi, iba trochu. Teliatko sa zľaklo veľmi, ani nie azda toľme uštipnutia, ako hrozného zjavu, ako sa mu ukázal Duky.

Je veľmi huňatý, viac, než by mu prichodilo, je hrdzavej farby, okolo pysku sa mu vytrčili ohromné fúziská na obe strany. Na spodnej gambe má bradu, že mu visí nadol sťa capovi. Okolo očí zasa trčí srsť akosi do vejára; ako lupne mihalnicou, tak sa i vejár otvára a zatvára, vystrčí dopredku a zas uľahne. Ako je horúčava veľká, jazyk má vyplazený a prevesený. Zďaleka vidno končité zuby, čo uštipli teliatko do stehna; tvoria na jazyku, keď je prevesený, akoby dva pilieriky.

Teľa sa zľaklo, že mu prišla ostatná hodina, zazrúc cele blízko ohyzdu. Nech je staršie, rozhľadené trochu, bolo by utieklo a nepovedalo nič. Bľak bol akoby výkrik na ratu. Duky si zastal s vyplazeným jazykom. Kravy, čo boli bližšie, obrátili sa, čo to kričia na ratu. Každý bráni svojho. Hoc je teľa ktovie ktorej matere, brániť ho patrí každej. Mater je mater, dnes mne, zajtra tebe. Zhŕkli sa okolo teľaťa, nehľadiac, či mater, či nemater. Ako Duky stál vyzývave a všetečne, jedna podišla k nemu s hubou popredku, že poňuchá, čo je, že robí neporiadok. Keď videl, že sa zadívali doň toľké s nastrčenými ušima, nechcel sa dať znevážiť, zaďavkal krave pred samou hubou, že ju prestraší. Ale krava nie je ovca, chvalabohu, aby sa išla duriť od brechotu. Znížila hlavu, otrčila rohy. Nie sú to rohy mocné ani hrubé ako bycove, ale hoc tenšie, sú ostrejšie. Kravám ich neodpiľujú; mívajú si, že nepôjde azda ublížiť a ozaj nerada komu ublíži. Iba ak by sa dal leon do niektorej, ktorákoľvek oborí sa naň a zastane kamarátku.

Duky vidí neroveň, zľakol sa. Predesil sa ešte väčšmi, keď iné oborili sa naň, s hlavou pri zemi. V súre utiekol na miesto za môjho koňa. Ako sa odpeľal, kravy za ním. Nevediac ako, ani prečo: vidím odrazu, že črieda ide na mňa, hlavu pri zemi, chvost dohora. Nebolo žartu. Duky stratil rozvahu, z pechorenia padol do zbabelosti, skryl sa koňovi pod samé nohy. Možno si míval, že sa kravy zduria koňa. Mne neostávalo, ako popchnúť, prv než ma črieda obkolesí. Kôň nečakal nič iného; dal sa veľmi vďačne do tuhého cvalu. Preskakoval kláty a pne, čo trčali na všetky strany, sťaby sme boli na dostihoch, ktoré konajú s prekážkami.

Pohľad musel byť zaujímavý. Ja na koni popredku, za mnou Duky a za ním črieda, čo strečkuje s chvostom dohora. Robili sme dostihy naozajst a čo ako, koňovi sa krava nemôže stavať. Bežať ako strela je hlavná výhoda a výsada koňa, kde treba, i obrana. Kravy nás nemohli dohoniť, ale ani tak nebolo nám najlepšie, pampy nám nezvyšovalo veľa. A neviem, čo by bolo nevykvitlo, nech nevidím práve hrnúť sa pekný kŕdeľ lichvy, ako schodí z úbočia na pampu a zápäť za ním priateľ, sám pán majiteľ podniku. Bol pri ňom chýrečný gauč, veľký znalec lichvy. Pochopil odrazu, čo sa nestalo. Nechal všetko tak; dal sa divokým cvalom ku mne a či skôr proti čriede, čo mi bola za pätami. Mal v ruke lac, zakrútil ho nad hlavou, že začal fundžať. Šibol, ale iba samým končekom, Dukyho kdesi po nose a zakričal:

„Nazad, pľuhavstvo, mater ti taká a taká!“

Duky zakvílil, odpeľal zavýjajúc, kamsi do grúňa. Zľakol sa i gazdu; nerád by mu podbehnúť, vie, že diel by ho neminul.

„Hej, mater ti taká a taká,“ kričí za ním jeho gazda, „kí čerti ťa sem zasiali? Naťahám ti remeňov z chrbta!“

Gauč divým cvalom hodil sa rovno na čriedu, zvíjajúc lacom nad hlavou.

„Mater ti taká a taká,“ kričal na kravy, „ak chceš, rašma, okále ti povytínam!“

Kravy sa zľakli gauča, ako sa rúti na ne, šľahá lacom, kde sa trafí, najväčšmi po hube.

„Komu posvietili čerti vodiť psa za kravami?“ kričal, ženúc hŕbu pred sebou, šľahajúc lacom nie po hubách, ale po lepších a príhodnejších plochách, kde nieto očí.

Črieda skrotla, uteká v hroznom strachu, so všetkým činom, až sa za ňou kúri. „Babrácka robota, vodiť psov za kravami!“ vykrikoval mocne.

Vedel som, na koho padá, čo vychýrený odborník vytýka. Ísť vysvetľovať v tejto súre nebolo času. Keď črieda bola na mieste, priblížil som sa k nemu a vysvetlil dopodrobna, čo a ako sa stalo. Vypočúval trpezlive a veľmi pozorne, že nemohol pozornejšie; iní, čo tam boli, počúvali tiež. Ani jeden nič nepovedal, ani zle, ani dobre. Ale on riekol cele pokojne:

„Či tak, alebo tak: nečistá robota. S kravami nežartovať. Ľahšia je robota s junci, ba ešte i s bujakmi. Treba vedieť, čo je za babračka s kravami.“

Skoro nebolo by bývalo od veci ísť za Dukym do grúňa. Bežali sme pred kravami a teľci jeden ako druhý. Jemu dali naučenia lacom, mne sa ich ušlo jazykom od vychýreného odborníka.

V ten istý večer, keď sme boli v kolibe za dlhočizným stolom, gauči i ja, priplichtil sa Duky a obšmietal sa pod stolom pod nohami ľudí. A už sa mu neprepieklo. Jeho pán ho zdrapil za pačesy a vyšľahal ho dokonale korbáčom. Duplikoval mu, čo za neporiadok urobil odpoludnia. Duky reval, sťaby ho dreli, vybehol pred kolibu, zavýjal, až sa v horách ozývalo. Ale pochybujem, že by si bol vzal naučenie. Bol roztržitý a ľahkomyseľný: v tie časy už zabudol, čo vyparatil na pampe, aký mal osoh i trest. Jemu iste bolo, sťaby bol k nemu prišiel bez príčiny. Prišiel naň znenazdania, keď na priestupok zabudol. Podistým mu bolo ako nám, keď začne pršať, a nevieme vynájsť, ako, ani prečo. Bol viac hoden šľah, čo dostal od gauča, lebo bolo za horúca, kým pochopoval, prečo ho šibajú. Teraz bolo po nečase a na daromnicu šibať-nešibať, sťaby si po prázdnej hrachovine mlátil.

Značenie prírastu trvalo vtedy hodne dní. Doviedli statok do poriadku, vylúčili kŕdeľ, čo prichodilo odpratať na zimovisko. Ostali sme na podniku, vlastne v kolibe, a prizerali sa robote.

Pri nej sa stávajú i smiešne veci. Teľa zabľačí v strachu, keď ho chytia za hlavu a začnú ju vykrúcať. Mater priletí odzadku, vzala by na rohy i hrozného gauča, ktorý sa prechádza korralom na koni, hádžuc slučku a zhadzujúc statok sťa hrušky na zem korrala. Zazrie rozpajedenú kravu, šľahne ju lacom spakruky po hube. Ona ustúpi, ale prejde na druhú stranu a zas ide brániť svoje teľa. Je vytrvalá, nedá sa odstrašiť ani odohnať, keď vidí, že je zle s teľaťom.

Prvá návšteva na tento odľahlý podnik vypadla nám jalove. Domácich sme nezastihli ani v kolibe. Išli na druhú stranu, do Cordillery, čo ide k ľadovej rieke. Prezerajú, ako idú roboty. Spoločnosť robí prieseky a výhony, aby bolo ľahšie preháňať statok z kampa do kampa. Nezbývalo nám, len sa vrátiť. Onedlho po obede sadali sme na kone. Ale sme si vzali i kus obesenca, aby sa i tým doma dostalo dobrej hovädziny.

Vrátili sme sa na podnik inou cestou. Rovno sa ísť nedá. V ceste sú omrviny, na ktoré sa rozsypalo bralo, cesta cez ne bola by krkolomná. Mohli sme obísť zlé miesta a podísť odrazu do grúňa a prťami sa spustiť na podnik; cesta nie najhoršia a dosť rovná. My sme si vybrali druhú, čo ide brehom plesa. Na nej nezavádzajú tie omrviny.

Cesta je veľmi pekná, chodníkmi, čo urobili ovce a lichva. U nôh sa stelie pleso, ako ide až po štíty. Miestami omrviny sa skotúľali až na samý breh; prichodilo vojsť do plesa a brodiť, kým sme obišli bralo alebo výčnelok brala. Prišli sme naostatok na vegu, čo ide od plesa po grúne, ktoré sú už zasa celé. Bola i močaristá miestami, ale dostali sme sa konečne pod grúň. Chodník sa ho zaraz chytil, nemal sa kam hodiť, lebo pleso za vegou už prišlo pod vysoké, kolmé steny bralísk, na ktorých sa rozložili grúne. Vyšli sme do polovice grúňa a potom už poľahky prťami po jeho boku. Cordillera nám bola naľavo, studené pleso pod nami. Ukazuje sa nám ani na mape, usmievavé, veselé, iba čo sú mu brehy pod grúňom divoké. Pod Cordillerou sa chmúri, ba je temer čierne, podistým od bujnej temnej hory, čo sa doň nazerá.

Nebude veru krotké, ako sa ukazuje; je skôr bezohľadné, lakomé a pažravé: habe a zaberá, čo kde môže. Zahrýzlo sa do tela pampy, povyjedalo z nej, čo bolo mäkkého; ostali v nej zátoky a tvrdé skaliská, čo sa už neboja ani jeho zubov. Ostávajú len kosti, polostrovy, predhoria, všakovak povyjedané, malé ostrovčeky, temer už neprístupné. Na ne sa uchýlili jelenčeky a nemajú sa zle. Trávy na ostrovoch vždy dosť, vody ešte viac a istota, že ich nikto nepríde trápiť.

„Dobre sa majte!“ pozdravili sme vrchy. „Do videnia kamenné jazero!“

Prišli sme na zákrutu, kde sa bralo obracia temer na východ. Stratili sa nám vrchy, ktoré sme obdivovali od rána, lebo ostali za zákrutou. Miesto nich otvára sa výhľad do kanála ľadových vrchov, pláva ich i teraz niekoľko po ňom. Ľadovej rieky vidno iba malý rezník; zaclonila ju Cordillera, čo ide k nej. Bralá Buenos Aires z tejto výšavy zdajú sa nám dosť nepatrné. Naše grúne sú vystreté, ale miestami majú i záhybčeky. Prejsť cez ne je hlboko a pošmúrne, musíme sa spustiť strmým brehom sťa dolu krovom na dno výmoľu. Na dne cítiť, že pôda nie je veľmi spoľahlivá; miesto pevnej zeme je blato, alebo práve trasovisko. Kôň najradšej preskočí, ak si trúfa, že mu skok nezlyhá. Vidno v nich celý priebeh, lebo idú obyčajne rovnou a najkratšou cestou nadol. Bolo nám nad strminou, sťaby sme boli na krove alebo skôr v pazuche, kde sa dve strechy lomia, a pozerali dolu ňou na dvor. Inde prekážalo chrastie nízkej, veľmi zle narastenej bučiny.

Niečo ďalej grúne sa predsa len uľahli trochu, na nich sa utvorili i neveľké polianky. Na jednej z nich prišlo nám prejsť popri sochorčí obhoreného, vysokého bučka. Možno vyhynul i od staroby. Bol temer rovný ako jedľa a vysoký, vyčnieval sťa stĺp, vybielený od dažďa a zas od slnca. Stál ani strážnica nad grúňmi i nad širokou plochou Studeného plesa, čo sa tam dolu blyští na slnci.

Na zemi okolo stĺpa belejú sa škvrny vtáčieho trusu; zaráža i odporný smrad zdochliny. Stĺp delí sa vo dva sochorce a niekoľko tenších haluzí; medzi nimi je vcvíknuté hniezdo sťa akási stará, roztrhaná opálka, spletené nekaľavne z raždia kadejako, i z krátkych triesok. Na jednom zo sochorcov sedel, keď sme dochodili, majiteľ hniezda, vystaveného tak neumele, patagónsky orol.

Očiam som neveril, že taký hrdý vták, kráľ vzduchu, uchýlil sa na taký skromný byt. Náš orol kraľuje v nebotyčných hradoch, na bralách a štítoch Tatier, hniezdu sa mu ani nemožno priblížiť. Kde by on robil hniezdo na jedli, a čo by bola aká vysoká, sťa hlúpy hlucháň alebo klebetná sojka. Bolo mi to nemožné, ako by bolo smiešne namýšľať si, že by bol Matúš Trenčiansky býval miesto na hrade Trenčíne niekde v podzámku v prenajatom byte v toľkých a toľkých izbách s kuchyňou a kúpeľňou a či i so zvláštnym vchodom a svojím kľúčom.

Keď sme išli popod stĺp, poklepal ktosi po ňom rúčkou korbáča. Z hniezda sa vystrčili dve nepekné plešivé hlavy, na nich sa rozzevili zobáky so žltými kútikmi. Nežné mláďatá toho, čo si vybudoval hniezdo; nazdali sa azda, že mama priletela s olovrantom.

Keď sme sa spustili z výšky, boli sme pri domoch podniku. Zas nás len prijal majster i jeho spoločník Duky, celý natešený, že sme zasa tu.

Času sme mali dosť, mohli sme dať koňom trochu oddychu. My sme sa pustili horou pod domami, že pôjdeme ešte na prechádzku.

Asi o štvrť hodiny prišli sme na pleso. Ako sme videli, má tento rukáv veľmi peknú polohu. V úzadí hora, ktorú sme prešli, idúc od domu, pred nami zas výhľad na horu, veľmi zdravú a bujnú, čo je na polostrove. Medzi horami pleso. Voda čistá, studená čľapoce ticho, vbehuje niekdy medzi čistý biely piesok. Veje chlad z nej, príjemný v dnešnej horúčave. Pohľad upomína Dalmatínca na jeho vidieky a výhľady, kde voda tiež premýva štrk a piesok. Iba čo chybí výhľad na bujné lesy. Lesy jeho vrchov vyrúbali Benátčania.

Našli sme čln vytiahnutý na breh, väčší, bruchatejší, ak i trochu kratší od člna na prievoze napríklad v Zábreží, s dvoma tyčkami. Čln je trošku rozsušený a smädný, hoc nie vody, lebo jej má dosť, ale firnajzu, hádam i dobrej farby a na dodavok dechtu. Aký bol, taký bol, hoc vpúšťal vody trošku, sadli sme doň a začali potískať drúkmi, dali sme sa na plavbu. Neišlo nám najhoršie, hoc vody bolo dosť hodne, dno bolo ozaj rozrušené.

Ledva sme prišli do polovice kanála, počuli sme odkiaľsi zúfalý štekot. Či sme nie v kraji pustom? Kde sa berú psi? Onedlho zjavila sa postava človeka na brehu. Kto by sa bol nazdal, že v zabudnutom kúte trafíme na ľudí? My sme sa chystali nájsť jelene a lichvu. Počuť kdesi z hlbín ryčanie tiež sipľavé, ako ryčia býci. Spomínali, že je v hore tiež lichvy, ale skoro cele divej. Nebude iste veľmi priučená, ak ju nechajú v húšťavách. Bolo by tiež zaujímavé ísť ju vytiahnuť stadiaľ a dať do poriadku ako svedčí.

Keď sme vystúpili na breh, malý psík nevedel, čo robiť od radosti. Zriedka tu vída hostí. Vyskakoval na nás, hádzal sa okolo nôh, že nás temer zrútil na zem. Kde sa nás dotkol, nechal znak na nás. Pre horúčavu zájde si do vody a vykúpe sa, a ako je voda veľmi studená, začne sa triasť a ide zas k domácemu krbu, k pahrebe totiž, na ktorej vždy horí ohník. Stráži ako dobrý strážny pes domáce ohnisko. Po nociach zas, keď je chladno v hustej hore a pri vode, priblíži sa lepšie k pahrebe. Zahrabe sa do samého popola, ešte teplého; má ho celú hŕbu pri ohníku. Nalepila sa naň hodná kôra blata, ktorá hrubne, ukladajúc vrstvu jednu na druhú.

Urobili sme len niekoľko krokov a boli sme, kde títo ľudia pracujú. Na neveľkom briežku hora je trochu prečistená. Veľmi pekná vec! Tu stavajú most, ako vidno. Trámy sú preložené, len klásť pomostiny. A koľká ešte hŕba trámov!

„Čože to tu porábate?“ spytujeme sa.

„Vidíte, trápime sa,“ odpovedajú chlapi.

„Staviate mosty azda?“ pýtam sa ja.

Usmiali sa a zabeleli sa im pekné, zdravé zuby.

„Chi, chi, že vraj mosty…“

„Veď ste preložili trámy.“

„Keď sú to nie trámy, ale kláty. Budeme ich píliť.“

„Ach, to už hej. Idete popíliť všetky.“

„Veru hádam.“

„Mnoho dosák vyjde.“

„Obstojne. I zídu sa.“

„Dosky sa vždy zídu pri dome; ale zas toľko!“

„Nebude ich ani toľko dosť. Treba dosák veľa.“

„Idete azda mnoho stavať?“

„Nuž pajtu, kúpele a kadečo.“

„Tak už hej. Bude hodne zárobku.“

„I zíde sa. I roboty je mnoho.“

„A kde je píla?“

„Tu je, pane.“

Ukázal nám pílu dlhú, jedno-dva metre. Kde boli zúbky, išla hodne do oblúka, že v prostriedku bola o hodne širšia než na koncoch. Zúbky sú nakrivené, jeden na jednu, druhý na druhú stranu, ale pod mieru, aby netrčal z radu. Keď pozrieme dolu rezom, je na ňom ako žlebček; jeho strany sú práve nakrivené zúbky. Zajedajú lepšie do dreva, keď ich skrivia, piliny tiež majú kadiaľ vypadúvať spod píly.

Namočili šnúru do farby, čo urobili z natlčených uhlíkov, rozmiešaných vodou. Vytiahli šnúru na kláte, aby bola na mieste a zodvihli ju prstom sťa strunu. Šibla po kláte, keď ju pustili spomedzi prstov a prskla čiernou farbou v dlhej čiare. Už vedia, kadiaľ povedie pílu. Jeden chlap stojí hore, druhý je pod klátom; poťahujú striedave, hore-dolu, v pravej miere.

Keď sa píla vytupí, majú pilník, ktorým ju poostria. Netreba iba ísť sem a tam po strane zúbkov, pod tým istým sklonom. Bude hudba príjemná. Psík, keď ju počuje, sadne na zadné nohy, podvihne pysk do neba a začne vyspevovať tiahle a smutne. Keď píla začne zadrhávať, jedovať sa, že ju toľko poťahujú hore-dolu, keď sa rozhorúči, majú chlapci plást loja. Namastia ju a začne sa zas s novou chuťou zahrýzať do dreva.

Prestali poťahovať, utierajú si čelo.

„Ťažká robota, čo?“

„Ťažká, pane!“

„Pekné dosky, zdravé tu robíte,“ chválim ja.

„I peňazí hodne vyrobia,“ poznamenal gazda.

„Sú veru i zaslúžené.“

„To je už svätá pravda, zaslúžené sú vaše peniaze. Len si ich šanujte! Robíte na deň?“

„Od kusa, pane.“

Veru sa vyrába i dosť potu na čele týchto ľudí. Mohli by vyrábať druhé veci, nielen dosky, z tohto pekného dreva: nástroje a riady, hádam i umelecké predmety, keby ich boli upozornili a vyučili remeslu. Čestní, pracovití ľudia. Prichádzajú v húfoch do Punta Arenas na roboty, pracujú na deň alebo fajzom a pred zimou sa vracajú domov so zarobeným grošom, ak sa mu nedali rozkotúlať medzitým. A bolo by lepšie, keby obrábali doma zanedbané zeme v svojom Chiloé a bedlili na hospodárstvo. Dosky by mohla dorábať lacnejšie a ľahšie akákoľvek píla, len zapriahnuť do nej napríklad toho obra, čo sa leje dolu múrmi, hučí naprázdno a rozráža silu o bralo. Mohli by zapriahnuť do nej i strojík, keby boli privyknutí na novoty.

Poobzerali sme si stôs hotových dosák krvopotne napílených, klady, prihotovené pod pílu, všetko zdravé a rovné. Vypočuli sme škrek zelených papagájov, ktorých je množstvo v korunách bukoviny. Počuli sme i ryčanie bujaka kdesi z veľkej diaľky; opakuje sa v istých medzerách časových. A možno spevákov bude viac, hádam si narážajú alebo hľadajú, ktorého hlas bude lepší a pobrali sme sa k brehu.

„Pôjdem i ja,“ rozhodol sa prvák. „Mám dať listy na poštu.“

„Ozaj, pošta má ísť skoro!“ spamätali sme sa i my.

„Zajtra alebo pozajtre,“ vraví prvák.

Pri brehu bolo pol barana vo vode. Voda ho vymýva, ale aspoň sa nepokazí tak ľahko. Baranina i beztoho biela, vybielila sa tuším ešte lepšie.

„Neprídu vám na ňu ryby alebo raky?“

„Nieto ich tuná,“ odpovedá prvák.

„Dávajú vám iba mäso, alebo i niečo iného?“ pýta sa gazda.

„Dostávame mäso; ostatok je naša starosť.“

Sadli sme do člna, on vzal drúk do ruky. Lecikedy posotil člnok a tisol ho, že letel, sťaby ho hnali strojom. O chvíľu sme vystúpili pod hôrkou a pobrali sa k domom.

„Teda už len idete?“ naliehal majster.

„Treba sa hýbať!“

„A mohli ste ostať. Prenocovať aspoň! Nech kone oddýchnu.“

„Vydýchli si teraz, doma sa dosť naoddychujú,“ stál gazda na svojom.

„Nuž tak,“ uspokojuje sa majster. „Bude u vás mrkvy, perašínu?“ spytuje sa. „Repa je dosť hodná. Hrach už odkvitol.“

„Bude azda i tam. Nechváľte sa vašou záhradou!“ vysmieva ho gazda.

„Budú i artičoky,“ pochvaľuje si majster.

„Myslíte veľmi na toto!“ poklepal mu nad pásom. „Dobre vám tu, tučniete.“

„Nie je najhoršie.“

Priťahovali sme koňom podbrušné remene o niekoľko dierok. Brucho im opľaslo. Kone podriemkávali pred žŕdkou, kým sme my hodovali pri pahrebe. Duky obskakoval, hádzal sa koňom na hlavu, na boky. Podistým by chcel, aby odniesli i jeho.

„Dobre sa majte,“ odberali sme sa od majstra, podávali mu ruku. „Ďakujeme za lásku!“

„A za čo, keď ste nechceli ničoho? Máte šalát?“

„I šalátu bude.“

„Mohli ste vziať. I cibuľka rastie.“

„Celú záhradu najlepšie,“ odhrýzali sme sa.

Vysadli sme vo veľkej sláve. Všetci psi, čo ich len bolo na podniku, zhrnuli sa okolo nás, obskakovali, štekali ako pochabí.

„A čo poviem gazdovi, ozaj, čo mu odkážete?“ spytoval sa, keď sme sa už hýbali.

„Že sme ho navštívili, že nás pohostil dobre,“ odpovedá gazda. „Ešte i tu nesieme z junca.“

Ukázal na maletu.

„Na dobrý úžitok. A nechceli ste cvikly; s hovädzinou je dobrá,“ volal za nami majster.

„Bude i tam cvikly,“ odpovedáme mu. „Zbohom!“

Ani sme ho už nepočuli, čo kričí. Možno nám ešte núkal niečo. Bol brechot okolo nás. Všetci psi skákali, ďavkali, zadierali do nás, medzi sebou sa naháňali. Keď sme vyšli z dvora, pozaostávali jeden po druhom, rozišli sa každý svojou stranou. Ale Duky sa nás držal ešte. Bežkal s nami až do trankery, ďavkal tu i tu. Pri trankere akosi zatíchol; pozrel, či ozaj neostaneme. Tam sme ho i nechali. Pred zákrutou na briežku obzrel som sa, čo robí. Vracal sa k domom pomaly, podskakujúc na tri nôžky. Zadnú pre čosi drží podvihnutú, a či prikrčenú.

Večerným chladom poberali sme sa zatíchnutou pampou. Kone, hoc sa nachodili celý deň, cválali radostne: aby bolo čím skôr prísť na osamelý podnik. Čaká ich kerencia, ktorej nevideli celý deň. Všade dobre, doma najlepšie.